Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 211/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., K., Š. F., K., a M. B., K., zastúpených advokátom

JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a a podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -251 z 11.

februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B., Š. F. a M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2010

doručená sťažnosť M. B., K., Š. F., K., a M. B., K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie svojich základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -251 z 11. februára 2010 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia navrhovali v konaní vedenom

Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. odstránenie

neoprávnenej stavby postavenej na pozemku parc. č. 6993/2, kat. ú. Košice – Sever,

zapísanej na liste vlastníctva č. 11648. Následne počas konania uplatnili eventuálny žalobný

petit pre prípad, že odstránenie stavby nie je účelné, a navrhli zriadenie časovo

neobmedzeného vecného bremena na ťarchu sťažovateľov ako vlastníkov pozemku

pôvodne zapísaného v pozemkovoknižnej vložke č. 1460, k. ú. Košice – Sever, parc.

č. 10610/1, ktorému zodpovedá právo žalovaných v 1. až 3. rade nerušene užívať časti

uvedeného pozemku špecifikované v sťažnosti za náhradu určenú znaleckým posudkom.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 11. augusta 2008 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) ich žalobu zamietol v celom rozsahu s odôvodnením, že na

sporných pozemkoch sa nenachádzajú stavby v zmysle § 135c ods. 3 Občianskeho

zákonníka. Podľa sťažovateľov okresný súd však správne predbežne vyriešil otázku

vlastníckeho práva sťažovateľov k sporným pozemkom, keď dospel k záveru, že

vyvlastňovacia vyhláška je nulitným aktom, na základe ktorého pôvodný vlastník pozemkov

nemohol byť pozbavený svojho vlastníckeho práva, a teda sťažovatelia sú spoluvlastníkmi

časti pozemku, na ktorom sa nachádza športový areál „A.“ (ďalej len „areál“), ktorý

nadobudli dedením.

Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktorým namietali, že

okresný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým

zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

Po preskúmaní veci krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo

výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny a dospel k záveru, že „sťažovatelia neboli

v súdnom spore aktívne legitimovaní, pretože sa ochrany svojich práv mali domáhať

prostredníctvom reštitučných zákonov“.

K uvedenému záveru krajského súdu sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že „tzv.

reštitučné zákony ako úprava lex specialis sa na ich konkrétne vzťahy nemohla aplikovať

a preto bolo nevyhnutné postupovať podľa príslušných ustanovení ,

ktoré v danej dobe boli platné a účinné, pretože ako lex generalis

ochranu ich práv naďalej zabezpečoval.

Súdy opakovane uviedli, že vyvlastňovacia vyhláška je nezákonná a neúčinná, čo ich

vedie k nevyvrátiteľnému záveru, že sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia nikdy

neprišli o svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a tento stav trval aj ku dňu účinnosti

tzv. reštitučných zákonov. Prijatie, platnosť a účinnosť reštitučných zákonov nič nemenia na

skutočnosti, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možný vznik ani

zánik vlastníckeho práva.“.

Podstatou sťažnosti, čo sa týka navrhovaného zriadenia vecného bremena na celý

pozemok sťažovateľov, je ich argumentácia, že celý areál je potrebné «vnímať ako jeden

celok (teda jediná stavba vrátane jej súčastí a príslušenstva), ktorý pozostáva z viacerých

častí navzájom natoľko prepojených, že jedna bez druhej nemôže existovať a/alebo fungovať

vôbec alebo iba s veľkými ťažkosťami. Celý areál slúži iba na jediný účel a na žiadne iné

aktivity. Ide o súbor stavieb (hromadnú vec), ich príslušenstva (veci, ktorej patria

vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené k tomu, aby boli s hlavnou vecou trvale užívané)

a súčastí (všetko, čo podľa povahy patrí k veci a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa vec

znehodnotila), ktoré majú jediné funkčné určenie a zdieľajú právny osud hlavnej veci.

Pojem hromadná vec nie je termínom používaným priamo , no

teória práva ho jednoznačne pozná a používa. Skutočnosť, že samotný

tento pojem nepoužíva však neznamená, že by tento zákon používanie tohto pojmu

vylučoval. Je zrejmé že medzi pozemkom a stavbou neexistuje vzťah ako medzi hlavou vecou

a jej príslušenstvom. Podľa názoru sťažovateľov však medzi stavbami na ich pozemkoch

existujú vzťahy zodpovedajúce vzťahu hlavnej veci a jej príslušenstva. Zodpovedá tomu aj

užívanie celého areálu, v ktorom sa rekreačne za odplatu hrajú tenisové zápasy. Tým, že

súdy nesprávne aplikovali platnú právnu úpravu, boli porušené ustanovenia § 120 a 121

. Podľa platí, že súčasťou veci je

všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec

znehodnotila (1). Stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku (2). Podľa

platí, že príslušenstvom veci sú veci, ktoré patria

vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvalé užívali.

Jednotlivé povrchové úpravy a drobné stavby, ktoré sa na sporných pozemkoch

nachádzajú, majú doplnkovú funkciu k hlavným stavbám (napr. tenisová dvojhala).

Žalovaný v 3. rade v areáli vykonáva podnikateľskú činnosť. Areál bol takto vnímaný už od

svojho začiatku, pri jeho plánovaní, vyvlastňovaní pozemkov pod ním, jeho neskoršej

výstavbe a i súčasnom používaní. Areál bol plánovaný, povolený a vybudovaný ako

Tenisový areál V. Žalovaný v 1. rade s areálom hospodáril ako s Tenisovým areálom „A.“

a na žalovaného v 3. rade ho síce dvoma zmluvami, ale všetko previedol ako nehnuteľnosti,

ktoré spolu vzájomne súvisia a sú na seba závislé. Ako tenisový areál ho nazýva aj samotný

prvostupňový súd, a to opakovane aj v odôvodnení rozhodnutia vydaného v tomto súdnom

spore.».

Sťažovatelia v sťažnosti tiež poukázali na to, že priamo zákonodarca zriadil vecné

bremeno k niektorým objektom, ako sú napr. komunikácie, predovšetkým cesty

I. a II. triedy a diaľnice, ktoré sa povahovo nelíšia od objektov nachádzajúcich sa na ich

pozemku – pozri o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene

a doplnení o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení

neskorších predpisov. Obdobne o niektorých opatreniach pri

majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na

obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov definuje v § 1 ods. 1

ako „pozemok pod stavbou“ aj priľahlú plochu, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí

neoddeliteľný celok so stavbou, pričom v § 4 ods. 1 upravuje vo verejnom záujme

k pozemku pod stavbou v prospech vlastníka stavby vznik práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu. Tento zákon sa v zmysle § 1 ods. 2 primerane vzťahuje aj na usporiadanie

vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený športový areál, ak tento

športový areál prešiel do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, v súvislosti s čím

sťažovatelia poukázali, že „nevidia rozdiel medzi športovým areálom alebo pozemkom pod

stavbou, na ochranu ktorých sa prijíma samostatný zákon a športovým areálom

a pozemkami pod stavbou, ktoré sú predmetom tohto konania. Jediný rozdiel je ten, že

zákonodarca takýmto spôsobom chce chrániť iba ním určené subjekty – obec a vyššie

územné celky (pretože tu existuje verejný záujem ako vyplýva z dikcie tohto zákona).“.

Porušenie práva na ochranu vlastníctva garantované v a 4

rozsudkom krajského súdu vidia sťažovatelia v tom, že ich vlastníckemu právu k pozemkom

„nebola priznaná ochrana a tým rovnaký zákonný obsah, ako iným vlastníkom v obdobných

sporoch. Je zrejmé, že existujúci stav bolo nevyhnutné riešiť zriadením vecného bremena za

náhradu. Všeobecne je podľa sťažovateľov nevyhnutné vychádzať z priority ich vlastníckeho

práva, ktoré bolo im, resp. ich právnym predchodcom protiprávne odňaté a tým došlo

k porušeniu ich subjektívneho vlastníckeho práva – právo predmet svojho vlastníckeho

práva držať, užívať ho a pod. Krajský súd v Košiciach svojím rozsudkom posvätil ten

právny stav, že vlastnícke právo sťažovateľom k rodičovským pozemkom je obmedzené a to

bez akejkoľvek náhrady.

Tým došlo aj k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces, t. j. práva

domáhať sa ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, ktoré je zakotvené

v . Súdy totiž odmietli vyriešiť otázku vyporiadania reálneho užívania pozemku

s vlastníkmi pozemku (sťažovateľmi), ktorí nemôžu využívať ktorékoľvek z oprávnení, ktoré

tvoria a definujú obsah vlastníckeho práva a tým rezignovali na materiálnu ochranu ich

vlastníckeho práva. Namietanému porušeniu vlastníckeho práva sťažovateľov nebola

poskytnutá ochrana v medziach zákona tým, že súdy oboch stupňov nerozhodli o zriadení

časovo neobmedzeného vecného bremena za náhradu na celom pozemku, ako kompenzáciu

nemožnosti užívať vlastníctvo sťažovateľov.

Okrem toho k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že

v skutkovo a právne zhodnom spore vedenom na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn.

15 717/2002 bolo rozhodnuté tak, že súd poskytol vlastníkom pozemkov ochranu ich

vlastníckeho práva, zriadil vecné bremeno a rozhodol o vyplatení náhrady. V danom čase

pritom už úprava týkajúca sa reštitučných nárokov existovala. Je taktiež zrejmé, že

k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že odvolací súd sa vo

svojom rozhodnutí ani nevyporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré sťažovatelia v konaní

uvádzali. Odvolací súd vyššie uvádzané a pre rozhodnutie vo veci podstatné argumenty

sťažovateľov ignoroval.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právo sťažovateľov garantované v a a 4

Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach zo dňa 11. 2. 2010, č. k. -251 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. -251 zo dňa 11. 2. 2010 sa

zrušuje.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške

vyčíslenej na základe výzvy Ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet

právneho zástupcu sťažovateľov.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či

nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je návrh zjavne neopodstatnený, ak sa ním

namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktorý vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. ,

, , ).

Pri preskúmavaní opodstatnenosti sťažnosti sa ústavný súd riadil svojou

stabilizovanou judikatúrou, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis

mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (svojvoľné), a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných

súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami

a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu,

prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo každého na

to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť

právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak

sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná

a účinná právna norma (m. m. , , , ).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv na ochranu vlastníctva

a na súdnu ochranu zaručených v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru tým, že

krajský súd nenapravil pochybenia okresného súdu spočívajúce v nesprávnych skutkových

zisteniach a nesprávnom výklade a aplikácii ustanovenia ,

v dôsledku čoho nezriadil vecné bremeno na ich pozemky a následne im nepriznal náhradu

za ich užívanie. Krajský súd sa podľa sťažovateľov tiež nesprávne priklonil k aplikácii tzv.

reštitučných zákonov napriek skutočnosti, že v tomto konaní nie je možné postupovať podľa

žiadneho špeciálneho predpisu.

Krajský súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa dospel k záveru, že nie sú

naplnené odvolacie dôvody podľa a ,

k čomu uviedol:

„Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil

iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis,

ale nesprávne ho vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočnosti dostatočne preukázaných

vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) je vykladaný tak, že sa týka chyby

v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, pričom musí ísť o také skutkové

zistenie, na základe ktorého súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemá

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to

vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných alebo prednesov

účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.“

Na základe uvedeného krajský súd nepovažoval odvolanie sťažovateľov za dôvodné,

pretože aj keď okresný súd nesprávne právne posúdil otázku aktívnej legitimácie

sťažovateľov, v konečnom dôsledku rozhodol vo veci správne. V rámci posúdenia

predbežnej otázky vlastníctva k sporným pozemkom okresný súd túto podľa krajského súdu

neposúdil správne, keď ju vyriešil v prospech sťažovateľov poukazujúc na to, že títo

nadobudli vlastnícke právo po svojich právnych predchodcoch, ktorých vlastnícke právo

vzhľadom na právne neúčinnú vyvlastňovaciu vyhlášku zostalo zachované, dedením.

Krajský súd dospel k záveru, že pokiaľ sa štát chopil držby sporných pozemkov bez

právneho dôvodu, je to jeden z dôvodov na vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6

ods. 1 písm. p) o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“).

Keďže v konaní bolo preukázané, že sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia si ako

oprávnené osoby nárok na vydanie sporných pozemkov neuplatnili podľa tzv. reštitučných

predpisov ako špeciálnej právnej úpravy, došlo k zániku ich práva na obnovu ich

vlastníckeho práva.

Krajský súd zrozumiteľne a logicky odôvodnil svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa

vzťahu zákona o pôde a podľa všeobecnej zásady o vzťahu zákona

špeciálneho a všeobecného (lex specialis derogat legi generali), podľa ktorej platí, že ak sa

možno domáhať ochrany práva postupom podľa zákona o pôde ako špeciálneho, teda ak

existuje reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa

všeobecných právnych predpisov, hoci tieto stanovujú niektoré podmienky odlišne. To

znamená, že sťažovatelia by mohli byť úspešní so žalobou o zriadenie vecného bremena len

v prípade, ak by chýbala špeciálna úprava, ktorá však v danom prípade nechýbala. Krajský

súd preto v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že „Nárok na reštitúciu

majetku, ktorý bol v rozhodnom období, t. j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990

štátom prevzatý bez právneho dôvodu, je priznaný zákonom o pôde, konkrétne ustanovením

§ 6 ods. 1 písm. p), podľa ktorého oprávneným osobám budú vydané nehnuteľnosti, ktoré

prešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho

dôvodu“.

Súčasne krajský súd poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky

publikované pod č. R 16/1996 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, podľa ktorého

„zákaz prevodu veci, ich súčasti a príslušenstva do vlastníctva iného subjektu trvá do doby,

než boli vydané oprávnenej osobe alebo pokiaľ nebolo nároku na ich vydanie právoplatne

vyhovené. Ak nebolo právo na vydanie veci uplatnené, skončí zákaz prevodu dňom

uplynutia lehôt podľa § 13 zákona o pôde.“.

Z uvedeného podľa krajského súdu vyplýva, že „ak teda môže byť nehnuteľnosť,

ktorú prevzal štát bez právneho dôvodu a ku ktorej nebol uplatnený reštitučný nárok,

prípadne uplatnený bol, ale vec nebola pre zákonnú prekážku vydaná, prevedený do

vlastníctva tretej osoby, je potrebné urobiť záver, že podľa zákona od okamihu, keď bolo

rozhodnuté o zamietnutí reštitučného nároku, prípadne od okamihu, kedy márne uplynula

lehota na uplatnenie reštitučného nároku, nemožno ďalej oprávnenú osobu považovať za

vlastníka veci.“.

Ako ďalej uvádza krajský súd vo svojej argumentácii, ak by bolo možné aj po

uplynutí lehoty ustanovenej v zákone o pôde domáhať sa ochrany vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti podľa , resp. jeho iných ustanovení, bola by

tým podstatným spôsobom narušená právna istota osôb, ktoré nadobudli tento majetok na

základe právnych skutočností až potom, keď bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa

zákona o pôde nedôjde. Rovnako by bola narušená aj právna istota budúcich nadobúdateľov

takýchto nehnuteľností.

Podľa názoru krajského súdu neobstojí ani tvrdenie sťažovateľov, že „reštitučný

nárok nebolo možné uplatniť z dôvodu, že pozemok, ktorý bol predmetom tohto konania

nebol pozemkom, ktorý v roku 1991 a 1992 patril do poľnohospodárskeho a lesného

pôdneho fondu, pretože podľa § 30 zákona o pôde pre postup podľa druhej časti tohto

zákona (táto časť upravuje obnovenie pôvodných vlastníckych práv k pôde a k ďalšiemu

s ňou súvisiacemu nehnuteľnému majetku) a za majetok uvedený v § 1 ods. 1 zákona o pôde

považuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tejto veci užíval. Toto

zákonné ustanovenie rieši prípady, keď poľnohospodárske a lesné nehnuteľnosti prešli na

štát alebo inú právnickú osobu podľa druhej časti zákona o pôde, avšak dodatočne stratili

charakter poľnohospodárskeho a lesného majetku tým, že napríklad boli zastavané

priemyslovými stavbami a pod. Z uvedeného dôvodu, aj keby bol predmetný pozemok v čase

účinnosti zákona o pôde zastavaným pozemkom, nešlo by o prekážku, pre ktorú by nárok

nemohol byť uplatnený podľa zákona o pôde.

So zreteľom na vyššie uvedené závery bola vylúčená i možnosť domáhať sa úpravy

vlastníckeho práva, ktoré mali nadobudnúť dedením, žalobou o vypratanie nehnuteľností,

resp. žalobou o zriadenie vecného bremena, teda žalobcovia nie sú aktívne legitimovaní na

podanie takejto žaloby.“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu uvádza, že

krajský súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľov a príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval spôsobom,

ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom , ktorých porušenie sa

namieta.

K námietke sťažovateľov, že areál je potrebné považovať za jednu stavbu, ktorá

pozostáva z viacerých častí navzájom natoľko prepojených, že jedna bez druhej nemôže

existovať, ústavný súd uvádza, že pre účely občianskeho práva je pojem stavba potrebné

vnímať ako vec v právnom zmysle, ako výsledok určitej stavebnej činnosti, ktorý je

spôsobilý byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Je síce vecou v právnom zmysle,

musí však spĺňať aj určité znaky veci v prirodzenom zmysle tak, že musí ísť o vymedziteľnú

časť vonkajšieho sveta. V občianskom práve je pojem stavby spojený s pojmom

nehnuteľnosť. Existuje viacero objektov, ktoré nie sú stavbami v zmysle občianskeho práva,

pretože vzhľadom na svoj charakter nemôžu byť súčasne stavbou a pozemkom. Takými sú

napr. podľa ustálenej judikatúry komunikácie, ktoré predstavujú určité stvárnenie, resp.

spracovanie povrchu zeme v dôsledku stavebnej činnosti (, ).

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu neexistuje ani príčinná súvislosť

medzi označenými základnými právami sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20

ods. 1 a 4 a podľa a listiny a práva podľa dohovoru

a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť

záver o porušení práv označených sťažovateľmi. Skutočnosť, že sťažovatelia sa

nestotožňujú s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že odvolací súd sa zaoberal a vysporiadal

s odvolacími dôvodmi sťažovateľov, avšak sa s nimi nestotožnil. Nevyhovenie odvolacím

dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú,

nemôže viesť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie.

Pokiaľ sťažovatelia poukázali vo svojej argumentácii na zákony, ktoré priamo

upravujú vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v prospech stavieb vo vlastníctve

určitých subjektov, čo považujú za analogickú situáciu vo vzťahu k svojej veci, ústavný súd

musí konštatovať, že ide o právne predpisy, ktoré neriešia primárne úpravu

občianskoprávnych vzťahov, a preto poukaz na ne nie je relevantný v tejto veci

sťažovateľov. K argumentácii sťažovateľov poukazujúcich na judikatúru Ústavného súdu

Českej republiky ústavný súd uvádza, že táto judikatúra nie je pre rozhodovanie ústavného

súdu v danej veci precedentná.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľov v tejto časti podľa dospel k záveru, že

z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí nevyplýva nič, čo

by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených krajským

súdom.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010