Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)I. ÚS 211/2010
PDF · 215.12 KB
No categories available
I. ÚS 211/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. B., K., Š. F., K., a M. B., K., zastúpených advokátom
JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 363/2008-251 z 11.
februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B., Š. F. a M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2010
doručená sťažnosť M. B., K., Š. F., K., a M. B., K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 363/2008-251 z 11. februára 2010 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia navrhovali v konaní vedenom
Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C 681/1994 odstránenie
neoprávnenej stavby postavenej na pozemku parc. č. 6993/2, kat. ú. Košice – Sever,
zapísanej na liste vlastníctva č. 11648. Následne počas konania uplatnili eventuálny žalobný
petit pre prípad, že odstránenie stavby nie je účelné, a navrhli zriadenie časovo
neobmedzeného vecného bremena na ťarchu sťažovateľov ako vlastníkov pozemku
pôvodne zapísaného v pozemkovoknižnej vložke č. 1460, k. ú. Košice – Sever, parc.
č. 10610/1, ktorému zodpovedá právo žalovaných v 1. až 3. rade nerušene užívať časti
uvedeného pozemku špecifikované v sťažnosti za náhradu určenú znaleckým posudkom.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 681/1994 z 11. augusta 2008 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) ich žalobu zamietol v celom rozsahu s odôvodnením, že na
sporných pozemkoch sa nenachádzajú stavby v zmysle § 135c ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Podľa sťažovateľov okresný súd však správne predbežne vyriešil otázku
vlastníckeho práva sťažovateľov k sporným pozemkom, keď dospel k záveru, že
vyvlastňovacia vyhláška je nulitným aktom, na základe ktorého pôvodný vlastník pozemkov
nemohol byť pozbavený svojho vlastníckeho práva, a teda sťažovatelia sú spoluvlastníkmi
časti pozemku, na ktorom sa nachádza športový areál „A.“ (ďalej len „areál“), ktorý
nadobudli dedením.
Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktorým namietali, že
okresný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.
Po preskúmaní veci krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo
výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny a dospel k záveru, že „sťažovatelia neboli
v súdnom spore aktívne legitimovaní, pretože sa ochrany svojich práv mali domáhať
prostredníctvom reštitučných zákonov“.
K uvedenému záveru krajského súdu sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že „tzv.
reštitučné zákony ako úprava lex specialis sa na ich konkrétne vzťahy nemohla aplikovať
a preto bolo nevyhnutné postupovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka,
ktoré v danej dobe boli platné a účinné, pretože Občiansky zákonník ako lex generalis
ochranu ich práv naďalej zabezpečoval.
Súdy opakovane uviedli, že vyvlastňovacia vyhláška je nezákonná a neúčinná, čo ich
vedie k nevyvrátiteľnému záveru, že sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia nikdy
neprišli o svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a tento stav trval aj ku dňu účinnosti
tzv. reštitučných zákonov. Prijatie, platnosť a účinnosť reštitučných zákonov nič nemenia na
skutočnosti, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možný vznik ani
zánik vlastníckeho práva.“.
Podstatou sťažnosti, čo sa týka navrhovaného zriadenia vecného bremena na celý
pozemok sťažovateľov, je ich argumentácia, že celý areál je potrebné «vnímať ako jeden
celok (teda jediná stavba vrátane jej súčastí a príslušenstva), ktorý pozostáva z viacerých
častí navzájom natoľko prepojených, že jedna bez druhej nemôže existovať a/alebo fungovať
vôbec alebo iba s veľkými ťažkosťami. Celý areál slúži iba na jediný účel a na žiadne iné
aktivity. Ide o súbor stavieb (hromadnú vec), ich príslušenstva (veci, ktorej patria
vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené k tomu, aby boli s hlavnou vecou trvale užívané)
a súčastí (všetko, čo podľa povahy patrí k veci a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa vec
znehodnotila), ktoré majú jediné funkčné určenie a zdieľajú právny osud hlavnej veci.
Pojem hromadná vec nie je termínom používaným priamo Občianskym zákonníkom, no
teória práva ho jednoznačne pozná a používa. Skutočnosť, že samotný Občiansky zákonník
tento pojem nepoužíva však neznamená, že by tento zákon používanie tohto pojmu
vylučoval. Je zrejmé že medzi pozemkom a stavbou neexistuje vzťah ako medzi hlavou vecou
a jej príslušenstvom. Podľa názoru sťažovateľov však medzi stavbami na ich pozemkoch
existujú vzťahy zodpovedajúce vzťahu hlavnej veci a jej príslušenstva. Zodpovedá tomu aj
užívanie celého areálu, v ktorom sa rekreačne za odplatu hrajú tenisové zápasy. Tým, že
súdy nesprávne aplikovali platnú právnu úpravu, boli porušené ustanovenia § 120 a 121
Občianskeho zákonníka. Podľa § 120 Občianskeho zákonníka platí, že súčasťou veci je
všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec
znehodnotila (1). Stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku (2). Podľa
§ 121 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že príslušenstvom veci sú veci, ktoré patria
vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvalé užívali.
Jednotlivé povrchové úpravy a drobné stavby, ktoré sa na sporných pozemkoch
nachádzajú, majú doplnkovú funkciu k hlavným stavbám (napr. tenisová dvojhala).
Žalovaný v 3. rade v areáli vykonáva podnikateľskú činnosť. Areál bol takto vnímaný už od
svojho začiatku, pri jeho plánovaní, vyvlastňovaní pozemkov pod ním, jeho neskoršej
výstavbe a i súčasnom používaní. Areál bol plánovaný, povolený a vybudovaný ako
Tenisový areál V. Žalovaný v 1. rade s areálom hospodáril ako s Tenisovým areálom „A.“
a na žalovaného v 3. rade ho síce dvoma zmluvami, ale všetko previedol ako nehnuteľnosti,
ktoré spolu vzájomne súvisia a sú na seba závislé. Ako tenisový areál ho nazýva aj samotný
prvostupňový súd, a to opakovane aj v odôvodnení rozhodnutia vydaného v tomto súdnom
spore.».
Sťažovatelia v sťažnosti tiež poukázali na to, že priamo zákonodarca zriadil vecné
bremeno k niektorým objektom, ako sú napr. komunikácie, predovšetkým cesty
I. a II. triedy a diaľnice, ktoré sa povahovo nelíšia od objektov nachádzajúcich sa na ich
pozemku – pozri § 6 zákona č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene
a doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení
neskorších predpisov. Obdobne zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri
majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na
obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov definuje v § 1 ods. 1
ako „pozemok pod stavbou“ aj priľahlú plochu, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí
neoddeliteľný celok so stavbou, pričom v § 4 ods. 1 upravuje vo verejnom záujme
k pozemku pod stavbou v prospech vlastníka stavby vznik práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu. Tento zákon sa v zmysle § 1 ods. 2 primerane vzťahuje aj na usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený športový areál, ak tento
športový areál prešiel do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, v súvislosti s čím
sťažovatelia poukázali, že „nevidia rozdiel medzi športovým areálom alebo pozemkom pod
stavbou, na ochranu ktorých sa prijíma samostatný zákon a športovým areálom
a pozemkami pod stavbou, ktoré sú predmetom tohto konania. Jediný rozdiel je ten, že
zákonodarca takýmto spôsobom chce chrániť iba ním určené subjekty – obec a vyššie
územné celky (pretože tu existuje verejný záujem ako vyplýva z dikcie tohto zákona).“.
Porušenie práva na ochranu vlastníctva garantované v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
rozsudkom krajského súdu vidia sťažovatelia v tom, že ich vlastníckemu právu k pozemkom
„nebola priznaná ochrana a tým rovnaký zákonný obsah, ako iným vlastníkom v obdobných
sporoch. Je zrejmé, že existujúci stav bolo nevyhnutné riešiť zriadením vecného bremena za
náhradu. Všeobecne je podľa sťažovateľov nevyhnutné vychádzať z priority ich vlastníckeho
práva, ktoré bolo im, resp. ich právnym predchodcom protiprávne odňaté a tým došlo
k porušeniu ich subjektívneho vlastníckeho práva – právo predmet svojho vlastníckeho
práva držať, užívať ho a pod. Krajský súd v Košiciach svojím rozsudkom posvätil ten
právny stav, že vlastnícke právo sťažovateľom k rodičovským pozemkom je obmedzené a to
bez akejkoľvek náhrady.
Tým došlo aj k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces, t. j. práva
domáhať sa ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, ktoré je zakotvené
v čl. 46 ústavy. Súdy totiž odmietli vyriešiť otázku vyporiadania reálneho užívania pozemku
s vlastníkmi pozemku (sťažovateľmi), ktorí nemôžu využívať ktorékoľvek z oprávnení, ktoré
tvoria a definujú obsah vlastníckeho práva a tým rezignovali na materiálnu ochranu ich
vlastníckeho práva. Namietanému porušeniu vlastníckeho práva sťažovateľov nebola
poskytnutá ochrana v medziach zákona tým, že súdy oboch stupňov nerozhodli o zriadení
časovo neobmedzeného vecného bremena za náhradu na celom pozemku, ako kompenzáciu
nemožnosti užívať vlastníctvo sťažovateľov.
Okrem toho k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že
v skutkovo a právne zhodnom spore vedenom na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn.
15 717/2002 bolo rozhodnuté tak, že súd poskytol vlastníkom pozemkov ochranu ich
vlastníckeho práva, zriadil vecné bremeno a rozhodol o vyplatení náhrady. V danom čase
pritom už úprava týkajúca sa reštitučných nárokov existovala. Je taktiež zrejmé, že
k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že odvolací súd sa vo
svojom rozhodnutí ani nevyporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré sťažovatelia v konaní
uvádzali. Odvolací súd vyššie uvádzané a pre rozhodnutie vo veci podstatné argumenty
sťažovateľov ignoroval.“.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Právo sťažovateľov garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 11. 2. 2010, č. k. 2Co 363/2008-251 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Co 363/2008-251 zo dňa 11. 2. 2010 sa
zrušuje.
Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške
vyčíslenej na základe výzvy Ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet
právneho zástupcu sťažovateľov.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či
nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je návrh zjavne neopodstatnený, ak sa ním
namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktorý vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
Pri preskúmavaní opodstatnenosti sťažnosti sa ústavný súd riadil svojou
stabilizovanou judikatúrou, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (svojvoľné), a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie
niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 176/03). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných
súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami
a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu,
prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo každého na
to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť
právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak
sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná
a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).
Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv na ochranu vlastníctva
a na súdnu ochranu zaručených v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 dohovoru tým, že
krajský súd nenapravil pochybenia okresného súdu spočívajúce v nesprávnych skutkových
zisteniach a nesprávnom výklade a aplikácii ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka,
v dôsledku čoho nezriadil vecné bremeno na ich pozemky a následne im nepriznal náhradu
za ich užívanie. Krajský súd sa podľa sťažovateľov tiež nesprávne priklonil k aplikácii tzv.
reštitučných zákonov napriek skutočnosti, že v tomto konaní nie je možné postupovať podľa
žiadneho špeciálneho predpisu.
Krajský súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa dospel k záveru, že nie sú
naplnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku,
k čomu uviedol:
„Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočnosti dostatočne preukázaných
vyvodil nesprávne právne závery.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) je vykladaný tak, že sa týka chyby
v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, pričom musí ísť o také skutkové
zistenie, na základe ktorého súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemá
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.“
Na základe uvedeného krajský súd nepovažoval odvolanie sťažovateľov za dôvodné,
pretože aj keď okresný súd nesprávne právne posúdil otázku aktívnej legitimácie
sťažovateľov, v konečnom dôsledku rozhodol vo veci správne. V rámci posúdenia
predbežnej otázky vlastníctva k sporným pozemkom okresný súd túto podľa krajského súdu
neposúdil správne, keď ju vyriešil v prospech sťažovateľov poukazujúc na to, že títo
nadobudli vlastnícke právo po svojich právnych predchodcoch, ktorých vlastnícke právo
vzhľadom na právne neúčinnú vyvlastňovaciu vyhlášku zostalo zachované, dedením.
Krajský súd dospel k záveru, že pokiaľ sa štát chopil držby sporných pozemkov bez
právneho dôvodu, je to jeden z dôvodov na vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6
ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“).
Keďže v konaní bolo preukázané, že sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia si ako
oprávnené osoby nárok na vydanie sporných pozemkov neuplatnili podľa tzv. reštitučných
predpisov ako špeciálnej právnej úpravy, došlo k zániku ich práva na obnovu ich
vlastníckeho práva.
Krajský súd zrozumiteľne a logicky odôvodnil svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa
vzťahu zákona o pôde a Občianskeho zákonníka podľa všeobecnej zásady o vzťahu zákona
špeciálneho a všeobecného (lex specialis derogat legi generali), podľa ktorej platí, že ak sa
možno domáhať ochrany práva postupom podľa zákona o pôde ako špeciálneho, teda ak
existuje reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa
všeobecných právnych predpisov, hoci tieto stanovujú niektoré podmienky odlišne. To
znamená, že sťažovatelia by mohli byť úspešní so žalobou o zriadenie vecného bremena len
v prípade, ak by chýbala špeciálna úprava, ktorá však v danom prípade nechýbala. Krajský
súd preto v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že „Nárok na reštitúciu
majetku, ktorý bol v rozhodnom období, t. j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990
štátom prevzatý bez právneho dôvodu, je priznaný zákonom o pôde, konkrétne ustanovením
§ 6 ods. 1 písm. p), podľa ktorého oprávneným osobám budú vydané nehnuteľnosti, ktoré
prešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho
dôvodu“.
Súčasne krajský súd poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky
publikované pod č. R 16/1996 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, podľa ktorého
„zákaz prevodu veci, ich súčasti a príslušenstva do vlastníctva iného subjektu trvá do doby,
než boli vydané oprávnenej osobe alebo pokiaľ nebolo nároku na ich vydanie právoplatne
vyhovené. Ak nebolo právo na vydanie veci uplatnené, skončí zákaz prevodu dňom
uplynutia lehôt podľa § 13 zákona o pôde.“.
Z uvedeného podľa krajského súdu vyplýva, že „ak teda môže byť nehnuteľnosť,
ktorú prevzal štát bez právneho dôvodu a ku ktorej nebol uplatnený reštitučný nárok,
prípadne uplatnený bol, ale vec nebola pre zákonnú prekážku vydaná, prevedený do
vlastníctva tretej osoby, je potrebné urobiť záver, že podľa zákona od okamihu, keď bolo
rozhodnuté o zamietnutí reštitučného nároku, prípadne od okamihu, kedy márne uplynula
lehota na uplatnenie reštitučného nároku, nemožno ďalej oprávnenú osobu považovať za
vlastníka veci.“.
Ako ďalej uvádza krajský súd vo svojej argumentácii, ak by bolo možné aj po
uplynutí lehoty ustanovenej v zákone o pôde domáhať sa ochrany vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti podľa § 135c Občianskeho zákonníka, resp. jeho iných ustanovení, bola by
tým podstatným spôsobom narušená právna istota osôb, ktoré nadobudli tento majetok na
základe právnych skutočností až potom, keď bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa
zákona o pôde nedôjde. Rovnako by bola narušená aj právna istota budúcich nadobúdateľov
takýchto nehnuteľností.
Podľa názoru krajského súdu neobstojí ani tvrdenie sťažovateľov, že „reštitučný
nárok nebolo možné uplatniť z dôvodu, že pozemok, ktorý bol predmetom tohto konania
nebol pozemkom, ktorý v roku 1991 a 1992 patril do poľnohospodárskeho a lesného
pôdneho fondu, pretože podľa § 30 zákona o pôde pre postup podľa druhej časti tohto
zákona (táto časť upravuje obnovenie pôvodných vlastníckych práv k pôde a k ďalšiemu
s ňou súvisiacemu nehnuteľnému majetku) a za majetok uvedený v § 1 ods. 1 zákona o pôde
považuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tejto veci užíval. Toto
zákonné ustanovenie rieši prípady, keď poľnohospodárske a lesné nehnuteľnosti prešli na
štát alebo inú právnickú osobu podľa druhej časti zákona o pôde, avšak dodatočne stratili
charakter poľnohospodárskeho a lesného majetku tým, že napríklad boli zastavané
priemyslovými stavbami a pod. Z uvedeného dôvodu, aj keby bol predmetný pozemok v čase
účinnosti zákona o pôde zastavaným pozemkom, nešlo by o prekážku, pre ktorú by nárok
nemohol byť uplatnený podľa zákona o pôde.
So zreteľom na vyššie uvedené závery bola vylúčená i možnosť domáhať sa úpravy
vlastníckeho práva, ktoré mali nadobudnúť dedením, žalobou o vypratanie nehnuteľností,
resp. žalobou o zriadenie vecného bremena, teda žalobcovia nie sú aktívne legitimovaní na
podanie takejto žaloby.“.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu uvádza, že
krajský súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľov a príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval spôsobom,
ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy, ktorých porušenie sa
namieta.
K námietke sťažovateľov, že areál je potrebné považovať za jednu stavbu, ktorá
pozostáva z viacerých častí navzájom natoľko prepojených, že jedna bez druhej nemôže
existovať, ústavný súd uvádza, že pre účely občianskeho práva je pojem stavba potrebné
vnímať ako vec v právnom zmysle, ako výsledok určitej stavebnej činnosti, ktorý je
spôsobilý byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Je síce vecou v právnom zmysle,
musí však spĺňať aj určité znaky veci v prirodzenom zmysle tak, že musí ísť o vymedziteľnú
časť vonkajšieho sveta. V občianskom práve je pojem stavby spojený s pojmom
nehnuteľnosť. Existuje viacero objektov, ktoré nie sú stavbami v zmysle občianskeho práva,
pretože vzhľadom na svoj charakter nemôžu byť súčasne stavbou a pozemkom. Takými sú
napr. podľa ustálenej judikatúry komunikácie, ktoré predstavujú určité stvárnenie, resp.
spracovanie povrchu zeme v dôsledku stavebnej činnosti (III. ÚS 274/09, IV. ÚS 126/2010).
Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi označenými základnými právami sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru
a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť
záver o porušení práv označených sťažovateľmi. Skutočnosť, že sťažovatelia sa
nestotožňujú s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že odvolací súd sa zaoberal a vysporiadal
s odvolacími dôvodmi sťažovateľov, avšak sa s nimi nestotožnil. Nevyhovenie odvolacím
dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú,
nemôže viesť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie.
Pokiaľ sťažovatelia poukázali vo svojej argumentácii na zákony, ktoré priamo
upravujú vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v prospech stavieb vo vlastníctve
určitých subjektov, čo považujú za analogickú situáciu vo vzťahu k svojej veci, ústavný súd
musí konštatovať, že ide o právne predpisy, ktoré neriešia primárne úpravu
občianskoprávnych vzťahov, a preto poukaz na ne nie je relevantný v tejto veci
sťažovateľov. K argumentácii sťažovateľov poukazujúcich na judikatúru Ústavného súdu
Českej republiky ústavný súd uvádza, že táto judikatúra nie je pre rozhodovanie ústavného
súdu v danej veci precedentná.
S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľov v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že
z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí nevyplýva nič, čo
by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených krajským
súdom.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júna 2010