Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)a01/361019.8e9741.pdf
PDF · 157.8 KB
No categories available
6Sžo/67/2010
Najvyšší súd 6Sžo 67/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.
Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jozefa Hargaša
v právnej veci navrhovateľov 1/R., nar. X., bytom Z.Z., 2/ M., nar. X., bytom T., 3/ M., nar.
X., bytom Z.Z., všetci zastúpení JUDr. Š., bytom B., proti odporcovi Obvodný pozemkový
úrad v Trnave, Vajanského 2, Trnava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu
z 30. januára 2008 č. j. K2008/00694-Kň-NR-2, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 28. októbra 2009 č. k. 32Sp/11/2008 - 93, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave z 28.
októbra 2009 č. k. 32Sp/11/2008 - 93 m e n í tak, ţe rozhodnutie odporcu z 30. januára
2008 č. j. K2008/00694-Kň-NR-2 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Navrhovateľom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave potvrdil rozhodnutie odporcu z 30.
januára 2008 č.j. K2008/00694-Kň-NR-2, ktorým odporca podľa § 5 ods. 2 zákona č.
503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995
Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z.z.“), v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“) rozhodol vo veci uplatneného nároku navrhovateľov tak, ţe navrhovateľke 1/,
navrhovateľke 3/ a právnemu predchodcovi navrhovateľa 2/ ako oprávneným osobám podľa §
2 ods. 2 písm. c) zákona č. 503/2003 Z. z. navrátil vlastníctvo k pozemkom v k. ú. Z. parc.
č. 521/57 a v k. ú. T. parc. č. 1675/3, ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa § 3 ods. 1 písm. k)
zákona č. 503/2003 Z. z., a to v podiele 1/48 z celku pre kaţdého z navrhovateľov.
Z predloţeného spisového materiálu odporcu mal krajský súd za preukázané, ţe
navrhovateľky 1/ a 3/ a právny predchodca navrhovateľa 2/ si ako oprávnené osoby 27.
decembra 2004 uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v k.ú. Z.aZ.,
zapísaným v PK vl. č. 525, 317, 298 a 1241, po nebohom starom otcovi V.V. Poukázal na
uznesenie Štátneho notárstva v Trnave zo 6. novembra 1961 č. D 944/60 v spojení so
zápisnicou napísanou na Štátnom notárstve v Trnave 26. apríla 1961 o prejednaní dedičstva
po poručiteľovi V.V., z ktorej vyplýva, ţe predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu
v dôsledku odmietnutia dedičstva. S ohľadom na uvedené sa krajský súd stotoţnil s právnym
záverom odporcu, ţe s ohľadom na uvedené odporca správne rozhodol, ţe v danom prípade
je daný reštitučný titul v zmysle § 3 ods. 1 písm. k) zákona č. 503/2003 Z.z., a z tohto titulu
vzniklo navrhovateľom právo na navrátenie vlastníctva k označeným nehnuteľnostiam.
K námietke navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti podielov, v akých im odporca priznal
vlastníctvo k ţiadaným nehnuteľnostiam, krajský súd dospel k záveru, ţe podiel v 1/48,
pripadajúcej na kaţdého z navrhovateľov, bol odporcom určený správne. Z rozhodnutia
v dedičskej veci po nebohom V.V. č. D 944/60-29 zo 6. novembra 1961, zo zápisnice spísanej
na Štátnom notárstve v Trnave 26. apríla 1961 o prejednaní dedičstva, ako aj z matričných
dokladov, nachádzajúcich sa v spisovom materiáli odporcu, zistil, ţe V.V. zomrel X. a jeho
právnymi nástupcami sa stalo jeho sedem detí (A.J.F.A.) a vnučka E., rod. D. - dcéra
predumrelého syna V.V. ml. Z príslušných pozemnokniţných vloţiek zistil, ţe pôvodný
vlastník neb. V.V. bol ku dňu smrti spoluvlastníkom označených nehnuteľností v ½.
Navrhovateľky 1/ a 3/ a právny predchodca navrhovateľa 2/ J.J. sú deťmi J.J., staršieho syna
pôvodného vlastníka. S ohľadom na tieto skutočnosti krajský súd uzavrel, ţe navrhovateľom
1/ aţ 3/ prislúcha spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach v 1/48 pre
kaţdého.
Krajský súd poukázal na skutočnosť, ţe nárok navrhovateľov bol uplatnený
a posudzovaný podľa zákona č. 503/2003 Z.z., ktorý neobsahuje ustanovenie, identické
s ustanovením § 21 zákona č. 229/1991 Zb., podľa ktorého bolo moţné aj jednej z viacerých
oprávnených osôb priznať vlastnícke právo po pôvodnom vlastníkovi v celosti. V prípade
posudzovaného nároku navrhovateľov podľa zákona č. 503/2003 Z. z. moţno priznať
oprávnenej osobe len na ňu pripadajúci podiel, pričom sa neprihliada na určenie podielov
jednotlivých dedičov po pôvodnom vlastníkovi v dedičskom konaní. Rozhodnutie v dedičskej
veci po nebohom pôvodnom vlastníkovi je pre správny orgán len podkladom pre zistenie
počtu do úvahy prichádzajúcich oprávnených osôb, a teda pre určenie veľkosti jednotlivých
podielov.
Krajský súd teda dospel k záveru, ţe odporca vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, pričom z neho vyvodil správne právne závery, s ktorými sa súd stotoţnil.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s §
250l ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podali navrhovatelia odvolanie. Ţiadali, aby
ho Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zmenil tak, ţe rozhodnutie
odporcu sa v celom rozsahu ruší, alternatívne ţiadali zrušiť rozsudok krajského súdu, a vec
vrátiť príslušnému orgánu na ďalšie konanie. Namietali, ţe krajský súd sa nezaoberal
a nevysporiadal preskúmateľne so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi otázkami,
súvisiacimi s predmetom a podstatou ich reštitučnej veci, pričom sa takmer vôbec nezaoberal
a nevysporiadal preskúmateľne ani s podstatnými argumentmi navrhovateľov o nedostatkoch
a nezákonnosti rozhodnutia odporcu, ktoré podrobne uviedli vo svojom opravnom prostriedku
z 22. februára 2008 a aj vo vyjadrení z 28. októbra 2009, na ktoré sa odvolávajú a poukazujú.
Konanie a následné rozhodnutie odporcu a následne aj krajského súdu sú postihnuté a trpia
viacerými závaţnými vadami, ktoré sú dôvodom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia
odporcu.
Za najpodstatnejšie nedostatky konania a rozhodovania pred krajským súdom označili
navrhovatelia nedostatky v preskúmaní, odôvodnení a vyriešení otázok, týkajúcich sa veľkosti
navracaných reštitučných vlastníckych podielov (dedičských podielov) k pozemkom po
poručiteľovi (respektíve k reštituovaným pozemkom), ku ktorým má byť navrátené
vlastníctvo navrhovateľom.
V časti určenia veľkosti navracaných podielov namietali nepreskúmateľnosť
a neopodstatnenosť postupu odporcu ako aj krajského súdu namietajúc, ţe odporca i krajský
súd paušálne vychádzali z existencie individuálnej subjektívnej stránky stavu tiesne a celkovo
stavu tiesne aj u tých účastníkov dedičského konania po poručiteľovi V.V., ktorí si
neuplatnili, respektíve po ktorých nebol uplatnený reštitučný nárok na navrátenie vlastníctva
k pozemkom, pričom individuálny stav tiesne ani odporca a ani krajský súd nikdy nezistili.
V dôsledku toho odporca i krajský súd na účely svojho konania a rozhodovania rozdelili
pozemky patriace poručiteľovi mechanicky na osem podielov (podľa počtu ôsmich
účastníkov dedičského konania po poručiteľovi), hoci individuálnym dokazovaním bol stav
tiesne zistený len u tých, ktorí si uplatnili reštitučný nárok. Nebolo vykonané relevantné
dokazovanie a rozhodnutie odporcu ako aj rozsudok krajského súdu neobsahujú náleţité
odôvodnenie o všetkých okolnostiach, ovplyvňujúcich veľkosť pôvodných dedičských
podielov po poručiteľovi a následne ovplyvňujúcich veľkosť reštitučných podielov
navracaných navrhovateľom. Tieto rozhodnutia navrhovatelia označili za nepodloţené,
neopodstatnené a nepreskúmateľné vzhľadom na absenciu relevantných dôkazov a náleţitého
odôvodnenia.
Navrhovatelia ďalej poukázali na to, ţe aj v reštitučnom konaní podľa zákona
o navrátení vlastníctva k pozemkom (zákona č. 503/2003 Z. z.), ktorého predmetom sú
reštitučné nároky na navrátenie vlastníctva k dedičstvu, odmietnutému v dedičskom konaní po
poručiteľovi, je potrebné vykonať rozpočítanie dedičstva po poručiteľovi na rovnako veľké
dedičské podiely, pripadajúce len na tých dedičov, ktorí odmietli dedičstvo v tiesní (bez
rozpočítania dedičských podielov pripadajúcich na dedičov odmietnuvších dedičstvo bez
zistenia stavu tiesne). Takéto rozpočítanie dedičstva po poručiteľovi je potrebné aj na účely
reštitučného konania vykonať predovšetkým vzhľadom na rozhodné dedičské právo, platné
v čase smrti poručiteľa, a tieţ vzhľadom na existujúcu súdnu judikatúru, týkajúcu sa
dedičského práva. Pritom však takéto rozpočítanie dedičstva na účely reštitučného konania
(podľa zákona č. 503/2003 Z. z.) nemá nič spoločné s ustanovením § 21 zákona č. 229/1991
Zb.. Krajský súd mal podľa názoru navrhovateľov náleţite zdôvodniť, prečo a z akých
dôvodov určitá časť pozemkov, ktoré pôvodne patrili poručiteľovi V.V., má zostať štátu ako
odúmrť napriek skutočnosti, ţe zistenie odmietnutia dedičstva v tiesni čo len jedného
z dedičov zároveň znamená, ţe nikdy neboli platne splnené zákonné podmienky na vznik
a existenciu legálnej odúmrte pre štát. Tento nedostatok osebe je podľa navrhovateľov
závaţným dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a súčasne aj
preskúmavaného rozhodnutia odporcu.
Následne navrhovatelia poukázali aj na nezákonné zvýšenie administratívnoprávneho
zaťaţenia navrhovateľov zo strany odporcu rozdelením konania o ich jednom návrhu
navrhovateľov na dve konania a rozhodnutia, ktoré je v rozpore s čl. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a aj so zákonnými pravidlami pre správne konanie pred pozemkovými
úradmi (ktoré nepoznajú inštitút rozdelenia konania), pričom odporca tieţ nerešpektoval
judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej „kaţdé konanie súdu alebo
iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na
súdnu alebo inú právnu ochranu“ (nález Ústavného súdu SR z 10. mája 1994 sp. zn. I. ÚS
26/1994).
Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu
a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.) bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe pre potvrdenie
rozhodnutia odporcu neboli dané zákonné dôvody.
Zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na
usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov je jedným zo zákonov
reštitučného charakteru, ktorého cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť
tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone
presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v
zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku. Preto pri aplikácii jeho ustanovení
treba postupovať veľmi citlivo, aby nedošlo k ďalším krivdám.
Zákon č. 503/2003 Z.z. v § 1 upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré
nebolo vydané podľa osobitného predpisu (zákon č. 229/1991 Zb. a § 37 aţ 39 zákona SNR č.
330/1991 Zb.). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria:
a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,
b) lesný pôdny fond.
Právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona môţe
uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej
území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára
1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení
§ 3.
Zákonodarca v záujme zabezpečenia princípu legality v ustanoveniach § 5
ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. zakotvil rozhodovaciu právomoc správneho orgánu –
pozemkového úradu pri rozhodovaní o navrátení vlastníctva k pozemku alebo o priznaní
práva na náhradu za pozemok. Správne konanie pred pozemkovým úradom sa začína
doručením návrhu oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. Podľa § 5
ods. 3 zákona sa na konanie podľa odseku 2 vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.
Povinnosťou pozemkového úradu pri rozhodovaní podľa § 5 ods. 2 zákona
č. 503/2003 Z. z. je postupovať podľa jednotlivých ustanovení správneho poriadku a pri ich
aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 správneho poriadku).
Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho poriadku), v intenciách
ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy ako aj predpisy
hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak, aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne
vyţadoval plnenie ich povinností v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o
presadzovanie cieľov hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci.
Zásada materiálnej pravdy je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 4 správneho
poriadku a ďalej konkretizovaná v ďalších ustanoveniach správneho poriadku (§ 32 a § 46
správneho poriadku). Zásadu materiálnej pravdy treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti
a zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 správneho poriadku), ktoré sú vlastne jej
základom. Táto zásada vyslovuje poţiadavku, podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť
skutočný stav veci, teda subsumuje aj poţiadavku zistiť úplný a presný stav veci. Za zistenia
skutočného stavu veci treba povaţovať zistenie všetkých skutočností, ktoré sú podľa
príslušného hmotnoprávneho predpisu právne významné.
Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti bez
ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci tieţ
vyplýva, ţe správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov
(§ 32 ods. 1 správneho poriadku). Stav veci sa musí zistiť súčasne presne, čo znamená, ţe
musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu vecí je základným
predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu.
Správny orgán je povinný hodnotiť kaţdý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náleţite odôvodniť
v odôvodnení rozhodnutia (§ 34 ods. 5 a 47 ods. 3 správneho poriadku).
Navrhovatelia sú oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 503/2003
Z.z. ako deti (navrhovateľky 1/ a 3/) a vnuk (navrhovateľ 2/) J.J. st., syna po V.V.
Z matričných dokladov a dokumentov Štátneho notárstva v Trnave, nachádzajúcich sa
v administratívnom spise odporcu, vyplýva, ţe V.V. zomrel X. bez zanechania závetu, pričom
jeho dedičmi zo zákona boli jeho deti A., J. (otec navrhovateliek 1/ a 3/ a právneho
predchodcu navrhovateľa 2/), F. a vnučka po predumrelom synovi V. E.
Zo zápisnice napísanej na Štátnom notárstve v Trnave 26. apríla 1961 v dedičskom
konaní č. D 944/60 a z uznesenia Štátneho notárstva v Trnave zo 6. novembra 1961 najvyšší
súd zistil, ţe dedičstvo po V.V., pozostávajúcom z nehnuteľností, zapísaných v pozemkovej
knihe katastrálneho územia Z. vo vl. č. 525, parc. č. 521/67 - roľa v podiele ½, a katastrálneho
územia T. vo vl. č. 517, parc. č. 1739 - roľa v podiele ½, vo vl. č. 298, parc. č. 1740, 1679 -
roľa v podiele ½ a vo vl. č. 1241, parc. č. 1675/5 - roľa v podiele ½, bolo v dôsledku jeho
odmietnutia dedičmi - deťmi V.V., ktoré ho odmietli aj v mene svojich detí, vyhlásené za
odúmrť.
Podľa vyjadrenia k ţiadosti o navrátenie vlastníctva k pozemkom E., priamej
účastníčky dedičského konania po V.V., ktoré odporca pripojil k spisu, bolo zastrašujúce
správanie a vyhráţky zo strany štátneho notára počas prejednávania dedičstva po V.V.
jediným dôvodom pre odmietnutie dedičstva. Zdedené nehnuteľnosti boli podľa vtedajších
právnych predpisov povaţované za poľnohospodársky podnik, a teda bolo moţné ho prevziať
výlučne ako celok len jedným dedičom, ktorý na ňom následne bude hospodáriť ako
samostatne hospodáriaci roľník - kulak, alebo vstúpi do jednotného roľníckeho druţstva. Ako
kulak by dotknutý dedič bol viazaný na povinné kontingenty pod hrozbou tvrdých sankcií pri
ich nesplnení (trest odňatia slobody aţ na šesť mesiacov a pokuta do výšky 250.000 korún
a popri nich tieţ prepadnutie majetku, prepadnutie veci, zákaz pobytu alebo príkaz pobytu,
zákaz činnosti a uverejnenie trestného výmeru).
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľov, ţe odporca paušalizoval zistenie tiesne ako inak
subjektívneho stavu jednotlivých dedičov po V.V. a na základe toho ich všetkých automaticky
povaţoval za oprávnené osoby, je na mieste uviesť, ţe na základe vykonaného dokazovania
odporca zisťoval stav, resp. situáciu, za ktorej kaţdý jeden z vtedy prítomných dedičov
„dobrovoľne“ odmietol prevziať dedičstvo po V.V., ktoré by bol povinný prevziať ako celok.
Pojem tieseň treba totiţ v týchto prípadoch vykladať v súvislosti s politickým nátlakom
spojeným s obdobím rokov 1948-1989. Preto treba za stav tiesne povaţovať aj stav, kedy
vlastník nemôţe s vecou voľne nakladať, pretoţe vo svojej dispozícii s predmetom vlastníctva
je obmedzovaný represívnou politikou, umoţňovanou nedostatkom existencie právneho
a demokratického štátu.
K záveru, ţe dedičia V.V. odmietli dedičstvo v tiesni, dospel na základe písomného
vyjadrenia osoby priamo prítomnej na tomto dedičskom konaní. Táto situácia bola totoţná pre
všetkých zúčastnených dedičov a bola objektívne spôsobilá vyvolať v nich pocit ohrozenia
v prípade prijatia dedičstva.
Pokiaľ ide o námietku dôkazného prostriedku, o ktorý sa oprel, poukazuje Najvyšší
súd Slovenskej republiky na § 32 ods. 1 správneho poriadku a § 32 ods. 2 správneho
poriadku, v zmysle ktorých správny orgán nie je pri zisťovaní skutočného stavu veci viazaný
návrhmi účastníkov, pričom spôsob a rozsah zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje on
sám. Odporca dospel na základe ním vykonaného dokazovania na základe zákonne
zadováţených a vykonaných dôkazných prostriedkov k skutkovým a právnym záverom,
svedčiacim v prospech navrhovateľov. Námietka „nevhodného“ dôkazného prostriedku
navrhovateľov je s ohľadom na uvedené neopodstatnená. Rovnako je neopodstatnená ich
námietka paušalizovania zistenia tiesne, pretoţe zistená situácia sa týkala všetkých
povolaných dedičov rovnako.
Čo sa týka námietky navrhovateľov voči rozdeleniu konania o jednom uplatnenom
nároku na dve konania, ktorých výsledkom sú dve samostatné rozhodnutia odporcu
(preskúmavané rozhodnutie č. j. K2008/00694-Kň-NR-2 z 30. januára 2008 a rozhodnutie č. j.
K2008/00694-Kň/1-NR-2 z 31. januára 2008), Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje,
ţe tento postup odporcu sám osebe nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.
Námietku preto vyhodnotil ako neopodstatnenú.
Ohľadom námietky navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti spoluvlastníckych podielov,
v ktorých im bolo priznané právo na náhradu, je aj s ohľadom na uţ uvedené namieste
konštatovať, ţe za oprávnené osoby treba povaţovať všetkých osem dedičov V.V., pretoţe,
ako bolo uţ uvedené, kaţdý z nich odmietol dedičstvo v tiesni, spočívajúcej v pozícii
zastrašovania povinnosťami a sankciami, vyplývajúcimi z nadobudnutia majetku takého
rozsahu v roku 1960, respektíve 1961. Pokiaľ však ide o podiely oprávnených osôb, ktoré si
včas uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 503/2003 Z. z., Najvyšší súd
Slovenskej republiky dáva do pozornosti názor, vyslovený v náleze Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 123/2010, v zmysle ktorého navrátenie toho, čo bolo
nesprávne odňaté alebo vzaté, širšej „rodine“, je v konečnom dôsledku nielen v súlade so
zmyslom a účelom reštitučných predpisov, ale aj v súlade so všeobecne uznávanými zásadami
spravodlivosti. Uspokojenie nárokov všetkých oprávnených osôb, ktoré si svoje nároky
uplatnili, pri nečinnosti ďalších potenciálne oprávnených osôb preto zodpovedá zmyslu
a účelu zákona č. 503/2003 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky, prihliadnuc na právny
názor, vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky, dospel k záveru, ţe krajský súd
neposúdil námietku navrhovateľov správne, keď potvrdil výšku podielu kaţdého
z navrhovateľov v 1/48 k celku nehnuteľnosti.
Nemoţno teda akceptovať právny záver odporcu a krajského súdu, ţe kaţdému
z navrhovateľov prináleţí na predmetných pozemkoch spoluvlastnícky podiel 1/48 a je
namieste preskúmavané rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V
novom konaní bude úlohou odporcu riadne zistiť okruh oprávnených osôb, ktoré si v súlade
so zákonom č. 503/2003 Z.z. uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k predmetným
pozemkom po neb. V.V., pričom pri určovaní veľkosti reštitučného podielu bude prihliadať
len na tieto osoby tak, aby medzi ne bol rozdelený celý reštituovaný majetok patriaci do ich
10 6Sžo 67/2010
„rodinného“ okruhu. Ostatné námietky navrhovateľov sú, ako vyplýva z uţ uvedeného,
neopodstatnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v súlade s § 220 O.s.p. v spojení s § 250ja
ods. 3 O.s.p., § 250l ods. 2 O.s.p. a § 250q ods. 2 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu
zmenil a preskúmavané rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní odporca súc viazaný právnym názorom súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.
v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. a § 250r O.s.p.) vykoná dokazovanie v zhora naznačenom
smere (§ 32 aţ 34 správneho poriadku) a po vyhodnotení vykonaných dôkazov (§ 34 ods. 5
správneho poriadku) vo veci znova rozhodne a svoje rozhodnutie aj patričným spôsobom
odôvodní tak, aby rozhodnutie zodpovedalo zákonu (§ 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku).
O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 246c
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 O.s.p. s poukazom na § 250l ods. 2, §
250k ods. 1 a § 250ja O.s.p. a úspešným navrhovateľom trovy konania nepriznal, pretoţe si
ich náhradu neuplatnili.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 26. januára 2011
JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth
11 6Sžo 67/2010