Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 268/2013
PDF · 284.87 KB
No categories available
IV. ÚS 268/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. K., B., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 6, čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 3,
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3
ods. 1, čl. 5 ods. 1 písm. e), čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 23 Pu 14/2012 a jeho uzneseniami z 18. júna 2012 a postupom príslušníkov
Policajného zboru v súvislosti s jeho zadržaním 14. júna 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. A. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012
doručená sťažnosť JUDr. A. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 6, čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods.
1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 5 ods. 1 písm. e), čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Pu
14/2012 a jeho uzneseniami z 18. júna 2012 a postupom príslušníkov Policajného zboru
v súvislosti s jeho zadržaním 14. júna 2012. Sťažovateľ v sťažnosti síce v návrhu na
rozhodnutie namietané konanie označil spisovou značkou „23 C 53/2010“, ale z obsahu
sťažnosti, z priloženej dokumentácie, z vyžiadaného spisu z okresného súdu, ako aj zo
zistenia na okresnom súde vyplýva, že ide o konanie vedené pod sp. zn. 23 Pu 14/2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 14. júna 2012 vo večerných hodinách ho
zamestnanci záchrannej služby za účasti policajtov umiestnili na I. psychiatrickej klinike
Univerzitnej nemocnice v K. (ďalej aj „zdravotnícke zariadenie“). Sťažovateľ tvrdí, že
napriek tomu, že s takýmto konaním zásadne nesúhlasil, nakoniec vyjadril súhlas
s umiestnením v zdravotníckom zariadení, kde bol prijatý podľa jeho vyjadrenia okolo
22.30 h a absolvoval vstupnú lekársku prehliadku. Ďalej v sťažnosti uvádza, že „Následne
asi po 30 minútovom prijatí príslušný lekár vydal rozhodnutie o mojom zadržaní s
odôvodnením, že ja jednoducho trpím psychickou poruchou (službukonajúci lekár
skonštatoval pred ošetrovateľmi okamžité prijatie na kliniku s obmedzením práva volať
telefonicky napr. Právnemu zástupcovi alebo Slovenskej advokátskej komore alebo
rodinným príslušníkom - ja som sa na to pýtal no lekár to odmietol a to aj oznámil, keď sa
dobre pamätám). Domnievam sa, že službukonajúci lekár svojim protizákonným
rozhodnutím schválil jednak nezákonný postup zadržania veliaceho príslušníka PZ voči
mojej osobe a jednak hrubo zasiahol ako lekár do mojich ústavných a ľudských práv.
Oznámil som pánovi doktorovi, že nie je vydané písomné súdne rozhodnutie na zadržanie
resp. na obmedzenie osobnej slobody mojej osoby a už vôbec neexistujú tu rozhodnutia na
vzatia do príslušného ústavu na ústavné liečenie (psychiatrické). Dal som
službukonajúcemu lekárovi vedieť a to kľudne a pokojne, že absolútne nemá lekár právo
držať ma na oddelení, keďže som nebol ani pod vplyvom omamných látok a prekurzorov a
ani pod vplyvom alkoholu (pozrieť výstupnú lekársku správu o negatívnom hodnotení na
omamné a psychotropné látky). Keďže tento rozhovor sa odohrával vo vyšetrovni a
absolútne som nesúhlasil s postupom lekára, následne keď som opustil vyšetrovňu okamžite
som zavolal linku 158. Po príchode dvoch príslušníkov policajného zboru (pamätám sa na
meno iba jedného príslušníka PZ menom - P.) som oznámil príslušníkom formu
nezákonného postupu voči mojej osobe resp. môjho zadržania bez písomného rozhodnutia
súdu. Príslušník PZ menom P. mi oznámil, že v zmysle § 27 neoznámeného predpisu lekár
môže obmedziť údajne moju osobnú slobodu, keď existujú veľmi vážne podozrenie
psychickej poruchy (pred mojou izbou v mojom dome bolo mi oznámené nie existencia
choroby ako dôvod zadržania ale údajne ohrozovanie zdravia a telesnej integrity cudzích
osôb a vlastnej osoby), a to dovtedy, kým súd nevydá rozhodnutie o mojej osobe o prijatí na
psychiatrickú kliniku.“.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že počas umiestnenia v zdravotníckom zariadení
v období od 19. júna 2012 do 21. júna 2012 sa sťažovateľ podrobil odbornému vyšetreniu
a 25. júna 2012 bol zo zdravotníckeho zariadenia prepustený. Prepúšťaciu správu podpísal
a prevzal, ale vyjadril nesúhlas s lekárskym nálezom týkajúcim sa jeho psychického
stavu; súhlasil však s ďalšou prehliadkou jeho zdravotného stavu v ambulantnom
zdravotníckom zariadení.
Podľa sťažovateľa prvé súdne „rozhodnutie bolo vydané sudkyňou okresného súdu
s dátumom 18. júna 2012“, s ktorým sťažovateľ nesúhlasil a chcel sa proti rozhodnutiu
nemu odvolať, avšak službukonajúci lekár mu oznámil, že právo na odvolanie nemá
„keďže... bol prijatý na I. psychiatrickú kliniku na 2-3 týždne“. V súvislosti s jeho snahou
podať odvolanie uvádza, že rozhodnutie okresného súdu nemal k dispozícii a nemohol sa
ani stretnúť s jemu ustanoveným opatrovníkom. Je toho názoru, že rozhodnutie okresného
súdu bolo nezákonné, tvrdiac, že ho vydal nepríslušný súd, čo oznámil službukonajúcemu
lekárovi, ako aj to, že jeho zadržanie v zdravotníckom zariadení je protiústavné a zasahuje
do jeho základných ľudských práv.
Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. A. K., rod. K., narodeného..., r. č.:..., bytom
B., štátna príslušnosť SR,
- nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, ktorá je zaručená podľa čl. 16 ods. 1, nikoho
nemožno podrobiť neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2, osobná
sloboda sa zaručuje podľa čl. 17 ods. 1, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
podľa čl. 17 ods. 2, prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej
držať bez jej súhlasu možno vykonať len opatrením do 24 hodín oznámením súdu, ktorý
o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní podľa čl. 17 ods. 6, každý má právo na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2,
obydlie je nedotknuteľné, nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva
podľa čl. 21 ods. 1, iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba
vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo
majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia
verejného poriadku podľa čl. 21 ods. 3, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1, každý má právo na
právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy
od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom podľa čl. 47 ods. 2, nikoho
neodňať jeho zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1, na porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2.
- a nikoho nemožno podrobovať neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestaniu, podľa čl. 3 ods. 1, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho
nemožno pozbaviť slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. e), každý má právo na to, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený podľa čl. 6 ods. 1, každý má právo
na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny
orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade
so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti,
verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo
zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných podľa
čl. 8 ods. 1 a 2, každý koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má
právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že
porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností podľa čl. 13. Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré po rozhodnutí o vykonaní zadržania
sťažovateľa príslušníkmi policajného zboru, ktoré sú zamestnancami resp. patria pod
velením Krajského riaditeľstva policajného zboru Slovenskej republiky a v konaní vedenom
na Okresnom súde Košice II. pod spisovou značnou 23C/53/2010 - porušené bolo.
2. Ústavný súd sťažovateľovi JUDr. A. K., rod. K., narodeného..., r. č.:..., bytom B.
priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 450.000,- Euro (slovom: štyristopäťdesiatisíc
euro), ktoré je mu Okresný súd Košice II. a Krajské riaditeľstvo policajného zboru
Slovenskej republiky v K. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto
nálezu na bankový účet..., ktorý je vedený vo V. a. s.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak
namietaným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným rozhodnutím alebo postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný
súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 288/05, III. ÚS 342/08,
I. ÚS 120/2011, IV. ÚS 226/2011).
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi prípadne nedošlo
k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu
základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
II.1 K namietanému porušeniu základných práv a práv postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Pu 14/2012 a jeho uzneseniami z 18. júna 2012
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a práv postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Pu 14/2012 a uzneseniami vydanými v tomto konaní
v nadväznosti na jeho zadržanie a umiestnenie v zdravotníckom zariadení 14. júna 2012.
Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta tak porušenie svojich základných práv a práv
procesného charakteru [čl. 17 ods. 1, 2 a 6, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2
ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) a čl. 6 ods. 1 dohovoru], ako aj porušenie svojich základných
práv a práv hmotného charakteru (čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy
a čl. 3 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 dohovoru).
Podľa čl. 17 ods. 6 ústavy zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať
osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto
opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich
dní.
V súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ústavy možno len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej
priznanie.
Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách
súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.“) neodkladná
zdravotná starostlivosť (ďalej len „neodkladná starostlivosť“) je zdravotná starostlivosť
poskytovaná osobe pri náhlej zmene jej zdravotného stavu, ktorá bezprostredne ohrozuje jej
život alebo niektorú zo základných životných funkcií, bez rýchleho poskytnutia zdravotnej
starostlivosti môže vážne ohroziť jej zdravie, spôsobuje jej náhlu a neznesiteľnú bolesť
alebo spôsobuje náhle zmeny jej správania a konania, pod ktorých vplyvom bezprostredne
ohrozuje seba alebo svoje okolie.
Podľa § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z. informovaný súhlas sa nevyžaduje
v prípade ambulantnej starostlivosti alebo ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá
v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje
okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.
Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z. z. ak ide o ústavnú starostlivosť, na ktorú sa
nevyžaduje informovaný súhlas podľa § 6 ods. 9 písm. d), poskytovateľ je povinný
prevzatie osoby do ústavnej starostlivosti oznámiť do 24 hodín súdu, v ktorého obvode sa
zdravotnícke zariadenie ústavnej starostlivosti nachádza. O zákonnosti dôvodov prevzatia
do ústavnej starostlivosti rozhodne súd. Do rozhodnutia súdu možno vykonávať len také
zdravotné výkony, ktoré sú nevyhnutné na záchranu života a zdravia osoby alebo na
zabezpečenie jej okolia.
Podľa § 9 ods. 5 zákona č. 576/2004 Z. z. ak pominú dôvody na prevzatie osoby do
ústavnej starostlivosti, na ktorú sa nevyžaduje informovaný súhlas, poskytovateľ je povinný
osobu prepustiť z ústavnej starostlivosti alebo si vyžiadať informovaný súhlas (§ 6 ods. 4 až
6).
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993
Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 171/1993 Z. z.“)
Policajný zbor spolupôsobí pri ochrane základných práv a slobôd, najmä pri ochrane života,
zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti osôb a pri ochrane majetku.
Podľa § 3 zákona č. 171/1993 Z. z. Policajný zbor pri plnení svojich úloh
spolupracuje s orgánmi verejnej moci... s právnickými osobami a fyzickými osobami;
s orgánmi územnej samosprávy spolupracuje najmä pri určovaní priorít prevencie
kriminality, ochrany verejného poriadku a zamerania boja s kriminalitou.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 579/2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov záchranná zdravotná služba
poskytuje neodkladnú zdravotnú starostlivosť podľa zákona č. 576/2004 Z. z.
Podľa § 191a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ústav
vykonávajúci zdravotnícku starostlivosť (ďalej len „ústav“), v ktorom sú umiestňované
osoby z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, je povinný oznámiť do 24 hodín súdu,
v ktorého obvode ústav je, prevzatie každého, kto v ňom bol umiestnený bez svojho
písomného súhlasu (ďalej len „chorý“).
Podľa § 191a ods. 2 OSP ak je osoba, ktorá bola prijatá do zdravotníckej
starostlivosti so svojím písomným súhlasom, obmedzená vo voľnom pohybe alebo styku
s vonkajším svetom až v priebehu liečenia, je ústav povinný urobiť oznámenie podľa
odseku 1 do 24 hodín po tom, čo k takému obmedzeniu došlo.
Podľa § 191b ods. 1 OSP o každom, o ktorom je ústav povinný urobiť oznámenie
podľa § 191a, začne súd, v ktorého obvode je ústav, konanie o vyslovenie prípustnosti
prevzatia do ústavu, ibaže prevzatie a držanie nariadil súd v inom konaní.
Podľa § 191b ods. 2 OSP ak ten, koho ústav prevzal, nemá iného zástupcu, ustanoví
mu súd pre toto konanie opatrovníka.
Podľa § 191b ods. 3 OSP súd vykoná dôkazy potrebné na posúdenie, či k prevzatiu
(§ 191a ods. 1 a 2) došlo zo zákonných dôvodov, vyslúchne chorého a ošetrujúceho lekára.
Pojednávanie spravidla nie je potrebné nariaďovať.
Podľa § 191b ods. 4 OSP do piatich dní odo dňa, keď došlo k obmedzeniu podľa
§ 191a, súd uznesením rozhodne, či k prevzatiu došlo zo zákonných dôvodov (§ 191a
ods. 1).
Podľa § 191c ods. 1 OSP uznesenie podľa § 191b ods. 4 sa doručí umiestnenému,
ibaže podľa vyjadrenia ošetrujúceho lekára nie je schopný chápať obsah takého rozhodnutia,
ďalej jeho zástupcovi (opatrovníkovi) a ústavu. Umiestnenému a ústavu sa uznesenie doručí
do 24 hodín od rozhodnutia, najneskôr však v lehote piatich dní odo dňa, keď došlo
k obmedzeniu podľa § 191a. Ak sa rozhodnutie umiestnenému nedoručuje, musí byť
v ustanovenej lehote doručené jeho zástupcovi (opatrovníkovi).
Podľa § 191c ods. 2 OSP odvolanie proti tomuto uzneseniu nemá odkladný účinok.
Odvolať sa môže aj ústav, ak bolo vyslovené, že prevzatie sa nestalo v súlade zo zákonnými
dôvodmi.
Podľa § 191c ods. 3 OSP ústav môže umiestneného prepustiť, aj keď súd vyslovil, že
k prevzatiu došlo v súlade so zákonnými dôvodmi.
Ústavný súd z vyžiadaného spisu sp. zn. 23 Pu 14/2012, ako aj z príloh priložených
k sťažnosti zistil, že sťažovateľ bol zadržaný 14. júna 2012 o 23.00 h zamestnancami
záchrannej zdravotnej služby za účasti policajtov a umiestnený do zdravotníckeho
zariadenia. Zdravotnícke zariadenie 15. júna 2012 o 13.05 h oznámilo okresnému súdu
hospitalizáciu sťažovateľa.
Dňa 18. júna 2012 cca o 11.00 h bol sťažovateľ vypočutý ošetrujúcim lekárom.
Dňa 18. júna 2012 okresný súd uznesením č. k. 23 Pu 14/2012-7 bez návrhu začal
konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej
starostlivosti vo veci sťažovateľa. Uznesením č. k. 23 Pu 14/2012-8 mu ustanovil na účely
tohto konania pracovníčku zdravotníckeho zariadenia, v ktorom bol sťažovateľ umiestnený,
za jeho opatrovníčku. Ďalším uznesením č. k. 23 Pu 14/2012-9 okresný súd rozhodol, že
prevzatie sťažovateľa do zdravotníckeho zariadenia bolo dôvodné a upustil od doručenia
tohto uznesenia sťažovateľovi; svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil takto:
„Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 18. 6. 2012 bolo začaté konanie na podnet
I. Psychiatrickej kliniky U., K. o vyslovenie prípustnosti prevzatia JUDr. A. K., nar...,
bývajúceho v B., do ústavnej zdravotníckej starostlivosti.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom ošetrujúcej lekárky MUDr. I. L., pacienta a
zistil tento stav:
Ošetrujúca lekárka vo svojej výpovedi uviedla, že menovaný bol prijatý na
I. Psychiatrickú kliniku dňa 14. 6. 2012 o 23.00 hod., privezený RZP za asistencie polície
pre poruchy správania, pacient bol prijatý pre psychotické prejavy. Pri prijatí v popredí
prítomná paranoidita, paranoidno-perzekučné bludy, autistické myslenie, výrazná tenzia,
poruchy správania pod vplyvom psychotických zážitkov. Podľa objektívnych zistení, jeho
brat uviedol, že pacient tvrdil, že ho chcú zabiť, chcú zabiť jeho rodinu, má stále strach,
utiekol do Maďarska, lebo sa bál, že ho chcú zabiť, nikomu nedôveruje, myslí si, že ho chce
každý oklamať. Pacient je k svojmu stavu nekritický, nemá pocit choroby, avšak svojím
správaním ohrozuje seba aj svoje okolie. Hospitalizácia menovaného je nutná za účelom
vydiferencovania duševného stavu a nastavenia liečby, u pacienta sa jedná o podozrenie na
duševnú poruchu, po prijatí bol vyhodnotený ako akútna psychotická porucha, je potrebné
jeho komplexné psychologické vyšetrenie a psychopatologické nastavenie.
Vzhľadom na psychický stav pacient bol ponechaný v ústavnej starostlivosti i napriek
jeho nesúhlasu s hospitalizáciou. Ošetrujúca lekárka odporúča liečenie v trvaní cca 2-3
týždňov, teda hospitalizácia menovaného je nutná. Vzhľadom na súčasný stav pacienta
ošetrujúca lekárka neodporučila doručovať mu súdne rozhodnutia.
Z výpovede pacienta vyplýva, že s hospitalizáciou nesúhlasí, podľa jeho vyjadrenia
bolo jeho prevzatie nezákonné, taktiež polícia a záchranári, ktorí ho odviedli na
psychiatrickú kliniku, konali protizákonne, keď mu násilím vtrhli do domu bez rozhodnutia
súdu alebo prokurátora, nemali na to právny titul, aby došlo k jeho prevzatiu, neohrozuje
seba, ani okolie, už dlhší čas má problémy v rodine, preto si myslí, že jeho rodičia zavolali
záchranku, aby ho odviedli, nemá kontakt s vonkajším svetom, zobrali mu všetky veci, lekári
odmietajú poskytnúť mu informácie o jeho zdravotnom stave a nemajú dôkazy o tom, že trpí
duševnou poruchou, preto chce byť prepustený na slobodu a vyvodí z toho právne
následky. ...
Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že menovaný bol prevzatý
do ústavu zo zákonných dôvodov a vzhľadom na súčasný zdravotný stav pacienta súd
rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Vzhľadom na odporúčanie ošetrujúceho lekára súd upustil od doručovania tohto
uznesenia pacientovi.“
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd vo svojom rozhodovaní v namietanom konaní
postupoval v súlade s citovanými právnymi predpismi, rešpektujúc čl. 51 ods. 1 ústavy,
a neprekročil oprávnenia na svoje konanie v danej veci limitované čl. 2 ods. 2 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu je citované uznesenie okresného súdu dostatočne
odôvodnené, je z neho zrejmé, na základe akých skutočností okresný súd rozhodol, nie je
svojvoľné ani arbitrárne, a preto je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné. Na základe
uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva garantovaného v čl. 6 ods. 1
dohovoru je zjavne neopodstatnená. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát
konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej
úpravy nemožno hodnotiť per se ako neústavný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že
nespĺňa očakávania účastníka konania. Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Pokiaľ ide o namietané porušenie ďalších základných práv a práv procesného
charakteru sťažovateľa postupom okresného súdu v označenom konaní a jeho uzneseniami
vydanými v tomto konaní, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ nijakým spôsobom
osobitne neodôvodnil ich porušenie, t. j. jeho argumenty sú pri namietaní porušenia jeho
základných práv a práv procesného charakteru rovnaké, ústavný súd predovšetkým posúdil,
či sú dôvodné predovšetkým vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sú základom pre garanciu práv procesného
charakteru. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutia okresného
súdu nespĺňali požiadavky obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru,
neprichádzala do úvahy ani možnosť, že by postupom okresného súdu v označenom konaní
a jeho uzneseniami vydanými v tomto konaní mohli byť dotknuté jeho základné práva
a práva procesného charakteru, a preto aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľa zjavne
neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súd už pri jej predbežnom prerokovaní.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základných práv a práv hmotného
charakteru považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patria aj základné práva a práva označené sťažovateľom, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo v danom
prípade dôjsť ani k porušeniu týchto základných práv a práv sťažovateľa. V opačnom
prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym
orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa
vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciu pod príslušné
právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
namietaným postupom okresného súdu a jeho uzneseniami vydanými v tomto konaní
a základnými právami a právami označenými sťažovateľom, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť porušenie týchto základných práv a práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv a práv sťažovateľa
príslušníkmi Policajného zboru v súvislosti s jeho zadržaním 14. júna 2012
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je
ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto
ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý
pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda vyplýva, že ústavnému súdu
prislúcha právomoc zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že iná právna úprava takému právu neposkytuje účinnú ochranu (I. ÚS 78/99).
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok nápravy,
ktorý možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných
prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv
alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02, IV. ÚS 524/2012).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 73 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. útvary Policajného zboru poskytujú
ochranu osobám povereným výkonom rozhodnutia súdu, alebo iného orgánu verejnej moci,
ak tieto osoby z dôvodu ohrozenia života alebo zdravia nemôžu výkon rozhodnutia
uskutočniť a ak o poskytnutie tejto ochrany písomne požiadal príslušný orgán, správca
konkurznej podstaty, predbežný správca alebo súdny exekútor.
Podľa § 31 ods. 1 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí... policajných orgánov... v rozsahu vymedzenom týmto zákonom aj na základe
podnetov podľa štvrtej časti tohto zákona.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že sťažovateľ mal pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu k dispozícii účinný právny prostriedok, ktorým sa mohol
domáhať ochrany svojich práv, ktorých porušenie namieta v súvislosti so svojím zadržaním,
a to na základe podnetu podaného podľa § 31 ods. 1 a nasl. zákona o prokuratúre, ktorý
však nevyužil. Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou v súlade s § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde túto časť
sťažnosti odmietol ako neprípustnú.
Ústavný súd ďalej vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv a práv
sťažovateľa postupom príslušníkov Policajného zboru v súvislosti s jeho zadržaním uvádza,
že sťažovateľ vo svojej sťažnosti pri popise svojho zadržania v súvislosti s jeho
umiestnením do zdravotníckeho zariadenia bez jeho súhlasu označuje len profesionálne
zaradenie osôb, ktoré jeho umiestnenie realizovali, a popri zamestnancoch záchrannej
zdravotnej služby označil ako prítomných pri jeho zadržaní aj dvoch príslušníkov
Policajného zboru, ktorých však bližšie neidentifikoval, rovnako ani nenamietal žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala možnosť porušenia jeho práv v súvislosti s ich postupom
pri jeho zadržaní. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ dostatočným spôsobom
nepreukázal príčinnú súvislosť medzi postupom príslušníkov Policajného zboru pri jeho
zadržaní a namietaným porušením jeho základných práv a práv. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pri jej predbežnom prerokovaní aj ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal z dôvodu, že rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením
porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2013