Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 568/2012
PDF · 271.73 KB
No categories available
IV. ÚS 568/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R . , s. r. o., Ulica A. Hlinku 28,
Čadca, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Rojčekom, Bottova 7, Žilina, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
v spojení s namietaným porušením čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 184/2012 z 28. júna
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20,
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s namietaným porušením čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 184/2012
z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa určovacou žalobou
podanou 16. septembra 2010 Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) domáhala
voči žalovanej (ako obdarovanej) vyslovenia, že darovacia zmluva z 28. marca 2008, ktorou
na ňu jej dcéra (ako darkyňa) previedla ½ rodinného domu vrátane príslušenstva, je
neplatná. Sťažovateľka uviedla, že k podaniu žaloby prikročila z dôvodu, že jej „dlžníčka,
úmyselne aj s pomocou svojej matky, previedla nehnuteľnosti, z ktorých by mohli byť
uspokojené“ jej pohľadávky.
Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 113/2010-72 zo 14. marca 2012 (ďalej
aj „prvostupňový rozsudok“) žalobe sťažovateľky vyhovel, avšak v časti trov konania jej
nepriznal ich náhradu. Okresný súd svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa nepriznania
náhrady trov konania odôvodnil poukazom na § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“).
Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval okresný súd to, že žalovaná je
starobnou dôchodkyňou a jej jediným príjmom je starobný dôchodok v sume 230 €, pričom
z tohto príjmu sama dobrovoľne uhrádza súdnemu exekútorovi platby za svoju dcéru,
z ktorých je uspokojovaná pohľadávka sťažovateľky. Okresný súd pri rozhodovaní
o trovách konania zohľadnil aj to, akým spôsobom by sa dotklo priznanie trov konania
sťažovateľke žalovanej a akým sťažovateľky, dospejúc k záveru, že priznanie trov by
značným spôsobom zasiahlo žalovanú, ktorá je prestárlou osobou, nemá okrem starobného
dôchodku v sume 230 € iný príjem a navyše zo svojho dôchodku takmer ¾ spláca
na pohľadávku sťažovateľky. Okresný súd poukázal aj na to, že sťažovateľka je právnickou
osobou, a preto nebude až takým závažným spôsobom v prípade nepriznania trov dotknutá.
Proti prvostupňovému rozsudku v časti týkajúcej sa nepriznania trov konania podala
sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn.
9 Co 184/2012 z 28. júna 2012 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza argumentáciu takmer identickú s tou, ako bola
obsiahnutá v jej odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, nestotožňujúc sa s odôvodnením
napadnutého uznesenia a poukazujúc na to, že skutočnosť, „že žalovaná dobrovoľne spláca
dlhy za svoju dcéru je jej slobodným rozhodnutím nie jej povinnosťou a preto táto
skutočnosť nemôže mať vplyv na nepriznanie trov konania sťažovateľovi. Žalovaná po celý
čas mala vedomosť o dlhoch svojej dcéry, osobne sa spolu so svojou dcérou po celý čas
zúčastňovala na predchádzajúcich pojednávaniach, a po tom, čo jej dcéra porušila
dohodnutý splátkový kalendár a po podaní návrhoch na súd, previedla táto dlžníčka, aby sa
vyhla splneniu svojho dlhu voči sťažovateľovi, na svoju matku – žalovanú 1/2-icu
nehnuteľností s cieľom vyhnúť sa uspokojenia pohľadávky žalovaného. Sťažovateľovi
nezostávala iná možnosť, len podať žalobu na súd, keď jeho pôvodná dlžníčka nemala už
žiaden majetok, teda vznik sporu zapríčinila svojim postojom výlučne žalovaná a jej dcéra.
Po podaní žaloby na súd sťažovateľ ústretovo niekoľkokrát opätovne poskytol na žiadosť
žalovanej dostatočný časový priestor na splatenie dlhu stým, že ak dôjde k uspokojeniu jeho
pohľadávky, zoberie svoj návrh späť. Súd viac krát prerušil konanie a na pojednávaní
v januári 2012 bola žalovanej a jej dcére daná posledná možnosť na splatenie dlhu, avšak
bezvýsledne. Žalovaná i jej dcéra účelovo zavádzali nielen sťažovateľa ale aj súd.“.
Podľa sťažovateľky „Nepriznanie trov konania žalobcovi len preto, že žalovaná
spláca zo svojho dôchodku dcérine dlhy preto nie je na mieste. Sťažovateľ do dnešného dňa
nemá zaplatenú svoju pohľadávku z roku 2008, vynaložil v konaniach nemalé finančné
prostriedky či už týkajúce sa zaplatenia súdneho poplatku, ktorý sťažovateľ uhradil
do štátneho rozpočtu, trov právneho zastúpenia a ich nepriznanie vedie k jeho ďalšiemu
finančnému zaťaženiu, pričom žalovaná, ktorá spoločne so svojou dcérou všetky spory
zapríčinila, nie je povinná znášať žiadne trovy konania. Máme preto za to, že pokiaľ sú si
účastníci rovní v právach aj povinnostiach, súd nepriznaním trov túto ústavnú zásadu
porušil a nadmerne zaťažil navrhovateľa (porušenie čl. 12 ods. 1, 4, čl. 47 ods. 3. Ústavy
SR) Okrem toho uvádzame, že žalovaná je aj po rozhodnutí súdu ešte stále polovičnou
podielovou spoluvlastníckou nehnuteľnosti č. s. 808 s prísl., pozemkov v kat. úz. S., avšak
súd túto skutočnosť nevyhodnotil, nezaoberal sa ňou a ani relevantným spôsobom
nezisťoval, či žalovaná nemá aj iný majetok. Uspokojil sa iba s jej výpoveďou bez
náležitého ďalšieho zisťovania stavu majetku. Súdy tak prvostupňový ako i odvolací riadne
nezdôvodnili takýto svoj postup a absentuje aj skutočnosť, že súdy vôbec neskúmali
majetkové, osobné a iné pomery účastníka. Máme to za to, že závery všeobecných súdov
boli zjavne neodôvodnené a arbitrárne.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné práva podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 v spojení čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli
namietaným uznesením v časti týkajúcej sa potvrdenia prvostupňového rozsudku vo výroku
o náhrade trov konania porušené, a zároveň aby bolo namietané uznesenie zrušené.
Sťažovateľka sa napokon taktiež domáha priznania úhrady trov konania v sume 269,58 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
podľa ústavy alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti sťažovateľky podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcej proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 184/2012 z 28. júna 201 je odlišný právny názor
sťažovateľky na výklad a aplikáciu § 150 ods. 1 OSP, podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti
priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov
konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Sťažovateľka nesúhlasí s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu
(v spojení s odôvodnením prvostupňového rozsudku) vyúsťujúceho do výroku, ktorým
potvrdil prvostupňový rozsudok v časti, v ktorej jej nepriznal náhradu trov konania,
považujúc závery, ku ktorým krajský súd dospel, za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že
uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 120/2011, IV. ÚS 226/2011).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením
Pri výklade práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si
ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd už v minulosti uviedol, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou
súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1
ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1
ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05,
IV. ÚS 226/2011, II. ÚS 360/2012).
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Je potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí
zásadne medzi hlavné výsadné oblasti pôsobnosti všeobecných súdov a ako také je
prejavom ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto nemôže do detailov
preskúmavať jednotlivé rozhodnutia všeobecných súdov o náhrade trov konania, keďže táto
problematika by mohla nadobudnúť ústavnoprávny rozmer iba v prípade závažného
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v dôsledku takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, v ktorých
by boli zjavné znaky arbitrárnosti.
V súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy sa práva na súdnu ochranu a v jeho rámci na náhradu
trov súdneho konania možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje
podmienky na jej priznanie, t. j. v danom prípade Občiansky súdny poriadok. Jeho § 150
ods. 1 umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu
trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak podľa zákona patrí. Dôvodom na použitie
uvedeného ustanovenia však môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon
neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor
na neobmedzenú a ničím neohraničenú voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa, je podľa stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov potrebné
prihliadať na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj
účastníkov na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu
nárokov, pričom medze sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov
konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku
zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania
(§ 142 ods. 1 OSP).
Ustanovenie § 150 ods. 1 OSP obsahuje určité osobitné „moderačné oprávnenie“
všeobecných súdov, ktoré im umožňuje rozhodnúť o náhrade trov konania inak, než aby to
reflektovalo výsledok sporu. Toto oprávnenie však zásadne prislúcha všeobecným súdom,
ktoré sú detailne oboznámené s konkrétnymi okolnosťami prípadu, a preto je predovšetkým
na ich úvahe, či využijú možnosť aplikácie uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku s ohľadom na výnimočnosť konkrétneho prípadu.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy (a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997).
Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje
na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania.
Krajský súd v odvolacom konaní preskúmal rozsudok okresného súdu č. k.
14 C 113/2010-72 zo 14. marca 2012 v časti týkajúcej sa výroku o nepriznaní náhrady trov
konania a v odôvodnení namietaného uznesenia, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok
v odvolaním napadnutej časti, v podstatnom uviedol:
„Okolnosti na strane účastníkov konania považoval odvolací súd v tomto prípade
za dôvody hodné osobitného zreteľa pre použitie ust. § 150 ods. 1 O. s. p., keď jediným
príjmom odporkyne je starobný dôchodok vo výške 230,-eur, navrhovateľ je právnickou
osobou, ktorej, tak ako to konštatuje i prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia,
nemôže znášanie trov spôsobiť vážnejšie existenčné problémy. Už v týchto okolnostiach je
potrebné vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa bez ohľadu na to, či odporkyňa zo svojho
nízkeho príjmu uhrádza i pohľadávky svojej dcéry. Bola to práve dcéra odporkyne, ktorá sa
prevodom nehnuteľnosti chcela vyhnúť splateniu dlhov, a preto ani táto okolnosť nemôže
byť na ťarchu odporkyne pri úvahe o náhrade trov prvostupňového konania.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi prípadne nedošlo
k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu
základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
V danej veci preto ústavný súd konštatuje, že ako na dôvody hodné osobitného
zreteľa prihliadol krajský súd (rovnako ako pred ním okresný súd) v prvom rade na sociálne
pomery žalovanej, a pokiaľ ide o sťažovateľku (žalobkyňu), prihliadol na jej postavenie
s tým, že vyvíja podnikateľskú činnosť ako právnická osoba – obchodná spoločnosť, a preto
jej znášanie trov konania nemôže spôsobiť existenčné problémy. Krajský súd poukázal aj na
to, že hlavnou aktérkou sporného prevodu nehnuteľnosti bola dcéra žalovanej, ktorá tak
urobila so zámerom vyhnúť sa exekúcii, čo nemožno pripísať na vrub žalovanej.
Tieto dôvody viedli krajský súd k potvrdeniu prvostupňového rozsudku v časti
týkajúcej sa jeho výroku o náhrade trov konania na základe aplikácie § 150 ods. 1 OSP,
ktorým nepriznal úspešnej sťažovateľke právo na náhradu trov konania.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v uznesení sp. zn. 9 Co 184/2012
z 28. júna 2012 síce stručne, ale dostatočne odôvodnil, ktoré okolnosti na strane žalovanej,
ako aj sťažovateľky považuje za dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu ustanovenia
§ 150 ods. 1 OSP. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k názoru, že skutkové a právne
závery krajského súdu v napadnutom uznesení nie sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej
úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno označiť za nepreskúmateľné, svojvoľné
alebo vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia. Ústavný súd preto nemá
dôvod ani oprávnenie prehodnocovať tieto závery a nahrádzať ich vlastnými. Ústavný súd
nezistil, že by postup a uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 Co 184/2012 z 28. júna 2012
v časti týkajúcej sa jeho rozhodnutia o potvrdení prvostupňového rozsudku v časti týkajúcej
sa nepriznania trov konania sťažovateľke boli svojvoľné. Právny záver krajského súdu
považuje ústavný súd za ústavne udržateľný, a preto nemá dôvod ho prehodnocovať,
prípadne nahrádzať svojím vlastným.
Ústavný súd ďalej uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu
vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť
per se ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa očakávania
účastníka konania. Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ústavy napadnutým uznesením
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ústavy ústavný
súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patrí aj právo zaručené v čl. 20 ústavy, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo v danom prípade dôjsť ani
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ústavy. V opačnom prípade by sa
ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril
skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciu pod príslušné právne
normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením a základným právom podľa čl. 20 ústavy, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť porušenie tohto základného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a porušeniu čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy napadnutým
uznesením
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením, ústavný súd poznamenáva, že
sťažovateľka svoje tvrdenie v podstate odvodzuje od zásahu do jej základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutie krajského súdu nespĺňalo
požiadavky obsiahnuté čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzala
do úvahy ani možnosť, že by napadnutým uznesením mohlo byť dotknuté základné právo
sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Aj v tejto časti je teda sťažnosť sťažovateľky
zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súd už pri jej predbežnom prerokovaní.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatná časť námietok, ktorými sťažovateľka
odôvodňuje tvrdenie o porušení čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy napadnutým uznesením, je v zásade
totožná s námietkami, ktoré uplatnila vo vzťahu k tvrdeniu o porušení svojich v petite
sťažnosti označených práv.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj opakovane prezentovaný právny
názor, že ústavné direktívy obsiahnuté v čl. 12 ústavy nemôžu byť zásadne priamo
samostatne aplikovateľné v rámci individuálnej ochrany základných práv a slobôd. Zásady
vyjadrené v uvedenom článku ústavy majú univerzálny charakter, preto ich aplikácia
neprichádza do úvahy bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu orgánu
verejnej moci na základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(obdobne napr. I. ÚS 34/96, I. ÚS 8/97). Preto, pokiaľ ústavný súd nevysloví zároveň
porušenie niektorého základného práva alebo slobody, nemôže vysloviť porušenie ani čl. 12
ods. 1 a 4 ústavy.
Vzhľadom na to ústavný súd napokon odmietol sťažnosť aj v tejto časti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky (zrušiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu, vrátiť vec na ďalšie konanie
a priznať jej úhradu trov konania) nezaoberal z dôvodu, že rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2012