Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 478/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval sťažnosť Ing. E. F., K., Ing. M. S., K., V. M., K., Š. L., K., Š. E., K., A. E., K.,

M. E., K., M. Ž., K., a A. M., K., zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., vo veci

namietaného porušenia a 4 a a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. februára 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné práva Ing. E. F., Ing. M. S, V. M., Š. L., Š. E., A. E., M. E., M. Ž.

a A. M. zaručené v a a

Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. februára 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. februára 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

Ing. E. F., Ing. M. S., V. M., Š. L., Š. E., A. E., M. E., M. Ž. a A. M. v sume 1 213,38 €

(slovom tisícdvestotrinásť eur a tridsaťosem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto

rozhodnutia na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. H., K.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-17 z 8. novembra 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. E. F., Ing. M.

S., V. M., Š. L., Š. E., A. E., M. E., M. Ž. a A. M. (ďalej spolu len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4

a (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. februára 2012.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že Okresný súd Košice I (ďalej aj „okresný súd“)

na základe návrhu ich právnych predchodcov ako žalobcov rozhodol rozsudkom č. k.

-284 z 29. mája 2008 tak, „že zriadil časovo neobmedzené vecné bremeno na

ťarchu pôvodne označených žalobcov v 1. až 8. rade... ako vlastníkov pozemku... ktorému

zodpovedá právo Mesta K. ako žalovaného v 2. rade nerušene užívať časť vyššie uvedeného

pozemku... Žalovaný v 2. rade mal v lehote troch dní zaplatiť v rozsudku vyčíslené trovy

konania a určenú peňažnú náhradu.“.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie sťažovatelia, ktorí žiadali, aby im okresný

súd vyhovel v celom rozsahu a zriadil vecné bremeno za náhradu aj v prospech žalovaného

v 1. rade. Odvolanie podal aj žalovaný v 2. rade, na základe ktorého odvolací súd

rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol.

Odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd postupoval nesprávne, ak rozhodol

o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena. Odvolací súd svoje rozhodnutie

zdôvodnil tým, že žalobcovia sa nemôžu domáhať svojich práv zvoleným spôsobom,

pretože ich právo na ochranu vlastníckeho práva bolo možné uplatniť výlučne podľa

reštitučných zákonov.

Podľa názoru sťažovateľov odvolací súd rozhodol nesprávne a vec nesprávne právne

posúdil, preto podali vo veci dovolanie, v ktorom žiadali, aby dovolací súd zrušil

rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Dovolací súd však rozsudkom z 27. februára 2012 rozhodol tak, že dovolanie

zamietol a žalovaným nepriznal náhradu trov konania.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli:

«Dovolací súd sa skutkovými okolnosťami v podstate nezaoberal a dospel k záveru,

že si žalobcovia mali uplatniť ochranu svojich práv ako reštitučný nárok podľa § 30 zákona

č. a teda sa v súčasnosti nemôžu domáhať svojich práv podľa príslušných

ustanovení . Rovnako dovolací súd poukázal na niektoré svoje

predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých sa podľa jeho vyjadrení riešili „obdobné prípady“

a teda podľa jeho názoru v tejto oblasti existuje pomerne ustálená rozhodovacia prax...

Tieto závery sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva

na spravodlivý proces, ktoré upravuje a práva reglementovaného

ods. 1 a 4 .

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou dovolávajú ochrany svojho základného práva

podľa a to základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, ktoré bolo podľa ich názoru porušené

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k.: -402 zo dňa 14. 1. 2010

a rozsudkom dovolacieho súdu zo dňa 27. 2. 2012, sp. zn.: . Rovnako bolo

uvedenými rozhodnutiami podľa názoru sťažovateľov porušené ich právo garantované

v a 4 ..., v Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd...

a a ústavného ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd...

... Je zrejmé, že existujúci stav bolo nevyhnutné riešiť zriadením vecného bremena za

náhradu. Všeobecne je podľa názoru sťažovateľov potrebné vychádzať z priority ich

vlastníckeho práva, ktoré bolo im, resp. ich právnym predchodcom protiprávne odňaté

a tým došlo k porušeniu ich subjektívneho vlastníckeho práva - právo predmet svojho

vlastníckeho práva držať, užívať ho a pod. Krajský súd v Košiciach ako aj dovolací súd

svojimi rozsudkami posvätili ten právny stav, že vlastnícke právo sťažovateľov

k rodičovským pozemkom je obmedzené a to bez akejkoľvek náhrady.

Tým došlo aj k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces, t. j. práva

domáhať sa ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, ktoré je zakotvené

v . Súdy totiž odmietli vyriešiť otázku vyporiadania reálneho užívania pozemku

so spoluvlastníkmi pozemku (sťažovateľmi), ktorí nemôžu využívať ktorékoľvek z oprávnení,

ktoré tvoria a definujú obsah vlastníckeho práva a tým rezignovali na materiálnu ochranu

jeho vlastníckeho práva. Namietanému porušeniu vlastníckeho práva sťažovateľov nebola

poskytnutá ochrana v medziach zákona tým, že súdy nerozhodli o zriadení časovo

neobmedzeného vecného bremena za náhradu na celom pozemku, ako kompenzáciu

nemožnosti užívať vlastníctvo sťažovateľov.

Okrem toho k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že

v skutkovo a právne obdobnom spore vedenom na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn.

bolo rozhodnuté tak, že súd poskytol vlastníkom pozemkov ochranu ich

vlastníckeho práva, zriadil vecné bremeno a rozhodol o vyplatení náhrady. V danom čase

pritom už úprava týkajúca sa reštitučných nárokov existovala. Je taktiež zrejmé, že

k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že odvolací, ani

dovolací súd sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré

sťažovatelia v konaní uvádzali. Odvolací aj dovolací súd vyššie uvádzané a pre rozhodnutie

vo veci podstatné argumenty sťažovateľov ignorovali...»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľov garantované v a a 4

Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v Košiciach zo dňa 27. 2. 2012, sp. zn.: porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: zo dňa

27. 2. 2012 sa zrušuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania

vo výške vyčíslenej na základe výzvy ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti nálezu na

účet právneho zástupcu sťažovateľov.“

Najvyšší súd sa k sťažnosti vyjadril listom z 11. januára 2013, v ktorom uviedol:

„... Sťažovatelia namietajú, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval

v napadnutom rozhodnutí ako dovolací súd, porušil ich práva tým, že rozhodol odlišne (a to

v ich neprospech) ako v inej veci, ktorá je skutkovo a právne obdobná. Namietali, že

rozhodnutie najvyššieho súdu je arbitrárne, pretože napriek ich rozsiahlej argumentácii

vyjadrenej v dovolaní, sa vecou nezaoberal. V odôvodnení iba jednoducho uviedol, že záver

o nemožnosti použitia ustanovení o ochrane vlastníckeho práva podľa občianskeho

zákonníka pre existenciu reštitučných zákonov ako zákonov lex specialis oprel o názor

prezentovaný v iných obdobných veciach. Súčasne poukázali na nález ústavného súdu

z 28.3.2012, s ktorým je názor najvyššieho súdu v úplnom rozpore.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade sťažnosťou napadnutým

rozsudkom dovolanie sťažovateľov zamietol. Svoj záver o vecnej správnosti dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu náležite odôvodnil, pričom sa vyporiadal

s podstatnými námietkami sťažovateľov. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie nie je ani

v rozpore s princípom právnej istoty. Najvyšší súd výklad o primárnosti použitia

reštitučných zákonov uskutočnil v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou najvyššieho

súdu a v odôvodnení rozhodnutia na konkrétne ďalšie rozhodnutia aj odkázal. Súčasne tiež

odkázal na rovnakú rozhodovaciu prax ústavného súdu (, ,

).

V tomto smere teda rozhodovanie na ústavnom súde stále nie je jednotné a ustálené,

čo neprispieva k právnej istote...

Vzhľadom na spomenutú nejednotnosť rozhodovania /judikatúry/ ústavného súdu

v tejto oblasti je žiaduce pretrvávajúcu nejednotnosť odstrániť - treba ústavnú judikatúru

zjednotiť, k čomu slúži prostriedok zakotvený v , t. j. navrhujem

postupovať podľa § 6 tohto zákona upravujúceho zjednocovanie právnych názorov senátov

ústavného súdu. Požiadavky princípu právnej istoty a zákona sú proti nejednotnosti

v rozhodovaní ústavného súdu, ktorá môže byť odstránená iba prijatím stanoviska pléna

ústavného súdu, ktoré by bolo nielen pre senát riešiaci terajšiu ústavnú sťažnosť, ale i pre

ostatné senáty v ďalších obdobných konaniach o sťažnostiach záväzné.

Vo vzťahu k sťažnosti nesúhlasím so závermi sťažovateľov uvedenými v ich ústavnej

sťažnosti, a preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti

nevyhovel. Súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Právny zástupca sťažovateľov listom doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2012

uviedol, že sťažovatelia súhlasia, aby sa vo veci nekonalo verejné ústne pojednávanie.

Vo veci samej sa právny zástupca sťažovateľov vyjadril listom doručeným

ústavnému súdu 27. marca 2013.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a s vyjadrením najvyššieho súdu dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie niet

zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v .

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

().

Ochranu ústavnosti vo vzťahu k základným právam rozdeľuje medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať

právne názory všeobecných súdov (, , );

v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú akceptovateľnosť

(, ).

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich nesúhlase s rozhodnutím najvyššieho

súdu, ktorý s poukazom na to, že „z povahy ako zákona zvláštneho

vyplýva, že nároky ním upravené nemožno riešiť inak než podľa jeho ustanovení v zmysle

všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a zvláštnom (lex specialis derogat generali)“

a ďalej „ak stanoví tento zákon určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nie je

možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu, hoci by tento predpis stanovil

podmienky odlišne (napr. lehoty pre uplatnenie nároku. To znamená, že hľadať riešenie vo

všeobecnom právnom predpise, či už formou požiadavky na vydanie veci v zmysle § 126

alebo formou požiadavky na určenie, či tu právo alebo právny

vzťah je či nie je, možno iba vtedy, ak chýba špeciálna úprava v zákone osobitnom. Takáto

špeciálna úprava však v danom prípade nechýbala“, zamietol ich dovolanie proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. zo 14. januára 2010, ktorým krajský súd zmenil

rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. z 29. mája 2008. Týmto

rozsudkom okresný súd zriadil „časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu žalobcov

v 1. až 8. rade ako vlastníkov pozemku pôvodne zapísaného v pozemnoknižnej vložke...

katastrálne územie K., parcela č. 9882/2... ktorému zodpovedá právo žalovaného v 2. rade

nerušene užívať časť vyššie uvedeného pozemku, ktorej zodpovedajú diel č. 1..., ktorý svojou

polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 3321/1, diel č. 2..., ktorý svojou polohou

zasahuje do parcely súboru CKN č. 3321/13 a diel č. 3..., ktorý svojou polohou zasahuje do

parcely súboru CKN č. 3518/1, ktoré sú všetky vyznačené v geometrickom pláne, ktorý je

súčasťou znaleckého posudku...“.

Najvyšší súd v relevantnej časti namietaného rozsudku, ktorým zamietol dovolanie

sťažovateľov, uviedol:

„Dovolatelia tvrdia, že napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav....

Odvolací súd založil svoje zmeňujúce rozhodnutie na názore, že uplatnený nárok

žalobcov na ochranu vlastníctva nie je možné posúdiť podľa všeobecných právnych

predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona

č. ako špeciálneho zákona, ktorý má prednosť.

Odvolací súd na základe skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného

dokazovania, dospel k záveru, že tu bol daný dôvod pre vydanie veci oprávneným osobám...

podľa a žalobcovia si mali svoj reštitučný nárok

v zákonnej lehote uplatniť v reštitučnom konaní. Keďže tak neurobili, nemôžu sa domáhať

ochrany podľa , nakoľko od okamihu, kedy im márne

uplynula lehota na uplatnenie reštitučného nároku, nemožno ich považovať za vlastníkov,

resp. spoluvlastníkov pozemku z dôvodu, že ich právo na obnovu vlastníckeho práva

k predmetnému pozemku (na ktorom stojí stavba) zaniklo. Po preskúmaní veci dovolací súd

dospel k záveru, že právne posúdenie veci odvolacím súdom je správne. ...

Účelom reštitučných zákonov, medzi ktoré patrí nepochybne aj

Zb., bolo zmierniť niektoré, hlavne majetkové krivdy spôsobené v dobe po 25. februári

1948. Zákonodarca pri ich konštituovaní vychádzal z faktického stavu v roku 1990, ale na

zreteľ bral aj nutnosť limitovať zmenu vo vlastníckych vzťahoch tak, aby zostala primeraná

účelu, ktorý nimi bol sledovaný. Reštitučné zákony v podstate legalizovali vlastníctvo štátu

k majetku, ktorý štát získal konfiškáciami, znárodnením a ďalšími majetkovými opatreniami.

Bez existencie týchto zákonov by bolo možné v niektorých prípadoch uplatniť na takýto

majetok vlastnícke právo podľa všeobecných predpisov. Prijatím reštitučných zákonov štát

súčasne vylúčil možnosť uplatniť tieto práva inak, teda podľa všeobecných predpisov,

nakoľko táto upravuje špeciálnou úpravou k predpisom všeobecným...

Z povahy ako zákona zvláštneho vyplýva, že nároky ním

upravené nemožno riešiť inak než podľa jeho ustanovení v zmysle všeobecnej zásady

o zákone všeobecnom a zvláštnom (lex specialis derogat generali). Ak stanoví tento zákon

určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať

podľa iného predpisu, hoci by tento predpis stanovil niektoré podmienky odlišne (napr.

lehoty pre uplatnenie nároku). To znamená, že hľadať riešenie vo všeobecnom právnom

predpise, či už formou požiadavky na vydanie veci v zmysle

alebo formou požiadavky na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je či nie je, možno iba

vtedy, ak chýba špeciálna úprava v zákone osobitnom. Takáto špeciálna právna úprava

však v danom prípade nechýbala. Nárok na reštitúciu majetku, ktorý bol v rozhodnom

období (t.j. v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990) štátom prevzatý bez právneho

dôvodu, je priznávaný , konkrétne jeho ustanovením

písm. p/. V zmysle relevantnej judikatúry všeobecných súdov (ktorá je v súčasnosti

aplikovaná) prevzatím nehnuteľnosti (štátom) bez právneho dôvodu podľa citovaného

ustanovenia sa rozumie nielen prevzatie nehnuteľnosti tzv. okupáciou, t.j. bez toho, aby k

tomu existoval akýkoľvek právny titul, ale i prevzatie nehnuteľnosti na základe správneho

rozhodnutia (o vyvlastnení), ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť

(viď rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn. 4 Cdo

180/2010).

V posudzovanom prípade to znamená, že prevzatie nehnuteľnosti žalobcov (ich

právnej predchodkyne) štátom na základe právneho dôvodu síce existujúceho, alebo

nespôsobilého vyvolať zamýšľané právny dôsledky..., je z hľadiska reštitučných nárokov

a vlastníckej žaloby subsumovateľné pod pojem prevzatia veci bez právneho dôvodu.

Keďže reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality, tento

vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, čo znamená, že tam, kde

existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Preto, ak bolo možné

sa domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho (ak bol

daný reštitučný nárok), nemožno už po uplynutí zákonnej lehoty uplatniť nárok na ochranu

vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Vlastnícke právo oprávnených osôb

podľa reštitučných predpisov vzniká až okamihom vydania veci...

V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že k strate vlastníckeho práva

žalobcov, resp. ich právnej predchodkyne nepochybne došlo bez právneho dôvodu, keď sa

formou faktickej okupácie zo strany štátu (ktorá okupácia ako prevzatie veci štátom bez

právneho dôvodu sa účinnosťou reštitučných predpisov stala formálne právnym titulom nie

pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a obnovu

formálneho vlastníckeho práva) na základe rozhodnutia o trvalom odňatí

poľnohospodárskej pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu č. 67/19852-Sab

a č. 3061/1985- Pf z roku 1985. Následne vyvlastňovacím rozhodnutím z 3. júna 1988 došlo

k vyvlastneniu predmetného pozemku nebohej M. F. (zomrelej v roku...).

Dovolací súd sa stotožňuje so správnym právnym záverom odvolacieho súdu, ktorý je

aj v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu, že ak v preskúmavanej veci

bol daný reštitučný nárok podľa , žalobcovia

(oprávnené osoby) sa mohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva len postupom

podľa reštitučného So zreteľom na uvedené je potom vylúčené

úspešne sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa ,

lebo takouto žalobou podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať účel reštitučného

zákona, účelom ktorého je nielen zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku

ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 -

1990, ale aj úprava vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona č.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje aj s názorom odvolacieho súdu, ktorý

považoval za neopodstatnené tvrdenie dovolateľov, že reštitučný nárok si nemohli uplatniť

z dôvodu, že predmetný pozemok nepatril už do poľnohospodárskeho a lesného fondu, ktorý

konštatoval, že podľa pre postup podľa druhej časti tohto

zákona (táto časť upravuje obnovenie pôvodných vlastníckych práv k pôde a k ďalšiemu

s ňou súvisiacemu nehnuteľnému majetku) sa za majetok uvedený v § 1 ods. 1 zákona

považuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tieto účely užíval. Toto

zákonné ustanovenie rieši prípady, keď poľnohospodárske a lesné nehnuteľnosti prešli na

štát alebo inú právnickú osobu podľa druhej časti , avšak dodatočne

stratili charakter poľnohospodárskeho a lesného majetku tým, že boli napríklad zastavané

priemyslovými stavbami a pod. Z uvedeného dôvodu, aj keby bol predmetný pozemok v čase

účinnosti zastavaným pozemkom, nešlo by o prekážku, pre ktorý by

nárok nemohol byť uplatnený podľa

K námietke žalobcov, že odvolací súd sa riadne nevyporiadal s ich odvolacími

námietkami, keď nezaujal stanovisko k nejednotnému spôsobu rozhodovania obdobných

vecí súdmi, dovolací súd uvádza, že samotná skutočnosť, že dovolatelia sa nestotožňujú

s právnym názorom krajského súdu pri rozhodovaní vo veci samej, nemá môže viesť

k neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa zaoberal a vyporiadal s odvolacími dôvodmi

žalobcov, avšak sa s nimi v dôsledku odlišného právneho názoru nestotožnil. Z rozhodnutia

odvolacieho súdu nemožno vyvodiť, že by nerešpektoval doterajšiu, resp. aktuálnu

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo Ústavného súdu Slovenskej

republiky, či ju nesprávne vyložil.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolatelia napadli dovolaním

vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené

v a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej ( ), Najvyšší súd Slovenskej

republiky ich dovolanie ako nedôvodné zamietol ( ).“

V predmetnej veci je úlohou ústavného súdu posúdiť, či právny názor vyslovený

najvyšším súdom v namietanom rozsudku, podľa ktorého ak osoba oprávnená domáhať sa

podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“)

reštitúcie svojho majetku, ktorý nadobudol štát bez právneho dôvodu, toto svoje právo

v zákonom ustanovenej lehote nevyužila, hoci spĺňala podmienky ustanovené zákonom

o pôde, nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva (bez časového obmedzenia)

podaním určovacej žaloby podľa všeobecných predpisov občianskeho práva

(hmotnoprávnych i procesnoprávnych), je výsledkom ústavne konformného výkladu vo veci

aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Ústavný súd sa už v minulosti zaoberal otázkou, či právny poriadok Slovenskej

republiky nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného

zákonodarstva v prípade, ak žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na

základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť, teda deklarovať

existenciu svojho vlastníckeho práva (). S odkazom na svoju staršiu

rozhodovaciu prax dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby

spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto

vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba

nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,

resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy

občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb určovacích,

vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. ()].

samotná nedefinuje, čo je obsahom vlastníckeho práva, pretože sa odvoláva

na jeho zákonný obsah, t. j. obsah ustanovený zákonom (). Zákonom

obsahujúcim základnú právnu úpravu vlastníckeho práva je Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorý v

ustanovuje, že vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať,

užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Tento obsah vlastníckeho práva

rešpektuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu (napr. ). Súčasne má podľa

každý, kto vlastní majetok, zaručené, že jeho vlastníctvo bude mať

rovnakú právnu ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov. Slovné spojenie „právo

na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj potrebu

minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20 ods. 1

a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. ().

Článok 20 ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti

nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších

zákonoch. Z formulácie obsiahnutej v nemožno však odvodzovať

ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania

predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok

a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala

právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi,

nemožno obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu ().

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Sťažovatelia namietajú ten právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého ak

nevyužili svoje právo z reštitučných predpisov (lex specialis), nemôžu sa domáhať ochrany

svojho vlastníckeho práva podľa občianskeho práva (lex generalis) z toho dôvodu, že im

právo zaniklo. Ustanovenia reštitučného predpisu podľa ich názoru na daný prípad

nedopadajú, a preto ich ani nemožno uplatniť, lex specialis neruší platnosť lex generalis, len

jeho primárnu aplikáciu vylučuje do doby, kým je zistené, že ustanovenia lex specialis na

prípad nedopadajú.

Ústavný súd napriek tejto argumentácii najvyššieho súdu nezistil dôvod, pre ktorý by

sa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej praxi. Rozhodnutie

najvyššieho súdu považuje ústavný súd za také, ktoré je založené na ústavne nekonformnom

výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov. Jeho argumentácia nemôže vo vzťahu

k prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom období, bez právneho

dôvodu obstáť.

Najvyšší súd (ako aj vo veci konajúci krajský súd) nevzal do úvahy zmysel a účel

reštitučného zákonodarstva. Ním podľa ústavného súdu nemalo dôjsť k zániku vlastníckeho

práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva.

A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích

titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj

legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen

s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj

s právom platným v rozhodnom období ().

Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde samostatný

reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré

prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho

dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich

zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát,

zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo, pripustil zmenu

zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek

vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo

spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli

dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej

ochrany svojho vlastníckeho práva.

Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď

povinnej osobe nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu,

ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis

v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.

Názor najvyššieho súdu, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať

podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená

aj zánik jej vlastníckeho práva, zásadne popiera základné právo na vlastníctvo, tak ako to je

garantované v , pretože jeho aplikácia by znamenala vytvorenie dosiaľ

v právnom poriadku neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva fyzických osôb

v prospech štátu. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1

zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska

systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku

ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho garantovaného

, a listinou. Účelom zákona o pôde nebolo teda stanoviť

zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym uplynutím

lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu.

Rovnako systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť

k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke

právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre jeho

nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech

štátu v evidencii nehnuteľností. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky

režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde o tom,

že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.

Súčasne je však potrebné uviesť aj to, že nielen vlastnícke právo sťažovateľov

(oprávnených osôb), ale aj vlastnícke právo žalovaných (povinných osôb a ich právnych

nástupcov) požíva ústavnú a zákonnú ochranu. Predpokladom poskytnutia takejto ochrany

takýmto osobám (fyzickým či právnickým) s pozitívnym výsledkom je však v prvom rade

existencia a povaha nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného takýmito osobami.

Ústavný súd nemá dôvod od tohto svojho už skôr vysloveného názoru

(, , , ) upustiť a konštatuje, že

aj v prípade sťažovateľov prichádzala do úvahy žaloba opierajúca sa o všeobecné predpisy

občianskeho práva vrátane žaloby o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. zriadenie

vecného bremena podanej sťažovateľmi.

Z týchto dôvodov považoval ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

o zamietnutí dovolania sťažovateľov za rozporný s obsahom sťažovateľmi označeného

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny, keďže

najvyšším súdom použité právne predpisy neboli vyložené ústavne akceptovateľným

spôsobom a pri aplikácii dotknutých zákonných predpisov všeobecnými súdmi došlo

k zásadnému popretiu ich účelu a významu.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom súčasne zasiahol aj do základného práva

sťažovateľov vlastniť majetok podľa , keď ich vlastníckemu právu

neposkytol zákonnú ochranu podľa ustanovení s poukazom na

aplikovateľnosť právnych noriem obsiahnutých v reštitučných predpisoch. Z dôvodu

ústavnej neudržateľnosti aplikovaného právneho názoru bolo dôvodné vysloviť aj porušenie

základného práva vlastniť majetok (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu), vychádzajúc zo zistenia, že

v danom prípade nebolo predmetom konania pred všeobecným súdom vyvlastňovanie ani

nútené obmedzenie vlastníckeho práva a ani súdny prieskum vyvlastňovacieho konania

realizovaného správnym orgánom. Sťažovatelia pritom bližšie nezdôvodnili, v čom vidia

porušenie označeného článku . Podľa názoru ústavného súdu porušenie základného

práva vyplývajúceho z nemožno vyvodzovať len z tej skutočnosti, že

konajúce súdy sa dotkli právneho posúdenia vyvlastňovacieho rozhodnutia, pokiaľ pri

právnom posúdení prípadu považovali toto vyvlastňovacie rozhodnutie za neúčinné a pre

neposkytnutie právnej ochrany vlastníctva sťažovateľov boli relevantné iné právne dôvody.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 27. februára 2012 porušil

označené základné práva sťažovateľov, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym

názorom ústavného súdu a znova posúdiť dovolacie námietky sťažovateľov v intenciách

tohto nálezu ústavného súdu.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti). Za dva

úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume dvakrát po 127,16 € a režijný paušál

dvakrát po 7,63 €, a preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú

sumu 269,64 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony

pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 134,82 €. Spolu s režijným

paušálom teda jednému sťažovateľovi prislúcha v danom prípade odmena v sume 134,82 €.

V prípade sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátom celkovú sumu

1 213,38 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľov

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, tento nález nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia

účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2013