Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 706/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., K., zastúpenej

advokátom JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z

5. februára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z

5. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka a obchodná spoločnosť R.

S., spol. s r. o., B. (ďalej len „žalovaná“), uzavreli 2. januára 2003 koncesionársku zmluvu,

predmetom ktorej bola dodávka motorových vozidiel žalovanej ako importéra sťažovateľke

ako distributérovi motorových vozidiel (ďalej len „koncesionárska zmluva“). Dňa 16. júna

2003 žalovaná vypovedala predmetnú koncesionársku zmluvu bez uvedenia dôvodu,

odvolávajúc sa na o skupinových výnimkách zo zákazu dohôd

obmedzujúcich hospodársku súťaž a o zmene a doplnení niektorých zákonov [ďalej len

„“ (sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uvádza Z.

z., pozn.)].

Sťažovateľka uviedla, že « v rámci právneho poriadku SR bol

prijatý za účelom transpozície nariadenia ES č. 1400/2002. Nariadenie ES č. 1400/2002

však upravovalo podmienky výpovede prísnejšie ako Transpozíciu

nebolo teda možné považovať za dôslednú.

Podľa článku 3 odsek 4 nariadenia ES č. 1400/2002 „... dodávateľ, ktorý chce

dohodu vypovedať, musí podať výpoveď písomne a musí v nej podrobne, objektívne

a transparentne uviesť dôvody výpovede, aby sa dodávateľovi zabránilo ukončiť vertikálnu

dohodu s distributérom alebo opravovňou pre postupy, ktoré sa podľa tohto nariadenia

nemôžu obmedzovať.“

Žalovaný bol pri vypovedaní Koncesionárskej zmluvy povinný postupovať v súlade

s nariadením ES č. 1400/2002, a to z dôvodu, že ústavný ,

s účinnosťou odo dňa 1. júla 2001 stanovil v , že „právne záväzné akty ES

a EÚ majú prednosť pred zákonmi SR“...

S poukazom na vyššie uvedené, žalovaný bol povinný už pri vypovedaní

Koncesionárskej zmluvy dňa 16. júna 2003 postupovať v súlade s nariadením ES

č. 1400/2002 a výpoveď odôvodniť, ktorú povinnosť si nesplnil».

Návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 11. júla

2005 sa sťažovateľka domáhala proti žalovanej určenia neplatnosti výpovede

koncesionárskej zmluvy z dôvodu, že žalovaná v čase podania výpovede nesprávne

aplikovala právny predpis, čím postupovala v rozpore s . Podľa sťažovateľky

„týmto konaním, žalovaný nezákonne vypovedal Koncesionársku zmluvu, z ktorého dôvodu

je Výpoveď ako právny úkon absolútne neplatná /s poukazom na § 39 Občianskeho

zákonníka/“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 23. novembra 2010 žalobu

sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

rozsudkom sp. zn. z 5. februára 2013 potvrdil.

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že «kým okresný súd zamietol žalobu

s poukazom na hmotné právo a právne posúdenie merita veci, krajský súd potvrdil rozsudok

okresného súdu s odôvodnením, že „sa predovšetkým zaoberal naliehavosťou právneho

záujmu navrhovateľa na určovacej žalobe aj z časového hľadiska.“

Krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatuje, že „výpoveď z koncesionárskej zmluvy

uplynula v roku 2005, teda pred viac ako 7 rokmi. Z časového hľadiska je odvolací súd toho

názoru, že v súčasnej dobe už nie je u navrhovateľa daný naliehavý právny záujem

na určení neplatnosti výpovede tak ako sa dožadoval v návrhu.“

Krajský súd vyššie uvedeným rozhodnutím a jeho dôvodmi zásadným spôsobom

zasiahol do základného práva sťažovateľky na riadne a spravodlivé konanie ako aj vystavil

sťažovateľku do právnej neistoty».

Sťažovateľka namieta, že „svoje právo podať žalobu o neplatnosť z koncesionárskej

zmluvy uplatnila v zákonom stanovenej lehote, pričom považuje za právne absurdné, aby

orgán, ktorému bola zverená ochrana zákonnosti po ôsmych rokoch konania skonštatoval,

že práve s prihliadnutím na dĺžku súdneho konania sťažovateľka stratila naliehavý právny

záujem na predmetnom určení.

V kontexte uvedeného rozhodnutia a právneho záveru krajského súdu sa vytvára

do budúcna právny precedens, že každé konania, či už o určenie napr. neplatnosti

skončenia pracovného pomeru alebo akejkoľvek inej určovacej žaloby trvajúcej dlhšiu,

súdom bližšie nedefinovateľnú dobu, vedie automaticky k strate naliehavého právneho

záujmu.

Z uvedeného je potom možné vyvodiť záver, ktorý rozporuje účel občianskeho

súdneho konania a teda, že hoc na počiatku existujúci naliehavý právny záujem, tento

sa z dôvodu dĺžky konania súdu stratí a to bez možnosti túto skutočnosť ovplyvniť

účastníkom konania“.

Podľa sťažovateľky krajský súd v označenom konaní porušil princíp zákazu

denegatio iustitiae, keďže považuje „za aplikačný exces krajského súdu zdôvodnenie

nedostatku naliehavého právneho záujmu plynutím času z dôvodov na strane súdu“.

Sťažovateľka tvrdí, že v napadnutom rozsudku je aj „ďalšia zásadná vada

rozhodnutia... v tom, že v súlade s ustálenou judikatúrou v prípade, ak súd zamietne žalobu

pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, potom sa už meritom veci nezaoberá

z dôvodu, že zamietnutie žaloby z procesných dôvodov nevytvára prekážku res judicata.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí na jednej strane konštatuje nedostatok

naliehavého právneho záujmu, ale v ďalšom poukazuje aj na zdôvodnenie súdu prvého

stupňa, čím sťažovateľke je odňatá možnosť podania novej žaloby.

Rozpornosť rozhodnutia krajského súdu je daná samotným konaním krajského súdu,

ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia. Krajský súd, ktorý v konečnom dôsledku

konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu vytýčil v predmetnej veci dve

pojednávania, na ktorých vec riadne meritórne prejednával s účastníkmi konania a zároveň

v rámci odvolacieho konania niekoľkokrát vyzýval účastníkov konania, aby sa k veci

vyjadrili“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

z 5. februára 2013, sp. zn. porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 5. februára 2013, sp. zn.

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je porušovateľ

povinný uhradiť právnemu zástupcovi JUDr. I. R., advokátovi, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou

pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako

aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť

konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo

k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ) a či možno

ich konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia

a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli

na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú

uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. ). Reálne uplatnenie a garantovanie

základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani

nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí

interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam

aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 5. februára 2013.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 5. februára 2013 (krajský súd

v rozsudku nesprávne uviedol dátum „05. 02. 2012“, zo spisovej dokumentácie zjavne

vyplýva, že správne má byť „05. 02. 2013“, pozn.) konštatoval, že okresný súd vo veci

náležite zistil skutkový stav, tento správne vyhodnotil a vyvodil z neho aj správny právny

záver.

Poukazujúc aj na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn.

z 23. novembra 2010, s ktorým sa v merite veci stotožnil, krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku okrem iného uviedol, že „napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa

zamietol žalobu navrhovateľa, ktorou sa domáhal určenia, že výpoveď daná odporcom

z koncesionárskej zmluvy uzavretej dňa 02. 01. 2003 zo dňa 16. 06. 2003, č.

je neplatná.

Rozhodol tak s poukazom na znenie ust. §, , , §,

153 ods. 1, 155 ods. 1 , ako aj dodatku č. 1/2004 zo dňa 30. 06. 2004 k Zmluve

s poukazom na nariadenie Komisie /ES/, čl. 3, 4, 12, 15.1, 15.2. a čl. 7 ods. 2

, keď konštatoval, že nezosúladenie dohody medzi sporovými stranami

nemohlo pri jej uzatváraní spôsobiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu, pričom právna

úprava platná v uvedenom čase umožňovala dovozcovi dať koncesionárovi výpoveď bez

uvedenia dôvodu, čo odporca učinil. V súlade s ustanoveniami dohody. Súd prvého stupňa

uviedol, že nepravú retroaktivitu Nariadenia umožňuje len konkrétne ustanovenie

európskeho aktu. Uviedol, že Zmluva uzavretá dňa 16. 06. 2003 sa zmenila na dobu určitú

do 30. 06. 2005.

Harmonizačná lehota bola stanovená do 31. 10. 2004, ktorá skončila pred uplynutím

výpovednej lehoty z koncesionárskej zmluvy.

Súd prvého stupňa teda mal za to, že rozpor výpovede zo dňa 16. 06. 2003

s ustanoveniami Nariadenia by spôsobil absolútnu neplatnosť výpovede podľa .

V ďalšom poukázal na znenie ust. . A na skutočnosť, že odporca deklaroval svoju

vôľu ukončiť zmluvný vzťah k 30. 06. 2005, nakoľko odporca dal navrhovateľovi výpoveď

pred vstupom SR do EU dňa 16. 06. 2003, teda pred 01. 05. 2004, mal za to, že platnosť

Koncesionárskej zmluvy bola zákonne skončená dňa 30. 06. 2005 a je platná. Preto žalobu

zamietol“.

V ďalšej časti napadnutého rozsudku sa odvolací súd predovšetkým zaoberal

naliehavosťou právneho záujmu sťažovateľky na určovacej žalobe aj z časového hľadiska,

keď najmä uviedol:

„Podľa pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa , návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby

sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavý právny záujem.

Podľa , ak je neplatnosť právneho úkonu ustanovená na ochranu

niektorého účastníka, môže sa tejto neplatnosti domáhať iba tento účastník...

Výpoveď z Koncesionárskej zmluvy uplynula v roku 2005, teda pred viac ako

7 rokmi. Z časového hľadiska je odvolací súd názoru, že v súčasnej dobe už nie je

u navrhovateľa daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti výpovede, tak ako

sa jej dožadoval v návrhu.

Odvolací súd sa však stotožňuje aj s obranou odporcu v tom smere, že pokiaľ

by navrhovateľ preukázal porušenie právnej povinnosti zo strany odporcu tým, že by

výpoveď zo Zmluvy bola neplatná, mal sa domáhať určenia, že právny vzťah medzi

účastníkmi trvá. Odvolací súd je však názoru, že navrhovateľovi nič nebránilo žalovať

priamo na plnenie z titulu, že právny vzťah trvá, lebo výpoveď odporcu je neplatná

a domáhať sa prípadnej náhrady škody, alebo ušlého zisku. V takom prípade sa určovacia

žaloba zamieta. Určovacou žalobou v znení, ako ju podal navrhovateľ by sa právne

postavenie navrhovateľa nestalo istejším.

V prípade, ak by navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno, mohol sa domáhať ochrany

aj s poukazom na ust. ...

Navrhovateľa zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať,

že na určení právneho vzťahu alebo práva, v čase rozhodovania súdom, má naliehavý

právny záujem. Tento bude spravidla daný v prípade, ak sa nemožno domáhať priamo

plnenia, a ak právne postavenie navrhovateľa by bez takéhoto určenia bolo neisté...

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

Odvolací súd však predovšetkým poukazuje na nepreukázanie naliehavého právneho

záujmu navrhovateľa na určovacej žalobe a nakoľko rozsudok súdu prvého stupňa

je vo svojom výroku vecne správny, tento potvrdil.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 23. novembra 2010, ktorým okresný súd návrh sťažovateľky na určenie neplatnosti

výpovede koncesionárskej zmluvy zamietol ako nedôvodný, a to „na základe faktu,

že odporca dal navrhovateľovi výpoveď dňa 16. 6. 2003, t. j. preukázateľne pred vstupom

SR do EÚ dňom 1. 5. 2004 a preukázateľne pred uplynutím harmonizačnej lehoty dňa

30. 10. 2004...“. K tomuto právnemu záveru v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd

uviedol:

„Návrhom podaným na tunajší súd dňa 11. 7. 2005 žiadal navrhovateľ, aby súd

určil, že výpoveď koncesionárskej zmluvy zo dňa 2. 1. 2003 danej navrhovateľovi odporcom

dňa 16. 6. 2003, č. je neplatná.

Návrhom zo dňa 30. 4. 2008 navrhovateľ požiadal súd o pripustenie zmeny

žalobného petitu tak, že bude znieť: Výpoveď Koncesionárskej zmluvy uzavretej medzi

žalobcom a žalovaným dňa 2. 1. 2003 daná žalovaným dňa 16. 6. 2003 je neplatná. Súd

pripustil zmenu petitu uznesením zo dňa 21. 5. 2008...

Z koncesionárskej zmluvy R. zo dňa 2. 1. 2003 súd zistil, že odporca ako dovozca

uzatvoril s navrhovateľom ako koncesionárom zmluvu, ktorej predmetom bol odbyt

zmluvného tovaru odoberaného od dovozcu prostredníctvom koncesionára, starostlivosť

o všetkých zákazníkov R. a zachovanie dobrého mena značky R. v zmluvnej oblasti

koncesionára.

Z výpovede zo dňa 16. 6. 2003 súd zistil, že odporca vypovedal koncesionársku

zmluvu bez uvedenia dôvodu v zmysle ust. čl. 15.1.1 koncesionárskej zmluvy ku dňu

30. 6. 2003 s tým, že výpovedná doba je 24 mesačná a uplynie dňa 30. 6. 2005.

Zo žiadosti o uzatvorenie koncesionársky zmluvy zo dňa 1. 6. 2004 súd zistil,

že navrhovateľ požiadal odporcu o uzatvorenie koncesionárskych zmlúv.

Z dodatku č. 1/2004 zo dňa 30. 6. 2004 súd zistil, že sporové strany uzatvorili

dodatok ku koncesionárskej zmluve, ktorého predmetom bolo prispôsobiť zmluvu

ustanoveniam nariadenia Európskej komisie č. 1400/2002 počas zostávajúcej doby

platnosti zmluvy do 30. 6. 2005.

Z odpovede zo dňa 18. 8. 2004 súd zistil, že odporca odmietol s navrhovateľom

uzatvoriť nové koncesionárske zmluvy z dôvodu, že vypovedal koncesionársku zmluvu dňa

16. 6. 2003 a oznámil mu, že už vybral koncesionára na predaj nových vozidiel odo dňa

skončenia jeho koncesionárskej zmluvy.

Z ročného dodatku ku koncesionárskej zmluve - osobitné podmienky pre rok 2005

zo dňa 3. 1. 2005 s prílohami súd zistil, že sporové strany prijali dodatok, ktorého

predmetom boli o. i. špecifikácie ročných cieľov predaja nových vozidiel a náhradných

dielov na rok 2005.

Zo žiadosti o uzatvorenie koncesionárskych zmlúv zo dňa 6. 6. 2005 súd zistil,

že navrhovateľ opätovne požiadal odporcu o uzatvorenie nových koncesionárskych zmlúv

na predaj nových vozidiel, zabezpečenie služieb v oblasti opráv a údržby a na predaj

značkových náhradných dielov.

Podľa ust. čl. 3 ods. 4 Nariadenia Komisie (ES) č. 1400/2002 o uplatňovaní článku

81, ods. 3 Zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych dohôd o zosúladených postupoch

v sektore motorových vozidiel výnimka sa uplatňuje pod podmienkou, že vertikálna dohoda

uzavretá s distributérom alebo opravovňou ustanovuje, že dodávateľ ktorý chce dohodu

vypovedať, musí podať výpoveď písomne a musí v nej podrobne, objektívne a transparentne

uviesť dôvody výpovede, aby sa dodávateľovi zabránilo ukončiť vertikálnu dohodu

s distributérom alebo opravovňou pre postupy, ktoré sa, podľa tohto nariadenia, nemôžu

obmedzovať.

Podľa ust. čl. 3 ods. 4 Nariadenia Komisie (ES) č. 1400/2002 o uplatňovaní článku

81, ods. 3 Zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych dohôd o zosúladených postupoch

v sektore motorových vozidiel zákaz ustanovený v článku 81 ods. 1 sa nevzťahuje

na dohody, ktoré existovali v deň pristúpenia Českej republiky, Estónska, Cypru, Lotyšska,

Litvy, Maďarska, Malty, Poľska, Slovinska a Slovenska a ktoré na základe pristúpenia

spadajú do pôsobnosti článku 81, ods 1, ak sú do šiestich mesiacov odo dňa pristúpenia

zmenené a doplnené tak, že spĺňajú podmienky ustanovené v tomto nariadení.

Podľa ust. čl. 12 posledná veta Nariadenia Komisie (ES) č. 1400/2002 o uplatňovaní

článku 81, ods. 3 Zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych dohôd o zosúladených

postupoch v sektore motorových vozidiel toto nariadenie je záväzné vo svojej celistvosti

a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.

Podľa ust. čl. 15.1 Koncesionárskej zmluvy R. zo dňa 2. 1. 2003 táto zmluva

nadobúda účinnosť dňom 1. 10. 2002 na dobu neurčitú.

Podľa ust. čl. 15.1.1 Koncesionárskej zmluvy R. zo dňa 2. 1. 2003 zmluva môže byť

vypovedaná doporučeným listom zmluvnými stranami s výpovednou lehotou 24 mesiacov,

vždy ku poslednému dňu v mesiaci. Pre včasnosť podania výpovede je rozhodný dátum jej

podania.

Podľa ust. čl. 15.2 Koncesionárskej zmluvy R. zo dňa 2. 1. 2003 zmluva vrátane

všetkých jej platných príloh je účinná počas celej výpovednej doby až do jej uplynutia.

Podľa ust. preambuly dodatku č. 1/2004 ku koncesionárskej zmluve zo dňa 2. 1. 2003

dňa 2. 1. 2003 uzatvorili zmluvné strany Koncesionársku zmluvu R. Dňa 16. 6. 2003 bola

Zmluva odporcom ako dovozcom vypovedaná v súlade s článkom 15.1.1. Zmluvy a to ku

dňu 30. 6. 2003. Výpovedná lehota je 24 mesačná a uplynie dňa 30. 6. 2005...

Nariadenie Európskej komisie (ES) č. 1400/2002 z 31. júla 2002 o uplatňovaní

článku 81, ods. 3 zmluvy o európskej únii na niektoré kategórie vertikálnych dohôd

a zosúladených postupov v sektore motorových vozidiel nadobudlo na Slovensku účinnosť

dňom jeho vstupu do Európskej únie, t. j. dňa 1. 5. 2004. Na úpravu zmlúv o distribúcii

motorových vozidiel platných ku dňu 1. 5. 2004 je určené prechodné obdobie.

V dôsledku uvedených skutočností má Dodatok za cieľ prispôsobiť Zmluvu

ustanoveniam nového nariadenia tak, aby bola počas zostávajúcej doby jej platnosti

(t. j. do 30. 6. 2005 ) v súlade s novými pravidlami súťažného práva. ...

Navrhovateľ svoj nárok odôvodnil po konsolidácii argumentácie skutočnosťou,

že výpoveď odporcu zo dňa 16. 6. 2003 je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu

jej rozporu s ust. čl. 3, ods. 4 Nariadenia Komisie (ES) č. 1400/2002 o uplatňovaní článku

81, ods. 3 Zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych dohôd o zosúladených postupoch

v sektore motorových vozidiel... nakoľko podľa jeho názoru odporca bol povinný v zmysle

citovaného ustanovenia Nariadenia vo výpovedi podrobne, objektívne a transparentne

uviesť dôvody výpovede. Právnu záväznosť nariadenia na vzťah sporových strán odôvodnil

aplikáciou ustanovenia , ods. 2 Ústavného podľa ktorého

právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť

pred zákonmi Slovenskej republiky. Na základe uvedeného mal za to, že aj keď odporca dal

navrhovateľovi výpoveď dňa 16. 6. 2003 v zmysle ustanovení koncesionárskej zmluvy

a v tom čase platnej právnej úpravy na území SR mal povinnosť v zmysle ust. čl. 7, ods. 2

Ústavného zákona svoju výpoveď riadne odôvodniť a podrobne, objektívne a transparentne

v nej uviesť dôvody výpovede aby sa voči nim mohol navrhovateľ brániť. Ako podporný

dôvod určenia neplatnosti výpovede uviedol aj skutočnosť, že odporca s ním uzatvoril ročný

dodatok ku koncesionárskej zmluve - osobitné podmienky pre rok 2005 zo dňa 3. 1. 2005

s prílohami ktorého predmetom boli o. i. špecifikácie ročných cieľov predaja nových

vozidiel a náhradných dielov na rok 2005. Týmto konaním odporcu, keďže stanovil

navrhovateľovi ciele predaja nových motorových vozidiel a náhradných dielov na celý rok

2005 a nie do doby ukončenia platnosti koncesionárskej zmluvy 30. 6. 2005 mal za to,

že odporca svojim konkludentným konaním spôsobil automatickú prolongáciu

koncesionárskej zmluvy do 31. 12. 2005 a z toho dôvodu neplatnosť výpovede.“

K určeniu dátumu nadobudnutia právnej záväznosti Nariadenia Komisie (ES)

č. 1400/2002 z 31. júla 2002 o uplatňovaní čl. 81 ods. 3 Zmluvy na niektoré kategórie

vertikálnych dohôd a zosúladených postupov v sektore motorových vozidiel (ďalej len

„Nariadenie“) na území Slovenskej republiky a následkom prípadného nezosúladenia

existujúcej dohody (koncesionárskej zmluvy) s ustanoveniami Nariadenia okresný súd

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

«... Z konsolidovaného znenia však preukázateľne vyplýva, že Nariadenie v znení

predloženom navrhovateľom bolo právne záväzné od 1. 10. 2002 len pre tzv. „staré“

členské štáty Európskej únie nakoľko práve z konsolidovaného znenia Nariadenia priamo

vyplýva, že pre štáty, ktoré sa stali členmi Európskej únie dňom 1. 5. 2004 (je v ňom

výslovne uvedené vrátane Slovenska) sa Nariadenie stáva priamo záväzným dňom

1. 5. 2004 pričom práve pri novopristupujúcich členoch Európska komisia stanovila

6 mesačnú harmonizačnú lehotu na dohody, ktoré existovali v deň pristúpenia.

Pri existujúcich dohodách pred dňom vstupu Slovenska do EÚ Európska komisia priamo

určila, že až po uplynutí harmonizačnej lehoty dňom 31. 10. 2004 sa na dohody

nezosúladené s Nariadením nebude vzťahovať bloková výnimka čl. 81, ods. 3 Zmluvy.

Na základe uvedeného súd skonštatoval, že Európska komisia pri vstupe Slovenska do EÚ

priamo predpokladala existenciu dohôd nezosúladených s Nariadením a dokonca týmto

neodňala citovanú blokovú výnimku a poskytla im 6 mesačnú lehotu od vstupu krajiny

do EÚ a až po uplynutí tejto harmonizačnej lehoty a prípadnom nezosúladení konkrétnej

dohody s ustanoveniami Nariadenia im dňom 30. 10. 2004 odňala blokovú výnimku.

Na základe uvedeného súd skonštatoval, že v žiadnom prípade nemohlo

nezosúladenie dohody medzi sporovými stranami pri jej uzatváraní dňa 2. 1. 2003 spôsobiť

absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle ust. . Právna úprava platná

v tom čase umožňovala zmluvným stranám uzatvoriť dohodu, ktorá oprávňovala dovozcu

dať koncesionárovi výpoveď bez uvedenia dôvodu, čo odporca spravil. Sám navrhovateľ

vo svojich vyjadreniach v konaní viackrát uviedol, že odporca dal navrhovateľovi výpoveď

v zmysle slovenskej právnej úpravy a v súlade s ustanoveniami dohody.

Navrhovateľ v konaní argumentoval nepravou retroaktivitou Nariadenia na základe

ktorej sa vznik (zmena, zánik) právneho vzťahu posudzuje podľa právneho predpisu

účinného v čase, keď došlo k právnej skutočnosti zakladajúcej právny vzťah, ale samotné

práva a povinnosti vyplývajúce z právneho vzťahu sa posudzujú podľa nového právneho

predpisu. Súd sa v prípade nepravej retroaktivity a jej aplikácie na Nariadenie stotožnil

s námietkou odporcu a konštatoval, že nepravú retroaktivitu a jej prípadné právne následky

na existujúce právne vzťahy umožňuje len konkrétne ustanovenie európskeho aktu.

Navrhovateľ v konaní v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, ktoré

ustanovenie Nariadenia zakladá nepravú retroaktivitu.

Súd skonštatoval, že výpoveďou zo dňa 16. 6. 2003 sa de facto Koncesionárska

zmluva zmenila so zmluvy uzatvorenej na dobu neurčitú na zmluvu na dobu určitú

do 30. 6. 2005 nakoľko všetky ostatné práva a povinnosti zmluvných strán ostali zachované

a právne vymáhateľné. S ohľadom na tento fakt a skutočnosť, že Európska komisia

stanovila harmonizačnú lehotu Nariadenia pre Slovensko do 31. 10. 2004 a táto

preukázateľne skončila pred uplynutím výpovednej doby Koncesionárskej zmluvy bol

odporca v prípade ak chcel využívať blokovú výnimku vyplývajúcu z ust. čl. 81, ods. 3

Zmluvy o Európskej únii povinný zosúladiť ustanovenia Koncesionárskej dohody s

Nariadením na dobu od 31. 10. 2004 do 30. 6. 2005 čo aj dodatkom č. 1/2004 zo dňa 30. 6.

2004 na základe konsenzu s navrhovateľom urobil. K nezosúladeniu Koncesionárskej

zmluvy s Nariadením došlo len v časti výpovede avšak podľa názoru súdu by sa rozpor

Zmluvy s Nariadením bol prejavil len v prípade, ak by dal odporca navrhovateľovi výpoveď

po 30. 10. 2004 k čomu preukázateľne neprišlo.

Je pravdou, že odporca uzatvoril s navrhovateľom ročný dodatok, kde mu stanovil

ciele predaja na celý rok 2005 avšak druhým a základným predpokladom prolongácie

platnosti zmluvy po uplynutí doby je preukázaný fakt, že sa obe zmluvné strany zmluvou

naďalej spravujú. Sám navrhovateľ v konaní predložil list odporcu zo dňa 23. 5. 2005,

v ktorom mu odporca pripomenul ukončenie Koncesionárskej zmluvy ku dňu 30. 6. 2005,

čím jednoznačne deklaroval svoju vôľu ukončiť zmluvný vzťah v určenej dobe a navrhovateľ

v konaní nepreukázal konanie odporcu po 30. 6. 2005 preukazujúce správanie sa odporcu

ustanoveniami zmluvy. Odporca navyše v konaní uviedol, že ročný dodatok na rok 2005 mal

paušalizované znenie pre všetkých regionálnych koncesionárov na území SR pričom práve

navrhovateľ mal a musel vedieť, že v jeho prípade mu odporca stanovuje ciele predaja

len na adekvátne obdobie do ukončenia platnosti Koncesionárskej zmluvy a jeho tvrdenie,

že mu odporca napriek danej výpovedi určil ciele do konca roka považuje za účelové

v snahe akýmkoľvek spôsobom docieliť neplatnosť výpovede...

Na základe faktu, že odporca dal navrhovateľovi výpoveď dňa 16. 6. 2003,

t. j. preukázateľne pred vstupom SR do EÚ dňom 1. 5. 2004 a preukázateľne pred uplynutím

harmonizačnej lehoty dňa 30. 10. 2004 súd vyhodnotil výpoveď ako platnú, z toho dôvodu

platnosť Koncesionárskej zmluvy bola zákonne ukončená dňom 30. 6. 2005 a preto

rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.»

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že rozsudok krajského súdu

ako odvolacieho súdu sp. zn. z 5. februára 2013 potvrdzujúci zamietavý

rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. z 23. novembra 2010 vo veci

sťažovateľky o určenie neplatnosti výpovede koncesionárskej zmluvy, avšak z iných

právnych dôvodov, na druhej strane konštatujúci správnosť právneho posúdenia veci

okresným súdom, má také závažné nedostatky, ktoré majú za následok porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľky, ktorá za rozhodujúci pre meritórne

posúdenie prerokovávanej veci považovala nesúlad výpovede žalovaného zo 16. júna 2003

s Nariadením („dôvody výpovede sa majú uviesť podrobne, objektívne a transparentne“),

čoho dôsledkom bola ňou tvrdená absolútna neplatnosť tohto právneho úkonu podľa § 39

, totiž „krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu

s odôvodnením, že sa predovšetkým zaoberal naliehavosťou právneho záujmu navrhovateľa

na určovacej žalobe aj z časového hľadiska...“, keď dospel k názoru, že „v súčasnej dobe

už nie je u navrhovateľa daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti výpovede

tak ako sa dožadoval v návrhu“.

Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému tvrdeniu sťažovateľky pripomína základnú

výkladovú a aplikačnú líniu, podľa ktorej všeobecný súd má pri aplikácii právnej normy

vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade,

a súčasne zabezpečiť aj naplnenie účelu a zmyslu použitej právnej normy so zreteľom na jej

miesto v určitom systéme alebo podsystéme právnych noriem ().

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatoval, že v predmetnej veci súd prvého

stupňa riešil predovšetkým zásadnú právnu otázku určenia právnej záväznosti Nariadenia

na území Slovenskej republiky a následkov prípadného nezosúladenia existujúcej

koncesionárskej zmluvy s ustanoveniami Nariadenia. S jeho názorom, že „žiadny právny

akt (ani európskej inštitúcie) nemôže dodatočne zmeniť podmienky pre platnosť úkonu,

ktorý bol urobený skôr, ako nastala záväznosť aktu“ (skutkové okolnosti, od ktorých

sťažovateľka odvodzuje uplatnené nároky, nastali pred pristúpením Slovenskej republiky

k Európskej únii, pozn.), sa odvolací súd stotožnil, pričom svoje rozhodnutie síce stručne,

ale napriek tomu primeraným spôsobom odôvodnil. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého

ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu však vyplýva,

že hoci ním potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, pričom ho kvalifikoval

ako vecne správny, stalo sa tak v nie nepodstatnej miere aj na základe iných právnych

dôvodov, než boli uvedené v odvolaním napadnutom rozsudku okresného súdu. Krajský súd

vyhodnotil žalobu sťažovateľky ako určovaciu žalobu (o určenie neplatnosti výpovede

koncesionárskej zmluvy) podľa . Vychádzajúc zo skutočnosti,

že sťažovateľku zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať,

že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdom má naliehavý právny

záujem, za súčasného konštatovania, že súd prvého stupňa sa v rozhodnutí touto otázkou

nezaoberal, následne odvolací súd hodnotil, či existuje naliehavý právny záujem

na uvedenom určení, teda či je splnená zákonná podmienka podľa .

Za kľúčový v danom prípade treba považovať právny záver krajského súdu, v zmysle

ktorého sťažovateľka nepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacej

žalobe. V tejto súvislosti ústavný súd zastáva názor, že naliehavý právny záujem na určení

platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu nemá každý, kto v rámci konkrétneho súdneho

sporu tvrdí, že ide o platný, resp. neplatný právny úkon ().

Podľa pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby

sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem.

Podľa ak je neplatnosť právneho úkonu

ustanovená na ochranu niektorého účastníka, môže sa tejto neplatnosti domáhať iba tento

účastník.

Právo (právny vzťah), existenciu alebo neexistenciu ktorého určovací výrok

vyslovuje, je týmto výrokom určované len vo vzťahu k prítomnosti. Rozsudkom nemožno

zásadne určiť existenciu (prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za dobu

minulú [porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 24. marca 1997]. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej

žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. v čase

vyhlásenia rozsudku ( ). Pre rozsudok súdu teda nemôže byť rozhodujúci

stav, ktorý tu už nie je (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. novembra 2002). Inou otázkou je, že sa nedotýka hmotnoprávnych

predpisov, ktoré vznik, zmenu alebo zánik práv či povinností viažu na určitý okamih.

Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti

určovacej žaloby podľa je existencia naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem navrhovateľa. Právny záujem

navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie

naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností.

Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie

k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý právny záujem

existoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania

odvolacieho súdu.

Ak teda krajský súd na základe zisteného skutkového stavu (predovšetkým

skutočnosť, že výpoveď z koncesionárskej zmluvy uplynula 30. júna 2005, teda pred viac

ako siedmimi rokmi, pozn.), zohľadňujúc časový faktor, dospel k záveru, že v súčasnej dobe

už nie je u sťažovateľky daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti výpovede,

tak takýto záver nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal

k sťažovateľkou nastolenému problému ústavne konformný právny názor neodporujúci

ani hmotnému právu, pričom poukázal na to, akými ustanoveniami zákona (Občianskeho

súdneho poriadku, ) sa riadil, aké skutkové zistenia a úvahy

ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. To, že zistený skutkový stav viedol odvolací súd

k formulovaniu odlišných právnych dôvodov, ale smerujúcich k totožnému právnemu

záveru ako súd prvého stupňa, ešte nemožno, a to aj vzhľadom na konkrétne okolnosti

posudzovanej veci a s prihliadnutím na doterajšiu judikatúru ústavného súdu

(, ) považovať za právnu situáciu, na základe ktorej by

sa ústavný súd mohol stotožniť s tvrdením sťažovateľky, že v danom prípade došlo

k porušeniu zásad spravodlivého súdneho konania.

Právne závery vyslovené v rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 5. februára 2013 preto podľa názoru ústavného súdu nesignalizujú existenciu takej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom a obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie mohol reálne vysloviť ich porušenie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013