Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 568/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R . , s. r. o., Ulica A. Hlinku 28,

Čadca, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Rojčekom, Bottova 7, Žilina, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

v spojení s namietaným porušením a 4 a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. júna

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20,

a v spojení s namietaným porušením a 4

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa určovacou žalobou

podanou 16. septembra 2010 Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) domáhala

voči žalovanej (ako obdarovanej) vyslovenia, že darovacia zmluva z 28. marca 2008, ktorou

na ňu jej dcéra (ako darkyňa) previedla ½ rodinného domu vrátane príslušenstva, je

neplatná. Sťažovateľka uviedla, že k podaniu žaloby prikročila z dôvodu, že jej „dlžníčka,

úmyselne aj s pomocou svojej matky, previedla nehnuteľnosti, z ktorých by mohli byť

uspokojené“ jej pohľadávky.

Okresný súd rozsudkom č. k. -72 zo 14. marca 2012 (ďalej

aj „prvostupňový rozsudok“) žalobe sťažovateľky vyhovel, avšak v časti trov konania jej

nepriznal ich náhradu. Okresný súd svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa nepriznania

náhrady trov konania odôvodnil poukazom na

(ďalej aj „OSP“).

Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval okresný súd to, že žalovaná je

starobnou dôchodkyňou a jej jediným príjmom je starobný dôchodok v sume 230 €, pričom

z tohto príjmu sama dobrovoľne uhrádza súdnemu exekútorovi platby za svoju dcéru,

z ktorých je uspokojovaná pohľadávka sťažovateľky. Okresný súd pri rozhodovaní

o trovách konania zohľadnil aj to, akým spôsobom by sa dotklo priznanie trov konania

sťažovateľke žalovanej a akým sťažovateľky, dospejúc k záveru, že priznanie trov by

značným spôsobom zasiahlo žalovanú, ktorá je prestárlou osobou, nemá okrem starobného

dôchodku v sume 230 € iný príjem a navyše zo svojho dôchodku takmer ¾ spláca

na pohľadávku sťažovateľky. Okresný súd poukázal aj na to, že sťažovateľka je právnickou

osobou, a preto nebude až takým závažným spôsobom v prípade nepriznania trov dotknutá.

Proti prvostupňovému rozsudku v časti týkajúcej sa nepriznania trov konania podala

sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn.

z 28. júna 2012 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza argumentáciu takmer identickú s tou, ako bola

obsiahnutá v jej odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, nestotožňujúc sa s odôvodnením

napadnutého uznesenia a poukazujúc na to, že skutočnosť, „že žalovaná dobrovoľne spláca

dlhy za svoju dcéru je jej slobodným rozhodnutím nie jej povinnosťou a preto táto

skutočnosť nemôže mať vplyv na nepriznanie trov konania sťažovateľovi. Žalovaná po celý

čas mala vedomosť o dlhoch svojej dcéry, osobne sa spolu so svojou dcérou po celý čas

zúčastňovala na predchádzajúcich pojednávaniach, a po tom, čo jej dcéra porušila

dohodnutý splátkový kalendár a po podaní návrhoch na súd, previedla táto dlžníčka, aby sa

vyhla splneniu svojho dlhu voči sťažovateľovi, na svoju matku – žalovanú 1/2-icu

nehnuteľností s cieľom vyhnúť sa uspokojenia pohľadávky žalovaného. Sťažovateľovi

nezostávala iná možnosť, len podať žalobu na súd, keď jeho pôvodná dlžníčka nemala už

žiaden majetok, teda vznik sporu zapríčinila svojim postojom výlučne žalovaná a jej dcéra.

Po podaní žaloby na súd sťažovateľ ústretovo niekoľkokrát opätovne poskytol na žiadosť

žalovanej dostatočný časový priestor na splatenie dlhu stým, že ak dôjde k uspokojeniu jeho

pohľadávky, zoberie svoj návrh späť. Súd viac krát prerušil konanie a na pojednávaní

v januári 2012 bola žalovanej a jej dcére daná posledná možnosť na splatenie dlhu, avšak

bezvýsledne. Žalovaná i jej dcéra účelovo zavádzali nielen sťažovateľa ale aj súd.“.

Podľa sťažovateľky „Nepriznanie trov konania žalobcovi len preto, že žalovaná

spláca zo svojho dôchodku dcérine dlhy preto nie je na mieste. Sťažovateľ do dnešného dňa

nemá zaplatenú svoju pohľadávku z roku 2008, vynaložil v konaniach nemalé finančné

prostriedky či už týkajúce sa zaplatenia súdneho poplatku, ktorý sťažovateľ uhradil

do štátneho rozpočtu, trov právneho zastúpenia a ich nepriznanie vedie k jeho ďalšiemu

finančnému zaťaženiu, pričom žalovaná, ktorá spoločne so svojou dcérou všetky spory

zapríčinila, nie je povinná znášať žiadne trovy konania. Máme preto za to, že pokiaľ sú si

účastníci rovní v právach aj povinnostiach, súd nepriznaním trov túto ústavnú zásadu

porušil a nadmerne zaťažil navrhovateľa (porušenie , 4, .

SR) Okrem toho uvádzame, že žalovaná je aj po rozhodnutí súdu ešte stále polovičnou

podielovou spoluvlastníckou nehnuteľnosti č. s. 808 s prísl., pozemkov v kat. úz. S., avšak

súd túto skutočnosť nevyhodnotil, nezaoberal sa ňou a ani relevantným spôsobom

nezisťoval, či žalovaná nemá aj iný majetok. Uspokojil sa iba s jej výpoveďou bez

náležitého ďalšieho zisťovania stavu majetku. Súdy tak prvostupňový ako i odvolací riadne

nezdôvodnili takýto svoj postup a absentuje aj skutočnosť, že súdy vôbec neskúmali

majetkové, osobné a iné pomery účastníka. Máme to za to, že závery všeobecných súdov

boli zjavne neodôvodnené a arbitrárne.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné práva podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 v spojení a 4 a právo podľa dohovoru boli

namietaným uznesením v časti týkajúcej sa potvrdenia prvostupňového rozsudku vo výroku

o náhrade trov konania porušené, a zároveň aby bolo namietané uznesenie zrušené.

Sťažovateľka sa napokon taktiež domáha priznania úhrady trov konania v sume 269,58 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

podľa alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti sťažovateľky podľa smerujúcej proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 28. júna 201 je odlišný právny názor

sťažovateľky na výklad a aplikáciu , podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov

konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,

ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Sťažovateľka nesúhlasí s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu

(v spojení s odôvodnením prvostupňového rozsudku) vyúsťujúceho do výroku, ktorým

potvrdil prvostupňový rozsudok v časti, v ktorej jej nepriznal náhradu trov konania,

považujúc závery, ku ktorým krajský súd dospel, za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením

Pri výklade práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa si

ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd už v minulosti uviedol, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou

súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a

), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ,

, ).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Je potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí

zásadne medzi hlavné výsadné oblasti pôsobnosti všeobecných súdov a ako také je

prejavom ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto nemôže do detailov

preskúmavať jednotlivé rozhodnutia všeobecných súdov o náhrade trov konania, keďže táto

problematika by mohla nadobudnúť ústavnoprávny rozmer iba v prípade závažného

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v dôsledku takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení , v ktorých

by boli zjavné znaky arbitrárnosti.

V súlade s sa práva na súdnu ochranu a v jeho rámci na náhradu

trov súdneho konania možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje

podmienky na jej priznanie, t. j. v danom prípade . Jeho

ods. 1 umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu

trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak podľa zákona patrí. Dôvodom na použitie

uvedeného ustanovenia však môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon

neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor

na neobmedzenú a ničím neohraničenú voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa, je podľa stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov potrebné

prihliadať na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj

účastníkov na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu

nárokov, pričom medze sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov

konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku

zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania

( ).

Ustanovenie obsahuje určité osobitné „moderačné oprávnenie“

všeobecných súdov, ktoré im umožňuje rozhodnúť o náhrade trov konania inak, než aby to

reflektovalo výsledok sporu. Toto oprávnenie však zásadne prislúcha všeobecným súdom,

ktoré sú detailne oboznámené s konkrétnymi okolnosťami prípadu, a preto je predovšetkým

na ich úvahe, či využijú možnosť aplikácie uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku s ohľadom na výnimočnosť konkrétneho prípadu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1

(a podľa dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje

na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania.

Krajský súd v odvolacom konaní preskúmal rozsudok okresného súdu č. k.

-72 zo 14. marca 2012 v časti týkajúcej sa výroku o nepriznaní náhrady trov

konania a v odôvodnení namietaného uznesenia, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok

v odvolaním napadnutej časti, v podstatnom uviedol:

„Okolnosti na strane účastníkov konania považoval odvolací súd v tomto prípade

za dôvody hodné osobitného zreteľa pre použitie ust. , keď jediným

príjmom odporkyne je starobný dôchodok vo výške 230,-eur, navrhovateľ je právnickou

osobou, ktorej, tak ako to konštatuje i prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia,

nemôže znášanie trov spôsobiť vážnejšie existenčné problémy. Už v týchto okolnostiach je

potrebné vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa bez ohľadu na to, či odporkyňa zo svojho

nízkeho príjmu uhrádza i pohľadávky svojej dcéry. Bola to práve dcéra odporkyne, ktorá sa

prevodom nehnuteľnosti chcela vyhnúť splateniu dlhov, a preto ani táto okolnosť nemôže

byť na ťarchu odporkyne pri úvahe o náhrade trov prvostupňového konania.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi prípadne nedošlo

k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým k porušeniu

základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

V danej veci preto ústavný súd konštatuje, že ako na dôvody hodné osobitného

zreteľa prihliadol krajský súd (rovnako ako pred ním okresný súd) v prvom rade na sociálne

pomery žalovanej, a pokiaľ ide o sťažovateľku (žalobkyňu), prihliadol na jej postavenie

s tým, že vyvíja podnikateľskú činnosť ako právnická osoba – obchodná spoločnosť, a preto

jej znášanie trov konania nemôže spôsobiť existenčné problémy. Krajský súd poukázal aj na

to, že hlavnou aktérkou sporného prevodu nehnuteľnosti bola dcéra žalovanej, ktorá tak

urobila so zámerom vyhnúť sa exekúcii, čo nemožno pripísať na vrub žalovanej.

Tieto dôvody viedli krajský súd k potvrdeniu prvostupňového rozsudku v časti

týkajúcej sa jeho výroku o náhrade trov konania na základe aplikácie ,

ktorým nepriznal úspešnej sťažovateľke právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v uznesení sp. zn.

z 28. júna 2012 síce stručne, ale dostatočne odôvodnil, ktoré okolnosti na strane žalovanej,

ako aj sťažovateľky považuje za dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu ustanovenia

. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k názoru, že skutkové a právne

závery krajského súdu v napadnutom uznesení nie sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej

úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno označiť za nepreskúmateľné, svojvoľné

alebo vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia. Ústavný súd preto nemá

dôvod ani oprávnenie prehodnocovať tieto závery a nahrádzať ich vlastnými. Ústavný súd

nezistil, že by postup a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2012

v časti týkajúcej sa jeho rozhodnutia o potvrdení prvostupňového rozsudku v časti týkajúcej

sa nepriznania trov konania sťažovateľke boli svojvoľné. Právny záver krajského súdu

považuje ústavný súd za ústavne udržateľný, a preto nemá dôvod ho prehodnocovať,

prípadne nahrádzať svojím vlastným.

Ústavný súd ďalej uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru)

nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu

vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť

per se ako nezákonný (, ) napriek tomu, že nespĺňa očakávania

účastníka konania. Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietnuť podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva

podľa napadnutým uznesením

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa ústavný

súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj právo zaručené v , ak toto porušenie nevyplynie z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46

až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia

, resp. dohovoru, nemohlo v danom prípade dôjsť ani

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa . V opačnom prípade by sa

ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril

skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciu pod príslušné právne

normy (obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením a základným právom podľa , ktorá by zakladala

možnosť vysloviť porušenie tohto základného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a porušeniu a 4 napadnutým

uznesením

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa napadnutým uznesením, ústavný súd poznamenáva, že

sťažovateľka svoje tvrdenie v podstate odvodzuje od zásahu do jej základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v , resp. práva podľa dohovoru.

Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutie krajského súdu nespĺňalo

požiadavky obsiahnuté , resp. dohovoru, neprichádzala

do úvahy ani možnosť, že by napadnutým uznesením mohlo byť dotknuté základné právo

sťažovateľky podľa . Aj v tejto časti je teda sťažnosť sťažovateľky

zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súd už pri jej predbežnom prerokovaní.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatná časť námietok, ktorými sťažovateľka

odôvodňuje tvrdenie o porušení a 4 napadnutým uznesením, je v zásade

totožná s námietkami, ktoré uplatnila vo vzťahu k tvrdeniu o porušení svojich v petite

sťažnosti označených práv.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj opakovane prezentovaný právny

názor, že ústavné direktívy obsiahnuté v nemôžu byť zásadne priamo

samostatne aplikovateľné v rámci individuálnej ochrany základných práv a slobôd. Zásady

vyjadrené v uvedenom článku majú univerzálny charakter, preto ich aplikácia

neprichádza do úvahy bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu orgánu

verejnej moci na základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

(obdobne napr. , ). Preto, pokiaľ ústavný súd nevysloví zároveň

porušenie niektorého základného práva alebo slobody, nemôže vysloviť porušenie ani čl. 12

ods. 1 a 4 .

Vzhľadom na to ústavný súd napokon odmietol sťažnosť aj v tejto časti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky (zrušiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu, vrátiť vec na ďalšie konanie

a priznať jej úhradu trov konania) nezaoberal z dôvodu, že rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012