Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 32 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (53)I. ÚS 25/2014
PDF · 211.48 KB
No categories available
I. ÚS 25/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Barborou Korenecovou, Slnečná 765/3, Malinovo,
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21 Co/25/2012 z 18. júna
2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. novembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“, resp. „žalovaný“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Co/25/2012 z 18. júna 2013 (ďalej aj „namietaný
rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je
žalovaným v 2. rade v súdnom spore „o určenie, že poskytnutý úver je bezúročný a bez
poplatkov eventuálne o určenie neplatnosti zmluvy“ vedenom na Okresnom súde Humenné
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C/100/2010. Okresný súd rozsudkom
z 21. septembra 2012 určil, že „úver poskytnutý odporcom v 2. rade pre odporkyňu
v 1. rade... na základe Zmluvy o úvere... zo dňa 10. 09. 2008 sa považuje za spotrebiteľský
úver bezúročný a bez poplatkov“. O odvolaní sťažovateľky z 10. októbra 2012 rozhodol
krajský súd rozsudkom z 18. júna 2013, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok.
3. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru namietaným rozsudkom z 18. júna 2013 (pozri body 5 a 6).
4. Podľa názoru sťažovateľky „protiústavnosť predmetného rozsudku krajského súdu
je daná... tým, že krajský súd zjavne nerozhodol na základe relevantnej právnej normy
a predmetný rozsudok aj úplne nesprávne odôvodnil... Rozsudok je nezákonným
rozhodnutím, právny záver v ňom uvedený je v extrémnom rozpore so skutkovým stavom
veci, keďže výrok Rozsudku nevyplýva zo skutkového stavu... argumentácia Krajského súdu
v odôvodnení Rozsudku nekorešponduje s právnou úpravou a najmä so skutkovým stavom,
či činí Rozsudok arbitrárnym a svojvoľným...“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy... a podľa
čl. 36 Listiny... Rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 21 Co/25/2012 z 18. 06. 2013 porušené
bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 21 Co/25/2012 z 18. 06. 2013 sa zrušuje a vec
sa Krajskému súdu... vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd... je povinný uhradiť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. trovy
právneho zastúpenia...“
6. Ústavný súd poznamenáva, že z obsahu sťažnosti vyplýva sťažovateľkino
namietanie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenia ktorého sa
však v petite sťažnosti výslovne nedožadovala.
7. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila žalobu o určenie
neplatnosti zmluvy o úvere z 26. júla 2010, vyjadrenie žalovaného v 2. rade zo 4. novembra
2010, rozsudok okresného súdu č. k. 15 C/100/2010-677 z 21. septembra 2012, odvolanie
z 10. októbra 2012 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 Co/25/2012 z 18. júna 2013.
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. sp. zn.
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05,
13. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená právo na úspech v konaní pred
všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
14. Sťažovateľka podanou sťažnosťou na ústavnom súde namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom krajského súdu
21 Co/25/2012 z 18. júna 2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 21. septembra
2012 (pozri body 5 a 6).
15. Podstatou námietok sťažovateľky boli tvrdenia o svojvoľnosti, zjavnej
neopodstatnenosti a arbitrárnosti faktických a právnych záverov napadnutého rozsudku
krajského súdu (pozri bod 4). Podľa názoru sťažovateľky dominantným nedostatkom
rozhodnutia krajského súdu bol najmä chybne klasifikovaný skutkový stav a v dôsledku
toho aj nesprávna interpretácia a aplikácia na vec sa vzťahujúcich ustanovení zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“) a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Tým podľa názoru
sťažovateľky došlo k porušeniu ňou označených práv (body 1, 5 a 6).
16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
17. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej
veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo
následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho
rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 21 Co/25/2012 z 18. júna 2013 sú
zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny, resp. dohovoru.
18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce
právne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení výsledkov
konania prvostupňového súdu, ktorý určil, že úver poskytnutý sťažovateľkou žalovanej
v 1. rade je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že posudzovaná zmluva neobsahovala
údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, sa zaoberal podstatou odvolacej argumentácie
sťažovateľky:
„Žalovaný (2) dodávateľ úveru v odvolaní navrhol rozsudok zrušiť a konanie
zastaviť pre prekážku rozsúdenej veci rozhodcovským súdom. Trval na nedostatku aktívnej
legitimácie žalobcu, nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu na
určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru uzatvoreného medzí žalovaným v 1. rade
a žalovaným v 2. rade a namietal, že prvostupňový súd neprihliadol na prekážku veci
rozhodnutej, ktorú namietla (rozhodnutie rozhodcovského súdu, pozn.)... Zároveň uviedol,
že zmluvu o úvere nie je možné posudzovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch.“
Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:
«Krajský súd... (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O. s. p), ako aj konanie mu predchádzajúce a po tom ako bolo
oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na jeho
webovej stránke najmenej päť dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3
O. s. p.) a dospel k záveru, že rozsudok je vo výroku vecne správny.
Prvostupňový súd určil úver za bezúročný a bez poplatkov pre neuvedenie údaju
o RPMN. Tento názor zdieľa aj odvolací súd. Len pre zdôraznenie správnosti rozsudku
a v súvislosti s odvolacími dôvodmi odvolací súd vecne správny záver dopĺňa.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať... ročnú percentuálnu mieru nákladov a... (§ 9 ods. 2 písm. j/
ZSU).
Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva
o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 (§ 11 ods. 1 písm. a/ ZSU).
Medzi žalovanými došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá
neobsahuje RPMN. Správne preto prvostupňový súd určil úver za bezúročný a bez
poplatkov.
Odvolateľ namieta aktívnu legitimáciu žalobcu s odôvodnením, že žalobca nebol
účastníkom zmluvy a judikatúra nevyžaduje súhlas manžela k uzavretiu zmluvy takéhoto
typu a žalobca so žalovanou v 1. rade sú už rozvedení a bezpodielové spoluvlastníctvo je
vyporiadané.
K tejto výhrade odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť žalobcovi, že
na uzavretie zmluvy úverovej povahy nevyžaduje manžel súhlas druhého manžela. Problém
vecnej legitimácie sa však týka iného problému, a to právnej istoty, či bude pohľadávka
uspokojená aj z majetku, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve, resp. z majetku,
na ktorý po rozvode dopadá režim bezpodielového spoluvlastníctva. V tomto smere treba
uznať žalobcovi záujem na právnej istote, v akej výške je v skutočnosti pohľadávka. Pritom
len úroky dosahujú samotnú výšku pohľadávky. V čase rozhodovania súdu stále pretrvával
stav podporujúci záujem žalobcu na právnej neistote, či nebude pohľadávka uspokojená
z majetku v BSM a či to nebudú práve neuspokojené úroky, ktoré by sa mali uhradiť
z majetku patriacemu aj žalobcovi. V čase rozhodovania súdu ešte plynula trojročná doba,
až po uplynutí ktorej nastáva vyporiadanie BSM zo zákona a zmena bezpodielového
spoluvlastníctva na podielové (§ 149 ods. 4 OZ). Bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo
rozvodom dňa 23. 06. 2010 a rozhoduje stav v čase rozhodnutia súdu (§ 154 ods. 1 O. s. p).
V čase rozhodovania súdu takýto záujem na strane žalobcu existoval.
Žalovanému (2) treba uznať aj tvrdenie, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na
plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v konaní o určenie. Nie však rozsudok
založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke (porov. „ Nulitný rozhodcovský rozsudok
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci“, uznesenie Krajského súdu v Trnave
zo dňa 31. mája 2012, č. k 10 CoE/308/2011-39 ).
Otázka materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku bola posudzovaná
v exekučnom konaní a materiálna právoplatnosť (§ 159 ods. 2 O. s. p.) bola prelomená
exekučným súdom (uznesenie OS Humenné vo veci 6 Er/702/2010 - zastavená exekúcia
z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky).Odvolací súd si je vedomý judikatúry,
na ktorú poukázal odvolateľ, no treba ju považovať za balansujúcu a v čase rozhodovania
odvolacieho súdu sa už dá konštatovať, že problém prelomenia materiálnej právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku je už predmetom konštantnej judikatúry najvyššieho súdu (porov.
napr. uznesenie NS SR vo veci 6 Cdo 1/2012).
Žalovaný (2) sa mýli, pokiaľ tvrdí, že predmetný úver nie je spotrebiteľský a že išlo
o úver na účely povolania.
Ide o intenzívne spomínaný problém v negatívnej rovine dokonca v unijnom rozmere,
ktorým je účelové vyznačovanie účelu úveru zo strany obchodných zástupcov žalovaného
(2) a niet logickejšieho vysvetlenia ako záveru o snahe žalovaného, aby sa vytvorilo zdanie,
že nejde o spotrebiteľský úver (porov. hrozba infrigementu zo strany únie (list
eurokomisárky pre spravodlivosť http://ekonomika.sme.sk/c/6887523/brusel-slovenske-
sudy-nechrania-ludi-pred-nefer-uvermi.html).
V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na uznesenie Okresného súdu... vo veci
17 C 45/ 2011 zo dňa 11. 3. 2011 potvrdené uznesením tunajšieho súdu č. k. 6 Co/84/2011
kde dokonca bola uložená povinnosť žalovanému, aby sa takejto nekalej obchodnej praktiky
zdržal. Z obsahu spisu je problematické vyvodiť akékoľvek profesionálne využitie
poskytnutých peňazí, teda na iný ako spotrebný účel. Odvolací súd nezistil ani inú výnimku
z definície spotrebiteľského úveru a výnimku nepredstavuje ani úver ako absolútny obchod.
Za spotrebiteľský úver sa považuje aj úver (§ 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch). Žalovaného odvolací argument, že zmluva nevyžadovala
RPMN je preto nesprávny.
Súd správne o eventuálnom návrhu na určenie neplatnosti zmluvy nerozhodoval, ak
vyhovel primárnemu návrhu (podľa obsahu podania išlo o eventuálny návrh). Odvolací súd
podporuje zachovanie platnosti zmluvného vzťahu, no nie z dôvodu ochrany veriteľa, ako
nesprávne uviedol prvostupňový súd, ale z dôvodu ochrany účastníkov zmluvy. Aj pre
spotrebiteľa je výhodnejšie zachovanie platnosti zmluvy, inak by musel vydať bezdôvodné
obohatenie na výzvu, kým pri platnosti zmluvy má zachované splátky bez úrokov
a poplatkov.»
19. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
20. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
22. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uvedené krajským súdom
v napadnutom rozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
23. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného
súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný
súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť
napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 5).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2014