Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 245/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. T. ml., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 15. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. F. L. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

11. apríla 2012 doručená sťažnosť Ing. F. L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. marca

2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ bol na základe pracovnej zmluvy

z 26. 06. 2003 zamestnancom spoločnosti U. s. r. o., ... K. (ďalej len žalovaný) vo funkcii

vedúci prevádzky. Dohodou z 01. 02. 2006 sa zmenila funkcia sťažovateľa na riaditeľ

reštauračných služieb. Žalovaný ukončil pracovný pomer sťažovateľa okamžitým skončením

pracovného pomeru z 10. 07. 2007 (ďalej len OSPP) podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce (pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, pozn.)...

Sťažovateľ však mal za to, že neporušil pracovnú disciplínu a už vôbec nie závažným

spôsobom a preto listom z 16. 07. 2007 oznámil žalovanému, že OSPP považuje za neplatné

a trvá na ďalšom zamestnávaní. Nakoľko žalovaný trval na platnosti OSPP, podal

sťažovateľ žalobu o neplatnosť OSPP, o ktorej bolo vedené konanie na Okresnom súde

Košice II pod sp. zn. ...

Na podklade odvolania žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom

sp. zn. -300 zo dňa 28. 01. 2010 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu

zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie...“.

Po vrátení veci prvostupňový súd doplnil dokazovanie... „a rozsudkom

sp. zn. -341 z 13. 04. 2011 žalobu zamietol...

Sťažovateľ mal za to, že prvostupňový súd nesprávne posúdil vykonané dôkazy

a s podstatnými dôkazmi a tvrdeniami sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal a preto podal

proti rozsudku odvolanie...

Sťažovateľ v odvolaní poukázal na to, že prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal

skutočnosťami uvedenými v žalobe...

O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom

sp. zn. -368 z 15. 03. 2012.“.

3. Sťažovateľ tvrdí, že „Napriek skutočnosti, že... v podanom odvolaní poukazoval

na závažné pochybenia prvostupňového súdu v otázke vyhodnotenia vykonaného

dokazovania a tým na bezprecedentnú zmenu v skutkovom a právnom hodnotení veci, ktorá

nevzišla z doplneného dokazovania, ako aj na skutočnosť, že prvostupňový súd

sa nevysporiadal s formálnymi vadami OSPP a jeho neplatnosťou z dôvodu, že bolo dané

po uplynutí lehoty určenej , odvolací súd vo svojom rozsudku len stroho

skonštatoval, že odvolanie považuje za nedôvodné bez toho, aby sa vysporiadal čo i len

s jednou skutočnosťou namietanou sťažovateľom...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa podľa ... a Dohovoru...

rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. -368 zo dňa 15. 03. 2012 bolo porušené.

Ústavný súd... zrušuje rozsudok Krajského súdu... sp. zn. -368 zo dňa

15. 03. 2012 a vracia vec Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania vo výške

261,82 €...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. marca 2012. Jeho podstatná

argumentácia spočívala (body 2 a 3) v tvrdení, že „prvostupňový súd nesprávne posúdil

vykonané dôkazy a s podstatnými dôkazmi a tvrdeniami (... uvedenými v žalobe...) sa vôbec

nezaoberal a nevysporiadal“ a krajský súd „vo svojom rozsudku len stroho konštatoval, že

odvolanie považuje za nedôvodné bez toho, aby sa vysporiadal čo i len s jednou

skutočnosťou namietanou sťažovateľom“.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. sp. zn.

, , , , , ,

).

9. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

10. Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 15. marca 2012

úvodom poukázal na podstatu odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý „Na

základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná.

Vychádzal zo záveru, že žalobcovi bol preukázateľne vyslovený zákaz, resp. nesúhlas

s pokračovaním v obchodnej spolupráci so spol. E., s. r. o. Pokiaľ bolo žalobcovi vytýkané,

že neurobil žiadne kroky smerujúce proti realizovaniu obchodu medzi spol. U. K., s. r. o.

a E., s. r. o., čo malo byť zistené z emailovej komunikácie zo dňa 13. 10. 2006, kedy žalobca

obdržal od Ing. M. S., konateľky a majiteľky tejto spoločnosti ponuku inventáru a dekorácie

na rozlúčkový večer s viceprezidentom spol. U. K., s. r. o., súd nepovažoval tento dôvod

za spôsobilý na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom, keďže obchodná

spolupráca bola zrealizovaná medzi materskou spoločnosťou U., s. r. o. a E., s. r. o. ako

dvoma samostatnými právnymi subjektmi a niet žiadneho rozumného dôvodu, aby žalobca

rozhodoval o tom, kedy bude obchodné kontakty realizovať spoločnosť U. K., s. r. o. Čo sa

týka dôvodu na okamžité skončenie spočívajúce v tom, že dňa 10. 1. 2007 (v písomnom

vyhotovení uvedený nesprávny dátum 17. 1. 2007, pričom sa jedná o zrejmú nesprávnosť)

žalobca zo svojej služobnej emailovej schránky mal odoslať do emailovej schránky svojho

syna a ten s jeho vedomím aj do emailovej schránky spol. E., s. r. o. ponuku spoločnosti

žalovaného na zabezpečenie cateringových služieb pre spoločnosť V., a. s. na pracovný

obed dňa 17. 1. 2007 pre Top managment V., a. s., pričom E., s. r. o. bol konkurentom

žalovaného vo výberom v konaní na túto akciu, a mal napokon výberové konanie vyhrať,

táto okolnosť nebola spornou, pokiaľ ide o odoslanie týchto správ a ich obsah. Spoločnosť

V., a. s. potvrdila, že telefonicky oslovila do výberového konania na túto akciu tri

spoločnosti, medzi ktoré patrila aj spoločnosť žalovaného a spoločnosť E. s, s. r. o.

Napokon si vzhľadom na porovnateľné cenové ponuky všetkých subjektov vybrala tretí

subjekt, a to spoločnosť A. spoločenský servis, s. r. o. pre zaujímavejšiu ponuku jedál, a tiež

na základe predchádzajúcich skúseností. Bez ohľadu na túto skutočnosť súd považoval

uvedené konanie žalobcu za dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, vychádzajúc

zo záveru, že bol vyslovený zákaz nespolupracovať so spoločnosťou E., s. r. o., a táto

spoločnosť navyše vystupovala vo vzťahu k žalovanému vo výberovom konaní ako konkurent

pri poskytovaní ponuky. Odoslanie ponuky jedál a ich ceny je možné aj bez zreteľa na

výsledok výberového konania na cateringové služby, považovať za závažné konanie v

rozpore so záujmami zamestnávateľa. Sprístupnenie takýchto informácii je spôsobilé

ovplyvniť výsledky výberového konania, keď konkurenčná spoločnosť, v ktorej pôsobila

priateľka žalovabcovho syna a zjavne intenzívne spolupracovala aj so synom samotného

žalobcu, o čom svedčí táto emailová komunikácia, mohla hoc aj zhodnú ponuku jedál

predložiť do výberového konania vo výhodnejšom cenovom rozpätí poznajúc ceny svojho

konkurenta, a tým dosiahnuť vedomú výhodu. Pri vyhodnotení závažnosti tohto počínania

žalobcu bolo prihliadnuté aj na jeho pracovnú pozíciu vedúceho zamestnanca, na ktorého

sú vo všeobecnosti kladené zvýšené osobnostné a pracovné nároky pri výkone práce.

Úlohou žalobcu ako riaditeľa reštauračných služieb bolo mimo iného zabezpečiť čo

najväčšie množstvo obchodných prípadov, a teda snaha výberové konanie vyhrať, nie

naopak umožňovať iným obchodným partnerom, aby v tomto konkurenčnom boji uspeli už

len na základe poznania cenovej ponuky spoločnosti žalovaného, ktorej mohli následne

prispôsobiť svoju cenu.

Dôvodom skončenia pracovného pomeru so žalobcom bolo aj jeho konanie,

či nekonanie, keď s jeho vedomím napriek zákazu spolupracovať so spoločnosťou E., s. r. o.

mala prebiehať od októbra 2006 netransparentným spôsobom spolupráca medzi

spoločnosťou E., s. r. o. a prevádzkou v K. V tomto prípade nebol preukázaný dôvod

skončenia pracovného pomeru, pokiaľ ide o vedomosť žalobcu o obchodnej spolupráci,

keďže vedúci prevádzky v K. Ing. M. Š. vo svojom písomnom vyjadrení pre potreby

žalovaného potvrdil, že o tejto obchodnej spolupráci žalobca vedomosť nemal, keďže

prebiehala len v kompetencii vedúceho tohto prevádzkového zariadenia. Konaním žalobcu,

ktorý nerešpektoval pokyny nadriadeného zamestnanca, odosielal konkurenčnej spoločnosti

informácie takého charakteru, ktoré boli spôsobilé privodiť neúspech zamestnávateľa vo

výberových konaniach a neorganizoval prácu svojich podriadených, keď títo bez jeho

vedomia vykonávali obchodné prípady aj so spoločnosťou, u ktorej bol vydaný zákaz

obchodovať žalobca porušil pracovný poriadok žalovaného a ust. § 81 písm. a/, e/, a § 82

, ako boli vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru. Porušenie

povinnosti žalobcu možno pritom považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny

prihliadajúc k okolnostiam, za ktorých k tomu porušeniu došlo, keď už v máji 2006 bola

prerokovaná možnosť spolupráce s obchodnou spoločnosťou E., s. r. o. so záverom ukončiť

preventívne obchodné prípady s týmto subjektom. Závažnosť porušenia pracovnej disciplíny

je odôvodnená aj od pôsobnosti žalobcu ako riadiaceho pracovníka spoločnosti, u ktorého

sa obzvlášť predpokladá a vyžaduje, aby dbal na dodržiavanie pokynov svojich

nadriadených a tie následne prenášal do úpravy práv a povinnosti svojich podriadených

zamestnancov.“.

Následne krajský súd oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa, ktorý

„Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že bolo preukázané porušenie pracovnej

disciplíny tak ako je mu to vytýkané v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru.

Má za to, že ani z vyjadrenia Ing. S. nevyplýva, že by na stretnutí so žalobcom bol vyzvaný

na ukončenie akýchkoľvek aktivít týkajúcich sa spoločnosti E., s. r. o. Zotrval na tvrdení, že

takýto záver je nepravdivý a nie je ničím preukázaný. Ďalej poukázal na to, že z výpovede

Ing. Š., ktorá ako jediná osoba mohla potvrdiť tvrdenie Ing. S., že hneď po stretnutí

konanom dňa 22. 5. 2006 bol uložený žalobcovi zákaz spolupráce so spoločnosťou E., s. r.

o., toto tvrdenie nepotvrdila. Žalobca v konaní zotrval na svojom tvrdení, že po stretnutí mu

Ing. S. žiaden priamy a ani nepriamy zákaz spolupráce so spoločnosťou E., s. r. o. nedal. To

znamená, že toto tvrdenie Ing. S. je v konaní sporným, čím nie je daný postup súdu podľa §

120 ods.3 Považoval za nesprávne, že súd prvého stupňa prevzal vyššie uvedené

sporné tvrdenie Ing. S. bez toho, aby sa s ním v rozsudku náležitým spôsobom súd

vyporiadal. Zotrval na tvrdení, že dôvody pre skončenie pracovného pomeru v listine o

skončení sú uvedené nezrozumiteľne a z konania nevyplývajú skutočnosti tvrdené

žalovaným, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo dané žalobcovi z dôvodu

porušenia zákazu žalovaného nespolupracovať so spoločnosťou E., s. r. o. Ďalej uviedol, že

žalovaný v konaní pri preukázaní skutkových dôvodov poukázal na úplne iné skutočnosti

ako tie, ktoré sú uvedené v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru

a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že niektoré skutky sa nestali. Žalovaný počas celého

konania nepreukázal, že by žalobcovi uložil zákaz spolupráce so spoločnosťou E., s. r. o. a

to takým spôsobom, aby bolo možné usúdiť, že žalobcovi bola uložená táto povinnosť podľa

. Vzhľadom k tomu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa

zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Pokiaľ ide o neplatnosť okamžitého skončenia

pracovného pomeru, priznať náhradu mzdy vo výške 1.867,69 € mesačne a priznať aj trovy

konania.“.

Svoje skutkové a právne závery formuloval odvolací súd takto: „Krajský súd

na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2

), rozsudok verejne vyhlásil v súlade s ust. , pričom verejné

vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne

zistil skutkový stav a správne aj vec rozhodol. Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody

rozsudku prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd

sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktoré

sú uvedené v dôvodoch napadnutého rozsudku a k týmto nemá čo dodať. Odvolacie

námietky žalobcu považuje odvolací súd v celom rozsahu za nedôvodné. Odvolací súd má

za to, že s týmito odvolacími námietkami sa v celom rozsahu v dôvodoch napadnutého

rozsudku vyporiadal súd prvého stupňa a to najmä, pokiaľ ide o existenciu dôvodov pre

okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodov hrubého porušenia pracovnej disciplíny

tak ako je to uvedené v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa

10. 7. 2007. Súd prvého stupňa správne z vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobcovi bol

vyslovený zákaz, resp. nesúhlas v pokračovaní v obchodnej spolupráci so spoločnosťou E.,

s. r. o. a že táto skutočnosť bola aj obsahom listiny o okamžitom skončení pracovného

pomeru. V tejto časti súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj dopady, ktoré

nerešpektovanie tohto zákazu zo strany žalobcu mohli pre žalovaného priniesť.

Z týchto dôvodov krajský súd podľa ust. , rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny potvrdil.“

11. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu s ním

potvrdenými závermi rozhodnutia prvostupňového súdu považoval ústavný súd

za relevantné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Košice II –

ďalej len „okresný súd“ (jeho skutkové a právne závery). Po oboznámení s dokazovaním

zisteného skutkového stavu okresný súd svoje faktické a právne závery formuloval takto:

«Pokiaľ ide o formálne predpoklady platného ukončenia pracovného pomeru súd uzavrel,

že boli splnené podmienky vyžadované ustanovením § 68 ods. 1, písm. b/ a ust. § 70 Zák.

č. Zák. práce v znení platnom ku dňu ukončenia pracovného pomeru.

V zmysle uvedených ustanovení okamžité skončenie pracovného pomeru musí

zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musí v ňom skutkovo vymedziť dôvod tak,

aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a v stanovenej lehote doručiť druhému

účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Zamestnávateľ

môže skončiť pracovný pomer ak zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu, a to v

lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvodoch skončenia pracovného pomeru

dozvedel, najneskôr v lehote 1 roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.

Žalobca uplatnil neplatnosť skončenia pracovného pomeru v zákonnej lehote

vyplývajúcej z ustanovenia § 77 Zák. práce, a teda v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal

pracovný pomer skončiť.

K námietke žalobcu o nedodržaní zákonnej jednomesačnej lehoty na ukončenie

pracovného pomeru súd uvádza, že tak ako to vyplýva aj z vyjadrení samotného žalobcu

v priebehu konania, pred okamžitým skončením pracovného pomeru so zamestnancom musí

mať zamestnávateľ zistený dôvod tohto okamžitého skončenia, nestačí iba podozrenie, že

takýto dôvod je daný. Nie je preto možné odvíjať plynutie lehoty na ukončenie pracovného

pomeru od listiny „Zistenia riaditeľa spoločnosti“ zo dňa 22. 5. 2007, ktorou Ing. L. S.

žiadal vykonať šetrenie obchodnej spolupráce medzi spoločnosťou žalovaného

a spoločnosťou E., s. r. o. prostredníctvom osoby žalobcu. Práve tento listinný doklad bol

vyhotovený ešte len pre podozrenie na strane zamestnávateľa, že k takémuto konaniu, a teda

aj k tvrdenému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobcu mohlo dôjsť. Až

následnými úkonmi prostredníctvom k tomu oprávnenej a kompetentnej materskej

spoločnosti U. K., a jej organizačnej zložky Ochrany spoločnosti, došlo k zabezpečeniu

informácii, ktoré preukázali, že na strane zamestnávateľa existujú dôvody pre okamžité

skončenie pracovného pomeru tak, ako ich neskôr vymedzil aj v tomto právnom úkone.

Obdobie od času získania prvých relevantných informácií zamestnávateľa o možnom

porušení pracovnej disciplíny (22. 5. 2006) do definitívneho ukončenia šetrenia k 9. 7. 2007

je možné považovať za primerané, so zreteľom na charakter porušenia pracovnej disciplíny

a s tým súvisiace úkony, ktoré bolo potrebné vykonať (vypočutie zamestnancov, preverenie

účtovných dokladov, kontrola počítača). V konaní nebolo preukázané ani žalobcom tvrdené,

aby sa zamestnávateľ preukázateľne už skôr dozvedel o skutočnostiach, ktoré vymedzil ako

dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ku ukončeniu pracovného pomeru so

žalobcom došlo preto v zákonnej lehote, ak šetrenie bolo ukončené v mesiaci júl a v

uvedenom mesiaci bola tiež vypracovaná listina o ukončení pracovného pomeru.

Pokiaľ ide o skutkové vymedzenie dôvodov okamžitého skončenia pracovného

pomeru tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi (§ 70 Zák. práce), čo je tiež

naplnenie podmienky platnosti právneho úkonu z hľadiska jeho určitosti a zrozumiteľnosti,

ako to vyplýva z ustanovenia § 37 Obč. zák., súd konštatuje, že aj keď je spôsob formulácie

okamžitého skončenia pracovného pomeru v istej časti popisný vychádzajúc z toto, čo

účastníci pracovného pomeru vykonali počas určitého obdobia a na základe čoho bolo

následne konanie žalobcu hodnotené ako porušenie pracovnej disciplíny, je možné ustáliť,

že sa jednalo o taký spôsob vymedzenia dôvodov okamžitého skončenia pracovného

pomeru, pri ktorom žiaden z účastníkov nemal pochybnosti, o ktoré dôvody ide. Tejto

okolnosti nasvedčuje aj samotné vyjadrenie žalobcu, ktorý už v rámci svojich prvotných

stanovísk napádajúcich neplatnosť skončenia pracovného pomeru jasne a zreteľne

formuloval námietky popierajúce, že by mu bol daný nejaký zákaz spolupráce s obchodnou

spoločnosťou E., s. r. o. Zamestnávateľom vytýkanú emailovú komunikáciu rovnako vedel

priradiť ku svojmu konkrétnemu konaniu a stotožniť s činnosťou, ktorú vykonával s

odôvodnením, že táto komunikácia spadala len do bežnej obchodnej spolupráce. Je

nepochybné, že obe sporové strany jednoznačne chápali predmet okamžitého skončenia

pracovného pomeru, z ktorého sa dá nepochybne vyvodiť, že žalobcovi ako zamestnancovi

je pričítané zavinené porušenie povinnosti ako riaditeľa reštauračných zariadení za to, že

napriek jeho vedomiu o tom, že sa má ukončiť obchodná spolupráca medzi spoločnosťou E.,

s. r. o. a spoločnosťou žalovaného, v tejto spolupráci pokračoval a túto obchodnú činnosť

realizovala s jeho vedomím aj prevádzka v K., kde jeho podriadený zamestnanec Ing. M. Š.

nebol ním informovaný o tom, že takáto obchodná spolupráca nie je dovolená. Záveru o

zrozumiteľnosti a určitosti dôvodov skončenia pracovného pomeru nasvedčuje aj

formulácia obsiahnutá v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru, obsahujúca

informácie, že dňa 22. 5. 2006 za účasti žalobcu sa uskutočnilo jednanie ohľadom

ukončenia obchodných vzťahov medzi spoločnosťami žalovaného a spoločnosťou E., s. r. o.

z dôvodu možného konfliktu záujmov a že obchodná spolupráca prebiehala napriek tomu, že

o zákaze obchodovať so spoločnosťou E. s. r. o. žalobca mal vedomosť, že konaním, či

nekonaním žalobcu (ako vedúceho zamestnanca vo vzťahu k prevádzke K. a jej vedúcemu

Ing. M. Š. nebola kontrola práce riadne vykonávaná, a teda zákaz spolupráce

so spoločnosťou E., s. r. o. nebol dodržaný.

Ak žalobca tvrdil nezrozumiteľnosť a neexistenciu dôvodu na okamžité skončenie

pracovného pomeru spočívajúcu v emailovej komunikácii zo dňa 17. 1. 2007 (odoslanie

ponuky pre V. a. s. jeho synovi do spoločnosti I. s. r. o., ktorý to s jeho vedomím preposlal

spoločnosti E. s. r. o.) z dôvodu, že bolo v priebehu konania zistené, že ide o email zo dňa

10. 1. 2007, ide rovnako o jednoznačne identifikovateľný dôvod skončenia pracovného

pomeru, pretože dátum uskutočnenia je zrejmý priamo z tohto elektronického úkonu,

obsahovo sa týka presne tých skutočností, ktoré sú uvedené v okamžitom skončení

pracovného pomeru (cateringových služieb pre spoločnosť V., a. s.), pričom nie je možnosť

zámeny tohto skutku s iným konaním žalobcu, a takýto dôkaz ani produkovaný zo strany

žalobcu nebol. Je zrejmé, že vo vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru došlo

len k zrejmej nesprávnosti pri uvedení dátumu, keďže dňa 17. 1. 2007 sa mala realizovať

akcia pre V., a. s. K. „Pracovný obed pre TOP managment“, čoho sa mailom odoslaná

ponuka týkala.

Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom možno tak

považovať za dostatočne určité, zrozumiteľné, bez možnosti zámeny s iným skutkovým

konaním žalobcu, ktoré by nebolo obsahom okamžitého skončenia pracovného pomeru

a pritom práve z týchto absentujúcich dôvodov by sa žalovaný dovolával ukončenia

pracovného pomeru.

Súd preto pristúpil k vyhodnoteniu ďalších hmotnoprávnych podmienok

vyžadovaných zákonom pre platnosť skončenia pracovného pomeru so zamestnancom

formou okamžitého skončenia pracovného pomeru, teda či došlo k porušeniu povinnosti

zamestnanca − žalobcu vytýkaných mu v okamžitom skončení pracovného pomeru, a či tieto

možno hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.

Žalobca popieral, aby žalovaný vydal zákaz spolupracovať so spoločnosťou E. s. r.

o. a táto skutočnosť nebola podľa neho v konaní ani preukázaná, keďže výsledok stretnutia

zástupcov spoločnosti žalovaného a spoločnosti U. zo dňa 22. 5. 2006 mal len odporúčajúci

charakter. Tvrdenia nadriadeného Ing. S., že takýto zákaz vydal po tomto stretnutí nebol

podľa názoru žalobcu potvrdený ani výpoveďou ďalšieho konateľa spoločnosti Ing. S.,

ktorej výpoveď považoval žalobca za rozpornú s tvrdeniami Ing. S. s odôvodnením, že Ing.

S. vo výpovedi uvádzala, súhlas, že zákaz mal byť vydaný žalobcovi ešte pred stretnutím a

následne po stretnutí v máji 2006 si nepamätala bližší termín ani spôsob vydania takéhoto

zákazu.

Súd zohľadňujúc pozíciu žalobcu, ktorý ako konateľ spoločnosti a súčasne riaditeľ

reštauračných služieb patril pod vedenie spoločnosti, berúc na zreteľ, že stretnutie medzi

zástupcami spoločnosti žalovaného a materskou spoločnosťou dňa 22. 5. 2006 bolo zvolané

práve z dôvodu, že prebiehala a bola zistená obchodná spolupráca s firmou E. s. r. o., ktorá

sa javila ako neželaná a výsledkom stretnutia bolo odporúčanie vedeniu spoločnosti

žalovaného preventívne ukončiť všetky obchodné kontakty s týmto subjektom, považoval

tvrdenia Ing. S. o vydaní zákazu nespolupracovať s uvedenou spoločnosťou za pravdivé,

majúc ich za potvrdené aj svedkyňou Ing. S., ďalšou konateľkou spoločnosti žalovaného.

Pritom pod pojmom „zákaz“ nemožno chápať len výslovné použitie tohto výrazového

prostriedku, ale aj akékoľvek inak formulované rozhodnutie, ktoré svojím zmyslom a účelom

napĺňa obsah tohto pojmu, čím bol zámer žalovaného ukončiť spoluprácu s E., s. r. o..

Skutočnosti, že takéto rozhodnutie v organizácii žalovaného bolo prijaté vedením

spoločnosti, kam patril aj žalobca, nasvedčujú aj vyjadrenia samotného žalobcu, ktorý

možnosť ďalšej spolupráce so spoločnosťou E. s. r. o. po stretnutí s materskou spoločnosťou

dňa 22. 5. 2006 odôvodňoval len vlastným názorom (považoval obchodný vzťah so

spoločnosťou E. s. r. o. za normálny. Vyhodnotil to tak, že neexistujú žiadne prekážky, pre

ktoré by nemohla spoločnosť žalovaného realizovať obchodné vzťahy so spoločnosťou E., s.

r. o. Nespomínal si, či po stretnutí zo dňa 22. 5. 2006 sa o tejto spoločnosti ešte bavili vo

vedení). Aj keď žalobca bol riaditeľom reštauračných služieb, v ktorej oblasti pôsobil

relatívne nezávisle (v súlade so zápisom v Obchodnom registri sa na platnosť právnych

úkonov realizovaných v mene spoločnosti inak vyžadoval podpis dvoch konateľov

spoločnosti), nemožno považovať za logický argument, že o obchodných aktivitách

spoločnosti rozhodoval on sám. Niet žiadneho rozumného argumentu, ktorým by sa dalo

spochybniť, vydanie zákazu zo strany nadriadeného za situácie, ak práve z jeho iniciatívy sa

konalo stretnutie dňa 22. 5. 2006 prerokovávajúce vhodnosť spolupráce so spoločnosťou E.

s. r. o., pričom výsledkom tohto stretnutia bolo odporúčanie nepokračovať v tejto činnosti.

Žalobca neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť záver, že si musel

byť vedomý skutočnosti, že obchodná spolupráca so spoločnosťou E., s. r. o. je neželaná,

a teda zakázaná. Od primerane rozumne uvažujúceho zamestnanca, zvlášť ak zastáva aj

riadiacu funkciu, je rozumné požadovať, aby v prípade, ak existuje písomné podchytené

stanovisko materskej spoločnosti, hoci len odporúčajúceho charakteru o tom, aby sa určitá

činnosť nevyvíjala, aby si náležitým spôsobom ujasnil u jemu nadriadených osôb, aké

reálne povinnosti i práva z tohto záveru pre neho plynú. Z pozície žalobcu, ako jedného

z konateľov spoločnosti a súčasne jedného z riadiacich pracovníkov, ktorý bol podriadený

žalobcovi, nevyplývalo výlučné oprávnenie rozhodovať o obchodnej stratégii spoločnosti.

Logickým odôvodnením sa javí postup Ing. S., ako riaditeľa spoločnosti, že po stretnutí zo

dňa 22. 5. 2006, kde materskou spoločnosťou bolo odporúčané vedeniu žalovaného ukončiť

obchodnú spoluprácu so subjektom E., s. r. o. inicioval aj stretnutie s ďalšími riadiacimi

pracovníkmi a konateľmi spoločnosti a teda Ing. S. a žalobcom, na ktorom bolo prijaté

rozhodnutie, že tieto obchodné vzťahy je potrebné ukončiť. Tieto jeho tvrdenia sú

podporované aj výpoveďou svedkyne, pričom jej vyjadrenia, že si nespomína na presný

dátum, kedy k tejto skutočnosti došlo neznižujú dôveryhodnosť tejto výpovede, a ani

nepredstavujú rozpor s výpoveďou Ing. S.

Vychádzajúc zo záveru, že žalobcovi bol preukázateľne vyslovený zákaz, či nesúhlas

s pokračovaním v obchodnej spolupráci so spoločnosťou E. s. r. o., súd zisťoval, či konanie

vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru znamenalo porušenie tohto pokynu

nadriadeného.

Pokiaľ bolo žalobcovi vytýkané, že neurobil žiadne kroky smerujúce proti

realizovaniu obchodu medzi spoločnosťami U. K., s. r. o. a E. s. r. o., čo malo byť zistené z

emailovej komunikácie zo dňa 13. 10. 2006, kedy žalobca obdržal od Ing. M. S., konateľky a

majiteľky tejto spoločnosti, ponuku inventáru a dekorácie na rozlúčkový večer s

viceprezidentami spoločnosti U. K., s. r. o., súd nepovažoval tento dôvod za spôsobilý na

okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom, keďže obchodná spolupráca bola

zrealizovaná medzi materskou spoločnosťou U. K. s. r. o. a E. s. r. o. ako dvoma

samostatnými právnymi subjektmi a niet žiadne rozumného dôvodu, aby žalobca rozhodoval

o tom, s kým bude obchodné kontrakty realizovať spoločnosť U. K. s. r. o.

Čo sa týka ďalšieho dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru spočívajúce

v tom, že dňa 10. 1. 2007 (v písomnom vyhotovení uvedený nesprávny dátum 17. 1. 2007,

pričom sa jedná o zrejmú nesprávnosť, ako to súd vyššie zdôvodnil, keď deň uskutočnenia

vyplýva z dátumu emailovej komunikácie) žalobca zo svojej služobnej emailovej schránky

mal zaslať do emailovej schránky svojho syna a ten s jeho vedomím aj do emailovej

schránky spoločnosti E. s. r. o. ponuku spoločnosti žalovaného na zabezpečenie

cateringových služieb pre spoločnosť V., a. s. na pracovný obed dňa 17. 1. 2007 pre Top

managment V. a. s, pričom E. s. r. o. bol konkurentom žalovaného vo výberom konaní na

túto akciu, a mal napokon výberové konanie vyhrať, táto okolnosť nebola spornou, pokiaľ

ide o odoslanie týchto správ a ich obsah. Spoločnosť V., a. s. potvrdila, že telefonicky

oslovila do výberového konania na túto akciu tri spoločnosti, medzi ktoré patrila aj

spoločnosť žalovaného a spoločnosť E. s. r. o. Napokon si vzhľadom na porovnateľné

cenové ponuky všetkých subjektov vybrala tretí subjekt, a to spoločnosť A. s. r. o. pre

zaujímavejšiu ponuku jedál, a tiež na základe predchádzajúcich skúseností. Je pravdou, že

spoločnosť E. s. r. o. bola v tomto prípade konkurentom spoločnosti žalovaného, no

nevyhrala výberové konania na úkor žalovaného. Bez ohľadu na túto skutočnosť súd

považoval uvedené konanie žalobcu za dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru,

vychádzajúc zo záveru, že bol vyslovený zákaz nespolupracovať so spoločnosťou E. s. r. o.,

a táto spoločnosť navyše vystupovala vo vzťahu k žalovanému vo výberovom konaní ako

konkurent pri poskytovaní ponuky. Odoslanie ponuky jedál a ich ceny je možné aj bez

zreteľa na výsledok výberového konania na cateringové služby, považovať za závažné

konanie v rozpore so záujmami zamestnávateľa. Sprístupnenie takýchto informácii je

spôsobilé ovplyvniť výsledky výberového konania, keď konkurenčná spoločnosť, v ktorej

pôsobila priateľka žalobcovho syna, a zjavne intenzívne spolupracovala aj so synom

samotného žalobcu, o čom svedčí táto emailová komunikácia, mohla hoc aj zhodnú ponuku

jedál predložiť do výberového konania vo výhodnejšom cenovom rozpätí poznajúc ceny

svojho konkurenta, a tým dosiahnuť vedomú výhodu. Pri vyhodnotení závažností tohto

počínania žalobcu bolo prihliadnuté aj na jeho pracovnú pozíciu vedúceho zamestnanca,

na ktorého sú vo všeobecnosti kladené zvýšené osobnostné i pracovné nároky pri výkone

práce. Úlohou žalobcu ako riaditeľa reštauračných služieb bolo mimo iné zabezpečenie čo

najväčšieho množstva obchodných prípadov, a teda snaha výberové konanie vyhrať, nie

naopak umožňovať iným obchodným partnerom, aby v tomto konkurenčnom boji uspeli už

len na základe poznania cenovej ponuky spoločnosti žalovaného, ktorej mohli následne

prispôsobiť svoju cenu.

Dôvodom skončenia pracovného pomeru so žalobcom bolo aj jeho konanie

či nekonanie, keď s jeho vedomím napriek zákazu spolupracovať so spoločnosťou E., s. r.

o., mala prebiehať od októbra 2006 netransparentným spôsobom spolupráca medzi

spoločnosťou E., s. r. o. a prevádzkou v K. V tomto prípade nebol preukázaný dôvod

skončenia pracovného pomeru, pokiaľ ide o vedomosť žalobcu o obchodnej spolupráci,

keďže vedúci prevádzky v K. Ing. M. Š. vo svojom písomnom vyjadrení pre potreby

žalovaného potvrdil, že o tejto obchodnej spolupráci žalobca vedomosť nemal, keďže

prebiehala len v kompetenciách vedúceho tohto prevádzkového zariadenia. Súčasne ale

uviedol, že mu nebolo nikým oznámené, že spolupráca so spoločnosťou E. s. r. o. je

zakázaná, či neželaná. V nadväznosti na toto vyjadrenie Ing. M. Š. je tak naplnený ďalší

dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom, ktorý vychádza z porušenia

povinnosti žalobcu ako vedúceho zamestnanca. Vedúci prevádzky Ing. M. Š., organizačne

podliehal žalobcovi a jeho povinnosťou ako vedúceho zamestnanca bolo riadiť a

kontrolovať prácu svojich podriadených. Konaním, či nekonaním žalobcu nebola táto

kontrola práce riadne realizovaná, a teda zákaz spolupráce so spoločnosťou E. s. r. o.

nebol dodržaný. Skutočnosť, že žalobca, ako vedúci reštauračných zariadení neinformoval

Ing. M. Š. o tom, že spolupráca s obchodnou spoločnosťou E. s. r. o. je neprijateľná, porušil

svoje povinnosti plynúce mu z titulu výkonu riadiacej funkcie, a teda aj svoje pracovné

povinnosti riadiť a kontrolovať prácu zamestnancov, zabezpečiť, aby nedochádzalo ku

porušovaniu pracovnej disciplíny a nekonalo sa v rozpore s oprávnenými záujmami

zamestnávateľa. Opätovne vychádzajúc z pozície žalobcu, ktorý bol súčasťou vedenia

spoločnosti, riadiacim pracovníkom, možno takýto jeho postup vo vzťahu k podriadeným a

kontrole práce považovať za dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, zvlášť ak

bolo zistené, že takáto obchodná spolupráca prebiehala od minimálne od októbra 2006,

teda pomerne dlhú dobu do času, než bola zistená.

Konaním žalobcu, ktorý nerešpektoval pokyny nadriadeného zamestnanca, odosielal

konkurenčnej spoločnosti informácie takého charakteru, ktoré boli spôsobilé privodiť

neúspech zamestnávateľa (žalovaného) vo výberových konaniach a neorganizoval prácu

svojich podriadených, keď títo bez jeho vedomia vykonávali obchodné prípady aj

so spoločnosťou, u ktorej bol vydaný zákaz obchodovať, žalovaný porušil Pracovný

poriadok žalovaného a ustanovenia , , , ako boli

vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru. Porušenie povinnosti žalobcu,

možno pritom považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny prihliadajúc

k okolnostiam, za ktorých k tomuto porušeniu došlo, keď už v máji 2006 bola prerokovaná

možnosť spolupráce s obchodnou spoločnosťou E. s. r. o., so záverom ukončiť preventívne

obchodné prípady s týmto subjektom. Napriek i tomu obchodná spolupráce prebiehala, ako

o tom svedčí aj emailová komunikácia aj zistenia na prevádzke v K. Ako už bolo zmienené

závažnosť porušenia pracovnej disciplíny je odvodená aj od pôsobnosti žalobcu ako

riadiaceho pracovníka spoločnosti, u ktorého sa obzvlášť predpokladá a vyžaduje, aby dbal

na dodržiavanie pokynov svojich nadriadených a tieto následne prenášal do úpravy práv a

povinnosti svojich podriadených zamestnancov. Pritom práve ustanovenia do riadiacej

funkcie zaväzuje osobitne svojou povahou zamestnanca k zvýšenej ochrane záujmov

zamestnávateľa. Konanie, ktorým priamo či nepriamo napomáha konkurenčnej firme

nezodpovedá ani zásadám akceptovateľného etického konania zamestnanca.

Pretože súd vyhodnotil, že boli naplnené všetky predpoklady pre platné skončenie

pracovného pomeru so žalobcom, jeho žaloba bola zamietnutá.»

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

13. Podstata argumentácie sťažovateľa sa koncentrovala (body 2, 3 a 7)

na nedostatočne vykonané dokazovanie a z toho vyplývajúci nedostatočne zistený skutkový

stav a z neho vyvodené nesprávne právne závery a tiež v napadnutom rozhodnutí krajského

súdu v absencii relevantného zdôvodnenia ním potvrdených záverov a zistení

prvostupňového súdu. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje,

že v danej veci nezistil, že by rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 15. marca 2012 (v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. -341

z 13. apríla 2011) bol svojvoľný a že by tak zasahoval do základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru. Podľa názoru ústavného

súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle a právo podľa

ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že všeobecné súdy sa

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu ani okresného

súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Závery, ktoré v napadnutých

rozhodnutiach v merite veci vyslovil okresný súd a ktoré boli potvrdené krajským súdom,

vychádzajú z podrobnej analýzy skutkového stavu právnej veci sťažovateľa a ich závery

nachádzajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa názoru ústavného súdu

vo veci konajúce všeobecné súdy sa v dostatočnej miere (ako výsledku v konaní

vykonaného dokazovania) vysporiadali s podstatou predmetného pracovnoprávneho sporu,

a to zisťovania dôvodnosti (existencie závažného porušenia pracovnej disciplíny

spočívajúcej v neplnení si základných povinností zamestnanca vyplývajúcich z „ust. § 81

písm. a) a písm. c) Zák. práce“) a v danom prípade aplikovania spôsobu skončenia

pracovného pomeru so sťažovateľom okamžitým skončením „podľa ust. § 68 ods. 1 písm.

b) Zák. práce ()“.

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu v jeho spojitosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu konštatuje, že krajský súd

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa

vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté

rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

15. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom prejavenou nespokojnosťou

s namietaným rozhodnutím krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne

napr. , ). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľom označenými právami (čl. 46

ods. 1 a dohovoru), a preto ním podanú sťažnosť odmietol podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

16. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012