Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 99/09
PDF · 250.63 KB
No categories available
II. ÚS 99/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 99/09-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia základného
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl.
13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 ods.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 52 C 199/06 a jeho
rozhodnutím z 9. augusta 2006, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 567/06 a jeho rozhodnutím z 28. septembra 2007, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2008
doručená a 3. marca 2008 doplnená sťažnosť Mgr. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný
prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 52 C 199/06 a jeho rozhodnutím z 9. augusta 2006, ako
aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Co 567/06 a jeho rozhodnutím z 28. septembra 2007.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v dôsledku toho, že po jeho
prepustení z väzby mu bolo zabránené vstúpiť do bytu, v ktorom predtým býval a z ktorého
boli údajne vypratané jeho veci, sa návrhom podaným okresnému súdu domáhal vydania
predbežného opatrenia voči vlastníkovi predmetného bytu – S. B. (ďalej len „odporca
v 1. rade“) a tiež voči jeho bratovi ako užívateľovi bytu (ďalej len „odporca v 2. rade“,
spolu ďalej len „odporcovia“), ktorým by okresný súd odporcom uložil povinnosť zdržať sa
nakladania s predmetným bytom a odporcovi v 2. rade navyše aj povinnosť zdržať sa
nakladania so záhradou špecifikovanou v návrhu.
Okresný súd uznesením sp. zn. 52 C 199/06 z 9. augusta 2006 návrh sťažovateľa na
vydanie predbežného opatrenia zamietol, pričom toto uznesenie okresného súdu bolo
z dôvodu odvolania sťažovateľa potvrdené aj uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 567/06
z 28. septembra 2007.
Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoj nesúhlas s označenými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu, ktoré rozhodli na tom základe, že sťažovateľ aj napriek
tomu, že bol uznesením okresného súdu č. k. 52 C 199/06-9 z 15. júna 2006 vyzvaný, aby
doplnil svoj návrh a preukázal v čom spočíva bezprostredne hroziaca ujma a účel akého
konania má byť predbežným opatrením zabezpečený a aby predložil aktuálne listinné
dôkazy o jeho vlastníckom práve k predmetu návrhu, tieto nedostatky návrhu neodstránil
ani nepredložil požadované listinné dôkazy, iba oznámil, že na pôvodnom návrhu trvá
s tým, že v budúcnosti sa „... bude domáhať vydania dedičstva podľa § 485 OZ a určenia
vlastníctva k bytu vydržaním“.
V súvislosti s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ
okrem iného uviedol:
„Teda všetky skutočnosti, ktoré ohrozovali práva sťažovateľa, ktoré uvádza odvolací
súd na strane 2 ods. 2 rozsudku sa potvrdili, čím sa potvrdili aj všetky listinné dôkazy, ktoré
boli založené v spise, čím súd nepreukázal žiadne nedôvodné obavy sťažovateľa, aby mohol
v dobrej viere odôvodniť zastavenie konania na vydanie predbežného opatrenia, ak sa
najmä dokazovaním, ktoré v zmysle hodnotenia dôkazov nespravil ani porušovateľ v 1. a
ani 2. rade, nepreukázala potreba na zastavenie konania, ale naopak, z listinných dôkazov
vyplýval opak na vydanie predbežného opatrenia...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Okresný súd Bratislava II... a Krajský súd v Bratislave... v konaní o práve
Mgr. O. F., trvale bytom... v B., na vydanie predbežného opatrenia sp. zn. 52 C 199/06, veci
vedenej v odvolacom konaní sp. zn. 9 Co 567/06, porušili základné právo, aby sa vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a na súdnu
ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
a ľudské právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na efektívny
opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru, a na ochranu majetku podľa čl. 1 Protokolu
k Dohovoru.
2. Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Bratislava II..., aby bez zbytočných
prieťahov konal vo veci vydania predbežného opatrenia sp. zn. 52 C 199/06 a podľa návrhu
ho vydal Mgr. O. F., trvale bytom... v B., do 5 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Ústavný súd SR priznáva Mgr. O. F., trvale bytom... v B., primerané finančné
zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk, ktoré sú mu povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne
Krajský súd v Bratislave... a Okresný súd Bratislava II... do 5 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Ústavný súd SR rozhodol, že rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9 Co
567/06 zo dňa 28. 9. 2007 a uznesenie sp. zn. 52 C 199/06 zo dňa 9. 8 2006 porušilo ľudské
právo Mgr. O. F., trvale bytom... v Bratislave na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru, na efektívny opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru a na ochranu
majetku podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru, a jeho základné právo podľa čl. 46 Ústavy SR
na súdnu ochranu, na ochranu pred prieťahmi konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a na
ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a ruší ich, a vec vracia na ďalšie konanie
Okresnému súdu Bratislava II...
5. Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13.500,- Sk
(slovom trinásťtisícpäťsto slovenských korún), ktorú je povinní zaplatiť spoločne
a nerozdielne Krajský súd Bratislava... a Okresný súd Bratislava II... do 5 dní od
právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta, JUDr. J. B.“
Súčasne sa sťažovateľ domáhal toho, aby ústavný súd pred rozhodnutím o jeho
sťažnosti vydal dočasné opatrenie, ktorým by uložil odporcom, aby sa zdržali nakladania so
sporným bytom a odporca v 2. rade aj nakladania so záhradou, ktoré boli predmetom
konania pred všeobecnými súdmi.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 52 C 199/06, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Co 567/06.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Z doložky právoplatnosti vyznačenej na uznesení okresného súdu sp. zn. 52 C 199/06
z 9. augusta 2006 predloženého samotným sťažovateľom vyplýva, že predmetné uznesenie
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 567/06 z 28. septembra 2007 nadobudlo
v nevyhovujúcej časti právoplatnosť 7. decembra 2007. Sťažovateľ sa napriek tomu na
ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním z 3. januára 2008 (ktoré bolo
odovzdané na poštovú prepravu 4. januára 2008 a ústavnému súdu doručené 8. januára
2008), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súdoch, ktoré sťažovateľ
označil za účastníkov konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom
nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis
mutandis I. ÚS 6/03).
V súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03,
II. ÚS 298/06) ústavný súd poskytuje teda ochranu základnému právu na konanie bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom
súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo
porušenie v tom čase ešte trvalo.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci
domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď
v označených konaniach pred okresným súdom a krajským súdom namietané porušenie
práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva a práva na spravodlivé
súdne konanie uznesením okresného súdu sp. zn. 52 C 199/06 z 9. augusta 2006, ako aj
uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 567/06 z 28. septembra 2007 z dôvodu, že podľa
jeho názoru označené súdy skutkovo nesprávne vyhodnotili jeho návrh na vydanie
dočasného opatrenia, a preto jeho návrh zamietli.
Ústavný súd už vyslovil, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ústavy, avšak predpokladom záveru o jeho porušení je také porušenie, ktoré nie
je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania
alebo v konaní o veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré
sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami
(I. ÚS 148/03).
Nariadenie predbežného opatrenia je reakciou na naliehavú potrebu dočasne upraviť
pomery účastníkov konania do doby meritórneho rozhodnutia vo veci samej. Účel
predbežného opatrenia sa dosahuje bez ujmy na práve na konečnú, definitívnu ochranu
poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia
v žiadnom prípade podľa názoru ústavného súdu nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol
v konečnom dôsledku ochranu právam, ktorých porušenie sťažovateľ namieta sťažnosťou
pred ústavným súdom. Vzhľadom na špecifickosť namietaného konania, ktoré je ako celok
konaním o návrhu sťažovateľa iba na vydanie predbežného opatrenia, t. j. nejde o návrh
podaný v priebehu konania o veci samej (návrh vo veci samej sťažovateľom ani nebol
podaný), ústavný súd vyhodnotil námietky sťažovateľa takto:
2.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu sp. zn.
52 C 199/06 z 9. augusta 2006
Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu
alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba
alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom
Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci. Zo sťažnosti a z jej
príloh vyplýva, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 52 C 199/06 z 9. augusta 2006, ktorým
okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, bolo
preskúmané už v odvolacom konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 9 Co 567/06.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol pre nedostatok
svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1
2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu sp. zn.
9 Co 567/06 z 28. septembra 2007
V súvislosti s nespokojnosťou sťažovateľa týkajúcou sa skutkových zistení krajského
súdu ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej judikatúry (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06)
nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný
súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ
neosvedčil základné predpoklady na vydanie predbežného opatrenia a ani „... listinné
dôkazy nepredložil (§ 79 ods. 2, § 120 ods. 1 O. S. p.), t. z., že neosvedčil existenciu
odôvodnenej potreby nariadenia predbežného opatrenia“, preto krajský súd odvolaním
sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
Z napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
krajského súdu, ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol upozornený (uznesením z 15. júna
2006) na nedostatky jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia s tým, že ich má
odstrániť v súdom naznačenom smere, čo však sťažovateľ v zmysle tohto poučenia
neurobil.
Vzhľadom na uvedené konanie sťažovateľa, ktorý požadoval, aby všeobecné súdy
rozhodli iba na podklade jeho neosvedčených tvrdení bez ich dostatočného preukázania, ako
aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým,
t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní skutkového
stavu, ústavný súd považuje rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné. Preto
námietky sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, t. j. že ani krajský súd nenapravil
pochybenie okresného súdu a nevydal sťažovateľom navrhované predbežné opatrenie,
v kontexte posúdenia možného porušenia sťažovateľom označeného základného práva
a práva na spravodlivé súdne konanie nepovažoval ústavný súd za opodstatnené
a relevantné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Navyše ústavný súd podotýka, že v prípade splnenia zákonom požadovaných
náležitostí na vydanie predbežného opatrenia, má sťažovateľ možnosť opätovne sa domáhať
jeho vydania.
3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového
protokolu
Sťažovateľ tiež namietal, že v dôsledku tohto, že okresný súd a ani krajský súd
nevyhoveli jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia, mu nebola poskytnutá
dostatočná a rýchla ochrana jeho základného práva pokojne užívať jeho majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré týmto malo byť v konečnom dôsledku tiež porušené.
Aj v tomto prípade ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému uzneseniu
okresného súdu odvolávajúc sa na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý
vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu len z dôvodu ním tvrdenej
svojvoľnosti záverov napadnutého uznesenia krajského súdu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný
súd vzhľadom na už uvedené závery, a pretože sťažovateľ dosiaľ nedokázal preukázať
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a napriek tomu sa domáha jeho ochrany,
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
4. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného
v čl. 13 dohovoru
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vychádza aj
judikatúra ústavného súdu, vyplýva, že čl. 13 dohovoru priznáva fyzickým osobám
a právnickým osobám procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky
nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených
dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto naväzovať
na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného
dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca
1983, III. ÚS 38/05). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13
dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať
pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia aj iných práv garantovaných
dohovorom (Boyle a Rice c. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č.
131, ods. 52).
Je nepochybné, že proti namietanému uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ
právo podať odvolanie, čo napokon aj využil, pričom o tomto odvolaní rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 9 Co 567/06 z 28. septembra 2007 tak, že prvostupňové rozhodnutie
potvrdil. V tejto súvislosti treba konštatovať, že odvolacie konanie, ktorého iniciovanie
záviselo od vôle účastníkov konania, teda aj od vôle sťažovateľa, sa uskutočnilo a jeho
výsledkom bolo rozhodnutie krajského súdu, ktorý rozhodnutie okresného súdu v rámci
tohto procesu preskúmal. Skutočnosť, že krajský súd nerozhodol podľa očakávaní
a predstáv sťažovateľa, nie je dôvodom na vyslovenie porušenia čl. 13 dohovoru (obdobne
III. ÚS 321/06, III. ÚS 117/08). Navyše, tak ako to vyplýva z už uvedeného, ústavný súd
nezistil, že by postupom alebo rozhodnutím krajského súdu bolo porušené aj iné dohovorom
garantované právo.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu
rozhodovať o návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia, pričom v tejto súvislosti
ústavný súd upozorňuje, že účel vydania dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona
o ústavnom súde je odlišný od účelu vydania predbežného opatrenia v zmysle § 74 a nasl.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského
súdu, o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je
podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta
ústavy), nepripadalo do úvahy už rozhodovať o tejto časti sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2009