Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 624/2013
PDF · 270.31 KB
No categories available
I. ÚS 624/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. P.,
D., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 107/2011
z 30. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 31. júla 2013
doručená sťažnosť spoločnosti F., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“, resp. „porušovateľ“) sp. zn. 5 Co 107/2011 z 30. apríla 2013 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 108/2004-159 z 18. apríla 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka
je na základe okresným súdom pripustenej zámeny účastníkov na strane žalobcu (uznesením
z 18. augusta 2010) účastníkom konania o zaplatenie sumy 5 215 019,70 Sk
s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 108/2004. Právny predchodca
sťažovateľky (Ing. J. K., P.) žaloval Slovenskú republiku, zastúpenú Okresným súdom
Prievidza, o náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť rozhodnutím Okresného súdu
Prievidza o neudelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie na majetok
M., a. s., P. Okresný súd rozsudkom z 29. júna 2005 žalobu zamietol. Krajský súd
uznesením sp. zn. 5 Co 264/2005 z 21. februára 2007 zrušil prvostupňový rozsudok a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho označenia žalovaného
subjektu – Slovenskej republiky, ktorá mala byť zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky. Okresný súd ďalším rozsudkom (č. k. 14 C 108/2004-159 z 18. apríla
2011) opätovne žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd
napadnutým rozsudkom z 30. apríla 2013 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil.
3. Podľa názoru sťažovateľky v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.
5 Co 107/2011 „boli porušené jeho práva postupom súdu, nakoľko Krajský súd potvrdením
prvoinštančného rozhodnutia poprel zmysel zákonných ustanovení exekučného poriadku
upravujúcich nútený výkon splnenia povinnosti na podklade exekučného titulu – notárskej
zápisnice spísanej pred účinnosťou novely ust. § 41 ods. 2 ods. 3 Exekučného poriadku
účinné od 09. 11. 1999, pretože sa nedostatočne zaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré
sťažovateľ uvádzal vo svojom odvolaní proti rozsudku Okresného sudu Trenčín č. k.
14 C 108/04-159 zo dňa 18. 04. 2011 a o nesplnení predpokladov na vznik zodpovednosti
žalovaného za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. rozhodol arbitrárne.
Sťažovateľ má za to, že porušovateľ vydaním napadnutého rozhodnutia priznal
správnosť a právne účinky nezákonnému rozhodnutiu a postupu Okresného súdu v Prievidzi
pri vydaní rozhodnutia Er 1783-00-12 zo dňa 17. 08. 2000 a v konaní vedenom
na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. Er 183/00-12 napriek skutočnosti, že toto
rozhodnutie a postup súdu sú nezákonné, nakoľko v konaní vedenom na Okresnom súde
Prievidza pod sp. zn. Er 1783-00-12 došlo k porušeniu zákazu retroaktivity právnych
noriem...
Záver porušovateľa o tom, že rozhodnutie Okresného súdu v Prievidzi
Er 1783/2000-12 zo dňa 17. 08. 2000 nebolo zrušené kvôli procesnej chybe alebo
nezákonnému postupu nie je správny. Sťažovateľ namieta, že porušovateľ nedôsledne
aplikoval príslušné právne normy na posudzovaný prípad a bez náležitého rozboru
relevantných noriem (vrátane predmetného nálezu Ústavného súdu SR č. 415/2000 Z. z.)
dospel k nesprávnemu právnemu záveru...
Nález Ústavného súdu SR č. 415/2000 Z. z., ktorý vyhlásil predmetnú novelu
Exekučného poriadku za nesúladnú s čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR aj s poukazom
na vyššie uvedené odôvodnenie, je už len potvrdením toho, že konanie súdu prvého stupňa
bolo nielenže v rozpore so zákonom, ale aj v rozpore s Ústavou SR.
Nesprávny je teda záver súdu porušovateľa a súdu prvého stupňa o tom,
že nie je splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia zrušeného na základe
opravného prostriedku (§ 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.)...“.
4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že si uplatnila „svoje základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že sa v pozícii žalobcu prostredníctvom svojho
splnomocneného zástupcu domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu a nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. spôsobenej
v exekučnom konaní Okresným súdom v Prievidzi v rámci roku 2000.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací svojim rozhodnutím sp. zn. 5 Co/107/2011
zo dňa 30. 04. 2013 o odvolaní žalobcu v časti, v ktorej potvrdil výrok rozsudku Okresného
súdu Trenčín č. k. 14 C 108/2004-159 o zamietnutí žaloby sťažovateľa v celom rozsahu
porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv v nesprávnom závere Krajského súdu
v Trenčíne o tom, že nie je daná zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú nezákonným
rozhodnutím podľa vtedy platnej právnej úpravy v ust. § 2, 3 zák. č. 58/1969 Zb...“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. č. k. 5 Co/107/2011-222 zo dňa 30. apríla
2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy..., spočívajúce v práve
na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa
čl. 12 ods. 2 Ústavy..., spočívajúce v zákaze diskriminácie pri používaní základných práv
a slobôd, ktoré sú obsiahnuté v druhej hlave Ústavy... a základné právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru..., spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd... zrušuje rozsudok Krajského súdu... č. k. 5 Co/107/2011-222
zo dňa 30. apríla 2013 a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.“
Súčasne žiadala priznať „náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.871,08 €...“.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
8. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 107/2011
z 30. apríla 2013. Jej podstatná argumentácia spočívala (body 3 a 4) v tvrdení, že krajský
súd „sa nedostatočne zaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré sťažovateľ uvádzal vo svojom
odvolaní..., že... nedôsledne aplikoval príslušné právne normy..., a bez náležitého rozboru
relevantných noriem... dospel k nesprávnemu právnemu záveru“.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 168/05, I. ÚS 350/2011).
10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
sa možno podľa čl. 51 ods. 1 domáhať v medziach a za podmienok ustanovených
vykonávacími zákonmi. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno
ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
IV. ÚS 277/05, I. ÚS 245/2012).
11. Krajský súd pri odôvodňovaní rozsudku sp. zn. 5 Co 107/2011 z 30. apríla 2013
vychádzal z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý považoval za „vecne
správny... vychádza zo správneho skutkového a právneho záveru... je správny a presvedčivý,
preto sa odvolací súd plne identifikuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu podľa §
219 ods. 2 O. s. p.“. Z uvedeného dôvodu a tiež pre pomerne strohú argumentáciu dôvodov
krajského súdu vychádzal ústavný súd pri posudzovaní tohto odvolacieho rozhodnutia aj
z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorého k predmetu veci relevantné časti
považoval za potrebné oboznámiť.
12. Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 108/2004-159 z 18. apríla 2011 žalobu
sťažovateľky zamietol (pozri tiež bod 2). V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného
uviedol:
„Žalobca požičal ako fyzická osoba M. a. s. P. sumu 5.215.019,70 Sk. Notárskou
zápisnicou č. N 260/99, Nz 258/99 zo dňa 06. 10. 1999 notárka... osvedčila vyhlásenie M. a.
s... o uznaní dlhu v tejto výške a súhlas dlžníka s exekúciou, pokiaľ dlh nezaplatí do 10. 03.
2000. M. a. s... ako dlžník súhlasil s tým, aby sa v prípade neplnenia svojho záväzku za
podmienok dohodnutých s osobami oprávnenými stala táto notárska zápisnica
vykonateľným titulom pre výkon rozhodnutia podľa ust. § 274 písm. e) O. s. p. resp. pre
exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. (exekučný poriadok) a to na celý jeho
majetok, ako osoby povinnej. M., a. s... pohľadávku žalobcu v lehote splatnosti neuhradil,
preto žalobca viedol na Exekútorskom úrade v Ž. u JUDr. J. K. pod sp. zn. Ex 10258/2000
exekúciu na majetok dlžníka. Súdny exekútor JUDr. J. K. požiadal dňa 21. 06. 2000
Okresný súd v Prievidzi v tejto veci o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe
exekučného titulu, notárskej zápisnice č. N 260/99, Nz 258/99 zo dňa 06. 10. 1999. Okresný
súd Prievidza uznesením č. k. Er 178/00-12 zo dňa 17. 08. 2000 žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol s odôvodnením, že notárska zápisnica, kde
oprávnenou osobou je fyzická osoba je neúčinný titul, a preto treba už i začaté exekučné
konanie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku zastaviť. Poukázal na
novelizované ustanovenia § 41 ods. 2, 3 Exekučného poriadku účinné od 09. 11. 1999, na
základe ktorých bol zúžený okruh osôb, oprávnených v exekučnom konaní viesť exekúciu na
podklade notárskych zápisníc. V zmysle tejto novely mohla takouto oprávnenou osobou byť
iba banka, z týchto dôvodov nebolo možné účinne začať ani pokračovať v exekučnom
konaní, keďže notárska zápisnica už v čase začatia konania nemala náležitosti spôsobilého
exekučného titulu, ktorý by mohol slúžiť ako podklad na vykonanie exekúcie.
Žalobca sa proti tomuto rozhodnutiu dňa 04. 09. 2000 odvolal a Krajský súd
v Trenčíne uznesením č. k. 189 Co 341/00-18 zo dňa 28. 03. 2001 rozhodnutie Okresného
súdu... č. k. Er 1783/00-12 zo dňa 17. 08. 2000 zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie
konanie. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na nález Ústavného súdu SR účinný od 06. 12.
2000 publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 415/2000 Z. z., ktorým bolo rozhodnuté,
že ust. § 41 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti nie je
v súlade s č1. 12 ods. 2 a č1. 46 ods. 1 Ústavy SR. Nález Ústavného súdu SR, ktorým bol
vyslovený nesúlad právnych predpisov, má významné právny účinky, pretože nesúladný
právny predpis stráca dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov SR
účinnosť. Ust. § 41 ods. 3 Exekučného poriadku, ktoré ustanovilo, že exekúcie na podklade
notárskych zápisníc možno vykonať zexekvovaním majetku len ak je oprávnenou osobou
banka, stratilo vzhľadom na nález Ústavného súdu účinnosť, a preto rozhodnutie súdu
I. stupňa, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nebolo vecne správne.
Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 K 5/01 bol na úpadcu M. a. s...
vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený Ing. M. K. so sídlom
v B... Na základe oznámenia Ing. M. K. zo dňa 27. 06. 2005 mal súd zistené, že žalobca si
uplatnil v konkurznom konaní proti úpadcovi M. a. s... pohľadávku vo výške 5.215.019,70
Sk, na základe notárskej zápisnice N 260/99, Nz 258/99 zo dňa 06. 10. 1999 a je vedený ako
konkurzný veriteľ pod č. zv. 180 s pohľadávkou I. triedy bez nároku na oddelené
uspokojenie. Pohľadávka žalobcu bola právoplatne dňom 06. 07. 2004 uznaná rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 43 Cbi 59/02-53 zo dňa 19. 04. 2004 za pravú...“ Po
citovaní na vec sa vzťahujúcich právnych noriem okresný súd ďalej uviedol: „V danom
prípade žalobca videl nesprávny úradný postup žalovaného v tom, že Okresný súd Prievidza
vydal dňa 17. 08. 2000 uznesenie č. k. Er 1783/00-12, ktorým zamietol žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie JUDr. J. K. Tým priamo znemožnil žalobcovi vymôcť
splatnú pohľadávku v žalovanej istine, tým, že neuznal notársku zápisnicu N 260/99,
Nz 258/99 zo dňa 06. 10. 1999 za spôsobilý exekučný titul a dlžník žalobcu sa medzitým
dostal do úpadku. Retroaktívne zbavenie možnosti veriteľa vymôcť svoju pohľadávku
na základe notárskej zápisnice spísanej v čase, keď táto bola exekučným titulom bola
závažným narušením právnej istoty veriteľa, lebo ho spätne zbavila možnosti vymôcť
pohľadávku spôsobom, ktorý dovtedy zákon umožňoval. Na základe odvolania Krajský súd
v Trenčíne uznesením 19 Co 341/2000-18 zo dňa 28. 03. 2001 napadnuté uznesenie zrušil.
Svoje rozhodnutie odôvodnil nálezom Ústavného súdu. SR publikovaného v Zbierke zákonov
č. 415/2000, ktorým bolo rozhodnuté, že ustanovenia § 41 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti nie sú v súlade s ust. čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1
Ústavy SR.
Súd dospel k záveru že, Okresný súd v Prievidzi v čase vydania sporného
rozhodnutia Er 1783/00-12 zo dňa 17. 08. 2000 aplikoval ustanovenia zák. č. 280/1999 Z. z.
účinného od 09. 11. 1999. Týmto ustanovením bol novelizovaný § 41 ods. 3 zák. č. 233/1995
Z. z. (Exekučný poriadok) v znení nesk. predpisov a táto novelizácia značne zúžila okruh
subjektov, ktoré mohli viesť exekúciu na podklade notárskych zápisníc. V zmysle
ustanovenia § 41 ods. 2, 3 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení nov. č. 280/1999 Z. z. bolo možné
vykonať exekúciu na podklade notárskych zápisníc zexekvovaním majetku len vtedy, ak bola
oprávnenou osobou banka. Uznesenie Okresného súdu Prievidza, č. k. Er 1783/00-12
zo dňa 17. 08. 2000 nebolo zrušené odvolacím súdom kvôli procesnej chybe alebo
nezákonnému postupu. Dôvodom zrušenia rozhodnutia súdu I. stupňa Krajským súdom
v Trenčíne v konaní 19 Co/341/2000-18 zo dňa 28. 03. 2001 bola zmena platnej právnej
úpravy a vyvolaná nálezom Ústavného súdu SR č. 415/2000, vyhláseným dňa 06. 12. 2000.
Ústavný súd SR vtedy konštatoval, že ust. § 41 ods. 3 Zák. č. 233/1995 Z. z. osudných
exekútoroch a exekučnej činnosti nie je v súlade s ust. čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR. Nález Ústavného súdu SR, ktorým bol vyslovený nesúlad právnych predpisov mal
za následok, že nesúladný právny predpis stratil dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov
účinnosť Zák. č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje ani pojem škoda a neupravuje rozsah
jej náhrady. Preto v danom prípade súd vychádzal z príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka (§ 420) a škodu chápal ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej, sfére poškodeného
a je vyjadriteľná v peniazoch. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že v tomto
prípade nebol splnený žiaden z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu. Okresný súd
Prievidza v čase vydania sporného rozhodnutia, aplikoval procesný predpis, ktorým bol
súčasťou platného právneho poriadku a účinnosť stratil až dňa 06. 12. 2000, čiže nekonal
nezákonne.
V danom prípade sa súd zaoberal otázkou, či bolo v možnostiach žalobcu
reálne sa domôcť v rámci exekúcie pohľadávky v sume 5.215.019,70,- Sk za predpokladu,
ak by Okresný súd Prievidza č. k. Er 1783/2000-12 zo dňa 17. 08. 2000 namiesto
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na výkon exekúcie, poveril
exekútora výkonom exekúcie. V takomto prípade by exekútor musel byť schopný v období od
doručenia poverenia od 28. 08. 2000 (vtedy OS Prievidza doručil exekútorovi rozhodnutie o
zamietnutí udelenia poverenia) po vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka do 22. 5. 2001
exekúciu ukončiť a pohľadávku vymôcť. Ak by to nestihol, dňom vyhlásenia konkurzu by sa
stal žalobca len jedným z mnohých veriteľov, nakoľko exekučné konania sa podľa § 14 ods.
1 písm. d) zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení nesk. predpisov po vyhlásení
konkurzu na majetok dlžníka priamo zo zákona prerušovali. Súd dospel k záveru, že ani pri
normálnom behu vecí (ak by vôbec nebol vydaný zák. č. 280/1999 Z. z.) a dňa 28. 08. 2000
by exekútor prevzal poverenie na výkon exekúcie, nebol by sa žalobca domohol svojej
pohľadávky.
Z pripojeného spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 K 5/01 vyplýva, že návrh
na vyhlásenie konkurzu na M. a. s... bol podaný na súd dňa 09. 01. 2001 veriteľmi... V
návrhu je uvedené, že okrem vyššie uvedených pohľadávok dlhoval M. a. s... na zákonnom
sociálnom poistení 12.036.985,50,- Sk... a v návrhu je odkaz na ďalších viac ako 250
veriteľov. K návrhu na vyhlásenie konkurzu sa pripojil aj najväčší veriteľ M. a. s., P. a. s. so
sídlom v B. (pohľadávka 25.000.000,- Sk.) Zo zoznamu prihlášok konkurzných pohľadávok
úpadcu M. a. s... ku dňu 2. 8. 2001 vyplýva, že do konkurzu prihlásilo pohľadávky celkove
212 veriteľov, s celkovou výškou uplatnených pohľadávok v sume 226.357.978,08,-Sk. Z
týchto pohľadávok boli už niektoré v štádiu prebiehajúcich exekučných konaní...
Pohľadávka P. a. s. bola zabezpečená záložnou zmluvou na nehnuteľný majetok... a medzi
dlžníkov úpadcu patrili aj osoby s tzv. prednostnými pohľadávkami ako sú neuhradené mzdy
a odstupné pre zamestnancov, dlžné poistné V. (veriteľ č. 155 pohľadávka v sume
5.730.229,- Sk) dlžné poistné Sociálnej poisťovni v sume 15.071363,- Sk (veriteľ č. 186)
nedoplatky na poistnom Národnému Úradu práce B. v sume 3.929.201,- Sk (veriteľ č. 195),
nedoplatky na daniach v sume viac ako 7. mil Sk (veriteľ č. 206). Z vyššie uvedeného
vyplýva, že v čase zamietnutia návrhu na vydanie poverenia mal síce M. a. s... nejaký
majetok, ale naň už v tom čase pripadal aj úctyhodný počet neuspokojených veriteľov so
splatnými a aj vymáhanými pohľadávkami. Za obdobie od 28. 8. 2000 do podania návrhu
na vyhlásenie konkurzu dňa 22. 5. 2001 by súdny exekútor bol možno schopný zistiť rozsah
majetku a už prebiehajúcich exekúcií, ale nedokázal by zrealizovať predaj majetku, ktorý
nepokrývali záložné práva iných veriteľov, vzhľadom na lehoty a postup pri výkone exekúcie
stanoveného v Exekučnom poriadku (doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, lehoty
na podanie námietok, doručenie príkazu na vykonanie exekúcie konkrétnym spôsobom,
zrealizovania dražby vecí, rozvrhu výťažku a zistení postupnosti uspokojenia jednotlivých
pohľadávok). Dňom 22. 5. 2001 ak by exekúcia k tomuto dátumu nebola ukončená,
by sa žalobca dostal do rovnakého procesného postavenia, v akom sa nachádza dnes,
exekučné konanie by bolo prerušené pre vyhlásenie konkurzu.
Vzhľadom na vyššie uvedené nie je daná zodpovednosť štátu za prípadnú škodu,
lebo nebola preukázaná protiprávna udalosť, ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody
a nesprávnym úradným postupom žalovaného a ani vznik škody. Konkurz úpadcu dodnes
nie je ukončený, pohľadávka žalobcu uplatnená v žalobe bola v konkurze riadne prihlásená
a právoplatne dňom 06. 07. 2004 uznaná rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 43 Cbi 59/02-53 zo dňa 19. 4. 2004 za pravú. Preto súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol.“
13. Krajský súd po oboznámení prvostupňového rozhodnutia a podstaty
jeho odôvodnenia uviedol odvolaciu argumentáciu sťažovateľky (v zásade totožnú
s argumentáciou produkovanou v sťažnosti, pozn.), ktorej podstatou je tvrdenie,
že „... V posudzovanom prípade je nepochybné, že vydané nezákonné rozhodnutie –
uznesenie Okresného súdu Prievidza Er 1783/2000-12 je hlavnou príčinou vzniku škody,
z dôvodu existencie tohto rozhodnutia nebolo možné čo i len začať a pokúsiť
sa o uspokojenie pohľadávky oprávneného. Výška škody je determinovaná stratou
spôsobenou zánikom možnosti vykonávať určité majetkové právo – pohľadávku. Majetková
škoda nastala tým, že oprávnený stratil možnosť disponovať svojím právom v dôsledku
zmarenia možnosti uspokojiť pohľadávku z majetku dlžníka. Charakter majetkovej škody
nepochybne predstavuje aj ujma reprezentovaná stratou majetkového prínosu, ktorý
by poškodený žalobca ako aj veriteľ mohol od svojho dlžníka – povinného očakávať
pri obvyklom chode udalostí, nebyť nezákonného rozhodnutia. Poškodenému žalobcovi bola
spôsobená škoda v hodnote uplatnenej pohľadávky...“.
Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:
«Krajský súd preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a zistil,
že rozsudok okresného súdu je vecne správny, a preto je potrebné ho potvrdiť podľa
ust. § 219 ods. 1 O. s. p. O odvolaní navrhovateľa rozhodol bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
Rozsudok okresného súdu vychádza zo správneho skutkového a právneho záveru,
je odôvodnený podľa kritérií v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., je správny a presvedčivý, preto
sa odvolací súd plne identifikuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu podľa § 219
ods. 2 O. s. p. Súčasne považuje za potrebné k dôvodom odvolania navrhovateľa uviesť
nasledovné:
Ustanovenie § 205 ods. 2 O. s. p. taxatívne ustanovuje dôvody, ktorými možno
odôvodniť odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, ktorým rozhodol vo veci
samej.
Spôsobilým odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. – nesprávny
skutkový záver prvostupňového súdu, je taký postup súdu, ktorý je v rozpore s ustanovením
V zmysle uvedeného ustanovenia súd hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Platí teda procesná zásada voľného hodnotenia
dôkazov súdom, a to z aspektu ich významu z hľadiska právnej kvalifikácie uplatneného
nároku, ako aj z hľadiska ich pravdivosti a logických súvislostí.
Nesprávne právne posúdenie veci - odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f)
O. s. p., je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak prvostupňový súd aplikoval nesprávny
právny predpis, prípadne ak síce aplikoval správny právny predpis, prípadne ak síce
aplikoval správny právny predpis, avšak ho nesprávne interpretoval.
V prejednávanej veci uvedené odvolacie dôvody uplatnil navrhovateľ
neopodstatnene.
Okresný súd zo svojich zistení, že rozhodnutie Okresného súdu v Prievidzi
o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe notárskej
zápisnice, uznesenie zo dňa 17. 08. 2000, č. k. Er/1783/00-12 bolo vydané na základe vtedy
platnej a účinnej právnej úpravy v Exekučnom poriadku – novely vykonanej
zák. č. 280/1999 Z. z. účinnej od 09. 11. 1999, ktorým sa novelizovalo ustanovenie § 41
ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný poriadok“). Uvedenou novelou sa zúžil
okruh subjektov, ktorí mohli viesť exekúciu na podklade notárskych zápisníc. Pokiaľ
navrhovateľ poukazuje na „retroaktivitu“ v postupe Okresného súdu v Prievidzi, treba
uviesť, že Exekučný poriadok je špeciálnym procesným predpisom a pri procesných
predpisoch zásadne platí (pokiaľ zákonná úprava neurčuje inak), že sa aplikuje aktuálne
znenie, teda v čase, keď okresný súd posudzoval a rozhodoval o žiadosti na udelenie
poverenia na vykonane exekúcie na podklade notárskej zápisnice, bol povinný vychádzať
z platnej a účinnej právnej úpravy, na základe ktorej exekučný titul, na základe ktorého
žiadal právny predchodca navrhovateľa vykonanie exekúcie, nebol spôsobilým exekučným
titulom. Zo skutočností že neskôr, v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR bola konštatovaná
neústavnosť právnej úpravy v zák. č. 280/1999 Z. z., keď v dôsledku tohto nálezu, účinného
od 06. 12. 2000 (v deň jeho publikácie v Zbierke zákonov – č. 415/2000 Z. z.) a odvolací súd
zrušil uvedené uznanie Okresného súdu v Prievidzi, nemožno preto vyvodiť právny záver,
že okresný súd vydal nezákonné rozhodnutie, a preto je daná zodpovednosť štátu za škodu
vzniknutú nezákonným rozhodnutím podľa vtedy platnej právnej úpravy v ust. § 2, 3
Dôvodom zrušenia rozhodnutia okresného súdu nebola totiž nezákonnosť v čase
vydania rozhodnutia, ale až následné konštatovanie neústavnosti aplikovanej právnej
normy, ktorá bola účinná a platná v čase rozhodnutia okresného súdu.
Okresný súd teda v prejednávanej veci správne zistil skutkový stav a správe
na zistený skutkový stav aplikoval právny predpis, preto odvolacie dôvody navrhovateľa
boli uplatnené neopodstatnene.»
14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
15. Podstata argumentácie sťažovateľky sa koncentrovala (body 3 a 4)
na nedostatočne vykonané dokazovanie a z toho vyplývajúci nedostatočne zistený skutkový
stav („nedôsledná aplikácia príslušných právnych noriem“) a v dôsledku toho vyvodené
nesprávne právne závery. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje,
že v danej veci nezistil, že by rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 107/2011 z 30. apríla
2013 (v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 14 C 108/2004-159 z 18. apríla 2011)
bol svojvoľný a že by tak zasahoval do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže
byť porušené iba tou skutočnosťou, že všeobecné súdy sa nestotožnia vo svojich záveroch
s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu
nemožno skutkové a právne závery krajského súdu ani okresného súdu považovať
za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Závery, ktoré v napadnutých rozhodnutiach
v merite veci vyslovil okresný súd a ktoré boli potvrdené krajským súdom, vychádzajú
z podrobnej analýzy skutkového stavu právnej veci sťažovateľky a nachádzajú oporu
vo vykonanom dokazovaní. Podľa názoru ústavného súdu vo veci konajúce všeobecné súdy
sa v dostatočnej miere (ako výsledku v konaní vykonaného dokazovania) vysporiadali
s podstatou predmetného sporu.
16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského
súdu v jeho spojitosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu konštatuje, že krajský súd
konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
17. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou prejavenou nespokojnosťou
s namietaným rozhodnutím krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne
napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkou označenými právami (čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Sťažovateľka namietala aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy „spočívajúce v zákaze
diskriminácie pri používaní základných práv“. Ústavný súd v nadväznosti na to konštatuje,
že jednotlivé zásady vymenované v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy vyjadrujú podstatu základných
práv ako prirodzených práv a zároveň majú univerzálny charakter. Treba ich chápať
ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej
činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu plniť poslanie priamo
aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach (napr. I. ÚS 8/97, I. ÚS 59/97,
I. ÚS 120/2011). Z týchto dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú, keďže sťažovateľka namietala porušenie tohto článku ústavy
ako samostatné základné právo (pozri bod 5).
19. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2013