Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 100/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., spoločnosť s ručením

obmedzeným, K., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. R. B., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. R. B., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 23.

februára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., spoločnosť s ručením obmedzeným, K.,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., spoločnosť s ručením obmedzeným, K. (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. R. B., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. R. B., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z

23. februára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou proti N., B.

(ďalej len „žalovaná“), domáhala na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

určenia platnosti zmluvy o správe rizikového kapitálu č. G 20050801 z 19. augusta 2005

(ďalej len „zmluva“) v zmysle (ďalej len

„OSP“).

Sťažovateľka uviedla, že «dňa 19. augusta 2005 uzavrel žalobca s N. (žalovaná,

pozn.) Zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške

1.700.000.000,- Sk Žalobcovi, ktoré boli určené pre investičné zámery rôznych podnikov.

Po uzatvorení Zmluvy v dôsledku mediálneho tlaku, najmä v dôsledku vyslovenia

pochybností o transparentnosti verejnej súťaže, Žalobca dňa 25. augusta 2005 vrátil všetky

finančné prostriedky vo výške 1.584.470.000,- Sk spolu s bankou vypočítanými úrokmi späť

na účet N., a to najmä z dôvodu predísť podozreniam z možného zneužitia prijatých

peňažných prostriedkov.

Vzniknutú situáciu navrhol N. riešiť uzavretím dohody o zrušení zmluvného vzťahu so

Žalobcom, a preto dňa 10. septembra 2005 uzavreli Žalobca a N. Dohodu o zrušení zmluvy

o správe rizikového kapitálu č. G 20050801... Skutočnosti, ktoré uviedol N. o

transparentnosti, resp. netransparentnosti verejnej súťaže a ktoré viedli k uzavretiu Dohody

o zrušení zmluvy o správe rizikového kapitálu, boli nepravdivé a do dnešného dňa neboli

preukázané. Navyše N. v televíznej relácii odvysielanej dňa 16. mája 2006 vyslovil názor, že

Žalobca spôsobil N. škodu vo výške 10,92 mil. Sk v súvislosti s vymáhaním finančných

prostriedkov od Žalobcu pri riešení celej kauzy. Toto vyjadrenie považoval Žalobca za

podstatné porušenie Dohody o zrušení zmluvy o správe rizikového kapitálu, pretože v

zmysle Preambuly, bodu II „zmluvné strany budú vzájomne a aj samostatne postupovať a

konať tak, aby nedochádzalo k prípadnému poškodzovaniu dobrého mena“. Uvedené

vyjadrenie odvysielané v televízii jednoznačne poškodilo dobré meno Žalobcu, keďže sa

vôbec nezakladalo na pravde, pretože je preukázané, že Žalobca dobrovoľne vrátil

poskytnuté peňažné prostriedky bez vyzvania alebo akejkoľvek urgencie. V dôsledku tohto

podstatného porušenia Dohody Žalobca listom zo dňa 23. októbra 2006 odstúpil od Dohody

o zrušení zmluvy o správe rizikového kapitálu uzavretej dňa 10. septembra 2005. Podanou

žalobou sa Žalobca domáhal určenia platnosti Zmluvy.».

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 13. mája 2010 žalobu sťažovateľky

zamietol. Podľa sťažovateľky okresný súd „poukazoval spravidla na preventívny charakter

určovacej žaloby, ktorá má poskytnúť ochranu práva Žalobcu skôr než dôjde k porušeniu

právneho vzťahu alebo práva. Podľa názoru prvostupňového súdu Žalobca nepreukázal

naliehavý právny záujem na určení platnosti Zmluvy, keďže by podľa jeho názoru prípadné

určenie platnosti Zmluvy nebolo spôsobilé zlepšiť právne postavenie Žalobcu. Žalobca sa

podľa jeho právneho názoru mohol žalobou domáhať napr. nároku na náhradu škody,

ochrany dobrej povesti a podobne. Z odôvodnenia a právnej argumentácie uvedenej

v Rozsudku Okresného súdu vyplýva veľké množstvo potencionálnych ďalších sporov,

okrem iného to však nerieši to, čo bola hlavným zámerom sledovaným pôvodnou Zmluvou.

Prípadnou žalobou o plnenie, na ktorú Okresný súd Žalobcu v tejto súvislosti odkazuje by

nebolo možné dosiahnuť realizáciu predmetu Zmluvy.“.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn.

z 23. februára 2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom námietky sťažovateľky

o nedostatočnom právnom zdôvodnení prvostupňového rozsudku považoval za

neodôvodnené.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd ako odvolací súd „dôsledne nepostupoval

v intenciách základných procesných zásad, a teda nezistil dostatočne skutkový stav

a nevykonal dôkazy nevyhnutné na dostatočné posúdenie predmetnej právnej veci. Následne

Porušiteľ v rámci preskúmacieho konania nezrušil napadnutý Rozsudok Okresného súdu,

ako súdu konajúceho v prvom stupni, ktoré má tie isté právne vady. Týmto došlo zo strany

Porušiteľa k porušeniu základných práv Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na

súdnu a inú právnu ochranu.“.

Sťažovateľka podrobne opisuje udalosti, ktoré predchádzali podaniu jej sťažnosti

ústavnému súdu v jej právnej veci. Vo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného

práva podľa a listiny a práva podľa dohovoru

v priebehu konania pred všeobecnými súdmi poukázala najmä na tieto skutočnosti:

«1) V rozsudku Krajského súdu sa na strane 3 odôvodnenia uvádza:

„V prejednávanej veci žalobca existenciu naliehavého právneho záujmu na určení platnosti

Zmluvy o správe rizikového kapitálu č. G 20050801 nepreukázal.“

Ďalej Porušiteľ uviedol: „Rozhodnutie súdu pozitívne určujúce, že predmetná zmluva

je platná, nemôže byť spôsobilé zlepšiť právne postavenie žalobcu.“

V súvislosti s preukázaním naliehavého právneho záujmu Sťažovateľ uvádza, že

sporný naliehavý právny záujem jednoznačne vyplýva už z povahy samotnej Žaloby

o určenie platnosti Zmluvy. Porušiteľ právnu vec založil na nesprávnom právnom posúdení,

nakoľko opomenul, že bez takéhoto určenia platnosti je postavenie Žalobcu neisté a má

značný dopad na jeho postavenie v podnikateľských kruhoch, najmä na jeho budúce

podnikateľské aktivity. Sťažovateľ totiž bez určenia platnosti Zmluvy nemôže vykonávať

činnosti, ku ktorým ho uvedená Zmluva oprávňuje a zároveň aj zaväzuje. Dosiahnuť

elimináciu stavu právnej neistoty na strane Sťažovateľa nebolo možné dosiahnuť žiadnym

iným spôsobom ako určovacou žalobou. Určovacia žaloba prestavuje v tomto prípade

účinnejší právny prostriedok na ochranu jeho práv a oprávnených záujmov a plne

zodpovedá povahe vzťahu, ktorý medzi Sťažovateľom a N. vznikol... Určovacia žaloba by

teda neviedla k zbytočnému množeniu sporov, ale práve naopak, určenie platnosti Zmluvy

by upravilo neisté postavenie Žalobcu a N. vyplývajúce zo Zmluvy.

Porušiteľ ďalej uviedol, že určovacia žaloba je neopodstatnená všade tam, kde už

došlo k porušeniu práva. Vo vzťahu k tejto právnej argumentácií si Sťažovateľ dovoľuje

poukázať na skutočnosť, že zásada, podľa ktorej možnosť uplatnenia žaloby na plnenie

spravidla vylučuje právny záujem na žalobe určovacej nie je absolútna a nemožno ju

chápať ako všeobecne záväznú a platnú. Je neprípustné, aby bolo účastníkovi konania

odopreté právo na súdnu ochranu prostredníctvom žaloby v zmysle ust. v

tých prípadoch, ak preukáže naliehavý právny záujem na tom, aby bolo rozsudkom súdu

určené konkrétne právo alebo právny vzťah, napriek tomu, že mohol žalovať priamo

žalobou na plnenie.

... Sťažovateľ navrhnutými dôkaznými prostriedkami a svojimi vyjadreniami jasne

preukázal, že v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie

spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov... Je nepochybné, že

v predmetnom spore by sa v prípade, že by súd vyniesol rozsudok dosiahlo odstránenie

spornosti, spočívajúcej v neistote existencie resp. existencie právneho vzťahu, t. j. platnosti

Zmluvy. Na túto skutočnosť Porušovateľ vôbec neprihliadol a tým spôsobil porušenie

základných práv Sťažovateľa.

2) V Rozsudku Krajského súdu sa na strane 3 okrem iného uvádza: „návrh žalobcu

na vykonanie dôkazov svedčiacich v jeho prospech, a to pripojením trestného spisu

vedeného na Špeciálnom súde v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn.

BB - súd zamietol, nakoľko dokazovanie v naznačenom smere považuje za

neúčelné a nadbytočné“...

Dôkazy, ktoré Sťažovateľ opakovane navrhoval vykonať by jednoznačne preukázali,

že Sťažovateľ pri uzatváraní Dohody o zrušení Zmluvy konal pod vplyvom nepravdivých

a zavádzajúcich informácií zo strany N. a pod nátlakom s reálnou hrozbou začatia

trestného stíhania, ako aj o tej skutočnosti, že predmetným konaním došlo k porušeniu

dobrého mena Sťažovateľa.

Porušiteľ teda v rozpore s povinnosťami, ktoré mu ukladá

nevykonal dokazovanie napriek tomu, že vykonanie navrhovaných dôkazov by bolo pre

predmetné konanie podstatné a prispelo by k dostatočnému objasneniu skutkového stavu.

Porušiteľ porušil svoju povinnosť dostatočne zistiť skutkový stav, čo preukazujú aj vyššie

citované časti odôvodnenia rozsudku, z ktorých nepochybne vyplýva, že mal vykonať

dokazovanie a mal na tento účel použiť všetky dostupné prostriedky (ust. § 213 ods. 3 a 4

).

3) K ďalšiemu porušeniu procesných zásad konania na strane Porušiteľa pri

rozhodovaní a preskúmavaní Rozsudku Okresného súdu došlo v dôsledku nerešpektovania

ust. ... Obsah ani jednej zápisnice v predmetnej právnej veci nedáva

podklad pre záver, že súd prvého stupňa dôsledne postupoval podľa tohto ustanovenia.

Citované ustanovenie ukladá povinnosť súdu oboznámiť účastníkov konania na pojednávaní

s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným

náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré vykonané nebudú.

Účastníkom konania sa tak vytvorí možnosť, aby tomu, s čím ich oboznámil súd,

prispôsobili svoj ďalší procesný postup. V nedodržaní postupu v zmysle ust. § 118 ods. 2

, ku ktorému došlo v danej veci, treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom

na individuálne okolnosti preskúmavanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto

ustanovením a neprispela k predvídateľnosti postupu a rozhodovania súdu...

4) Porušiteľ v rozsudku uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením

Rozsudku Okresného súdu, a preto sa v odôvodnení obmedzil len na strohé konštatovanie

správnosti niekoľkých dôvodov napadnutého rozhodnutia... Požiadavky na obsah rozsudku

stanovuje aj ust. , podľa ktorého má súd povinnosť presvedčivo a dostatočne

odôvodniť svoje rozhodnutie a vysporiadať sa so všetkými námietkami účastníkov. Porušiteľ

spolu túto svoju povinnosť pri odôvodňovaní Rozsudku Krajského súdu náležite

nerešpektoval. Porušením svojej povinnosti účastníkovi odoprel právo dozvedieť sa

o príčinách rozhodnutia súdu... Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že napadnuté

rozhodnutie Porušiteľa je arbitrárne... Zo strany Porušiteľa naviac došlo k ďalším

pochybeniam, keď nezrušil Rozsudok Okresného súdu, ktorý zjavne vychádzal

z nedostatočne zisteného skutkového stavu prvostupňového súdu a bol postihnutý

procesnými vadami, právnu vec nesprávne právne posúdil a predmetné konanie nevrátil na

ďalšie konanie.

5) Tieto skutočnosti podľa názoru Sťažovateľa nepochybne preukazujú, že Okresný

súd dôsledne nepostupoval v intenciách základných zásad konania, a teda nezistil

dostatočne skutkový stav a nevykonal dôkazy nevyhnutné na dostatočné posúdenie

predmetnej právnej veci, následne Porušiteľ v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia

nevykonal dokazovanie, neodstránil vady prvostupňového konania a ani nezrušil napadnuté

rozhodnutie súdu konajúceho v prvom stupni (Okresný súd), ktoré má tie isté právne vady,

čím došlo zo strany Porušiteľa k porušeniu základných práv Sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie a na súdnu a inú právnu ochranu...»

V súvislosti s namietanými pochybeniami okresného súdu a krajského súdu v jej

právnej veci poukazuje sťažovateľka v sťažnosti aj na právne názory Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (obsiahnuté v rozsudkoch sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. ) k otázke posudzovania existencie naliehavého právneho záujmu pri

určovacích žalobách, ktoré podľa jej názoru preukazujú oprávnenosť ňou podanej žaloby.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 23. februára 2011, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn.

z 13. mája 2010, došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, „nakoľko sťažovateľ náležite preukázal svoj naliehavý právny záujem na

určení, že Zmluva je platná, keďže:

• predpoklad, že možnosť žaloby na plnenie spravidla vylučuje právny záujem na

žalobe určovacej nemožno chápať všeobecne a naliehavý právny záujem Sťažovateľa na

určení neplatnosti právneho úkonu je preto potrebné skúmať so zreteľom na individuálne

okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby

a konečný zmysel Sťažovateľom navrhovaného rozhodnutia;

• a priori preto nie je vylúčené, aby v odôvodnených prípadoch, kedy možno síce

žalovať na splnenie povinnosti, bol daný aj naliehavý právny záujem na určení právneho

vzťahu alebo práva;

• žalobou na plnenie by nebolo možné v predmetnom prípade riešiť celý obsah

a dosah sporného právneho vzťahu založeného Zmluvou a rozsudok súdu znejúci na plnenie

by síce obsahoval určenie práva alebo právneho vzťahu, ale toto určenie by sa uviedlo iba

v odôvodnení rozsudku ako predpoklad pre výrok na plnenie;

• Sťažovateľ by v danom právnom vzťahu navrhovaným určením dosiahol

odstránenie spornosti právneho vzťahu založeného Zmluvou a určovacou žalobou by sa

vytvoril pevný právny základ pre právne vzťahy Sťažovateľa a N. vzniknuté na základe

Zmluvy;

• vzťah žaloby určovacej a žaloby na plnenie je vzťahom prejudiciality a rozhodnutie

o určovacej žalobe predstavuje pre súd záväzne vyriešenú prejudiciálnu otázku a súd

rozhodujúci o žalobe na plnenie je ním viazaný.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„- rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: zo dňa

23. februára 2011 boli porušené základné ústavné práva Sťažovateľa na:

spravodlivé súdne konanie a súdnu a inú právnu ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a

- zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: zo dňa

23. februára 2011 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie;

- priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. základného práva podľa listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených

vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť

konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo

k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ) a či možno ich

konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia

a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na

základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú

uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. ). Reálne uplatnenie a garantovanie

základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani

nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 23. februára 2011.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku najskôr poukázal na obsah

odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. z 13. mája 2010,

ktorým zamietol žalobu (sťažovateľky), pričom okrem iného v ňom uviedol, že súd prvého

stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že «žalobca sa domáhal, aby súd určil, že zmluva

o správe rizikového kapitálu z 19. 8. 2005 č. G 20050801 uzavretá medzi účastníkmi je

platná. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie finančných prostriedkov v sume

1.700.000.000,- Sk žalobcovi, ktoré boli určené pre investičné zámery rôznych podnikov.

Žalovaný namietal neexistenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.

Súd zistil, že účastníci uzavreli 10. 9. 2005 dohodu o zrušení zmluvy o správe

rizikového kapitálu č. G 20050801 a žalobca listom z 23. 10. 2006 odstúpil od tejto dohody.

Ako dôvod uviedol, že zo strany žalovaného bola porušená Preambula II. dohody

odvysielaním televíznej relácie 6. 10. 2006, ktorým žalovaný poškodil dobré meno žalobcu.

Po vykonanom dokazovaní súd zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáha

určenia platnosti Zmluvy o správe rizikového kapitálu č. G 20050801 uzavretej medzi

účastníkmi konania, nakoľko došlo z jeho strany k odstúpeniu od Dohody, ktorou bola

predmetná zmluva zrušená.

Určovacia žaloba ( ) má spravidla preventívny charakter - jej

účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu

právneho vzťahu alebo práva [určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená

tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie

povinnosti ( )]. V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti,

treba vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického

života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych sporov.

Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu

alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa ,

avšak neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti)

preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu;

v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny

záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle,

že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie

spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa

určením, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy

účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu

žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych

pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to,

čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným

určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty

v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu

predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom

ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po

ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý

právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre

zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá - ktorá určovacia žaloba nie je

z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým

alebo prípustným prostriedkom ochrany; práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal

meritom veci (otázkami aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania).

Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej

otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva,

alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či

tu je (nie je) právny vzťah alebo právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

, uverejnený v ZSP 81/2006).

V prejednávanej veci žalobca existenciu naliehavého právneho záujmu na určení

platnosti Zmluvy o správe rizikového kapitálu č. G 20050801 nepreukázal. Rozhodnutie

súdu pozitívne určujúce, že predmetná zmluva je platná, nemôže byť spôsobilé zlepšiť

právne postavenie žalobcu. Ak by si žalovaný dobrovoľne neplnil svoje povinnosti

vyplývajúce mu z uvedenej zmluvy, žalobca by nemal inú možnosť, ako domáhať sa ich

plnenia na základe žaloby o splnenie povinnosti ( ); určovacia žaloba

by pritom mala byť spôsobilá predísť prípadným ďalším žalobám. Žalobca tiež nepreukázal,

aký dopad by malo mať takéto určenie na jeho postavenie v podnikateľských kruhoch, ako

aj na jeho podnikateľské aktivity.

Rovnako je neopodstatnená určovacia žaloba tam, kde už k porušeniu práva (podľa

žalobcu k poškodeniu jeho dobrého mena) došlo. V takom prípade sa žalobca mohol

žalobou domáhať, napr. nároku na náhradu škody, ochrany dobrej povesti a pod.

„Naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej

právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho

postavenia a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. Ak však k porušeniu

práva už došlo a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia vyplýva

( ), nemá preventívna ochrana poskytovaná podľa ustanovenia

písm. c/ žiadny zmysel a význam. Vo väčšine prípadov preto v takomto prípade

nemôže mať žalobca naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah je alebo právo

je, alebo nie je.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , uverejnený v ZSP

75/2003).

Keďže žalobca v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na určení predmetnej

zmluvy, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

V neposlednom rade súd poukazuje na tie skutočnosti, že Dohoda o zrušení zmluvy

bola podpísaná dňa 10. 9. 2005, pričom k odstúpeniu od tejto dohody došlo listom zo dňa

23. 10. 2006, čo je päť mesiacov po udalosti (televízna relácia odvysielaná dňa 16. 5.

2006), v dôsledku ktorej od Dohody odstúpil. Samotná žaloba na určenie platnosti Zmluvy

bola na súd podaná dňa 14. 8. 2008, čo je tri roky po jej uzavretí a takmer 22 mesiacov od

odstúpenia od Dohody, ktorou bola táto Zmluva zrušená.

Návrh žalobou na vykonanie dôkazov svedčiacich v jeho prospech, a to pripojením

trestného spisu vedeného na Špeciálnom súde v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn.

BB-3Tš 18/06 súd zamietol, nakoľko dokazovanie v naznačenom smere považuje za

neúčelné a nadbytočné.».

V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku formuloval krajský súd svoje

vlastné právne závery k námietkam sťažovateľky vyjadreným v odvolaní, keď najmä

uviedol:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku,

a preto sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozsudku ( ).

Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku i s prihliadnutím na

tvrdenia žalobcu v odvolaní, odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s názorom odvolateľa

o nedostatočne vykonanom dokazovaní pred súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa vo

veci vykonal dostatočné dokazovanie, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval

za rozhodujúce a prečo nevykonal ďalšie dôkazy. Odvolací súd sa s týmto názorom súdu

prvého stupňa stotožnil a tiež považuje za neúčelné a nadbytočné pre rozhodnutie v danej

veci vykonať dôkaz pripojením trestného spisu vedeného na Špeciálnom súde v Pezinku

sp. zn. BB - a taktiež za neúčelné považuje vykonanie výsluchu štatutárneho

zástupcu žalobcu na okolnosti uzavretia Zmluvy a Dohody o zrušení zmluvy.

Ďalší dôvod, ktorý žalobca na preukázanie naliehavého právneho záujmu uviedol, že

zmluva nezakladá len nárok na finančné plnenie, ale i jeho povinnosť vykonávať určité

činnosti dohodnuté v zmluve, je dôvodom právne irelevantným pre posúdenie existencie

naliehavého právneho záujmu na určení, či tu právo alebo právny vzťah existuje alebo nie.

Každá zmluva totiž sama osebe zakladá dvojstranný vzťah medzi účastníkmi v tom smere, že

za peňažné plnenie sa poskytuje protihodnota vo výkone niečoho, dodávke tovaru a pod.“

Rovnako za nedôvodné krajský súd považoval námietky týkajúce sa odôvodnenia

odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu. V tejto súvislosti uviedol, že „právne

závery súdu prvého stupňa sú plne v súlade s rozhodovacou praxou, čo osobitne vyplýva

i z citácie rozsudkov NS SR, uvedený v napadnutom rozsudku a z ,

podľa ktorého súd prvého stupňa rozhodol. Napadnuté rozhodnutie svojou jasnou

a výstižnou argumentáciou v právnych záveroch, preto odvolací súd už nedopĺňal

a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie uvedené na str. 5, 6 a 7 napadnutého

rozsudku.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1

potvrdil ako vecne správny.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že krajský súd svoje rozhodnutie

síce stručne, ale napriek tomu primeraným spôsobom odôvodnil, keď sa stotožnil

so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka považuje za porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spôsob, akým sa krajský súd ako

odvolací súd a pred ním okresný súd ako súd prvého stupňa vysporiadali s vykonanými

dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových

a právnych záverov v ich meritórnych rozhodnutiach.

Z namietaného rozsudku krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na obsah rozhodnutia

súdu prvého stupňa pritom podľa názoru ústavného súdu zjavne vyplýva, že krajský súd sa

s podstatnými námietkami sťažovateľky, ktoré uviedla v podanom odvolaní (a ktoré tvoria

aj podstatnú časť argumentácie sťažovateľky v sťažnosti predloženej ústavnému súdu)

zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal.

Právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zahŕňa nepochybne aj právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia

súdu v limitoch dohovoru (a aj a listiny),

ústavný súd vo svojej judikatúre štandardne poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby

odôvodnil svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť

rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len

so zreteľom na konkrétne okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia

nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,

ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (). Je vecou

ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť

spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Za kľúčový v danom prípade treba považovať právny záver krajského súdu, v zmysle

ktorého sťažovateľka nepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacej

žalobe. V tejto súvislosti ústavný súd zastáva názor, že naliehavý právny záujem na určení

platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu nemá každý, kto v rámci konkrétneho právneho

sporu tvrdí, že ide o platný, resp. neplatný právny úkon.

Spôsob posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c)

krajským súdom by sa v okolnostiach posudzovanej veci mohol stať predmetom

prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktorými sa krajský

súd pri svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (m. m.

). Podľa názoru ústavného súdu ale výklad krajského súdu vyúsťujúci v podstate

do záveru, že ani prípadné určenie platnosti zmluvy nemôže byť spôsobilé zlepšiť právne

postavenie sťažovateľky vo vzťahu k jej podnikateľským aktivitám, nemožno považovať za

zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľky krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd na jeho meritórne preskúmanie

nie je oprávnený. Záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu na strane sťažovateľky

v danej veci nemá preto ústavný súd dôvod spochybňovať.

Z (citovaných) právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení namietaného rozsudku

krajského súdu k jednotlivým odvolacím námietkam sťažovateľky a k hodnoteniu

odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu ako celku nevyplýva jednostrannosť

alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku

krajského súdu sa aj vzhľadom na už uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery

krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými článkami , listiny

a dohovoru.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je a ani nemôže

byť ďalšou opravnou inštitúciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľka, a tak

preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa

, ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov

ustanovených v až , ktorých ustálený výklad vyplýva z doterajšej

judikatúry ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému

všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje

svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie

základného práva alebo slobody (). Keďže ústavný súd v namietanom

rozsudku krajského súdu takéto nedostatky nezistil, odmietol sťažnosť sťažovateľky pri

predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012