Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 218/2014
PDF · 238.46 KB
No categories available
I. ÚS 218/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. V. a J. V., ktorou namietali porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 17/2012 z 27.
septembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. V. a J. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2014 doručená sťažnosť M. V. (ďalej aj „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalovaná“) a J. V.
(ďalej aj „sťažovateľ“, spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 15 Co 17/2012 z 27. septembra 2013 (ďalej aj „namietaný
rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka M. V. je žalovanou v súdnom spore
o zaplatenie 534,78 € s príslušenstvom žalobcovi Spoločenstvu vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v likvidácii, so sídlom v Prešove (ďalej aj „žalobca“), vedenom
Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 235/2006. Sťažovateľ
J. V. je v predmetnom spore „splnomocneným zástupcom“ sťažovateľky. Okresný súd
rozsudkom z 26. júna 2008 žalobu zamietol. O odvolaní žalobcu rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 3 Co 145/2008 z 20. januára 2010, ktorým pripustil späťvzatie žaloby,
zrušil prvostupňový rozsudok a konanie zastavil. O dovolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn. 5 Cdo 284/2010
z 15. mája 2012 zrušil uznesenie krajského súdu z 20. januára 2010. Následne krajský súd
namietaným rozsudkom z 27. septembra 2013 zmenil rozsudok okresného súdu z 26. júna
2008 tak, že sťažovateľke uložil povinnosť „zaplatiť žalobcovi 197,76 € s 8,5 % úrokom
z omeškania...“. Proti tomuto rozsudku sťažovatelia podali podnet na podanie
mimoriadneho dovolania, ktorý Krajská prokuratúra v Prešove odložila.
3. Podľa názoru sťažovateľov „Rozhodnutie krajského súdu nebolo predvídateľné
a to najmä na základe neakceptovania výpisov z nášho bankového účtu..., ktoré bolo
predložené do spisu... rozhodnutie krajského súdu v odôvodnení nereaguje na zásadné,
relevantné námietky...“.
Sťažovatelia tvrdia, že „uvedeným konaním, postupom a rozhodnutím krajského
súdu... došlo k porušeniu Dohovoru... čl. 6 a to práva na spravodlivé súdne konanie
ods. 1...“.
4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom
a namietaným rozsudkom krajský súd porušil ich právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Žiadali priznať im finančné zadosťučinenie „v sume 1000 eur“.
Súčasne žiadali odložiť vykonateľnosť namietaného rozsudku.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. sp. zn.
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05,
10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených
vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu
ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred
všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
11. Sťažovatelia sťažnosťou podanou na ústavnom súde namietali porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 15 Co 17/2012-318 z 27. septembra 2013, ktorým menil rozsudok okresného súdu
z 26. júna 2008 (pozri body 1, 2 a 4).
12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
13. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje,
že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného
súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu
v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 15 Co 17/2012
z 27. septembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom dohovoru.
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce
právne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení výsledkov
konania prvostupňového súdu sa zaoberal podstatou odvolacej argumentácie žalobcu a svoje
rozhodnutie odôvodnil takto:
„Krajský súd... (ďalej len odvolací súd), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa
§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 212 O. s. p., zopakoval dokazovanie
v zmysle ustanovenia § 213 ods. 3 O. s. p. výsluchom účastníkov, svedka A. T., prečítaním
zápisníc zo zhromaždenia SVB a NB... zo dňa 29. 1. 2005, 2. 4. 2005, 22. 6. 2006 a po
vyjadrení účastníkov k možnému použitiu ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. v
zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
Súd prvého stupňa v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, avšak na jeho
základe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a aj k nesprávnemu právnemu záveru.
V konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní došlo zo strany žalobcu
k rozdielnej terminológii vo vzťahu k predmetu konania, preto úlohou odvolacieho súdu
bolo v prvom rade ujasniť si, na akom skutkovom a právnom základe sa žaluje zaplatenie
sumy 12 999,- Sk, resp. neskôr 16 111,- Sk. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania zistil,
že žalobou podanou dňa 7. 12. 2006 sa žalobca domáhal voči žalovanej doplatenia
jednotlivých súm k zálohovitým platbám s poukazom na skutočnosť, že výška zálohovitých
platieb bola zhromaždením vlastníkov bytov schválená, avšak túto žalovaná neplatí, čím jej
vzniká dlh.
Vychádzajúc zo znenia žaloby predmetom pôvodnej žaloby o zaplatenie 12 999,- Sk
s prísl., bol nedoplatok na preddávkovaných platbách mesačných úhrad spojených
s vlastníctvom a užívaním bytu. Žalobca pri podaní žaloby tvrdil, že žalovaná má
nedoplatok z vyúčtovania za rok 2005, ale zároveň, že neplatí v schválenej výške zálohovité
platby, čím jej v mesiaci január a február 2006 vznikol nedoplatok za každý mesiac vo výške
393,- Sk a v nasledujúcom období za každý mesiac vo výške 483,- Sk. Z tohto jednoznačne
vyplýva, že žalobca nežaloval nedoplatok z vyúčtovania, keďže tento ani nebol reálne možný
z dôvodu, že žaloba bola podaná dňa 7. 12. 2006, teda pred termínom realizácie
vyúčtovania, ktoré mohlo byť uskutočnené po ukončení kalendárneho roka. V priebehu
konania došlo k rozšíreniu žaloby aj o nedoplatok za rok 2007, čo bolo prednesené
vtedajšou zástupkyňou žalobcu ako nedoplatok na nájomnom, hoci žalovaná nie je
nájomníčkou bytu, ale jeho vlastníčkou. Napriek tomu, že rozšírenie žaloby bolo pripustené
ako nedoplatok na nájomnom, bolo nesporné, že predmetom konania je naďalej nedoplatok
na platbách, ktoré podľa tvrdenia žalobcu boli navýšené a schválené spoločenstvom
vlastníkov bytov na zhromaždení. Po vstupe žalobcu do likvidácie, likvidátor na odvolacom
pojednávaní dňa 3. 7. 2013 upresnil predmet žaloby ako nedoplatok na zálohovitých
platbách. V zmysle zásady iura novit curia (súd pozná právo) odvolací súd dospel k záveru,
že predmetom konania je nedoplatok z vyúčtovania za rok 2005, ktorý však vznikol aj
z dôvodu neplatenia zálohovitých platieb v schválenej výške, čo sa v žalobe, ako aj
následných prejavoch zástupcov žalobcu uvádza a nedoplatok na zálohovitých platbách za
roky 2006 a 2007, hoci pri rozšírení žaloby bola použitá nesprávna terminológia tak
právnou zástupkyňou žalobcu, ako aj súdom. Z uvedených dôvodov nie je možné považovať
konečné prednesy zástupcu žalobcu za zmenu žaloby, ale len za jej upresnenie.
V nadväznosti na to odvolací súd nezohľadnil námietku premlčania vznesenú žalovanou
v priebehu odvolacieho konania. Nedoplatky boli žalované v zákonnej 3-ročnej lehote
(§ 101 Občianskeho zákonníka).
Dňa 29. 1. 2005 sa konalo zhromaždenia vlastníkov bytov žalobcu, na ktorom sa
zúčastnilo 16 z celkového počtu 20 vlastníkov bytov. Na tomto zhromaždení bola schválená
Správa o hospodárení žalobcu za obdobie od 1. 7. 2004 do 31. 12. 2004 a tiež Návrh
hospodárenia na obdobie od 1. 1. 2005 do 31. 12. 2005. Súčasťou schváleného návrhu
hospodárenia bol schválený mesačný preddavok na byty (vrátane bytu žalovanej), kde
preddavok predstavoval sumu 936,- Sk mesačne. Dňa 2. 4. 2005 sa opäť uskutočnilo
zhromaždenie vlastníkov bytov, kde z celkového počtu prítomných vlastníkov na
zhromaždení 19, boli počtom 15 hlasov schválené platby za jednotlivé byty a nebytové
priestory od 1. 4. 2005, pričom celkový preddavok za byt žalovanej bol schválený vo výške
1 083,- Sk mesačne. Po tomto zhromaždení, v dôsledku rozporov medzi vlastníkmi bytov,
nedošlo už k žiadnemu schváleniu vyúčtovania za uplynulé obdobie alebo k schváleniu
návrhu hospodárenia do budúcna. Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov
Janouškova 5007 sa stalo nefunkčným, čoho dôsledkom bol jeho vstup do likvidácie.
Podľa tvrdenia žalovanej, ako aj predložených listinných dôkazov, žalovaná
za obdobie od 1. 1. do 31. 3. 2005 platila zálohovité platby vo výške 846,- Sk. od 1. 4. do
31. 12. 2005 platila žalovaná zálohovité platby vo výške 1 083 Sk,- a od 1. 1. 2006 až do
31. 12. 2008 vo výške 846,- Sk mesačne. Vychádzajúc zo zhromaždení, ktoré v súlade
so zákonom (§ 14 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z.) schválili mesačné preddavkové platby aj
na byt žalovanej. Odvolací súd zistil, že žalovaná za obdobie od 1. 1. do 31. 3. 2005 platila
sumu 846,- Sk namiesto schválenej sumy 936,- Sk (zhromaždenia konané dňa 29. 1. 2005)
a za obdobie od 1. 4. 2005 do 31. 12. 2007 platila namiesto 1083,- Sk mesačne (schválené
na zhromaždení konanom dňa 2. 4. 2005) sumu 846,- Sk mesačne. Žalovanej tak za obdobie
od 1. 1. do 13. 3. 2005 vznikol nedoplatok vo výške 270,- Sk, teda 8,96 eur (predpísaných
936,- Sk - platených 846,- Sk = nedoplatok 90,- Sk mesačne). Žalovaná za obdobie od 1. 1.
do 31. 12. 2006 uhrádzala mesačne zálohovité platby vo výške 846,- Sk, čo oproti
schválenej platbe 1 083,- Sk predstavuje rozdiel v nedoplatku 237,- Sk mesačne, teda
2 844,- Sk ročne, čomu zodpovedná suma 94,40 eur. Žalovaná aj v roku 2007 uhrádzala
zálohovité platby vo výške 846,- Sk, čím je opäť vznikol dlh mesačne vo výške 237,- Sk, čo v
prepočte na rok predstavuje sumu 2 844,- Sk, teda, 94,40 eur. Celkový nedoplatok na
zálohovitých platbách tak predstavuje sumu 197,76 eur.
Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome sú povinní v súlade so zmluvou
o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy poukazovať preddavky mesačne vopred
do fondu prevádzky, údržby a opráv, a to od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Výšku preddavku do fondu prevádzky, údržby
a opráv určia vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome spravidla vždy na jeden rok
vopred tak, aby sa pokryli predpokladané náklady na prevádzku, údržbu a opravy
spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov,
príslušenstva a priľahlého pozemku, ako aj výdavky na obnovu, modernizáciu
a rekonštrukciu domu. Vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome vykonávajú úhrady
do fondu prevádzky, údržby a opráv podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu; ak je
súčasťou bytu balkón, lodžia alebo terasa, pre účely tvorby fondu prevádzky, údržby
a opráv domu sa zarátava do veľkosti spoluvlastníckeho podielu 25 % z podlahovej plochy
balkóna, lodžie alebo terasy.
Podľa § 10 ods. 6 citovaného zákona, úhrady za plnenia sú vlastníci bytov
a nebytových priestorov v dome povinní mesačne vopred uhrádzať na účet domu v banke.
Pri rozúčtovaní úhrad za plnenia sa zohľadňuje miera využívania spoločných častí domu
a spoločných zariadení domu vlastníkmi bytov alebo nebytových priestorov v dome. Okrem
služieb a prác, ktoré vlastník bytu a nebytového priestoru v dome uhrádza priamo
dodávateľovi, sa za plnenie spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru považuje
najmä osvetlenie spoločných častí domu, odvoz odpadov, čistenie žúmp, užívanie výťahov,
upratovanie, dodávka tepla a teplej vody, dodávka vody od vodárenských spoločností
a odvádzanie odpadových vôd.
Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 citovaného zákona, vlastník bytu alebo nebytového
priestoru v dome má právo a povinnosť zúčastňovať sa na správe domu a hlasovaním
rozhodovať ako spoluvlastník o spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach
domu, spoločných nebytových priestoroch, príslušenstve a pozemku na schôdzi vlastníkov.
Oznámenie o schôdzi vlastníkov musí byť v písomnej forme doručené každému vlastníkovi
bytu alebo nebytového priestoru v dome minimálne päť dní pred dňom konania schôdze.
Výsledok hlasovania oznamuje ten, kto schôdzu vlastníkov alebo zhromaždenie zvolal, a to
do piatich pracovných dní od konania schôdze vlastníkov alebo zhromaždenia spôsobom
v dome obvyklým.
Podľa ustanovenia § 14 ods. 2 citovaného zákona, pri hlasovaní na schôdzi
vlastníkov sa rozhoduje nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak počet zúčastnených
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome neumožňuje hodinu po začatí schôdze
vlastníkov právoplatné hlasovanie, rozhoduje sa nadpolovičnou väčšinou zúčastnených;
to neplatí, ak ide o hlasovanie podľa odseku 3, § 7a ods. 1, § 7c ods. 2 písm. i) a ods. 3, §
8a ods. 1 a 6, § 8b ods. 2 písm. i), § 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 a 4.
Podľa ustanovenia § 14 ods. 4 citovaného zákona, prehlasovaný vlastník bytu alebo
nebytového priestoru v dome má právo obrátiť sa do 15 dní od oznámenia o výsledku
hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo zaniká. Ak sa vlastník bytu alebo
nebytového priestoru v dome nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť, má právo obrátiť sa
na súd najneskôr do troch mesiacov od hlasovania, inak jeho právo zaniká. Pri rovnosti
hlasov, alebo ak sa väčšina hlasov pri hlasovaní podľa odsekov 2 a 3 nedosiahne, rozhodne
na návrh ktoréhokoľvek vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome súd.
S poukazom na citované ustanovenia odvolací súd zaviazal žalovanú k zaplateniu
nedoplatkov na zálohovitých platbách. Vychádzal zo zistenia, že zhromaždenia vlastníkov
bytov konané dňa 29. 1. 2005 a 2. 4. 2005 zákonným spôsobom schválili mesačné
preddavky v sume 936,- Sk a od 1. 4. 2005 v sume 1 083,- Sk, čo však žalovaná
nerešpektovala a schválenú sumu neuhrádzala. Žalovaná po schválení týchto preddavkov
nevyužila svoje právo obrátiť sa v lehote 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania na súd
v zmysle citovaného ustanovenia § 14 ods. 4 zákona, čím sa stanovená výška preddavku
stala definitívnou.
Odvolací súd považoval žalobou za dôvodnú len vo vzťahu k nedoplatkom na
zálohovitých platbách do sumy 1 083,- Sk mesačne a nie až do sumy 1 329,- Sk, čoho sa
žalobca domáhal. Schválenie takejto zálohovitej platby nebolo preukázané na žiadnom zo
zhromaždení vlastníkov bytov a taktiež neboli schválené žiadne vyúčtovania za rok 2005,
2006 alebo 2007. Preto odvolací súd ďalšie nároky žalobcu zamietol ako nedôvodné.
Predmetom žaloby bolo aj zaplatenia úrokov z omeškania, ktorých sa žalobca
domáhal diferencovane, a to vo vzťahu k nedoplatkom za rok 2005 vo výške 10 % od
1. 6. 2006, za nedoplatky za rok 2006 vo výške 10% od 1. 5. 2007 do zaplatenia a za
nedoplatky za rok 2007 vo výške 10 % od 14. 6. 2008 do zaplatenia.
Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne
a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej
mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa
odstúpenia veriteľa za týchto podmietok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie
s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky
z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku
úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Odvolací súd v súlade s citovaným ustanovením priznal žalobcovi aj úrok
z omeškania vo výške stanovenej § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ako dvojnásobok
diskontnej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska (účinná do 31. 12. 2008).
Odvolací súd úroky z omeškania priznal za obdobie, za ktoré tieto žalobca požadoval, keďže
nemohol rozhodnúť nad rámec žaloby. Žalobca sa však domáhal zaplatenia úrokov
z omeškania nad zákonom stanovenú výšku, preto vo vzťahu k výške úrokom bola taktiež
žaloba čiastočne zamietnutá. Pri omeškaní vlastníka bytu z úhradou zalohovitých platieb
odvolací súd má za to, že je dôvodné priznať úroky z omeškania a nie poplatok z omeškania
podľa § 697 Občianskeho zákonníka, keďže vzťah medzi žalobcom a žalovanou nie je
vzťahom nájomným (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 22 Cdo 2207/2008).
V priebehu odvolacieho konania žalovaná namietala neprípustnosť žaloby ako takej
z dôvodu, že táto bola podaná neoprávnenou osobou. Vo vzťahu k tejto námietke odvolací
súd uvádza, že síce žaloba bola podaná JUDr. V. S., ako zástupkyňou splnomocnenou nie
štatutárnym zástupcom žalobcu, ale pani M. Na čl. 38 spisu sa však nachádza
plnomocenstvo pre JUDr. V. S. od I. S., ktorý bol predsedom spoločenstva vlastníkov bytov
v čase od 26. 1. 2007 do 13. 10. 2008, pričom plnomocenstvo pre JUDr. S. bolo ním
podpísané najneskôr dňa 24. 4. 2007, kedy bolo predložené súdu.
Zastúpenia na základe plnomocenstva, je upravené v ustanoveniach § 24
a nasledujúcich O. s. p.. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 O. s. p. si účastník ako zástupcu
môže zvoliť vždy advokáta. Podľa § 28 ods. 1 O. s. p. zástupcovi, ktorého si účastník zvolí,
udelí písomne alebo ústne do zápisnice plnomocenstvo buď pre celé konania alebo len pre
určité úkony. Pre platnosť dohody o plnomocenstve medzi účastníkom a ním zvoleným
zástupcom zákon nepredpisuje obligatórnu písomnú formu. Ustanovenie § 28 ods. 1 O. s. p.
stanovuje, ako sa má plnomocenstvo súdu preukázať; musí sa tak stať listinou obsahujúcou
vyhlásenie účastníka, ktorým poveruje splnomocnenca svojim zastupovaním, alebo
vyhlásením účastníka urobeným v tomto smere ústne do zápisnice.
Ak nebola procesná plná moc udelená osobami oprávnenými menom právnickej
osoby (spoločenstva) plnú moc udeliť, ide o nedostatok riadnej procesnej plnej moci, ktorý
je nedostatkom podmienky konania, ktorú možno odstrániť (§ 104 ods. 2 O. s. p.).
Tým, že predseda spoločenstva I. S. dodatočne udelil plnomocenstvo pre JUDr. V. S.,
došlo k zhojeniu nedostatku JUDr. V. S. konať za žalobcu a došlo tak k schváleniu tých
úkonov urobených v konaní zástupkyňou žalobcu, ku ktorým došlo predtým (R 12/1995).
V závere považuje za dôležité odvolací súd zdôrazniť, že výkon práv žalovanej ako
vlastníčky bytov a ako osoby oprávnenej využívať aj služby spojené s vlastníctvom bytov,
musia byť v súlade s ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka, teda s dobrými mravmi.
Súladným s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práv, ktorý nie je realizovaný na úkor
práv iných osôb, teda v danom prípade ostatných vlastníkov bytového domu
a spoluvlastníkov spoločných častí a zariadení. Z predmetného konania vyplynulo, že
žalovaná je jedinou vlastníčkou bytu, ktorá sa podieľala na úhradách do spoločného fondu,
prípadne na úhradách na služby spojené s vlastníctvom bytov nižšou sumou, než ostatní
vlastníci. Prisvedčiť takémuto konaniu aj rozhodnutím súdu by bolo zjavne nespravodlivým
a v rozpore s dobrými mravmi.
S poukazom na uvedené odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle
ustanovenia § 220 O. s. p. tak, že žalobe čiastočne vyhovel a čiastočne ju zamietol.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 142 ods. 2
O. s. p. a náhrada trov konania nebola priznaná ani jednému z účastníkov. Tak žalobca,
ako aj žalovaná boli totižto čiastočne úspešní, preto bolo vyslovené, že žiadny z účastníkov
nemá na náhradu trov konania právo.“
15. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uvedené krajským súdom
v napadnutom rozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský
súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný
súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme
všeobecného súdnictva.
19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného
súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný
súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu
a namietaným porušením práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím
na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
20. Vo vzťahu k sťažovateľovi J. V. ústavný súd poznamenáva, že tento nebol
priamym účastníkom konania v posudzovanej právnej veci vedenej okresným súdom pod
sp. zn. 20 C 235/2006, kde vystupoval v procesnom postavení „splnomocneného zástupcu“
sťažovateľky M. V.
Keďže sťažovateľ J. V. nemal v napadnutom súdnom konaní procesné postavenie
účastníka konania (nebol odporcom), nemohol v tomto konaní z tohto postavenia
uplatňovať procesné práva a plniť procesné povinnosti náležiace len účastníkom konania.
Z toho dôvodu nemohlo v posudzovanom konaní dochádzať k porušovaniu jeho základných
práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 205/04, III. ÚS 281/2012).
Pretože sťažnosť ústavnému súdu podal sťažovateľ, ktorý nie je aktívne vecne
legitimovaný na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú
neoprávnenou osobou, a preto ju (v tejto časti) pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne pozri napr. II. ÚS 564/2011,
21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov (bod 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014