Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 190/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., K., M. B., K., F. H., K., M. H., K., C. Š., Česká

republika, E. M., K., P. H., C., a R. H., C., zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., ktorou

namietajú porušenie svojich základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 10. mája 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M., M. B., F. H., M. H., C. Š., E. M., P. H. a R. H. o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010

doručená sťažnosť J. M., K., M. B., K., F. H., K., M. H., K., C. Š., Česká republika, E. M.,

K., P. H., C., a R. H., C. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. H.,

K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“), a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 10. mája 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „sťažovatelia sa svojím návrhom v pripustenom znení

domáhali v súdnom konaní vedenom pôvodne na Okresnom súde Košice 1. pod sp. zn.:

zriadenia časovo neobmedzeného vecného bremena na ťarchu žalobcov

v 1. až 8. rade ako vlastníkov pozemku pôvodne zapísaného v pozemkovoknižnej vložke

2

č. 6946, katastrálne územie K., parc. č. 10620/10 výmere 1457 m, ktorému zodpovedá

právo žalovaných v 1. až 3. rade nerušene užívať časť vyššie uvedeného pozemku, ktorej

2

zodpovedajú: diel č. 75 o výmere 76 m, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru

2

CKN č. 6993/36, diel č. 76 o výmere 12 m, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely

2

súboru CKN č. 6993/51, diel č. 77 o výmere 265 m, ktorý svojou polohou zasahuje do

2

parcely súboru CKN č. 6993/38, diel č. 78 o výmere 54 m, ktorý svojou polohou zasahuje

2

do parcely súboru CKN č. 6993/44, diel č. 79 o výmere 28 m, ktorý svojou polohou

2

zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/46, diel č. 80 o výmere 36 m, ktorý svojou

2

polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/40, diel č. 81 o výmere 13 m, ktorý

2

svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/51, diel č. 122 o výmere 22 m,

ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/36, diel č. 123 o výmere 4

2

m, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/36; ktoré sú všetky

vyznačené v geometrickom pláne, ktorý je súčasťou znaleckého posudku Ing. M. H., znalca z

odboru geodézie a kartografie, č. posudku č. 3/2009, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto

rozsudku. Rovnako sa domáhali zriadenia časovo neobmedzeného vecného bremena na

ťarchu žalobcov v 1. až 8. rade ako vlastníkov pozemku pôvodne zapísaného v

pozemkovoknižnej vložke č. 6946, katastrálne územie K., parc. č. 10620/2 o výmere 1240

2

m, ktorému zodpovedá právo žalovaných v 1. až 3. rade nerušene užívať časť vyššie

2

uvedeného pozemku, ktorej zodpovedajú: diel č. 82 o výmere 46 m, ktorý svojou polohou

2

zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/36, diel č. 83 o výmere 8 m, ktorý svojou polohou

2

zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/51, diel č. 84 o výmere 234 m, ktorý svojou

2

polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/39, diel č. 85 o výmere 68 m, ktorý

2

svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/38, diel č. 86 o výmere 21 m,

ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/51, diel č. 87 o výmere 19

2

m, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/36, diel č. 124 o výmere

2

4 m, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/36; ktoré sú všetky

vyznačené v geometrickom pláne, ktorý je súčasťou znaleckého posudku Ing. M. H., znalca z

odboru geodézie a kartografie, č. posudku 3/2009, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tohto

rozsudku. Žalovaní v 1. až 3. rade mali byť v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku

povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 400.491,00 Sk, žalobkyni

v 2. rade sumu 400.491,00 Sk; žalobca v 3. rade sumu 80.098,20 Sk; žalobkyni v 4. rade

sumu 80.098,20 Sk; žalobkyni v 5. rade sumu 80.098,20 Sk; žalobkyni v 6. rade sumu

80.098,20 Sk; žalobcovi v 7. rade sumu 40.049,10 Sk a žalobcov! v 8. rade sumu 40.049,10

Sk. V tej istej lehote mali byť žalovaní v 1. až 3. rade povinní žalobcom uhradiť trovy

konania na účet právneho zástupcu.“.

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) v právnej veci sťažovateľov

(žalobcov) rozsudkom sp. zn. z 2. apríla 2009 žalobu v celom rozsahu

zamietol.

Podľa názoru sťažovateľov prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, keď

«predbežne vyriešil otázku ich vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Z vykonaného

dokazovania ako nepochybné vyplynulo to, že vyvlastňovacia vyhláška nespĺňala viaceré

požiadavky stanovené zákonom a preto sa jedná o nulitný akt, na základe ktorého pôvodný

vlastník pozemkov nemohol byť zbavený svojho vlastníckeho práva, a teda že

spoluvlastníkmi časti pozemku, na ktorom sa nachádza športový areál „A.“ (ďalej iba

„areál“) sú sťažovatelia. S odvolaním sa na znenie žalobného petitu však súd absolútne

nevyriešil otázku vyporiadania reálneho užívania pozemku spoluvlastníkmi pozemku

(sťažovateľmi), ktorí nemôžu využívať ktorékoľvek z oprávnení, ktoré tvoria a definujú

obsah vlastníckeho práva. S prihliadnutím na uvedené teda prvostupňový súd nerozhodol

o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena za náhradu ako kompenzáciu

nemožnosti užívať vlastníctvo sťažovateľov.».

Tento prvostupňový rozsudok bol po odvolaní sťažovateľov potvrdený rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 10. mája 2010. Krajský súd namietaný rozsudok

založil na inom právnom posúdení nároku uplatneného žalobou sťažovateľov, čomu

zodpovedá aj text jeho odôvodnenia. Odvolací súd dospel k záveru, že sťažovatelia neboli

v súdnom spore aktívne legitimovaní, pretože sa ochrany svojich vlastníckych práv mali

domáhať prostredníctvom reštitučných zákonov.

V odôvodnení napadnutého rozsudku sa odvolací súd priklonil k aplikácii zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“). Na tento zákon

nadväzoval aj o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene

a doplnení o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, ktorý

upravoval vrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného

predpisu; týmto osobitným predpisom je zákon o pôde.

K možnosti aplikácie reštitučných zákonov vo vzťahu k nimi uplatňovaným nárokom

v označenom konaní sťažovatelia uviedli:

„Je zrejmé, že postavenie tzv. reštitučných zákonov vo vzťahu k Občianskemu

zákonníku malo charakter špeciálneho predpisu k predpisu všeobecnému. Každý

z reštitučných predpisov pritom riešil určenú oblasť úpravy a definoval, kto za akých

okolností mohol od koho žiadať vydanie veci, resp. požadovať zaplatenie peňažnej

náhrady...

Prijatie uvedenej právnej úpravy však nespôsobilo, že by tie subjekty, ktorým tzv.

reštitučné zákony neumožnili uplatniť ochranu ich práv (1) a súčasne ich tieto zákony

z uplatnenia ochrany svojich práv nevylúčili (napr. titulom nedostatku štátneho občianstva)

(2), sa nemohli, v súlade s vtedy aj dnes platnou právnou úpravou domáhať ochrany svojich

práv podľa ustanovení , ktoré boli platné a účinné aj v čase

účinnosti tzv. reštitučných zákonov.“

Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia si svoje práva v označenom súdnom konaní

uplatnili podľa príslušných ustanovení , pretože podľa ich názoru

„nebolo možné postupovať ani podľa jedného z prijatých tzv. reštitučných zákonov... Oni

totižto nikdy neprestali byť spoluvlastníkmi pozemkov, ktoré zdedili po svojich predkoch.

Keďže vyvlastňovacia vyhláška nebola zákonná a teda nemala ani žiadne právne účinky,

vlastnícke právo pôvodných vlastníkov, teda právnych predkov sťažovateľov, nikdy

nezaniklo. Z uvedeného dôvodu preto ani nebolo možné, aby sa sťažovatelia domáhali

prinavrátenia vlastníckeho práva, pretože o neho ich predkovia nikdy neprišli. Jediným

problémom je skutočnosť, že ako vlastník pozemkov je v katastri nehnuteľností zapísaný

niekto iný. Otázku vlastníckeho práva mal posúdiť súd v konaní ako predbežnú... Navyše

sporné pozemky v čase vyvlastnenia neboli súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu

alebo lesného pôdneho fondu.“.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že «z podacích pečiatok na jednotlivých žalobách

súvisiacich so športovým areálom je zrejmé, že si... svoje nároky uplatnili pred viac ako

16 rokmi. Nikto z nich neočakával, že súdy (ktoré majú rozhodovať rýchlo, majú byť

nezávislé a nestranné) budú ich vec riešiť dodnes... Je zrejmé, že právo ako systém sa

neustále vyvíja a prehodnocuje. Jednotlivé právne názory sa zjednocujú a odôvodňujú za

účelom prijatia rozhodnutia akceptovateľného pre väčšinu, tak aby bola nastolená

spravodlivosť. Sťažovatelia však pri podaní žaloby vychádzali z právneho a skutkového

stavu, ktorý bol známy v roku 1994 a preto by mal dovolací súd (sťažovatelia mali zrejme

na mysli „odvolací súd“, pozn.) vždy posudzovať ich postup (a snahu domôcť sa svojich

práv) k uvedenému dátumu. Je veľmi jednoduché a pohodlné použiť ako hlavný dôvod na

zamietnutie 16 žalôb, dôvod, ku ktorému dospela judikatúra iba prednedávnom. Je veľmi

jednoduché po 15 rokoch skonštatovať, že aj keď vyhláška reálne bola nezákonná a nemá

žiadne právne účinky (a teda štát postupoval nesprávne a vlastnícke právo na neho nikdy

neprešlo), jedná sa vlastne o prevzatie veci bez právneho dôvodu...».

Sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že z odôvodnenia iných rozhodnutí

v súvisiacich sporoch [vedených okresným súdom na návrh iných vlastníkov pozemkov (na

ktorých stojí športový areál „A.“)] vyplýva, že súdy zriadili vecné bremeno iba pod

stavbami, najmä tribúnou a sociálnou budovou, ktoré čiastočne stoja na časti pozemkoch

iných žalobcov v iných konaniach, a nezriadili vecné bremeno za náhradu na pozemku

iných žalobcov, na ktorých sa v prevažnej väčšine nachádzajú tenisové kurty, chodníky,

okrasná zeleň, cvičná panelová stena, vetrolamy, vonkajšie schody, oplotenia

s podmurovkou i bez podmurovky, oplotenie kurtov zo strojového pletiva, vráta a ostatná

plocha.

Podľa názoru sťažovateľov „je potrebné, aby sa športový areál považoval za jednu

stavbu ako takú, a nie aby sa každá jeho časť (tenisový kurt, tribúna, chodník a pod.)

samostatne posudzovala podľa stavebného zákona či iného predpisu a samostatne

hodnotila, či spĺňa podmienky stavby. Uvedené stavby a úpravy sú navzájom účelovo

prepojené a slúžia na dosahovanie spoločného cieľa.“.

V tejto súvislosti sťažovatelia tvrdia, že «jednotlivé povrchové úpravy a drobné

stavby, ktoré sa na sporných pozemkoch nachádzajú majú doplnkovú funkciu k hlavným

stavbám (napr. tenisová dvojhala). Žalovaný v 3. rade v areáli vykonáva podnikateľskú

činnosť. Areál bol takto vnímaný už od svojho začiatku, pri jeho plánovaní, vyvlastňovaní

pozemkov pod ním, jeho neskoršej výstavbe a i súčasnom používaní. Areál bol plánovaný,

povolený a vybudovaný ako Tenisový areál V.. Žalovaný v 1. rade s areálom hospodáril ako

s Tenisovým areálom „A.“ a na žalovaného v 3. rade ho síce dvoma zmluvami, ale všetko

previedol ako nehnuteľnosti, ktoré spolu vzájomne súvisia a sú na seba závislé. Ako

tenisový areál ho nazýva aj samotný prvostupňový súd, a to opakovane aj v odôvodnení

rozhodnutia vydaného v tomto súdnom spore.».

Na podporu uvedených záverov poukazujú sťažovatelia v sťažnosti aj na právny

názor Ústavného súdu Českej republiky (obsiahnutý v náleze sp. zn.

zo 14. júna 2000), ktorý však o obdobnej problematike rozhodoval v odlišnej súvislosti; po

uplatnení reštitučného nároku.

Sťažovatelia nesúhlasia s právnym názorom prvostupňového súdu ani odvolacieho

súdu, že tenisový kurt, chodníky, okrasná zeleň, oplotenie nie sú stavbou (a pravdepodobne

ani vecou). Poukazujú pritom na skutočnosť, že „od takto vymedzených objektov sa

povahovo vôbec nelíšia iné, ktoré však ako samostatné veci vnímané výslovne sú, napr.

komunikácie, predovšetkým cesty I. a II. triedy a diaľnice K nim v niektorých prípadoch

zriadil vecné bremeno priamo zákonodarca (viď o Národnej

diaľničnej spoločnosti, podľa ktorého okrem iného platí, že k nehnuteľnostiam spravovaným

ku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou správou ciest, ktoré sú predmetom

prechodu práv a povinností podľa tohto zákona a ktoré nemôžu byť súčasťou predmetu

vkladu do diaľničnej spoločnosti z dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania

vlastníckeho práva štátu k nim a ktorých užívanie je dané tým, že sú zastavané diaľnicami,

vzniká v prospech diaľničnej spoločnosti dňom jej vzniku právo zodpovedajúce vecnému

bremenu, ktorého obsahom je užívanie nehnuteľností). Nehnuteľnosťami sa v tomto prípade

myslia pozemky, ktoré nie sú vo vlastníctve štátu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia tvrdia, že krajský súd

svojím rozsudkom sp. zn. z 10. mája 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa sp. zn. z 2. apríla 2009, porušil ich základné právo podľa

a listiny a právo podľa dohovoru, pretože „súd

rozhodol, že v spore nie sú aktívne legitimovaní a v žiadanom rozsahu nie je možné zriadiť

vecné bremeno na ich pozemok a následne im priznať náhradu za užívanie pozemkov, ktoré

sú preukázateľne ich vlastníctvom... Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí ani nevyporiadal

s podstatnými argumentmi, ktoré sťažovatelia v konaní uvádzali.“.

Sťažovatelia taktiež tvrdia, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu princípu

právnej istoty. V súvislosti s týmto konštatovaním sťažovatelia poukazujú na to, že

„v skutkovo a právne zhodnom spore vedenom na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn.

bolo rozhodnuté tak, že súd poskytol vlastníkom pozemkov ochranu ich

vlastníckeho práva, zriadil vecné bremeno a rozhodol o vyplatení náhrady. V danom čase

pritom už úprava týkajúca sa reštitučných nárokov existovala.“.

Podľa sťažovateľov napadnutým rozsudkom krajskému súdu došlo aj k porušeniu

a 4 a listiny. V tejto súvislosti argumentujú tým, že

„vlastníckemu právu navrhovateľov k pozemkom nebola priznaná ochrana a tým rovnaký

zákonný obsah, ako iným vlastníkom v obdobných sporoch. Je zrejmé, že existujúci stav

bolo nevyhnutné riešiť zriadením vecného bremena za náhradu. Všeobecne je podľa názoru

sťažovateľov potrebné vychádzať z priority ich vlastníckeho práva, ktoré bolo im, resp. ich

právnym predchodcom protiprávne odňaté a tým došlo k porušeniu ich subjektívneho

vlastníckeho práva - právo predmet svojho vlastníckeho práva držať, užívať ho a pod.

Krajský súd v Košiciach svojím rozsudkom posvätil ten právny stav, že vlastnícke právo

sťažovateľom k rodičovským pozemkom je obmedzené a to bez akejkoľvek náhrady.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na

ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

„Právo sťažovateľov garantované v a a 4

Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach zo dňa 10. 5. 2010, č. k. -381 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. -381 zo dňa 10. 5. 2010 sa

zrušuje.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške

vyčíslenej na základe výzvy Ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet

právneho zástupcu sťažovateľov.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili

sťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, m. m. ,

, , , ).

Podstatou sťažnosti sťažovateľov je tvrdenie, že rozsudok krajského súdu ako

odvolacieho súdu sp. zn. z 10. mája 2010 potvrdzujúci zamietavý rozsudok

súdu prvého stupňa sp. zn. z 2. apríla 2009 vo veci sťažovateľov

o odstránenie neoprávnenej stavby a zriadenie vecného bremena, avšak z iných právnych

dôvodov, má také závažné nedostatky, ktoré majú za následok porušenie ich základného

práva na súdnu ochranu podľa , listiny a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľov, ktorí za

rozhodujúci pre meritórne posúdenie prerokovávanej veci považovali príslušné ustanovenia

(o ochrane vlastníctva), totiž „odvolací súd dospel k záveru, že si

sťažovatelia mali uplatniť svoj reštitučný nárok podľa a teda

sa v súčasnosti nemôžu domáhať svojich práv podľa príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka“.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych

veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov ani

alternatívou či mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , )

vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať

správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k súdnemu rozhodnutiu (obdobne napr.

).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , ,

).

O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí

interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam

aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Uvedené právne východiská uplatnil ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľov.

Podstata sťažnosti spočíva v tvrdení sťažovateľov, že na ich strane nebol dôvod, aby

sa ako právni nástupcovia domáhali prinavrátenia vlastníckeho práva k pozemkom podľa

zákona o pôde, keďže nikdy neprestali byť spoluvlastníkmi pozemkov, ktoré zdedili po

svojich právnych predchodcoch (ide o časti pozemkov, na ktorých sa nachádza športový

areál „A.“ v meste K.). K tomu záveru podľa nich dospel aj prvostupňový súd, ktorý v

rámci posúdenia predbežnej otázky o vlastníctve konštatoval, že vyvlastňovacie rozhodnutie

ako individuálny právny akt správneho orgánu [rozhodnutie odboru výstavby ObNV K. č. k.

vydané 24. februára 1984 (ďalej len „vyvlastňovacia vyhláška“)], ktoré

sťažovateľom (ich právnym predchodcom) nebolo doručené (údajne doručované vyvesením

na úradnej tabuli ObNV K.), nie je právne účinné. Aplikáciu § 30 zákona o pôde

sťažovatelia neakceptovali, pretože sporné pozemky sa v čase odňatia nepoužívali na

rovnaký účel ako pozemky, ktoré boli súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho alebo

lesného fondu v čase, keď bolo možné uplatniť reštitučný nárok.

Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému tvrdeniu sťažovateľov pripomína základnú

výkladovú a aplikačnú líniu, podľa ktorej všeobecný súd má pri aplikácii právnej normy

vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade,

a súčasne zabezpečiť aj naplnenie účelu a zmyslu použitej právnej normy so zreteľom na jej

miesto v určitom systéme alebo podsystéme právnych noriem.

V predmetnej veci krajský súd ako odvolací súd riešil predovšetkým zásadnú právnu

otázku vzťahu reštitučného nároku a vlastníckej žaloby, t. j. či sa v danej veci môžu

sťažovatelia v pozícii žalobcov dovolávať ochrany ich vlastníckych práv podľa § 135c

a či žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia

nedochádza k obchádzaniu účelu a zmyslu reštitučného zákona (zákona o pôde).

Podstata právneho názoru odvolacieho súdu v predmetnej veci je vyjadrená

v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 10. mája 2010 takto:

„Odvolací súd... rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa

, lebo súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, aj keď vec

nesprávne právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu, avšak bolo

potrebné aplikovať na vec v znení neskorších predpisov...

Podľa , ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá

právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na

náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len vlastník stavby).

Pokiaľ by odstránenie nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva

vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí.

Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkmi pozemku a vlastníkom stavby aj inak,

najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho

práva k stavbe.

Z cit. zák. ust. vychádzal aj súd prvého stupňa, keď zamietol žalobu na odstránenie

stavby a zriadenie vecného bremena. Podľa ustálenej súdnej praxe stavba nie je súčasťou

pozemku a postavenie stavby je nepochybne originálnym spôsobom nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Z toho teda vyplýva, že stavebník neoprávnenej stavby

je jej vlastníkom bez ohľadu na to, podľa ktorého odseku sa bude postupovať pri konečnom

vyrovnávaní vzťahu medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku. Pritom vlastník pozemku

nemôže žalovať o spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním a neoprávneným stavebníkom, ktorý

vyplýva z ods. 3 cit. zák. ust. Ide tu len o dispozíciu, ktorá sa musí použiť vtedy, keď nie sú

splnené zákonné predpoklady na odstránenie stavby, ani na jej prikázanie vlastníkom

pozemkov. Od neoprávnenej stavby možno odlišovať nepovolenú stavbu, ktorou je stavba

vybudovaná bez príslušného povolenia, alebo s nedodržaním ustanovení stavebných

predpisov.

Z hľadiska definície stavby, v uvádza, že stavba nie je súčasťou

pozemku, avšak nevymedzuje, čo to je stavba. Celkom nemožno vychádzať ani zo zák.

č. o územnom plánovaní, podľa ktorého sa za stavbu považujú všetky stavebné

diela bez zreteľa na ich stavebno-technické vykonanie, účel a dobu trvania, lebo toto

vymedzenie je dané len pre účely stavebno-právne. Podľa ustálenej súdnej praxe stavba ako

predmet občiansko-právnych vzťahov vzniká vtedy, ak ide o stavbu podľa Stavebného

zákona, lebo základy stavby nie sú ešte samostatným predmetom občiansko-právnych

vzťahov. Rozostavanú budova je vždy stavbou podľa stavebného práva a stavbou podľa

občianskeho práva je len za určitých okolností. Pojem stavba pritom nie je vo verejnom

a súkromnom práve totožný. Pre posúdenie určitého objektu podľa občianskeho práva

nestačí, že tento objekt je za stavbu prehlásený alebo vyhlásený stavebným právom.

Vlastníkom stavby sa stáva stavebník bez ohľadu na to, či staval z vlastného alebo cudzieho

materiálu a stavebníkom v zmysle občianskeho práva je ten, kto stavbu uskutočnil

s úmyslom mať ju pre seba, pri posúdení vlastníckych a iných právnych vzťahov ku stavbe

vzniknutej spoločnou činnosťou viacerých osôb je treba vychádzať z obsahu dohody

uzavretej medzi týmito osobami.

Súd prvého stupňa správne posúdil riešenú vec, žalobu zamietol proti žalovaným

v 1., 2. a 3. rade. Súd prvého stupňa správne skúmal kto je vlastníkom stavby keďže

z právnej praxe je známe, že situácie, ktoré v dôsledku neoprávnenej stavby môžu vzniknúť

sú natoľko rôznorodé a modifikované, že prakticky zákonodarca nechcel v

taxatívnym spôsobom uviesť výpočet všetkých riešení, usporiadania, ktoré potom aj

vymenoval. V záujme toho je vecou vždy súdu, aby v každom prípade našiel najvhodnejšie

zák. riešenie v súlade so znením a účelom s princípmi, na ktorých je založené

platné občianske právo a tiež aj, aby to bolo v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Súd prvého stupňa správne zvažoval a skúmal, či pozemok je zastavaný neoprávnenou

stavbou, ktorá nie je stavbou len dočasnou, či ide vôbec o stavbu, aké sú potom právne

dôsledky toho, ak by zriadil vecné bremeno. Skúmanie usporiadania pomerov z hľadiska

zriadenia vecného bremena vychádza z ustanovení o vyporiadaní neoprávnenej stavby

s poukazom na a .

Pri otázke zriadenia vecného bremena súd prvého stupňa správne vychádzal z toho,

že vyvlastňovacie rozhodnutie ObNV K. z roku 1984 pre výstavbu tenisového areálu T. je

právne neúčinné. Napokon, vychádzal súd prvého stupňa z toho, že v danom prípade stavba,

ktorá súvisí s porušením vlastníckeho práva žalobcov, t. j. tenisový areál postavený v

minulosti na parcele vo vlastníctve žalobcov, nie je svojou povahou takou vecou, stavbou, a

to ani čiastočnou, ktorá by pri zachovaní ochrany vlastníckych práv žalobcov mohla byť pri

racionálnom úsudku prisúdená do ich vlastníctva za náhradu, lebo dôvodom by iste bola

značne vysoká náhrada, a odstránenie stavby ako bolo pôvodne žalované nie je tiež účelné

a zmysluplné. Ide o objekt slúžiaci v minulosti aj v súčasnosti obyvateľom mesta a svojou

hodnotou v komplexe takéto riešenie aj vylučuje. Žalobcovia mohli podať na ochranu

svojho vlastníctva určovaciu žalobu, avšak mohli tiež žiadať vyplatenie bezdôvodného

obohatenia za neoprávnené užívanie pozemku aj do budúcna, pritom žalobcovia boli

dominus litis, to znamená len žalobcovia si mohli zvoliť formu právnej ochrany ich

vlastníctva, ktorou je súd viazaný a podľa tak urobili žalobným návrhom. Súd

prvého stupňa správne vychádzal z toho, že stavbou sa rozumie nehnuteľnosť spojená so

zemou pevným základom a tejto požiadavke nevyhovel čo do rozsahu nehnuteľnosti vo

vlastníctve žalobcov nevyhoveli podiely žalobcov vo vzťahu ku definovanej stavbe, a to išlo

o tak malé podiely, že nemožno uvažovať (a nebolo to pochybné medzi účastníkmi) o

možnosti zriadenia vecného bremena, pretože nejde o stavbu v zmysle občiansko-právnom.

Správne súd prvého stupňa žalobu zamietol a nestanovil náhradu za zriadené vecné

bremeno k stavbám uvedeným podľa výrokovej časti rozsudku. Po postupe podľa § 120

ods. 4 súd prvého stupňa správne aj uznesením zamietol ďalšie návrhy žalovaných

na dokazovanie. Pôvodná žalobkyňa A. H. podala dňa 17. 5. 1994 návrh, v ktorom žiadala

na vlastné náklady odstrániť stavbu postavenú na pozemkoch č. 6993/2, pritom pôvodné

parcelky 10620/1 a 10620/2 nezasahujú svojou polohou do stavieb.“

Aplikáciu zákona o pôde v uvedenej právnej veci odvolací súd odôvodnil takto:

„Podľa ustálenej súdnej praxe, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 25. 2. 2009, najvyšší súd zaujal právny názor, že pokiaľ štát v rozhodnej

dobe prevzal vec bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo

o prevzatie bez právneho dôvodu, čo je jeden s reštitučnými zákonmi typizovaným dôvodom

pre vydanie veci oprávneným osobám ( alebo

písm. p/ cit. zák.), reštitučné predpisy sú všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality (najmä

k ), tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis degorat lex

generali), t. zn., že tam kde existuje špeciálna úprava nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak

by sa žalobcovia mohli domáhať ochrany práv a postupov podľa reštitučného podpisu ako

špeciálneho, teda ak je daný takýto reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu

vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov, preto sa nemôže právny nástupca

domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa

, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho

predchodcu, ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu, nemohla by sa

domáhať takáto osoba ani jej právny nástupca ani odstránenia stavieb, lebo nemožno

obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva a takáto osoba nie je aktívne

legitimovaná na podanie žaloby o odstránenie stavby a o zriadenie vecného bremena. Ďalej

najvyšší súd dôvodil, že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje

naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho práva tak, kde podľa týchto predpisov

bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých

dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Zároveň podotkol, že žalobcovia

neuplatnením ochrany podľa reštitučných predpisov stratili možnosť domáhať sa

hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov a aj keď zák.

č. , ani (teraz platný ) okupáciu, t. j.

prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho

práva štátom nepoznali, nepochybne k faktickej okupácii za účinnosti oboch menovaných

noriem dochádzalo a štát v týchto prípadoch právny titul k prevzatiu veci ani nepredstieral.

Preto po prijatí reštitučných predpisov zákonodarca akceptoval skutočnosť, že k takýmto

situáciám aj dochádzalo, a to nie výnimočne. Na základe jeho vôle vyjadrenej v reštitučných

predpisoch sa potom z okupácie stal formálny právny titul nie pre nadobudnutie veci zo

strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci, a teda obnovu formálneho vlastníckeho

práva, nevyužitím možností domáhať sa takéhoto nároku v zákonnej lehote došlo

k nezvratnému zániku (preklúzii práva)!, k nezvratnému zániku preklúzii práva a tým aj

k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu robených v rozhodnom období.

V tomto konaní žalované Mesto K. poukazovalo, keď žiadalo zamietnuť žalobu (napr.

podaním zo dňa 5. 3. 2002) na v znení neskorších

predpisov, že vlastnícke právo, ktoré vzniklo na základe zákona sa zapisuje do katastra

nehnuteľnosti záznamom, záznam nemá právotvorné účinky, ale iba deklaratórny charakter.

Rozhodnutím odboru výstavby ÚPA Obvodného národného výboru K. zo dňa 20. 2.

1984, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 3. 1984 sa vlastníkom sporných nehnuteľností

stal Československý štát v zastúpení V. Preto podľa , vlastníkom

nehnuteľnosti sa stal štát, lebo bol spôsobilým subjektom vydržania. Predmetom vydržania

mohla byť každá vec v pravom zmysle, čím nehnuteľnosť nesporne bola. V danom prípade

od právoplatnosti rozhodnutia teda od 20. 2. 1984 (súd prvého stupňa poukazuje na

neúčinnosť vyvlastnenia rozhodnutím) plynúť zákonom stanovená lehota, a to 10 ročná

vydržacia doba, minimálne od 1. 1. 1993 v zmysle v znení

neskorších predpisov bola žalobkyňa ako vlastníčka platiť daň zo sporných nehnuteľností a

ak neplatila, nemohla tvrdiť, že sa správala ako vlastník. S poukazom na uvedené podľa §

122 ods. 2 uplynula zákonom stanovená doba vydržania pre štát dňa 27. 3. 1994, v

danom prípade Mesto K. ako právny nástupca štátu priamo zo zákona sa stal vlastníkom

predmetných nehnuteľností, a teda nadobudnutie vlastníckeho práva pre žalované mesto

bolo preukázané, mesto sa správalo ako vlastník k týmto nehnuteľnostiam, kde sú postavené

tenisové kurty a ďalšie objekty, lebo Mesto K. na tomto pozemku zrealizovalo aj stavbu

tenisová dvojhala, sociálna budova a podobne.

Obdobný názor vo vzťahu reštitučných zákonov ako špeciálnej úpravy k všeobecnej

právnej úprave zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.

zo dňa 29. 4. 2004.

Aj pri zmene právneho posúdenia je treba konštatovať, že ani jeden odvolací dôvod

nebol daný a preukázaný žalobcami.

V prejednávanej veci pôvodná žalobkyňa A. H. uplatňovala si návrh o odstránenie

neoprávnenej stavby a zriadenie vecného bremena podľa § 135c Obč. zák.

k nehnuteľnostiam postaveným v katastri nehnuteľnosti k. ú. K. na LV č. 11648 ako parcela

č. 6993/2. Pretože ide o konanie o nárokoch z tzv. neoprávnenej stavby, kde prichádza do

úvahy použitie právneho predpisu, z ktorého vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahov

medzi účastníkmi, bolo povinnosťou žalobkyne v konaní preukázať, že je vlastníčkou tejto

parcely KN - C699312, na ktorej mala stáť neoprávnená stavba. Súd prvého stupňa správne

zistil z doplnku k znaleckému posudku znalca Ing. H., že z pôvodnej pozemnoknižnej parcele

10613/2 zodpovedajú parcely 6993/36, 6993/51, 6993/48, 6993/50, 6993/47, 6993/38,

6993/36 a 6993/2 kat. úz. K., rozhodnutie o vyvlastnení bývalého Obvodného národného

výboru zo dňa 20. 2. 1984 nemalo podľa súdu prvého stupňa nadobudnúť účinnosť, lebo

nebolo doručené žalobkyni a že účastníkom tohto konania bol aj jej manžel, ktorému nebolo

doručené a pôvodné parcely 10620/1 a 10620/2 nezasahujú do stavieb. Keďže žalobkyňa

tvrdila, že pozemok jej bol odňatý na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia,

teda bez právneho dôvodu v čase, ktorý spadá do tzv. rozhodného obdobia, bolo potrebné

aplikovať reštitučné predpisy (zák. č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a

inému poľnohospodárskemu majetku, prípadne ), v dobe od 25. 2. 1948

do 1. 1. 1990 však žalobkyňa mohla, resp. právna predchodkyňa žalobkýň mohla uplatniť

bez ohľadu na jej predchádzajúce reštitučné možnosti právo na ochranu vlastníckeho práva

podľa .

Napokon z reštitučných zákonov ( a ) vyplýva,

že na zabratie veci štátom, či už na základe právoplatného rozhodnutia alebo bez právneho

dôvodu tzv. okupovaním nehnuteľností sa vzťahovali reštitučné predpisy, ktoré aj mali za

cieľ zmierniť následky niektorých majetkových krívd z obdobia rokov 1948 až 1989. Keďže

ako bolo uvedené reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality,

s poukazom na § 6 ods. 1 písm. p zák. č. 229/91 Zb. právna predchodkyňa mala uplatniť

ochranu vlastníckeho práva podľa reštitučných predpisov, žalobcovia ani netvrdili, žeby tak

urobili, preto zaujal súd prvého stupňa nesprávny právny názor, že vlastníctvo k spornej

nehnuteľnosti neprešlo nikdy na štát a Mesto K. Zároveň je aj nesprávny záver súdu prvého

stupňa, že štátny orgán neumožnil žalobcom ochranu ich vlastníckych práv prostredníctvom

reštitučného konania. Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalobcovia nie sú

aktívne legitimovaní a nemôžu sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 135c

Obč. zák., lebo žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemôžu

obchádzať účel a zmysel reštitučného zákona.“

K odvolacej námietke sťažovateľov, že pre uplatnenie nároku podľa zákona o pôde

nemohli byť splnené podmienky, lebo zákon sa v § 1 ods. 1 písm. a) vzťahuje na pôdu,

ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom

týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, odvolací súd uviedol:

„Podľa § 30 zák. č. 229/91 Zb. pre postup podľa druhej časti tohto zákona sa za

majetok uvedený v § 1 ods. 1 považuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho

práva na tieto účely užíval, toto ustanovenie rieši aj prípady (§ 30), keď poľnohospodárske

alebo lesné nehnuteľnosti prešli na štát alebo na inú právnickú osobu, dodatočne však

stratili charakter poľnohospodárskeho a lesného majetku tým, že boli napr. zastavané

sídliskami a podobne, takže ohľadne § 1 ods. 1 by sa na nej zákon nevzťahoval, pre účely

reštitúcie sa preto považuje tento majetok za nehnuteľnosti uvedené v § 1 ods. 1, a tak sa na

ne vzťahuje aj druhá časť zákona. Preto možno vychádzať z tohoto a prijať taký záver, že aj

keby bola sporná parcela v čase účinnosti zákonom zastavaným pozemkom, nešlo by

o prekážku, pre ktorú by nárok nemohol byť uplatnený, ďalšie reštitúcie, ak by boli

uplatnené k nehnuteľnostiam mimo poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy, boli upravené

“

Ústavný súd zohľadňujúc citované právne závery krajského súdu považoval ešte za

potrebné zdôrazniť, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa

nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred

ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho

uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ( a

) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej

v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci zákona o pôde) je racionálne

akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu ().

Prv, než ústavný súd pristúpil k hodnoteniu právnych a skutkových záverov

krajského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého súdneho konania, považoval

v prvom rade za potrebné poznamenať, že v danom prípade krajský (odvolací) súd rozhodol

vo veci odvolania sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu vydaného takmer po

15 rokoch od podania ich žaloby. Počas tohto obdobia sa relevantná judikatúra všeobecných

súdov (a aj v súčasnosti aplikovaná) už vysporiadala s otázkou, že prevzatím nehnuteľnosti

(štátom) bez právneho dôvodu podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde sa rozumie nielen

prevzatie nehnuteľnosti tzv. okupáciou, t. j. bez toho, aby k tomu existoval právny dôvod,

ale i prevzatie nehnuteľnosti na základe správneho rozhodnutia o vyvlastnení, ktoré nebolo

riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , zjednocujúci rozsudok veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky z 11. septembra 2003 sp. zn.

, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 7. decembra 2005

sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

zo 14. februára 2007, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. zo 14. apríla 2010).

V posudzovanom prípade to znamená, že prevzatie nehnuteľnosti sťažovateľov (ich

právnych predchodcov) štátom na základe právneho dôvodu síce existujúceho, ale

nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky (vyvlastňovacej vyhlášky) je z hľadiska

reštitučných nárokov a žaloby vlastníckej subsumovateľné pod pojem prevzatia veci bez

právneho dôvodu; rovnaký právny názor vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Českej

republiky (, , , , ).

Ak krajský súd, hoci aj po 16 rokoch od začatia konania, dospel k právnemu záveru,

podľa ktorého nemožno považovať osobu, ktorej nehnuteľnosť prešla na štát v dobe od

25. februára 1948 do 1. januára 1990, za vlastníka nehnuteľnosti a tá (resp. jej právni

nástupcovia) sa svojich vlastníckych nárokov už nemôže úspešne domáhať podľa

všeobecných predpisov (), keďže jej prináležala ochrana

vlastníckeho práva k pozemkom podľa špeciálneho predpisu (zákona o pôde), tak takýto

záver nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom rozsudku zaujal

k sťažovateľmi nastolenému problému ústavne konformný právny názor (v súlade

s ustálenou rozhodovacou praxou, zjednotenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky) neodporujúci ani hmotnému právu, pričom

poukázal na to, akými ustanoveniami zákona (, zákona o pôde) sa

riadil, aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. Viazaný

žalobným návrhom (o odstránenie neoprávnenej stavby a zriadenie vecného bremena podľa

k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností K. na LV

č. 11648 ako parcela č. 6993/2) odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia objasnil svoje

úvahy o povinnosti žalobcov - sťažovateľov v konaní preukázať, že sú vlastníkmi spornej

parcely č. KN-C6993/2, na ktorej mala stáť neoprávnená stavba (tenisový kurt), ako aj svoje

úvahy o vymedzení pojmu stavba v občianskoprávnom zmysle. To, že zistený skutkový stav

viedol odvolací súd k prijatiu odlišných právnych dôvodov, ale smerujúcich k totožnému

právnemu záveru ako súd prvého stupňa, ešte nemožno, a to vzhľadom na okolnosti tohto

prípadu, ako aj s prihliadnutím na platnú judikatúru ústavného súdu (,

) považovať za situáciu, ktorá by mohla prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľov, že

v danom prípade došlo k porušeniu zásad spravodlivého súdneho konania.

Uvedené závery vyslovené v rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 10. mája 2010 preto nesignalizujú existenciu takej príčinnej súvislosti s obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa , listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala dôvod na

vyslovenie záveru o ich porušení.

Ten istý právny záver zaujal ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému

porušeniu ich základného práva vlastniť majetok zaručeného v a 4

a čl. 11 ods. 1 listiny, ktorého porušenie namietali iba z dôvodu nimi tvrdených svojvoľných

a arbitrárnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z a 4 , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa

a 4 a listiny by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv

vyjadrených v až alebo práva podľa dohovoru, resp.

v spojení s ich porušením (napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že sťažovateľmi označené základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

, a listiny a právo podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 10. mája 2010 nemohli byť porušené, a preto podľa

sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľov formulovanými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011