Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/67/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.

Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jozefa Hargaša

v právnej veci navrhovateľov 1/R., nar. X., bytom Z.Z., 2/ M., nar. X., bytom T., 3/ M., nar.

X., bytom Z.Z., všetci zastúpení JUDr. Š., bytom B., proti odporcovi Obvodný pozemkový

úrad v Trnave, Vajanského 2, Trnava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu

z 30. januára 2008 č. j. K2008/00694-Kň-NR-2, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave z 28. októbra 2009 č. k. - 93, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave z 28.

októbra 2009 č. k. - 93 m e n í tak, ţe rozhodnutie odporcu z 30. januára

2008 č. j. K2008/00694-Kň-NR-2 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Navrhovateľom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

2

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave potvrdil rozhodnutie odporcu z 30.

januára 2008 č.j. K2008/00694-Kň-NR-2, ktorým odporca podľa § 5 ods. 2 zákona č.

o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení

Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), v súlade s

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny

poriadok“) rozhodol vo veci uplatneného nároku navrhovateľov tak, ţe navrhovateľke 1/,

navrhovateľke 3/ a právnemu predchodcovi navrhovateľa 2/ ako oprávneným osobám podľa §

2 ods. 2 písm. c) navrátil vlastníctvo k pozemkom v k. ú. Z. parc.

č. 521/57 a v k. ú. T. parc. č. 1675/3, ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa § 3 ods. 1 písm. k)

, a to v podiele 1/48 z celku pre kaţdého z navrhovateľov.

Z predloţeného spisového materiálu odporcu mal krajský súd za preukázané, ţe

navrhovateľky 1/ a 3/ a právny predchodca navrhovateľa 2/ si ako oprávnené osoby 27.

decembra 2004 uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v k.ú. Z.aZ.,

zapísaným v PK vl. č. 525, 317, 298 a 1241, po nebohom starom otcovi V.V. Poukázal na

uznesenie Štátneho notárstva v Trnave zo 6. novembra 1961 č. D 944/60 v spojení so

zápisnicou napísanou na Štátnom notárstve v Trnave 26. apríla 1961 o prejednaní dedičstva

po poručiteľovi V.V., z ktorej vyplýva, ţe predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu

v dôsledku odmietnutia dedičstva. S ohľadom na uvedené sa krajský súd stotoţnil s právnym

záverom odporcu, ţe s ohľadom na uvedené odporca správne rozhodol, ţe v danom prípade

je daný reštitučný titul v zmysle , a z tohto titulu

vzniklo navrhovateľom právo na navrátenie vlastníctva k označeným nehnuteľnostiam.

K námietke navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti podielov, v akých im odporca priznal

vlastníctvo k ţiadaným nehnuteľnostiam, krajský súd dospel k záveru, ţe podiel v 1/48,

pripadajúcej na kaţdého z navrhovateľov, bol odporcom určený správne. Z rozhodnutia

v dedičskej veci po nebohom V.V. č. D 944/60-29 zo 6. novembra 1961, zo zápisnice spísanej

na Štátnom notárstve v Trnave 26. apríla 1961 o prejednaní dedičstva, ako aj z matričných

dokladov, nachádzajúcich sa v spisovom materiáli odporcu, zistil, ţe V.V. zomrel X. a jeho

právnymi nástupcami sa stalo jeho sedem detí (A.J.F.A.) a vnučka E., rod. D. - dcéra

predumrelého syna V.V. ml. Z príslušných pozemnokniţných vloţiek zistil, ţe pôvodný

vlastník neb. V.V. bol ku dňu smrti spoluvlastníkom označených nehnuteľností v ½.

Navrhovateľky 1/ a 3/ a právny predchodca navrhovateľa 2/ J.J. sú deťmi J.J., staršieho syna

pôvodného vlastníka. S ohľadom na tieto skutočnosti krajský súd uzavrel, ţe navrhovateľom

3

1/ aţ 3/ prislúcha spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach v 1/48 pre

kaţdého.

Krajský súd poukázal na skutočnosť, ţe nárok navrhovateľov bol uplatnený

a posudzovaný podľa , ktorý neobsahuje ustanovenie, identické

s ustanovením , podľa ktorého bolo moţné aj jednej z viacerých

oprávnených osôb priznať vlastnícke právo po pôvodnom vlastníkovi v celosti. V prípade

posudzovaného nároku navrhovateľov podľa moţno priznať

oprávnenej osobe len na ňu pripadajúci podiel, pričom sa neprihliada na určenie podielov

jednotlivých dedičov po pôvodnom vlastníkovi v dedičskom konaní. Rozhodnutie v dedičskej

veci po nebohom pôvodnom vlastníkovi je pre správny orgán len podkladom pre zistenie

počtu do úvahy prichádzajúcich oprávnených osôb, a teda pre určenie veľkosti jednotlivých

podielov.

Krajský súd teda dospel k záveru, ţe odporca vykonal dokazovanie v dostatočnom

rozsahu, pričom z neho vyvodil správne právne závery, s ktorými sa súd stotoţnil.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa v spojení s §

250l ods. 2

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podali navrhovatelia odvolanie. Ţiadali, aby

ho Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zmenil tak, ţe rozhodnutie

odporcu sa v celom rozsahu ruší, alternatívne ţiadali zrušiť rozsudok krajského súdu, a vec

vrátiť príslušnému orgánu na ďalšie konanie. Namietali, ţe krajský súd sa nezaoberal

a nevysporiadal preskúmateľne so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi otázkami,

súvisiacimi s predmetom a podstatou ich reštitučnej veci, pričom sa takmer vôbec nezaoberal

a nevysporiadal preskúmateľne ani s podstatnými argumentmi navrhovateľov o nedostatkoch

a nezákonnosti rozhodnutia odporcu, ktoré podrobne uviedli vo svojom opravnom prostriedku

z 22. februára 2008 a aj vo vyjadrení z 28. októbra 2009, na ktoré sa odvolávajú a poukazujú.

Konanie a následné rozhodnutie odporcu a následne aj krajského súdu sú postihnuté a trpia

viacerými závaţnými vadami, ktoré sú dôvodom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia

odporcu.

Za najpodstatnejšie nedostatky konania a rozhodovania pred krajským súdom označili

navrhovatelia nedostatky v preskúmaní, odôvodnení a vyriešení otázok, týkajúcich sa veľkosti

navracaných reštitučných vlastníckych podielov (dedičských podielov) k pozemkom po

poručiteľovi (respektíve k reštituovaným pozemkom), ku ktorým má byť navrátené

vlastníctvo navrhovateľom.

4

V časti určenia veľkosti navracaných podielov namietali nepreskúmateľnosť

a neopodstatnenosť postupu odporcu ako aj krajského súdu namietajúc, ţe odporca i krajský

súd paušálne vychádzali z existencie individuálnej subjektívnej stránky stavu tiesne a celkovo

stavu tiesne aj u tých účastníkov dedičského konania po poručiteľovi V.V., ktorí si

neuplatnili, respektíve po ktorých nebol uplatnený reštitučný nárok na navrátenie vlastníctva

k pozemkom, pričom individuálny stav tiesne ani odporca a ani krajský súd nikdy nezistili.

V dôsledku toho odporca i krajský súd na účely svojho konania a rozhodovania rozdelili

pozemky patriace poručiteľovi mechanicky na osem podielov (podľa počtu ôsmich

účastníkov dedičského konania po poručiteľovi), hoci individuálnym dokazovaním bol stav

tiesne zistený len u tých, ktorí si uplatnili reštitučný nárok. Nebolo vykonané relevantné

dokazovanie a rozhodnutie odporcu ako aj rozsudok krajského súdu neobsahujú náleţité

odôvodnenie o všetkých okolnostiach, ovplyvňujúcich veľkosť pôvodných dedičských

podielov po poručiteľovi a následne ovplyvňujúcich veľkosť reštitučných podielov

navracaných navrhovateľom. Tieto rozhodnutia navrhovatelia označili za nepodloţené,

neopodstatnené a nepreskúmateľné vzhľadom na absenciu relevantných dôkazov a náleţitého

odôvodnenia.

Navrhovatelia ďalej poukázali na to, ţe aj v reštitučnom konaní podľa zákona

o navrátení vlastníctva k pozemkom (), ktorého predmetom sú

reštitučné nároky na navrátenie vlastníctva k dedičstvu, odmietnutému v dedičskom konaní po

poručiteľovi, je potrebné vykonať rozpočítanie dedičstva po poručiteľovi na rovnako veľké

dedičské podiely, pripadajúce len na tých dedičov, ktorí odmietli dedičstvo v tiesní (bez

rozpočítania dedičských podielov pripadajúcich na dedičov odmietnuvších dedičstvo bez

zistenia stavu tiesne). Takéto rozpočítanie dedičstva po poručiteľovi je potrebné aj na účely

reštitučného konania vykonať predovšetkým vzhľadom na rozhodné dedičské právo, platné

v čase smrti poručiteľa, a tieţ vzhľadom na existujúcu súdnu judikatúru, týkajúcu sa

dedičského práva. Pritom však takéto rozpočítanie dedičstva na účely reštitučného konania

(podľa ) nemá nič spoločné s ustanovením

Zb.. Krajský súd mal podľa názoru navrhovateľov náleţite zdôvodniť, prečo a z akých

dôvodov určitá časť pozemkov, ktoré pôvodne patrili poručiteľovi V.V., má zostať štátu ako

odúmrť napriek skutočnosti, ţe zistenie odmietnutia dedičstva v tiesni čo len jedného

z dedičov zároveň znamená, ţe nikdy neboli platne splnené zákonné podmienky na vznik

a existenciu legálnej odúmrte pre štát. Tento nedostatok osebe je podľa navrhovateľov

5

závaţným dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a súčasne aj

preskúmavaného rozhodnutia odporcu.

Následne navrhovatelia poukázali aj na nezákonné zvýšenie administratívnoprávneho

zaťaţenia navrhovateľov zo strany odporcu rozdelením konania o ich jednom návrhu

navrhovateľov na dve konania a rozhodnutia, ktoré je v rozpore s a

Slovenskej republiky a aj so zákonnými pravidlami pre správne konanie pred pozemkovými

úradmi (ktoré nepoznajú inštitút rozdelenia konania), pričom odporca tieţ nerešpektoval

judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej „kaţdé konanie súdu alebo

iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na

súdnu alebo inú právnu ochranu“ (nález Ústavného súdu SR z 10. mája 1994 sp. zn. I. ÚS

26/1994).

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu

a v medziach podaného odvolania ( veta prvá a ) bez

nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk ( a

v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru, ţe pre potvrdenie

rozhodnutia odporcu neboli dané zákonné dôvody.

o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach na

usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov je jedným zo zákonov

reštitučného charakteru, ktorého cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť

tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone

presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v

zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku. Preto pri aplikácii jeho ustanovení

treba postupovať veľmi citlivo, aby nedošlo k ďalším krivdám.

6

v upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré

nebolo vydané podľa osobitného predpisu ( a aţ 39 zákona SNR č.

). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria:

a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,

b) lesný pôdny fond.

Právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona môţe

uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej

území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára

1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení

§ 3.

Zákonodarca v záujme zabezpečenia princípu legality v ustanoveniach § 5

ods. 2 zakotvil rozhodovaciu právomoc správneho orgánu –

pozemkového úradu pri rozhodovaní o navrátení vlastníctva k pozemku alebo o priznaní

práva na náhradu za pozemok. Správne konanie pred pozemkovým úradom sa začína

doručením návrhu oprávnenej osoby podľa Podľa

ods. 3 zákona sa na konanie podľa odseku 2 vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

Povinnosťou pozemkového úradu pri rozhodovaní podľa § 5 ods. 2 zákona

č. je postupovať podľa jednotlivých ustanovení správneho poriadku a pri ich

aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 správneho poriadku).

Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho poriadku), v intenciách

ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy ako aj predpisy

hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak, aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne

vyţadoval plnenie ich povinností v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o

presadzovanie cieľov hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci.

Zásada materiálnej pravdy je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 4 správneho

poriadku a ďalej konkretizovaná v ďalších ustanoveniach správneho poriadku (§ 32 a § 46

správneho poriadku). Zásadu materiálnej pravdy treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti

a zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 správneho poriadku), ktoré sú vlastne jej

základom. Táto zásada vyslovuje poţiadavku, podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť

skutočný stav veci, teda subsumuje aj poţiadavku zistiť úplný a presný stav veci. Za zistenia

7

skutočného stavu veci treba povaţovať zistenie všetkých skutočností, ktoré sú podľa

príslušného hmotnoprávneho predpisu právne významné.

Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti bez

ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci tieţ

vyplýva, ţe správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov

(§ 32 ods. 1 správneho poriadku). Stav veci sa musí zistiť súčasne presne, čo znamená, ţe

musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu vecí je základným

predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Správny orgán je povinný hodnotiť kaţdý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy vo

vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náleţite odôvodniť

v odôvodnení rozhodnutia (§ 34 ods. 5 a 47 ods. 3 správneho poriadku).

Navrhovatelia sú oprávnenými osobami podľa

Z.z. ako deti (navrhovateľky 1/ a 3/) a vnuk (navrhovateľ 2/) J.J. st., syna po V.V.

Z matričných dokladov a dokumentov Štátneho notárstva v Trnave, nachádzajúcich sa

v administratívnom spise odporcu, vyplýva, ţe V.V. zomrel X. bez zanechania závetu, pričom

jeho dedičmi zo zákona boli jeho deti A., J. (otec navrhovateliek 1/ a 3/ a právneho

predchodcu navrhovateľa 2/), F. a vnučka po predumrelom synovi V. E.

Zo zápisnice napísanej na Štátnom notárstve v Trnave 26. apríla 1961 v dedičskom

konaní č. D 944/60 a z uznesenia Štátneho notárstva v Trnave zo 6. novembra 1961 najvyšší

súd zistil, ţe dedičstvo po V.V., pozostávajúcom z nehnuteľností, zapísaných v pozemkovej

knihe katastrálneho územia Z. vo vl. č. 525, parc. č. 521/67 - roľa v podiele ½, a katastrálneho

územia T. vo vl. č. 517, parc. č. 1739 - roľa v podiele ½, vo vl. č. 298, parc. č. 1740, 1679 -

roľa v podiele ½ a vo vl. č. 1241, parc. č. 1675/5 - roľa v podiele ½, bolo v dôsledku jeho

odmietnutia dedičmi - deťmi V.V., ktoré ho odmietli aj v mene svojich detí, vyhlásené za

odúmrť.

Podľa vyjadrenia k ţiadosti o navrátenie vlastníctva k pozemkom E., priamej

účastníčky dedičského konania po V.V., ktoré odporca pripojil k spisu, bolo zastrašujúce

správanie a vyhráţky zo strany štátneho notára počas prejednávania dedičstva po V.V.

jediným dôvodom pre odmietnutie dedičstva. Zdedené nehnuteľnosti boli podľa vtedajších

8

právnych predpisov povaţované za poľnohospodársky podnik, a teda bolo moţné ho prevziať

výlučne ako celok len jedným dedičom, ktorý na ňom následne bude hospodáriť ako

samostatne hospodáriaci roľník - kulak, alebo vstúpi do jednotného roľníckeho druţstva. Ako

kulak by dotknutý dedič bol viazaný na povinné kontingenty pod hrozbou tvrdých sankcií pri

ich nesplnení (trest odňatia slobody aţ na šesť mesiacov a pokuta do výšky 250.000 korún

a popri nich tieţ prepadnutie majetku, prepadnutie veci, zákaz pobytu alebo príkaz pobytu,

zákaz činnosti a uverejnenie trestného výmeru).

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľov, ţe odporca paušalizoval zistenie tiesne ako inak

subjektívneho stavu jednotlivých dedičov po V.V. a na základe toho ich všetkých automaticky

povaţoval za oprávnené osoby, je na mieste uviesť, ţe na základe vykonaného dokazovania

odporca zisťoval stav, resp. situáciu, za ktorej kaţdý jeden z vtedy prítomných dedičov

„dobrovoľne“ odmietol prevziať dedičstvo po V.V., ktoré by bol povinný prevziať ako celok.

Pojem tieseň treba totiţ v týchto prípadoch vykladať v súvislosti s politickým nátlakom

spojeným s obdobím rokov 1948-1989. Preto treba za stav tiesne povaţovať aj stav, kedy

vlastník nemôţe s vecou voľne nakladať, pretoţe vo svojej dispozícii s predmetom vlastníctva

je obmedzovaný represívnou politikou, umoţňovanou nedostatkom existencie právneho

a demokratického štátu.

K záveru, ţe dedičia V.V. odmietli dedičstvo v tiesni, dospel na základe písomného

vyjadrenia osoby priamo prítomnej na tomto dedičskom konaní. Táto situácia bola totoţná pre

všetkých zúčastnených dedičov a bola objektívne spôsobilá vyvolať v nich pocit ohrozenia

v prípade prijatia dedičstva.

Pokiaľ ide o námietku dôkazného prostriedku, o ktorý sa oprel, poukazuje Najvyšší

súd Slovenskej republiky na § 32 ods. 1 správneho poriadku a § 32 ods. 2 správneho

poriadku, v zmysle ktorých správny orgán nie je pri zisťovaní skutočného stavu veci viazaný

návrhmi účastníkov, pričom spôsob a rozsah zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje on

sám. Odporca dospel na základe ním vykonaného dokazovania na základe zákonne

zadováţených a vykonaných dôkazných prostriedkov k skutkovým a právnym záverom,

svedčiacim v prospech navrhovateľov. Námietka „nevhodného“ dôkazného prostriedku

navrhovateľov je s ohľadom na uvedené neopodstatnená. Rovnako je neopodstatnená ich

námietka paušalizovania zistenia tiesne, pretoţe zistená situácia sa týkala všetkých

povolaných dedičov rovnako.

9

Čo sa týka námietky navrhovateľov voči rozdeleniu konania o jednom uplatnenom

nároku na dve konania, ktorých výsledkom sú dve samostatné rozhodnutia odporcu

(preskúmavané rozhodnutie č. j. K2008/00694-Kň-NR-2 z 30. januára 2008 a rozhodnutie č. j.

K2008/00694-Kň/1-NR-2 z 31. januára 2008), Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje,

ţe tento postup odporcu sám osebe nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.

Námietku preto vyhodnotil ako neopodstatnenú.

Ohľadom námietky navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti spoluvlastníckych podielov,

v ktorých im bolo priznané právo na náhradu, je aj s ohľadom na uţ uvedené namieste

konštatovať, ţe za oprávnené osoby treba povaţovať všetkých osem dedičov V.V., pretoţe,

ako bolo uţ uvedené, kaţdý z nich odmietol dedičstvo v tiesni, spočívajúcej v pozícii

zastrašovania povinnosťami a sankciami, vyplývajúcimi z nadobudnutia majetku takého

rozsahu v roku 1960, respektíve 1961. Pokiaľ však ide o podiely oprávnených osôb, ktoré si

včas uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva podľa , Najvyšší súd

Slovenskej republiky dáva do pozornosti názor, vyslovený v náleze Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , v zmysle ktorého navrátenie toho, čo bolo

nesprávne odňaté alebo vzaté, širšej „rodine“, je v konečnom dôsledku nielen v súlade so

zmyslom a účelom reštitučných predpisov, ale aj v súlade so všeobecne uznávanými zásadami

spravodlivosti. Uspokojenie nárokov všetkých oprávnených osôb, ktoré si svoje nároky

uplatnili, pri nečinnosti ďalších potenciálne oprávnených osôb preto zodpovedá zmyslu

a účelu Najvyšší súd Slovenskej republiky, prihliadnuc na právny

názor, vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky, dospel k záveru, ţe krajský súd

neposúdil námietku navrhovateľov správne, keď potvrdil výšku podielu kaţdého

z navrhovateľov v 1/48 k celku nehnuteľnosti.

Nemoţno teda akceptovať právny záver odporcu a krajského súdu, ţe kaţdému

z navrhovateľov prináleţí na predmetných pozemkoch spoluvlastnícky podiel 1/48 a je

namieste preskúmavané rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V

novom konaní bude úlohou odporcu riadne zistiť okruh oprávnených osôb, ktoré si v súlade

so uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k predmetným

pozemkom po neb. V.V., pričom pri určovaní veľkosti reštitučného podielu bude prihliadať

len na tieto osoby tak, aby medzi ne bol rozdelený celý reštituovaný majetok patriaci do ich

10

„rodinného“ okruhu. Ostatné námietky navrhovateľov sú, ako vyplýva z uţ uvedeného,

neopodstatnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v súlade s v spojení s

ods. 3 , a napadnutý rozsudok krajského súdu

zmenil a preskúmavané rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní odporca súc viazaný právnym názorom súdu (

v spojení s a ) vykoná dokazovanie v zhora naznačenom

smere (§ 32 aţ 34 správneho poriadku) a po vyhodnotení vykonaných dôkazov (§ 34 ods. 5

správneho poriadku) vo veci znova rozhodne a svoje rozhodnutie aj patričným spôsobom

odôvodní tak, aby rozhodnutie zodpovedalo zákonu (§ 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku).

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 246c

v spojení s , a s poukazom na , §

250k ods. 1 a a úspešným navrhovateľom trovy konania nepriznal, pretoţe si

ich náhradu neuplatnili.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 26. januára 2011

JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth

11