Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 350/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť C. K. a V. K., zastúpených advokátom JUDr. R. S., P.,

vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 11. februára 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť C. K. a V. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 3. augusta

2011 doručená sťažnosť C. K. (ďalej len „sťažovateľ“) a V. K. (ďalej len „sťažovateľka“,

spolu len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 11. februára 2010 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľmi podanej sťažnosti vyplýva, že žalobným návrhom

podaným 18. februára 2003 na Okresnom súde Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) sa

domáhali uplatnenia náhrady za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady vecnej

škody voči F. Č. (ďalej len „odporca“) v súvislosti s dopravnou nehodou. Zavinenie

odporcu bolo konštatované rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 26. júla 2001

tým, že bol právoplatne uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224

ods. 1 účinného do 31. decembra 2005. Okresný súd

rozsudkom priznal sťažovateľom nárok na náhradu za bolesť, sťaženie spoločenského

uplatnenia a náhradu vecnej škody. Výšku oproti nimi uplatnenému nároku upravil

primerane k vykonanému dokazovaniu na 50 %. Celková výška okresným súdom

a krajským súdom uznaných nárokov predstavovala pri sťažovateľovi sumu 11 636,13 €

spolu s úrokom z omeškania a pri sťažovateľke sumu 2 597,84 € spolu s úrokom

z omeškania. Krajský súd v odvolacom konaní napadnutým rozhodnutím potvrdil

prvostupňové rozhodnutie okresného súdu vo výroku o zaplatení istiny sťažovateľom

a zrušil vo výroku o zaplatení úroku z omeškania a v tejto časti vrátil vec na opätovné

prerokovanie okresnému súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

svojím uznesením sp. zn. z 19. apríla 2011 sťažovateľmi podané dovolanie

proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu odmietol. Následne sa sťažovatelia obrátili

so sťažnosťou na ústavný súd – „... navrhovatelia vyčerpali všetky možnosti napadnutia

rozsudku súdu prvého stupňa a rozsudku odvolacieho súdu na všeobecných súdoch

a poslednou možnosťou je podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR...“.

3. Sťažovatelia svojou sťažnosťou napadli rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 11. februára 2010 v časti, v ktorej tento súd potvrdil rozsudok okresného

súdu č. k. -180 z 20. apríla 2009. Ich argumentácia sa koncentrovala do dvoch

oblastí.

3.1 V prvej napádajú nesprávny právny názor krajského súdu, ktorý sa stotožnil

s právnym názorom prvostupňového súdu v posúdení výšky ich uplatnených nárokov na

náhradu za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady vecnej škody, keď

v podstatnom uviedli:

„Navrhovatelia nespochybňujú, že súd má právo rozhodnúť určení násobku zvýšenia

náhrady bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia... priznanú istinu

rešpektujú, nemôžu sa však stotožniť s krátením tejto istiny o 50 %, keď nebolo preukázané,

že by na vzniku dopravnej nehody sa spolupodieľal aj navrhovateľ v 1/ rade, dokonca

priznaná istina sa krátila o 50 % aj vo vzťahu k navrhovateľke v 2/ rade, ktorá ako

spolujazdec nemohla mať vôbec vinu na vzniku dopravnej nehody a jej spoluzavinenie súd

prvého stupňa odvodil zo skutočnosti, že vo zvyšku škody bol zodpovedný jej manžel

(navrhovateľ v 1/ rade), ktorého nežalovala a nie odporca...“

3.2 V druhej napádajú arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý sa

dostatočne nevysporiadal s ich prednesenými argumentmi a nedostatočne zdôvodnil výšku

im priznaných finančných nárokov:

„Navrhovatelia... majú za to, že odvolací súd svoj výrok o potvrdení odvolaním

napadnutého výroku rozsudku súdu prvého stupňa o zaplatení istiny, najmä vo vzťahu ku

kráteniu istiny o 50 % z dôvodu spoluviny navrhovateľa v 1/ rade na vzniku dopravnej

nehody v rozsahu 50 % dostatočne určite a náležite neodôvodnil. Odvolací súd sa

v odôvodnení rozhodnutia obmedzil iba na stotožnenie sa odôvodnenia tohto výroku tak ako

to urobil súd prvého stupňa a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by vyvrátili

tvrdenia oboch navrhovateľov k tejto, pre rozhodnutie o výške bolestného a náhrady

sťaženia spoločenského uplatnenia, dôležitej skutočnosti ako je určenie spoluviny na vzniku

dopravnej nehody. Pričom táto skutočnosť bola hlavným odvolacím dôvodom, na ktorý

najmä navrhovatelia v svojom odvolaní poukázali.“

4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Určuje sa, že základné právo navrhovateľov... podľa ... a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu Košice v konaní vedenom pod

sp. zn. -218 a jeho rozsudkom zo dňa 11. 2. 2010 bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. -218 zo dňa 11. 2. 2010 vo výroku,

ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku

o zaplatení istiny navrhovateľom v 1/ a 2/ rade zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Náhradu trov konania si navrhovatelia neuplatňujú.“

V závere svojej podanej sťažnosti sťažovatelia „z opatrnosti navrhujú“ ústavnému

súdu, aby svoju prieskumnú právomoc zameral aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. apríla 2011 (ďalej aj „predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu“),

ktorým bolo rozhodnuté o odmietnutí nimi podaného dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku, a to z dôvodu, „... či neexistujú okrem zrušenia rozsudku KS Košice

dôvody aj na zrušenie uznesenia NS SR sp. zn. zo dňa 19. 4. 2011...“.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd

nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané

oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako

môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20

ods. 3 viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného

súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ

domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

( ).

8. Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. februára 2010. Ich podstatná

argumentácia spočívala (bod 3) v nesprávnom právnom posúdení miery ich

(spolu)zavinenia pri vzniku udalosti dopravnej nehody a možností zabránenia jej vzniku

a od posúdenia tejto skutočnosti sa odvíjajúcej výšky im súdmi priznaných finančných

kompenzácií v podobe náhrady za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady im

spôsobnej vecnej škody, ktorých súdmi priznaná výška bola ekvivalentne krátená

k preukázanej miere ich spoluzavinenia na vzniku udalosti dopravnej nehody.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

11. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 11. februára 2010 v podstatnom

uviedol:

„Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V súlade s citovaným ustanovením odvolací súd považuje za dôležité zvýrazniť

skutočnosť, že vec už raz bola zrušená odvolacím súdom a prvostupňový súd vykonal

patričné dokazovanie v súlade so zrušujúcim, uznesením krajského súdu, pokiaľ ide o

základ nároku a stanovenie výšky zodpovednosti.

Nepochybne je dôležité zdôrazniť, že bezprostrednou príčinou nehody bola účasť

oboch účastníkov. Zo zhodných tvrdení účastníkov jednoznačne vyplynulo, že k dopravnej

nehode došlo v akomsi snehovom tuneli, kde bola nulová viditeľnosť. Vychádzajúc z toho, že

každý je povinný zastaviť na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad, tak v prípade, že nevidí

vôbec nič, je povinný zastaviť okamžite.

Z hľadiska techniky jazdy bola technika každého z nich nesprávna, keď na vnem, že

nič nevidia nereagovali okamžite, ale o niečo neskôr a preto sa stalo, že žalovaný vošiel

s vozidlom do protismeru. To, že žalovaný vošiel do protismeru bolo príčinou nehody.

Rovnakú povinnosť, t. j. nepokračovať v jazde po zistení, že nie je možnosť vidieť však mal

aj žalobca, ktorý taktiež nezastavil, inak by zrejmé nebolo došlo k zrážke. Z týchto dôvodov

pokiaľ ide o základ priznanej istiny s poukazom aj na 50 % spolu zavinenie, s poukazom aj

na zvýšenie odvolací súd považoval za správne a preto ho potvrdil ( ).

Inak je to už v prípade rozhodnutia o úrokoch z omeškania, ktoré jednak je

nepreskúmateľné, pretože skutočne vo svojom rozhodnutí prvostupňový súd nijakým

spôsobom neodôvodnil z čoho vychádzal pri prisúdení úrokov z omeškania. Naviac odvolací

súd poukazuje na skutočnosť, že Nariadenie vlády SR č. 87/95 Zb. v ust. § 3 upravuje výšku

úrokov z omeškania ako dvojnásobok diskontnej sadzby určenej NBS platnej k prvému dňu

omeškania splneniu peňažného dlhu a poukazujúc na túto úpravu je nepochybné, že súd

priznal nesprávnu výšku úrokov z omeškania, pretože diskontná sadzba v čase 17. 3. 2003

bola 6,5 % a dvojnásobok predstavuje 13 % úroky.

Bude, ale potrebné, aby prvostupňový súd sa po zrušení veci, pokiaľ ide o úroky

z omeškania tieto náležité odôvodnil a stanovil čas plynutia omeškania pri jednotlivom

plnení. Pri stanovení počiatku omeškania žalovaného nemožno určiť počiatok omeškania

výlučnou aplikáciou ustanovenia , t. j. prvým dňom po tom, čo ho o plnenie veriteľ

požiadal, resp. po doručení žaloby, resp. posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského

uplatnenia.

Túto bude potrebné beh premlčacej lehoty stanoviť jednotlivo v každom prípade. Je

potrebné nepochybné zistiť, kedy došlo u jednotlivých nárokov k omeškaniu a dôvody. Je

potrebné zhodnotiť, či nárok vznikol uplatnením na súde a prečo, alebo či mohol nastať

prvým dňom po vyplatení čiastočnej náhrady alebo inak.

O trovách konania nebolo rozhodnuté, pretože ani prvostupňový súd vo veci

o trovách konania nerozhodol, bude potrebné, aby v prípade, teda v rozhodnutí o úrokoch

z meškania rozhodol aj o náhrade trov celého konania, ako aj odvolacieho konania.“

12. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu

s potvrdenými závermi rozhodnutia prvostupňového súdu považoval ústavný súd za

podstatné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu:

«Z oboznámeného spisu Okresného súdu Košice-okolie súd zistil, že

žalovaný bol uznaný vinným za skutok zo dňa 19. 2. 2001 pre trestný čin ublíženia na zdraví

podľa § 224 ods. 1 Tr. Zák., avšak podľa ň 24 ods. 1 písm. a) Tr. Zák. bolo jeho potrestania

upustené.

O odvolaní prokurátora proti tomuto rozsudku bolo Krajským súdu Košice

zo dňa 21. 11. 2001 rozhodnuté tak, že odvolanie okresného prokurátora bolo

zamietnuté.

Generálny prokurátor SR podal na Najvyššom súd SR sťažnosť pre porušenie zákona

a to v neprospech obžalovaného, v ktorom namietal správnosť použitia § 24 ods. 1 písm. a)

Tr. Zák a tvrdil, že došlo k porušeniu zákona v prospech obžalovaného (tu žalovaného),

nakoľko pri hodnotení celej situácie súdy nevzali do úvahy okolnosť, že znalec z odboru

dopravy bol spracovaný na základe neúplných podkladov zadovážených pred začatím

trestného stíhania obžalovaného a preto aj závery o príčine dopravnej nehody sú

z procesného hľadiska nepoužiteľné. Namietal závery znalca o tom, že príčinou nehody

malo byť prejdenie obžalovaného za nulovej viditeľnosti do protismeru, hoci nehode mohol

zabrániť, keby ešte predtým, ako vošiel do snehovej víchrice, s vozidlom zastavil.

Z obsahu rozhodnutia NS SR zo dňa 25. 7. 202 však vyplynul záver, že

v danej veci je bezvýznamné, keď znalec vychádzal z podkladov (protokol o nehode v cestnej

premávke, plánok a fotodokumentácia z nehody a iné), ktoré po začatí trestného stíhania

boli zadokumentované ako listinné dôkazy a nie je prekážkou, že ich vznik predchádzal

začatiu trestného stíhania. Konštatuje sa v ňom (na strane 7), že „...Keď svedkovia sediaci

vo vozidle obvineného potvrdzovali tvrdenie obvineného, že s vozidlom zastavil a už skoro

stál, keď pocítil prudký náraz spredu do jeho vozidla, nie sú tieto tvrdenia v rozpore so

znaleckým posudkom a na zavinení i právnej kvalifikácii skutku nič nemôže meniť aj keby

vozidlo obvineného ešte úplne nestálo, ale pohybovalo sa minimálnou rýchlosťou tesne pred

zastavením. Nachádzalo sa totiž v protismere a obvinenému sa pričíta zavinenie, že

nezastavil ešte skôr, hneď ako sa vytvorila taká situácia na ceste zabraňujúca viditeľnosti v

dôsledku poveternostných podmienok. Rovnako však mal postupovať aj poškodený C. K...“

Na strane 8 sa uvádza: „... Ten sa (C. K.) s vozidlom v prípade nulovej rýchlosti

vozidla obvineného pohyboval v čase zrážky rýchlosťou 50,4 km/hod. To však ne jeho

zavinenie dopravnej nehody. Napriek tomu, že mal s vozidlom tiež zastaviť, ešte v čase

zrážky, pri nulovej rýchlosti obvineného, sa pohyboval uvedenou rýchlosťou. Na následku

spôsobenom na zdraví poškodenej V. K. niesol vinu aj poškodený C. K. Ten však nebol

trestne stíhaný, lebo by to bolo možné iba so súhlasom jeho manželky, ktorá ho v zmysle ň

163a ods. 1 nedala...“

(strana 9): ... „z vykonaných dôkazov je zrejmé, že takáto situácia nulovej

viditeľnosti v dôsledku silného sneženia a prudkého vetra sa vytvára len na niektorých

úsekoch cesty, ktorou obaja vodiči (obvinený i poškodený) predchádzali a to v miestach, kde

boli otvorené planiny povedľa cesty, a že obvinený bol touto situáciou zaskočený

a prekvapený. Začal reagovať správne zastavovaním vozidla, avšak i z výpovedí svedkov

sediacich v jeho vozidle bolo zrejmé, že tak začal reagovať neskoro a v danej situácii pre

nedostatočný rozhľad s istotou nevedel, kde sa nachádza stred vozovky a vozidlo úplne

zastavil, až keď bol v protismere“.

Predmetom konania (po právoplatnom čiastočnom zastavení a zamietnutí žaloby)

zostala náhrada za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia vrátane ich mimoriadneho

zvýšenia. V konaní bolo preukázané, že žalobcom bola zo strany vedľajšej účastníčky

poskytnutá náhrada za poškodené motorové vozidlo a to napriek tomu, že žaloba jej bola

doručená dňa 14. 3. 2003 a žalovanému 17. 3. 2003, v ktorej sú jednotlivé nároky žalobcov

rozpísané.

Zo spisu vyplýva, že ani po doručení žaloby nebolo poskytnuté žalobcom plnenie za

bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia ani len v základnej bodovej hodnote, čo

u žalobcu činí 17.100.- Sk (567,62 eur) za 135b bolestného (80b za pravé koleno, zvýšené

50 % t. j. 120 bodov + 15 bodov za poranenie hrudníka) t. j. 8.100,- Sk a základné bodové

hodnotenie a sťaženie spoločenského uplatnenia v počte 150 bodov t. j. 9.000,- Sk.

U žalobkyne v 2. rade je základné bodové hodnotenie bolestného v počte 108,75

bodu x 60,- Sk - 6.525,- Sk a za sťaženie spoločenského uplatnenia (podlá znal. posudku)

100 bodov t. j. 6.000,- Sk spolu: 12.525,- Sk (415,75 eur)

Podľa ust. ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ

právo požadovať od dlžníka popri plnení úrok z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona

povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úroku z omeškania a poplatok z omeškania

ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa ust. nar. vlády výška úrokov z omeškania je dvojnásobok

diskontnej (t. č. základnej) sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému

dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto z celkových súm, priznaných

žalobcom, zaviazal žalovaného, aby výšku plnenia podľa základného bodového ohodnotenia

zaplatil obom žalobcom odo dňa doručenia žaloby, keďže najneskôr v tento deň t. j. 17. 3.

2003 sa dozvedel o povinnosti plniť.

Žalobcovia sa však domáhali i mimoriadneho zvýšenia tejto náhrady z dôvodu, že

odškodnenie základnej sadzby bodového ohodnotenia je nedostatočné. Žalobca v 1. rade

domáhal 50 násobného zvýšenia náhrady za bolestné a 80 násobného zvýšenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia, žalobkyňa v 2. rade vo výške 30 násobku za bolesť a 50 násobku

za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne

samostatné zložky náhrady škody na zdraví. Oba druhy odškodnenia sú náhradou tzv.

nemateriálnej ujmy a majú slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné pôžitky

na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzovania v živote.

Mimoriadne zvýšenie odškodnenia má pritom predstavovať nielen určitú formu

satisfakcie za stratu životnej pohody ale má svojím spôsobom a predovšetkým zabezpečiť

pre poškodeného určitú úroveň života do budúcnosti, aby sa aspoň sčasti podobala kvalite

života pred úrazom.

Účelom tohto zvýšenia je poskytnúť poškodeným možnosť, aby si vytrpenú bolesť

mohli vynahradiť iným spôsobom, pretože poskytnutím základnej náhrady sa nemôže

nahradiť bolesť, ktorú po ublížení na zdraví poškodenému vznikla.

Pri spôsobení škody na zdraví poškodenému priznáva rôzne

právne nároky. Spomedzi nárokov zo spôsobenia škody na zdraví

uvádza na prvom mieste odškodnenie bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského

uplatnenia. O tomto spôsobe odškodňovania ustanovuje iba toľko, že

ide o odškodňovanie pri škode na zdraví, že sa odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie

jeho spoločenského uplatnenia a že toto odškodnenie má jednorazový charakter. Občiansky

zákonník nedefinuje pojem bolesť, ani pojem sťaženie spoločenského uplatnenia, ani to,

v akom rozsahu a na základe čoho sa tieto práva priznávajú.

ustanovuje podmienky priznania a poskytovania náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia. Bolesť podľa uvedeného zákona je ujma spôsobená poškodením

na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov.

Pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie

spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku. Ak sa však po skončení liečenia

vykoná v súvislosti s poškodením zdravia operačný výkon, ktorý sa pôvodne

nepredpokladal, poškodený má nárok na ďalšiu náhradu za bolesť ako za poškodenie na

zdraví, s ktorým možno tento operačný výkon z hľadiska bolesti najlepšie prirovnať.

Vychádzajúc z vyššie uvedených princípov súd na základe zisteného skutkového

stavu, na ktorom sa ani po doplnenom dokazovaní vlastne nič nezmenilo, najmä z výpovede

žalobcu, znaleckých posudkov i vyjadrení odborných lekárov, súd mal za to, že vzhľadom na

strasti, ktoré žalobca musel vytrpieť v súvislosti s lekárskymi zásahmi, operáciami,

rehabilitáciami a reoperáciami, je u neho dôvodné zvýšenie bolestného za postihnuté

koleno v rozsahu základného počtu 80 bodov, čo pri 30 násobku predstavuje sumu

144.000,- Sk (80 bodov x 60,- Sk x 30 krát). Vo vzťahu k poraneniu hrudníka dôvod na

mimoriadne zvýšenie preukázaný nebol, a preto mu bol priznaný v základnej bodovej výške

t. j. 15b x 60 Sk - 900,- Sk. Bolestné tak v rozsahu základného bodového hodnotenia 135b

(120 koleno, 15 hrudník) v sume 8.100,- Sk, ktoré mu doposiaľ uhradené nebolo, činí spolu

s mimoriadnym zvýšením odškodnenia bolestného za koleno v sume 144.000,- Sk sumu

152.100,- Sk. Podľa názoru súdu aj následky, ktoré pre jeho ďalší život toto zranenie

zanechalo, opodstatňuje zvýšenie o 60 násobok, keďže aktivity, ktorým sa do dopravnej

nehody venoval, sú pre neho minulosťou, hoci dovtedy boli integrálnou súčasťou jeho

života. Sprievodným znakom každodenného života je dyskonfort, ktorý sa o. i. prejavuje aj v

tom, že kým sa dovtedy mohol naplno venovať športovým aktivitám, svoju pozornosť musí aj

v súčasnosti venovať sústavnému zmierňovaniu následkov nehody. Súd je preto toho názoru,

že je dôvodné a primerané zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v

rozsahu 60 násobku, ktoré predstavuje sumu 540.000,- Sk ( 150 bodov x 60,- Sk x 60

násobok). Celková náhrada (základná - za bolesť v sume 268,87 eur t. j. 8.100,- Sk a

sťaženie sp. uplatnenia 298,75 eur t. j. 9.000,- Sk i zvýšená - za bolesť v sume 4779,92 eur t.

j. 144.000,- Sk i sťaženie sp. uplatnenia v sume 17 924,71 eur t. j. 540.000,- Sk ) tak

predstavuje sumu celkovú sumu 23.272,26 eur t. j. 701.100,-Sk.

Ani vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade neboli preukázané žiadne zmeny oproti

predchádzajúcemu obdobiu a preto súd ani tu svoj názor nezmenil. Vo vzťahu k bolestnému

má súd za to, že nijakým spôsobom neboli preukázané okolnosti hodné mimoriadneho

zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie vyššej náhrady, nezje určená základným bodovým

ohodnotením t. j. počtom 108,75 bodu, preto jej bola priznaná náhrada iba v základnom

vyjadrení t. j. suma 217,92 t. j. 6.525,- Sk (108,75 x 60,- Sk). Čo však týka zvýšenia

odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, i v tomto prípade je súd toho názoru, že

z rovnakých dôvodov ako u žalobcu v 1. rade je odškodnenie základnou sadzbou

nedostatočné a to preto, že i u nej došlo k podstatnému zhoršeniu kvality jej života, keď sa

nemôže venovať tým aktivitám, ktorým sa venovala, zdravotné problémy v pohybovom

ústrojenstve (ramene) jej pretrvávajú až doposiaľ, a berúc do úvahy, že ide o ženu

v aktívnom veku, ktorá má na starosti aj iné povinnosti ako sú nákupy, starostlivosť

o domácnosť a pod., aj u nej prichádza do úvahy zvýšenie. Podľa názoru súdu 25 násobné

zvýšenie t. j. suma 150.000,- Sk (4979 eur) je primerané okolnostiam prípadu, rozsahu

postihnutia jej zdravia a obmedzeniam, ktoré s tým súvisia. Celková náhrada tak

predstavuje sumu 156.525,- Sk.

Berúc do úvahy konštatovania vzišlé z výpovede znalca Ing. Z. B. ako aj ustálené

konštatovania Najvyššieho súdu SR o tom, že v rovnakom rozsahu a z rovnakých dôvodov

ako žalovaný je za vznik dopravnej nehody spoluzodpovedný i žalobca sám, bolo

v predmetnej veci zohľadnené 50 % spoluzavinenie žalobcu v 1. rade, takže plnenie v sume

23 272,26 eur (701.100,- Sk) mu súd podľa krátil o 50%.

U žalobkyne v 2. rade taktiež súd krátil plnenie v sume 156.525,- Sk (5195,68 eur)

o 50 %, keďže vo zvyšku je za škodu zodpovedný jej manžel, ktorého nežalovala, a nie

žalovaný.

O zvýšení spoluzavinenia resp. uznaní výlučného zavinenia žalobcov z dôvodu, že

neboli pripútaní resp. bezpečnostný pás mal byť nefunkčný, súd neuvažoval z dôvodu, že

takáto skutočnosť z vykonaného dokazovania, a to ani v rámci trestného konania,

preukázaná nebola. Z výpovede znalca z odboru zdravotníctva totiž vyplýva, že u oboch

žalobcov došlo k vzniku poranení mechanizmom, že: nie je vylúčené ani to, že k tomu došlo

opačným mechanizmom a síce nárazom deformovanej prednej časti vozidla stlačením

a posunutím dozadu po zrážke vozidiel. Táto možnosť sa v žiadnom z konaní nevylúčila

a prichádza do úvahy ako jedna z možností, pričom obaja žalobcovia zhodne prezentovali,

že pripútaní boli. Z uvedeného dôvodu súd rozsah spoluzavinenia žalobcu v 1. rade na

nehode posudzoval iba z hľadiska jeho pričinenia o jej vznik resp. možnosť zabránenia jej

vzniku.

Samozrejme, že z takto priznaných súm boli predmetom krátenia aj základné náhrady

a to u žalobcu v 1. rade zo sumy 567,62 eur (17.100,- Sk ) na sumu 283,80 eur

a u žalobkyne v 2. rade zo sumy 415,75 eur (12.525,- Sk) na sumu 207,88 eur, ktorú je

žalovaný povinný zaplatiť spolu s úrokom z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku

rozsudku.

Keďže žalobca v 1. rade sa žalobou domáhal priznania celkovej náhrady v sume

1,329.740,- Sk a priznaná mu bola suma 350.550 Sk; žalobkyňa v 2. rade sa domáhala

žalobou priznania celkovej sumy 642.250,- Sk a priznaná je bola suma 78.262,50,- Sk, súd

v prevyšujúcom rozsahu žalobu ako nedôvodnú zamietol.»

13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

14. Podstatná argumentácia sťažovateľov sa koncentrovala (bod 3 a 8) k arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia krajského súdu a absencii relevantného zdôvodnenia ním

potvrdených záverov a zistení prvostupňového súdu: „... odvolací súd svoj výrok

o potvrdení odvolaním napadnutého výroku rozsudku súdu prvého stupňa o zaplatení

istiny... dostatočne určite a náležite neodôvodnil. Odvolací súd... neuviedol žiadne

konkrétne skutočnosti, ktoré by vyvrátili tvrdenia oboch navrhovateľov...“ V danej veci

ústavný súd nezistil, že by rozsudok krajského súdu sp. zn. z 11. februára

2010 (v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. -180 z 20. apríla 2009) bol

svojvoľný a že by tak zasahoval do základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na

súdnu ochranu v zmysle a právo podľa dohovoru nemôže

byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu

nemožno skutkové a právne závery krajského súdu ani okresného súdu považovať za

arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Závery, ktoré v napadnutých rozhodnutiach

v merite veci vyslovil okresný súd a ktoré boli potvrdené krajským súdom, vychádzajú

z podrobnej analýzy skutkového stavu právnej veci sťažovateľov, ich závery nachádzajú

oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom z ich odôvodnenia je zrejmé, že sťažovateľmi

uplatnené námietky boli prítomné v ich právnom posúdení nimi uplatnených nárokov,

ktorých priznanú výšku súdy odvíjali od záverov predovšetkým odborných znaleckých

posudkov a prihliadli aj na odporcovu právoplatne vyslovenú vinu v trestnom konaní.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu v jeho

spojitosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa

vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté

rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

16. V súvislosti so sťažovateľmi prejavenou nespokojnosťou s namietaným

rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. , ).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu

a sťažovateľmi označenými právami ( a dohovoru), a preto

bolo potrebné nimi podanú sťažnosť odmietnuť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

17. Sťažovatelia v závere podanej sťažnosti „z opatrnosti...“, navrhli ústavnému

súdu preskúmať aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2011,

ktorým bolo odmietnuté nimi podané dovolanie, pričom pri svojej argumentácii, aj napriek

tej skutočnosti, že pri podaní sťažnosti ústavnému súdu boli kvalifikovane zastúpení

právnym zástupcom (advokátom), neuviedli (nijako bližšie nezdôvodnili), z akého dôvodu

by malo byť predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu protiústavné, a ani neoznačili, ktoré

ich základné práva, alebo slobody mali byť týmto rozhodnutím porušené. Ústavný súd

vychádzajúc z obsahu (bod 7), ako aj zo skutočnosti, že

sťažovatelia v petite svojej podanej sťažnosti nenapadli predmetné rozhodnutie najvyššieho

súdu kvalifikovaným spôsobom, rešpektoval ich dispozičné oprávnenie a nemohol sa touto

časťou sťažnosti, teda vo vzťahu k predmetnému rozhodnutiu najvyššieho súdu, vecne

zaoberať.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti (zrušenie rozsudku krajského súdu

č. k. -218 z 11. februára 2010), keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011