Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 624/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. P.,

D., vo veci namietaného porušenia , základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 30. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 31. júla 2013

doručená sťažnosť spoločnosti F., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“, resp. „porušovateľ“) sp. zn. z 30. apríla 2013 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -159 z 18. apríla 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka

je na základe okresným súdom pripustenej zámeny účastníkov na strane žalobcu (uznesením

z 18. augusta 2010) účastníkom konania o zaplatenie sumy 5 215 019,70 Sk

s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn. . Právny predchodca

sťažovateľky (Ing. J. K., P.) žaloval Slovenskú republiku, zastúpenú Okresným súdom

Prievidza, o náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť rozhodnutím Okresného súdu

Prievidza o neudelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie na majetok

M., a. s., P. Okresný súd rozsudkom z 29. júna 2005 žalobu zamietol. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 21. februára 2007 zrušil prvostupňový rozsudok a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho označenia žalovaného

subjektu – Slovenskej republiky, ktorá mala byť zastúpená Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky. Okresný súd ďalším rozsudkom (č. k. -159 z 18. apríla

2011) opätovne žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom z 30. apríla 2013 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľky v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.

„boli porušené jeho práva postupom súdu, nakoľko Krajský súd potvrdením

prvoinštančného rozhodnutia poprel zmysel zákonných ustanovení exekučného poriadku

upravujúcich nútený výkon splnenia povinnosti na podklade exekučného titulu – notárskej

zápisnice spísanej pred účinnosťou novely ust. § 41 ods. 2 ods. 3 Exekučného poriadku

účinné od 09. 11. 1999, pretože sa nedostatočne zaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré

sťažovateľ uvádzal vo svojom odvolaní proti rozsudku Okresného sudu Trenčín č. k.

-159 zo dňa 18. 04. 2011 a o nesplnení predpokladov na vznik zodpovednosti

žalovaného za škodu v zmysle rozhodol arbitrárne.

Sťažovateľ má za to, že porušovateľ vydaním napadnutého rozhodnutia priznal

správnosť a právne účinky nezákonnému rozhodnutiu a postupu Okresného súdu v Prievidzi

pri vydaní rozhodnutia Er 1783-00-12 zo dňa 17. 08. 2000 a v konaní vedenom

na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. -12 napriek skutočnosti, že toto

rozhodnutie a postup súdu sú nezákonné, nakoľko v konaní vedenom na Okresnom súde

Prievidza pod sp. zn. Er 1783-00-12 došlo k porušeniu zákazu retroaktivity právnych

noriem...

Záver porušovateľa o tom, že rozhodnutie Okresného súdu v Prievidzi

Er -12 zo dňa 17. 08. 2000 nebolo zrušené kvôli procesnej chybe alebo

nezákonnému postupu nie je správny. Sťažovateľ namieta, že porušovateľ nedôsledne

aplikoval príslušné právne normy na posudzovaný prípad a bez náležitého rozboru

relevantných noriem (vrátane predmetného nálezu Ústavného súdu SR č. )

dospel k nesprávnemu právnemu záveru...

Nález Ústavného súdu SR č. , ktorý vyhlásil predmetnú novelu

Exekučného poriadku za nesúladnú s a SR aj s poukazom

na vyššie uvedené odôvodnenie, je už len potvrdením toho, že konanie súdu prvého stupňa

bolo nielenže v rozpore so zákonom, ale aj v rozpore s SR.

Nesprávny je teda záver súdu porušovateľa a súdu prvého stupňa o tom,

že nie je splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia zrušeného na základe

opravného prostriedku ( )...“.

4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že si uplatnila „svoje základné právo na súdnu

ochranu podľa tým, že sa v pozícii žalobcu prostredníctvom svojho

splnomocneného zástupcu domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu a nesprávnym úradným postupom v zmysle spôsobenej

v exekučnom konaní Okresným súdom v Prievidzi v rámci roku 2000.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací svojim rozhodnutím sp. zn.

zo dňa 30. 04. 2013 o odvolaní žalobcu v časti, v ktorej potvrdil výrok rozsudku Okresného

súdu Trenčín č. k. -159 o zamietnutí žaloby sťažovateľa v celom rozsahu

porušil základné právo sťažovateľa podľa a SR a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv v nesprávnom závere Krajského súdu

v Trenčíne o tom, že nie je daná zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú nezákonným

rozhodnutím podľa vtedy platnej právnej úpravy v ust. , 3 ..“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. č. k. -222 zo dňa 30. apríla

2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa ..., spočívajúce v práve

na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa

..., spočívajúce v zákaze diskriminácie pri používaní základných práv

a slobôd, ktoré sú obsiahnuté v druhej hlave ... a základné právo podľa

Dohovoru..., spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd... zrušuje rozsudok Krajského súdu... č. k. -222

zo dňa 30. apríla 2013 a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.“

Súčasne žiadala priznať „náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.871,08 €...“.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. apríla 2013. Jej podstatná argumentácia spočívala (body 3 a 4) v tvrdení, že krajský

súd „sa nedostatočne zaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré sťažovateľ uvádzal vo svojom

odvolaní..., že... nedôsledne aplikoval príslušné právne normy..., a bez náležitého rozboru

relevantných noriem... dospel k nesprávnemu právnemu záveru“.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. sp. zn. , , , , ,

, ).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú

právnu ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru)

sa možno podľa čl. 51 ods. 1 domáhať v medziach a za podmienok ustanovených

vykonávacími zákonmi. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno

ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

, ).

11. Krajský súd pri odôvodňovaní rozsudku sp. zn. z 30. apríla 2013

vychádzal z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý považoval za „vecne

správny... vychádza zo správneho skutkového a právneho záveru... je správny a presvedčivý,

preto sa odvolací súd plne identifikuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu podľa §

219 ods. 2 “. Z uvedeného dôvodu a tiež pre pomerne strohú argumentáciu dôvodov

krajského súdu vychádzal ústavný súd pri posudzovaní tohto odvolacieho rozhodnutia aj

z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorého k predmetu veci relevantné časti

považoval za potrebné oboznámiť.

12. Okresný súd rozsudkom č. k. -159 z 18. apríla 2011 žalobu

sťažovateľky zamietol (pozri tiež bod 2). V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného

uviedol:

„Žalobca požičal ako fyzická osoba M. a. s. P. sumu 5.215.019,70 Sk. Notárskou

zápisnicou č. N 260/99, Nz 258/99 zo dňa 06. 10. 1999 notárka... osvedčila vyhlásenie M. a.

s... o uznaní dlhu v tejto výške a súhlas dlžníka s exekúciou, pokiaľ dlh nezaplatí do 10. 03.

2000. M. a. s... ako dlžník súhlasil s tým, aby sa v prípade neplnenia svojho záväzku za

podmienok dohodnutých s osobami oprávnenými stala táto notárska zápisnica

vykonateľným titulom pre výkon rozhodnutia podľa ust. resp. pre

exekúciu podľa (exekučný poriadok) a to na celý jeho

majetok, ako osoby povinnej. M., a. s... pohľadávku žalobcu v lehote splatnosti neuhradil,

preto žalobca viedol na Exekútorskom úrade v Ž. u JUDr. J. K. pod sp. zn. Ex 10258/2000

exekúciu na majetok dlžníka. Súdny exekútor JUDr. J. K. požiadal dňa 21. 06. 2000

Okresný súd v Prievidzi v tejto veci o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe

exekučného titulu, notárskej zápisnice č. N 260/99, Nz 258/99 zo dňa 06. 10. 1999. Okresný

súd Prievidza uznesením č. k. -12 zo dňa 17. 08. 2000 žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietol s odôvodnením, že notárska zápisnica, kde

oprávnenou osobou je fyzická osoba je neúčinný titul, a preto treba už i začaté exekučné

konanie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku zastaviť. Poukázal na

novelizované ustanovenia § 41 ods. 2, 3 Exekučného poriadku účinné od 09. 11. 1999, na

základe ktorých bol zúžený okruh osôb, oprávnených v exekučnom konaní viesť exekúciu na

podklade notárskych zápisníc. V zmysle tejto novely mohla takouto oprávnenou osobou byť

iba banka, z týchto dôvodov nebolo možné účinne začať ani pokračovať v exekučnom

konaní, keďže notárska zápisnica už v čase začatia konania nemala náležitosti spôsobilého

exekučného titulu, ktorý by mohol slúžiť ako podklad na vykonanie exekúcie.

Žalobca sa proti tomuto rozhodnutiu dňa 04. 09. 2000 odvolal a Krajský súd

v Trenčíne uznesením č. k. -18 zo dňa 28. 03. 2001 rozhodnutie Okresného

súdu... č. k. -12 zo dňa 17. 08. 2000 zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie

konanie. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na nález Ústavného súdu SR účinný od 06. 12.

2000 publikovaný v Zbierke , ktorým bolo rozhodnuté,

že ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti nie je

v súlade s č1. 12 ods. 2 a č1. 46 ods. 1 SR. Nález Ústavného súdu SR, ktorým bol

vyslovený nesúlad právnych predpisov, má významné právny účinky, pretože nesúladný

právny predpis stráca dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov SR

účinnosť. Ust. § 41 ods. 3 Exekučného poriadku, ktoré ustanovilo, že exekúcie na podklade

notárskych zápisníc možno vykonať zexekvovaním majetku len ak je oprávnenou osobou

banka, stratilo vzhľadom na nález Ústavného súdu účinnosť, a preto rozhodnutie súdu

I. stupňa, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

nebolo vecne správne.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. bol na úpadcu M. a. s...

vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený Ing. M. K. so sídlom

v B... Na základe oznámenia Ing. M. K. zo dňa 27. 06. 2005 mal súd zistené, že žalobca si

uplatnil v konkurznom konaní proti úpadcovi M. a. s... pohľadávku vo výške 5.215.019,70

Sk, na základe notárskej zápisnice N 260/99, Nz 258/99 zo dňa 06. 10. 1999 a je vedený ako

konkurzný veriteľ pod č. zv. 180 s pohľadávkou I. triedy bez nároku na oddelené

uspokojenie. Pohľadávka žalobcu bola právoplatne dňom 06. 07. 2004 uznaná rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -53 zo dňa 19. 04. 2004 za pravú...“ Po

citovaní na vec sa vzťahujúcich právnych noriem okresný súd ďalej uviedol: „V danom

prípade žalobca videl nesprávny úradný postup žalovaného v tom, že Okresný súd Prievidza

vydal dňa 17. 08. 2000 uznesenie č. k. -12, ktorým zamietol žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie JUDr. J. K. Tým priamo znemožnil žalobcovi vymôcť

splatnú pohľadávku v žalovanej istine, tým, že neuznal notársku zápisnicu N 260/99,

Nz 258/99 zo dňa 06. 10. 1999 za spôsobilý exekučný titul a dlžník žalobcu sa medzitým

dostal do úpadku. Retroaktívne zbavenie možnosti veriteľa vymôcť svoju pohľadávku

na základe notárskej zápisnice spísanej v čase, keď táto bola exekučným titulom bola

závažným narušením právnej istoty veriteľa, lebo ho spätne zbavila možnosti vymôcť

pohľadávku spôsobom, ktorý dovtedy zákon umožňoval. Na základe odvolania Krajský súd

v Trenčíne uznesením -18 zo dňa 28. 03. 2001 napadnuté uznesenie zrušil.

Svoje rozhodnutie odôvodnil nálezom Ústavného súdu. SR publikovaného v Zbierke zákonov

č. 415/2000, ktorým bolo rozhodnuté, že ustanovenia

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti nie sú v súlade s ust. čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1

SR.

Súd dospel k záveru že, Okresný súd v Prievidzi v čase vydania sporného

rozhodnutia Er 1783/00-12 zo dňa 17. 08. 2000 aplikoval ustanovenia

účinného od 09. 11. 1999. Týmto ustanovením bol novelizovaný

Z. z. (Exekučný poriadok) v znení nesk. predpisov a táto novelizácia značne zúžila okruh

subjektov, ktoré mohli viesť exekúciu na podklade notárskych zápisníc. V zmysle

ustanovenia , v znení nov. č. bolo možné

vykonať exekúciu na podklade notárskych zápisníc zexekvovaním majetku len vtedy, ak bola

oprávnenou osobou banka. Uznesenie Okresného súdu Prievidza, č. k. -12

zo dňa 17. 08. 2000 nebolo zrušené odvolacím súdom kvôli procesnej chybe alebo

nezákonnému postupu. Dôvodom zrušenia rozhodnutia súdu I. stupňa Krajským súdom

v Trenčíne v konaní -18 zo dňa 28. 03. 2001 bola zmena platnej právnej

úpravy a vyvolaná nálezom Ústavného súdu SR č. 415/2000, vyhláseným dňa 06. 12. 2000.

Ústavný súd SR vtedy konštatoval, že ust. osudných

exekútoroch a exekučnej činnosti nie je v súlade s ust. a

SR. Nález Ústavného súdu SR, ktorým bol vyslovený nesúlad právnych predpisov mal

za následok, že nesúladný právny predpis stratil dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov

účinnosť bližšie nedefinuje ani pojem škoda a neupravuje rozsah

jej náhrady. Preto v danom prípade súd vychádzal z príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka (§ 420) a škodu chápal ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej, sfére poškodeného

a je vyjadriteľná v peniazoch. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že v tomto

prípade nebol splnený žiaden z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu. Okresný súd

Prievidza v čase vydania sporného rozhodnutia, aplikoval procesný predpis, ktorým bol

súčasťou platného právneho poriadku a účinnosť stratil až dňa 06. 12. 2000, čiže nekonal

nezákonne.

V danom prípade sa súd zaoberal otázkou, či bolo v možnostiach žalobcu

reálne sa domôcť v rámci exekúcie pohľadávky v sume 5.215.019,70,- Sk za predpokladu,

ak by Okresný súd Prievidza č. k. Er -12 zo dňa 17. 08. 2000 namiesto

rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na výkon exekúcie, poveril

exekútora výkonom exekúcie. V takomto prípade by exekútor musel byť schopný v období od

doručenia poverenia od 28. 08. 2000 (vtedy OS Prievidza doručil exekútorovi rozhodnutie o

zamietnutí udelenia poverenia) po vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka do 22. 5. 2001

exekúciu ukončiť a pohľadávku vymôcť. Ak by to nestihol, dňom vyhlásenia konkurzu by sa

stal žalobca len jedným z mnohých veriteľov, nakoľko exekučné konania sa podľa § 14 ods.

1 písm. d) o konkurze a vyrovnaní v znení nesk. predpisov po vyhlásení

konkurzu na majetok dlžníka priamo zo zákona prerušovali. Súd dospel k záveru, že ani pri

normálnom behu vecí (ak by vôbec nebol vydaný ) a dňa 28. 08. 2000

by exekútor prevzal poverenie na výkon exekúcie, nebol by sa žalobca domohol svojej

pohľadávky.

Z pripojeného spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. vyplýva, že návrh

na vyhlásenie konkurzu na M. a. s... bol podaný na súd dňa 09. 01. 2001 veriteľmi... V

návrhu je uvedené, že okrem vyššie uvedených pohľadávok dlhoval M. a. s... na zákonnom

sociálnom poistení 12.036.985,50,- Sk... a v návrhu je odkaz na ďalších viac ako 250

veriteľov. K návrhu na vyhlásenie konkurzu sa pripojil aj najväčší veriteľ M. a. s., P. a. s. so

sídlom v B. (pohľadávka 25.000.000,- Sk.) Zo zoznamu prihlášok konkurzných pohľadávok

úpadcu M. a. s... ku dňu 2. 8. 2001 vyplýva, že do konkurzu prihlásilo pohľadávky celkove

212 veriteľov, s celkovou výškou uplatnených pohľadávok v sume 226.357.978,08,-Sk. Z

týchto pohľadávok boli už niektoré v štádiu prebiehajúcich exekučných konaní...

Pohľadávka P. a. s. bola zabezpečená záložnou zmluvou na nehnuteľný majetok... a medzi

dlžníkov úpadcu patrili aj osoby s tzv. prednostnými pohľadávkami ako sú neuhradené mzdy

a odstupné pre zamestnancov, dlžné poistné V. (veriteľ č. 155 pohľadávka v sume

5.730.229,- Sk) dlžné poistné Sociálnej poisťovni v sume 15.071363,- Sk (veriteľ č. 186)

nedoplatky na poistnom Národnému Úradu práce B. v sume 3.929.201,- Sk (veriteľ č. 195),

nedoplatky na daniach v sume viac ako 7. mil Sk (veriteľ č. 206). Z vyššie uvedeného

vyplýva, že v čase zamietnutia návrhu na vydanie poverenia mal síce M. a. s... nejaký

majetok, ale naň už v tom čase pripadal aj úctyhodný počet neuspokojených veriteľov so

splatnými a aj vymáhanými pohľadávkami. Za obdobie od 28. 8. 2000 do podania návrhu

na vyhlásenie konkurzu dňa 22. 5. 2001 by súdny exekútor bol možno schopný zistiť rozsah

majetku a už prebiehajúcich exekúcií, ale nedokázal by zrealizovať predaj majetku, ktorý

nepokrývali záložné práva iných veriteľov, vzhľadom na lehoty a postup pri výkone exekúcie

stanoveného v Exekučnom poriadku (doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, lehoty

na podanie námietok, doručenie príkazu na vykonanie exekúcie konkrétnym spôsobom,

zrealizovania dražby vecí, rozvrhu výťažku a zistení postupnosti uspokojenia jednotlivých

pohľadávok). Dňom 22. 5. 2001 ak by exekúcia k tomuto dátumu nebola ukončená,

by sa žalobca dostal do rovnakého procesného postavenia, v akom sa nachádza dnes,

exekučné konanie by bolo prerušené pre vyhlásenie konkurzu.

Vzhľadom na vyššie uvedené nie je daná zodpovednosť štátu za prípadnú škodu,

lebo nebola preukázaná protiprávna udalosť, ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody

a nesprávnym úradným postupom žalovaného a ani vznik škody. Konkurz úpadcu dodnes

nie je ukončený, pohľadávka žalobcu uplatnená v žalobe bola v konkurze riadne prihlásená

a právoplatne dňom 06. 07. 2004 uznaná rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -53 zo dňa 19. 4. 2004 za pravú. Preto súd žalobu ako nedôvodnú

zamietol.“

13. Krajský súd po oboznámení prvostupňového rozhodnutia a podstaty

jeho odôvodnenia uviedol odvolaciu argumentáciu sťažovateľky (v zásade totožnú

s argumentáciou produkovanou v sťažnosti, pozn.), ktorej podstatou je tvrdenie,

že „... V posudzovanom prípade je nepochybné, že vydané nezákonné rozhodnutie –

uznesenie Okresného súdu Prievidza Er 1783/2000-12 je hlavnou príčinou vzniku škody,

z dôvodu existencie tohto rozhodnutia nebolo možné čo i len začať a pokúsiť

sa o uspokojenie pohľadávky oprávneného. Výška škody je determinovaná stratou

spôsobenou zánikom možnosti vykonávať určité majetkové právo – pohľadávku. Majetková

škoda nastala tým, že oprávnený stratil možnosť disponovať svojím právom v dôsledku

zmarenia možnosti uspokojiť pohľadávku z majetku dlžníka. Charakter majetkovej škody

nepochybne predstavuje aj ujma reprezentovaná stratou majetkového prínosu, ktorý

by poškodený žalobca ako aj veriteľ mohol od svojho dlžníka – povinného očakávať

pri obvyklom chode udalostí, nebyť nezákonného rozhodnutia. Poškodenému žalobcovi bola

spôsobená škoda v hodnote uplatnenej pohľadávky...“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

«Krajský súd preskúmal vec v intenciách ust. a zistil,

že rozsudok okresného súdu je vecne správny, a preto je potrebné ho potvrdiť podľa

ust. O odvolaní navrhovateľa rozhodol bez nariadenia pojednávania

odvolacieho súdu podľa

Rozsudok okresného súdu vychádza zo správneho skutkového a právneho záveru,

je odôvodnený podľa kritérií v ust. , je správny a presvedčivý, preto

sa odvolací súd plne identifikuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu podľa § 219

ods. 2 Súčasne považuje za potrebné k dôvodom odvolania navrhovateľa uviesť

nasledovné:

Ustanovenie taxatívne ustanovuje dôvody, ktorými možno

odôvodniť odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, ktorým rozhodol vo veci

samej.

Spôsobilým odvolacím dôvodom podľa ust. – nesprávny

skutkový záver prvostupňového súdu, je taký postup súdu, ktorý je v rozpore s ustanovením

V zmysle uvedeného ustanovenia súd hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Platí teda procesná zásada voľného hodnotenia

dôkazov súdom, a to z aspektu ich významu z hľadiska právnej kvalifikácie uplatneného

nároku, ako aj z hľadiska ich pravdivosti a logických súvislostí.

Nesprávne právne posúdenie veci - odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f)

, je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak prvostupňový súd aplikoval nesprávny

právny predpis, prípadne ak síce aplikoval správny právny predpis, prípadne ak síce

aplikoval správny právny predpis, avšak ho nesprávne interpretoval.

V prejednávanej veci uvedené odvolacie dôvody uplatnil navrhovateľ

neopodstatnene.

Okresný súd zo svojich zistení, že rozhodnutie Okresného súdu v Prievidzi

o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe notárskej

zápisnice, uznesenie zo dňa 17. 08. 2000, č. k. -12 bolo vydané na základe vtedy

platnej a účinnej právnej úpravy v Exekučnom poriadku – novely vykonanej

účinnej od 09. 11. 1999, ktorým sa novelizovalo ustanovenie

ods. 3 (ďalej len „“). Uvedenou novelou sa zúžil

okruh subjektov, ktorí mohli viesť exekúciu na podklade notárskych zápisníc. Pokiaľ

navrhovateľ poukazuje na „retroaktivitu“ v postupe Okresného súdu v Prievidzi, treba

uviesť, že je špeciálnym procesným predpisom a pri procesných

predpisoch zásadne platí (pokiaľ zákonná úprava neurčuje inak), že sa aplikuje aktuálne

znenie, teda v čase, keď okresný súd posudzoval a rozhodoval o žiadosti na udelenie

poverenia na vykonane exekúcie na podklade notárskej zápisnice, bol povinný vychádzať

z platnej a účinnej právnej úpravy, na základe ktorej exekučný titul, na základe ktorého

žiadal právny predchodca navrhovateľa vykonanie exekúcie, nebol spôsobilým exekučným

titulom. Zo skutočností že neskôr, v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR bola konštatovaná

neústavnosť právnej úpravy v , keď v dôsledku tohto nálezu, účinného

od 06. 12. 2000 (v deň jeho publikácie v Zbierke zákonov – č. ) a odvolací súd

zrušil uvedené uznanie Okresného súdu v Prievidzi, nemožno preto vyvodiť právny záver,

že okresný súd vydal nezákonné rozhodnutie, a preto je daná zodpovednosť štátu za škodu

vzniknutú nezákonným rozhodnutím podľa vtedy platnej právnej úpravy v ust. § 2, 3

Dôvodom zrušenia rozhodnutia okresného súdu nebola totiž nezákonnosť v čase

vydania rozhodnutia, ale až následné konštatovanie neústavnosti aplikovanej právnej

normy, ktorá bola účinná a platná v čase rozhodnutia okresného súdu.

Okresný súd teda v prejednávanej veci správne zistil skutkový stav a správe

na zistený skutkový stav aplikoval právny predpis, preto odvolacie dôvody navrhovateľa

boli uplatnené neopodstatnene.»

14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

15. Podstata argumentácie sťažovateľky sa koncentrovala (body 3 a 4)

na nedostatočne vykonané dokazovanie a z toho vyplývajúci nedostatočne zistený skutkový

stav („nedôsledná aplikácia príslušných právnych noriem“) a v dôsledku toho vyvodené

nesprávne právne závery. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje,

že v danej veci nezistil, že by rozsudok krajského súdu sp. zn. z 30. apríla

2013 (v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. -159 z 18. apríla 2011)

bol svojvoľný a že by tak zasahoval do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle a právo podľa dohovoru nemôže

byť porušené iba tou skutočnosťou, že všeobecné súdy sa nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu

nemožno skutkové a právne závery krajského súdu ani okresného súdu považovať

za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Závery, ktoré v napadnutých rozhodnutiach

v merite veci vyslovil okresný súd a ktoré boli potvrdené krajským súdom, vychádzajú

z podrobnej analýzy skutkového stavu právnej veci sťažovateľky a nachádzajú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Podľa názoru ústavného súdu vo veci konajúce všeobecné súdy

sa v dostatočnej miere (ako výsledku v konaní vykonaného dokazovania) vysporiadali

s podstatou predmetného sporu.

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu v jeho spojitosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu konštatuje, že krajský súd

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

17. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou prejavenou nespokojnosťou

s namietaným rozhodnutím krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne

napr. , ). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkou označenými právami (čl. 46

ods. 1 a dohovoru), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

18. Sťažovateľka namietala aj porušenie „spočívajúce v zákaze

diskriminácie pri používaní základných práv“. Ústavný súd v nadväznosti na to konštatuje,

že jednotlivé zásady vymenované v a 2 vyjadrujú podstatu základných

práv ako prirodzených práv a zároveň majú univerzálny charakter. Treba ich chápať

ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej

činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu plniť poslanie priamo

aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach (napr. , ,

). Z týchto dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú, keďže sťažovateľka namietala porušenie tohto článku

ako samostatné základné právo (pozri bod 5).

19. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013