Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/26/2011

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Heleny

Haukvitzovej, v právnej veci žalobcov 1/ Š. B., 2/ Ľ. B., zastúpených Mgr. R.K., advokátom

v Ž., proti žalovaným

1/ M. M., 2/ I. M., 3/ J. M., o zaplatenie 48 841,10 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. , o dovolaní žalobcov 1/, 2/ proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 7. júla 2010 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcov 1/, 2/ z a m i e t a.

Žalovaným 1/,2/,3 náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom zo 28. apríla 2009 č.k. -265 (v poradí

druhým) zaviazal žalovaných 1/, 2/, 3/ zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu 7 223,60 € a sumu

1 726,98 € v lehote 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného

zo žalovaných v rozsahu poskytnutého plnenia zaniká povinnosť ostatných žalovaných. Ďalej

žalovaným 1/ a 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu

1.435,97 € v lehote 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku stým, že plnením jedného

zo žalovaných v rozsahu poskytnutého plnenia zaniká povinnosť ostatných žalovaných.

2

V odôvodnení uviedol, že žalobcovia 1/, 2/ a žalovaní 1/, 2/, 3/ uzavreli dňa 14. júna

1998 a dňa 3. júla1998 zmluvy o pôžičke. Žalovaní 1/, 2/, a 3/ si svoje povinnosti z týchto

zmlúv nesplnili. O ich povinnosti zaplatiť žalobcom 1/, 2/ dlhované pôžičky spolu s úrokom

z omeškania bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom okresného súdu (v poradí prvým)

zo dňa 12. novembra 2007 č.k. -203 v spojení s opravným uznesením zo dňa

28. marca 2008 č.k. -231, ktorým bola žalovaným 1/, 2/ a 3/ uložená povinnosť

zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 725.400,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 %

ročne od 15. decembra 1998 do zaplatenia a sumu 216.780,- Sk spolu s úrokom z omeškania

vo výške 17,6 % ročne od 15. decembra 1998 do zaplatenia v lehote do 15 dní

od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu poskytnutého

plnenia zaniká povinnosť ostatných žalovaných. Ďalej bola žalovaným 1/ a 3/ uložená

povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 216.300,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške

17,6 % ročne od 4. decembra 1998 do zaplatenia, v lehote do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu poskytnutého plnenia zaniká

povinnosť ostatných žalovaných. Vo zvyšku v časti uplatneného úroku z pôžičky bol návrh

žalobcov 1/, 2/ zamietnutý. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 3. septembra 2008 sp.zn,

uvedený rozsudok v napadnutom výroku, pokiaľ okresný súd vo zvyšku v časti

uplatneného úroku z pôžičky návrh zamietol, zrušil a v tejto časti vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. V ostaných napadnutých výrokoch rozsudok okresného súdu potvrdil.

Predmetom ďalšieho konania zostali úroky dohodnuté v zmluvách o pôžičke zo dňa 14. júna

1998 a zo dňa 3. júla 1998, o ktorých rozhodol okresný súd napadnutým rozsudkom. Súd

prvého stupňa pri posúdení oprávnenosti tohto nároku prihliadal na to, že žalovaní 1/, 2/, 3/

uzavreli predmetné zmluvy o pôžičke slobodne a vážne, ich zmluvná voľnosť nebola ničím

obmedzená, v konaní nepreukázali, že by boli tieto zmluvy uzavreté v tiesni za nápadne

nevýhodných podmienok, akceptovali všetky dohodnuté podmienky a prevzali na seba

záväzok vrátiť nielen požičanú istinu, ale aj dohodnuté úroky z pôžičky. Ďalej posudzoval

výšku dohodnutého úroku z pôžičky tiež vo vzťahu ku skutočnosti, že ani jedna zo zmlúv

o pôžičke nebola zabezpečená iným právnym prostriedkom než dohodnutým úrokom,

žalobcovia 1/, 2/ neuzatvárali zmluvy zo žiadnych špekulatívnych dôvodov, o ich uzavretie

ich požiadali samotní žalovaní 1/, 2/, ktorí potrebovali peniaze na dokončenie rodinného

domu a na jeho zariadenie a tieto im žalobcovia 1/, 2/ v dobrej viere a v dobrom úmysle

požičali. Vzhľadom na uvedené dospel okresný súd k záveru, že dohodnutá výška úrokov

z pôžičiek nie je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný 3/ v predmetných zmluvách prevzal

na seba ručiteľský záväzok a nakoľko svoj ručiteľský záväzok nesplnil, hoci bol na to

žalobcami 1/, 2/ písomne vyzvaný, zaviazal okresný súd aj žalovaného 3/ na zaplatenie

priznaných súm a vyslovil pritom, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu poskytnutého

plnenia zaniká povinnosť ostatných z nich.

Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 7. júla 2010 sp.zn. rozsudok

okresného súdu podľa zmenil tak, že návrh žalobcov 1/ a 2/, ktorým sa domáhali

zaplatenia dohodnutých úrokov z pôžičiek zo dňa 14. júna 1998 a 3. júla 1998, zamietol.

Odvolací súd podľa , sám vykonal dôkazy nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci, keď považoval za nevyhnuté zistiť výšku úrokových sadzieb

uplatňovaných pri poskytovaní pôžičiek osobám ku dňu 14. júna 1998 a 3. júla 1998

v českých korunách a nemeckých markách a túto úrokovú sadzbu porovnať s výškou úrokov

dohodnutých v zmluvách o pôžičke uzavretých medzi účastníkmi konania v dňoch 14. júna

1998 a 3. júla 1998 za účelom posúdenia, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je

v rozpore s dobrými mravmi v zmysle . Dopytom na niektoré

komerčné banky, a to V., a.s., Č., a.s. a S., a.s. zisťoval výšku úrokových sadzieb

uplatňovaných pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek osobám ku dňu 14. júna 1998 a 3. júla

1998 v cudzej mene, a to v českých korunách a nemeckých markách (pri objeme 600.000,-

Kč, 10.000,- DEM). V., a.s. vo svojej odpovedi na dopyt súdu uviedla, že v období roku 1998

neposkytovala devízové úvery pre fyzické osoby, preto je možné vychádzať len z výšky

trhových úrokových sadzieb na medzinárodnom trhu, čo bolo CZK cca 16 % a DEM 5,0 %,

preto v prípade, ak by poskytovali úver alebo pôžičku fyzickej osobe, reálne by mohli byť

úrokové sadzby pre CZK v rozpätí 20-29 %, pre DEM v rozpätí 10-20 % v závislosti od typu,

splatnosti, spôsobu fixácie, a pod. S., a.s. vo svojej odpovedi uviedla, že úvery pre fyzické

osoby v cudzej mene neposkytovali. Č., a.s. vo svojej odpovedi presne uviedla, aká bola

úroková sadzba pri poskytovaní úverov ku dňu

3. júla 1998 a 14. júna 1998 v českých korunách a v nemeckých markách. Pri porovnávaní

úrokových sadzieb pri úveroch poskytovaných bankami s rovnakým predmetom plnenia

vychádzal odvolací súd z odpovede Č.a.s., nakoľko ostatné dopytované banky neposkytovali

devízové úvery pre fyzické osoby v roku 1998, preto ich odpovede boli nepoužiteľné. Č., a.s.

takéto úvery poskytovala a jej správa bola najkompletnejšia. Ku dňu 14. júna 1998 sadzba na

úvery v CZK v trvaní

do 1 roka bola 15,90 % p.a. Ku dňu 3. júla 1998 sadzba na úvery v DEM pri úveroch

poskytovaných na 6 mesiacov bola 4,44 % a ku dňu 14. júna 1998 bola 4,43%. Zo zmluvy

o pôžičke zo dňa 14. júna 1998 mal odvolací súd preukázané, že na jej základe žalobcovia 1/

a 2/ požičali žalovaným 1/ a 2/ sumu 600.000,- Kč a 10.000 DEM na obdobie šiestich

mesiacov, do 14. decembra 1998, dohodli si úroky z požičaných súm vo výške 5 % mesačne

zo sumy 600.000,- Kč (čo predstavuje 60% ročne) a 4 % mesačne zo sumy 10.000 DEM (čo

predstavuje 48 % ročne), žalovaný 3/ v nej vystupoval ako ručiteľ. Porovnaním úrokových

sadzieb odvolací súd zistil, že ročná úroková sadzba dohodnutá v zmluve o pôžičke zo dňa

14. júna 1998 takmer 4-násobne prevyšuje ročnú úrokovú sadzbu uplatňovanú pri úveroch

poskytovaných Č., a.s. v českých korunách ku dňu 14. júna 1998 a takmer 5,5-násobne

prevyšuje úrokovú sadzbu uplatňovanú pri úveroch poskytovaných Č., a.s. na 6 mesiacov

v nemeckých markách ku dňu 14. júna 1998. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 3. júla 1998 mal

odvolací súd preukázané, že na jej základe žalobcovi 1/ a 2/ požičali žalovanému 1/ sumu

10.000,- Kč na obdobie 5 mesiacov, do 3. decembra 1998, dohodli si úroky z pôžičky

vo výške 4 % mesačne zo sumy 10.000 DEM, žalovaný 3/ v nej vystupoval ako ručiteľ.

Porovnaním úrokových sadzieb odvolací súd zistil, že dohodnutá úroková sadzba 5,4 násobne

prevyšuje úrokovú sadzbu uplatňovanú pri úveroch poskytovaných Č., a.s. na 6 mesiacov

v nemeckých markách ku dňu 3. júla 1998. Odvolací súd ďalej uviedol, že úroky dohodnuté

pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny.

, ani iné právne predpisy neurčujú, do akej výšky je možné dohodnúť

úroky pri pôžičke peňazí. Z tejto skutočnosti však nemožno vyvodiť, že by výška úrokov

závisela iba na dohode účastníkov zmluvy a nepodliehala by žiadnym obmedzeniam, aj

v tomto prípade platí ustanovenie , podľa ktorého výkon

práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu

zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Dobrými mravmi (boni mores), ktoré sú používané ako kritérium, u ktorého je daný osobitný

záujem na ich dodržiavaní, nie sú zákonom definované. V súdnej praxi sú všeobecne

posudzované ako obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie sa, pričom sú dôležité

predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený. Ich obsah spočíva

v uvedenom mimoprávnom súbore pravidiel chovania, ktorý je všeobecne uznávaným

vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi a rešpektuje právne princípy spoločenského poriadku.

V rozpore s dobrými mravmi je právny úkon vtedy, ak odporuje takýmto pravidlám chovania,

ktoré povahu právnych noriem samé osebe nemajú. V prejednávanej veci okresný súd dospel

k záveru, že dohodnuté úroky z pôžičiek nie sú v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzal

z toho, že žalovaní uzatvorili zmluvy o pôžičke dobrovoľne, bez toho, že by sa nachádzali

v tiesni. Prihliadal na to, že ani jedna zo zmlúv nebola zabezpečená iným právnym

prostriedkom, než dohodnutým úrokom, že žalovaní uzatvorenie týchto zmlúv iniciovali a že

na strane žalobcov nešlo o špekulatívne poskytnutie peňažných prostriedkov. Dohodnutú

výšku úrokov považoval za primeranú aj vzhľadom na výšku požičaných peňažných

prostriedkov a dobu ich splatnosti. Odvolací súd uviedol, že pre záver o tom, že dohodnuté

úroky sú primerané a v súlade s dobrými mravmi však tieto, súdom prvého stupňa uvedené

hľadiská, nie sú významné. Dohodnuté úroky sú odplatou za užívanie požičanej istiny,

nemajú zabezpečovaciu funkciu a na to, že ich výška je v rozpore s dobrými mravmi nemá

vplyv, že táto bola dobrovoľne dohodnutá. V súlade s dobrými mravmi je taká výška úrokov,

ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny, teda ňou

dôjde k zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým) spôsobom.

V rozpore s dobrými mravmi, podľa súdnej praxe, je spravidla taká výška úrokov dojednaná

v zmysle , ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru

obvyklú v čase ich dojednania, stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby

uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Vzhľadom na skutočnosť, že

úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi konania v zmluvách o pôžičke uzavretých dňa

14. júna 1998 a 3. júla 1998 takmer 4-násobne až 5,5-násobne (teda podstatne) prevyšuje

obvyklú úrokovú mieru, dospel odvolací súd k záveru, že takto dohodnutá výška úrokov

v zmluve o pôžičke je zrejme neprimeraná a je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39

. Z tohto dôvodu považoval obidve zmluvy o pôžičke v časti týkajúcej

sa výšky úrokov zo zmlúv o pôžičke za neplatné. Nesprávne bolo i odôvodnenie

pre priznanie tak vysokého úroku zo strany súdu prvého stupňa tým, že zmluvy neboli

zabezpečené iným právnym prostriedkom, než dohodnutým úrokom. Zo spisu nepochybne

vyplynulo, že obidve zmluvy o pôžičke boli zabezpečené ručením, ktoré je jedným

z najbežnejších zabezpečovacích prostriedkov, pričom ručiteľ vystupuje aj v tomto konaní

ako žalovaný 3/.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/, 2/ dovolanie, žiadali ho zmeniť

a potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa. Poukázali na to, že rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Vytýkali odvolaciemu súdu, že prejudiciálne určil

neplatnosť zmlúv o pôžičke v časti o dohodnutej výške úrokov z pôžičky bez vykonania

komplexného posúdenia okolností, za ktorých boli tieto uzavreté, výlučne na základe

porovnania úrokových mier, pričom pre posúdenie súladu právneho úkonu s dobrými mravmi

sú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený. Zdôraznili,

že pri uzavretí predmetných zmlúv nebola zmluvná voľnosť žalovaných ničím obmedzená,

žalovaní na seba dobrovoľne prevzali záväzok vrátiť nielen požičané sumy, ale aj dohodnuté

úroky. Platnosť predmetných zmlúv nikdy nespochybňovali, napríklad z dôvodu ich uzavretia

v tiesni. Okrem toho dohodnuté úroky z pôžičky nemožno považovať za úroky v rozpore

s dobrými mravmi aj z dôvodu, že pôžičky boli poskytnuté v cudzích menách, ktoré peňažné

v tom čase neposkytovali. Ďalej uviedli, že pri porovnávaní úrokových sadzieb by mal

súd vychádzať z úrokovej miery obvyklej, pričom je zrejmé, že z vyjadrenia jednej bankovej

inštitúcie o tom, s akými úrokovými sadzbami poskytovala úvery, resp. pôžičky

v relevantnom čase, nemožno vyvodiť záväzný záver o úrokových mierach obvyklých a tento

použiť pre porovnanie s dohodnutými úrokmi. Rovnako by mal súd podľa názoru žalobcov 1/,

2/ pri stanovení obvyklej úrokovej miery zohľadniť aj najvyššie úrokové sadzby uplatňované

bankami. Najvyššia úroková sadzba zistená odvolacím súdom vyplývala z vyjadrenia V., a.s.,

ktorá by v prípade, ak by poskytovala devízové úvery fyzickým osobám, uplatnila úrokové

sadzby na úrovni pre CZK až 29 % a pre DEM 20 %, a teda žalobcovia majú za to, že

odvolací súd pochybil, keď daný údaj nezohľadnil. Napokon žalobcovia 1/ a 2/ poukázali na

skutočnosť, že v prípade, ak by aj odvolací súd na základe porovnania dohodnutých úrokov

s úrokovými mierami obvyklými, za zohľadnenia ostatných okolností uzavretia daných zmlúv

o pôžičke, dospel k záveru, že dohodnuté úroky z pôžičky boli neprimerane vysoké, nemožno

podľa nich danú dohodu o výške úrokov z omeškania považovať

za neplatnú v celom rozsahu. Žalobcovia 1/ a 2/ zastávali názor, že v takom prípade by bola

dohoda o výške úrokov z pôžičky neplatná len v časti prevyšujúcej súdom určenú primeranú

úrokovú mieru.

Žalovaní 1/, 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podali

včas účastníci konania ( ) zastúpení advokátom ( ),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie

žalobcov 1/, 2/ nie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Podľa je dovolanie prípustné, ak

smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej. V zmysle je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

So zreteľom na dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo

k procesnej vade v zmysle O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Žiadna z týchto vád nebola v dovolaní namietaná a ani v dovolacom konaní

nevyšla najavo.

Dovolatelia namietali, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V predmetnej veci dovolatelia namietali nesprávnosť právneho názoru odvolacieho

súdu, ktorý na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, že dohodnutá výška úrokov

v zmluve o pôžičke je zrejme neprimeraná a je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39

. Z tohto dôvodu považoval obidve zmluvy o pôžičke v časti týkajúcej

sa výšky úrokov zo zmlúv o pôžičke za neplatné.

Podľa zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi

veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej

doby veci rovnakého druhu.

Podľa , pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť

úroky.

Podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Úroky dohodnuté pri poskytovaní peňažnej pôžičky predstavujú odmenu za užívanie

požičanej istiny. Dohodnuté úroky je potrebné odlišovať od úrokov z omeškania, na ktoré má

veriteľ zo zákona právo, ak sa dlžník dostal s peňažným plnením do omeškania ( § 517, ods. 2

). a ani iné právne predpisy výslovne nestanovia,

do akej výšky je možné pri peňažnej pôžičke dojednať úroky, z tejto skutočnosti však

nemožno vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len od dohody účastníkov zmluvy

o pôžičke, nakoľko i tu platí ustanovenie , podľa ktorého

výkon práv a povinností, vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, nesmie byť v rozpore

s dobrými mravmi.

Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor

spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem.

Je nepochybné, že neprimerane vysoké úroky, dojednané pri peňažnej pôžičke sú

všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlom správania a vzájomným

vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore

s dobrými mravmi. Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky môže za istých okolností

v sebe obsahovať i skutkovú podstatu trestného činu úžery, kedy dohoda o neprimeraných

úrokoch je neplatná pre rozpor so zákonom, alebo v iných prípadoch pre rozpor s dobrými

mravmi.

Správne už odvolací súd uviedol, že podľa ustálenej súdnej judikatúry, ustanovenie § 3

ods. 1 , patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou)

hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym

predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom

prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu

okolností. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade, či

v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje, z akých hľadísk má súd vychádzať,

preto závisí v každom prípade na úvahe súdu. Rozhodnutie o tom či sú splnené podmienky

pre použite alebo , je vždy

potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musí byť zvážené všetky rozhodujúce

okolnosti.

Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten

veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke

v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa,

ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník,

s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné

peňažné prostriedky mieni „ zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť

na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto

pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá

preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval

veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým

mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa , ktorá

podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím

k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo

pôžičiek.

V prejednávanej veci odvolací súd po doplnení dokazovania zistil, že úroková miera

dohodnutá medzi účastníkmi konania v zmluvách o pôžičke uzavretých dňa 14. júna 1998

a 3. júla 1998 takmer 4-násobne až 5,5-násobne (teda podstatne) prevyšuje obvyklú úrokovú

mieru a z tohto zistenia vyvodil správny právny záver, o neplatnosti takýchto ujedaní

pre rozpor s dobrými mravmi podľa .

Dovolací súd s týmto záverom odvolacieho súdu stotožnil a k námietkam dovolateľov,

že nebolo v konaní prihliadnuté k záveru iného peňažného ústavu, ktorý v uvedenom období

však takéto pôžičky neposkytoval, dodáva, že i tento hypotetický údaj o tom, že tento ústav

by zaťažil túto službu úrokom 20% až 29 %, je stále v nepomere s úrokom dohodnutým

v zmluvách medzi účastníkmi, ktoré predstavovali 48% a 60% ročne.

K námietke dovolateľov, že odvolací súd mal vysloviť za neplatnú z dôvodu rozporu

s dobrými mravmi len tú čas dohody, ktorú vzhľadom na výšku dohodnutých úrokov

považoval za neprimeranú, a teda nie celú dohodu o výške úrokov z omeškania, dovolací súd

uvádza, že ak sa podľa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť

právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho

obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nie je možné

oddeliť od ostatného obsahu. Tam, kde sa dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon

(dôvod neplatnosti sa týka jeho podstatnej zložky), je právny úkon neplatný v celom rozsahu.

Otázku možnosti a nemožnosti oddelenia právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska

povahy a obsahu celého právneho úkonu a nielen z hľadiska oddeľovanej časti. Zmluvu,

pokiaľ ide o jej zákonnom určené pojmové znaky, treba chápať ako nedeliteľný celok,

v danom prípade bolo možné oddeliť časť zmluvy o pôžičke, ktorá v sebe obsahovala dohodu

o výške úrokov, od samotnej zmluvy (platnosť zmlúv o pôžičke medzi účastníkmi nebola

namietaná), avšak jej obsah tvorí nedeliteľný celok vo vzťahu k ujedaniu o dohodnutej výške

úrokov. Túto dohodu považoval dôvodne odvolací súd za neplatnú z vyššie uvedených

dôvodov, a podľa obsahu ju nebolo možné deliť tak, ako to má mysli § 41 Občianskeho

zákonníka.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že právne posúdenie veci

odvolacím súdom je vecne správne. S jeho právnym záverom, ktoré ho viedli k zmene

rozsudku súdu prvého stupňa podľa a ktoré nevybočili z medzí hľadísk

stanovených zákonom, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil a v podrobnostiach

odkazuje na ich odôvodnenie. Pretože rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného

dovolacieho dôvodu správny a keďže nebolo zistené, že by konanie bolo postihnuté vadou

uvedenou v ustanovení alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov 1/, 2/ podľa

zamietol.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov

konania proti žalobcom1,/ 2/, ktorí úspech nemali ( v spojení s

ods. 1 a ). Dovolací súd im napriek tomu náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. apríla 2012

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová