Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 245/2012
PDF · 319.66 KB
No categories available
I. ÚS 245/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. T. ml., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2 Co 198/2011 z 15. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. F. L. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
11. apríla 2012 doručená sťažnosť Ing. F. L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 198/2011 z 15. marca
2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ bol na základe pracovnej zmluvy
z 26. 06. 2003 zamestnancom spoločnosti U. s. r. o., ... K. (ďalej len žalovaný) vo funkcii
vedúci prevádzky. Dohodou z 01. 02. 2006 sa zmenila funkcia sťažovateľa na riaditeľ
reštauračných služieb. Žalovaný ukončil pracovný pomer sťažovateľa okamžitým skončením
pracovného pomeru z 10. 07. 2007 (ďalej len OSPP) podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce (pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, pozn.)...
Sťažovateľ však mal za to, že neporušil pracovnú disciplínu a už vôbec nie závažným
spôsobom a preto listom z 16. 07. 2007 oznámil žalovanému, že OSPP považuje za neplatné
a trvá na ďalšom zamestnávaní. Nakoľko žalovaný trval na platnosti OSPP, podal
sťažovateľ žalobu o neplatnosť OSPP, o ktorej bolo vedené konanie na Okresnom súde
Košice II pod sp. zn. 12 C/127/07...
Na podklade odvolania žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom
sp. zn. 3 Co/177/2009-300 zo dňa 28. 01. 2010 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu
zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie...“.
Po vrátení veci prvostupňový súd doplnil dokazovanie... „a rozsudkom
sp. zn. 12 C 127/07-341 z 13. 04. 2011 žalobu zamietol...
Sťažovateľ mal za to, že prvostupňový súd nesprávne posúdil vykonané dôkazy
a s podstatnými dôkazmi a tvrdeniami sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal a preto podal
proti rozsudku odvolanie...
Sťažovateľ v odvolaní poukázal na to, že prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal
skutočnosťami uvedenými v žalobe...
O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom
sp. zn. 2 Co/198/2011-368 z 15. 03. 2012.“.
3. Sťažovateľ tvrdí, že „Napriek skutočnosti, že... v podanom odvolaní poukazoval
na závažné pochybenia prvostupňového súdu v otázke vyhodnotenia vykonaného
dokazovania a tým na bezprecedentnú zmenu v skutkovom a právnom hodnotení veci, ktorá
nevzišla z doplneného dokazovania, ako aj na skutočnosť, že prvostupňový súd
sa nevysporiadal s formálnymi vadami OSPP a jeho neplatnosťou z dôvodu, že bolo dané
po uplynutí lehoty určenej Zákonníkom práce, odvolací súd vo svojom rozsudku len stroho
skonštatoval, že odvolanie považuje za nedôvodné bez toho, aby sa vysporiadal čo i len
s jednou skutočnosťou namietanou sťažovateľom...“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 2 Co/198/2011-368 zo dňa 15. 03. 2012 bolo porušené.
Ústavný súd... zrušuje rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 2 Co/198/2011-368 zo dňa
15. 03. 2012 a vracia vec Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania vo výške
261,82 €...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 198/2011 z 15. marca 2012. Jeho podstatná
argumentácia spočívala (body 2 a 3) v tvrdení, že „prvostupňový súd nesprávne posúdil
vykonané dôkazy a s podstatnými dôkazmi a tvrdeniami (... uvedenými v žalobe...) sa vôbec
nezaoberal a nevysporiadal“ a krajský súd „vo svojom rozsudku len stroho konštatoval, že
odvolanie považuje za nedôvodné bez toho, aby sa vysporiadal čo i len s jednou
skutočnosťou namietanou sťažovateľom“.
8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. sp. zn.
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05,
9. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
10. Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 Co 198/2011 z 15. marca 2012
úvodom poukázal na podstatu odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý „Na
základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná.
Vychádzal zo záveru, že žalobcovi bol preukázateľne vyslovený zákaz, resp. nesúhlas
s pokračovaním v obchodnej spolupráci so spol. E., s. r. o. Pokiaľ bolo žalobcovi vytýkané,
že neurobil žiadne kroky smerujúce proti realizovaniu obchodu medzi spol. U. K., s. r. o.
a E., s. r. o., čo malo byť zistené z emailovej komunikácie zo dňa 13. 10. 2006, kedy žalobca
obdržal od Ing. M. S., konateľky a majiteľky tejto spoločnosti ponuku inventáru a dekorácie
na rozlúčkový večer s viceprezidentom spol. U. K., s. r. o., súd nepovažoval tento dôvod
za spôsobilý na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom, keďže obchodná
spolupráca bola zrealizovaná medzi materskou spoločnosťou U., s. r. o. a E., s. r. o. ako
dvoma samostatnými právnymi subjektmi a niet žiadneho rozumného dôvodu, aby žalobca
rozhodoval o tom, kedy bude obchodné kontakty realizovať spoločnosť U. K., s. r. o. Čo sa
týka dôvodu na okamžité skončenie spočívajúce v tom, že dňa 10. 1. 2007 (v písomnom
vyhotovení uvedený nesprávny dátum 17. 1. 2007, pričom sa jedná o zrejmú nesprávnosť)
žalobca zo svojej služobnej emailovej schránky mal odoslať do emailovej schránky svojho
syna a ten s jeho vedomím aj do emailovej schránky spol. E., s. r. o. ponuku spoločnosti
žalovaného na zabezpečenie cateringových služieb pre spoločnosť V., a. s. na pracovný
obed dňa 17. 1. 2007 pre Top managment V., a. s., pričom E., s. r. o. bol konkurentom
žalovaného vo výberom v konaní na túto akciu, a mal napokon výberové konanie vyhrať,
táto okolnosť nebola spornou, pokiaľ ide o odoslanie týchto správ a ich obsah. Spoločnosť
V., a. s. potvrdila, že telefonicky oslovila do výberového konania na túto akciu tri
spoločnosti, medzi ktoré patrila aj spoločnosť žalovaného a spoločnosť E. s, s. r. o.
Napokon si vzhľadom na porovnateľné cenové ponuky všetkých subjektov vybrala tretí
subjekt, a to spoločnosť A. spoločenský servis, s. r. o. pre zaujímavejšiu ponuku jedál, a tiež
na základe predchádzajúcich skúseností. Bez ohľadu na túto skutočnosť súd považoval
uvedené konanie žalobcu za dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, vychádzajúc
zo záveru, že bol vyslovený zákaz nespolupracovať so spoločnosťou E., s. r. o., a táto
spoločnosť navyše vystupovala vo vzťahu k žalovanému vo výberovom konaní ako konkurent
pri poskytovaní ponuky. Odoslanie ponuky jedál a ich ceny je možné aj bez zreteľa na
výsledok výberového konania na cateringové služby, považovať za závažné konanie v
rozpore so záujmami zamestnávateľa. Sprístupnenie takýchto informácii je spôsobilé
ovplyvniť výsledky výberového konania, keď konkurenčná spoločnosť, v ktorej pôsobila
priateľka žalovabcovho syna a zjavne intenzívne spolupracovala aj so synom samotného
žalobcu, o čom svedčí táto emailová komunikácia, mohla hoc aj zhodnú ponuku jedál
predložiť do výberového konania vo výhodnejšom cenovom rozpätí poznajúc ceny svojho
konkurenta, a tým dosiahnuť vedomú výhodu. Pri vyhodnotení závažnosti tohto počínania
žalobcu bolo prihliadnuté aj na jeho pracovnú pozíciu vedúceho zamestnanca, na ktorého
sú vo všeobecnosti kladené zvýšené osobnostné a pracovné nároky pri výkone práce.
Úlohou žalobcu ako riaditeľa reštauračných služieb bolo mimo iného zabezpečiť čo
najväčšie množstvo obchodných prípadov, a teda snaha výberové konanie vyhrať, nie
naopak umožňovať iným obchodným partnerom, aby v tomto konkurenčnom boji uspeli už
len na základe poznania cenovej ponuky spoločnosti žalovaného, ktorej mohli následne
prispôsobiť svoju cenu.
Dôvodom skončenia pracovného pomeru so žalobcom bolo aj jeho konanie,
či nekonanie, keď s jeho vedomím napriek zákazu spolupracovať so spoločnosťou E., s. r. o.
mala prebiehať od októbra 2006 netransparentným spôsobom spolupráca medzi
spoločnosťou E., s. r. o. a prevádzkou v K. V tomto prípade nebol preukázaný dôvod
skončenia pracovného pomeru, pokiaľ ide o vedomosť žalobcu o obchodnej spolupráci,
keďže vedúci prevádzky v K. Ing. M. Š. vo svojom písomnom vyjadrení pre potreby
žalovaného potvrdil, že o tejto obchodnej spolupráci žalobca vedomosť nemal, keďže
prebiehala len v kompetencii vedúceho tohto prevádzkového zariadenia. Konaním žalobcu,
ktorý nerešpektoval pokyny nadriadeného zamestnanca, odosielal konkurenčnej spoločnosti
informácie takého charakteru, ktoré boli spôsobilé privodiť neúspech zamestnávateľa vo
výberových konaniach a neorganizoval prácu svojich podriadených, keď títo bez jeho
vedomia vykonávali obchodné prípady aj so spoločnosťou, u ktorej bol vydaný zákaz
obchodovať žalobca porušil pracovný poriadok žalovaného a ust. § 81 písm. a/, e/, a § 82
Zákonníka práce, ako boli vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru. Porušenie
povinnosti žalobcu možno pritom považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny
prihliadajúc k okolnostiam, za ktorých k tomu porušeniu došlo, keď už v máji 2006 bola
prerokovaná možnosť spolupráce s obchodnou spoločnosťou E., s. r. o. so záverom ukončiť
preventívne obchodné prípady s týmto subjektom. Závažnosť porušenia pracovnej disciplíny
je odôvodnená aj od pôsobnosti žalobcu ako riadiaceho pracovníka spoločnosti, u ktorého
sa obzvlášť predpokladá a vyžaduje, aby dbal na dodržiavanie pokynov svojich
nadriadených a tie následne prenášal do úpravy práv a povinnosti svojich podriadených
zamestnancov.“.
Následne krajský súd oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa, ktorý
„Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že bolo preukázané porušenie pracovnej
disciplíny tak ako je mu to vytýkané v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru.
Má za to, že ani z vyjadrenia Ing. S. nevyplýva, že by na stretnutí so žalobcom bol vyzvaný
na ukončenie akýchkoľvek aktivít týkajúcich sa spoločnosti E., s. r. o. Zotrval na tvrdení, že
takýto záver je nepravdivý a nie je ničím preukázaný. Ďalej poukázal na to, že z výpovede
Ing. Š., ktorá ako jediná osoba mohla potvrdiť tvrdenie Ing. S., že hneď po stretnutí
konanom dňa 22. 5. 2006 bol uložený žalobcovi zákaz spolupráce so spoločnosťou E., s. r.
o., toto tvrdenie nepotvrdila. Žalobca v konaní zotrval na svojom tvrdení, že po stretnutí mu
Ing. S. žiaden priamy a ani nepriamy zákaz spolupráce so spoločnosťou E., s. r. o. nedal. To
znamená, že toto tvrdenie Ing. S. je v konaní sporným, čím nie je daný postup súdu podľa §
120 ods.3 O. s. p. Považoval za nesprávne, že súd prvého stupňa prevzal vyššie uvedené
sporné tvrdenie Ing. S. bez toho, aby sa s ním v rozsudku náležitým spôsobom súd
vyporiadal. Zotrval na tvrdení, že dôvody pre skončenie pracovného pomeru v listine o
skončení sú uvedené nezrozumiteľne a z konania nevyplývajú skutočnosti tvrdené
žalovaným, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo dané žalobcovi z dôvodu
porušenia zákazu žalovaného nespolupracovať so spoločnosťou E., s. r. o. Ďalej uviedol, že
žalovaný v konaní pri preukázaní skutkových dôvodov poukázal na úplne iné skutočnosti
ako tie, ktoré sú uvedené v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru
a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že niektoré skutky sa nestali. Žalovaný počas celého
konania nepreukázal, že by žalobcovi uložil zákaz spolupráce so spoločnosťou E., s. r. o. a
to takým spôsobom, aby bolo možné usúdiť, že žalobcovi bola uložená táto povinnosť podľa
§ 81 písm. a/ Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa
zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Pokiaľ ide o neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru, priznať náhradu mzdy vo výške 1.867,69 € mesačne a priznať aj trovy
konania.“.
Svoje skutkové a právne závery formuloval odvolací súd takto: „Krajský súd
na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O. s. p.), rozsudok verejne vyhlásil v súlade s ust. § 156 ods. 1 O. s. p., pričom verejné
vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O. s. p.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne
zistil skutkový stav a správne aj vec rozhodol. Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody
rozsudku prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktoré
sú uvedené v dôvodoch napadnutého rozsudku a k týmto nemá čo dodať. Odvolacie
námietky žalobcu považuje odvolací súd v celom rozsahu za nedôvodné. Odvolací súd má
za to, že s týmito odvolacími námietkami sa v celom rozsahu v dôvodoch napadnutého
rozsudku vyporiadal súd prvého stupňa a to najmä, pokiaľ ide o existenciu dôvodov pre
okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodov hrubého porušenia pracovnej disciplíny
tak ako je to uvedené v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa
10. 7. 2007. Súd prvého stupňa správne z vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobcovi bol
vyslovený zákaz, resp. nesúhlas v pokračovaní v obchodnej spolupráci so spoločnosťou E.,
s. r. o. a že táto skutočnosť bola aj obsahom listiny o okamžitom skončení pracovného
pomeru. V tejto časti súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj dopady, ktoré
nerešpektovanie tohto zákazu zo strany žalobcu mohli pre žalovaného priniesť.
Z týchto dôvodov krajský súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdil.“
11. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu s ním
potvrdenými závermi rozhodnutia prvostupňového súdu považoval ústavný súd
za relevantné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Košice II –
ďalej len „okresný súd“ (jeho skutkové a právne závery). Po oboznámení s dokazovaním
zisteného skutkového stavu okresný súd svoje faktické a právne závery formuloval takto:
«Pokiaľ ide o formálne predpoklady platného ukončenia pracovného pomeru súd uzavrel,
že boli splnené podmienky vyžadované ustanovením § 68 ods. 1, písm. b/ a ust. § 70 Zák.
č. 311/2001 Z. z. Zák. práce v znení platnom ku dňu ukončenia pracovného pomeru.
V zmysle uvedených ustanovení okamžité skončenie pracovného pomeru musí
zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musí v ňom skutkovo vymedziť dôvod tak,
aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a v stanovenej lehote doručiť druhému
účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Zamestnávateľ
môže skončiť pracovný pomer ak zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu, a to v
lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvodoch skončenia pracovného pomeru
dozvedel, najneskôr v lehote 1 roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.
Žalobca uplatnil neplatnosť skončenia pracovného pomeru v zákonnej lehote
vyplývajúcej z ustanovenia § 77 Zák. práce, a teda v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal
pracovný pomer skončiť.
K námietke žalobcu o nedodržaní zákonnej jednomesačnej lehoty na ukončenie
pracovného pomeru súd uvádza, že tak ako to vyplýva aj z vyjadrení samotného žalobcu
v priebehu konania, pred okamžitým skončením pracovného pomeru so zamestnancom musí
mať zamestnávateľ zistený dôvod tohto okamžitého skončenia, nestačí iba podozrenie, že
takýto dôvod je daný. Nie je preto možné odvíjať plynutie lehoty na ukončenie pracovného
pomeru od listiny „Zistenia riaditeľa spoločnosti“ zo dňa 22. 5. 2007, ktorou Ing. L. S.
žiadal vykonať šetrenie obchodnej spolupráce medzi spoločnosťou žalovaného
a spoločnosťou E., s. r. o. prostredníctvom osoby žalobcu. Práve tento listinný doklad bol
vyhotovený ešte len pre podozrenie na strane zamestnávateľa, že k takémuto konaniu, a teda
aj k tvrdenému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobcu mohlo dôjsť. Až
následnými úkonmi prostredníctvom k tomu oprávnenej a kompetentnej materskej
spoločnosti U. K., a jej organizačnej zložky Ochrany spoločnosti, došlo k zabezpečeniu
informácii, ktoré preukázali, že na strane zamestnávateľa existujú dôvody pre okamžité
skončenie pracovného pomeru tak, ako ich neskôr vymedzil aj v tomto právnom úkone.
Obdobie od času získania prvých relevantných informácií zamestnávateľa o možnom
porušení pracovnej disciplíny (22. 5. 2006) do definitívneho ukončenia šetrenia k 9. 7. 2007
je možné považovať za primerané, so zreteľom na charakter porušenia pracovnej disciplíny
a s tým súvisiace úkony, ktoré bolo potrebné vykonať (vypočutie zamestnancov, preverenie
účtovných dokladov, kontrola počítača). V konaní nebolo preukázané ani žalobcom tvrdené,
aby sa zamestnávateľ preukázateľne už skôr dozvedel o skutočnostiach, ktoré vymedzil ako
dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ku ukončeniu pracovného pomeru so
žalobcom došlo preto v zákonnej lehote, ak šetrenie bolo ukončené v mesiaci júl a v
uvedenom mesiaci bola tiež vypracovaná listina o ukončení pracovného pomeru.
Pokiaľ ide o skutkové vymedzenie dôvodov okamžitého skončenia pracovného
pomeru tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi (§ 70 Zák. práce), čo je tiež
naplnenie podmienky platnosti právneho úkonu z hľadiska jeho určitosti a zrozumiteľnosti,
ako to vyplýva z ustanovenia § 37 Obč. zák., súd konštatuje, že aj keď je spôsob formulácie
okamžitého skončenia pracovného pomeru v istej časti popisný vychádzajúc z toto, čo
účastníci pracovného pomeru vykonali počas určitého obdobia a na základe čoho bolo
následne konanie žalobcu hodnotené ako porušenie pracovnej disciplíny, je možné ustáliť,
že sa jednalo o taký spôsob vymedzenia dôvodov okamžitého skončenia pracovného
pomeru, pri ktorom žiaden z účastníkov nemal pochybnosti, o ktoré dôvody ide. Tejto
okolnosti nasvedčuje aj samotné vyjadrenie žalobcu, ktorý už v rámci svojich prvotných
stanovísk napádajúcich neplatnosť skončenia pracovného pomeru jasne a zreteľne
formuloval námietky popierajúce, že by mu bol daný nejaký zákaz spolupráce s obchodnou
spoločnosťou E., s. r. o. Zamestnávateľom vytýkanú emailovú komunikáciu rovnako vedel
priradiť ku svojmu konkrétnemu konaniu a stotožniť s činnosťou, ktorú vykonával s
odôvodnením, že táto komunikácia spadala len do bežnej obchodnej spolupráce. Je
nepochybné, že obe sporové strany jednoznačne chápali predmet okamžitého skončenia
pracovného pomeru, z ktorého sa dá nepochybne vyvodiť, že žalobcovi ako zamestnancovi
je pričítané zavinené porušenie povinnosti ako riaditeľa reštauračných zariadení za to, že
napriek jeho vedomiu o tom, že sa má ukončiť obchodná spolupráca medzi spoločnosťou E.,
s. r. o. a spoločnosťou žalovaného, v tejto spolupráci pokračoval a túto obchodnú činnosť
realizovala s jeho vedomím aj prevádzka v K., kde jeho podriadený zamestnanec Ing. M. Š.
nebol ním informovaný o tom, že takáto obchodná spolupráca nie je dovolená. Záveru o
zrozumiteľnosti a určitosti dôvodov skončenia pracovného pomeru nasvedčuje aj
formulácia obsiahnutá v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru, obsahujúca
informácie, že dňa 22. 5. 2006 za účasti žalobcu sa uskutočnilo jednanie ohľadom
ukončenia obchodných vzťahov medzi spoločnosťami žalovaného a spoločnosťou E., s. r. o.
z dôvodu možného konfliktu záujmov a že obchodná spolupráca prebiehala napriek tomu, že
o zákaze obchodovať so spoločnosťou E. s. r. o. žalobca mal vedomosť, že konaním, či
nekonaním žalobcu (ako vedúceho zamestnanca vo vzťahu k prevádzke K. a jej vedúcemu
Ing. M. Š. nebola kontrola práce riadne vykonávaná, a teda zákaz spolupráce
so spoločnosťou E., s. r. o. nebol dodržaný.
Ak žalobca tvrdil nezrozumiteľnosť a neexistenciu dôvodu na okamžité skončenie
pracovného pomeru spočívajúcu v emailovej komunikácii zo dňa 17. 1. 2007 (odoslanie
ponuky pre V. a. s. jeho synovi do spoločnosti I. s. r. o., ktorý to s jeho vedomím preposlal
spoločnosti E. s. r. o.) z dôvodu, že bolo v priebehu konania zistené, že ide o email zo dňa
10. 1. 2007, ide rovnako o jednoznačne identifikovateľný dôvod skončenia pracovného
pomeru, pretože dátum uskutočnenia je zrejmý priamo z tohto elektronického úkonu,
obsahovo sa týka presne tých skutočností, ktoré sú uvedené v okamžitom skončení
pracovného pomeru (cateringových služieb pre spoločnosť V., a. s.), pričom nie je možnosť
zámeny tohto skutku s iným konaním žalobcu, a takýto dôkaz ani produkovaný zo strany
žalobcu nebol. Je zrejmé, že vo vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru došlo
len k zrejmej nesprávnosti pri uvedení dátumu, keďže dňa 17. 1. 2007 sa mala realizovať
akcia pre V., a. s. K. „Pracovný obed pre TOP managment“, čoho sa mailom odoslaná
ponuka týkala.
Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom možno tak
považovať za dostatočne určité, zrozumiteľné, bez možnosti zámeny s iným skutkovým
konaním žalobcu, ktoré by nebolo obsahom okamžitého skončenia pracovného pomeru
a pritom práve z týchto absentujúcich dôvodov by sa žalovaný dovolával ukončenia
pracovného pomeru.
Súd preto pristúpil k vyhodnoteniu ďalších hmotnoprávnych podmienok
vyžadovaných zákonom pre platnosť skončenia pracovného pomeru so zamestnancom
formou okamžitého skončenia pracovného pomeru, teda či došlo k porušeniu povinnosti
zamestnanca − žalobcu vytýkaných mu v okamžitom skončení pracovného pomeru, a či tieto
možno hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Žalobca popieral, aby žalovaný vydal zákaz spolupracovať so spoločnosťou E. s. r.
o. a táto skutočnosť nebola podľa neho v konaní ani preukázaná, keďže výsledok stretnutia
zástupcov spoločnosti žalovaného a spoločnosti U. zo dňa 22. 5. 2006 mal len odporúčajúci
charakter. Tvrdenia nadriadeného Ing. S., že takýto zákaz vydal po tomto stretnutí nebol
podľa názoru žalobcu potvrdený ani výpoveďou ďalšieho konateľa spoločnosti Ing. S.,
ktorej výpoveď považoval žalobca za rozpornú s tvrdeniami Ing. S. s odôvodnením, že Ing.
S. vo výpovedi uvádzala, súhlas, že zákaz mal byť vydaný žalobcovi ešte pred stretnutím a
následne po stretnutí v máji 2006 si nepamätala bližší termín ani spôsob vydania takéhoto
zákazu.
Súd zohľadňujúc pozíciu žalobcu, ktorý ako konateľ spoločnosti a súčasne riaditeľ
reštauračných služieb patril pod vedenie spoločnosti, berúc na zreteľ, že stretnutie medzi
zástupcami spoločnosti žalovaného a materskou spoločnosťou dňa 22. 5. 2006 bolo zvolané
práve z dôvodu, že prebiehala a bola zistená obchodná spolupráca s firmou E. s. r. o., ktorá
sa javila ako neželaná a výsledkom stretnutia bolo odporúčanie vedeniu spoločnosti
žalovaného preventívne ukončiť všetky obchodné kontakty s týmto subjektom, považoval
tvrdenia Ing. S. o vydaní zákazu nespolupracovať s uvedenou spoločnosťou za pravdivé,
majúc ich za potvrdené aj svedkyňou Ing. S., ďalšou konateľkou spoločnosti žalovaného.
Pritom pod pojmom „zákaz“ nemožno chápať len výslovné použitie tohto výrazového
prostriedku, ale aj akékoľvek inak formulované rozhodnutie, ktoré svojím zmyslom a účelom
napĺňa obsah tohto pojmu, čím bol zámer žalovaného ukončiť spoluprácu s E., s. r. o..
Skutočnosti, že takéto rozhodnutie v organizácii žalovaného bolo prijaté vedením
spoločnosti, kam patril aj žalobca, nasvedčujú aj vyjadrenia samotného žalobcu, ktorý
možnosť ďalšej spolupráce so spoločnosťou E. s. r. o. po stretnutí s materskou spoločnosťou
dňa 22. 5. 2006 odôvodňoval len vlastným názorom (považoval obchodný vzťah so
spoločnosťou E. s. r. o. za normálny. Vyhodnotil to tak, že neexistujú žiadne prekážky, pre
ktoré by nemohla spoločnosť žalovaného realizovať obchodné vzťahy so spoločnosťou E., s.
r. o. Nespomínal si, či po stretnutí zo dňa 22. 5. 2006 sa o tejto spoločnosti ešte bavili vo
vedení). Aj keď žalobca bol riaditeľom reštauračných služieb, v ktorej oblasti pôsobil
relatívne nezávisle (v súlade so zápisom v Obchodnom registri sa na platnosť právnych
úkonov realizovaných v mene spoločnosti inak vyžadoval podpis dvoch konateľov
spoločnosti), nemožno považovať za logický argument, že o obchodných aktivitách
spoločnosti rozhodoval on sám. Niet žiadneho rozumného argumentu, ktorým by sa dalo
spochybniť, vydanie zákazu zo strany nadriadeného za situácie, ak práve z jeho iniciatívy sa
konalo stretnutie dňa 22. 5. 2006 prerokovávajúce vhodnosť spolupráce so spoločnosťou E.
s. r. o., pričom výsledkom tohto stretnutia bolo odporúčanie nepokračovať v tejto činnosti.
Žalobca neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť záver, že si musel
byť vedomý skutočnosti, že obchodná spolupráca so spoločnosťou E., s. r. o. je neželaná,
a teda zakázaná. Od primerane rozumne uvažujúceho zamestnanca, zvlášť ak zastáva aj
riadiacu funkciu, je rozumné požadovať, aby v prípade, ak existuje písomné podchytené
stanovisko materskej spoločnosti, hoci len odporúčajúceho charakteru o tom, aby sa určitá
činnosť nevyvíjala, aby si náležitým spôsobom ujasnil u jemu nadriadených osôb, aké
reálne povinnosti i práva z tohto záveru pre neho plynú. Z pozície žalobcu, ako jedného
z konateľov spoločnosti a súčasne jedného z riadiacich pracovníkov, ktorý bol podriadený
žalobcovi, nevyplývalo výlučné oprávnenie rozhodovať o obchodnej stratégii spoločnosti.
Logickým odôvodnením sa javí postup Ing. S., ako riaditeľa spoločnosti, že po stretnutí zo
dňa 22. 5. 2006, kde materskou spoločnosťou bolo odporúčané vedeniu žalovaného ukončiť
obchodnú spoluprácu so subjektom E., s. r. o. inicioval aj stretnutie s ďalšími riadiacimi
pracovníkmi a konateľmi spoločnosti a teda Ing. S. a žalobcom, na ktorom bolo prijaté
rozhodnutie, že tieto obchodné vzťahy je potrebné ukončiť. Tieto jeho tvrdenia sú
podporované aj výpoveďou svedkyne, pričom jej vyjadrenia, že si nespomína na presný
dátum, kedy k tejto skutočnosti došlo neznižujú dôveryhodnosť tejto výpovede, a ani
nepredstavujú rozpor s výpoveďou Ing. S.
Vychádzajúc zo záveru, že žalobcovi bol preukázateľne vyslovený zákaz, či nesúhlas
s pokračovaním v obchodnej spolupráci so spoločnosťou E. s. r. o., súd zisťoval, či konanie
vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru znamenalo porušenie tohto pokynu
nadriadeného.
Pokiaľ bolo žalobcovi vytýkané, že neurobil žiadne kroky smerujúce proti
realizovaniu obchodu medzi spoločnosťami U. K., s. r. o. a E. s. r. o., čo malo byť zistené z
emailovej komunikácie zo dňa 13. 10. 2006, kedy žalobca obdržal od Ing. M. S., konateľky a
majiteľky tejto spoločnosti, ponuku inventáru a dekorácie na rozlúčkový večer s
viceprezidentami spoločnosti U. K., s. r. o., súd nepovažoval tento dôvod za spôsobilý na
okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom, keďže obchodná spolupráca bola
zrealizovaná medzi materskou spoločnosťou U. K. s. r. o. a E. s. r. o. ako dvoma
samostatnými právnymi subjektmi a niet žiadne rozumného dôvodu, aby žalobca rozhodoval
o tom, s kým bude obchodné kontrakty realizovať spoločnosť U. K. s. r. o.
Čo sa týka ďalšieho dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru spočívajúce
v tom, že dňa 10. 1. 2007 (v písomnom vyhotovení uvedený nesprávny dátum 17. 1. 2007,
pričom sa jedná o zrejmú nesprávnosť, ako to súd vyššie zdôvodnil, keď deň uskutočnenia
vyplýva z dátumu emailovej komunikácie) žalobca zo svojej služobnej emailovej schránky
mal zaslať do emailovej schránky svojho syna a ten s jeho vedomím aj do emailovej
schránky spoločnosti E. s. r. o. ponuku spoločnosti žalovaného na zabezpečenie
cateringových služieb pre spoločnosť V., a. s. na pracovný obed dňa 17. 1. 2007 pre Top
managment V. a. s, pričom E. s. r. o. bol konkurentom žalovaného vo výberom konaní na
túto akciu, a mal napokon výberové konanie vyhrať, táto okolnosť nebola spornou, pokiaľ
ide o odoslanie týchto správ a ich obsah. Spoločnosť V., a. s. potvrdila, že telefonicky
oslovila do výberového konania na túto akciu tri spoločnosti, medzi ktoré patrila aj
spoločnosť žalovaného a spoločnosť E. s. r. o. Napokon si vzhľadom na porovnateľné
cenové ponuky všetkých subjektov vybrala tretí subjekt, a to spoločnosť A. s. r. o. pre
zaujímavejšiu ponuku jedál, a tiež na základe predchádzajúcich skúseností. Je pravdou, že
spoločnosť E. s. r. o. bola v tomto prípade konkurentom spoločnosti žalovaného, no
nevyhrala výberové konania na úkor žalovaného. Bez ohľadu na túto skutočnosť súd
považoval uvedené konanie žalobcu za dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru,
vychádzajúc zo záveru, že bol vyslovený zákaz nespolupracovať so spoločnosťou E. s. r. o.,
a táto spoločnosť navyše vystupovala vo vzťahu k žalovanému vo výberovom konaní ako
konkurent pri poskytovaní ponuky. Odoslanie ponuky jedál a ich ceny je možné aj bez
zreteľa na výsledok výberového konania na cateringové služby, považovať za závažné
konanie v rozpore so záujmami zamestnávateľa. Sprístupnenie takýchto informácii je
spôsobilé ovplyvniť výsledky výberového konania, keď konkurenčná spoločnosť, v ktorej
pôsobila priateľka žalobcovho syna, a zjavne intenzívne spolupracovala aj so synom
samotného žalobcu, o čom svedčí táto emailová komunikácia, mohla hoc aj zhodnú ponuku
jedál predložiť do výberového konania vo výhodnejšom cenovom rozpätí poznajúc ceny
svojho konkurenta, a tým dosiahnuť vedomú výhodu. Pri vyhodnotení závažností tohto
počínania žalobcu bolo prihliadnuté aj na jeho pracovnú pozíciu vedúceho zamestnanca,
na ktorého sú vo všeobecnosti kladené zvýšené osobnostné i pracovné nároky pri výkone
práce. Úlohou žalobcu ako riaditeľa reštauračných služieb bolo mimo iné zabezpečenie čo
najväčšieho množstva obchodných prípadov, a teda snaha výberové konanie vyhrať, nie
naopak umožňovať iným obchodným partnerom, aby v tomto konkurenčnom boji uspeli už
len na základe poznania cenovej ponuky spoločnosti žalovaného, ktorej mohli následne
prispôsobiť svoju cenu.
Dôvodom skončenia pracovného pomeru so žalobcom bolo aj jeho konanie
či nekonanie, keď s jeho vedomím napriek zákazu spolupracovať so spoločnosťou E., s. r.
o., mala prebiehať od októbra 2006 netransparentným spôsobom spolupráca medzi
spoločnosťou E., s. r. o. a prevádzkou v K. V tomto prípade nebol preukázaný dôvod
skončenia pracovného pomeru, pokiaľ ide o vedomosť žalobcu o obchodnej spolupráci,
keďže vedúci prevádzky v K. Ing. M. Š. vo svojom písomnom vyjadrení pre potreby
žalovaného potvrdil, že o tejto obchodnej spolupráci žalobca vedomosť nemal, keďže
prebiehala len v kompetenciách vedúceho tohto prevádzkového zariadenia. Súčasne ale
uviedol, že mu nebolo nikým oznámené, že spolupráca so spoločnosťou E. s. r. o. je
zakázaná, či neželaná. V nadväznosti na toto vyjadrenie Ing. M. Š. je tak naplnený ďalší
dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom, ktorý vychádza z porušenia
povinnosti žalobcu ako vedúceho zamestnanca. Vedúci prevádzky Ing. M. Š., organizačne
podliehal žalobcovi a jeho povinnosťou ako vedúceho zamestnanca bolo riadiť a
kontrolovať prácu svojich podriadených. Konaním, či nekonaním žalobcu nebola táto
kontrola práce riadne realizovaná, a teda zákaz spolupráce so spoločnosťou E. s. r. o.
nebol dodržaný. Skutočnosť, že žalobca, ako vedúci reštauračných zariadení neinformoval
Ing. M. Š. o tom, že spolupráca s obchodnou spoločnosťou E. s. r. o. je neprijateľná, porušil
svoje povinnosti plynúce mu z titulu výkonu riadiacej funkcie, a teda aj svoje pracovné
povinnosti riadiť a kontrolovať prácu zamestnancov, zabezpečiť, aby nedochádzalo ku
porušovaniu pracovnej disciplíny a nekonalo sa v rozpore s oprávnenými záujmami
zamestnávateľa. Opätovne vychádzajúc z pozície žalobcu, ktorý bol súčasťou vedenia
spoločnosti, riadiacim pracovníkom, možno takýto jeho postup vo vzťahu k podriadeným a
kontrole práce považovať za dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, zvlášť ak
bolo zistené, že takáto obchodná spolupráca prebiehala od minimálne od októbra 2006,
teda pomerne dlhú dobu do času, než bola zistená.
Konaním žalobcu, ktorý nerešpektoval pokyny nadriadeného zamestnanca, odosielal
konkurenčnej spoločnosti informácie takého charakteru, ktoré boli spôsobilé privodiť
neúspech zamestnávateľa (žalovaného) vo výberových konaniach a neorganizoval prácu
svojich podriadených, keď títo bez jeho vedomia vykonávali obchodné prípady aj
so spoločnosťou, u ktorej bol vydaný zákaz obchodovať, žalovaný porušil Pracovný
poriadok žalovaného a ustanovenia § 81 písm. a/, e/, § 82 Zákonníka práce, ako boli
vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru. Porušenie povinnosti žalobcu,
možno pritom považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny prihliadajúc
k okolnostiam, za ktorých k tomuto porušeniu došlo, keď už v máji 2006 bola prerokovaná
možnosť spolupráce s obchodnou spoločnosťou E. s. r. o., so záverom ukončiť preventívne
obchodné prípady s týmto subjektom. Napriek i tomu obchodná spolupráce prebiehala, ako
o tom svedčí aj emailová komunikácia aj zistenia na prevádzke v K. Ako už bolo zmienené
závažnosť porušenia pracovnej disciplíny je odvodená aj od pôsobnosti žalobcu ako
riadiaceho pracovníka spoločnosti, u ktorého sa obzvlášť predpokladá a vyžaduje, aby dbal
na dodržiavanie pokynov svojich nadriadených a tieto následne prenášal do úpravy práv a
povinnosti svojich podriadených zamestnancov. Pritom práve ustanovenia do riadiacej
funkcie zaväzuje osobitne svojou povahou zamestnanca k zvýšenej ochrane záujmov
zamestnávateľa. Konanie, ktorým priamo či nepriamo napomáha konkurenčnej firme
nezodpovedá ani zásadám akceptovateľného etického konania zamestnanca.
Pretože súd vyhodnotil, že boli naplnené všetky predpoklady pre platné skončenie
pracovného pomeru so žalobcom, jeho žaloba bola zamietnutá.»
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,
ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
13. Podstata argumentácie sťažovateľa sa koncentrovala (body 2, 3 a 7)
na nedostatočne vykonané dokazovanie a z toho vyplývajúci nedostatočne zistený skutkový
stav a z neho vyvodené nesprávne právne závery a tiež v napadnutom rozhodnutí krajského
súdu v absencii relevantného zdôvodnenia ním potvrdených záverov a zistení
prvostupňového súdu. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje,
že v danej veci nezistil, že by rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 198/2011
z 15. marca 2012 (v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 127/07-341
z 13. apríla 2011) bol svojvoľný a že by tak zasahoval do základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného
súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že všeobecné súdy sa
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu ani okresného
súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Závery, ktoré v napadnutých
rozhodnutiach v merite veci vyslovil okresný súd a ktoré boli potvrdené krajským súdom,
vychádzajú z podrobnej analýzy skutkového stavu právnej veci sťažovateľa a ich závery
nachádzajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa názoru ústavného súdu
vo veci konajúce všeobecné súdy sa v dostatočnej miere (ako výsledku v konaní
vykonaného dokazovania) vysporiadali s podstatou predmetného pracovnoprávneho sporu,
a to zisťovania dôvodnosti (existencie závažného porušenia pracovnej disciplíny
spočívajúcej v neplnení si základných povinností zamestnanca vyplývajúcich z „ust. § 81
písm. a) a písm. c) Zák. práce“) a v danom prípade aplikovania spôsobu skončenia
pracovného pomeru so sťažovateľom okamžitým skončením „podľa ust. § 68 ods. 1 písm.
b) Zák. práce (zák. č. 311/2011 Z. z.)“.
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského
súdu v jeho spojitosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu konštatuje, že krajský súd
konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa
vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté
rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.
15. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom prejavenou nespokojnosťou
s namietaným rozhodnutím krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné
a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne
napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľom označenými právami (čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto ním podanú sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
16. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2012