Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/364/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobcu: Ing. L. P., nar. X.X.XXXX, trvalo bytom J. S. XXXX/XX, X.-U. T., zastúpeného splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Daniel Urban, s.r.o., Uhrova 18, 831 01 Bratislava-Nové Mesto, IČO:47254173, a advokátom: Mgr. Michal Tomaschek, Laténska 67, 851 10 Bratislava 5, IČO: 42365651, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond, Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO:17335345, o zaplatenie 50.555,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica z 25. apríla 2017 č. k. -534, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol a II. žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. , , , , v znení neskorších predpisov (ďalej aj „"), v znení účinnom od 1.10.1994 do 19.6.1997; , , , a , o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej aj „"), v znení účinnom v čase uplatnenia reštitučného nároku. Vecne dôvodil, že žalobca sa pôvodne domáhal určenia, že je veriteľom pohľadávky spočívajúcej v poskytnutí náhrady oprávnenej G. T. v súlade s , za znehodnotené a odstránené stavby, ktoré pôvodne stáli na parcele č. 112/1, zapísanej v PKV č. 327 pre k.ú. U. v sume 50.555,76 eur, až dňa 8.4.2009 sa začal domáhať od žalovaného zaplatenia sumy 50.555,76 eur a až dňa 27.9.2016 aj úrokov z omeškania vo výške 13% ročne z tejto sumy 50.555,76 eur od 4.12.2002 do zaplatenia. Súd pôvodne v konaní vyriešil predbežnú otázku, a to otázku, či je Zmluva o postúpení pohľadávok z 28.6.1995 uzavretá medzi žalobcom a bývalou vedľajšou účastníčkou G. T., v zmysle ustanovení O.z. platná alebo neplatná a dospel k záveru, že je neplatná z nasledovných dôvodov. Postúpenie pohľadávky spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej medzi doterajším veriteľom (postupcom) a treťou osobou (postupníkom) postúpi pôvodný veriteľ svoju pohľadávku proti dlžníkovi novému veriteľovi, a to buď za odplatu alebo bezodplatne. Postupník sa stane novým veriteľom. Výslovne sa vyžaduje písomná forma zmluvy o postúpení a postúpená pohľadávka musí byť v zmluve jednoznačne individualizovaná. K platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka. Postúpená môže byť iba existujúca pohľadávka. Súd mal preukázané z rozhodnutia Pozemkového úradu v Senici z 2.12.1994 Č.j. 121/94-85-423/F, že žalobca a p. T. sú oprávnenými osobami podľa , pričom uvedené rozhodnutie sa týkalo len pozemkov na parcelách č. 111, č. 113 a č. 112/1 v k.ú. U.. Až rozhodnutím Okresného úradu v Senici z 10.6.1999 pod Č.j. /KRA bolo určené, že žalobca a p. T. sú oprávnenými osobami podľa vo vzťahu k nehnuteľnostiam, a to budovám stojacim na parcele č. 112/1 v k.ú. U., pričom v predmetnom rozhodnutí boli špecifikované i ich vlastnícke podiely. Súd dospel k záveru, že Zmluva o postúpení pohľadávok uzatvorená dňa 28.6.1995 medzi G. T. ako postupcom a Ing. L. P. ako postupníkom je v časti, ktorou mala G. T. postúpiť na Ing. L. P. pohľadávku z titulu nároku G. T. podľa a nasledujúcich na náhradu za znehodnotené a odstránené stavby, nachádzajúce sa na parcele č. 112/1 v k.ú. U., je neplatná, nakoľko v čase jej uzavretia ešte nebolo vôbec zrejmé, že p. T. je oprávnenou osobou podľa vo vzťahu k nehnuteľnostiam pôvodne stojacim na parcele č. 112/1 v k.ú. U., z čoho súd vyvodil záver, že p. T. ako postupca previedla na žalobcu ako postupníka viac práv ako v tom čase sama mala. V čase podpísania zmluvy o postúpení pohľadávok p. T. nebola veriteľkou postupovanej pohľadávky, pretože sa tak stalo až rozhodnutím Okresného úradu v Senici z 10.6.1999 Č.j. /KRA, teda o štyri roky neskôr. Súd mal za to, že v posudzovanej časti je predmetná zmluva o postúpení pohľadávok neplatná i z toho dôvodu, že postupovaná pohľadávka nebola v tejto zmluve špecifikovaná ani čo do výšky a ani čo do veľkosti postupovaného podielu, nakoľko veľkosť podielu bola určená až rozhodnutím Okresného úradu v Senici z 10.6.1999 Č.j. /KRA v spojení s opravou z 18.8.1999. Žalobca tvrdil, že predmetnú pohľadávku nadobudol od G. T., svojej sestry, bezodplatne, a to na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z 28.6.1995. Súd však na základe vykonaného dokazovania, s poukazom na už hore uvedené dôvody dospel k záveru, že Zmluva o postúpení pohľadávok z 28.6.1995 je neplatná, z čoho teda vyplýva, že žalobca sa veriteľom tejto pohľadávky nemohol stať. Žalovaný potvrdil, že je v zmysle o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, oprávnený vyplácať reštitučné náhrady, ako i skutočnosť, že od žalobcu i od pani G. T. prijal návrhy na riešenie ich reštitučných nárokov. Súd mal preukázané, že žalovaný žalobcovi jeho reštitučné náhrady zaplatil, avšak pani T. reštitučné náhrady nevyplatil, pričom reštitučný nárok G. T. ako taký nespochybnil, avšak nemohol ho vyplatiť žalobcovi na základe neplatnej Zmluvy o postúpení pohľadávok z 28.6.1995. Súd ďalej skúmal existenciu povinnosti žalovaného k postupu podľa , a to povinnosti poskytnúť žalobcovi náhradu za pozemky, ktoré nemožno vydať. Súd dospel k záveru, že je nevyhnutné preukázanie splnenia náležitostí stanovených v na poskytnutie náhrady v prospech žalobcu z titulu postúpenia nároku zodpovedajúcemu náhrade oprávnenej osoby pani T. za znehodnotené a odstránené stavby, ktoré pôvodne stáli na parcele č. 112/1, zapísanej na PKV č. 327 pre k.ú U. podľa rozhodnutia Okresného úradu v Senici Č.j. /KRA z 10.6.1999 v znení Opravného rozhodnutia z 18.8.1999. Žalobca si vo vzťahu k žalovanému ako povinnej osobe výzvou z 8.4.2001 relevantne uplatnil právo na vydanie náhrady podľa a len v rozsahu podielu samotného žalobcu ako oprávnenej osoby vo veľkosti 7/32-ín. Touto výzvou, ktorú žalobca adresoval žalovanému, si žalobca uplatnil nárok na náhradu len za svoj spoluvlastnícky podiel. Nárok na náhradu, ktorý nadobudol z titulu uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávok z 28.6.1995 s pani T. si touto výzvou neuplatnil, pričom výzva, ktorú dňa 30.4.2002 adresovala žalovanému pani T., je pre žalovaného bez právneho významu. Čo sa týka dohody podľa , o spôsobe náhrady z 18.9.2002 (v texte aj ako „dohoda A") a dohody podľa o rozsahu a spôsobe reštitučnej náhrady za odňaté pozemky z 18.9.2002 (v texte aj ako „dohoda B") a nedatovanej dohody uzatvorenej podľa o spôsobe náhrady (v texte aj ako „dohoda A1") tieto dohody riešili výlučne reštitučný nárok žalobcu a nie reštitučný nárok pani T.. Reštitučný nárok pani T. zostal nesplnený, pričom táto skutočnosť pôvodne nebola medzi stranami sporná, a spornou sa stala až na základe vyjadrenia žalobcu z 25.2.2013. Žalobca nesplnil podmienky určené na poskytnutie náhrady, pretože nevyzval žalovaného na vydanie náhrady v zákonom určených lehotách, pričom výzva na vydanie náhrady musí byť žalovanému podaná v písomnej forme. Neuplatnením práva na náhradu zo strany žalobcu právo žalobcu na náhradu v rozsahu podielu G. T. vo veľkosti 7/32-ín vo výške 50.555,76 eur v spojení so Zmluvou o postúpení pohľadávky z 28.5.1995 tak v prekluzívnej lehote podľa v spojení s dňom 1. januára 2009 ex lege zaniklo. S poukazom na všetky hore uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovaný z opatrnosti, pre prípad, že by súd dospel k záveru, že žalovaný je povinný plniť žalobcovi spornú čiastku 50.555.76 eur, vzniesol námietku premlčania voči celému uplatnenému nároku z toho dôvodu, že žalobca síce uplatnil žalobou podanou dňa 27.3.2003 svoj nárok na súde, avšak tento sa týkal len určenia veriteľa pohľadávky v poskytnutí reštitučnej náhrady a zaplatenia sumy 50.555,76 eur sa žalobca domáhal až dňa 8.4.2009, teda po viac ako šiestich rokoch odo dňa jej splatnosti (60 dní odo dňa doručenia žalobcom podpísanej dohody na SPF Senica, ku ktorému došlo dňa 3.10.2002). Zároveň žalovaný vzniesol námietku premlčania aj vo vzťahu k úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 50.555,76 eur od 4.12.2002 do zaplatenia. Svoju námietku zdôvodnil tak, že v prípade, že sa mal žalovaný dostať do omeškania so splnením peňažného dlhu odo dňa 4.12.2002, nárok na zaplatenie úrokov z omeškania bolo potrebné uplatniť na súde najneskôr v deň 4.12.2005. Nárok na zaplatenie úrokov z omeškania uplatnený dňa 27.9.2016 je v celom rozsahu premlčaný. Súd sa však uvedenou vznesenou námietkou premlčania bližšie nezaoberal, a to práve z toho dôvodu, že dospel k záveru, že neuplatnením práva na náhradu zo strany žalobcu právo žalobcu na náhradu v rozsahu podielu G. T. vo veľkosti 7/32-ín vo výške 50.555,76 eur v prekluzívnej lehote podľa v spojení s dňom 1. januára 2009 ex lege zaniklo. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. , a , vecne úspechom v konaní žalovaného, ktorému však náhradu trov konania nepriznal s poukazom na zásadu hospodárnosti civilného súdneho sporu, pretože žalovaný si v konaní trovy konania neuplatnil a žiadne mu v konaní nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie iba žalobca s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu a priznaním žalobcovi náhrady trov konania, alternatívne navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil právne a , bol názoru, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav a zároveň nesprávne vec aj právne posúdil. Citoval a , a (účinného v čase uplatnenia reštitučného nároku) a dôvodil, že zo žiadneho ustanovenia predmetného zákona nevplýva, že nároky na náhradu podľa predmetného zákona vznikajú na základe autoritatívneho rozhodnutia správneho orgánu. Postavenie oprávnenej a povinnej osoby teda nevyplýva z rozhodnutia správneho orgánu, ale priamo zo zákona a objektívnych skutočností. Rozhodnutia vydané v súvislosti s reštitučnými nárokmi, ako bol aj nárok, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím Okresného úradu v Senici z 10.6.1999 č. k. /KRA, nepredstavujú rozhodnutia konštitutívne, a teda nimi neboli vytvárané práva, ale predstavujú iba rozhodnutia deklaratórne, ktoré iba deklarovali existenciu práv a teda právneho stavu, ktorý vznikol ipso iure, t. j. podľa samotného okamihom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. História vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam bola známa a zjavná a rovnako tak boli známe aj oprávnené osoby, pričom žalobca, ako aj pani T., si svoje nároky na poskytnutie náhrady za nehnuteľnosti nachádzajúce sa na parcele č. 112/1 pre k. ú. U., riadne uplatnili už v roku 1991, resp. 1992. Z uvedeného dôvodu teda tvrdenie súdu, že zmluvou o postúpení pohľadávok došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorú v tom čase pani T. ani nevlastnila, nemožno vyhodnotiť ako tvrdenie korešpondujúce so skutočným právnym, ako aj skutkovým stavom. Rovnako neobstojí ani argument o absencii špecifikácie postúpenej pohľadávky postúpenej na základe zmluvy o postúpení pohľadávok čo do výšky ani čo do určenia podielu. Citoval a a O.z. s tým, že žiadne ustanovenie O.z. nestanovuje povinnosť, pri postupovaní pohľadávky túto presne kvantifikovať konkrétnym číslom, zmluva ako právny úkon je určitá, jasným spôsobom z nej vyplýva, že postúpená pohľadávka sa týkala všetkých stavieb pôvodne stojacich na parcelách č. 111, 112/1 a 112/2 k. ú. U.. Skutočnosť, že stavby boli zbúrané a súd sa neorientuje v ich počte a druhu neznamená, že zmluvné strany zmluvy o postúpení pohľadávok presne nevedeli, čo je predmetom postúpenia, keď do predmetnej zmluvy uviedli pojem „všetky", z jazykového ani logického pohľadu neexistuje žiadna pochybnosť o obsahu tohto pojmu, na základe čoho tento nemožno označiť za neurčitý. Žalobca si svoje reštitučné právo spojené s nárokmi na poskytnutie náhrady za budovy, ktoré pôvodne stáli na parc. č. 112/1 a boli zapísané v PKV č. 327 pre k. ú. U. uplatnil 28.1.1991, pani T. si rovnaké právo na Pozemkovom úrade v Senici uplatnila dňa 20.12.1992 a v zmysle a sa stali oprávnenými osobami ešte počas existencie Českej a Slovenskej federatívnej republiky, pričom toto právo im (ako občanom Českej republiky) bolo priznané českou právnou úpravou aj po vzniku samostatnej Slovenskej a Českej republiky. Český zákon č. 229/1991 Sb. bol následne novelizovaný zákonom č. 183/1993 Sb., v zmysle ktorého bolo do zákona č. 229/1991 Sb. doplnené ust. , v zmysle ktorého „veškeré nároky na poskytnutí náhrad podle tohoto zákona a nároky na vydání podílu podle zákona č. 42/1992 Sb. (dále jen „zákona") jsou pohledávkami, které lze smluvně převádět na jiné osoby (dále jen „pohledávky"). Nabyvatel má postavení oprávněné osoby podle tohoto zákona a podle zákona." Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že nárokom vyplývajúcim z citovaného zákona sa priznal právny charakter pohľadávky, a to aj bez toho, aby tieto museli spĺňať jej náležitosti z hľadiska ich kvantifikovateľnosti. Ustanovenie jasným spôsobom stanovuje, že to boli samotné nároky (o ktorých ešte nebolo rozhodnuté a ktoré neboli presne kvantifikované), ktorým bolo priznané postavenie pohľadávky, ktorá mohla byť predmetom prevodu, pričom je zjavné, že v tomto prípade slovné spojenie nároky na poskytnutie náhrad nepredstavujú len iné slovné vyjadrenie pojmu pohľadávka, ale predstavujú samostatnú právnu kategóriu, hoci všeobecnejšie vymedzenú, ktorej bola týmto ustanovením priznaná spôsobilosť na prevod a postúpenie aj bez nutnosti jej podrobnejšej špecifikácie. Zmluva o postúpení pohľadávok teda nepredstavovala zmluvu o postúpení pohľadávky podľa O.z., ale zmluvu o postúpení nároku podľa zákona č. 229/1991 Sb., t. j. v zmysle českej zákonnej úpravy, podľa ktorej im rovnako ako podľa slovenskej bolo priznané postavenie oprávnených osôb na náhradu za zbúrané budovy, ktoré pôvodne stáli na parc. č. 112/1. Zmluva o postúpení pohľadávok teda nemusela obsahovať presné vymedzenie a určenie výšky pohľadávky, nakoľko predmetom prevodu v tomto prípade nebola pohľadávka ako taká, ale iba nárok, ktorému bol za účelom možnosti jeho prevodu, priznaný charakter prevoditeľnej pohľadávky. V spojitosti s tvrdením súdu, že žalobca si mal u žalovaného uplatniť iba reštitučný nárok vo výške 7/32, žalobca poukázal na skutkový a právny základ uplatneného nároku, podľa ktorého v súvislosti so svojím reštitučným nárokom za asanované budovy pôvodne stojace na parc. č. 112/1 k. ú. U. predložil žalobca žalovanému ešte 30.6.1995 Vyrozumenie o postúpení pohľadávky z 28.6.1995. Uvedené postúpenie žalovaný akceptoval (aj z právneho hľadiska), pričom po nadobudnutí právoplatnosti Rozhodnutia Okresného úradu Senica sp. zn. KRA došlo k osobnému stretnutiu žalobcu a zástupcov žalovaného za účelom prerokovania formy náhrady za asanované budovy. Na predmetnom stretnutí žalobca požadoval, aby sa jeho nárok (vrátane nároku získaného na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok) v celkovej výške 14/32 v hodnote 3.046.085,90 Sk realizoval formou poskytnutia náhradných pozemkov. Žalovaný s uvedeným návrhom súhlasil a žalobcovi zaslal dohodu, ktorá bola žalobcom podpísaná 17.4.2002, z bodu 2 a 3 tejto dohody vyplýva, že táto bola vyhotovená na podklade Rozhodnutia Okresného úradu v Senici z 10.6.1999 sp. zn. /KRA a opravy tohto rozhodnutia. Z uvedenej dohody (vyhotovenej a zaslanej žalovaným) vyplýva, že nárok žalobcu za nevydané budovy bol zo strany žalovaného (aj napriek ním aktuálne deklarovanému uplatneniu si nároku vo výške 7/32) uznaný vo výške 14/32, t. j. v hodnote 3.046.085,80 Sk. Uvedený návrh dohody bol žalobcom podpísaný a následne zaslaný žalovanému, čím došlo k platnému uzatvoreniu predmetnej dohody. Následne žalovaný žalobcovi oznámil, že z dôvodu nedostatku náhradných pozemkov nemôže svoj záväzok z dohody zo 17.4.2002 splniť a žalovanému navrhol uzatvorenie ďalších dvoch dohôd, jednu na náhradné pozemky, ktoré mal v tom čase k dispozícii (dohoda B) a druhú na zostatok nároku vo výške 3.046.085,90 Sk (dohoda A), pričom táto časť mala byť splnená prostredníctvom finančného plnenia. Žalobca s uvedeným návrhom súhlasil pod podmienkou, že aspoň 1/2 nároku (vo výške 1.523.042,90 Sk) bude splnená formou poskytnutia náhradných pozemkov. Žalovaný na základe uvedeného predložil žalobcovi dve dohody, a to dohodu označenú ako Dohoda A a dohodu označenú ako Dohoda B, pričom v zmysle oboch dohôd predstavovala reštitučná náhrada sumu vo výške 1.523.042,90 Sk, t. j. spolu vo výške 3.046.085,80 Sk. Na základe dohody A (z 18.9.2002) žalovaný následne splnil žalobcovi jeho reštitučný nárok vo výške 804.442,90 Sk, pričom podľa dohody medzi žalobcom a žalovaným mal byť zostatok z predmetného nároku vo výške 718.600 Sk žalobcovi zaplatený v budúcnosti. V súvislosti s uvedeným žalobca zdôraznil, že predmetná zmluva neobsahuje žiadne ustanovenie, že by mal byť zvyšok dlhu žalovaného odpustený. Spolu s dohodou A predložil žalovaný žalobcovi aj dohodu B (z 18.9.2002), v ktorej rovnako ako v prípade dohody A žalovaný vyčíslil druhú polovicu (z celkového nároku 3.046.085,90 Sk) vo výške 1.523.042,90 Sk, pričom v tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti čl. V predmetnej dohody, z ktorej vyplýva, že „po nadobudnutí účinnosti tejto dohody a na ňu nadväzujúcich zmlúv o bezodplatnom prevode predmetného pozemku zostáva ešte nevyrovnaná časť reštitučnej náhrady pre oprávnenú osobu 804.442,90 Sk, čo bude riešené samostatnou zmluvou o bezodplatnom prevode pozemkov." Tento nárok mal byť v zmysle predmetného článku plnený formou poskytnutia náhradných pozemkov. V súvislosti s uvedenou dohodou je potrebné poznamenať, že nie je pravda, že uvedený zostatok by mal predstavovať plnenie, na ktoré sa zaviazal žalovaný v dohode A. Uvedené je zrejmé jednak z uvedeného spôsobu plnenia formou poskytnutia náhradných pozemkov a jednak zo spoločného predloženia Dohody A a Dohody B, pričom je úplne nezmyselné, že by čl. V Dohody B žalovaný naformuloval vyššie uvedeným spôsobom, ak by tento mal byť už zaplatený podľa Dohody A na základe platobného príkazu z 18.9.2002. Uvedené napokon vyplýva aj zo Zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam z 8.11.2002, v čl. V. ktorej je uvedené „nadobúdateľ prehlasuje, že reštitučnú náhradu vo výške 810.900 Sk prijíma do vlastníctva. Z reštitučného nároku za nevydané poľnohospodárske pozemky z právoplatného rozhodnutia Pozemkového úradu Senica bola poskytnutá reštitučná náhrada bezodplatným prevodom pozemkov v hodnote 1.347.568 Sk zmluvou z 13.6.1997, bezodplatným prevodom pozemkov v hodnote 133.308 Sk zmluvou z 2.7.1998, zostáva ešte nevyrovnaná časť reštitučnej náhrady vo výške 804.442,90 Sk za asanované budovy, ktorá bude riešiť v ďalšej etape reštitučných náhrad samostatnou zmluvou." Z uvedeného teda vyplýva, že suma 804.442,90 Sk, ktorá v zmysle Dohody B, ako aj citovanej Zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam z 8.11.2002, predstavovala nevyrovnanú časť reštitúcie, nemohla predstavovať plnenie, na ktoré sa zaviazal žalovaný v Dohode A, nakoľko toto bolo v tom čase už dávno uhradené. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný následne informoval žalobcu, že nárok z Dohody B (povinnosť poskytnúť náhradné pozemky v hodnote 804.442,90 Sk) nebude môcť splniť z dôvodu absencie dostatku vhodných pozemkov formou poskytnutia náhradného pozemku, dohodli sa žalobca a žalovaný, že tento nárok vo výške 804.442,90 Sk z Dohody B bude spolu so zostatkom nároku z Dohody A vo výške 718.600 Sk žalobcovi uhradený na základe (do tretice predloženej) Dohody A1. Citoval § 43a ods. 1, § 43c ods. 1 a 2 O.z. s tým, že v zmysle vyššie uvedeného konania žalovaného a uvedených zákonných ustanovení došlo k situácii, kedy existovali tri platné dohody o poskytnutí náhrady za reštitučný nárok žalobcu, ktorý v sebe zahŕňal aj nárok pani T., z čoho vyplýva, že tvrdenie súdu, že vyššie uvedené dohody obsahovali iba nárok žalobcu a nie aj nárok pani T., je nesprávne, keďže už len zo samotnej hodnoty náhrad, ktoré sa mali poskytnúť, resp. plniť na základe uvedených zmlúv je zrejmé, že v nich bol zahrnutý aj nárok pani T.. Z uvedeného teda vyplýva, že právnym základom uplatneného nároku nie je zmluva o postúpení pohľadávok, ale nárok vyplývajúci zo zákona, na splnenie ktorého sa žalovaný slobodne, určito a vážne zaviazal prostredníctvom vyššie uvedených dohôd. Neobstojí preto tvrdenie súdu, že uplatnený nárok nemohol byť priznaný z dôvodu neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok, nakoľko na jeho splnenie sa žalovaný zaviazal v samostatných platných zmluvách. Aj keby žalobca pripustil, že Zmluva o postúpení pohľadávok je skutočne neplatná, nemala by táto skutočnosť na platnosť predmetných dohôd žiadny vplyv, nakoľko omyl v právnom posúdení tejto zmluvy zo strany žalovaného, ktorý bol navyše vybavený dostatočným odborným aparátom, nemá z hľadiska ustanovení O.z. na platnosť právnych úkonov žiadny vplyv. Zjednodušene povedané, ak by aj Zmluva o postúpení pohľadávok bola neplatná, nespôsobila by táto skutočnosť automatickú neplatnosť dohôd (vyhotovených a predložených samotným žalovaným), ktoré boli podpísané so žalobcom. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu vyplýva, že súd nezamietol žalobu ani tak z dôvodu neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky, ale z dôvodu neuplatnenia nároku na náhradu v prekluzívnej lehote uvedenej v . Žalobca má však za to, že na zachovanie nároku na náhradu, stačí jeho uplatnenie v prekluzívnej lehote ktoroukoľvek oprávnenou osobou, ako to vyplýva aj z ust. druhá veta , podľa ktorého „nárok všetkých oprávnených osôb je uplatnený včas, ak ho v tejto lehote uplatnila aspoň jedna oprávnená osoba". Z uvedeného vyplýva, že na splnenie podmienky na priznanie nároku stačí uplatniť si ho a) v prekluzívnej lehote, b) písomnou formou, c) aspoň jednou oprávnenou osobou. Dňa 8.4.2001 si žalobca relevantne uplatnil právo na vydanie náhrady písomnou formou (podľa tvrdenia súdu len v rozsahu podielu samotného žalobcu vo veľkosti podielu 7/32). Ak zmluva o postúpení pohľadávky je platná, žalobca si včas uplatnil nárok na náhradu (či už len za svoj podiel alebo aj za podiel svojej sestry) a žalovaný je povinný mu plniť. Dňa 30.4.2002 si pani G. T. uplatnila nárok na vydanie náhrady písomnou výzvou, čo v prípade neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky tento nárok na vydanie náhrady by mal byť zachovaný jej, vyplatený by mal byť však žalobcovi, a to v zmysle z dôvodov, ktoré žalobca podrobne vysvetľoval v čl. V (body 24 až 28) svojho písomného podania z 15.12.2016, z ktorého v krátkosti odcitoval ust. , podľa ktorého „ak oprávnených osôb je viac a nárok na vydanie veci uplatnia len niektoré z nich, vydá sa im vec celá". Rovnako poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR") z 26.1.2011 sp. zn. , v zmysle ktorého „pokiaľ ide o podiely oprávnených osôb, ktoré si včas uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva podľa , NS SR dáva do pozornosti názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: , v zmysle ktorého navrátenie toho, čo bolo nesprávne odňaté alebo vzaté, širšej „rodine", je v konečnom dôsledku nielen v súlade so zmyslom a účelom reštitučných predpisov, ale aj v súlade so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti." Poukázal na list žalovaného z 25.7.2006 s tým, že z neho jasným spôsobom vyplýva, že žalovaný žalobcu presviedčal, že plniť bude, pričom tak vykoná, keď bude vedieť komu má plniť a teda ide o situáciu predpokladanú v vety druhej , podľa ktorej „ak právo na náhradu závisí od rozhodnutia okresného úradu alebo súdu, končí sa táto lehota uplynutím troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, inak právo oprávnenej osoby na náhradu zaniká. Poukázal na tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení z 9.6.2010, v ktorom žalovaný uviedol, že mal záujem plniť reštitučný nárok a rozhodnutie vo veci určenia platnosti alebo neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok považuje za dôležité z hľadiska určenia, komu má SPF plniť náhradu za znehodnotené a odstránené stavby pôvodne stojace na pozemku parc. č. 112/1 v k. ú. U.. Z uvedeného vyplýva, že keďže žalobcovo právo na náhradu závisí od rozhodnutia okresného úradu alebo súdu, končí sa táto lehota uplynutím troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, čo znamená, že ak by aj žalobca si nebol uplatnil svoj nárok na náhradu za podiel pani G. T. doposiaľ, stále tak môže urobiť písomnou formou až do právoplatného skončenia súdneho konania vedeného na súde (Okresný súd Senica, sp. zn. ). Žalobca má za to, že Zmluva o postúpení pohľadávok z 28.6.1995 je platná v celom jej rozsahu, na základe čoho prešiel na žalobcu aj nárok pani G. T. na náhradu za asanované budovy kedysi stojace na parc. č. 112/1 zapísaných na PKV č. 327 pre k. ú. U., nakoľko postúpený nárok v čase jeho postúpenia riadne existoval a pani G. T. bola v jeho súvislosti oprávnenou osobou. Rovnako tak považuje tento nárok v rámci Zmluvy o postúpení pohľadávok z 28.6.1995 aj s poukazom na ust. § 33a zákona č. 229/1991 Sb. za dostatočne určitý. Okrem toho je zrejmé, že uplatnený nárok vyplýva hneď z niekoľkých platne uzatvorených zmlúv, na základe ktorých sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi náhradu aj za podiel G. T..

3. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. K otázke platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uviedol, že postúpenie pohľadávky mu bolo oznámené v súlade s § 526 ods. 1 O. z. písomným podaním označeným ako „Vyrozumění o postoupení pohledávky" z 28.6.1995, doručeným Slovenskému pozemkovému fondu (ďalej aj „SPF") dňa 30.6.1995 G. T. ako postupcom. Ak postupca oznámil dlžníkovi, že pohľadávku postúpil postupníkovi, vyvolá tento notifikačný úkon zamýšľané právne následky aj vtedy, ak k postúpeniu vôbec nedošlo. SPF preto zastáva právny názor, že otázku či pohľadávka bola skutočne postúpená a či postúpenie bolo platné možno riešiť len vo vzťahu medzi postupcom a postupníkom (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , rozsudok NS SR sp. zn. a sp. zn. ). Pokiaľ ide o povinnosť SPF plniť na základe postúpenia pohľadávky, táto by pre SPF mohla vyplývať jedine z oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky, ktoré SPF nespochybňuje. Podľa tvrdenia žalobcu právnym základom uplatneného nároku nie je Zmluva o postúpení pohľadávok, ale nárok vyplývajúci zo zákona, na splnenie ktorého sa žalovaný slobodne, určito a vážne zaviazal prostredníctvom dohôd uzatvorených so žalobcom. K obsahu dohôd SPF poukázal na svoje vyjadrenie zo 16.11.2016 s tým, že na ňom zotrváva a v podrobnostiach naň odkazuje a odmieta tvrdenia žalobcu obsiahnuté v bode IV. odvolania. SPF od začiatku tvrdí, že neplnil výlučne nárok postúpený žalobcovi G. T., čo preukazuje nielen znenie podanej žaloby, ale aj listinné dôkazy, ktoré nepochybne preukazujú, že sporné bolo plnenie postúpeného nároku, a to už v roku 2002. Hoci už z podanej žaloby bolo zrejmé, že spornou časťou nároku, ktorý SPF neplnil, je práve postúpený nárok v rozsahu 7/32, čomu zodpovedal nielen zvolený určovací petit žaloby, ale aj v nej obsiahnuté skutkové tvrdenia, neskôr žalobca opakovane účelovo menil svoju argumentáciu (pri využití skutočnosti, že na SPF sa obrátili s požiadavkou o poskytnutie reštitučnej náhrady tak žalobca, ako aj G. T. a SPF pre oba subjekty pripravil viaceré verzie a návrhy dohôd, ktoré v záujme doriešenia reštitučného nároku SPF žalobcovi predložil), s cieľom preukázať, že SPF uznal nárok žalobcu aj v rozsahu postúpenej pohľadávky G. T.. Uvedený záver je však v rozpore s listinnými dôkazmi, keď napríklad listami z 22.8.2002 a 7.10.2002, označenými ako „Žiadosť a stanovisko RO Senica o udelenie výnimky riešenia reštitučnej náhrady Ing. L. P. postúpením pohľadávky správnou radou" požiadal vecne a miestne príslušný organizačný útvar žalovaného - Regionálny odbor SPF Senica prostredníctvom Sekcie správy nehnuteľností o predloženie návrhu riešenia reštitučného nároku na rokovanie správnej rade a udelenie výnimky k schváleniu riešenia reštitučného nároku zmluvou o bezodplatnom prevode pozemkov a finančnou náhradou v hotovosti postúpením pohľadávky. V tomto liste je reštitučný nárok uvedený v sume 1.523.042,90 Sk a táto výška reštitučného nároku je uvedená aj v liste zo dňa 7.10.2002, t.j. vyhotovenom v čase, keď podľa tvrdenia žalobcu mal byť čiastočne uspokojený reštitučný nárok postúpený žalobcovi G. T. a to vo výške 804.442,90 Sk a teda nevyriešený mal byť len zostatok vo výške 718.600 Sk. V nadväznosti na uvedený list bolo listom z 25.11.2002 žalobcovi oznámené, že Správna rada nesúhlasí s plnením reštitučnej náhrady formou postúpenia pohľadávky pre Ing. L. P. vo výške 1.523.042 Sk za asanované budovy. SPF preto zotrváva na svojom stanovisku (pričom uvedené tvrdil v minulosti aj žalobca), že dohodami z 18.9.2002 bol v celom rozsahu splnený reštitučný nárok žalobcu. Nesplnený zostal reštitučný nárok postúpený G. T., pričom išlo o skutočnosť, ktorá nebola medzi stranami sporná a ktorá sa stala spornou až na základe vyjadrenia žalobcu z 25.2.2013. Neplatnosť dohôd nespôsobil omyl, ale uvedené dohody vykazujú znaky ich absolútnej neplatnosti pre ich rozpor so , SPF nie je oprávnený na iné činnosti ako tie, ktoré sú výslovne uvedené v zákone. Tento rozsah nie je možné v žiadnom prípade rozširovať výkladom. Postup SPF a teda aj rozsah jeho oprávnení pri poskytovaní reštitučných náhrad ako povinnej osoby pri poskytovaní reštitučných náhrad upravuje . SPF je pri plnení reštitučných nárokov viazaný uvedeným zákonom. Za predpokladu, že uvedený zákon ustanovuje lehoty, v ktorých je potrebné vyzvať SPF na poskytnutie náhrady, SPF je viazaný aj týmto ustanovením zákona a nie je nielenže povinný, ale ani oprávnený v prípade, ak k podaniu výzvy nedošlo, plniť. Za danej situácie akékoľvek konanie SPF uskutočnené nad rámec oprávnení priznaných SPF vykazuje znaky rozporu so zákonom, následkom ktorého je absolútna neplatnosť takéhoto právneho úkonu. Preto pokiaľ ide o žalobcom zvolenú interpretáciu dohôd uzatvorených medzi žalobcom a SPF tak, že zo strany SPF mohlo ísť o omyl v právnom posúdení (resp. v pohnútke) majúci za následok relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorej sa SPF nemôže dovolať, SPF túto argumentáciu v celom rozsahu odmieta a odkazuje na absolútnu neplatnosť uzatvorených dohôd, majúcich zakladať povinnosť SPF plniť žalobcovi. Jednou z podmienok, ktorými podmienil zákon poskytnutie náhrady a teda plnenie zo strany povinnej osoby, je aj doručenie výzvy oprávnenej osoby na náhradu povinnej osobe, a to v lehotách presne určených zákonom. V predmetnej veci k doručeniu výzvy zo strany žalobcu v časti podielu postúpeného G. T. žalobcovi nedošlo. SPF nie je žiadnym zákonom oprávnený ani splnomocnený zaviazať sa k poskytnutiu plnenia - náhrady nad rámec zákona v prípade, ak nie sú pre poskytnutie tohto plnenia splnené podmienky predpísané zákonom. Z uvedených dôvodov dohody, uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným, nemohli platne založiť povinnosť žalovaného plniť žalobcovi v rozsahu nároku, ku ktorému nebola doručená SPF výzva na plnenie, t. j. k nároku postúpeného žalobcovi G. T.. Na potrebu doručenia výzvy pritom boli oprávnené osoby upozornené už v rozhodnutí Okresného úradu v Senici odboru pozemkového, poľnohospodárskeho a lesného hospodárstva, č.j. 10/99-s.450/97/ KRA z 10.6.1999, v zmysle ktorého nepriznanie vlastníckeho práva k budovám uvedeným v bode I. nie je dotknuté právo oprávnených osôb podľa § 11, 14 a 16 zákona. Toto si môžu oprávnené osoby uplatňovať v zmysle § 16 ods. 3 zákona u povinných osôb do šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súčasne na potrebu doručenia výzvy SPF žalobcu upozornil aj listom z 2.4.2001, ktorým oznámil žalobcovi, že do uvedeného dňa mu nebola doručená výzva od oprávnených osôb na reštitučnú náhradu a právoplatnosť rozhodnutia Krajského súdu v Trnave vznikla 25.8.2000. Následne žalobca listom z 8.4.2001, doručeným SPF 17.4.2001 požiadal ako oprávnená osoba v podiele 7/32 o reštitučnú náhradu za asanované budovy v zmysle vyššie citovaného rozhodnutia. Citované rozhodnutie ako aj citovaný list SPF zhodne a celkom jednoznačne uvádzajú potrebu doručenia výzvy oprávnených osôb (nie jednej, resp. ktorejkoľvek z oprávnených osôb), v nadväznosti na čo však bola doručená SPF výzva žalobcu, ktorou žalobca celkom jednoznačne požiadal SPF o plnenie ako oprávnená osoba v podiele 7/32. Pre platnosť záväzku obsiahnutého v zmluve sa okrem toho, že sa k záväzku jej účastník slobodne, určito a vážne zaviaže, vyžaduje aj splnenie ďalších podmienok ustanovených zákonom pre platnosť právnych úkonov - a to napríklad aj súlad so zákonom. V situácii, ktorá v prejednávanej veci nastala, keď nebola splnená jedna z podmienok pre poskytnutie náhrady, a to doručenie výzvy povinnej osoby v lehote ustanovenej zákonom a každá jedna z podmienok, za ktorých môže a musí povinná osoba s oprávnenou osobou dohodnúť spôsob náhrady, je vylúčené, aby takáto dohoda mohla byť považovaná za platnú a právne založiť nárok žalobcu na peňažné plnenie, ktorého sa v tomto konaní domáha. V danej veci absentuje právny základ, na ktorom by mal SPF žalobcovi plniť, keď pre plnenie zákonného nároku nie sú splnené všetky podmienky a súčasne dohoda, ktorou sa mal SPF zaviazať na plnenie aj v rozsahu nároku postúpeného G. T. je absolútne neplatná. Pokiaľ ide o aplikáciu ust. , rovnako ako ust. uvedeného zákona, účinné od 26.8.1993, hovorí o uplatnení nároku na vydanie veci, resp. uplatnení nároku na náhradu na pozemkovom úrade, cit. ustanovenia sa teda vzťahujú len na konanie o uplatnení nároku, na ktoré je príslušný pozemkový úrad, avšak nie na postup pri poskytnutí náhrady, ktorý je upravený v zákone osobitne a ktorý je oddelený od správneho konania prebiehajúceho na príslušnom správnom orgáne. O uplatnenom nároku žalobcu a G. T. bolo správnym orgánom právoplatne rozhodnuté, a to tak, že oprávneným osobám (rovnodielne z vydávaného spoluvlastníckeho podielu) sa nepriznáva vlastnícke právo k nehnuteľnostiam - budovám pôvodne stojacim na parc. 112/1 pre k. ú. U.: PKV č. 327 parc. č. 112/1 dom č. XX s hosp. staviskom a dvor podiel 14/32, nepriznaním vlastníckeho práva k budovám uvedeným v bode I. nie je dotknuté právo oprávnených osôb na náhradu podľa , 14 a 16 zákona. Toto si môžu oprávnené osoby uplatňovať v zmysle zákona u povinných osôb do šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Uvedeným rozhodnutím vrátane jeho časti upravujúcej rozsah vydávaného spoluvlastníckeho podielu v prospech jednotlivých oprávnených osôb, je SPF, ako povinná osoba, viazaný a v uvedenom rozsahu je oprávnený konať, pri rešpektovaní právnej úpravy vyplývajúcej zo a v rozsahu kompetencií mu priznaných citovaným zákonom, ako aj , ktoré SPF nie je oprávnený, a to ani výkladom, rozširovať. Z uvedeného dôvodu nie je SPF oprávnený v prípade, ak v časti nároku na náhradu 7/32 nebola doručená výzva na poskytnutie náhrady a keď zákon viaže poskytnutie náhrady na doručenie výzvy v zákonom ustanovenej prekluzívnej lehote pod sankciou zániku tohto práva, v tejto časti nároku, hoci priznaného rozhodnutím, plniť. Pre určenie povinnosti SPF poskytnúť reštitučnú náhradu je nevyhnutné preukázanie splnenia náležitostí ustanovených v na poskytnutie náhrady v prospech žalobcu z titulu postúpenia nároku zodpovedajúceho náhrade oprávnenej osoby G. T. za znehodnotené a odstránené stavby, ktoré pôvodne stáli na parc. č. 112/1, zapísanej na PKV č. 327, k. ú. U. podľa rozhodnutia Okresného úradu v Senici OPPL č. j. /KRA z 10.6.1999 v znení opravného rozhodnutia z 18.8.1999. Citoval ust. a uvedeného zákona účinného od 1.8.1999 do 31.12.2002 s tým, že z listinných dôkazov je možné vyvodiť, že žalobca si vo vzťahu k SPF ako povinnej osobe relevantne uplatnil právo na vydanie náhrady podľa a len v rozsahu podielu samotného žalobcu Ing. P. ako oprávnenej osoby vo veľkosti 7/32 vyplývajúcej z rozhodnutia Okresného úradu v Senici OPPL č. j. /KRA z 10.6.1999 v znení opravného rozhodnutia z 18.8.1999. V nadväznosti na výzvu žalobcu doručenú SPF dňa 17.4.2001 SPF žalobcovi splnil jeho reštitučný nárok a to v celom rozsahu. SPF je názoru, že žalobca nesplnil podmienky určené v zákone na poskytnutie náhrady pokiaľ ide o reštitučný nárok postúpený G. T., keď nevyzval na vydanie náhrady v zákonom určených lehotách podľa a , pričom uvedená výzva mala byť podaná povinnej osobe v písomnej forme podľa . Neuplatnením práva žalobcom za náhradu v žalovanom rozsahu podielu G. T. 7/32 vo výške 50.555,76 eur (1.523.042 Sk) v spojení so zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 28.5.1995 v prekluzívnej lehote podľa ust. v spojení s ust. právo žalobcu vo vyššie uvádzanom rozsahu ex lege zaniklo. Predmetom prebiehajúceho súdneho konania je zaplatenie istiny s príslušenstvom a základom uplatneného nároku majú byť dohody uzatvorené medzi žalobcom a SPF. SPF považuje žalobcom použitý extenzívny výklad ust. za neprípustný. O nároku oprávnených osôb bolo právoplatne rozhodnuté, čo zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci, a teda nie je možné o ňom opätovne konať. Právo na náhradu bolo právoplatne priznané a nezávisí od rozhodnutia súdu a už vôbec nie v konaní, predmetom ktorého je úhrada istiny s príslušenstvom, podkladom ktorej majú byť zmluvy o spôsobe reštitučnej náhrady uzatvorené podľa ust. medzi žalobcom a SPF. K argumentu žalobcu z jeho odvolania týkajúceho sa zvoleného určovacieho petitu žaloby a odvolávajúceho sa na list SPF z 9.6.2010, SPF oznámil, že listom zo 14.1.2013 označeným ako Vyjadrenie k č. k. konajúcemu súdu oznámil, že „netrvá na skutočnostiach uvádzaných vo Vyjadrení odporcu zn. 1947/2010/RO2 z 9.6.2010 a súhlasí s návrhom navrhovateľa zo dňa 14.12.2009 na späťvzatie návrhu na začatie konania v časti určenia, že veriteľom pohľadávky spočívajúcej v poskytnutí náhrady oprávnenej osobe G. T. v súlade s ust. v znení neskorších predpisov za znehodnotené a odstránené stavby, ktoré pôvodne stáli na parc. č. 112/1, zapísanej v PKV č. 327 pre k. ú. U., je navrhovateľ". SPF súčasne oznámil, že pokiaľ ide o dôvody pre zamietnutie podanej žaloby v plnom rozsahu sa pridržiava svojej právnej argumentácie obsiahnutej v jeho vyjadreniach z 22.1.2013, 16.11.2016 a 17.2.2017, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril v podaní z 9.11.2017 tak, že zotrval na svojom stanovisku z odvolania, že reštitučný nárok pani G. T., ktorá ho postúpila na žalobcu, jej vznikol priamo zo zákona a preto ho mohla postúpiť zmluvou o postúpení pohľadávky podľa § 33 ods. 1 českého zákona č. 229/1991 Sb. pričom postúpením tohto reštitučného nároku žalobca nadobudol postavenie oprávnenej osoby. Poukázal podporne na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR") z 21.2.1996 sp. zn. a uzavrel, že pani G. T. si svoj nárok na vydanie nehnuteľnosti uplatnila už dňa 20.12.1992 na bývalom Pozemkovom úrade Senica, čím splnila podmienky na poskytnutie reštitučného nároku. Žalovaný v podstate nerozporuje tvrdenie žalobcu, že právnym základom uplatneného nároku je nárok vyplývajúci zo zákona, tvrdí však, že zákon pritom jednoznačne podmienil konania povinnej osoby doručením výzvy oprávnenej osoby povinnej osobe v zákonom ustanovenej lehote, pričom od uvedeného okamihu ustanovil aj lehotu na dohodnutie spôsobu náhrady. Žalobca si je vedomý povinnosti doručiť výzvu povinnej osobe za účelom poskytnutia reštitučnej náhrady, avšak pani G. T., od ktorej reštitučný nárok získal postúpením žalobca, si svoj nárok uplatnila spôsobom vyplývajúcim zo zákona č. 229/1991 Sb., teda splnila podmienku na jeho poskytnutie (G. T. si svoj nárok na vydanie nehnuteľnosti uplatnila 20.12.1992 na ešte bývalom Pozemkovom úrade Senica). Žalobca je presvedčený, že tento reštitučný nárok, ktorý získal postúpením od svojej sestry G. T., vyplýva priamo zo zákona a nie je potrebné o ňom ešte rozhodovať. Žalobca citoval z uznesenia ÚS SR z 20.6.2006 sp. zn. s tým, že reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných /na vydanie veci/, negatórnych a pod.). Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne pochopil charakter , ktorého úlohou nebolo umožniť uplatniť si reštitučný nárok v časovo obmedzenom rámci, po uplynutí ktorého by tento nárok definitívne zanikol. Jeho hlavným cieľom bola snaha o zmiernenie následkov niektorých krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948-1989 a jeho úlohou bolo len poskytnúť určitú administratívnu pomôcku, kedy namiesto uplatnenia si tohto nároku v zdĺhavom súdnom konaní, stačilo oprávnenej osobe uplatniť si nárok na príslušnom správnom orgáne, ktorý v zákonných lehotách by rozhodol o priznaní nároku oprávnenej osoby. Pri aplikácii reštitučných predpisov nie je možné postupovať príliš reštriktívne a formalisticky, ale naopak je nutné ich používať veľmi citlivo, kde s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu a hlavne s ohľadom citovaný zmysel a účel týchto zákonov; zmyslom a účelom reštitučných zákonov však nemôže byť v žiadnom prípade legalizácia vlastníctva štátu k majetku, ktorý štát v rozhodnom období získal konfiškáciami, znárodnením, okupáciou (fyzickou alebo na základe absolútne neplatného úkonu), či ďalšími majetkovými opatreniami, ktoré boli a sú (teda zostávajú) v rozpore s princípmi právneho štátu. Poukázal na nález ÚS SR , tiež na jeho nález , ďalej dôvodil, že na to, aby mu bol vyplatený nárok postačuje, aby bol uplatnený len jednou z oprávnených osôb s poukazom na , poukázal aj na rozsudok NS SR z 26.1.2011 sp. zn. a judikát 28/1996 ZSP. Žalobca mal za to, že nárok pani G. T. vyplýva priamo zo a nie je potrebné o ňom ešte rozhodovať. Pani G. T. si svoj reštitučný nárok uplatnila spôsobom vyplývajúcim z uvedeného zákona, teda splnila podmienku na jeho poskytnutie. Žalobcov reštitučný nárok vyplýva zo zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej s G. T. na základe českého zákona č. 229/1991 Sb., ktorým získal postavenie oprávnenej osoby. Nie je dôvod spochybňovať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a ani žalovaný ju nespochybnil. Žalovaný ako povinná osoba je povinný vyplatiť žalobcovi celý reštitučný nárok (spočívajúci v peňažnom plnení), nie iba nárok zodpovedajúci podielu žalobcu. Aj keby si pani G. T. neuplatnila nárok zodpovedajúci jej podielu a ktorý bol predmetom prevodu na žalobcu, stačilo, že si tento nárok uplatnil žalobca v rozsahu zodpovedajúcom svojmu podielu, keďže aj uplatnenie nároku v takom rozsahu postačovalo na poskytnutie celého nároku. Postup na poskytnutie reštitučného nároku podľa je len podporným postupom, ktorý má uľahčiť poskytnutie nárokov oprávneným osobám (lex specialis) a preto zmeškanie prekluzívnej lehoty uvedenej v tomto zákone nemá za následok zánik možnosti poskytnutia reštitučného nároku postupom podľa O.z. (lex generalis) a podaním žaloby na súde, v tomto prípade žalobou o zaplatenie, keďže platí zásada, že použitie lex generalis prichádza do úvahy v prípade, ak nie je možno použiť lex specialis, ktorého možnosť použitia v uvedenom prípade nie je daná vzhľadom na uplynutie prekluzívnej lehoty.

5. Výzvou z 18.4.2019 pod č. k. -625 odvolací súd vyzval strany podľa ( v znení nesk. predpisu), aby sa písomne vyjadrili k možnému použitiu ustanovení , a , , O.z., ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Žalovaný v jeho podaní z 2.5.2019 uviedol, že podaním zo 16.11.2016 vzniesol námietku premlčania voči uplatnenému nároku vo výške 50.555,76 eur z dôvodu, že tento nárok žalobcu (právnym titulom ktorého má byť nedatovaná dohoda označovaná žalobcom ako dohoda A1, ktorej tri podpísané vyhotovenia doručil žalobca žalovanému dňa 3.10.2002, a ktorou bol dohodnutý spôsob náhrady tak, že žalovaný poskytne oprávnenej osobe reštitučnú náhradu za nevydané budovy finančnou náhradou prostredníctvom SPF vo výške 1.523.042,90 Sk v lehote do 60 kalendárnych dní odo dňa, kedy táto dohoda, podpísaná oprávnenou osobou, bude doručená na adresu Slovenský pozemkový fond, Štefánikova 1318, Senica) nebol uplatnený na súde v zákonom ustanovenej premlčacej dobe. Žalobca síce uplatnil žalobou podanou 27.3.2003 svoj nárok na súde, avšak tento sa týkal len určenia veriteľa pohľadávky, spočívajúcej v poskytnutí reštitučnej náhrady. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáhal až návrhom z 8.4.2009, pričom následne bolo konanie o určenie veriteľa pohľadávky na základe späťvzatia žaloby v tejto časti žalobcom právoplatne zastavené, a teda nemohlo dôjsť počas trvania konania o určenie veriteľa pohľadávky, k spočívaniu premlčacej doby a na uvedené konanie je potrebné hľadieť ako keby k nemu ani nebolo došlo. Zaplatenie pohľadávky bolo žalobcom uplatnené na súde až po viac ako šiestich rokoch odo dňa jej splatnosti (60 dní odo dňa doručenia žalobcom podpísanej dohody na SPF Senica, ku ktorému došlo dňa 3.10.2002). SPF zotrval na vznesenej námietke premlčania a právnej argumentácii odôvodňujúcej jej vznesenie. Rovnako zotrval aj na námietke premlčania vo vzťahu k úrokom z omeškania v celom rozsahu, t. j. vo výške 13 % ročne zo sumy 50.555,76 eur od 4.12.2002 do zaplatenia, vznesenej podaním zo 16.11.2016, a to z dôvodu, že úrok z omeškania nebol uplatnený v súdnom konaní spolu s istinou a s poukazom na ust. O.z. z dôvodu, že úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky. Úroky z omeškania majú povahu opakujúcich sa dávok, čo znamená okrem iného, že pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce len okolnosti, ktoré nastali v čase, keď došlo k omeškaniu so splnením dlhu (záväzku) z hlavného záväzkového právneho vzťahu. Aj keď úroky z omeškania „prirastajú" k istine za každý deň trvania omeškania dlžníka so splnením dlhu, povinnosť platiť úroky z omeškania nevzniká podľa ustálenej judikatúry súdov vždy samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, ktorým sa dlžník ocitol v omeškaní s plnením dlhu. K premlčaniu úrokov z omeškania došlo aj v súvislosti s namietaným premlčaním istiny. Aplikáciu ust. § 3 ods. 1 O.z. nepovažoval za dôvodnú, keďže podmienky pre jeho aplikáciu v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania v danej veci nenastali. Vznesenie námietky premlčania žalovaným nie je zneužitím tohto právneho inštitútu so zámerom poškodiť alebo znevýhodniť žalobcu, čo vyplýva už z právnej argumentácie SPF v merite veci, ako aj chronológie riešenia sporného reštitučného nároku a z meniacej sa a často krát protirečiacej si argumentácie žalobcu. Skutočnosť, že námietku premlčania vznáša štát, nemôže byť sama o sebe dôvodom pre jej posúdenie ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Ďalšie skutočnosti, odôvodňujúce posúdenie konania SPF ako výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi v danej veci neboli preukázané a SPF v tejto časti zotrváva na svojej argumentácii obsiahnutej v podaní zo 17.2.2017. V predmetnom konaní sa žalobca pôvodne domáhal určenia, že veriteľom pohľadávky spočívajúcej v poskytnutí náhrady oprávnenej osobe G. T. v súlade s ust. za znehodnotené a odstránené stavby, ktoré pôvodne stáli na parc. č. 112/1, zapísanej v PK vložke č. 327 pre k.ú. U., vo výške 1.523.042,90 Sk je žalobca. Svoj nárok - určenie, že je veriteľom pohľadávky - odôvodnil žalobca tým, že 28.6.1995 uzatvoril v pozícii postupníka so svojou sestrou G. T. v pozícii postupcu Smlouvu o postoupení pohledávek, ktorou došlo k postúpeniu, okrem iného, aj pohľadávky voči štátu ako povinnej osobe spočívajúcej v nároku na náhradu za znehodnotené a odstránené stavby, vrátane technológií a zariadení, pôvodne stojace na parc. č. 111, 112/1, 112/2 k.ú. U. a ďalej akékoľvek ďalšie stavby, ktoré budú prípadne doložené na základe a a nasl. . Žalobca ďalej v žalobe tvrdil, že žalovaný 18.9.2002 uzatvoril so žalobcom dohody, na základe ktorých plnila časť náhrady zodpovedajúcu spoluvlastníckemu podielu žalobcu, pričom časť náhrady, zodpovedajúcej spoluvlastníckemu podielu G. T. neplnila z dôvodu, že neakceptovala postúpenie pohľadávky. Žalobou s takto formulovaným určovací petitom podal žalobca v zastúpení advokátom JUDr. T. dňa 27.3.2003, a teda v čase keď: medzi žalobcom a SPF boli uzatvorené viaceré dohody, predmetom ktorých bolo plnenie reštitučného nároku v dohodnutej výške vyjadrenej peňažnou čiastkou (dohode označené žalobcom ako dohoda A, A1 a B) a ktoré žalobca považuje za platné, listom z 25.11.2002 SPF oznámil žalobcovi, že správna rada (v tom čase orgán SPF riadiaci jeho činnosť) nesúhlasí s plnením reštitučnej náhrady, ktorá vyplýva z rozhodnutia Okresného úradu v Senici č.j. /KRA zo dňa 10.6.1999 formou postúpenia pohľadávky. Za danej situácie nič nebránilo žalobcovi domáhať sa plnenia na základe vyššie uvedených a žalobcom posudzovaných ako platných dohôd, pričom eventuálna otázka spornosti postúpenia pohľadávky mohla byť riešená predbežne. Žiadny z listinných dôkazov založených v spise nepreukazuje, že by vyššie citovaný určovací petit bol žalobcom zvolený na podnet SPF, resp. že by samotný SPF odkázal žalobcu na podanie žaloby s určovacím petitom na určenie veriteľa pohľadávky, resp. že by takýmto postupom podmieňoval v čase podania žaloby plnenie reštitučného nároku, a teda že podanie žaloby so zvoleným petitom bolo vyvolané akýmkoľvek konaním SPF. V prípade, ak žalobca uzatvoril dohody o plnení reštitučného nároku, ktoré považoval za platné, bol oprávnený domáhať sa v nich dohodnutého plnenia, v prípade, ak SPF neplnil, a to žalobou na plnenie, v prípade ktorej (ak existovali pochybnosti súvisiace s platnosťou postúpenia pohľadávky) mohla byť ako predbežná riešená otázka, či žalobca je veriteľom pohľadávky, a teda aj osobou, voči ktorej má SPF plniť. Podľa tvrdenia žalobcu obsiahnutého v bode 14 vyjadrenia z 15.12.2016 existovali tri platné dohody o poskytnutí náhrady za reštitučný nárok žalobcu, ktorý v sebe zahŕňal aj nárok pani T.. Nie je teda zrejmé, prečo za existencie stavu, podľa tvrdenia žalobcu platných dohôd o poskytnutí náhrady za reštitučný nárok, v ktorých bola zrejmá a zadefinovaná výška nesplnenej pohľadávky, sa žalobca nedomáhal priamo plnenia vyplývajúceho z týchto dohôd, ale určenia veriteľa pohľadávky. Tvrdenia žalobcu uplatnené v prvostupňovom konaní o tom, že práve zamestnanci SPF žalobcovi odporučili, aby si podal určovaciu žalobu, v prípade úspechu ktorej by žalobcovi SPF tento nárok zaplatil, považuje SPF za nepreukázané a odporujúce skutočnému stavu veci, keď z časových súvislostí a obsahu žaloby vyplýva, že žaloba bola podaná v reakcii na list SPF z 25.11.2002, ktorým SPF oznámil žalobcovi, že správna rada nesúhlasí s plnení reštitučnej náhrady, ktorá vyplýva z rozhodnutia Okresného úradu v Senici č.j. /KRA zo dňa 10.6.1999 formou postúpenia pohľadávky. Žalobcom uvádzaný odkaz na list SPF z 15.7.2008, majúci preukazovať tvrdenie žalobcu o tom, že práve zamestnanci SPF žalobcovi odporučili, aby si podal určovaciu žalobu, v prípade úspechu ktorej by žalobcovi SPF tento nárok zaplatil, je vzhľadom na dátum podania žaloby dňa 27.3.2003 bez právneho významu. Súčasne z uvedeného listu nevyplýva žiadne žalobcom tvrdené ubezpečenie, že SPF v prípade úspechu určovacej žaloby bude plniť. Pokiaľ žalobca odkazuje na list SPF z 25.7.2006, je potrebné opätovne uviesť, že stanovisko bolo vyhotovené 25.7.2006 a teda k petitu žaloby podanej 27.3.2003 nemá žiaden vzťah a nebolo spôsobilé ovplyvniť jeho formuláciu. Súčasne v uvedenom stanovisku je odkaz na neukončený súdny spor vedený medzi žalobcom a G. T., predmetom ktorého bolo určenie neplatnosti časti zmluvy o postúpení pohľadávky a súčasné späťvzatie tejto zmluvy (zrušenie) - doručené SPF 30.4.2002. Ani výkladom nie je možné z tohto stanoviska dospieť k záveru, že by ním SPF vyzval žalobcu, aby sa domáhal určenia veriteľa pohľadávky v súdnom konaní. SPF sa odvolával na určenie veriteľa pohľadávky až v čase, keď prebiehalo súdne konanie iniciované G. T. proti žalobcovi o určenie neplatnosti časti zmluvy o postúpení pohľadávky a súčasne toto súdne konanie, predmetom ktorého bolo až do 8.4.2009 výlučne určenie veriteľa pohľadávky. Zo žiadnej dokumentácie nemožno vyvodiť záver, že by v čase do podania žaloby dňa 27.3.2003 SPF vyzýval žalobcu na podanie žaloby s určovacím petitom, resp. že by žalobcu v tomto smere inštruoval. Súčasne SPF poukázal na skutočnosť, že z predmetu jeho činnosti priznanej mu zákonom nevyplýva poskytovanie právneho poradenstva týkajúceho sa spôsobu uplatnenia nároku na súde, vrátane určenia petitu žaloby, preto SPF nemôže zodpovedať, a to v akomkoľvek rozsahu, za formuláciu petitu zvolenú žalobcom (navyše zastúpeným advokátom) pri uplatnení práva voči žalovanej na súde a teda ani postup SPF nie je možné považovať za odporujúci dobrým mravom. SPF odmieta, že by akýmkoľvek spôsobom bránil uplatneniu nárokov žalobcu na súde, resp. že by usmerňoval postup žalobcu pri uplatnení nárokov na súde. V prípade, ak sa žalobca rozhodol uplatniť svoj nárok voči žalovanému na súde, stal sa on pánom súdneho sporu a SPF nemôže v žiadnom rozsahu zodpovedať za spôsob vedenia súdneho konania zo strany žalobcu a ani za nevhodne zvolený procesný postup, v dôsledku ktorého došlo k premlčaniu uplatneného práva. SPF odmieta, že by postupoval v prebiehajúcom konaní spôsobom odporujúcim dobrým mravom, keď SPF postupoval v súlade s procesnými predpismi, výzvami konajúceho súdu, ku ktorým sa v určených lehotách vyjadroval, zúčastňoval sa pojednávania a využíval v konaní právom priznané a dovolené prostriedky obrany, vrátane vznesenej námietky premlčania. Až do 8.4.2009 bolo predmetom konania výlučne určenie veriteľa pohľadávky a zaplatenia istiny sa žalobca začal domáhať voči žalovanému až uvedeným dňom, avšak bez zmeny odôvodnenia žaloby a teda bez jednoznačného vymedzenia právneho titulu, na základe ktorého by mal žalovaný žalobcovi plniť. V tejto súvislosti SPF v plnom rozsahu zotrváva na svojom tvrdení ohľadom zmeny argumentácie žalobcu týkajúcej sa právneho titulu úhrady pohľadávok, obsiahnutej vo vyjadrení zo 16.11.2016, pričom bez jednoznačného určenia právneho titulu, na základe ktorého sa domáha žalobca plnenia, nebolo možné posúdiť eventuálne premlčanie uplatneného práva. SPF poukázal na list žalobcu z 15.5.2012, v ktorom sa uvádza „to znamená, že moja žaloba o určenie veriteľa pohľadávky sa týmto vyjadrením stala bezpredmetná, nakoľko moje právo veriteľa postúpenej pohľadávky bolo uspokojené už v právoplatných dohodách z 18.9.2002 a nebolo nutné žiadať súdnou cestou toto právo potrebné znova určiť". Takéto tvrdenie žalobcu len deklaruje skutkový stav, že v prípade, ak žalobca uzavrel dohody, ktorými sa SPF zaviazal na plnenie reštitučného nároku postúpeného G. T., tieto boli vymáhateľné a žalobca mal možnosť domáhať sa úhrady pohľadávky z týchto dohôd, bez potreby určenia, kto je jej veriteľom. Skutočnosť, že sa žalobca nedomáhal plnenia, v dôsledku čoho došlo k premlčaniu jeho práva, nebola zavinená SPF a teda vznesenie námietky premlčania nemôže odporovať dobrým mravom. Žalobca menil svoju argumentáciu v časti právneho titulu, na základe ktorého mu vznikla voči žalovanému pohľadávka. Bez jednoznačného uvedenia právneho titulu, na základe ktorého má žalovaný plniť, nebol SPF spôsobilý posúdiť premlčanie uplatneného nároku a vznesenie námietky premlčania. Preto ani vznesenie námietky premlčania s časovým odstupom od zmeny žaloby nemôže byť vyhodnotené ako postup odporujúci dobrým mravom. V uvedenej situácii by SPF mohol rovnako namietať, že meniaca sa argumentácia zo strany žalobcu v spojitosti s plynutím času neumožňuje SPF účinne sa brániť voči uplatnenému nároku, keď väčšina osôb riešiacich reštitučný nárok žalobcu už nie je zamestnancom SPF, a teda zmena argumentácie žalobcu po uplynutí značnej doby od podania žaloby neumožňuje, vzhľadom na plynutie času a personálne obsadenie SPF, získavanie a zabezpečovanie dôkazných prostriedkov nevyhnutných na primeranú obranu. Pre posúdenie námietky premlčania v prebiehajúcom konaní je zásadná tá skutočnosť, že SPF už v roku 2002 odmietol žalobcovi poskytnúť plnenie vyplývajúce z uzatvorených dohôd v časti postúpeného nároku, ktoré žalobca považoval a považuje za platné, pritom žalobca svoj nárok uplatnil na súde nie žalobou na plnenie, ale určovacou žalobou. Zvolenie nevhodného procesného postupu (pričom z listinných dôkazov nevyplýva žalobcom tvrdená skutočnosť, že na uvedený procesný postup ho odkázal SPF) nemôže byť skutočnosťou odôvodňujúcou aplikáciu ust. § 3 ods. 1 O.z.. Neuplatnenie nárokov žalobcu, vyplývajúcich z listín, o ktorých žalobca mal vedomosť a ktoré mal žalobca k dispozícii, v súdnom konaní právne relevantným spôsobom žalobcom, zastúpeným advokátom nemôže viesť k preneseniu zodpovednosti na žalovaného. Zároveň SPF považuje za vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania bolo považované za výkon práva odporujúci dobrým mravom v rozsahu úroku z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 50.555,76 eur od 4.12.2002 do zaplatenia, ktoré boli uplatnené v súdnom konaní až dňa 27.9.2016, a to nielen s ohľadom na vyššie uvedenú argumentáciu, ale aj časový aspekt.

SPF zotrval na vznesených námietkach premlčania a odmieta, že by ich vznesenie bolo možné hodnotiť ako výkon práva odporujúci dobrým mravom, a teda že z uvedeného dôvodu by konajúci súd na vznesené námietky premlčania nemal prihliadať. Žalobca v jeho podaní z 13.5.2019 uviedol, že vo viacerých svojich podaniach sa vyjadroval k vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného, s ktorou zásadne nesúhlasí a považuje ju za námietku vznesenú v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 O.z.), podobne ako to vyplýva aj z judikatúry. Námietku premlčania vznesenú žalovaným považuje za neoprávnenú nielen k istine, ale aj k úrokom z omeškania. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky z 15.1.1977 sp. zn. , v zmysle ktorého ust. § 3 O.z., podľa ktorého výkon práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, platí aj pre výkon práva vzniesť námietku premlčania. Taktiež poukázal aj na rozsudok NS Českej republiky z 18.1.2001 sp. zn. , v zmysle ktorého aplikácia ust. O.z. je pri posudzovaní práv a povinností podľa možná, musí však byť odôvodnená mimoriadnymi okolnosťami prípadu, za ktoré možno považovať napríklad vyjadrenie povinnej osoby, že mieni plniť vo výške požadovanej oprávnenou osobou, rokovania obidvoch strán o tom, že nárok oprávnenej osoby bude v požadovanej výške uspokojený vecami, ktoré budú určené dodatočnou dohodou účastníkov, prípadne v iných prípadoch, ktoré bolo možné posudzovať ako vážny prísľub plnenia zo strany povinného podložený jeho reálnym konaním. Žalobca má za to, že je jasne preukázané, že žalovaný uzatvoril so žalobcom dohody, na základe ktorých sa zaviazal plniť nárok žalobcu získaný od G. T.. Následne po zmene vedenia žalovaný plniť odmietol, pričom to boli práve zamestnanci žalovaného, kto odporučil žalobcovi podanie určovacej žaloby s odôvodnením, že žalovaný má záujem plniť, avšak až po tom, ako súd rozhodne o určení niekdajšieho nároku G. T.. V zmysle uvedeného žalobca podal žalobu a uvedenému aj prispôsobil petit predmetnej žaloby. V tejto súvislosti dal do pozornosti napríklad e-mailovú správu z 13.12.2011 (interná komunikácia medzi právničkou žalovaného JUDr. C. a P. L. a JUDr. H. O.), ktorej znenie je nasledovné: „dobrý deň pani riaditeľka, v prílohe zasielam znenie mimosúdnej dohody vo veciach usporiadania vzťahov v súdnom konaní č. , predmetom ktorého je plnenie vo výške 50.555,76 eur, ktoré vyplývalo z rozhodnutia Okresného úradu v Senici, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č.k. z 10.6.1999, jeho opravy a postúpenia pohľadávky zo dňa 28.6.1995 za účelom zabezpečenia podpisov štatutárnymi zamestnancami SPF. Podpísanie dohody odporúčam, nakoľko navrhovateľ sa zaväzuje v plnom rozsahu vziať žalobu vedenú na Okresnom súde v Senici pod č.k. , do troch pracovných dní od pripísania sumy 50.555,76 eur na účet navrhovateľa. Navrhovateľ doručí bez zbytočného odkladu odporcovi späťvzatie žaloby. Pokiaľ odporca (SPF) zaplatí navrhovateľovi istinu do 30 dní odo dňa uzavretia tejto dohody, navrhovateľ nebude voči SPF uplatňovať úroky z omeškania zo sumy 50.555,76 eur, náhradu trov konania, ktoré vznikli v súdnom konaní č.k. , na Okresnom súde v Senici." Z uvedeného e-mailu jasne vyplýva, že žalovaný bol na konci roka 2011 pripravený žalobcovi plniť. V nadväznosti na uvedený e-mail bola následne žalobcovi predmetná dohoda zaslaná. V predmetnom návrhu žalobca naznačil požadované zmeny a žalovanému zaslal späť. Ten následne vyhotovil dohodu o mimosúdnom vyrovnaní, ktorá bola žalobcovi doručená 15.12.2011. Z uvedeného teda jasným spôsobom vyplýva, že žalobca so žalovaným komunikoval a tento bol ochotný a pripravený plniť. Na argument žalovaného, že túto komunikáciu zamestnancov žalovaného so žalobcom nemožno vyhodnotiť ako stanovisko žalovaného, ale iba ako vo vzťahu k tretím osobám nezáväzný právny názor zamestnanca žalovaného žalobca uviedol, že uvedené tvrdenie považuje za bezpredmetné, nakoľko predmetná dohoda, ktorá (opäť v zmysle jeho aktuálneho nastavenia vyhnúť sa plneniu za každú cenu) nepredstavuje iba „nezáväzný právny názor zamestnanca žalovaného", ale jeho reálne stanovisko a návrh, nakoľko táto Dohoda o mimosúdnom urovnaní bola žalovaným riadne vyhotovená a žalobcovi v písomnej forme doručená. Len pre ozrejmenie doplnil, že predmetná dohoda nebola podpísaná iba z toho dôvodu, že žalovaný si jej podpísanie podmienil vzdaním sa nároku (jedného z ďalších reštitučných nárokov žalobcu), ktorý v tom čase neuznával (a to aj napriek tomu, že tento aktuálne, viac ako takmer po 15 rokoch uznal). Z uvedeného dôvodu teda žalobca považuje vznesenú námietku premlčania za výkon práva v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže používať právnu ochranu. Je zrejmé, že žalovaný bol ochotný a pripravený plniť nárok uplatnený v tejto žalobe, avšak toto plnenie podmieňoval podaním určovacej žaloby. Uvedeným konaním teda uviedol žalobcu do presvedčenia, že nie je potrebné podávať žalobu na plnenie, ale iba na určenie existencie práva. Ak by žalobca vedel, že sa postoj k plneniu reštitučných nárokov zo strany žalovaného opäť zmení a predošlé sľuby a ubezpečenia sa stanú bezpredmetnými, bol by namiesto určovacej žaloby podal žalobu na plnenie. Zdôraznil, že nie je možné chrániť konanie, ktorým sa osoby, ktorým sa priznala náhrada vo výške doslovných zlomkov voči skutočnej majetkovej a ľudskej krivde, ukrátia aj o tieto nároky, pritom konanie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi takéto konanie podľa jeho názoru predstavuje. bol prijatý s cieľom snahy o napravenie nenapraviteľných skutkov a krívd. Žalobca má za to, že konanie, ktoré predstavuje konanie uskutočnené v rovnakom duchu ako bolo konanie v čase nezákonného zoštátňovania majetku, nemôže používať právnu ochranu, nakoľko je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Účelom a poslaním slušného demokratického štátu by mala byť služba a ochrana svojich občanov pred ukracovaním o ich zákonné nároky, nehovoriac o charaktere nároku, ktorý uplatnený nárok predstavuje. Nie je možné prihliadnuť v tomto prípade na námietku premlčania, nakoľko by sa tým v dôsledku v tomto prípade nedôvodného právneho formalizmu podupali princípy, ktorými sme nahradili nespravodlivé princípy z minulosti. Vyhovením námietke premlčania by došlo k odobreniu konania žalovaného, ktorý počas svojej činnosti v rámci plnenia reštitučných nárokov preukázal činnosť, ktorú možno označiť ako výkon povinností v hrubom rozpore s odbornou starostlivosťou, sprevádzanú neustále meniacimi sa postupmi a prístupmi k plneniu reštitučných nárokov, v dôsledku ktorých bola o svoje nároky na úkor štátu ukrátená nejedna oprávnená osoba, nakoľko sa tieto častokrát bez právneho zastúpenia nedokázali v správaní žalovaného správne zorientovať a nakoniec o svoje nároky prišli a to aj napriek tomu, že tento výsledok bol v hrubom rozpore s podstatou a cieľom . Návrh žalobcu je dôvodný, pričom jasným spôsobom vyplýva z platných dohôd A, B a A1. V súvislosti s pripravenosťou a ochotou plniť zo strany žalovaného, predložil žalobca hneď niekoľko dôkazov, z ktorých vyplýva, že žalovaný mal aj po zmene petitu žaloby záujem svoj záväzok plniť, pričom k zmene jeho nastavenia došlo až v posledných dvoch rokoch konania. Uvedené preukazuje aj skutočnosť, že počas celého konania zo strany žalovaného k vzneseniu námietky premlčania nedošlo, nakoľko takýmto spôsobom nechcel zmariť pointu konania, ktoré spočívalo v zistení, komu má vlastne plniť. Námietka premlčania bola vznesená až na základe aktuálneho nastavenia žalovaného - reštitučný nárok neplniť za žiadnu cenu žalobcovi a ani dedičom G. T., pričom v tejto súvislosti má za to, že námietka premlčania predstavuje v kontexte zmyslu uplatneného nároku, ako aj chovania a konania žalovaného, výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Časť života, ktorú žalobca prežil spolu s jeho rodinou počas ich prenasledovania mu priznaný nárok nevráti a rovnako mu tento nárok nevymaže spomienky, ktoré boli vytvorené nepochopiteľným konaním predstaviteľov minulého režimu. Aj napriek uvedenému má však na rozdiel od jeho štatistického vnímania zo strany žalovaného tento nárok pre žalobcu jasný význam, a tým je túžba po dosiahnutí satisfakcie, že jeho poškodenie bolo aspoň symbolicky uznané za dôvodné a aspoň čiastočne nahradené.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení , účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „"), keďže podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam odvolateľa považovať za vo výroku vecne správny.

7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku, bolo posúdiť či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne pokiaľ zamietol žalobu žalobcu (ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 50.555,76 eur s príslušenstvom titulom reštitučnej náhrady), a to z dôvodu, že Zmluva o postúpení pohľadávok z 28.6.1995 (uzavretá medzi postupcom G. T. - sestrou žalobcu ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, ktorou mala byť postúpená žalovaná pohľadávka) je neplatná a žalobca sa veriteľom žalovanej pohľadávky nemohol stať a tiež z dôvodu, že neuplatnením práva na náhradu zo strany žalobcu, právo žalobcu na náhradu v rozsahu podielu G. T. vo veľkosti 7/32-ín vo výške 50.555,76 eur v spojení so Zmluvou o postúpení pohľadávky z 28.5.1995 tak v prekluzívnej lehote podľa v spojení s dňom 1.1.2009 ex lege zaniklo. Súd prvej inštancie síce tiež konštatoval, že žalovaný vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k istine i jej príslušenstvu, avšak uviedol, že sa ňou bližšie nezaoberal pre ostatne uvedený dôvod zamietnutia žaloby. 8. Odvolací súd uvádza, že ak sa dlžník premlčania dovolal, súd je povinný na námietku premlčania prihliadať, v odôvodnení rozhodnutia sa s ňou vysporiadať a ak je právne opodstatnená, nemôže veriteľovi premlčané právo priznať, čo platí aj vo vzťahu k príslušenstvu, súd sa už nezaoberá dôvodnosťou žaloby. Zásada hospodárnosti konania vedie konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov (viď R 29/1983 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , , , , ). Na základe uvedeného odvolací súd vyzval strany podľa , aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení , a , , O.z., ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce, a strany sa vyjadrili tak ako je to uvedené v bode 5. tohto rozsudku odvolacieho súdu.

9. Podľa , pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, spravujú sa právne vzťahy k majetku uvedenému v odseku 1 osobitnými predpismi. neupravuje inštitút premlčania práv ním založených, preto so zreteľom na tohto zákona treba pri rozhodovaní o premlčaní týchto práv použiť ustanovenie O.z., obsahujúce všeobecnú úpravu inštitútu premlčania. (rozsudok NS SR sp. zn. z 26.6.2008) Podľa a vety prvej O.z.: (1) Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (2) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Podľa O.z. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa O.z. úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v civilnom sporovom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať ( tretia veta O.z.). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov (na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia, škody a podobne). Pre všeobecnú premlčaciu dobu platí, že začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Jej začiatok je vymedzený objektívne, nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve. Ide o okamih, keď vznikne možnosť na základe práva podať žalobu (právo sa stalo nárokom - actio nata). Zásadne nastáva splatnosťou dlhu. Zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie premlčacej doby. Žalobca (v zastúpení advokátom) sa pôvodnou žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 27.3.2003 (neskôr vec postúpená Okresnému súdu Senica dňa 13.10.2003 pod č.k. -38) domáhal určenia, že je veriteľom pohľadávky spočívajúcej v poskytnutí náhrady oprávnenej osobe G. T. v súlade s ustanovením v znení neskorších predpisov za znehodnotené a odstránené stavby, ktoré pôvodne stáli na parc. č. 112/1 zapísanej v PKV č. 327 pre k. ú. U., vo výške 1.523.042.90 Sk. V podaní zo 6.4.2009 (doručenom súdu prvej inštancie 8.4.2009) rozšíril žalobu tak, že žiadal aby bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 50.555,76 eur (1.523.042,90 Sk). Uznesením z 24.9.2009 pod č. k. -77, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17.10.2009, súd prvej inštancie súd pripustil navrhovanú zmenu petitu návrhu. Podaním zo 14.12.2009 vzal žalobca žalobu späť v časti určenia, že je veriteľom pohľadávky. Uznesením z 5.11.2014 pod č.k. -346 súd konanie v časti určenia, že veriteľom pohľadávky spočívajúcej v poskytnutí náhrady oprávnenej osobe G.

T. v súlade s ustanovením v znení neskorších predpisov za znehodnotené a odstránené stavby, ktoré pôvodne stáli na parc. č. 112/1 zapísanej v PKV č. 327 pre k. ú. U., vo výške 50.555,76 eur (1.523.042.90 Sk) je žalobca, nezastavil; na odvolanie žalobcu proti ostatne uvedenému uzneseniu Krajský súd v Trnave uznesením zo 14.8.2015 pod č. k. -374, uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že konanie v takejto časti zastavil. Na pojednávaní dňa 27.9.2016 žalobca rozšíril žalobu o príslušenstvo pohľadávky a súd prvej inštancie uznesením pripustil zmenu petitu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 50.555,76 eur spolu s úrokom z omeškania 13% ročne zo sumy 50.555,76 eur od 4.12.2002 do zaplatenia. V podaní zo 16.11.2016 žalovaný vzniesol námietku premlčania na celý žalobou uplatňovaný nárok vrátane jeho príslušenstva z dôvodu, že tento nebol uplatnený v súdnom konaní v zákonom ustanovenej premlčacej dobe. V predmetnej veci ide o nárok podliehajúci premlčaniu, na ktorý sa vzťahuje všeobecná premlčacia doba 3 roky (čo nebolo medzi stranami sporné), ktorá začala plynúť dňa 3.12.2002 (teda odo dňa nasledujúceho po splatnosti nároku /2.12.2002/, ktorá splatnosť nastala uplynutím 60 dní na poskytnutie náhrady určenej v dohode, doručenej žalovanému 3.10.2002 /č.l.426/, keďže nebolo preukázané, že by sa strany dohodli na čase plnenia inak) a skončila 2.12.2005, žalobca nárok na peňažné plnenie 50.555,76 eur uplatnil na súde dňa 8.4.2009 a nárok na jeho príslušenstvo - úrok z omeškania 13% ročne zo sumy 50.555,76 eur od 4.12.2002 do zaplatenia, uplatnil na súde dňa 27.9.2016, teda po uplynutí premlčacej doby, žalovaný sa preto opodstatnene dovolal premlčania a odvolací súd dospel k záveru o premlčaní žalobcom uplatňovanej pohľadávky vrátane jej príslušenstva.

10. Dôvodná nie je ani námietka žalobcu, že akceptácia vznesenej námietky premlčania je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 3 ods. 1 O.z. výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 O.z. je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektoré zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. V konaní žalovaným dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke však nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Neprihliadnutie na vznesenú námietku premlčania, prípadne odopretie tohto práva, hoci aj pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 O.z.), je v rozpore s ustanovením § 100 ods. 1 O.z., z ktorého jednoznačne vyplýva, že súd musí prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú dlžníkom a nemôže veriteľovi priznať premlčané právo. Dobrým mravom neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného proti nemu. Použitím ustanovenia § 3 ods. 1 O.z. nemožno ignorovať dlžníkom odôvodnene vznesenú námietku premlčania a premlčané právo veriteľovi priznať, a tak reparovať už zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. ). Žalobca v predmetnej veci v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že to bol žalovaný (resp. jeho zamestnanci) kto mu odporučil podanie určovacej žaloby. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti poukazoval na emailovú správu z 13.12.2011 resp. na návrh dohody o mimosúdnom vyrovnaní, doručený mu žalovaným 15.12.2011, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že určovacia žaloba bola na súde podaná 27.3.2003 a žaloba na plnenie uplatnená (vo vzťahu k istine) 8.4.2009, preto správu z 13.12.2011 ani návrh dohody mu doručený 15.12.2011 nemožno vyhodnotiť ako odporučenie žalovaného žalobcovi podať určovaciu žalobu, ktorá bola podaná v tom čase už viac ako osem rokov. Naviac v prípade správy ide o správu od zamestnanca fondu, nie od jeho štatutára. Správa i návrh dohody pochádzajú z doby takmer 6 rokov po uplynutí premlčacej doby (ktorá skončila 2.12.2005). Neobstojí preto ani poukaz na rozhodnutie NS ČR sp. zn. z 18.1.2001, keďže v predmetnej veci žalobca nepreukázal, že by prišlo k vážnemu prísľubu plnenia zo strany žalovaného do skončenia premlčacej doby ani do podania žaloby na plnenie. Vzhľadom na zmeny v argumentácii žalobcu počas konania, týkajúce sa právneho titulu, z ktorého vyvodzuje vznik žalovanej pohľadávky, spochybňovanie zmluvy o postúpení samotnou postupkyňou a vedenie ňou súdneho sporu proti žalobcovi (o určenie čiastočnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok z 28.6.1995, vedený na OS Bratislava I pod sp. zn. 15C 167/2003), a na uplatňovanie totožnej pohľadávky postupkyňou G. T. voči žalovanému, vznesenie námietky premlčania žalovaným s časovým odstupom od zmeny žaloby nemožno vyhodnotiť ako postup odporujúci dobrým mravom. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca sám spôsobil uplynutie premlčacej doby tým, že svoj nárok (na peňažné plnenie) neuplatnil včas na súde. Je potrebné pripomenúť, že v civilnom sporovom konaní je žalobca (procesne) povinný vymedziť žalobou uplatnený nárok len z hľadiska skutkového; právne posúdenie nároku je už vecou súdu. Žalobca bol od začiatku sporu právne zastúpený, otázku, ktorú urobil predmetom konania v pôvodnej žalobe bolo možné posúdiť už v čase podania pôvodnej žaloby ako otázku predbežnú v prípade podania žaloby na plnenie. Práve nečinnosť povinného potom, čo už mal začať plniť, oprávňuje veriteľa k uplatneniu nároku na súde. Z obsahu spisu nevyplýva, že by konanie štátu vykazovalo znaky, ktoré by v zmysle predchádzajúceho výkladu naznačovali, že išlo o jeho konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovi už v čase podania žaloby bolo zrejmé, že žalovaný neakceptuje postúpenie pohľadávky, keď už v roku 2002 odmietol žalobcovi poskytnúť plnenie za asanované budovy v časti postúpeného nároku (list SPF z 25.11.2002, č.l. 23). V predmetnom spore teda neexistovali také špecifické okolnosti, ktoré by opodstatňovali záver, že štátom vznesená námietka premlčania sa prieči dobrým mravom (§ 3 ods. 1 O. z.). Nárok uplatnený žalobou v predmetnej veci je premlčaný, žalovaný vzniesol námietku premlčania, jej vznesenie v predmetnej veci nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi v zmysle O.z., preto premlčaný nárok v časti istiny i príslušenstva nebolo možné žalobcovi priznať. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vo výroku vecne správny potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a odvolacími dôvodmi nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ktoré viedli k potvrdeniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nebol dôvod zaoberať sa ďalšími námietkami v odvolaní, keďže neboli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu.

11. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. S prihliadnutím na výsledok odvolacieho konania, v ktorom bol vo veci samej plne úspešný žalovaný, vzniklo žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi. Odvolací súd mu však náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko podľa obsahu spisu mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, žiadne si neuplatnil a je v súlade s základných princípov , zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa mu náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. ).

12. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( ) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( ) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. ( ) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n/. ( ) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. ( ) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( ) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( ) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. ( ) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa . ( ) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. ( ) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. ( ) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( ) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( ) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. ( ) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( ) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.( ) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. ( ) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. ( ) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. ( ) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. ( ) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. ( ) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( ) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. ( )