Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)9db/384132.4380f4.pdf
PDF · 193 KB
No categories available
3Cdo/93/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,
v právnej veci ţalobcov 1a/ Ing. E. F., bývajúcej v K., 1b/ Ing. M. S., bývajúcej v K.,
2/ V. M., bývajúcej v K., 3/ A. M., bývajúcej v K., 4/ Š. L., bývajúceho v K., 5/ Š. E.,
bývajúceho v K., 6/ A. E., bývajúcej v K., 7/ M. E., bývajúceho v K., 8/ M. Ţ., bývajúcej
v K., všetkých zastúpených JUDr. M. H., advokátom so sídlom v K., proti ţalovaným 1/ D.,
a.s., so sídlom v K., 2/ Mestu Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP č. 48/A,
o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. o zriadenie vecného bremena, vedenej
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 19 C 1098/1997, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach zo 14. januára 2010 sp. zn. 1 Co 267/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalovaným 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia sa ţalobou podanou na Okresnom súde Košice I dňa 2. júla 1997 domáhali
uloţenia povinnosti ţalovaným 1/ a 2/ odstrániť na vlastné náklady neoprávnenú stavbu,
postavenú na ich pozemku nachádzajúcom sa v katastrálnom území Košice - Východ,
2
parcelné číslo X. - orná pôda o výmere X. m, zapísanom na liste vlastníctva č. X., vedenom
Katastrálnym úradom v Košiciach z toho dôvodu, ţe na základe rozhodnutia odboru výstavby
ObNV Košice I z 3. júna 1988 číslo: Výst.667/88-Go (ďalej len „vyvlastňovacie
rozhodnutie“), ktorým bol pozemok, pôvodne zapísaný v pozemnokniţnej vloţke č. X. ako
2
parcela - roľa o výmere X. m(v tom čase vo výlučnom vlastníctve M. F., rod. K., ktorá
zomrela X.), vyvlastnený vo výmere X. m², nedošlo k prechodu vlastníctva časti tejto parcely
(ďalej len „pozemok“) na československý štát na ţiadosť D.. Počas konania uplatnili
eventuálny ţalobný petit pre prípad, ak by odstránenie stavby nebolo účelné a ţiadali zriadiť
vecné bremeno k pozemku v prospech ţalovaných zodpovedajúce ich právu pozemok uţívať
za primeranú peňaţnú náhradu vyčíslenú znaleckým posudkom.
Okresný súd Košice I rozsudkom z 29. mája 2008 č.k. 19 C 1098/1997-284 zriadil
časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu ţalobcov 1/ aţ 8/ ako vlastníkov pozemku
pôvodne zapísaného v pozemnokniţnej vloţke X. katastrálne územie Košice, parcela
č. X. o výmere X. m², ktorému zodpovedá právo ţalovaného 2/ nerušene uţívať časť vyššie
uvedeného pozemku, ktorej zodpovedajú diel č. 1 o výmere X. m², ktorý svojou polohou
zasahuje do parcely súboru CKN č. X.X., diel č. 2 o výmere X. m², ktorý svojou polohou
zasahuje do parcely súboru CKN č. X.X.3 a diel č. 3 o výmere X. m², ktorý svojou výmerou
zasahuje do parcely súboru CKN č. X., ktoré sú všetky vyznačené v geometrickom pláne,
ktorý je súčasťou znaleckého posudku Ing. M. H., PhD., znalca z odboru geodézie
a kartografie č. posudku 7/2007. Ţalovanému 2/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1/
(pôvodne Š. F., právnemu predchodcovi ţalobkýň 1a/ a 1b/) sumu 1 277 859 Sk, ţalobkyni 2/
sumu 459 953 Sk, ţalobkyni 3/ sumu 425 953 Sk, ţalobcovi 4/ sumu 425 953 Sk, ţalobcovi 5/
sumu 319 464 Sk, ţalobcovi 6/ sumu 319 464 Sk, ţalobcovi 7/ sumu 319 464 Sk a ţalobkyni
8/ sumu 319 464 Sk; ţalobu voči ţalovanému 1/ zamietol. V právnom vzťahu medzi
ţalobcami a ţalovaným 1/ účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Ţalovaného 2/
zaviazal zaplatiť ţalobcom trovy konania v celkovej sume 776 310,50 Sk a nahradiť trovy
štátu 38 671 Sk na účet Okresného súdu Košice I. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe na základe
zisteného skutkového stavu dospel k záveru, ţe v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia
(3. jún 1988), ktorým bola vyvlastnená časť parcely vedenej v pozemnokniţnej zápisnici č. X.
pre katastrálne územie Košice, ako parcela č. X. výlučnej vlastníčke M. F., rod. K., táto
uţ nebola jej vlastníčkou, keďţe zomrela X.. Keďţe vo vyvlastňovacom rozhodnutí bola
uvedená nebohá M. F., podľa názoru súdu nemohli nastať účinky, ktoré zákon spája
s vyvlastnením. Súd prvého stupňa preto nepovaţoval toto vyvlastňovacie rozhodnutie za titul
prechodu vlastníctva na štát, ale ani za titul, ktorý by zakladal dobromyseľnosť štátu pre
vydrţanie. Za dobromyseľného drţiteľa nepovaţoval ani ţalovaného 2/, ktorý vstúpil do
drţby dňom 1. mája 1991 na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, pretoţe tento
subjekt bol zároveň jediným akcionárom ţalovaného 1/, ktorý predmetný pozemok uţíval
a prinajmenšom uţ od 20. decembra 2000 vedel o spore vedenom na Okresnom súde Košice I
pod sp. zn. 14 C 638/1997, ktorý bol voči tomuto ţalovanému vedený z rovnakého dôvodu
(ale ohľadne iných parciel). Súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z toho, ţe ţalobcovia (resp.
právni nástupcovia pôvodných ţalobcov) sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností
v podieloch vyplývajúcich z dohody o vyrovnaní dedičských podielov spísanej vo forme
notárskej zápisnice č. N 104/93, Nz 90/93 zo dňa 9. júna 1993 notárkou JUDr. Z. K. tak, ako
to vyplýva z listu vlastníctva č. X. pre katastrálne územie Košice - východ. Na predmetnom
pozemku (a ďalších vyvlastnených pozemkoch) teda neoprávnene právnym predchodcom
ţalovaného 1/ (š.p. D.) bola zriadená stavba „Trolejbusová doprava I. stupňa Košice“.
Vzhľadom k tomu, ţe odstránenie stavby z pozemku ţalobcov súd nepovaţoval za účelné,
a pretoţe ţalobcovia nemali záujem o prikázanie stavby do ich vlastníctva, súd zriadil
k tomuto pozemku vecné bremeno podľa § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka za náhradu
podľa znaleckého posudku v rozsahu vyplývajúcom z geometrického plánu vypracovaného
v priebehu konania. Podľa názoru súdu pasívne legitimovaným je ţalovaný 2/ ako vlastník
stavby z dôvodu, ţe z protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľného majetku, majetkových
práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, ktorý bol spísaný dňa
26. augusta 1993, došlo medzi odovzdávajúcim D. a preberajúcim Mestom Košice
k odovzdaniu a prevzatiu do vlastníctva o.i. aj parcely č. X. vo výmere X. m² v hodnote
9 751 680 Sk - objekt dopravy, stavby nedokončené, nezaradené (podľa predloţenej
identifikácie parciel je do tejto parcely zahrnutá aj nehnuteľnosť pôvodne vedená
v pozemnokniţnej vloţke č. X. ako parcela č. X.). Nájomnou zmluvou z 21. októbra 1998
prenajímateľ Mesto Košice - ţalovaný 2/ prenajal nájomcovi - ţalovanému 1/ za odplatu
predmet nájmu za účelom vykonávania predmetu činnosti uvedeného v zakladateľskej
zmluve. Zamietnutie ţaloby voči ţalovanému 1/ súd prvého stupňa odôvodnil nedostatkom
jeho pasívnej legitimácie. O trovách konania medzi účastníkmi rozhodol podľa § 142 ods. 1
O.s.p. a o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p.
Proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým ţalobu voči
ţalovanému 1/ zamietol, podali odvolanie ţalobcovia, ktorí ţiadali ţalobe v celom rozsahu
vyhovieť a zriadiť vecné bremeno za náhradu aj v prospech ţalovaného 1/. Odvolanie podal
aj ţalovaný 2/, ktorý ţiadal rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie, alternatívne ţiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a ţalobu voči nemu
zamietnuť pre nedostatok pasívnej legitimácie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom
zo 14. januára 2010 sp. zn. 1 Co 267/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu
v celom rozsahu zamietol. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania a o trovách štátu
rozhodol tak, ţe štát nemá právo na náhradu trov konania. V priebehu odvolacieho konania
pôvodný ţalobca 1/ Ing. Š. F. zomrel, preto súd pokračoval v konaní s jeho právnymi
nástupkyňami (v záhlaví tohto rozsudku označené pod 1a/, 1b/). Pokiaľ ide o právne
posúdenie veci odvolací súd uviedol, ţe základným predpokladom aplikácie § 135c
Občianskeho zákonníka, ktorej sa ţalobcovia domáhajú je, ţe ide o neoprávnenú stavbu
na cudzom pozemku, t.j. v tomto prípade na pozemku ţalobcov. Súd prvého stupňa správne
ako prejudiciálnu otázku riešil otázku aktívnej legitimácie ţalobcov na domáhanie sa ochrany
vlastníctva podľa uvedeného ustanovenia, t.j. či sú vlastníkmi pozemku parc. č. X. katastrálne
územie K. – v. (neskôr katastrálne územie F.). Odvolací súd zároveň poukázal na to, ţe
ţalobcovia sú ešte aj v súčasnosti vedení na liste vlastníctva č. X. katastrálne územie B. (ktoré
vzniklo v r. 2000 rozčlenením časti katastrálneho územia F.) ako vlastníci parcely č. X.
o výmere X. m² a č. X. o výmere X. m², a to titulom osvedčenia č. N 104/93, Nz 90/93. Ani
prvostupňový súd však nevychádzal len z tohto listu vlastníctva, pretoţe mu bolo známe, ţe
predmetná pozemnokniţná parcela (jej časť o výmere X. m²) bola ešte predtým zapísaná ako
vlastníctvo štátu titulom vyvlastnenia z roku 1988 a následne ako vlastníctvo ţalovaného na
základe zákona č. 138/1991 Zb., a to na liste vlastníctva č. 1 katastrálne územie B. ako súčasť
parciel č. X.X., X./3 a X.X.3 v areáli, na ktorom je vybudovaná stavba „Trolejová doprava I.
stupňa Košice“. Ide teda o nesúlad údajov katastra a duplicitný zápis vlastníctva k predmetnej
parcele. Odvolací súd záver súdu prvého stupňa, ţe vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1988,
na základe ktorého sa vlastníkom predmetnej parcely (ktorá sa stala súčasťou iných parciel)
stal štát, je neúčinné, pretoţe orgán štátnej správy konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným
ako vlastníkom, z ktorého dôvodu povaţoval za aktívne legitimovaných v tomto konaní ako
vlastníkov pozemku ţalobcov, nepovaţoval za správny. Podľa jeho názoru, ak by aj uvedené
vyvlastňovacie rozhodnutie bolo skutočne neúčinné (čo však nie je moţné posudzovať
v rámci sporového občiansko-právneho konania), ţalobcovia by sa nemohli domáhať ochrany
vlastníctva v tomto sporovom konaní. Ak by išlo o neúčinné vyvlastňovacie rozhodnutie,
treba dospieť k záveru, ţe štát (v danom prípade štátny podnik D.) sa chopil drţby bez
akéhokoľvek právneho titulu, t.j. išlo by o prevzatie veci bez právneho dôvodu. To je práve
jeden z dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č.
229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
(ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“), keďţe v danom prípade došlo k prevzatiu pozemku
v rozhodnej dobe (1948-1990). Tento predpis (rovnako ako aj ostatné reštitučné predpisy)
vychádzal z domnienky, ţe vec prešla na štát aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho
dôvodu tzv. okupáciou, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto
predpisov, sa stali vlastníkmi veci aţ jej vydaním. Odvolací súd pri posudzovaní danej otázky
vychádzal z názoru, ţe všetky reštitučné predpisy sú vo vzťahu k všeobecným predpisom (aj
vo vzťahu k Občianskemu zákonníku) vo vzťahu špeciality. Ak sa bolo moţné domáhať
ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako lex specialis, nemoţno nárok na
ochranu vlastníctva uplatňovať podľa všeobecných predpisov, t.j. ani podľa § 126 ods. 1
Občianskeho zákonníka a ani formou určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c/ O.s.p.
Ani ako predbeţnú otázku v inom konaní si teda súd nemôţe otázku vlastníctva vyriešiť
podľa všeobecného predpisu. Poukázal na to, ţe prevzatie veci štátom na základe správneho
rozhodnutia, ktoré bolo vadné, je prevzatím veci bez právneho dôvodu a pre taký prípad
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo svojich rozhodnutiach (napr. vo veciach sp. zn.
4 Cdo 130/2007 a sp. zn. 3 Cdo 120/2003) vyslovil názor, ţe aj v prípadoch prevzatia veci
štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu, neuplatnenie ochrany podľa reštitučných
predpisov malo za následok stratu moţnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej
i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov. Nevyuţitím moţnosti domáhať
sa takéhoto nároku v zákonnej lehote potom došlo k nezvratnému zániku práva a tým
aj k nemoţnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období. So zreteľom
na uvedené dospel k záveru, ţe pokiaľ si ţalobcovia v rámci reštitučných predpisov
neuplatnili nárok na vydanie predmetného pozemku, neuplatnením tejto moţnosti došlo
k zániku práva na obnovu ich vlastníckeho práva. Ak im predmetné nehnuteľnosti neboli
vydané podľa reštitučných predpisov ako špeciálnej právnej úpravy, nemoţno ich povaţovať
za vlastníkov predmetného pozemku, preto nie sú ani aktívne legitimovaní domáhať
sa ochrany vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd námietku ţalobcov, ţe v preskúmavanom prípade nebolo moţné nárok
uplatniť podľa reštitučného zákona č. 229/1991 Zb., lebo pozemok nebol v rokoch 1991
a 1992 pozemkom patriacim do poľnohospodárskeho a lesného pôdneho fondu, ale išlo
o zastavané plochy, ktoré boli súčasťou intravilánu mesta Košice, nepovaţoval
za opodstatnenú. Poukázal na § 30 zákona č. 229/1991 Zb., ktorý rieši prípady, keď
poľnohospodárske alebo lesné nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu podľa
druhej časti tohto zákona, avšak dodatočne stratili charakter poľnohospodárskeho alebo
lesného majetku tým, ţe boli napr. zastavané. Preto z uvedeného dôvodu, i keby bol pozemok
v čase účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. zastavaným pozemkom, nešlo by o prekáţku, ktorá
by ţalobcom bránila uplatniť nárok podľa tohto zákona.
Pokiaľ ide o zápis vlastníctva pozemkov na ţalobcov na základe osvedčenia dohody
o vyrovnaní dedičských podielov z roku 1993, odvolací súd zastával názor, ţe ide o neúčinný
zápis, pretoţe v tom čase Ing. Š. F. - pôvodný ţalobca 1/ (ako povinná osoba) nebol
vlastníkom predmetného pozemku a nemohol ani uzavrieť dohodu o vyrovnaní dedičských
podielov podľa zákona č. 293/1992 Zb. Uvedená dohoda za týchto okolností nie je platný
právny úkon, ktorý by mohol byť podkladom pre zápis vlastníctva. Keďţe odvolací vychádzal
pri rozhodovaní z názoru o nedostatku aktívnej legitimácie ţalobcov v tomto konaní,
povaţoval za nadbytočné zaoberať sa tým, ktorý zo ţalovaných je pasívne legitimovaný ako
vlastník stavby. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil
tak, ţe ţalobu zamietol v celom rozsahu, t.j. voči obom ţalovaným. Rozhodnutie o trovách
konania súd odôvodnil § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku krajského súdu podali ţalobcovia dovolanie a ţiadali, aby dovolací súd
zrušil tento rozsudok a rovnako aby zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým
ţalobu voči ţalovanému 1/ zamietol a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnili
nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Namietali správnosť právneho záveru odvolacieho súdu, ţe sa nemôţu ochrany svojho
vlastníckeho práva domáhať podľa § 135c Občianskeho zákonníka, pretoţe toto ich právo
bolo moţné uplatniť len podľa zákona č. 229/1991 Zb. Trvali na názore, ţe v ich prípade
nebolo moţné postupovať podľa reštitučných zákonov, pretoţe nikdy neprestali byť
spoluvlastníkmi pozemku, ktorý zdedili po svojich predkoch. Vyvlastňovacie rozhodnutie
voči ich právnej predchodkyni nebohej M. F. bolo nezákonné, teda nemalo ţiadne právne
účinky, preto vlastnícke právo pôvodných vlastníkov (ich právnych predchodcov) nikdy
nezaniklo. Preto ani nebolo moţné, aby sa domáhali prinavrátenia vlastníckeho práva, o ktoré
nikdy neprišli a ktoré nikdy neprešlo na štát. Súhlasili s názorom odvolacieho súdu, ţe vzťah
tzv. reštitučných zákonov a Občianskeho zákonníka je vzťahom všeobecného a špeciálneho.
Tzv. reštitučné zákony upravujú povahovo iné nároky ako Občiansky zákonník (a práve pre to
boli aj prijaté) a podľa ţalobcov prípady neupravené úpravou lex specialis, sa naďalej
spravujú Občianskym zákonníkom ako lex generalis; ţiadne ustanovenie tzv. reštitučných
zákonov to totiţ nevylučuje. Súd prvého stupňa preto správne posúdil ako predbeţnú otázku
ich vlastnícke právo. Názor odvolacieho súdu, ţe mali postupovať podľa zákona č. 229/1991
Zb., ktorý sa okrem iného vzťahoval iba na „pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond,
alebo do neho patrí a v rozsahu ustanoveným týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný
pôdny fond“, je nesprávny aj z dôvodu, ţe pouţitie § 30 zákona č. 229/1991 Zb. nebolo
moţné. Nesúhlasili tieţ s názorom, ţe pri uplatnení nároku mali postupovať v zmysle § 6
ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb., podľa ktorého platí, ţe podľa tohto zákona moţno
postupovať aj v prípade, ak štát prevzal nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Mali za to, ţe za
nadobudnutie bez právneho dôvodu je moţné povaţovať výlučne tie prípady, v ktorých
právny dôvod neexistoval od počiatku. Nadobudnutie na základe nezákonného rozhodnutia
je takým nadobudnutím, pri ktorom dôvod z formálneho hľadiska existoval, ale z dôvodu
viacerých chýb, ktoré toto rozhodnutie obsahovalo, bolo nezákonné a jeho právne účinky
nikdy nenastali. Navyše, pozemok v čase vyvlastnenia nebol súčasťou poľnohospodárskeho
alebo lesného pôdneho fondu, pretoţe ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo
k jeho vyňatiu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu na základe rozhodnutia MNV.
Ţalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ţalobcov ako nedôvodné
zamietnuť. Stotoţnil sa s rozsudkom krajského súdu i jeho odôvodnením.
Ţalovaný 2/ písomné vyjadrenie k dovolaniu ţalobcov nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podali včas ţalobcovia 1/ aţ 8/, zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti
rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie
ţalobcov 1/ aţ 8/ nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací
súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. a k tzv. inej vade
konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Procesné vady tejto povahy
dovolatelia nenamietali; ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Dovolatelia tvrdia, ţe napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
Odvolací súd zaloţil svoje zmeňujúce rozhodnutie na názore, ţe uplatnený nárok
ţalobcov na ochranu vlastníctva nie je moţné posúdiť podľa všeobecných právnych predpisov
v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona
č. 229/1991 Zb. ako špeciálneho zákona, ktorý má prednosť.
Odvolací súd na základe skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania, dospel k záveru, ţe tu bol daný dôvod pre vydanie veci oprávneným osobám
(ţalobcom) podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. a ţalobcovia si mali svoj
reštitučný nárok v zákonnej lehote uplatniť v reštitučnom konaní. Keďţe tak neurobili,
nemôţu sa domáhať ochrany podľa § 135c Občianskeho zákonníka, nakoľko od okamihu,
kedy im márne uplynula lehota na uplatnenie reštitučného nároku, nemoţno ich povaţovať
za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov pozemku z dôvodu, ţe ich právo na obnovu vlastníckeho
práva k predmetnému pozemku (na ktorom stojí stavba) zaniklo. Po preskúmaní veci dovolací
súd dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci odvolacím súdom je správne.
Pokiaľ ide o riešenie otázky konkurencie predpisu všeobecného a predpisu
špeciálneho, je rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu v zásade jednotná v tom, ţe všetky
reštitučné zákony sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré
nerušia platnosť (a záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú aţ (len)
do tej doby, neţ je (napr. v súdnom konaní) zistené, ţe ustanovenia lex specialis na daný
prípad nedopadajú, a preto ich nemoţno na ne uplatniť. Aplikácia ustanovení lex generalis
nastupuje preto za týchto predpokladov aţ sekundárne (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 1/1998, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Cdo 36/1999). Reštitučné zákony svojou špecialitou teda predstavujú, za splnenia
všetkých subjektívnych a vecných predpokladov, prekáţku pouţitia všeobecných právnych
predpisov [porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 130/2007, sp. zn. 4 Cdo 180/2010, sp. zn. 2 Cdo 122/2010, sp. zn. 4 Cdo 180/2010,
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 247/2009-21, sp. zn.
IV. ÚS 190/2011-27, sp. zn. I. ÚS 211/2010-22 (ktorými boli zamietnuté sťaţnosti ţalobcov
ako neopodstatnené)].
Účelom reštitučných zákonov, medzi ktoré patrí nepochybne aj zákon č. 229/1991 Zb.,
bolo zmierniť niektoré, hlavne majetkové krivdy spôsobené v dobe po 25. februári 1948.
Zákonodarca pri ich konštituovaní vychádzal z faktického stavu v roku 1990, ale na zreteľ
bral aj nutnosť limitovať zmenu vo vlastníckych vzťahoch tak, aby zostala primeraná účelu,
ktorý nimi bol sledovaný. Reštitučné zákony v podstate legalizovali vlastníctvo štátu
k majetku, ktorý štát získal konfiškáciami, znárodnením a ďalšími majetkovými opatreniami.
Bez existencie týchto zákonov by bolo moţné v niektorých prípadoch uplatniť na takýto
majetok vlastnícke právo podľa všeobecných predpisov. Prijatím reštitučných zákonov štát
súčasne vylúčil moţnosť uplatniť tieto práva inak, teda podľa všeobecných predpisov,
nakoľko tato úprava je špeciálnou úpravou k predpisom všeobecným.
Podľa § 1 ods. 1 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. zákon sa vzťahuje na pôdu, ktorá
tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto
zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond. Podľa § 1 ods. 3 tohto ustanovenia, pokiaľ
tento zákon neustanovuje inak, spravujú sa právne vzťahy k majetku uvedenému v odseku 1/
osobitnými predpismi.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou je štátny občan Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda,
budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné
právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6
ods. 1. Zákon o pôde v § 4 ods. 2 upravuje, kto je oprávnenou osobou na uplatnenie nároku
v prípade úmrtia oprávnenej osoby (vyhlásenia za mŕtvu) uvedenej v § 4 ods. 1 zákona
o pôde.
Podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú
nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia
nehnuteľností bez právneho dôvodu.
Z povahy zákona č. 229/1991 Zb. ako zákona zvláštneho vyplýva, ţe nároky ním
upravené nemoţno riešiť inak neţ podľa jeho ustanovení v zmysle všeobecnej zásady
o zákone všeobecnom a zvláštnom (lex specialis derogat generali). Ak stanoví tento zákon
určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nie je moţné ten istý nárok uplatňovať
podľa iného predpisu, hoci by tento predpis stanovil niektoré podmienky odlišne (napr. lehoty
pre uplatnenie nároku). To znamená, ţe hľadať riešenie vo všeobecnom právnom predpise,
či uţ formou poţiadavky na vydanie veci v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka alebo
formou poţiadavky na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je či nie je, moţno iba vtedy,
ak chýba špeciálna úprava v zákone osobitnom. Takáto špeciálna právna úprava však
v danom prípade nechýbala. Nárok na reštitúciu majetku, ktorý bol v rozhodnom období
(t.j. v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990) štátom prevzatý bez právneho dôvodu,
je priznávaný zákonom č. 229/1991 Zb., konkrétne jeho ustanovením § 6 ods. 1 písm. p/.
V zmysle relevantnej judikatúry všeobecných súdov (ktorá je v súčasnosti aplikovaná)
prevzatím nehnuteľnosti (štátom) bez právneho dôvodu podľa citovaného ustanovenia
sa rozumie nielen prevzatie nehnuteľnosti tzv. okupáciou, t.j. bez toho, aby k tomu existoval
akýkoľvek právny titul, ale i prevzatie nehnuteľnosti na základe správneho rozhodnutia
(o vyvlastnení), ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť (viď rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 130/2007 a sp. zn. 4 Cdo 180/2010).
V posudzovanom prípade to znamená, ţe prevzatie nehnuteľnosti ţalobcov
(ich právnej predchodkyne) štátom na základe právneho dôvodu síce existujúceho, alebo
nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky (vyvlastňovacej vyhlášky), je z hľadiska
reštitučných nárokov a vlastníckej ţaloby subsumovateľné pod pojem prevzatia veci bez
právneho dôvodu.
Keďţe reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality, tento
vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, čo znamená, ţe tam, kde
existuje špeciálna právna úprava, nemoţno pouţiť úpravu všeobecnú. Preto, ak bolo moţné
sa domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho (ak bol
daný reštitučný nárok), nemoţno uţ po uplynutí zákonnej lehoty uplatniť nárok na ochranu
vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Vlastnícke právo oprávnených osôb
podľa reštitučných predpisov vzniká aţ okamihom vydania veci. Tým je v skutočnosti
legalizovaný prechod majetku na štát, a to bez ohľadu na to, čo bolo titulom pre tento
prechod. No v prípadoch, ktoré sú v reštitučných zákonoch výslovne uvedené, je pôvodný
nadobúdací titul štátu, samozrejme za splnenia ďalších v zákone uvedených podmienok,
dôvodom pre vrátenie veci.
V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, ţe k strate vlastníckeho práva
ţalobcov, resp. ich právnej predchodkyne nepochybne došlo bez právneho dôvodu, keď
sa formou faktickej okupácie zo strany štátu (ktorá okupácia ako prevzatie veci štátom bez
právneho dôvodu sa účinnosťou reštitučných predpisov stala formálne právnym titulom nie
pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a obnovu
formálneho vlastníckeho práva) na základe rozhodnutia o trvalom odňatí poľnohospodárskej
pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu č. 67/19852-Sab a č. 3061/1985- Pf z roku 1985.
Následne vyvlastňovacím rozhodnutím z 3. júna 1988 došlo k vyvlastneniu predmetného
pozemku nebohej M. F. (zomrelej v roku 1969).
Dovolací súd sa stotoţňuje so správnym právnym záverom odvolacieho súdu, ktorý
je aj v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu, ţe ak v preskúmavanej veci
bol daný reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb., ţalobcovia
(oprávnené osoby) sa mohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva len postupom podľa
reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. So zreteľom na uvedené je potom vylúčené úspešne
sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka, lebo takouto
ţalobou podľa tohto ustanovenia nemoţno obchádzať účel reštitučného zákona, účelom
ktorého je nielen zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči
vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 – 1990, ale aj úprava
vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona č. 229/1991 Zb.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje aj s názorom odvolacieho súdu, ktorý
povaţoval za neopodstatnené tvrdenie dovolateľov, ţe reštitučný nárok si nemohli uplatniť
z dôvodu, ţe predmetný pozemok nepatril uţ do poľnohospodárskeho a lesného fondu, ktorý
konštatoval, ţe podľa § 30 zákona č. 229/1991 Zb. pre postup podľa druhej časti tohto
zákona (táto časť upravuje obnovenie pôvodných vlastníckych práv k pôde a k ďalšiemu
s ňou súvisiacemu nehnuteľnému majetku) sa za majetok uvedený v § 1 ods. 1 zákona
povaţuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tieto účely uţíval. Toto
zákonné ustanovenie rieši prípady, keď poľnohospodárske a lesné nehnuteľnosti prešli na štát
alebo inú právnickú osobu podľa druhej časti zákona č. 229/1991 Zb., avšak dodatočne stratili
charakter poľnohospodárskeho a lesného majetku tým, ţe boli napríklad zastavané
priemyslovými stavbami a pod. Z uvedeného dôvodu, aj keby bol predmetný pozemok v čase
účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. zastavaným pozemkom, nešlo by o prekáţku, pre ktorý
by nárok nemohol byť uplatnený podľa zákona č. 229/1991 Zb.
K námietke ţalobcov, ţe odvolací súd sa riadne nevyporiadal s ich odvolacími
námietkami, keď nezaujal stanovisko k nejednotnému spôsobu rozhodovania obdobných vecí
súdmi, dovolací súd uvádza, ţe samotná skutočnosť, ţe dovolatelia sa nestotoţňujú s právnym
názorom krajského súdu pri rozhodovaní vo veci samej, nemá môţe viesť k neodôvodnenosti
a nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe
odvolací súd sa zaoberal a vyporiadal s odvolacími dôvodmi ţalobcov, avšak sa s nimi
v dôsledku odlišného právneho názoru nestotoţnil. Z rozhodnutia odvolacieho súdu nemoţno
vyvodiť, ţe by nerešpektoval doterajšiu, resp. aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, či ju nesprávne vyloţil.
So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolatelia napadli dovolaním
vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené
v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), Najvyšší súd Slovenskej
republiky ich dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní (procesne) úspešným ţalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo
na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd ţalovaným náhradu
trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali návrh na uloţenie povinnosti nahradiť
trovy konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. februára 2012
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková