Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 706/2013
PDF · 304.63 KB
No categories available
IV. ÚS 706/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., K., zastúpenej
advokátom JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 126/2011 z
5. februára 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 126/2011 z
5. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) .
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka a obchodná spoločnosť R.
S., spol. s r. o., B. (ďalej len „žalovaná“), uzavreli 2. januára 2003 koncesionársku zmluvu,
predmetom ktorej bola dodávka motorových vozidiel žalovanej ako importéra sťažovateľke
ako distributérovi motorových vozidiel (ďalej len „koncesionárska zmluva“). Dňa 16. júna
2003 žalovaná vypovedala predmetnú koncesionársku zmluvu bez uvedenia dôvodu,
odvolávajúc sa na zákon č. 465/2002 Z. z. o skupinových výnimkách zo zákazu dohôd
obmedzujúcich hospodársku súťaž a o zmene a doplnení niektorých zákonov [ďalej len
„zákon č. 465/2002 Z. z.“ (sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uvádza zákon č. 456/2002 Z.
z., pozn.)].
Sťažovateľka uviedla, že «zákon č. 456/2002 Z. z. v rámci právneho poriadku SR bol
prijatý za účelom transpozície nariadenia ES č. 1400/2002. Nariadenie ES č. 1400/2002
však upravovalo podmienky výpovede prísnejšie ako zákon č. 456/2002 Z. z. Transpozíciu
nebolo teda možné považovať za dôslednú.
Podľa článku 3 odsek 4 nariadenia ES č. 1400/2002 „... dodávateľ, ktorý chce
dohodu vypovedať, musí podať výpoveď písomne a musí v nej podrobne, objektívne
a transparentne uviesť dôvody výpovede, aby sa dodávateľovi zabránilo ukončiť vertikálnu
dohodu s distributérom alebo opravovňou pre postupy, ktoré sa podľa tohto nariadenia
nemôžu obmedzovať.“
Žalovaný bol pri vypovedaní Koncesionárskej zmluvy povinný postupovať v súlade
s nariadením ES č. 1400/2002, a to z dôvodu, že ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.,
s účinnosťou odo dňa 1. júla 2001 stanovil v čl. 7 ods. 2 ústavy, že „právne záväzné akty ES
a EÚ majú prednosť pred zákonmi SR“...
S poukazom na vyššie uvedené, žalovaný bol povinný už pri vypovedaní
Koncesionárskej zmluvy dňa 16. júna 2003 postupovať v súlade s nariadením ES
č. 1400/2002 a výpoveď odôvodniť, ktorú povinnosť si nesplnil».
Návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 11. júla
2005 sa sťažovateľka domáhala proti žalovanej určenia neplatnosti výpovede
koncesionárskej zmluvy z dôvodu, že žalovaná v čase podania výpovede nesprávne
aplikovala právny predpis, čím postupovala v rozpore s ústavou. Podľa sťažovateľky
„týmto konaním, žalovaný nezákonne vypovedal Koncesionársku zmluvu, z ktorého dôvodu
je Výpoveď ako právny úkon absolútne neplatná /s poukazom na § 39 Občianskeho
zákonníka/“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 29 Cb 111/2005 z 23. novembra 2010 žalobu
sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
rozsudkom sp. zn. 2 Cob 126/2011 z 5. februára 2013 potvrdil.
Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že «kým okresný súd zamietol žalobu
s poukazom na hmotné právo a právne posúdenie merita veci, krajský súd potvrdil rozsudok
okresného súdu s odôvodnením, že „sa predovšetkým zaoberal naliehavosťou právneho
záujmu navrhovateľa na určovacej žalobe aj z časového hľadiska.“
Krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatuje, že „výpoveď z koncesionárskej zmluvy
uplynula v roku 2005, teda pred viac ako 7 rokmi. Z časového hľadiska je odvolací súd toho
názoru, že v súčasnej dobe už nie je u navrhovateľa daný naliehavý právny záujem
na určení neplatnosti výpovede tak ako sa dožadoval v návrhu.“
Krajský súd vyššie uvedeným rozhodnutím a jeho dôvodmi zásadným spôsobom
zasiahol do základného práva sťažovateľky na riadne a spravodlivé konanie ako aj vystavil
sťažovateľku do právnej neistoty».
Sťažovateľka namieta, že „svoje právo podať žalobu o neplatnosť z koncesionárskej
zmluvy uplatnila v zákonom stanovenej lehote, pričom považuje za právne absurdné, aby
orgán, ktorému bola zverená ochrana zákonnosti po ôsmych rokoch konania skonštatoval,
že práve s prihliadnutím na dĺžku súdneho konania sťažovateľka stratila naliehavý právny
záujem na predmetnom určení.
V kontexte uvedeného rozhodnutia a právneho záveru krajského súdu sa vytvára
do budúcna právny precedens, že každé konania, či už o určenie napr. neplatnosti
skončenia pracovného pomeru alebo akejkoľvek inej určovacej žaloby trvajúcej dlhšiu,
súdom bližšie nedefinovateľnú dobu, vedie automaticky k strate naliehavého právneho
záujmu.
Z uvedeného je potom možné vyvodiť záver, ktorý rozporuje účel občianskeho
súdneho konania a teda, že hoc na počiatku existujúci naliehavý právny záujem, tento
sa z dôvodu dĺžky konania súdu stratí a to bez možnosti túto skutočnosť ovplyvniť
účastníkom konania“.
Podľa sťažovateľky krajský súd v označenom konaní porušil princíp zákazu
denegatio iustitiae, keďže považuje „za aplikačný exces krajského súdu zdôvodnenie
nedostatku naliehavého právneho záujmu plynutím času z dôvodov na strane súdu“.
Sťažovateľka tvrdí, že v napadnutom rozsudku je aj „ďalšia zásadná vada
rozhodnutia... v tom, že v súlade s ustálenou judikatúrou v prípade, ak súd zamietne žalobu
pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, potom sa už meritom veci nezaoberá
z dôvodu, že zamietnutie žaloby z procesných dôvodov nevytvára prekážku res judicata.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí na jednej strane konštatuje nedostatok
naliehavého právneho záujmu, ale v ďalšom poukazuje aj na zdôvodnenie súdu prvého
stupňa, čím sťažovateľke je odňatá možnosť podania novej žaloby.
Rozpornosť rozhodnutia krajského súdu je daná samotným konaním krajského súdu,
ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia. Krajský súd, ktorý v konečnom dôsledku
konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu vytýčil v predmetnej veci dve
pojednávania, na ktorých vec riadne meritórne prejednával s účastníkmi konania a zároveň
v rámci odvolacieho konania niekoľkokrát vyzýval účastníkov konania, aby sa k veci
vyjadrili“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
z 5. februára 2013, sp. zn. 2 Cob/126/2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 5. februára 2013, sp. zn. 2 Cob/126/2011
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je porušovateľ
povinný uhradiť právnemu zástupcovi JUDr. I. R., advokátovi, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou
pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako
aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť
konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo
k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno
ich konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia
a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli
na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú
uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie
základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani
nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).
O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí
interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,
absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.
2 Cob 126/2011 z 5. februára 2013.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 5. februára 2013 (krajský súd
v rozsudku nesprávne uviedol dátum „05. 02. 2012“, zo spisovej dokumentácie zjavne
vyplýva, že správne má byť „05. 02. 2013“, pozn.) konštatoval, že okresný súd vo veci
náležite zistil skutkový stav, tento správne vyhodnotil a vyvodil z neho aj správny právny
záver.
Poukazujúc aj na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 29 Cb 111/2005
z 23. novembra 2010, s ktorým sa v merite veci stotožnil, krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku okrem iného uviedol, že „napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa
zamietol žalobu navrhovateľa, ktorou sa domáhal určenia, že výpoveď daná odporcom
z koncesionárskej zmluvy uzavretej dňa 02. 01. 2003 zo dňa 16. 06. 2003, č. 069/JR/2003
je neplatná.
Rozhodol tak s poukazom na znenie ust. §§ 269 ods. 2, 652 ObZ, § 39 OZ, §§ 132,
153 ods. 1, 155 ods. 1 O. s. p., ako aj dodatku č. 1/2004 zo dňa 30. 06. 2004 k Zmluve
s poukazom na nariadenie Komisie /ES/, čl. 3, 4, 12, 15.1, 15.2. a čl. 7 ods. 2
zák. č. 90/2001 Z. z., keď konštatoval, že nezosúladenie dohody medzi sporovými stranami
nemohlo pri jej uzatváraní spôsobiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu, pričom právna
úprava platná v uvedenom čase umožňovala dovozcovi dať koncesionárovi výpoveď bez
uvedenia dôvodu, čo odporca učinil. V súlade s ustanoveniami dohody. Súd prvého stupňa
uviedol, že nepravú retroaktivitu Nariadenia umožňuje len konkrétne ustanovenie
európskeho aktu. Uviedol, že Zmluva uzavretá dňa 16. 06. 2003 sa zmenila na dobu určitú
do 30. 06. 2005.
Harmonizačná lehota bola stanovená do 31. 10. 2004, ktorá skončila pred uplynutím
výpovednej lehoty z koncesionárskej zmluvy.
Súd prvého stupňa teda mal za to, že rozpor výpovede zo dňa 16. 06. 2003
s ustanoveniami Nariadenia by spôsobil absolútnu neplatnosť výpovede podľa § 39 OZ.
V ďalšom poukázal na znenie ust. § 655 ObZ. A na skutočnosť, že odporca deklaroval svoju
vôľu ukončiť zmluvný vzťah k 30. 06. 2005, nakoľko odporca dal navrhovateľovi výpoveď
pred vstupom SR do EU dňa 16. 06. 2003, teda pred 01. 05. 2004, mal za to, že platnosť
Koncesionárskej zmluvy bola zákonne skončená dňa 30. 06. 2005 a je platná. Preto žalobu
zamietol“.
V ďalšej časti napadnutého rozsudku sa odvolací súd predovšetkým zaoberal
naliehavosťou právneho záujmu sťažovateľky na určovacej žalobe aj z časového hľadiska,
keď najmä uviedol:
„Podľa § 154 ods. 1 O. s. p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Podľa § 80 písm. c/ O. s. p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby
sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom
naliehavý právny záujem.
Podľa § 267 ods. 1 ObZ, ak je neplatnosť právneho úkonu ustanovená na ochranu
niektorého účastníka, môže sa tejto neplatnosti domáhať iba tento účastník...
Výpoveď z Koncesionárskej zmluvy uplynula v roku 2005, teda pred viac ako
7 rokmi. Z časového hľadiska je odvolací súd názoru, že v súčasnej dobe už nie je
u navrhovateľa daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti výpovede, tak ako
sa jej dožadoval v návrhu.
Odvolací súd sa však stotožňuje aj s obranou odporcu v tom smere, že pokiaľ
by navrhovateľ preukázal porušenie právnej povinnosti zo strany odporcu tým, že by
výpoveď zo Zmluvy bola neplatná, mal sa domáhať určenia, že právny vzťah medzi
účastníkmi trvá. Odvolací súd je však názoru, že navrhovateľovi nič nebránilo žalovať
priamo na plnenie z titulu, že právny vzťah trvá, lebo výpoveď odporcu je neplatná
a domáhať sa prípadnej náhrady škody, alebo ušlého zisku. V takom prípade sa určovacia
žaloba zamieta. Určovacou žalobou v znení, ako ju podal navrhovateľ by sa právne
postavenie navrhovateľa nestalo istejším.
V prípade, ak by navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno, mohol sa domáhať ochrany
aj s poukazom na ust. § 267 ods. 1 ObZ...
Navrhovateľa zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať,
že na určení právneho vzťahu alebo práva, v čase rozhodovania súdom, má naliehavý
právny záujem. Tento bude spravidla daný v prípade, ak sa nemožno domáhať priamo
plnenia, a ak právne postavenie navrhovateľa by bez takéhoto určenia bolo neisté...
Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Odvolací súd však predovšetkým poukazuje na nepreukázanie naliehavého právneho
záujmu navrhovateľa na určovacej žalobe a nakoľko rozsudok súdu prvého stupňa
je vo svojom výroku vecne správny, tento potvrdil.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 29 Cb 111/2005
z 23. novembra 2010, ktorým okresný súd návrh sťažovateľky na určenie neplatnosti
výpovede koncesionárskej zmluvy zamietol ako nedôvodný, a to „na základe faktu,
že odporca dal navrhovateľovi výpoveď dňa 16. 6. 2003, t. j. preukázateľne pred vstupom
SR do EÚ dňom 1. 5. 2004 a preukázateľne pred uplynutím harmonizačnej lehoty dňa
30. 10. 2004...“. K tomuto právnemu záveru v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd
uviedol:
„Návrhom podaným na tunajší súd dňa 11. 7. 2005 žiadal navrhovateľ, aby súd
určil, že výpoveď koncesionárskej zmluvy zo dňa 2. 1. 2003 danej navrhovateľovi odporcom
dňa 16. 6. 2003, č. 069/JR/2003 je neplatná.
Návrhom zo dňa 30. 4. 2008 navrhovateľ požiadal súd o pripustenie zmeny
žalobného petitu tak, že bude znieť: Výpoveď Koncesionárskej zmluvy uzavretej medzi
žalobcom a žalovaným dňa 2. 1. 2003 daná žalovaným dňa 16. 6. 2003 je neplatná. Súd
pripustil zmenu petitu uznesením zo dňa 21. 5. 2008...
Z koncesionárskej zmluvy R. zo dňa 2. 1. 2003 súd zistil, že odporca ako dovozca
uzatvoril s navrhovateľom ako koncesionárom zmluvu, ktorej predmetom bol odbyt
zmluvného tovaru odoberaného od dovozcu prostredníctvom koncesionára, starostlivosť
o všetkých zákazníkov R. a zachovanie dobrého mena značky R. v zmluvnej oblasti
koncesionára.
Z výpovede zo dňa 16. 6. 2003 súd zistil, že odporca vypovedal koncesionársku
zmluvu bez uvedenia dôvodu v zmysle ust. čl. 15.1.1 koncesionárskej zmluvy ku dňu
30. 6. 2003 s tým, že výpovedná doba je 24 mesačná a uplynie dňa 30. 6. 2005.
Zo žiadosti o uzatvorenie koncesionársky zmluvy zo dňa 1. 6. 2004 súd zistil,
že navrhovateľ požiadal odporcu o uzatvorenie koncesionárskych zmlúv.
Z dodatku č. 1/2004 zo dňa 30. 6. 2004 súd zistil, že sporové strany uzatvorili
dodatok ku koncesionárskej zmluve, ktorého predmetom bolo prispôsobiť zmluvu
ustanoveniam nariadenia Európskej komisie č. 1400/2002 počas zostávajúcej doby
platnosti zmluvy do 30. 6. 2005.
Z odpovede zo dňa 18. 8. 2004 súd zistil, že odporca odmietol s navrhovateľom
uzatvoriť nové koncesionárske zmluvy z dôvodu, že vypovedal koncesionársku zmluvu dňa
16. 6. 2003 a oznámil mu, že už vybral koncesionára na predaj nových vozidiel odo dňa
skončenia jeho koncesionárskej zmluvy.
Z ročného dodatku ku koncesionárskej zmluve - osobitné podmienky pre rok 2005
zo dňa 3. 1. 2005 s prílohami súd zistil, že sporové strany prijali dodatok, ktorého
predmetom boli o. i. špecifikácie ročných cieľov predaja nových vozidiel a náhradných
dielov na rok 2005.
Zo žiadosti o uzatvorenie koncesionárskych zmlúv zo dňa 6. 6. 2005 súd zistil,
že navrhovateľ opätovne požiadal odporcu o uzatvorenie nových koncesionárskych zmlúv
na predaj nových vozidiel, zabezpečenie služieb v oblasti opráv a údržby a na predaj
značkových náhradných dielov.
Podľa ust. čl. 3 ods. 4 Nariadenia Komisie (ES) č. 1400/2002 o uplatňovaní článku
81, ods. 3 Zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych dohôd o zosúladených postupoch
v sektore motorových vozidiel výnimka sa uplatňuje pod podmienkou, že vertikálna dohoda
uzavretá s distributérom alebo opravovňou ustanovuje, že dodávateľ ktorý chce dohodu
vypovedať, musí podať výpoveď písomne a musí v nej podrobne, objektívne a transparentne
uviesť dôvody výpovede, aby sa dodávateľovi zabránilo ukončiť vertikálnu dohodu
s distributérom alebo opravovňou pre postupy, ktoré sa, podľa tohto nariadenia, nemôžu
obmedzovať.
Podľa ust. čl. 3 ods. 4 Nariadenia Komisie (ES) č. 1400/2002 o uplatňovaní článku
81, ods. 3 Zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych dohôd o zosúladených postupoch
v sektore motorových vozidiel zákaz ustanovený v článku 81 ods. 1 sa nevzťahuje
na dohody, ktoré existovali v deň pristúpenia Českej republiky, Estónska, Cypru, Lotyšska,
Litvy, Maďarska, Malty, Poľska, Slovinska a Slovenska a ktoré na základe pristúpenia
spadajú do pôsobnosti článku 81, ods 1, ak sú do šiestich mesiacov odo dňa pristúpenia
zmenené a doplnené tak, že spĺňajú podmienky ustanovené v tomto nariadení.
Podľa ust. čl. 12 posledná veta Nariadenia Komisie (ES) č. 1400/2002 o uplatňovaní
článku 81, ods. 3 Zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych dohôd o zosúladených
postupoch v sektore motorových vozidiel toto nariadenie je záväzné vo svojej celistvosti
a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.
Podľa ust. čl. 15.1 Koncesionárskej zmluvy R. zo dňa 2. 1. 2003 táto zmluva
nadobúda účinnosť dňom 1. 10. 2002 na dobu neurčitú.
Podľa ust. čl. 15.1.1 Koncesionárskej zmluvy R. zo dňa 2. 1. 2003 zmluva môže byť
vypovedaná doporučeným listom zmluvnými stranami s výpovednou lehotou 24 mesiacov,
vždy ku poslednému dňu v mesiaci. Pre včasnosť podania výpovede je rozhodný dátum jej
podania.
Podľa ust. čl. 15.2 Koncesionárskej zmluvy R. zo dňa 2. 1. 2003 zmluva vrátane
všetkých jej platných príloh je účinná počas celej výpovednej doby až do jej uplynutia.
Podľa ust. preambuly dodatku č. 1/2004 ku koncesionárskej zmluve zo dňa 2. 1. 2003
dňa 2. 1. 2003 uzatvorili zmluvné strany Koncesionársku zmluvu R. Dňa 16. 6. 2003 bola
Zmluva odporcom ako dovozcom vypovedaná v súlade s článkom 15.1.1. Zmluvy a to ku
dňu 30. 6. 2003. Výpovedná lehota je 24 mesačná a uplynie dňa 30. 6. 2005...
Nariadenie Európskej komisie (ES) č. 1400/2002 z 31. júla 2002 o uplatňovaní
článku 81, ods. 3 zmluvy o európskej únii na niektoré kategórie vertikálnych dohôd
a zosúladených postupov v sektore motorových vozidiel nadobudlo na Slovensku účinnosť
dňom jeho vstupu do Európskej únie, t. j. dňa 1. 5. 2004. Na úpravu zmlúv o distribúcii
motorových vozidiel platných ku dňu 1. 5. 2004 je určené prechodné obdobie.
V dôsledku uvedených skutočností má Dodatok za cieľ prispôsobiť Zmluvu
ustanoveniam nového nariadenia tak, aby bola počas zostávajúcej doby jej platnosti
(t. j. do 30. 6. 2005 ) v súlade s novými pravidlami súťažného práva. ...
Navrhovateľ svoj nárok odôvodnil po konsolidácii argumentácie skutočnosťou,
že výpoveď odporcu zo dňa 16. 6. 2003 je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu
jej rozporu s ust. čl. 3, ods. 4 Nariadenia Komisie (ES) č. 1400/2002 o uplatňovaní článku
81, ods. 3 Zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych dohôd o zosúladených postupoch
v sektore motorových vozidiel... nakoľko podľa jeho názoru odporca bol povinný v zmysle
citovaného ustanovenia Nariadenia vo výpovedi podrobne, objektívne a transparentne
uviesť dôvody výpovede. Právnu záväznosť nariadenia na vzťah sporových strán odôvodnil
aplikáciou ustanovenia čl. 7, ods. 2 Ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. podľa ktorého
právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť
pred zákonmi Slovenskej republiky. Na základe uvedeného mal za to, že aj keď odporca dal
navrhovateľovi výpoveď dňa 16. 6. 2003 v zmysle ustanovení koncesionárskej zmluvy
a v tom čase platnej právnej úpravy na území SR mal povinnosť v zmysle ust. čl. 7, ods. 2
Ústavného zákona svoju výpoveď riadne odôvodniť a podrobne, objektívne a transparentne
v nej uviesť dôvody výpovede aby sa voči nim mohol navrhovateľ brániť. Ako podporný
dôvod určenia neplatnosti výpovede uviedol aj skutočnosť, že odporca s ním uzatvoril ročný
dodatok ku koncesionárskej zmluve - osobitné podmienky pre rok 2005 zo dňa 3. 1. 2005
s prílohami ktorého predmetom boli o. i. špecifikácie ročných cieľov predaja nových
vozidiel a náhradných dielov na rok 2005. Týmto konaním odporcu, keďže stanovil
navrhovateľovi ciele predaja nových motorových vozidiel a náhradných dielov na celý rok
2005 a nie do doby ukončenia platnosti koncesionárskej zmluvy 30. 6. 2005 mal za to,
že odporca svojim konkludentným konaním spôsobil automatickú prolongáciu
koncesionárskej zmluvy do 31. 12. 2005 a z toho dôvodu neplatnosť výpovede.“
K určeniu dátumu nadobudnutia právnej záväznosti Nariadenia Komisie (ES)
č. 1400/2002 z 31. júla 2002 o uplatňovaní čl. 81 ods. 3 Zmluvy na niektoré kategórie
vertikálnych dohôd a zosúladených postupov v sektore motorových vozidiel (ďalej len
„Nariadenie“) na území Slovenskej republiky a následkom prípadného nezosúladenia
existujúcej dohody (koncesionárskej zmluvy) s ustanoveniami Nariadenia okresný súd
v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
«... Z konsolidovaného znenia však preukázateľne vyplýva, že Nariadenie v znení
predloženom navrhovateľom bolo právne záväzné od 1. 10. 2002 len pre tzv. „staré“
členské štáty Európskej únie nakoľko práve z konsolidovaného znenia Nariadenia priamo
vyplýva, že pre štáty, ktoré sa stali členmi Európskej únie dňom 1. 5. 2004 (je v ňom
výslovne uvedené vrátane Slovenska) sa Nariadenie stáva priamo záväzným dňom
1. 5. 2004 pričom práve pri novopristupujúcich členoch Európska komisia stanovila
6 mesačnú harmonizačnú lehotu na dohody, ktoré existovali v deň pristúpenia.
Pri existujúcich dohodách pred dňom vstupu Slovenska do EÚ Európska komisia priamo
určila, že až po uplynutí harmonizačnej lehoty dňom 31. 10. 2004 sa na dohody
nezosúladené s Nariadením nebude vzťahovať bloková výnimka čl. 81, ods. 3 Zmluvy.
Na základe uvedeného súd skonštatoval, že Európska komisia pri vstupe Slovenska do EÚ
priamo predpokladala existenciu dohôd nezosúladených s Nariadením a dokonca týmto
neodňala citovanú blokovú výnimku a poskytla im 6 mesačnú lehotu od vstupu krajiny
do EÚ a až po uplynutí tejto harmonizačnej lehoty a prípadnom nezosúladení konkrétnej
dohody s ustanoveniami Nariadenia im dňom 30. 10. 2004 odňala blokovú výnimku.
Na základe uvedeného súd skonštatoval, že v žiadnom prípade nemohlo
nezosúladenie dohody medzi sporovými stranami pri jej uzatváraní dňa 2. 1. 2003 spôsobiť
absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle ust. § 39 OZ. Právna úprava platná
v tom čase umožňovala zmluvným stranám uzatvoriť dohodu, ktorá oprávňovala dovozcu
dať koncesionárovi výpoveď bez uvedenia dôvodu, čo odporca spravil. Sám navrhovateľ
vo svojich vyjadreniach v konaní viackrát uviedol, že odporca dal navrhovateľovi výpoveď
v zmysle slovenskej právnej úpravy a v súlade s ustanoveniami dohody.
Navrhovateľ v konaní argumentoval nepravou retroaktivitou Nariadenia na základe
ktorej sa vznik (zmena, zánik) právneho vzťahu posudzuje podľa právneho predpisu
účinného v čase, keď došlo k právnej skutočnosti zakladajúcej právny vzťah, ale samotné
práva a povinnosti vyplývajúce z právneho vzťahu sa posudzujú podľa nového právneho
predpisu. Súd sa v prípade nepravej retroaktivity a jej aplikácie na Nariadenie stotožnil
s námietkou odporcu a konštatoval, že nepravú retroaktivitu a jej prípadné právne následky
na existujúce právne vzťahy umožňuje len konkrétne ustanovenie európskeho aktu.
Navrhovateľ v konaní v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, ktoré
ustanovenie Nariadenia zakladá nepravú retroaktivitu.
Súd skonštatoval, že výpoveďou zo dňa 16. 6. 2003 sa de facto Koncesionárska
zmluva zmenila so zmluvy uzatvorenej na dobu neurčitú na zmluvu na dobu určitú
do 30. 6. 2005 nakoľko všetky ostatné práva a povinnosti zmluvných strán ostali zachované
a právne vymáhateľné. S ohľadom na tento fakt a skutočnosť, že Európska komisia
stanovila harmonizačnú lehotu Nariadenia pre Slovensko do 31. 10. 2004 a táto
preukázateľne skončila pred uplynutím výpovednej doby Koncesionárskej zmluvy bol
odporca v prípade ak chcel využívať blokovú výnimku vyplývajúcu z ust. čl. 81, ods. 3
Zmluvy o Európskej únii povinný zosúladiť ustanovenia Koncesionárskej dohody s
Nariadením na dobu od 31. 10. 2004 do 30. 6. 2005 čo aj dodatkom č. 1/2004 zo dňa 30. 6.
2004 na základe konsenzu s navrhovateľom urobil. K nezosúladeniu Koncesionárskej
zmluvy s Nariadením došlo len v časti výpovede avšak podľa názoru súdu by sa rozpor
Zmluvy s Nariadením bol prejavil len v prípade, ak by dal odporca navrhovateľovi výpoveď
po 30. 10. 2004 k čomu preukázateľne neprišlo.
Je pravdou, že odporca uzatvoril s navrhovateľom ročný dodatok, kde mu stanovil
ciele predaja na celý rok 2005 avšak druhým a základným predpokladom prolongácie
platnosti zmluvy po uplynutí doby je preukázaný fakt, že sa obe zmluvné strany zmluvou
naďalej spravujú. Sám navrhovateľ v konaní predložil list odporcu zo dňa 23. 5. 2005,
v ktorom mu odporca pripomenul ukončenie Koncesionárskej zmluvy ku dňu 30. 6. 2005,
čím jednoznačne deklaroval svoju vôľu ukončiť zmluvný vzťah v určenej dobe a navrhovateľ
v konaní nepreukázal konanie odporcu po 30. 6. 2005 preukazujúce správanie sa odporcu
ustanoveniami zmluvy. Odporca navyše v konaní uviedol, že ročný dodatok na rok 2005 mal
paušalizované znenie pre všetkých regionálnych koncesionárov na území SR pričom práve
navrhovateľ mal a musel vedieť, že v jeho prípade mu odporca stanovuje ciele predaja
len na adekvátne obdobie do ukončenia platnosti Koncesionárskej zmluvy a jeho tvrdenie,
že mu odporca napriek danej výpovedi určil ciele do konca roka považuje za účelové
v snahe akýmkoľvek spôsobom docieliť neplatnosť výpovede...
Na základe faktu, že odporca dal navrhovateľovi výpoveď dňa 16. 6. 2003,
t. j. preukázateľne pred vstupom SR do EÚ dňom 1. 5. 2004 a preukázateľne pred uplynutím
harmonizačnej lehoty dňa 30. 10. 2004 súd vyhodnotil výpoveď ako platnú, z toho dôvodu
platnosť Koncesionárskej zmluvy bola zákonne ukončená dňom 30. 6. 2005 a preto
rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.»
Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že rozsudok krajského súdu
ako odvolacieho súdu sp. zn. 2 Cob 126/2011 z 5. februára 2013 potvrdzujúci zamietavý
rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 29 Cb 111/2005 z 23. novembra 2010 vo veci
sťažovateľky o určenie neplatnosti výpovede koncesionárskej zmluvy, avšak z iných
právnych dôvodov, na druhej strane konštatujúci správnosť právneho posúdenia veci
okresným súdom, má také závažné nedostatky, ktoré majú za následok porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľky, ktorá za rozhodujúci pre meritórne
posúdenie prerokovávanej veci považovala nesúlad výpovede žalovaného zo 16. júna 2003
s Nariadením („dôvody výpovede sa majú uviesť podrobne, objektívne a transparentne“),
čoho dôsledkom bola ňou tvrdená absolútna neplatnosť tohto právneho úkonu podľa § 39
Občianskeho zákonníka, totiž „krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu
s odôvodnením, že sa predovšetkým zaoberal naliehavosťou právneho záujmu navrhovateľa
na určovacej žalobe aj z časového hľadiska...“, keď dospel k názoru, že „v súčasnej dobe
už nie je u navrhovateľa daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti výpovede
tak ako sa dožadoval v návrhu“.
Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému tvrdeniu sťažovateľky pripomína základnú
výkladovú a aplikačnú líniu, podľa ktorej všeobecný súd má pri aplikácii právnej normy
vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade,
a súčasne zabezpečiť aj naplnenie účelu a zmyslu použitej právnej normy so zreteľom na jej
miesto v určitom systéme alebo podsystéme právnych noriem (IV. ÚS 190/2011).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatoval, že v predmetnej veci súd prvého
stupňa riešil predovšetkým zásadnú právnu otázku určenia právnej záväznosti Nariadenia
na území Slovenskej republiky a následkov prípadného nezosúladenia existujúcej
koncesionárskej zmluvy s ustanoveniami Nariadenia. S jeho názorom, že „žiadny právny
akt (ani európskej inštitúcie) nemôže dodatočne zmeniť podmienky pre platnosť úkonu,
ktorý bol urobený skôr, ako nastala záväznosť aktu“ (skutkové okolnosti, od ktorých
sťažovateľka odvodzuje uplatnené nároky, nastali pred pristúpením Slovenskej republiky
k Európskej únii, pozn.), sa odvolací súd stotožnil, pričom svoje rozhodnutie síce stručne,
ale napriek tomu primeraným spôsobom odôvodnil. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého
ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu však vyplýva,
že hoci ním potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, pričom ho kvalifikoval
ako vecne správny, stalo sa tak v nie nepodstatnej miere aj na základe iných právnych
dôvodov, než boli uvedené v odvolaním napadnutom rozsudku okresného súdu. Krajský súd
vyhodnotil žalobu sťažovateľky ako určovaciu žalobu (o určenie neplatnosti výpovede
koncesionárskej zmluvy) podľa § 80 písm. c) OSP. Vychádzajúc zo skutočnosti,
že sťažovateľku zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať,
že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdom má naliehavý právny
záujem, za súčasného konštatovania, že súd prvého stupňa sa v rozhodnutí touto otázkou
nezaoberal, následne odvolací súd hodnotil, či existuje naliehavý právny záujem
na uvedenom určení, teda či je splnená zákonná podmienka podľa § 80 písm. c) OSP.
Za kľúčový v danom prípade treba považovať právny záver krajského súdu, v zmysle
ktorého sťažovateľka nepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacej
žalobe. V tejto súvislosti ústavný súd zastáva názor, že naliehavý právny záujem na určení
platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu nemá každý, kto v rámci konkrétneho súdneho
sporu tvrdí, že ide o platný, resp. neplatný právny úkon (IV. ÚS 100/2012).
Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby
sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem.
Podľa § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je neplatnosť právneho úkonu
ustanovená na ochranu niektorého účastníka, môže sa tejto neplatnosti domáhať iba tento
účastník.
Právo (právny vzťah), existenciu alebo neexistenciu ktorého určovací výrok
vyslovuje, je týmto výrokom určované len vo vzťahu k prítomnosti. Rozsudkom nemožno
zásadne určiť existenciu (prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za dobu
minulú [porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Cdo 135/96 z 24. marca 1997]. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej
žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. v čase
vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 OSP). Pre rozsudok súdu teda nemôže byť rozhodujúci
stav, ktorý tu už nie je (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 76/02
z 25. novembra 2002). Inou otázkou je, že § 154 ods. 1 OSP sa nedotýka hmotnoprávnych
predpisov, ktoré vznik, zmenu alebo zánik práv či povinností viažu na určitý okamih.
Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti
určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) OSP je existencia naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem navrhovateľa. Právny záujem
navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie
naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností.
Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie
k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý právny záujem
existoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania
odvolacieho súdu.
Ak teda krajský súd na základe zisteného skutkového stavu (predovšetkým
skutočnosť, že výpoveď z koncesionárskej zmluvy uplynula 30. júna 2005, teda pred viac
ako siedmimi rokmi, pozn.), zohľadňujúc časový faktor, dospel k záveru, že v súčasnej dobe
už nie je u sťažovateľky daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti výpovede,
tak takýto záver nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal
k sťažovateľkou nastolenému problému ústavne konformný právny názor neodporujúci
ani hmotnému právu, pričom poukázal na to, akými ustanoveniami zákona (Občianskeho
súdneho poriadku, Obchodného zákonníka) sa riadil, aké skutkové zistenia a úvahy
ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. To, že zistený skutkový stav viedol odvolací súd
k formulovaniu odlišných právnych dôvodov, ale smerujúcich k totožnému právnemu
záveru ako súd prvého stupňa, ešte nemožno, a to aj vzhľadom na konkrétne okolnosti
posudzovanej veci a s prihliadnutím na doterajšiu judikatúru ústavného súdu
(III. ÚS 146/09, III. ÚS 351/08) považovať za právnu situáciu, na základe ktorej by
sa ústavný súd mohol stotožniť s tvrdením sťažovateľky, že v danom prípade došlo
k porušeniu zásad spravodlivého súdneho konania.
Právne závery vyslovené v rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob 126/2011
z 5. februára 2013 preto podľa názoru ústavného súdu nesignalizujú existenciu takej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom a obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie mohol reálne vysloviť ich porušenie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenej.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013