Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/93/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,

v právnej veci ţalobcov 1a/ Ing. E. F., bývajúcej v K., 1b/ Ing. M. S., bývajúcej v K.,

2/ V. M., bývajúcej v K., 3/ A. M., bývajúcej v K., 4/ Š. L., bývajúceho v K., 5/ Š. E.,

bývajúceho v K., 6/ A. E., bývajúcej v K., 7/ M. E., bývajúceho v K., 8/ M. Ţ., bývajúcej

v K., všetkých zastúpených JUDr. M. H., advokátom so sídlom v K., proti ţalovaným 1/ D.,

a.s., so sídlom v K., 2/ Mestu Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP č. 48/A,

o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. o zriadenie vecného bremena, vedenej

na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcov proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach zo 14. januára 2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Ţalovaným 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobcovia sa ţalobou podanou na Okresnom súde Košice I dňa 2. júla 1997 domáhali

uloţenia povinnosti ţalovaným 1/ a 2/ odstrániť na vlastné náklady neoprávnenú stavbu,

postavenú na ich pozemku nachádzajúcom sa v katastrálnom území Košice - Východ,

2

parcelné číslo X. - orná pôda o výmere X. m, zapísanom na liste vlastníctva č. X., vedenom

Katastrálnym úradom v Košiciach z toho dôvodu, ţe na základe rozhodnutia odboru výstavby

ObNV Košice I z 3. júna 1988 číslo: Výst.667/88-Go (ďalej len „vyvlastňovacie

rozhodnutie“), ktorým bol pozemok, pôvodne zapísaný v pozemnokniţnej vloţke č. X. ako

2

2

parcela - roľa o výmere X. m(v tom čase vo výlučnom vlastníctve M. F., rod. K., ktorá

zomrela X.), vyvlastnený vo výmere X. m², nedošlo k prechodu vlastníctva časti tejto parcely

(ďalej len „pozemok“) na československý štát na ţiadosť D.. Počas konania uplatnili

eventuálny ţalobný petit pre prípad, ak by odstránenie stavby nebolo účelné a ţiadali zriadiť

vecné bremeno k pozemku v prospech ţalovaných zodpovedajúce ich právu pozemok uţívať

za primeranú peňaţnú náhradu vyčíslenú znaleckým posudkom.

Okresný súd Košice I rozsudkom z 29. mája 2008 č.k. 19 C 1098/1997-284 zriadil

časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu ţalobcov 1/ aţ 8/ ako vlastníkov pozemku

pôvodne zapísaného v pozemnokniţnej vloţke X. katastrálne územie Košice, parcela

č. X. o výmere X. m², ktorému zodpovedá právo ţalovaného 2/ nerušene uţívať časť vyššie

uvedeného pozemku, ktorej zodpovedajú diel č. 1 o výmere X. m², ktorý svojou polohou

zasahuje do parcely súboru CKN č. X.X., diel č. 2 o výmere X. m², ktorý svojou polohou

zasahuje do parcely súboru CKN č. X.X.3 a diel č. 3 o výmere X. m², ktorý svojou výmerou

zasahuje do parcely súboru CKN č. X., ktoré sú všetky vyznačené v geometrickom pláne,

ktorý je súčasťou znaleckého posudku Ing. M. H., PhD., znalca z odboru geodézie

a kartografie č. posudku 7/2007. Ţalovanému 2/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1/

(pôvodne Š. F., právnemu predchodcovi ţalobkýň 1a/ a 1b/) sumu 1 277 859 Sk, ţalobkyni 2/

sumu 459 953 Sk, ţalobkyni 3/ sumu 425 953 Sk, ţalobcovi 4/ sumu 425 953 Sk, ţalobcovi 5/

sumu 319 464 Sk, ţalobcovi 6/ sumu 319 464 Sk, ţalobcovi 7/ sumu 319 464 Sk a ţalobkyni

8/ sumu 319 464 Sk; ţalobu voči ţalovanému 1/ zamietol. V právnom vzťahu medzi

ţalobcami a ţalovaným 1/ účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Ţalovaného 2/

zaviazal zaplatiť ţalobcom trovy konania v celkovej sume 776 310,50 Sk a nahradiť trovy

štátu 38 671 Sk na účet Okresného súdu Košice I. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe na základe

zisteného skutkového stavu dospel k záveru, ţe v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia

(3. jún 1988), ktorým bola vyvlastnená časť parcely vedenej v pozemnokniţnej zápisnici č. X.

pre katastrálne územie Košice, ako parcela č. X. výlučnej vlastníčke M. F., rod. K., táto

uţ nebola jej vlastníčkou, keďţe zomrela X.. Keďţe vo vyvlastňovacom rozhodnutí bola

uvedená nebohá M. F., podľa názoru súdu nemohli nastať účinky, ktoré zákon spája

s vyvlastnením. Súd prvého stupňa preto nepovaţoval toto vyvlastňovacie rozhodnutie za titul

prechodu vlastníctva na štát, ale ani za titul, ktorý by zakladal dobromyseľnosť štátu pre

vydrţanie. Za dobromyseľného drţiteľa nepovaţoval ani ţalovaného 2/, ktorý vstúpil do

drţby dňom 1. mája 1991 na základe o majetku obcí, pretoţe tento

subjekt bol zároveň jediným akcionárom ţalovaného 1/, ktorý predmetný pozemok uţíval

a prinajmenšom uţ od 20. decembra 2000 vedel o spore vedenom na Okresnom súde Košice I

pod sp. zn. , ktorý bol voči tomuto ţalovanému vedený z rovnakého dôvodu

(ale ohľadne iných parciel). Súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z toho, ţe ţalobcovia (resp.

právni nástupcovia pôvodných ţalobcov) sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností

v podieloch vyplývajúcich z dohody o vyrovnaní dedičských podielov spísanej vo forme

notárskej zápisnice č. N 104/93, Nz 90/93 zo dňa 9. júna 1993 notárkou JUDr. Z. K. tak, ako

to vyplýva z listu vlastníctva č. X. pre katastrálne územie Košice - východ. Na predmetnom

pozemku (a ďalších vyvlastnených pozemkoch) teda neoprávnene právnym predchodcom

ţalovaného 1/ (š.p. D.) bola zriadená stavba „Trolejbusová doprava I. stupňa Košice“.

Vzhľadom k tomu, ţe odstránenie stavby z pozemku ţalobcov súd nepovaţoval za účelné,

a pretoţe ţalobcovia nemali záujem o prikázanie stavby do ich vlastníctva, súd zriadil

k tomuto pozemku vecné bremeno podľa za náhradu

podľa znaleckého posudku v rozsahu vyplývajúcom z geometrického plánu vypracovaného

v priebehu konania. Podľa názoru súdu pasívne legitimovaným je ţalovaný 2/ ako vlastník

stavby z dôvodu, ţe z protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľného majetku, majetkových

práv a záväzkov v zmysle o majetku obcí, ktorý bol spísaný dňa

26. augusta 1993, došlo medzi odovzdávajúcim D. a preberajúcim Mestom Košice

k odovzdaniu a prevzatiu do vlastníctva o.i. aj parcely č. X. vo výmere X. m² v hodnote

9 751 680 Sk - objekt dopravy, stavby nedokončené, nezaradené (podľa predloţenej

identifikácie parciel je do tejto parcely zahrnutá aj nehnuteľnosť pôvodne vedená

v pozemnokniţnej vloţke č. X. ako parcela č. X.). Nájomnou zmluvou z 21. októbra 1998

prenajímateľ Mesto Košice - ţalovaný 2/ prenajal nájomcovi - ţalovanému 1/ za odplatu

predmet nájmu za účelom vykonávania predmetu činnosti uvedeného v zakladateľskej

zmluve. Zamietnutie ţaloby voči ţalovanému 1/ súd prvého stupňa odôvodnil nedostatkom

jeho pasívnej legitimácie. O trovách konania medzi účastníkmi rozhodol podľa § 142 ods. 1

a o trovách štátu podľa

Proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým ţalobu voči

ţalovanému 1/ zamietol, podali odvolanie ţalobcovia, ktorí ţiadali ţalobe v celom rozsahu

vyhovieť a zriadiť vecné bremeno za náhradu aj v prospech ţalovaného 1/. Odvolanie podal

4

aj ţalovaný 2/, ktorý ţiadal rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie, alternatívne ţiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a ţalobu voči nemu

zamietnuť pre nedostatok pasívnej legitimácie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom

zo 14. januára 2010 sp. zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu

v celom rozsahu zamietol. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania a o trovách štátu

rozhodol tak, ţe štát nemá právo na náhradu trov konania. V priebehu odvolacieho konania

pôvodný ţalobca 1/ Ing. Š. F. zomrel, preto súd pokračoval v konaní s jeho právnymi

nástupkyňami (v záhlaví tohto rozsudku označené pod 1a/, 1b/). Pokiaľ ide o právne

posúdenie veci odvolací súd uviedol, ţe základným predpokladom aplikácie § 135c

, ktorej sa ţalobcovia domáhajú je, ţe ide o neoprávnenú stavbu

na cudzom pozemku, t.j. v tomto prípade na pozemku ţalobcov. Súd prvého stupňa správne

ako prejudiciálnu otázku riešil otázku aktívnej legitimácie ţalobcov na domáhanie sa ochrany

vlastníctva podľa uvedeného ustanovenia, t.j. či sú vlastníkmi pozemku parc. č. X. katastrálne

územie K. – v. (neskôr katastrálne územie F.). Odvolací súd zároveň poukázal na to, ţe

ţalobcovia sú ešte aj v súčasnosti vedení na liste vlastníctva č. X. katastrálne územie B. (ktoré

vzniklo v r. 2000 rozčlenením časti katastrálneho územia F.) ako vlastníci parcely č. X.

o výmere X. m² a č. X. o výmere X. m², a to titulom osvedčenia č. N 104/93, Nz 90/93. Ani

prvostupňový súd však nevychádzal len z tohto listu vlastníctva, pretoţe mu bolo známe, ţe

predmetná pozemnokniţná parcela (jej časť o výmere X. m²) bola ešte predtým zapísaná ako

vlastníctvo štátu titulom vyvlastnenia z roku 1988 a následne ako vlastníctvo ţalovaného na

základe , a to na liste vlastníctva č. 1 katastrálne územie B. ako súčasť

parciel č. X.X., X./3 a X.X.3 v areáli, na ktorom je vybudovaná stavba „Trolejová doprava I.

stupňa Košice“. Ide teda o nesúlad údajov katastra a duplicitný zápis vlastníctva k predmetnej

parcele. Odvolací súd záver súdu prvého stupňa, ţe vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1988,

na základe ktorého sa vlastníkom predmetnej parcely (ktorá sa stala súčasťou iných parciel)

stal štát, je neúčinné, pretoţe orgán štátnej správy konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným

ako vlastníkom, z ktorého dôvodu povaţoval za aktívne legitimovaných v tomto konaní ako

vlastníkov pozemku ţalobcov, nepovaţoval za správny. Podľa jeho názoru, ak by aj uvedené

vyvlastňovacie rozhodnutie bolo skutočne neúčinné (čo však nie je moţné posudzovať

v rámci sporového občiansko-právneho konania), ţalobcovia by sa nemohli domáhať ochrany

vlastníctva v tomto sporovom konaní. Ak by išlo o neúčinné vyvlastňovacie rozhodnutie,

treba dospieť k záveru, ţe štát (v danom prípade štátny podnik D.) sa chopil drţby bez

akéhokoľvek právneho titulu, t.j. išlo by o prevzatie veci bez právneho dôvodu. To je práve

jeden z dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č.

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku

(ďalej len „“), keďţe v danom prípade došlo k prevzatiu pozemku

v rozhodnej dobe (1948-1990). Tento predpis (rovnako ako aj ostatné reštitučné predpisy)

vychádzal z domnienky, ţe vec prešla na štát aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho

dôvodu tzv. okupáciou, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto

predpisov, sa stali vlastníkmi veci aţ jej vydaním. Odvolací súd pri posudzovaní danej otázky

vychádzal z názoru, ţe všetky reštitučné predpisy sú vo vzťahu k všeobecným predpisom (aj

vo vzťahu k ) vo vzťahu špeciality. Ak sa bolo moţné domáhať

ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako lex specialis, nemoţno nárok na

ochranu vlastníctva uplatňovať podľa všeobecných predpisov, t.j. ani podľa § 126 ods. 1

a ani formou určenia vlastníckeho práva podľa

Ani ako predbeţnú otázku v inom konaní si teda súd nemôţe otázku vlastníctva vyriešiť

podľa všeobecného predpisu. Poukázal na to, ţe prevzatie veci štátom na základe správneho

rozhodnutia, ktoré bolo vadné, je prevzatím veci bez právneho dôvodu a pre taký prípad

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo svojich rozhodnutiach (napr. vo veciach sp. zn.

a sp. zn. ) vyslovil názor, ţe aj v prípadoch prevzatia veci

štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu, neuplatnenie ochrany podľa reštitučných

predpisov malo za následok stratu moţnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej

i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov. Nevyuţitím moţnosti domáhať

sa takéhoto nároku v zákonnej lehote potom došlo k nezvratnému zániku práva a tým

aj k nemoţnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období. So zreteľom

na uvedené dospel k záveru, ţe pokiaľ si ţalobcovia v rámci reštitučných predpisov

neuplatnili nárok na vydanie predmetného pozemku, neuplatnením tejto moţnosti došlo

k zániku práva na obnovu ich vlastníckeho práva. Ak im predmetné nehnuteľnosti neboli

vydané podľa reštitučných predpisov ako špeciálnej právnej úpravy, nemoţno ich povaţovať

za vlastníkov predmetného pozemku, preto nie sú ani aktívne legitimovaní domáhať

sa ochrany vlastníckeho práva podľa .

Odvolací súd námietku ţalobcov, ţe v preskúmavanom prípade nebolo moţné nárok

uplatniť podľa reštitučného , lebo pozemok nebol v rokoch 1991

a 1992 pozemkom patriacim do poľnohospodárskeho a lesného pôdneho fondu, ale išlo

6

o zastavané plochy, ktoré boli súčasťou intravilánu mesta Košice, nepovaţoval

za opodstatnenú. Poukázal na , ktorý rieši prípady, keď

poľnohospodárske alebo lesné nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu podľa

druhej časti tohto zákona, avšak dodatočne stratili charakter poľnohospodárskeho alebo

lesného majetku tým, ţe boli napr. zastavané. Preto z uvedeného dôvodu, i keby bol pozemok

v čase účinnosti zastavaným pozemkom, nešlo by o prekáţku, ktorá

by ţalobcom bránila uplatniť nárok podľa tohto zákona.

Pokiaľ ide o zápis vlastníctva pozemkov na ţalobcov na základe osvedčenia dohody

o vyrovnaní dedičských podielov z roku 1993, odvolací súd zastával názor, ţe ide o neúčinný

zápis, pretoţe v tom čase Ing. Š. F. - pôvodný ţalobca 1/ (ako povinná osoba) nebol

vlastníkom predmetného pozemku a nemohol ani uzavrieť dohodu o vyrovnaní dedičských

podielov podľa Uvedená dohoda za týchto okolností nie je platný

právny úkon, ktorý by mohol byť podkladom pre zápis vlastníctva. Keďţe odvolací vychádzal

pri rozhodovaní z názoru o nedostatku aktívnej legitimácie ţalobcov v tomto konaní,

povaţoval za nadbytočné zaoberať sa tým, ktorý zo ţalovaných je pasívne legitimovaný ako

vlastník stavby. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil

tak, ţe ţalobu zamietol v celom rozsahu, t.j. voči obom ţalovaným. Rozhodnutie o trovách

konania súd odôvodnil v spojení s

Proti rozsudku krajského súdu podali ţalobcovia dovolanie a ţiadali, aby dovolací súd

zrušil tento rozsudok a rovnako aby zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým

ţalobu voči ţalovanému 1/ zamietol a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnili

nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom ( ).

Namietali správnosť právneho záveru odvolacieho súdu, ţe sa nemôţu ochrany svojho

vlastníckeho práva domáhať podľa , pretoţe toto ich právo

bolo moţné uplatniť len podľa Trvali na názore, ţe v ich prípade

nebolo moţné postupovať podľa reštitučných zákonov, pretoţe nikdy neprestali byť

spoluvlastníkmi pozemku, ktorý zdedili po svojich predkoch. Vyvlastňovacie rozhodnutie

voči ich právnej predchodkyni nebohej M. F. bolo nezákonné, teda nemalo ţiadne právne

účinky, preto vlastnícke právo pôvodných vlastníkov (ich právnych predchodcov) nikdy

nezaniklo. Preto ani nebolo moţné, aby sa domáhali prinavrátenia vlastníckeho práva, o ktoré

nikdy neprišli a ktoré nikdy neprešlo na štát. Súhlasili s názorom odvolacieho súdu, ţe vzťah

tzv. reštitučných zákonov a je vzťahom všeobecného a špeciálneho.

Tzv. reštitučné zákony upravujú povahovo iné nároky ako (a práve pre to

boli aj prijaté) a podľa ţalobcov prípady neupravené úpravou lex specialis, sa naďalej

spravujú ako lex generalis; ţiadne ustanovenie tzv. reštitučných

zákonov to totiţ nevylučuje. Súd prvého stupňa preto správne posúdil ako predbeţnú otázku

ich vlastnícke právo. Názor odvolacieho súdu, ţe mali postupovať podľa

Zb., ktorý sa okrem iného vzťahoval iba na „pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond,

alebo do neho patrí a v rozsahu ustanoveným týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný

pôdny fond“, je nesprávny aj z dôvodu, ţe pouţitie nebolo

moţné. Nesúhlasili tieţ s názorom, ţe pri uplatnení nároku mali postupovať v zmysle § 6

ods. 1 písm. p/ , podľa ktorého platí, ţe podľa tohto zákona moţno

postupovať aj v prípade, ak štát prevzal nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Mali za to, ţe za

nadobudnutie bez právneho dôvodu je moţné povaţovať výlučne tie prípady, v ktorých

právny dôvod neexistoval od počiatku. Nadobudnutie na základe nezákonného rozhodnutia

je takým nadobudnutím, pri ktorom dôvod z formálneho hľadiska existoval, ale z dôvodu

viacerých chýb, ktoré toto rozhodnutie obsahovalo, bolo nezákonné a jeho právne účinky

nikdy nenastali. Navyše, pozemok v čase vyvlastnenia nebol súčasťou poľnohospodárskeho

alebo lesného pôdneho fondu, pretoţe ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo

k jeho vyňatiu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu na základe rozhodnutia MNV.

Ţalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ţalobcov ako nedôvodné

zamietnuť. Stotoţnil sa s rozsudkom krajského súdu i jeho odôvodnením.

Ţalovaný 2/ písomné vyjadrenie k dovolaniu ţalobcov nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podali včas ţalobcovia 1/ aţ 8/, zastúpení advokátom ( ), proti

rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu v rozsahu podľa a a dospel k záveru, ţe dovolanie

ţalobcov 1/ aţ 8/ nie je dôvodné.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. So zreteľom na ustanovenie druhá veta dovolací

súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle a k tzv. inej vade

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Procesné vady tejto povahy

dovolatelia nenamietali; ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Dovolatelia tvrdia, ţe napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci

je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd zaloţil svoje zmeňujúce rozhodnutie na názore, ţe uplatnený nárok

ţalobcov na ochranu vlastníctva nie je moţné posúdiť podľa všeobecných právnych predpisov

v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona

č. ako špeciálneho zákona, ktorý má prednosť.

Odvolací súd na základe skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného

dokazovania, dospel k záveru, ţe tu bol daný dôvod pre vydanie veci oprávneným osobám

(ţalobcom) podľa a ţalobcovia si mali svoj

reštitučný nárok v zákonnej lehote uplatniť v reštitučnom konaní. Keďţe tak neurobili,

nemôţu sa domáhať ochrany podľa , nakoľko od okamihu,

9

kedy im márne uplynula lehota na uplatnenie reštitučného nároku, nemoţno ich povaţovať

za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov pozemku z dôvodu, ţe ich právo na obnovu vlastníckeho

práva k predmetnému pozemku (na ktorom stojí stavba) zaniklo. Po preskúmaní veci dovolací

súd dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci odvolacím súdom je správne.

Pokiaľ ide o riešenie otázky konkurencie predpisu všeobecného a predpisu

špeciálneho, je rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu v zásade jednotná v tom, ţe všetky

reštitučné zákony sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré

nerušia platnosť (a záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú aţ (len)

do tej doby, neţ je (napr. v súdnom konaní) zistené, ţe ustanovenia lex specialis na daný

prípad nedopadajú, a preto ich nemoţno na ne uplatniť. Aplikácia ustanovení lex generalis

nastupuje preto za týchto predpokladov aţ sekundárne (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. ). Reštitučné zákony svojou špecialitou teda predstavujú, za splnenia

všetkých subjektívnych a vecných predpokladov, prekáţku pouţitia všeobecných právnych

predpisov [porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -21, sp. zn.

-27, sp. zn. -22 (ktorými boli zamietnuté sťaţnosti ţalobcov

ako neopodstatnené)].

Účelom reštitučných zákonov, medzi ktoré patrí nepochybne aj ,

bolo zmierniť niektoré, hlavne majetkové krivdy spôsobené v dobe po 25. februári 1948.

Zákonodarca pri ich konštituovaní vychádzal z faktického stavu v roku 1990, ale na zreteľ

bral aj nutnosť limitovať zmenu vo vlastníckych vzťahoch tak, aby zostala primeraná účelu,

ktorý nimi bol sledovaný. Reštitučné zákony v podstate legalizovali vlastníctvo štátu

k majetku, ktorý štát získal konfiškáciami, znárodnením a ďalšími majetkovými opatreniami.

Bez existencie týchto zákonov by bolo moţné v niektorých prípadoch uplatniť na takýto

majetok vlastnícke právo podľa všeobecných predpisov. Prijatím reštitučných zákonov štát

súčasne vylúčil moţnosť uplatniť tieto práva inak, teda podľa všeobecných predpisov,

nakoľko tato úprava je špeciálnou úpravou k predpisom všeobecným.

10

Podľa zákon sa vzťahuje na pôdu, ktorá

tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto

zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond. Podľa § 1 ods. 3 tohto ustanovenia, pokiaľ

tento zákon neustanovuje inak, spravujú sa právne vzťahy k majetku uvedenému v odseku 1/

osobitnými predpismi.

Podľa oprávnenou osobou je štátny občan Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda,

budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné

právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6

ods. 1. Zákon o pôde v § 4 ods. 2 upravuje, kto je oprávnenou osobou na uplatnenie nároku

v prípade úmrtia oprávnenej osoby (vyhlásenia za mŕtvu) uvedenej v § 4 ods. 1 zákona

o pôde.

Podľa oprávneným osobám sa vydajú

nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia

nehnuteľností bez právneho dôvodu.

Z povahy ako zákona zvláštneho vyplýva, ţe nároky ním

upravené nemoţno riešiť inak neţ podľa jeho ustanovení v zmysle všeobecnej zásady

o zákone všeobecnom a zvláštnom (lex specialis derogat generali). Ak stanoví tento zákon

určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nie je moţné ten istý nárok uplatňovať

podľa iného predpisu, hoci by tento predpis stanovil niektoré podmienky odlišne (napr. lehoty

pre uplatnenie nároku). To znamená, ţe hľadať riešenie vo všeobecnom právnom predpise,

či uţ formou poţiadavky na vydanie veci v zmysle alebo

formou poţiadavky na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je či nie je, moţno iba vtedy,

ak chýba špeciálna úprava v zákone osobitnom. Takáto špeciálna právna úprava však

v danom prípade nechýbala. Nárok na reštitúciu majetku, ktorý bol v rozhodnom období

(t.j. v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990) štátom prevzatý bez právneho dôvodu,

je priznávaný , konkrétne jeho ustanovením .

V zmysle relevantnej judikatúry všeobecných súdov (ktorá je v súčasnosti aplikovaná)

prevzatím nehnuteľnosti (štátom) bez právneho dôvodu podľa citovaného ustanovenia

sa rozumie nielen prevzatie nehnuteľnosti tzv. okupáciou, t.j. bez toho, aby k tomu existoval

akýkoľvek právny titul, ale i prevzatie nehnuteľnosti na základe správneho rozhodnutia

(o vyvlastnení), ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť (viď rozsudky

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn. ).

V posudzovanom prípade to znamená, ţe prevzatie nehnuteľnosti ţalobcov

(ich právnej predchodkyne) štátom na základe právneho dôvodu síce existujúceho, alebo

nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky (vyvlastňovacej vyhlášky), je z hľadiska

reštitučných nárokov a vlastníckej ţaloby subsumovateľné pod pojem prevzatia veci bez

právneho dôvodu.

Keďţe reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality, tento

vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, čo znamená, ţe tam, kde

existuje špeciálna právna úprava, nemoţno pouţiť úpravu všeobecnú. Preto, ak bolo moţné

sa domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho (ak bol

daný reštitučný nárok), nemoţno uţ po uplynutí zákonnej lehoty uplatniť nárok na ochranu

vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Vlastnícke právo oprávnených osôb

podľa reštitučných predpisov vzniká aţ okamihom vydania veci. Tým je v skutočnosti

legalizovaný prechod majetku na štát, a to bez ohľadu na to, čo bolo titulom pre tento

prechod. No v prípadoch, ktoré sú v reštitučných zákonoch výslovne uvedené, je pôvodný

nadobúdací titul štátu, samozrejme za splnenia ďalších v zákone uvedených podmienok,

dôvodom pre vrátenie veci.

V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, ţe k strate vlastníckeho práva

ţalobcov, resp. ich právnej predchodkyne nepochybne došlo bez právneho dôvodu, keď

sa formou faktickej okupácie zo strany štátu (ktorá okupácia ako prevzatie veci štátom bez

právneho dôvodu sa účinnosťou reštitučných predpisov stala formálne právnym titulom nie

pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a obnovu

formálneho vlastníckeho práva) na základe rozhodnutia o trvalom odňatí poľnohospodárskej

pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu č. 67/19852-Sab a č. 3061/1985- Pf z roku 1985.

Následne vyvlastňovacím rozhodnutím z 3. júna 1988 došlo k vyvlastneniu predmetného

pozemku nebohej M. F. (zomrelej v roku 1969).

Dovolací súd sa stotoţňuje so správnym právnym záverom odvolacieho súdu, ktorý

je aj v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu, ţe ak v preskúmavanej veci

bol daný reštitučný nárok podľa , ţalobcovia

(oprávnené osoby) sa mohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva len postupom podľa

reštitučného So zreteľom na uvedené je potom vylúčené úspešne

sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa , lebo takouto

ţalobou podľa tohto ustanovenia nemoţno obchádzať účel reštitučného zákona, účelom

ktorého je nielen zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči

vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 – 1990, ale aj úprava

vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje aj s názorom odvolacieho súdu, ktorý

povaţoval za neopodstatnené tvrdenie dovolateľov, ţe reštitučný nárok si nemohli uplatniť

z dôvodu, ţe predmetný pozemok nepatril uţ do poľnohospodárskeho a lesného fondu, ktorý

konštatoval, ţe podľa pre postup podľa druhej časti tohto

zákona (táto časť upravuje obnovenie pôvodných vlastníckych práv k pôde a k ďalšiemu

s ňou súvisiacemu nehnuteľnému majetku) sa za majetok uvedený v § 1 ods. 1 zákona

povaţuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tieto účely uţíval. Toto

zákonné ustanovenie rieši prípady, keď poľnohospodárske a lesné nehnuteľnosti prešli na štát

alebo inú právnickú osobu podľa druhej časti , avšak dodatočne stratili

charakter poľnohospodárskeho a lesného majetku tým, ţe boli napríklad zastavané

priemyslovými stavbami a pod. Z uvedeného dôvodu, aj keby bol predmetný pozemok v čase

účinnosti zastavaným pozemkom, nešlo by o prekáţku, pre ktorý

by nárok nemohol byť uplatnený podľa

K námietke ţalobcov, ţe odvolací súd sa riadne nevyporiadal s ich odvolacími

námietkami, keď nezaujal stanovisko k nejednotnému spôsobu rozhodovania obdobných vecí

13

súdmi, dovolací súd uvádza, ţe samotná skutočnosť, ţe dovolatelia sa nestotoţňujú s právnym

názorom krajského súdu pri rozhodovaní vo veci samej, nemá môţe viesť k neodôvodnenosti

a nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe

odvolací súd sa zaoberal a vyporiadal s odvolacími dôvodmi ţalobcov, avšak sa s nimi

v dôsledku odlišného právneho názoru nestotoţnil. Z rozhodnutia odvolacieho súdu nemoţno

vyvodiť, ţe by nerešpektoval doterajšiu, resp. aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, či ju nesprávne vyloţil.

So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolatelia napadli dovolaním

vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené

v a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej ( ), Najvyšší súd Slovenskej

republiky ich dovolanie ako nedôvodné zamietol ( ).

V dovolacom konaní (procesne) úspešným ţalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo

na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5

v spojení s a ). Dovolací súd ţalovaným náhradu

trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali návrh na uloţenie povinnosti nahradiť

trovy konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. februára 2012

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková