Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2881 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (3903)bc8/370118.738ca7.pdf
PDF · 102.35 KB
No categories available
1MCdo/1/2009
Najvyšší súd 1 M Cdo 1/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Š. J., bývajúceho v S.,
zastúpeného JUDr. J. F., advokátkou v B., proti žalovanej S. F., s.r.o., P., o určenie
neplatnosti zmlúv, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 37 C 57/2006,
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 23. apríla 2007 č.k. 37 C 57/2006-53 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave z 10. decembra 2007 sp.zn. 11 Co 150/2007, rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 10. decembra
2007 sp.zn 11 Co 150/2007 a rozsudok Okresného súdu Trnava z 23. apríla 2007 č.k.
37 C 57/2006-53 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na Okresnom súde Trnava sa žalobca domáhal určenia, že zmluva
o úvere z 10. júna 2003 a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti
z 10. júna 2003 (ďalej len “zmluva o zabezpečení“), uzavreté medzi účastníkmi konania sú
neplatné.
Okresný súd Trnava rozsudkom z 23. apríla 2007 č.k. 37 C 57/2006-53 žalobu
zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy konania 8 610,50 Sk
(285,82 EUR) do troch dní od právoplatnosti rozsudku do rúk právneho zástupcu žalovanej
(JUDr. J. L.). Svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že žaloba, ktorou sa žalobca
domáhal určenia neplatnosti zmlúv nie je dôvodná, nakoľko v konaní nebolo
preukázané, že zmluva o úvere a zmluva o zabezpečení sú v rozpore s platnými právnymi
predpismi alebo v rozpore s dobrými mravmi. Ide o štandardné zmluvy vyhotovené
žalovanou, ktoré mal žalobca možnosť si preštudovať a slobodne sa rozhodnúť, či podmienky
v nich uvedené bude akceptovať a zmluvy podpíše, alebo nie. Stotožnil sa s názorom
žalovanej, že nie je možné zbavovať sa žalobou podanou na súd na vyslovenie neplatnosti
zmlúv zodpovednosti za vlastné (slobodné a vážne) konanie (bez nátlaku a tiesne) a ani súd
nemôže v tomto konaní sanovať a reparovať predchádzajúce rozhodnutie účastníka zmluvy,
ktorý si svoj právny úkon dodatočne premyslel a rozmyslel.
Krajský súd v Trnave na odvolania oboch účastníkov rozsudkom z 10. decembra 2007
sp.zn. 11 Co 150/2007 rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovanej náhradu trov konania 8 768,50 Sk (291,06 EUR) do rúk advokáta.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci žalobca nemohol mať žiadny
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere, pretože argumentáciu
neplatnosti takejto zmluvy bolo možné vzniesť i v rámci obrany proti prípadnej požiadavke
žalovanej voči žalobcovi na peňažné plnenie (za predpokladu, že by sa žalovaná domáhala
zaplatenia sumy poskytnutej žalobcovi podľa zmluvy o úvere) a súd by ju musel vyriešiť ako
prejudiciálnu otázku. Pokiaľ ide o zabezpečovaciu zmluvu, ani tu nebolo možné úspešne
žalovať jej neplatnosť predovšetkým preto, že v takomto prípade bolo možné ochranu
právneho postavenia žalobcu dosiahnuť žalobou o určenie vlastníctva bytu, ktorým bola
zabezpečená pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o úvere.
Na základe podnetu žalobcu podal proti rozsudku okresného súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej
republiky. Navrhol, aby dovolací súd oba uvedené rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, že v súvislosti s otázkou naliehavého
právneho záujmu sa nestotožňuje so závermi odvolacieho súdu. Podľa názoru krajského súdu
mala byť otázka neplatnosti úverovej zmluvy riešená ako otázka prejudiciálna v konaní
o vydanie plnenia. Na podanie žaloby na vydanie plnenia však v danom prípade bola aktívne
legitimovaná žalovaná, ktorá takúto žalobu nepodala, teda žalobca nemohol riešenie platnosti
úverovej zmluvy v takomto konaní iniciovať ani inak ovplyvniť. Vyslovil nesúhlas aj
s názorom krajského súdu, podľa ktorého by žalobca, pokiaľ ide o zmluvu o zabezpečení,
dosiahol ochranu svojho právneho postavenia žalobou o určenie vlastníctva k bytu, ktorým
bola zabezpečená pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o úvere. Takéto konanie by neriešilo
právne postavenie žalobcu vyplývajúce zo zmluvy o úvere, preto výlučne žalobou o určenie
neplatnosti obidvoch zmlúv mohol vyť vytvorený pevný základ pre účastníkov sporu
a vyriešený celý obsah a dosah uvedených právnych vzťahov. Vecne a procesne je nesprávne
aj rozhodnutie okresného súdu, ktorý vyslovil záver, že zmluva o úvere i zmluva
o zabezpečení sú v súlade s dobrými mravmi. V rámci vykonaného dokazovania žalobca
uviedol, že výška úrokov dohodnutá medzi zmluvnými stranami v Čl. I bod 1/ zmluvy o úvere
bola stanovená z celkovej požičanej sumy 250 000,-- Sk (8 298,48 EUR) vo výške 60 %
ročne, t.j. 150 000,-- Sk (4 979,09 EUR) ročne. Napriek tomu, že výška úrokov pri poskytnutí
úveru nie je stanovená a úroky sú predmetom voľného zmluvného dojednania medzi
účastníkmi zmluvného vzťahu, táto skutočnosť neznamená, že možno dohodnúť úroky
v akejkoľvek výške. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ustanovením § 39
Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Preto sa mal súd v rámci
dokazovania touto skutočnosťou zaoberať a ustáliť, či obsah právneho úkonu, v ktorom je
výška úrokov 60 % ročne, neodporuje dobrým mravom, a to aj v prípade, keď sa účastníci
právneho úkonu na výške úrokov dohodli. Za účelom určenia prípustnej miery úroku mal súd
doplniť dokazovanie vyjadrením jedného alebo viacerých peňažných ústavov k výške
úrokovej miery poskytovanej v peňažných ústavoch a potom o žalobe rozhodnúť. Keďže tak
neurobil, postihol konanie inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Rovnaké kritériá platia pre posúdenie súladu zmluvy o úvere s dobrými mravmi v Čl. II bod
2/ zmluvy o úvere upravujúcom úroky z omeškania dohodnuté medzi zmluvnými stranami
vo výške 0,27 % z požičanej sumy denne. Okrem toho zmluva o úvere je v rozpore s dobrými
mravmi aj z toho dôvodu, že pre rovnaké porušenie zmluvných podmienok, omeškanie
so zaplatením splátky úveru, postihuje žalobcu dvoma spôsobmi, jednak úrokom z omeškania
a jednak v Čl. IV bod 1/ zmluvy zmluvnou pokutou, čo je možné považovať za šikanózny
výkon práva.
Žalobca sa vo svojom vyjadrení stotožnil s obsahom mimoriadneho dovolania.
Žalovaná sa vo vyjadrení stotožnila so závermi oboch súdov nižšieho stupňa a navrhla
mimoriadne dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že
boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky a že je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozsudky krajského
a okresného súdu, ako aj konanie, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo a dospel k záveru,
že mimoriadne dovolanie je dôvodné.
V danom prípade sa žalobca v súdnom konaní domáhal určenia neplatnosti dvoch
zmlúv – zmluvy o úvere z 10. júna 2003 a zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva.
Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (§ 80 písm.c/
O.s.p.).
Za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm.c/ O.s.p. považuje súdna prax aj žalobu
o neplatnosť právneho úkonu, ako jeden z právnych prostriedkov ochrany spotrebiteľa.
Naliehavý právny záujem žalobcu na určení neplatnosti právneho úkonu je potrebné skúmať
so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný
podaním určovacej žaloby a konečný zmysel žalobcom navrhovaného rozhodnutia (porovnaj
aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 224/2008).
Pri skúmaní podmienok uvedených v § 80 písm.c/ O.s.p., umožňujúcich riešenie
práva, resp. právneho vzťahu súdnym rozhodnutím treba vychádzať z toho, že naliehavý
právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere, pôžičke má žalobca – spotrebiteľ
(ktorého špecifické postavenie ako slabšej strany v spore osvedčuje predovšetkým úprava
v komunitárnom práve, početná judikatúra súdov európskych spoločenstiev, v nie poslednom
rade i domáca právna úprava), pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný
dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy,
týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky). Jeho postavenie sa stane istejšie, nebude vystavený
sankciám za nezaplatenie odplaty; ktorá je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho
zákonníka). V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožňuje s názorom prezentovaným
v mimoriadnom dovolaní, že právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah, bez
ohľadu na zmluvnú voľnosť ho stanoviť a bez ohľadu na to, kto rozpor s dobrými mravmi
zavinil, ako i na to, či druhá strana pri vzniku zmluvy bola v dobrej viere, dostane do rozporu
so všeobecne uznávaným názorom, ktorý vo vzťahu medzi ľuďmi určuje (niekedy aj
v právnych normách), aký má byť obsah tohto právneho úkonu tak, aby bol v súlade
so základnými morálnymi zásadami.
Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky)
pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je
ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov
totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav
pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými
ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Preto sa touto skutočnosťou mal súd v rámci dokazovania
zaoberať a ustáliť, či obsah právneho úkonu, v ktorom je výška úrokov 60 % ročne,
neodporuje dobrým mravom, aj keď sa účastníci právneho úkonu na výške úrokov dohodli.
Za účelom určenia prípustnej miery úroku preto treba doplniť dokazovanie vyjadrením
minimálne jedného peňažného ústavu k výške úrokovej miery poskytovanej v peňažných
ústavoch, až potom možno o žalobe rozhodnúť.
V preskúmavanej veci nemožno tiež opomenúť (v súvislosti s argumentáciou
odvolacieho súdu), že na podanie žaloby o peňažné plnenie je aktívne legitimovaný iba
veriteľ, teda nebankový subjekt, ktorý takúto žalobu nepodal a ani nepodá, keďže v danom
prípade nastala okolnosť (žalobca nezaplatil dve po sebe idúce splátky), ktorá spôsobila
zročnosť celého dlhu. Žalobca by nemal pri takomto výklade možnosť žiadať o posúdenie
platnosti úverovej zmluvy, čo je odňatie spravodlivosti. Tento naliehavý právny záujem má
spotrebiteľ aj popri možnosti uplatňovať vecné práva k predmetu zabezpečenia. Zmluva
o zabezpečovacom prevode práva má vo vzťahu k zmluve o úvere akcesorickú povahu.
Žalobou o určenie vlastníckeho práva k bytu sa nevyrieši hlavný záväzok žalobcu. Vzhľadom
na aktuálnu právnu úpravu § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), v zmysle ktorého
ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, správa
katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí
aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie
súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka, má spotrebiteľ naliehavý právny
záujem na určení neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.
Na základe vyššie uvedených skutočností s tým, že pri rozhodovaní v konkrétnom
prípade uplatneného práva na poskytnutie ochrany je potrebné mať vždy na zreteli základné
interpretačné pravidlo, a to ochrana slabšej strany, dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že generálny prokurátor dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O.s.p.
v spojení s § 243f ods. 1 písm.b/, c/ O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 243b ods. 2, 3 O.s.p. zrušil rozsudky krajského i okresného súdu a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň záväzný.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2009
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová