Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 99/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok zaručeného v , základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl.

13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 ods.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozhodnutím z 9. augusta 2006, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 28. septembra 2007, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2008

doručená a 3. marca 2008 doplnená sťažnosť Mgr. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v , základného práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v a práva zaručeného v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný

prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 9. augusta 2006, ako

aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozhodnutím z 28. septembra 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v dôsledku toho, že po jeho

prepustení z väzby mu bolo zabránené vstúpiť do bytu, v ktorom predtým býval a z ktorého

boli údajne vypratané jeho veci, sa návrhom podaným okresnému súdu domáhal vydania

predbežného opatrenia voči vlastníkovi predmetného bytu – S. B. (ďalej len „odporca

v 1. rade“) a tiež voči jeho bratovi ako užívateľovi bytu (ďalej len „odporca v 2. rade“,

spolu ďalej len „odporcovia“), ktorým by okresný súd odporcom uložil povinnosť zdržať sa

nakladania s predmetným bytom a odporcovi v 2. rade navyše aj povinnosť zdržať sa

nakladania so záhradou špecifikovanou v návrhu.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 9. augusta 2006 návrh sťažovateľa na

vydanie predbežného opatrenia zamietol, pričom toto uznesenie okresného súdu bolo

z dôvodu odvolania sťažovateľa potvrdené aj uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. septembra 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoj nesúhlas s označenými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu, ktoré rozhodli na tom základe, že sťažovateľ aj napriek

tomu, že bol uznesením okresného súdu č. k. -9 z 15. júna 2006 vyzvaný, aby

doplnil svoj návrh a preukázal v čom spočíva bezprostredne hroziaca ujma a účel akého

konania má byť predbežným opatrením zabezpečený a aby predložil aktuálne listinné

dôkazy o jeho vlastníckom práve k predmetu návrhu, tieto nedostatky návrhu neodstránil

ani nepredložil požadované listinné dôkazy, iba oznámil, že na pôvodnom návrhu trvá

s tým, že v budúcnosti sa „... bude domáhať vydania dedičstva podľa a určenia

vlastníctva k bytu vydržaním“.

V súvislosti s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ

okrem iného uviedol:

„Teda všetky skutočnosti, ktoré ohrozovali práva sťažovateľa, ktoré uvádza odvolací

súd na strane 2 ods. 2 rozsudku sa potvrdili, čím sa potvrdili aj všetky listinné dôkazy, ktoré

boli založené v spise, čím súd nepreukázal žiadne nedôvodné obavy sťažovateľa, aby mohol

v dobrej viere odôvodniť zastavenie konania na vydanie predbežného opatrenia, ak sa

najmä dokazovaním, ktoré v zmysle hodnotenia dôkazov nespravil ani porušovateľ v 1. a

ani 2. rade, nepreukázala potreba na zastavenie konania, ale naopak, z listinných dôkazov

vyplýval opak na vydanie predbežného opatrenia...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný súd Bratislava II... a Krajský súd v Bratislave... v konaní o práve

Mgr. O. F., trvale bytom... v B., na vydanie predbežného opatrenia sp. zn. , veci

vedenej v odvolacom konaní sp. zn. , porušili základné právo, aby sa vec

prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v SR a na súdnu

ochranu podľa SR a na ochranu vlastníctva podľa SR,

a ľudské právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na efektívny

opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru, a na ochranu majetku podľa čl. 1 Protokolu

k Dohovoru.

2. Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Bratislava II..., aby bez zbytočných

prieťahov konal vo veci vydania predbežného opatrenia sp. zn. a podľa návrhu

ho vydal Mgr. O. F., trvale bytom... v B., do 5 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ústavný súd SR priznáva Mgr. O. F., trvale bytom... v B., primerané finančné

zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk, ktoré sú mu povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne

Krajský súd v Bratislave... a Okresný súd Bratislava II... do 5 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Ústavný súd SR rozhodol, že rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9 Co

567/06 zo dňa 28. 9. 2007 a uznesenie sp. zn. zo dňa 9. 8 2006 porušilo ľudské

právo Mgr. O. F., trvale bytom... v Bratislave na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru, na efektívny opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru a na ochranu

majetku podľa Protokolu k Dohovoru, a jeho základné právo podľa SR

na súdnu ochranu, na ochranu pred prieťahmi konania podľa SR a na

ochranu vlastníctva podľa SR a ruší ich, a vec vracia na ďalšie konanie

Okresnému súdu Bratislava II...

5. Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13.500,- Sk

(slovom trinásťtisícpäťsto slovenských korún), ktorú je povinní zaplatiť spoločne

a nerozdielne Krajský súd Bratislava... a Okresný súd Bratislava II... do 5 dní od

právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta, JUDr. J. B.“

Súčasne sa sťažovateľ domáhal toho, aby ústavný súd pred rozhodnutím o jeho

sťažnosti vydal dočasné opatrenie, ktorým by uložil odporcom, aby sa zdržali nakladania so

sporným bytom a odporca v 2. rade aj nakladania so záhradou, ktoré boli predmetom

konania pred všeobecnými súdmi.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný

súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde

uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. ,

, ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza

k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ) bez ohľadu na to, z akých dôvodov

skončilo toto porušovanie ().

Z doložky právoplatnosti vyznačenej na uznesení okresného súdu sp. zn.

z 9. augusta 2006 predloženého samotným sťažovateľom vyplýva, že predmetné uznesenie

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. septembra 2007 nadobudlo

v nevyhovujúcej časti právoplatnosť 7. decembra 2007. Sťažovateľ sa napriek tomu na

ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním z 3. januára 2008 (ktoré bolo

odovzdané na poštovú prepravu 4. januára 2008 a ústavnému súdu doručené 8. januára

2008), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súdoch, ktoré sťažovateľ

označil za účastníkov konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom

nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (mutatis

mutandis ).

V súlade so svojou judikatúrou (, , ,

) ústavný súd poskytuje teda ochranu základnému právu na konanie bez

zbytočných prieťahov podľa len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom

súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo

porušenie v tom čase ešte trvalo.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci

domáhal ochrany svojho základného práva podľa v čase, keď

v označených konaniach pred okresným súdom a krajským súdom namietané porušenie

práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva a práva na spravodlivé

súdne konanie uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. augusta 2006, ako aj

uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. septembra 2007 z dôvodu, že podľa

jeho názoru označené súdy skutkovo nesprávne vyhodnotili jeho návrh na vydanie

dočasného opatrenia, a preto jeho návrh zamietli.

Ústavný súd už vyslovil, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na vydanie

predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa , avšak predpokladom záveru o jeho porušení je také porušenie, ktoré nie

je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania

alebo v konaní o veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré

sú obsiahnuté v v spojitosti s predbežnými opatreniami

().

Nariadenie predbežného opatrenia je reakciou na naliehavú potrebu dočasne upraviť

pomery účastníkov konania do doby meritórneho rozhodnutia vo veci samej. Účel

predbežného opatrenia sa dosahuje bez ujmy na práve na konečnú, definitívnu ochranu

poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia

v žiadnom prípade podľa názoru ústavného súdu nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol

v konečnom dôsledku ochranu právam, ktorých porušenie sťažovateľ namieta sťažnosťou

pred ústavným súdom. Vzhľadom na špecifickosť namietaného konania, ktoré je ako celok

konaním o návrhu sťažovateľa iba na vydanie predbežného opatrenia, t. j. nejde o návrh

podaný v priebehu konania o veci samej (návrh vo veci samej sťažovateľom ani nebol

podaný), ústavný súd vyhodnotil námietky sťažovateľa takto:

2.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu sp. zn.

z 9. augusta 2006

Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu

alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba

alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom

Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci. Zo sťažnosti a z jej

príloh vyplýva, že uznesenie okresného súdu sp. zn. z 9. augusta 2006, ktorým

okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, bolo

preskúmané už v odvolacom konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol pre nedostatok

svojej právomoci podľa v spojení s

.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. septembra 2007

V súvislosti s nespokojnosťou sťažovateľa týkajúcou sa skutkových zistení krajského

súdu ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej judikatúry (, )

nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (napr. ).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ

neosvedčil základné predpoklady na vydanie predbežného opatrenia a ani „... listinné

dôkazy nepredložil (, ), t. z., že neosvedčil existenciu

odôvodnenej potreby nariadenia predbežného opatrenia“, preto krajský súd odvolaním

sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Z napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

krajského súdu, ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol upozornený (uznesením z 15. júna

2006) na nedostatky jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia s tým, že ich má

odstrániť v súdom naznačenom smere, čo však sťažovateľ v zmysle tohto poučenia

neurobil.

Vzhľadom na uvedené konanie sťažovateľa, ktorý požadoval, aby všeobecné súdy

rozhodli iba na podklade jeho neosvedčených tvrdení bez ich dostatočného preukázania, ako

aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým,

t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní skutkového

stavu, ústavný súd považuje rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné. Preto

námietky sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, t. j. že ani krajský súd nenapravil

pochybenie okresného súdu a nevydal sťažovateľom navrhované predbežné opatrenie,

v kontexte posúdenia možného porušenia sťažovateľom označeného základného práva

a práva na spravodlivé súdne konanie nepovažoval ústavný súd za opodstatnené

a relevantné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Navyše ústavný súd podotýka, že v prípade splnenia zákonom požadovaných

náležitostí na vydanie predbežného opatrenia, má sťažovateľ možnosť opätovne sa domáhať

jeho vydania.

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj

majetok zaručeného v a práva zaručeného v dodatkového

protokolu

Sťažovateľ tiež namietal, že v dôsledku tohto, že okresný súd a ani krajský súd

nevyhoveli jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia, mu nebola poskytnutá

dostatočná a rýchla ochrana jeho základného práva pokojne užívať jeho majetok zaručeného

v , ktoré týmto malo byť v konečnom dôsledku tiež porušené.

Aj v tomto prípade ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému uzneseniu

okresného súdu odvolávajúc sa na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý

vyplýva z citovaného , odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa

.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1

a práva zaručeného v dodatkového protokolu len z dôvodu ním tvrdenej

svojvoľnosti záverov napadnutého uznesenia krajského súdu ( ), ústavný

súd vzhľadom na už uvedené závery, a pretože sťažovateľ dosiaľ nedokázal preukázať

vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a napriek tomu sa domáha jeho ochrany,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

4. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného

v čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vychádza aj

judikatúra ústavného súdu, vyplýva, že čl. 13 dohovoru priznáva fyzickým osobám

a právnickým osobám procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky

nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených

dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto naväzovať

na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného

dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca

1983, ). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13

dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia aj iných práv garantovaných

dohovorom (Boyle a Rice c. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č.

131, ods. 52).

Je nepochybné, že proti namietanému uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ

právo podať odvolanie, čo napokon aj využil, pričom o tomto odvolaní rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 28. septembra 2007 tak, že prvostupňové rozhodnutie

potvrdil. V tejto súvislosti treba konštatovať, že odvolacie konanie, ktorého iniciovanie

záviselo od vôle účastníkov konania, teda aj od vôle sťažovateľa, sa uskutočnilo a jeho

výsledkom bolo rozhodnutie krajského súdu, ktorý rozhodnutie okresného súdu v rámci

tohto procesu preskúmal. Skutočnosť, že krajský súd nerozhodol podľa očakávaní

a predstáv sťažovateľa, nie je dôvodom na vyslovenie porušenia čl. 13 dohovoru (obdobne

, ). Navyše, tak ako to vyplýva z už uvedeného, ústavný súd

nezistil, že by postupom alebo rozhodnutím krajského súdu bolo porušené aj iné dohovorom

garantované právo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu

rozhodovať o návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia, pričom v tejto súvislosti

ústavný súd upozorňuje, že účel vydania dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona

o ústavnom súde je odlišný od účelu vydania predbežného opatrenia v zmysle § 74 a nasl.

.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského

súdu, o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je

podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta

), nepripadalo do úvahy už rozhodovať o tejto časti sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2009