Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 120/2011
PDF · 199.71 KB
No categories available
I. ÚS 120/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., V., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., V., vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Prešove v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 95/2010 a jeho uznesením z 28.
októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára
2011 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Co 95/2010 a jeho uznesením z 28. októbra 2010 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou pod sp. zn. 4C 37/06 sa viedlo konanie
o zrušenie spoločného nájmu družstevného bytu v ktorom som sa proti žalovanej, bývalej
manželke... domáhal zrušenia práva spoločného nájmu bytu s tým, že byt budem ďalej
užívať ja. Žiadal som aj priznanie náhrady trov konania.
Rozsudkom zo dňa 10. 4. 2007, č . k.: 4C 37/2006-77 súd mojej žalobe vyhovel, zrušil
právo spoločného nájmu bytu a určil, že ako výlučný člen družstva budem byt ďalej užívať.
Žalovanú zaviazal uhradiť mi trovy konania vo výške 10.849,- Sk.
Proti rozsudku okresného súdu žalovaná podala odvolanie.
Krajský súdu v Prešove uznesením zo dňa 6. 12. 2007, č. k.: 5 Co 106/07-148
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ďalším rozsudkom zo dňa 3. 10. 2008 č. k. 4C 37/06-217 okresný súd opakovane
vyhovel mojej žalobe a zaviazal žalovanú uhradiť mi trovy konania vo výške 26.526,50 Sk.
Proti rozsudku žalovaná podala odvolanie.
Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa č. k. 5 Co 5/09-457 potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa okrem výroku o trovách konania. Zrušil rozsudok vo výroku o trovách
konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Zrušenie výroku súd odôvodnil tým, že prvostupňový súd náležité nezistil
skutkový stav a faktom, že žalovaná bola v priebehu konania oslobodená od platenia
súdnych poplatkov v celom rozsahu, a preto aj výrok o trovách konania nekorešponduje
s touto skutočnosťou. Proti rozsudku krajského súdu podala dňa 26. 3. 2010 žalovaná
dovolanie.
Uznesením okresného súdu zo dňa 4. 5. 2010 č. k. 4C 37/06-475 mi súd nepriznal
náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou, že už v predchádzajúcom
konaní bola žalovaná oslobodená od platenia súdnych poplatkov, pričom jej majetkové
pomery sa ani podľa súdu nezmenili a aj naďalej spĺňa predpoklady na oslobodenie od
súdnych poplatkov...
Proti uzneseniu okresného súdu som dňa 31. 5. 2010 podal odvolanie, ktorým som
navrhol zmenu napadnutého uznesenia a priznanie náhrady trov konania. Odvolanie som
okrem iného odôvodnil aj majetkovými pomermi žalovanej, keďže žalovaná dedením
nadobudla hnuteľný a nehnuteľný majetok o hodnote ktorého na účel oslobodenia od
súdnych poplatkov (aj v konaní o dovolaní) poskytla zavádzajúce informácie a súd pri
rozhodovaní o trovách neprihliadol na hodnotu tohto majetku.
Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 28. 10. 2010, č. k. 17 Co 95/10-510
zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania, potvrdil uznesenie o nepriznaní trov
konania a zaviazal ma zaplatiť žalovanej trovy odvolacieho konania vo výške 41,60 €...“
3. Podľa názoru sťažovateľa „Postupom okresného a krajského súdu pri zisťovaní
skutkového stavu veci, aplikácii právnych predpisov a vydaním napadnutých uznesení
vlastne došlo k značnému a bezdôvodnému znehodnoteniu môjho plného úspechu
v konaní.“.
4. Sťažovateľ tvrdí, že:
a) „Napadnutým uznesením okresného a krajského súdu mi bola odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).“,
b) „Postupom Krajského súdu... a Okresného súdu... boli porušené moje ústavné
práva uvedené v Čl. 46 ods. 1 a Čl. 47 ods. 3 v spojení s porušením Čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj právo podľa Čl.. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo M. H. na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy...
základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa Čl. 47 ods. 3 Ústavy... v spojení s Čl.
12 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
uznesením Krajského súdu... zo dňa 28. 10. 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 95
2010 porušené bolo.
Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu... zo dňa 28. 10. 2010, sp. zn.
17 Co/95/2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na
ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj
vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
9. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie v petite označených práv napadnutým
rozhodnutím krajského súdu, ktorým „došlo k značnému a bezdôvodnému znehodnoteniu
môjho plného úspechu v konaní“ (pozri bod 3).
10. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa čl. 46
ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi...
rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
11. Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu
o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol
opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal
a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05,
12. V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za
následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa
subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom rozhodnutia
krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu,
ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sú zlúčiteľné
s označeným článkom ústavy a dohovoru.
15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z jeho odôvodnenia.
Krajský súd v podstatnom uviedol:
„Napadnutým uznesením prvostupňový súd navrhovateľovi náhradu trov konania
nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Vranov n/Topľou
č. k. 4 C 37/2006-217 bola odporkyňa zaviazaná nahradiť trovy konania navrhovateľovi. Po
tom, čo odporkyňa proti tomuto rozsudku podala odvolanie, Krajský súd v Prešove
rozsudkom zo dňa 4. 1. 2010... zrušil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania
a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Bolo úlohou prvostupňového súdu riadne zistiť skutkový stav s poukazom na to, že
odporkyňa bola v priebehu konania oslobodená od platenia súdnych poplatkov.
V prejednávanej veci prvostupňový súd opätovne preskúmal, osobné a majetkové
pomery odporkyne. Zistil, že odporkyňa je zamestnaná ako predavačka, od januára do
marca 2010 dosiahla priemerný čistý mesačný príjem 71,56 eur. Z potvrdenia
zamestnávateľa vyplýva, že je zamestnaná na skrátený pracovný úväzok a výška jej čistého
príjmu za január až marec 2010 predstavuje 214,68 eur. Odporkyňa nie je poberateľkou
dávky a príspevkov v hmotnej núdzi. Prvostupňový súd poukázal na ustanovenie. § 150 ods.
1 O. s. p. a po opätovnom preskúmaní osobných, majetkových a zárobkových pomerov
odporkyne má za to, že aj napriek jej neúspechu v konaní by sa rozhodnutie o priznaní
náhrady trov konania navrhovateľovi odporkyňou voči nej javilo ako neprimerane tvrdé,
keďže odporkyňa bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov. Jej majetkové pomery sa
doposiaľ nezmenili, aj naďalej spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.
Preto súd odporkyňu na úhradu trov úspešnému navrhovateľovi nezaviazal...
Podľa § 138 O. s. p. odporkyňa v priebehu konania bola oslobodená od platenia
súdnych poplatkov na návrh... Prvostupňový súd správne vyhodnotil podľa § 150 ods. 1
O. s. p., že v prejednávanej veci sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Bolo zistené, že dôvody na
oslobodenie od platenia súdnych poplatkov na strane odporkyne aj naďalej trvajú, je
pravdou, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, avšak faktické právo nakladať
s týmto majetkom a užívať tento majetok a brať z neho úžitky vo svoj prospech, môže
odporkyňa len, pokiaľ bude právoplatne o dedičstve po jej nebohej matke rozhodnuté.
Doposiaľ však právoplatne o dedičstve nebolo rozhodnuté, o čom svedčí nakoniec aj
skutočnosť, že aj pre dovolacie konanie ju prvostupňový súd od platenia súdneho poplatku
z dovolania oslobodil. Pomery odporkyne sú nezmenené a úhrada finančnej čiastky, ktorá
zodpovedá trovám konania, na ktoré má navrhovateľ podľa § 142 ods. 1 O. s. p. nárok, by
mohla mať vážny vplyv na jej sociálnu situáciu a na spokojovanie jej najnevyhnutnejších
nákladov.
Preto odvolací súd napadnutý výrok uznesenia súdu prvého stupňa... potvrdil.“
16. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II.
ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
18. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom
prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
19. Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd
v nadväznosti na namietané porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy konštatuje, že jednotlivé zásady
vymenované v čl. 12 ods. 1 ústavy vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených
práv a zároveň majú univerzálny charakter. Treba ich chápať ako ústavné direktívy
adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov.
Vzhľadom na tieto znaky nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení
v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 8/97, I. ÚS 59/97). Z týchto dôvodov bolo preto
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažovateľ
namietal porušenie základného práva aj podľa čl. 47 ods. 3 ústavy len z dôvodu
svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd
nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy, ktoré mali byť
podľa neho taktiež porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým rozhodnutím krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení
sťažovateľovho práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011