Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoCsp/3/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., C. XXX/X, zast. JUDr. Mgr. Máriou Kováčovou, advokátkou, so sídlom Nitrianske Hrnčiarovce, Pod Sokolom 12, IČO: 42 212 057, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o určenie neplatnosti právneho úkonu a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 31. októbra 2025 č. k. – 564 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500033943, uzatvorená medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom na základe žiadosti žalobkyne o poskytnutie revolvingového úveru zo dňa 23. 10. 2013, je neplatná (I.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 130 eur titulom bezdôvodného obohatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (II.) a povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 130 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (IV.). Vo zvyšnej časti súd nárok žalobkyne na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zamietol (III.). Rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (V.). Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , , , , , , , , , , , , Zákona o spotrebiteľských úveroch, , a uviedol, že zmluva, od plnenia ktorej žalobkyňa odvádza nárok na vznik bezdôvodného obohatenia, je spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko bola uzatvorená medzi žalovaným ako dodávateľom konajúcim v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobkyňou ako spotrebiteľom, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd preto na právny vzťah medzi stranami aplikoval ustanovenia upravujúce spotrebiteľské zmluvy ( a nasl. ) a o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a ustanovenia zmluvy o úvere podľa . Vzhľadom na záver dovolacieho súdu, vyjadrený v zrušujúcom uznesení - rozhodcovský rozsudok (ani rozhodnutia vydané v exekučnom konaní) nepredstavujú prekážku veci rozhodnutej, teda sú splnené procesné podmienky na prejednanie žalobkyňou uplatnených nárokov.

1.2. Vo vzťahu k nároku žalobkyne na určenie neplatnosti úverovej zmluvy sa súd zaoberal námietkou žalovaného, či je v zmysle prípustná žaloba v časti, ktorou sa žalobkyňa domáha, aby súd samostatným výrokom rozhodoval o predbežnej otázke (neplatnosti zmluvy). Žalobkyňa sa domáha tak vyslovenia neplatnosti zmluvy o úvere, ako aj vydania bezdôvodného obohatenia titulom plnenia na neplatnú zmluvu. Žaloba o určenie právnej skutočnosti je po účinnosti prípustná len v prípade, ak takáto možnosť vyplýva z osobitného predpisu, ktorým je v tomto prípade Zákona o spotrebiteľských úveroch (prípustnosť žaloby podľa sporná nebola). V takomto prípade súd na rozdiel od určenia, či tu právo je alebo nie je, neskúma naliehavý právny záujem na požadovanom určení (t.j. či podaná žaloba je vhodný procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva). Ustanovenie podmieňuje prípustnosť žaloby o určenie právnej skutočnosti výlučne existenciou osobitného predpisu, ktorý určitú osobu oprávňuje (prípadne jej ukladá) podať bližšie špecifikovanú určovaciu žalobu (uznesenie NS SR sp. zn. publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 1/2023). Žaloba na určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy bola zavedená z dôvodu ochrany spotrebiteľa práve po účinnosti . Súd je vzhľadom na uvedené toho názoru, že nároky na určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy a na vydanie bezdôvodného obohatenia môžu v zásade popri sebe obstáť. Zároveň, ak by súd pripustil správnosť argumentácie žalovaného, má za to, že vzhľadom na skutkové okolnosti zistené v konaní, je daný právny záujem žalobkyne na požadovanom určení, teda, že by bol vyhovujúci rozsudok pre ňu po právnej stránke významný a užitočný, nakoľko vo vzťahu k úveru prebieha stále exekučné konanie a rozhodnutie súdu o neplatnosti zmluvy môže byť skutočnosťou, ktorá zakladá dôvod na zastavenie exekúcie (ktorej zastavenia sa už predtým v exekučnom konaní neúspešne domáhala).

1.3. Žalobkyňa sa prvým nárokom domáhala určenia neplatnosti zmluvy o úvere. Žalovaný uvedený nárok namietal a považoval zmluvu za platnú. Súd, posúdiac zistený skutkový stav, považoval zmluvu o úvere za absolútne neplatnú. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že žalovaný poskytol žalobkyni úver za neprijateľne vysoký úrok vo výške 70% ročne, ktorý viac ako 6 násobne prevyšuje úrok poskytovaný bankami za obdobné úvery v danom období. Podľa zverejnených priemerných úrokových mierach z úverov za rok 2013 bola pri úveroch pre domácnosť (nové obchody) - spotrebiteľské a ostatné úvery v trvaní od 1 do 5 rokov úroková miera za rok 2013 vo výške 11,16 % a v mesiaci október, kedy bol úver poskytnutý vo výške 11,45 %. Najvyšší súd SR vo vzťahu k výške úroku vyslovil, že neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (sp. zn. zo dňa 26. 04. 2012 - v danom spore úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi takmer 4-násobne až 5,5-násobne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru). Súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, že výšku úrokov súd neporovnával s rovnakými (nebankovými) subjektami. Súd nepovažoval za adekvátne porovnávať úroky s úrokmi nebankových subjektov, ktoré spravidla poskytujú úvery s vyššími úrokmi, vzhľadom na vyššie riziko oproti bankovým subjektom, čo je akceptovateľné, avšak len v primeranom navýšení. Sumarizujúc uvedené, je dojednaný úrok v rozpore s dobrými mravmi ( ) a takéto dojednanie je absolútne neplatné v zmysle .

1.4. Pri posudzovaní, či za neplatnú z dôvodu rozporu s dobrými mravmi treba považovať len tú čas zmluvy, ktorá sa týka úroku alebo zmluvu ako celok, súd vychádzal z , podľa ktorého, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nie je možné oddeliť od ostatného obsahu. Tam, kde sa dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon (dôvod neplatnosti sa týka jeho podstatnej zložky), je právny úkon neplatný v celom rozsahu. Otázku možnosti a nemožnosti oddelenia právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska povahy a obsahu celého právneho úkonu, a nielen z hľadiska oddeľovanej časti. Zmluvu, pokiaľ ide o jej zákonnom určené pojmové znaky, treba chápať ako nedeliteľný celok, a teda, ak je dojednanie o výške úrokov pojmovým znakom zmluvy o úvere podľa , obsah zmluvy nebolo možné deliť tak, ako to má mysli a zmluvu je potrebné ako celok považovať za neplatnú z vyššie uvedených dôvodov.

1.5. Žalovaný namietal, že súd by mal odplatu - úrok z omeškania posudzovať v zmysle a posúdiť ho ako súladný, nakoľko neprevyšuje podstatným spôsobom odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu, ktorá bola v danom období 46,06% (preukázané súhrnnými

informáciami o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok). Podľa názoru súdu však je potrebné na zmluvu a celkové plnenia spotrebiteľa nazerať cez všetky jej ustanovenia a dojednania. Súčasťou formulára zmluvy o úvere bola aj dohoda o poskytnutí služby, obsahom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení v zmluve uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch splátok úveru za odplatu 172,79 eura. Súd nemal preukázané, že tieto zmluvné podmienky boli individuálne dojednané. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalovaného (ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané). Skutočnosť o individuálne dojednanej dohode nepreukazuje samostatný podpis pod dohodou. Naopak, žalobkyňa predložila skutkové tvrdenia, ktoré neboli zo strany žalovaného účinne popreté, spočívajúce v tom, že na získanie úveru musela podpísať všetky dokumenty, ktoré jej boli predložené, pričom obsah týchto dokumentov jej nebol nijako vysvetlený. Mechanizmus, ktorý popisuje žalobkyňa (že jej boli predložené viaceré dokumenty s tým, že ak chce získať pôžičku, musí ich všetky podpísať), nijako nedáva priestor na starostlivé posúdenie, pochopenie a individuálne vyjednanie akejkoľvek zmluvnej podmienky.

1.6. Súd dospel k záveru o značnej nerovnováhe takejto dohody v neprospech spotrebiteľa, na základe ktorej mala žalobkyňa zaplatiť poplatok za možnosť odkladu splátok, ktorá v budúcnosti vôbec nemusela nastať, pričom sa nejednalo vo svojej podstate o službu, pretože sa ňou spotrebiteľovi neposkytovalo žiadne protiplnenie. Za neprijateľné podmienky sa považujú ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa, ako tomu bolo i v tomto prípade. Vzhľadom na dohodnutú splatnosť poplatku (čerpaním úveru) a dohodu o započítaní pohľadávky predstavujúcej tento poplatok s pohľadávkou dlžníka voči veriteľovi na poskytnutie dohodnutej sumy úveru, zmluvná podmienka smeruje k neprijateľným dôsledkom, a to nevyplateniu dohodnutej výšky schváleného úveru (spotrebiteľovi by tak bol poskytnutý úver znížený o poplatok za poskytnutie služby možnosti odkladu splátok). Spotrebiteľ má tak platiť za službu, ktorú v čase uskutočnenia úveru nepotrebuje a ani do budúcna potrebovať nemusí, pričom už vopred za túto službu zaplatí (znížením dohodnutej výšky úveru). Preto ide o hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Žalobkyni dojednaná služba, napriek jej žiadosti, ani poskytnutá nebola, a to napriek tomu, že splnila podmienky uvedené v zmluve, pričom odmietnutie služby veriteľ odôvodnil nesplnením ďalších podmienok poskytnutia služby, ktoré neboli v zmluve uvedené. Napokon, odplata za službu odkladu troch splátok dosahuje takmer hodnotu týchto splátok. Akákoľvek rovnováha medzi účastníkmi zmluvy pri takomto zmluvnom dojednaní je iluzórna. Veriteľ vniesol do zmluvy ďalšie poplatky, ktoré reálne navyšujú náklady úveru, nakoľko deklarovaná služba neprináša spotrebiteľovi žiadne reálne benefity a odmenu za službu hradí aj v prípade nevyužitia služby alebo odmietnutia poskytnutia služby.

1.7. Sumarizujúc uvedené, tak celková odplata úveru má s poukazom na § 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch pozostávať nielen z úroku, ale aj z odplaty za doplnkovú službu, nakoľko túto službu musela žalobkyňa na základe jej nerozporovaného tvrdenia prijať. Preto skutočná RPMN úveru je reálne vyššia, ako je uvedená v zmluve vo výške 68,57 %, ktorá je už aj tak vzhľadom na priemernú PRMN 46,06 % výrazne vyššia. Posúdením odplaty cez súd teda nedospel k inému záveru, ako k tomu, že odplata za úver je neprimeraná a v rozpore s dobrými mravmi.

1.8. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne o neplatnosti zmluvy z dôvodu nedodržania jej písomnej normy, nakoľko toto nezakladá neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť (§ 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch). Pokiaľ žalobkyňa namieta, že akceptácia návrhu zmluvy (bod 6) obsahuje rozdielne uvedenie hodnoty RPMN, a navyše úrok z omeškania, ani táto skutočnosť nezakladá neplatnosť zmluvy, pretože na platné uzatvorenie úverovej zmluvy je potrebné dojednať jej podstatné obsahové náležitosti, ktorými RPMN, ani úrok z omeškania nie sú. RPMN zároveň nepredstavuje zmluvné dojednanie, ktorého výšku možno dohodnúť, výška sa určuje presným vzorcom stanoveným právnym predpisom.

1.9. Vzhľadom k záveru o neplatnosti zmluvy, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie spočívajúce v rozdiele medzi poskytnutými prostriedkami žalobkyni a platbami na úver, ktoré je povinný vydať. Súd pre úplnosť uviedol, že bezdôvodné obohatenie by vzniklo aj z dôvodu podľa § 11 ods. 1 b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko v zmluve je uvedené RPMN v neprospech spotrebiteľa (§ 9 ods. 1 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch), zmluva neobsahuje termíny splátok ani konečnú

splatnosť úveru (§ 9 ods. 1 písm. f), k) - tieto údaje sú uvedené len v oznámení veriteľa o schválení úveru, neboli obsahom ponuky - oferty na uzatvorenie zmluvy).

1.10. Žalobkyni boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1 027,21 eura a žalobkyňa na úver uhradila celkovo 2 119,37 eura a suma 71,84 bola vymožená v exekučnom konaní. Žalobkyňa žiadala o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1 135,23 eura. Súd však konštatoval, že vzhľadom na procesný priebeh, je predmetom konania nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 130 eur.

1.11. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 14. 10. 2021 nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nad sumu 130 eur vo výroku III. zamietol (z dôvodu premlčania nároku súd priznal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za platby vykonané v trojročnej objektívnej premlčacej dobe). Voči tomuto výroku nebolo podané odvolanie, nebol predmetom prieskumu odvolacím súdom a súd tento výrok nezrušil. Zrušil výroky I., II., IV. a V. (uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 17. 03. 2022). To, že za predmet konania o vydanie bezdôvodného obohatenia odvolací súd považoval sumu 130 eur, potvrdzuje výrok rozsudku odvolacieho súdu dňa 09. 03. 2023, kde súd žalobu o zaplatenie sumy 130 eur titulom bezdôvodného obohatenia zamietol. Preto akákoľvek argumentácia žalobkyne ohľadom aplikácie 10- ročnej objektívnej premlčacej doby je bez významu. Súd, vzhľadom na záver o neplatnosti zmluvy o úvere, priznal žalobkyni sumu 130 eur titulom bezdôvodného obohatenia.

1.12. Napokon si žalobkyňa uplatnila primerané finančné zadosťučinenie vo výške 283,80 eura podľa prvá a posledná veta o ochrane spotrebiteľa. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia (rozsudok NS SR sp. zn. ). Pri jej určení súd vychádzal z funkcií primeraného finančného zadosťučinenia, ktorými sú skutočne predovšetkým funkcie satisfakčná a funkcia odradenia veriteľa (generálna prevencia) od porušovania práv spotrebiteľa, ktorých naplnenie je namieste i v okolnostiach súdenej veci. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Na druhej strane však nemôže predstavovať neprimerané obohacovanie spotrebiteľov. Pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné tiež prihliadať na osobitné okolnosti prípadu, intenzitu a spôsob zásahu do práva spotrebiteľa, časové trvanie závadného konania veriteľa, ktorý pri (a v priebehu jej trvania) dojednávaní spotrebiteľskej zmluvy nekonal v súlade so zákonom, závažnosť vzniknutej ujmy. Výška nemajetkovej ujmy môže zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila.

1.13. V prejednávanej veci súd v súvislosti s výškou finančného zadosťučinenia prihliadol na skutočnosti týkajúce sa spôsobu uzatvorenia zmluvy a obsahu jednotlivých zmluvných ustanovení. Súd vzal do úvahy neprimeranú výšku úroku, ktorý veriteľ požadoval za poskytnutie úveru, ako aj odplatu za poskytnutie služby, ktorá bola dojednaná značne v neprospech spotrebiteľa, keď za službu platil aj v prípade, ak ju nevyužil. Poplatok za službu žalovaný započítal so sumou úveru a žalobkyni tak reálne vyplatil na úver menej, teda žalobkyňa nedostala požadovanú a schválenú výšku úveru. Navyše, žalovaný ako veriteľ túto už zaplatenú službu odmietol žalobkyni poskytnúť z dôvodov, ktoré neboli zmluvne dojednané. Žalovaný sa odvolával na vlastnú smernicu (vyjadrenie na č. l. 258), ktorá okrem podmienok stanovených zmluvou vyžadovala na poskytnutie služby ďalšie podmienky, o ktorých žalobkyňa nevedela, neboli jej oznámené (opak z dokazovania nevyplýva). Žalobkyni, ktorá postupovala presne podľa zmluvných dojednaní a splnila všetky podmienky podľa zmluvy na odloženie splátok, tak nebola služba poskytnutá pre nesplnenie podmienok, o ktorých nebola informovaná. Takéto konanie veriteľa možno označiť za nekorektné, hraničiace s pravidlami morálky a riadneho uplatňovania subjektívnych práv. V skutočnosti to pôsobí tak, že žalovaný ako veriteľ získal finančné plnenie bez akéhokoľvek reálneho základu. Zohľadniac vyššie uvedené skutočnosti, súd konštatoval, že do práva žalobkyne bolo zasiahnuté nielen neprimeranými zmluvnými podmienkami a odplatou, ktoré boli značne v jej neprospech, ale aj nekorektným a netransparentným prístupom žalovaného.

1.14. Za hraničný bod výšky zadosťučinenia možno považovať reálne vzniknutú majetkovú ujmu, ktorá predstavuje sumu 1 092,14 eura (suma zaplatená žalobkyňou 2 119,37 eura mínus poskytnutá suma 1 027,21 eura). Žalobkyni však, vzhľadom na premlčanie, bola priznaná len suma 130 eur. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v prípade zrušenia rozhodnutia. Odvolací súd v uznesení sp. zn. uviedol, že porovnanie priznanej výšky finančného zadosťučinenia s

ujmou, ktorá žalobkyni vznikla, avšak si ju včas neuplatnila, odvolací súd nepovažoval za správne. Súd prvej inštancie teda, viazaný uvedeným právnym názorom, považoval za maximálnu výšku primeraného finančného zadosťučinenia výšku priznaného bezdôvodného obohatenia 130 eur. Vzhľadom k už vyššie uvedeným zásahom do práva žalobkyne ako spotrebiteľa a vzhľadom na skutočnú ujmu žalobkyne, súd považoval za adekvátne priznať žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie na hornej hranici priznanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia, t.j. vo výške 130 eur. Vo zvyšku nároku na primerané finančné zadosťučinenie súd žalobu zamietol.

1.15. O trovách konania súd rozhodol v zmysle . Pomer úspechu strán sporu je približne rovnaký. Žalobkyňa bola úspešná v nároku na určenie neplatnosti zmluvy, žalovaný bol prevažne úspešný v nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a obe strany boli približne rovnako úspešné v nároku na priznanie finančného zadosťučinenia. Súd preto rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré zahŕňa prvoinštančné, odvolacie aj dovolacie konanie.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie v časti výrokov označených ako I., II., IV. a V., ktoré odôvodnil podľa písmeno b) tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa písmeno f) tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa písmeno h) tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietol, že súd sa nevyporiadal s procesnou obranou žalovaného týkajúcou sa toho, že o nárokoch vyplývajúcich zo zmluvy o revolvingovom úvere číslo 8500033943 zo dňa 24. 10. 2013 bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom zo dňa 13. 05. 2016 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 175/09/16 vedenom pred Slovenským arbitrážnym súdom a tento rozhodcovský rozsudok nebol ani napadnutý žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku a ani inak zrušený. Význam tejto skutočnosti vo vzťahu k tomuto konania pritom spočíval v posúdení prípustnosti a dôvodnosť žaloby v časti uplatňovaného nároku na zaplatenie sumy 130 eur ako bezdôvodného obohatenia. Označený rozhodcovský rozsudok nebol napadnutý žalobou o jeho zrušenie podľa v zákonom určenej lehote, ktorá má povahu prekluzívnej lehoty. Nie je prípustné, aby zákonná úprava určená na preskúmanie rozhodcovského rozsudku bola obchádzaná podaním žaloby o zaplatenie, kedy dlžník podá žalobu (o plnenie, o určenie neplatnosti právneho úkonu) a v konečnom dôsledku tak sleduje to, aby sa na právoplatné rozhodnutie neprihliadalo. Ak zákon priznáva takémuto rozhodnutiu vlastnosť právoplatnosť a vykonateľnosť, potom je ich potrebné rešpektovať. Pre toto konanie to znamená základnú a podstatnú vec – žiadne bezdôvodné obohatenie nemôže vzniknúť, pokiaľ tu existuje právoplatné rozhodnutie ukladajúce žalobkyni povinnosť plniť a tá svoju povinnosť podľa daného rozhodnutia nesplnila. Na uvedených tvrdeniach nič nezmenilo ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. . Záver súdu o vzniku a existencii bezdôvodného obohatenia je podľa žalovaného skutkovo a právne nesprávny. V prvom rade, ku dňu vydania napádaného rozsudku dňa 31. 10. 2025 nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok zo dňa 13. 05. 2016 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 175/09/16 pred Slovenským arbitrážnym súdom bol a je právoplatným rozhodnutím, ktoré má v zmysle účinky právoplatného rozsudku súdu. Rozhodcovský rozsudok ukladá žalobkyni povinnosť plniť zo zmluvného vzťahu číslo 8500033943. Táto povinnosť nebola splnená, čo nebolo v konaní sporné. Preto základnou otázkou, ktorú mal súd posúdiť pri rozhodovaní, a zvlášť pri výroku II., bolo, na základe čoho je racionálne a po právnej stránke možné, aby vzniklo bezdôvodné obohatenie, ak nebola splnená právoplatne uložená povinnosť podľa právoplatného rozhodnutia. Toto bola kľúčová otázka pre rozhodnutie vo veci, ale súd prvej inštancie sa ňou bez akéhokoľvek zdôvodnenia nezaoberal a nevyporiadal s ňou. Napádaný rozsudok vo výroku II. popiera akékoľvek účinky právoplatnosti rozhodnutia, popiera Kým jedno rozhodnutie právoplatne uložilo povinnosť žalobkyni a ona toto rozhodnutie nesplnila, tak predsa nie je možné o takto priznanom plnení, resp. o jeho zaplatenej časti tvrdiť, že zároveň ide o bezdôvodné obohatenie, a to bez toho, aby došlo k zmene či zrušeniu takéhoto skoršieho rozhodnutia. Žalovaný napáda závery súdu o neprimeranosti úrokov, pretože závery súdu porušujú v znení účinnom ku dňu 24. 10. 2013. Dôsledky nezákonnosti sa netýkajú pritom len výroku I. Súd na podklade svojich záverov o úroku odôvodňuje aj rozhodnutie vo výroku II. a IV., ktorý je v dôsledku toho automaticky zaťažený vadou nezákonnosti. Súd prvej inštancie sa dopustil dvoch nezákonností, a to: nepostupoval podľa príslušného zákonného ustanovenia, konkrétne v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Postup, kedy súd vo veci rozhodne na základe iných, ako zákonom určených pravidiel vo vzťahu k výške odplaty za spotrebiteľský úver,

bol už posudzovaný aj v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR. Poukázal na rozhodnutie sp. zn. . Súd tiež rozhodol na základe postupu bez opory v akomkoľvek zákonnom ustanovení. V právnom poriadku neexistuje a nikdy neexistovalo žiadne zákonné ustanovenie na posudzovanie platnosti odplaty za spotrebiteľské úvery na základe priemerných úrokových sadzieb určených Národnou bankou Slovenska. Rozhodnutie súdu o neplatnosti úverovej zmluvy vo výroku I. je podľa žalovaného nezákonné a nezákonnými sú aj výroky II. a IV. Súd prvej inštancie dospel k nezákonnému záveru o dohode o poskytnutí služby. Podľa odôvodnenia rozsudku žalovaný nepoprel tvrdenie žalobkyne, že dohodu o poskytnutí služby musela uzavrieť a nemohla odmietnuť. Súd prvej inštancie prehliadol všetky podania žalovaného, v ktorých sa k dohode vyjadroval. V prvom rade, už z vyjadrenia k žalobe vyplýva, že dohoda predstavuje dobrovoľne uzavretú a individuálnu dohodu. Súd prvej inštancie pri posudzovaní dohody o poskytnutí služby nevychádzal ani z úplne a správne zisteného skutkového stavu, kedy podľa rozsudku je zrejmým, že obsahom samotnej dohody o poskytnutí služby sa nezaoberal. Pretože z bodu 8.6 zreteľne vyplýva, že dohoda nie je predpokladom a podmienkou pre získanie úveru, toto žalobkyňa nevyvrátila. Podľa žalovaného, súd prvej inštancie postupoval nezákonne aj pri posudzovaní údaju o konečnej splatnosti a termínov splatnosti splátok. Súd prvej inštancie neakceptoval bez uvedenia zákonného dôvodu a konkrétneho ustanovenia právneho poriadku pri rozhodovaní to, že zmluvu o úvere tvorí aj oznámenie veriteľa o schválení úveru. Z rozsudku nie je zrejmé, aký má mať toto posudzovanie význam pre rozhodnutie vo veci, pretože výroky I. a naň nadväzujúce výroky II. a IV. vychádzajú z neplatnosti úverovej zmluvy, nie z jej bezúročnosti. Zmluvu o revolvingovom úvere tvoria ustanoveniami nachádzajúce sa v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, zmluvné dojednania, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy tvoriace súčasť zmluvy. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 27.05. 2020. Podľa článku 7., ods. 7.1 písmeno g) zmluvných dojednaní „Súčasťou tejto Zmluvy sú Prílohy č. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, a to konkrétne: Príloha č. 7: Oznámenie Veriteľa o schválení úveru Dlžníkovi obsahujúce všetky identifikačné údaje schváleného úveru.“ Poukázal na rozhodnutie Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15, podľa ktorého zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie „konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4. ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti, explicitným vyjadrením presného dátumu v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Poukázal na to, že záver súdu spájajúci bezúročnosť úveru s neuvedením termínu konečnej splatnosti odporuje tiež smernici 2008/48/ES. Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 konštatoval, že článok sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Ani neuvedenie termínu konečnej splatnosti by nemohlo viesť k záveru o bezúročnosti úveru, pretože nie je v zmysle uvedeného spôsobilé spochybniť to, aby dlžník mal možnosť posúdiť rozsah svojho záväzku v zmysle zmluvy. Uviedol, že výrok IV. je nepreskúmateľný, pretože súd v odôvodnení rozsudku neoznačil, vo vzťahu ku ktorému (porušenému) právu spotrebiteľa toto zadosťučinenie priznáva. Rozsudok neobsahuje ani žiadne vecné dôvody, ktoré by ozrejmili vzťah medzi sumou zadosťučinenia a základom uvedeného nároku. Podľa žalovaného je nezákonným aj spôsob určenia finančného zadosťučinenia – súd ho určil tak, že hornou hranicou zadosťučinenia je suma priznaného bezdôvodného obohatenia. Tento spôsob určenia finančného zadosťučinenia je nezákonným. Súdna prax k rozhodovaniu o finančnom zadosťučinení vyžaduje, aby sa úvaha súdu opierala o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Tie sa musia týkať právnej povahy prejednávaného nároku. Uplatnenie voľnej úvahy sa podľa Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie sp. zn. ) nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch I., II., IV. a V. zmenil, žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Žalovaný žiadal priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že s odvolacími dôvodmi sa nestotožňuje a navrhuje, aby odvolací súd predmetný rozsudok potvrdil ako vecne správny. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že predmetnú rozhodcovskú zmluvu, ktorá sa odvíja od zmluvného vzťahu vzniknutého zo zmluvy o úvere, je potrebné posudzovať ako neprijateľnú podmienku podľa

ust. . Za neprijateľnú možno kvalifikovať iba podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná. Existencia samostatnej listiny s možnosťou dlžníka od takejto zmluvy odstúpiť ešte nepreukazuje individuálnosť dojednania. Žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa bola informovaná o tom, že podpisuje aj rozhodcovskú zmluvu, že bola aj oboznámená s obsahom a účelom tejto zmluvy, bolo jej jasne a zrozumiteľne vysvetlené, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy mohla odmietnuť, ako aj to, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere, a že bola poučená o následkoch podpísania rozhodcovskej zmluvy a o možnosti odstúpenia od tejto zmluvy. Súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva so žalobkyňou platne dojednaná nebola. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 29. 01. 2015 (Zbierka rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 6/2015 pod R77/2015), v ktorom uviedol, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre občianskoprávne konanie o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy. Najvyšší súd ďalej v tomto rozhodnutí uviedol, že „ak je rozhodcovská doložka (zmluva) absolútne neplatná, treba mať na zreteli, že jej absolútna neplatnosť (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa na takúto doložku (zmluvu) hľadí tak, ako keby nebola nikdy urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť (každého) právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (ex officio).“ Rozhodcovský rozsudok ako nulitný právny akt nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozsúdenej veci (konštatuje sa aj rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , , , , , i Ústavného súdu SR sp. zn. a mnohé ďalšie). Pokiaľ je rozhodcovská zmluva absolútne neplatným právnym úkonom a rozsudok rozhodcovského súdu je nulitným právnym aktom, na takéto rozhodnutie nie je možné prihliadať a nie je možné ho konvalidovať len tým, že žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote nepodala žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobkyňa tak síce mohla urobiť z dôvodu právnej istoty, pokiaľ tak neurobila, rozhodnutiu, ktoré de iure neexistuje, nie je možné priznávať právne účinky. Vzhľadom k uvedenému, žalobkyňa má za to, že rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu vydaný v konaní pod sp. zn. 175/09/16 zo dňa 13. 05. 2016 nepredstavuje prekážku rei iudicata. V rozhodcovskom konaní bolo predmetom konania zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere a v súdnom konaní je predmetom konania neplatnosť úverovej zmluvy, zaplatenie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie finančného zadosťučinenia, pričom ide o dve rozličné konania. Nie je tu založená totožnosť predmetu konania ako žalobný nárok spolu so skutkovým odôvodnením, z ktorého by mal žalobný nárok vyplývať. Z uvedeného je zrejmé, že v žiadnom prípade nemôže ísť o prekážku veci rozsúdenej - res iudicata. V danom prípade je preukázané, že žalovaný nie je bankou, no nebankovým poskytovateľom finančných služieb, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, že nebankoví poskytovatelia finančných služieb poskytujú úvery klientom za vyššie úrokové sadzby než banky a tieto úrokové sadzby sa líšia aj podľa typu finančného produktu. V súdnom konaní bolo preukázané, že nenastala primeranosť stranami dojednanej odplaty za poskytnutie úveru. Zo zmluvy o revolvingovom úvere bolo preukázané, že medzi zmluvnými stranami bol dojednaný na úrokovej sadzbe vo výške 70,01 % ročne. Podľa názoru súdu ide o úrok neprimeraný. Pritom dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s , nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Dohodnuté úroky presiahli mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy, preto ide o odplatu za poskytnutie úveru, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a neplatná podľa . Z uvedených dôvodov sa žalobkyňa plne stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu, ktorý zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Navrhla, aby odvolací súd zamietol podané odvolanie, a aby žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané ( ) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania ( ) a dôvodmi odvolania ( ) a bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní ( ) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ako vecne správne potvrdiť.

5. Podanou žalobou po pripustení jej zmeny sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 8500033943, uzavretej so žalovaným na sumu úveru vo výške 1 200 eur, zaplatenia sumy 1 135,23 eura titulom bezdôvodného obohatenia a sumy vo výške 283,80

eura ako finančného zadosťučinenia. Súčasne sa domáhala priznania náhrady trov konania. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 14. 10. 2021 č. k. -360 tak, že určil, že zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 8500033943 vo výške 1 200 eur - písomné oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8500033943 zo dňa 24. 10. 2013, na základe žiadosti žalobkyne zo dňa 23. 10. 2013, medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom a dodávateľom je absolútne neplatná (I.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 130 eur titulom bezdôvodného obohatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (II.). Vo zvyšnej časti súd nárok žalobkyne na zaplatenie bezdôvodného obohatenia zamietol (III.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 283,80 eura titulom finančného zadosťučinenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (IV.). Rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (V.). V dôsledku odvolania podaného žalovaným bol tento rozsudok predmetom prieskumu odvolacím súdom, ktorý o ňom rozhodol uznesením zo dňa 17. marca 2022 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o určení zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru za neplatnú (I.), o priznaní bezdôvodného obohatenia (II.), o priznaní finančného zadosťučinenia (IV.) a vo výroku o trovách konania (V.) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Keďže výrok o zamietnutí zvyšnej časti nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia (III.) odvolaním napadnutý nebol (odvolanie podával len žalovaný), tento výrok nadobudol právoplatnosť. Po zrušení veci súd prvej inštancie rozhodol vo veci uznesením zo dňa 25. apríla 2022 č.k.7Csp/27/2020-415 tak, že konanie zastavil (I.) a rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia (II.). O odvolaní proti tomuto rozhodnutiu rozhodol odvolací súd rozsudkom zo dňa 9. marca 2023 č. k. -472 tak, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa zastavenia konania o určenie neplatnosti zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 8500033943 zo dňa 24. 10. 2013, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným na sumu úveru vo výške 1 200 eur, potvrdil. V napadnutom zastavujúcom výroku týkajúcom sa zaplatenia sumy 130 eur titulom bezdôvodného obohatenia a sumy 283,80 eura ako finančného zadosťučinenia uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu ohľadom týchto nárokov zamietol. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O dovolaní žalobkyne proti tomuto rozhodnutiu rozhodol NS SR uznesením zo dňa 30. júla 2025 sp. zn. tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre z 9. marca 2023 sp. zn. a uznesenie Okresného súdu Nitra z 25. apríla 2022 č. k. -415 v spojení s uznesením Okresného súdu Nitra zo 14. júla 2023 č. k. -534 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie. Následne rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom.

6. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení ), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

8. Prvou odvolacou námietkou žalovaného bolo to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho procesnou obranou týkajúcou sa toho, že namietol, že o nárokoch vyplývajúcich zo zmluvy o revolvingovom úvere číslo 8500033943 zo dňa 24. 10. 2013 bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom zo dňa 13. 05. 2016 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 175/09/16 vedenom pred Slovenským arbitrážnym súdom a tento rozhodcovský rozsudok nebol ani napadnutý žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku a ani inak zrušený. Pokiaľ tu existuje právoplatné rozhodnutie ukladajúce žalobkyni povinnosť plniť, nemôže tu vzniknúť žiadne bezdôvodné obohatenie. Mal za to, že na týchto tvrdeniach nič nezmenilo ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. . K tomuto odvolací súd uvádza, že názorom NS SR v uvedenom rozhodnutí je tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd viazaný, pričom práve touto otázkou sa vo svojom rozhodnutí zaoberal NS SR a následne z jeho záverov súd prvej inštancie vychádzal. Aj keď je pravdou, že v rozhodnutí absentujú k tejto otázke dôvody, vzhľadom k tomu, že predmetná vec už bola odvolacím súdom zrušená ( ), odvolací súd tieto dôvody dopĺňa. Rozsudok

Slovenského arbitrážneho súdu, zriadený Asociáciou arbitrážnych súdov, z. z. p. o. zo dňa 31. 05. 2017 síce nebol napadnutý žalobou na jeho zrušenie podľa o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, avšak tento rozsudok nebol prekážkou právoplatne rozhodnutej veci, keď NS SR uviedol, že v súvislosti s novou právnou úpravou nemožno hovoriť o tom, že rozhodnutie o plnení predstavuje pre rozhodnutie o platnosti určitého právneho úkonu, či (ne)existencii práva prekážku veci rozhodnutej. Rovnako to platí aj v prípadoch o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Rovnaké závery platia aj pri rozhodnutí o návrhu na zastavenie exekúcie. Tu na záver o nemožnosti poukázania na prekážku rozhodnutia postačujú už len samotné odlišnosti medzi základným konaním vo veci samej a vykonávacom konaní v exekúcii, napríklad pokiaľ ide o dokazovanie. Keďže v rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd rozhodol o nároku z titulu spotrebiteľskej zmluvy a predmetom konania v prejednávanej veci je konanie o neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o nárokoch titulom bezdôvodného obohatenia, ako aj finančného zadosťučinenia, ide o iný predmet konania, nejde o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu, preto je táto odvolacia námietka žalovaného nedôvodná.

9. Právnym posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá viedla súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym, či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.

10. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá dňa 24. 10. 2013, pričom je v nej uvedené, že celková výške úveru je 1 200 eur, celková suma, ktorú musí dlžník zaplatiť (úver + úroky) je 2 700,18 eura, teda náklady spotrebiteľa predstavujú sumu 1 500,18 eura (2 700 – 1 200). Ročná úroková sadzba je 70%, RPMN 68,57% a priemerná RPMN je 46,06%. Ďalšou odvolacou námietkou bol záver súdu prvej inštancie, že úroky sú neprimerané a porušujú ustanovenie účinného ku dňu uzavretia zmluvy. K tomu je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie na vec správne aplikoval ustanovenie v znení účinnom do 31. 05. 2014, teda v čase uzavretia zmluvy a z tohto ustanovenia pri posudzovaní úrokov následne vychádzal.

11. Otázkou výšky úrokov sa vo svojich rozhodnutiach zaoberal aj NS SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. z 31. 07. 2009 uviedol, že hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením , teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Preto sa touto skutočnosťou mal súd v rámci dokazovania zaoberať a ustáliť, či obsah právneho úkonu, v ktorom je výška úrokov 60 % ročne, neodporuje dobrým mravom, aj keď sa účastníci právneho úkonu na výške úrokov dohodli. Za účelom určenia prípustnej miery úroku preto treba doplniť dokazovanie vyjadrením minimálne jedného peňažného ústavu k výške úrokovej miery poskytovanej v peňažných ústavoch, až potom možno o žalobe rozhodnúť.

12. V rozhodnutí sp. zn. z 26. 04. 2012 NS SR uviedol, že pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa , ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú

najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

13.1. V rozhodnutí sp. zn. z 29. 06. 2022 NS SR zhrnul rozhodovaciu činnosť o úrokoch a uviedol:

13.2. Preskúmaním rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd zistil, že odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že určil, že zmluva o revolvingovom úvere je neplatná v časti dohodnutých úrokov vo výške 2,39 % mesačne. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým spôsobom, že ním vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že výška priemerných úrokových mier z čerpaných úverov obchodných bánk pre obyvateľstvo v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere bola 9,64 %. Odvolací súd mal tiež za preukázané, že v žiadosti/zmluve o poskytnutí revolvingového úveru z 03. 03. 2003 bola dohodnutá výška mesačnej úrokovej sadzby vo výške 28,68 %. Na základe uvedeného uzavrel, že dohodnuté úroky z úveru pre občana - fyzickú osobu v miere 28,68 % ročne, podstatne prevyšujú (približne trojnásobne) vyššie uvedenú hodnotu 9,64 % vyplývajúcu zo štatistík NBS čerpaných úverov obyvateľstvom za mesiac marec 2003. Preto podľa odvolacieho súdu zmluvne dohodnutý úrok porušoval uvedené pravidlá morálneho charakteru, teda je v rozpore s dobrými mravmi, a preto podľa zmluvu v časti dohodnutej výšky úrokov považoval za neplatnú.

13.3. Podľa dovolacieho súdu je z uvedeného zrejmé, že za jediný a rozhodujúci parameter na právny záver o rozpore dohodnutej výšky úrokov s dobrými mravmi považoval odvolací súd dohodnutú výšku úrokov, a to vo výške 28,68 % - prevyšujúcej približne trojnásobne referenčnú hodnotu 9,64 % priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk pre obyvateľstvo v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere (dostupné na webe www.nbs.sk).

13.4. V prvom rade dovolací súd pripomína, že v posudzovanom prípade, vzhľadom na dátum uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere (rok 2003), odvolací súd nemohol použiť kogentné ustanovenia limitujúce výšku odplaty pri spotrebiteľských úveroch podľa a o spotrebiteľských úveroch a v zmysle vykonávacieho nariadenia vlády č. (účinné od 1. júla 2008) ani v súčasnosti účinnú právnu úpravu regulujúcu najvyššiu prípustnú mieru odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi - ustanovenie v znení účinnom od 01. 06. 2014 a naň nadväzujúce ustanovenie nariadenia vlády č. v znení účinnom od 01. 09. 2014.

13.5. Rovnako nebolo možné určiť neplatnosť uzavretia zmluvy s poukazom na inštitút úžery podľa ustanovenia účinného od 01. 06. 2014, pretože podľa prechodných ustanovení k tejto úprave vznik právnych vzťahov pred účinnosťou doplnenia tohto ustanovenia do , ako aj nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa predpisov účinných do 01. 06. 2014 ( prvá veta za bodkočiarkou ).

13.6. Pretože vyššie uvedené ustanovenia nemožno retroaktívne vztiahnuť na posudzovaný prípad, dá sa porozumieť snahe odvolacieho súdu skúmať výšku úrokov vo svetle inštitútu dobrých mravov. Inštitút dobrých mravov je v , okrem ustanovenia sankcionujúcom absolútnou neplatnosťou právne úkony priečiace sa dobrým mravom, vo všeobecnosti vyjadrený v , podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov (...) nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

13.7. Pretože, ako je zrejmé z ustanovenia , ide o právnu normu s relatívnou hypotézou, hranice medzi právnou istotou a zmluvnou slobodou na jednej strane a hodnotami spravodlivosti a slušnosti, morálky sú nachádzané v procese aplikácie práva súdmi.

13.8. Otázka, do akej miery má mať prevahu ochrana uvedených hodnôt pred zmluvnou slobodou, je otázkou hľadania rovnováhy medzi oboma princípmi. Relevantná judikatúra (uvedená v texte ďalej) však nepochybne pripúšťa možnosť skúmať v rámci skutkovej podstaty rozporu s dobrými mravmi aj pohľadu primeranosti zmluvných plnení, teda z pohľadu hrubého nepomeru zmluvných plnení. Pokiaľ je plnením poskytnutie peňažných prostriedkov, sú z nich získavaným peňažným plnením úroky.

13.9. Vo všeobecnosti platí, že na záver o hrubom (ne)pomere práv a povinností je potrebné posúdiť viaceré okolnosti právneho úkonu. V zmysle judikatúry najvyššieho súdu pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úrokov pri peňažnej pôžičke treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval, ako aj porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov ().

13.10. Na druhej strane, dozaista môže nastať aj situácia, keď je samotná výška dohodnutého úroku do takej miery neprimeraná, že iný záver ako protiprávnosť je vylúčený a skúmanie ďalších okolností prípadne zostane celkom bez významu.

13.11. Pokiaľ ide o rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých samotná výška dohodnutého úroku spôsobovala neprimeranosť úroku, možno v prvom rade poukázať na vyššie citované rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. . Predmetom posúdenia súdu boli dohodnuté úroky vyše 300 %, čo v danom prípade predstavovalo približne dvadsaťpäť násobok obvyklej úrokovej miery. Takto dojednané úroky je potrebné považovať za úroky dojednané v rozpore s dobrými mravmi. V uvedenom prípade nešlo o vzťah spotrebiteľský.

13.12. V ďalšom konaní, v ktorom síce tiež nešlo o vzťah spotrebiteľský, no o pôžičku medzi dvomi fyzickými osobami, sp. zn. , dovolací súd uviedol, že neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa , ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

13.13. V uvedenom rozhodnutí dovolací súd za takúto - podstatným spôsobom presahujúcu úrokovú mieru spôsobujúcu neplatnosť - považoval mieru prevyšujúcu 4-násobne až 5,5-násobne prevyšujúcich obvyklú úrokovú mieru v danom období. Vzhľadom na skutočnosť, že úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi konania v zmluvách o pôžičke uzavretých dňa 14. júna 1998 a 3. júla 1998 takmer 4-násobne až 5,5-násobne (teda podstatne) prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, dospel odvolací súd k záveru, že takto dohodnutá výška úrokov v zmluve o pôžičke je zrejme neprimeraná a je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle . V uvedenom prípade tiež súd na okraj uviedol, že posudzovanú výšku úrokov 48 % a 60 % považoval v nepomere k hypotetickým úrokom vo výške 20 % až 29 % (aké pôžičky však peňažný ústav v rozhodnej dobe neposkytoval).

13.14. Podobne najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. zrušil rozsudky krajského a okresného súdu, keď tieto nezisťovali, nezaoberali sa a neustálili, či obsah právneho úkonu, v ktorom je výška úrokov 60 % ročne, neodporuje dobrým mravom, aj keď sa účastníci právneho úkonu na výške úrokov dohodli. Za účelom určenia prípustnej miery úroku preto nariadil doplniť dokazovanie vyjadrením minimálne jedného peňažného ústavu k výške úrokovej miery poskytovanej v peňažných ústavoch, až potom o žalobe rozhodnúť. V posudzovanom prípade išlo o vzťah spotrebiteľský.

13.15. Na druhej strane z novších rozhodnutí možno poukázať, že v konaní vedenom pred najvyšším súdom pod sp. zn. žalovaný poskytol pôžičku v sume 15 000 eur, za dojednaný zmluvný úrok 36 %, ktorý mali vrátiť v splátkach po 450 eur mesačne (úroky) v lehote 12 mesiacov a s poslednou splátkou úroku bola splatná aj istina. Nakoľko išlo o zmluvu o pôžičke uzavretú medzi dvomi fyzickými osobami a na ich právny vzťah sa tak nevzťahovali ustanovenia a nasl. , súdy posudzovali dohodnutú výšku úroku vo svetle , pričom ju nepovažovali v rozpore s dobrými mravmi. Dovolací súd zhodnotil, že odvolacie súdy sa takýmto posúdením o. i. neodklonili od ustálenej praxe dovolacieho súdu.

13.16. Na základe uvedených rozhodnutí možno konštatovať, že dovolací súd v minulosti považoval za neprimeraný rádovo vyšší dohodnutý úrok ako úrok 28,68 % v posudzovanom prípade. Vychádzajúc z uvedených rozhodnutí, podľa dovolacieho súdu nemožno považovať prístup odvolacieho súdu za správny, keď tento považoval dohodnutý úrok v zmluve o revolvingovom úvere za neprimeraný a v rozpore s dobrými mravmi ( ).

13.17. Je síce pravdou, že v čase uzavretia zmluvy prevyšoval až trojnásobne - priemerné úrokové miery z úverov obchodných bánk pre rok 2003. No podľa dovolacieho súdu v posudzovanom prípade dohodnutý úrok vo výške 28,68 % nemožno považovať do takej miery neprimeraný, že by len na základe

jeho výšky bolo možné urobiť záver o hrubom nepomere vzájomných plnení, a to i napriek skutočnosti, že v posudzovanom prípade išlo o vzťah spotrebiteľský.

13.18. V posudzovanom prípade je zrejmé, že žalovaný nie je bankou, no nebankovým poskytovateľom finančných služieb, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, že nebankoví poskytovatelia finančných služieb poskytujú úvery klientom za vyššie úrokové sadzby než banky a tieto úrokové sadzby sa líšia aj podľa typu finančného produktu. Tak napríklad v prípade úverov na nákup nehnuteľnosti (hypoték) sú úrokové sadzby podstatne nižšie než u spotrebiteľských úverov, a naopak, v prípade revolvingových úverov, kontokorentných či kartových úverov sú úroky podstatne vyššie. V tejto súvislosti tiež možno poukázať na skutočnosť, že z dát Národnej banky Slovenska (dostupné na www.nbs.sk) - Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2012 (teda v čase vypovedania zmluvy žalobkyňou; tento druh dát k momentu uzavretia zmluvy neexistuje) vyplýva, že priemerná RPMN v prípade spotrebiteľských úverov prostredníctvom kreditných kariet bola 26,62 % (skutočnosť všeobecne známa, preto sa v zmysle nedokazuje). I keď je nepochybné, že RPMN nemožno v plnej miere stotožniť s výškou dohodnutých úrokov, v prípade revolvingového úveru tento údaj podľa dovolacieho súdu dotvára obraz toho, že úvery na kreditné karty, resp. revolvingové úvery patria dlhodobo k najdrahším druhom spotrebiteľských úverov a dohodnutá výška úroku 28,68 % p. a. je síce vysoká, no nedosahuje takú intenzitu a závažnosť, ktorá by spôsobovala rozpor dohodnutej výšky úroku s dobrými mravmi.

14. Odvolací súd, vychádzajúc z uvedenej rozhodovacej činnosti NS SR ohľadom úroku pri pôžičkách a úveroch, zohľadnil to, že v danej veci išlo o úver poskytnutý nebankovým subjektom - žalobkyni ako spotrebiteľke a tiež to, že v čase uzavretia úverovej zmluvy ešte nebolo účinné ustanovenie účinného od 01. 06. 2014, odkazujúce pri výške odplaty na kritériá jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty podľa vykonávacieho predpisu, a to ustanovenie nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , preto v danej veci nebolo možné porovnávať odplatu s priemernou ročnou RPMN. Preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď na vec aplikoval ustanovenie v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. V úverovej zmluve zo dňa 24. 10. 2013 bolo uvedené, že celková výške úveru je 1 200 eur, celková suma, ktorú musí dlžník zaplatiť (úver + úroky) je 2 700,18 eura, teda náklady spotrebiteľa predstavujú sumu 1 500,18 eura (2 700 – 1 200). Ročná úroková sadzba je 70%, RPMN 68,57% a priemerná RPMN je 46,06%. Keďže úrok tvorí podstatnú časť odplaty, bolo možné posudzovať aj výšku úroku podľa s výškou úrokov obvykle požadovaných na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, teda tak, ako to posudzoval súd prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že úrok vo výške 70% ročne viac ako 6-násobne prevyšuje úrok poskytovaný bankami za obdobné úvery v októbri 2013 (11,45%), teda za úvery pre domácnosti, spotrebiteľské úvery v trvaní od 1 do 5 rokov, preto je v rozpore s dobrými mravmi, a teda absolútne neplatný podľa , čo je podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s rozhodovacou činnosťou NS SR ohľadom tejto otázky. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či neplatne dohodnutý úrok spôsobuje neplatnosť celej zmluvy alebo len jej časti, pričom dospel k záveru o neplatnosti zmluvy o úvere ako celku (bod 39. napadnutého rozsudku), pričom aj s týmto právnym posúdením súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a na dôvody jeho rozhodnutia v tejto časti odkazuje. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere (I.) ako vecne správny potvrdil, bez potreby zaoberať sa ostatnými namietanými závermi ohľadom dohody o poskytnutí služby, konečnej splatnosti úveru a termínov splatnosti splátok. Následne sa odvolací súd zaoberal posúdením nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia a nárokom na zaplatenie finančného zadosťučinenia.

15. Nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia a nárok na zaplatenie finančného zadosťučinenia sú nárokmi, rozhodovanie o ktorých závisí od posúdenia prvého výroku, teda určenia neplatnosti zmluvy o úvere. Keďže úverová zmluva bola posúdená ako neplatná, je plnenie z nej nad rámec poskytnutého úveru bezdôvodným obohatením. Súd prvej inštancie titulom bezdôvodného obohatenia priznal žalobkyni sumu 130 eur (výrok o zamietnutí nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia nad sumu 130 eur prvým rozsudkom odvolaním napadnutý nebol, tento výrok nadobudol právoplatnosť), predmetom posúdenia z tohto titulu len nárok na zaplatenie 130 eur, teda výška sporná nebola. Žalovaný odvolaním namietal jeho základ, keď namietal, ako je možné, aby vzniklo bezdôvodné

obohatenie, ak nebola splnená právoplatne uložená povinnosť podľa právoplatného rozhodnutia. K tomuto odvolací súd uvádza, že bezdôvodné obohatenie bolo vypočítané ako rozdiel poskytnutej sumy úveru a žalobkyňou vykonaných splátok, ktoré poskytnutú sumu prevyšovali, z čoho vyplýva, že istinu, teda reálne poskytnuté plnenie žalovaným žalobkyňa uhradila. Povinnosť uložená právoplatným rozhodnutím pozostávala z istiny 580,81 eura a úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty. Keďže z vykonaného dokazovania je preukázané, že istina bola zaplatená a zmluva je neplatná, žalovanému nárok na zaplatenie úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty nevznikol, pričom v rozhodcovskom rozsudku je uvedená ako nezaplatená istina len z toho dôvodu, že splátky boli započítavané aj na úroky, čo však bolo z dôvodu, že zmluva je neplatná, nesprávne. Žalobkyňa preto povinnosť zaplatiť istinu na základe rozhodcovského rozsudku nemá.

16. Čo sa týka nároku na primerané finančné zadosťučinenie, na ten vzniká spotrebiteľovi nárok vtedy, ak na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom. Pod uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa treba rozumieť konkrétne žalovateľné právo, teda nárok, ktorý vyplýva z porušenia práv na ochranu spotrebiteľov. Právo na primerané zadosťučinenie vzniká na základe právnej skutočnosti, ktorou je Zákon o ochrane spotrebiteľa, konkrétne ustanovenie § 3 ods. 5, ak sú ale splnené podmienky stanovené zákonom a týmito podmienkami sú, že spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní na súde porušenie práv a povinností určených ustanovením nich týmto zákonom a osobitnými predpismi na jeho ochranu proti porušiteľovi a je v konaní úspešný. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa si v tomto konaní uplatnila porušenie práv a povinností ustanovených osobitným predpisom (domohla sa neplatnosti úverovej zmluvy, bolo jej priznané bezdôvodné obohatenie), bolo potrebné sa zaoberať aj jej nárokom na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle tretia veta o ochrane spotrebiteľa a o zmene o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2022 sp. zn. ).

17. Po preskúmaní napadnutého rozsudku v časti priznania finančného zadosťučinenia dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie posudzoval okolnosti danej veci, uviedol, čo pri posudzovaní tohto nároku zohľadnil (neprimerane vysoký úrok, odplata za poskytnutie služby, ktorá bola dojednaná v neprospech spotrebiteľa) a aj ako dospel k záveru o dôvodnosti priznania tohto nároku v sume 130 eur, pričom vzhľadom na ním uvedené dôvody a okolnosti danej veci (bod. 48., 49. a 50. napadnutého rozsudku) považoval aj odvolací súd sumu 130 eur titulom finančného zadosťučinenia za primeranú. Odvolací súd k tomu dodáva, že titulom dohody o poskytnutí služby žalobkyňa žalovanému uhradila sumu 172,79 eura (táto suma bola automaticky odčítaná od výšky poskytnutého úveru), išlo o službu, za ktorú sa žalobkyni neposkytlo žiadne protiplnenie, pričom napriek jej dojednaniu, táto služba žalobkyni poskytnutá nebola, čo žalovaný odôvodnil nesplnením ďalších podmienok poskytnutia služby, ktoré neboli v zmluve uvedené, pričom len samotná táto suma za poskytnutú službu prekračuje hodnotu žalobkyni priznaného finančného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie uviedol, že do práva žalobkyne bolo zasiahnuté nielen neprimeranými zmluvnými podmienkami a odplatou, ktoré boli značne v neprospech žalobkyne, ale aj nekorektným a netransparentným prístupom žalovaného, preto aj túto odvolaciu námietku považoval odvolací súd za nedôvodnú. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch týkajúcich sa určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere, bezdôvodného obohatenia, finančného zadosťučinenia, ako aj výroku o trovách konania ako vecne správny podľa potvrdil.

18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa , a , a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).