Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 218/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. V. a J. V., ktorou namietali porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 27.

septembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. a J. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2014 doručená sťažnosť M. V. (ďalej aj „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalovaná“) a J. V.

(ďalej aj „sťažovateľ“, spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 27. septembra 2013 (ďalej aj „namietaný

rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka M. V. je žalovanou v súdnom spore

o zaplatenie 534,78 € s príslušenstvom žalobcovi Spoločenstvu vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v likvidácii, so sídlom v Prešove (ďalej aj „žalobca“), vedenom

Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Sťažovateľ

J. V. je v predmetnom spore „splnomocneným zástupcom“ sťažovateľky. Okresný súd

rozsudkom z 26. júna 2008 žalobu zamietol. O odvolaní žalobcu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 20. januára 2010, ktorým pripustil späťvzatie žaloby,

zrušil prvostupňový rozsudok a konanie zastavil. O dovolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn.

z 15. mája 2012 zrušil uznesenie krajského súdu z 20. januára 2010. Následne krajský súd

namietaným rozsudkom z 27. septembra 2013 zmenil rozsudok okresného súdu z 26. júna

2008 tak, že sťažovateľke uložil povinnosť „zaplatiť žalobcovi 197,76 € s 8,5 % úrokom

z omeškania...“. Proti tomuto rozsudku sťažovatelia podali podnet na podanie

mimoriadneho dovolania, ktorý Krajská prokuratúra v Prešove odložila.

3. Podľa názoru sťažovateľov „Rozhodnutie krajského súdu nebolo predvídateľné

a to najmä na základe neakceptovania výpisov z nášho bankového účtu..., ktoré bolo

predložené do spisu... rozhodnutie krajského súdu v odôvodnení nereaguje na zásadné,

relevantné námietky...“.

Sťažovatelia tvrdia, že „uvedeným konaním, postupom a rozhodnutím krajského

súdu... došlo k porušeniu Dohovoru... čl. 6 a to práva na spravodlivé súdne konanie

ods. 1...“.

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom

a namietaným rozsudkom krajský súd porušil ich právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie a rozhodnutie. Žiadali priznať im finančné zadosťučinenie „v sume 1000 eur“.

Súčasne žiadali odložiť vykonateľnosť namietaného rozsudku.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. sp. zn.

, , , , , ,

).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a listiny, resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených

vykonávacími zákonmi (napr. ). zaručené základné právo na súdnu

ochranu vyplývajúce z a listiny, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v súdnom spore (, ).

11. Sťažovatelia sťažnosťou podanou na ústavnom súde namietali porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -318 z 27. septembra 2013, ktorým menil rozsudok okresného súdu

z 26. júna 2008 (pozri body 1, 2 a 4).

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje,

že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného

súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu

v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn.

z 27. septembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom dohovoru.

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce

právne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení výsledkov

konania prvostupňového súdu sa zaoberal podstatou odvolacej argumentácie žalobcu a svoje

rozhodnutie odôvodnil takto:

„Krajský súd... (ďalej len odvolací súd), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa

v znení neskorších

predpisov (ďalej len ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z , zopakoval dokazovanie

v zmysle ustanovenia výsluchom účastníkov, svedka A. T., prečítaním

zápisníc zo zhromaždenia SVB a NB... zo dňa 29. 1. 2005, 2. 4. 2005, 22. 6. 2006 a po

vyjadrení účastníkov k možnému použitiu ustanovenia v

zmysle zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, avšak na jeho

základe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a aj k nesprávnemu právnemu záveru.

V konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní došlo zo strany žalobcu

k rozdielnej terminológii vo vzťahu k predmetu konania, preto úlohou odvolacieho súdu

bolo v prvom rade ujasniť si, na akom skutkovom a právnom základe sa žaluje zaplatenie

sumy 12 999,- Sk, resp. neskôr 16 111,- Sk. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania zistil,

že žalobou podanou dňa 7. 12. 2006 sa žalobca domáhal voči žalovanej doplatenia

jednotlivých súm k zálohovitým platbám s poukazom na skutočnosť, že výška zálohovitých

platieb bola zhromaždením vlastníkov bytov schválená, avšak túto žalovaná neplatí, čím jej

vzniká dlh.

Vychádzajúc zo znenia žaloby predmetom pôvodnej žaloby o zaplatenie 12 999,- Sk

s prísl., bol nedoplatok na preddávkovaných platbách mesačných úhrad spojených

s vlastníctvom a užívaním bytu. Žalobca pri podaní žaloby tvrdil, že žalovaná má

nedoplatok z vyúčtovania za rok 2005, ale zároveň, že neplatí v schválenej výške zálohovité

platby, čím jej v mesiaci január a február 2006 vznikol nedoplatok za každý mesiac vo výške

393,- Sk a v nasledujúcom období za každý mesiac vo výške 483,- Sk. Z tohto jednoznačne

vyplýva, že žalobca nežaloval nedoplatok z vyúčtovania, keďže tento ani nebol reálne možný

z dôvodu, že žaloba bola podaná dňa 7. 12. 2006, teda pred termínom realizácie

vyúčtovania, ktoré mohlo byť uskutočnené po ukončení kalendárneho roka. V priebehu

konania došlo k rozšíreniu žaloby aj o nedoplatok za rok 2007, čo bolo prednesené

vtedajšou zástupkyňou žalobcu ako nedoplatok na nájomnom, hoci žalovaná nie je

nájomníčkou bytu, ale jeho vlastníčkou. Napriek tomu, že rozšírenie žaloby bolo pripustené

ako nedoplatok na nájomnom, bolo nesporné, že predmetom konania je naďalej nedoplatok

na platbách, ktoré podľa tvrdenia žalobcu boli navýšené a schválené spoločenstvom

vlastníkov bytov na zhromaždení. Po vstupe žalobcu do likvidácie, likvidátor na odvolacom

pojednávaní dňa 3. 7. 2013 upresnil predmet žaloby ako nedoplatok na zálohovitých

platbách. V zmysle zásady iura novit curia (súd pozná právo) odvolací súd dospel k záveru,

že predmetom konania je nedoplatok z vyúčtovania za rok 2005, ktorý však vznikol aj

z dôvodu neplatenia zálohovitých platieb v schválenej výške, čo sa v žalobe, ako aj

následných prejavoch zástupcov žalobcu uvádza a nedoplatok na zálohovitých platbách za

roky 2006 a 2007, hoci pri rozšírení žaloby bola použitá nesprávna terminológia tak

právnou zástupkyňou žalobcu, ako aj súdom. Z uvedených dôvodov nie je možné považovať

konečné prednesy zástupcu žalobcu za zmenu žaloby, ale len za jej upresnenie.

V nadväznosti na to odvolací súd nezohľadnil námietku premlčania vznesenú žalovanou

v priebehu odvolacieho konania. Nedoplatky boli žalované v zákonnej 3-ročnej lehote

( ).

Dňa 29. 1. 2005 sa konalo zhromaždenia vlastníkov bytov žalobcu, na ktorom sa

zúčastnilo 16 z celkového počtu 20 vlastníkov bytov. Na tomto zhromaždení bola schválená

Správa o hospodárení žalobcu za obdobie od 1. 7. 2004 do 31. 12. 2004 a tiež Návrh

hospodárenia na obdobie od 1. 1. 2005 do 31. 12. 2005. Súčasťou schváleného návrhu

hospodárenia bol schválený mesačný preddavok na byty (vrátane bytu žalovanej), kde

preddavok predstavoval sumu 936,- Sk mesačne. Dňa 2. 4. 2005 sa opäť uskutočnilo

zhromaždenie vlastníkov bytov, kde z celkového počtu prítomných vlastníkov na

zhromaždení 19, boli počtom 15 hlasov schválené platby za jednotlivé byty a nebytové

priestory od 1. 4. 2005, pričom celkový preddavok za byt žalovanej bol schválený vo výške

1 083,- Sk mesačne. Po tomto zhromaždení, v dôsledku rozporov medzi vlastníkmi bytov,

nedošlo už k žiadnemu schváleniu vyúčtovania za uplynulé obdobie alebo k schváleniu

návrhu hospodárenia do budúcna. Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov

Janouškova 5007 sa stalo nefunkčným, čoho dôsledkom bol jeho vstup do likvidácie.

Podľa tvrdenia žalovanej, ako aj predložených listinných dôkazov, žalovaná

za obdobie od 1. 1. do 31. 3. 2005 platila zálohovité platby vo výške 846,- Sk. od 1. 4. do

31. 12. 2005 platila žalovaná zálohovité platby vo výške 1 083 Sk,- a od 1. 1. 2006 až do

31. 12. 2008 vo výške 846,- Sk mesačne. Vychádzajúc zo zhromaždení, ktoré v súlade

so zákonom ( ) schválili mesačné preddavkové platby aj

na byt žalovanej. Odvolací súd zistil, že žalovaná za obdobie od 1. 1. do 31. 3. 2005 platila

sumu 846,- Sk namiesto schválenej sumy 936,- Sk (zhromaždenia konané dňa 29. 1. 2005)

a za obdobie od 1. 4. 2005 do 31. 12. 2007 platila namiesto 1083,- Sk mesačne (schválené

na zhromaždení konanom dňa 2. 4. 2005) sumu 846,- Sk mesačne. Žalovanej tak za obdobie

od 1. 1. do 13. 3. 2005 vznikol nedoplatok vo výške 270,- Sk, teda 8,96 eur (predpísaných

936,- Sk - platených 846,- Sk = nedoplatok 90,- Sk mesačne). Žalovaná za obdobie od 1. 1.

do 31. 12. 2006 uhrádzala mesačne zálohovité platby vo výške 846,- Sk, čo oproti

schválenej platbe 1 083,- Sk predstavuje rozdiel v nedoplatku 237,- Sk mesačne, teda

2 844,- Sk ročne, čomu zodpovedná suma 94,40 eur. Žalovaná aj v roku 2007 uhrádzala

zálohovité platby vo výške 846,- Sk, čím je opäť vznikol dlh mesačne vo výške 237,- Sk, čo v

prepočte na rok predstavuje sumu 2 844,- Sk, teda, 94,40 eur. Celkový nedoplatok na

zálohovitých platbách tak predstavuje sumu 197,76 eur.

Podľa o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov, vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome sú povinní v súlade so zmluvou

o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy poukazovať preddavky mesačne vopred

do fondu prevádzky, údržby a opráv, a to od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Výšku preddavku do fondu prevádzky, údržby

a opráv určia vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome spravidla vždy na jeden rok

vopred tak, aby sa pokryli predpokladané náklady na prevádzku, údržbu a opravy

spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov,

príslušenstva a priľahlého pozemku, ako aj výdavky na obnovu, modernizáciu

a rekonštrukciu domu. Vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome vykonávajú úhrady

do fondu prevádzky, údržby a opráv podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu; ak je

súčasťou bytu balkón, lodžia alebo terasa, pre účely tvorby fondu prevádzky, údržby

a opráv domu sa zarátava do veľkosti spoluvlastníckeho podielu 25 % z podlahovej plochy

balkóna, lodžie alebo terasy.

Podľa § 10 ods. 6 citovaného zákona, úhrady za plnenia sú vlastníci bytov

a nebytových priestorov v dome povinní mesačne vopred uhrádzať na účet domu v banke.

Pri rozúčtovaní úhrad za plnenia sa zohľadňuje miera využívania spoločných častí domu

a spoločných zariadení domu vlastníkmi bytov alebo nebytových priestorov v dome. Okrem

služieb a prác, ktoré vlastník bytu a nebytového priestoru v dome uhrádza priamo

dodávateľovi, sa za plnenie spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru považuje

najmä osvetlenie spoločných častí domu, odvoz odpadov, čistenie žúmp, užívanie výťahov,

upratovanie, dodávka tepla a teplej vody, dodávka vody od vodárenských spoločností

a odvádzanie odpadových vôd.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 citovaného zákona, vlastník bytu alebo nebytového

priestoru v dome má právo a povinnosť zúčastňovať sa na správe domu a hlasovaním

rozhodovať ako spoluvlastník o spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach

domu, spoločných nebytových priestoroch, príslušenstve a pozemku na schôdzi vlastníkov.

Oznámenie o schôdzi vlastníkov musí byť v písomnej forme doručené každému vlastníkovi

bytu alebo nebytového priestoru v dome minimálne päť dní pred dňom konania schôdze.

Výsledok hlasovania oznamuje ten, kto schôdzu vlastníkov alebo zhromaždenie zvolal, a to

do piatich pracovných dní od konania schôdze vlastníkov alebo zhromaždenia spôsobom

v dome obvyklým.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 2 citovaného zákona, pri hlasovaní na schôdzi

vlastníkov sa rozhoduje nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v dome, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak počet zúčastnených

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome neumožňuje hodinu po začatí schôdze

vlastníkov právoplatné hlasovanie, rozhoduje sa nadpolovičnou väčšinou zúčastnených;

to neplatí, ak ide o hlasovanie podľa odseku 3, § 7a ods. 1, § 7c ods. 2 písm. i) a ods. 3, §

8a ods. 1 a 6, § 8b ods. 2 písm. i), § 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 a 4.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 4 citovaného zákona, prehlasovaný vlastník bytu alebo

nebytového priestoru v dome má právo obrátiť sa do 15 dní od oznámenia o výsledku

hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo zaniká. Ak sa vlastník bytu alebo

nebytového priestoru v dome nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť, má právo obrátiť sa

na súd najneskôr do troch mesiacov od hlasovania, inak jeho právo zaniká. Pri rovnosti

hlasov, alebo ak sa väčšina hlasov pri hlasovaní podľa odsekov 2 a 3 nedosiahne, rozhodne

na návrh ktoréhokoľvek vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome súd.

S poukazom na citované ustanovenia odvolací súd zaviazal žalovanú k zaplateniu

nedoplatkov na zálohovitých platbách. Vychádzal zo zistenia, že zhromaždenia vlastníkov

bytov konané dňa 29. 1. 2005 a 2. 4. 2005 zákonným spôsobom schválili mesačné

preddavky v sume 936,- Sk a od 1. 4. 2005 v sume 1 083,- Sk, čo však žalovaná

nerešpektovala a schválenú sumu neuhrádzala. Žalovaná po schválení týchto preddavkov

nevyužila svoje právo obrátiť sa v lehote 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania na súd

v zmysle citovaného ustanovenia § 14 ods. 4 zákona, čím sa stanovená výška preddavku

stala definitívnou.

Odvolací súd považoval žalobou za dôvodnú len vo vzťahu k nedoplatkom na

zálohovitých platbách do sumy 1 083,- Sk mesačne a nie až do sumy 1 329,- Sk, čoho sa

žalobca domáhal. Schválenie takejto zálohovitej platby nebolo preukázané na žiadnom zo

zhromaždení vlastníkov bytov a taktiež neboli schválené žiadne vyúčtovania za rok 2005,

2006 alebo 2007. Preto odvolací súd ďalšie nároky žalobcu zamietol ako nedôvodné.

Predmetom žaloby bolo aj zaplatenia úrokov z omeškania, ktorých sa žalobca

domáhal diferencovane, a to vo vzťahu k nedoplatkom za rok 2005 vo výške 10 % od

1. 6. 2006, za nedoplatky za rok 2006 vo výške 10% od 1. 5. 2007 do zaplatenia a za

nedoplatky za rok 2007 vo výške 10 % od 14. 6. 2008 do zaplatenia.

Podľa , dlžník, ktorý svoj dlh riadne

a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej

mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa

odstúpenia veriteľa za týchto podmietok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie

s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky

z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku

úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Odvolací súd v súlade s citovaným ustanovením priznal žalobcovi aj úrok

z omeškania vo výške stanovenej nariadenia vlády SR č. ako dvojnásobok

diskontnej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska (účinná do 31. 12. 2008).

Odvolací súd úroky z omeškania priznal za obdobie, za ktoré tieto žalobca požadoval, keďže

nemohol rozhodnúť nad rámec žaloby. Žalobca sa však domáhal zaplatenia úrokov

z omeškania nad zákonom stanovenú výšku, preto vo vzťahu k výške úrokom bola taktiež

žaloba čiastočne zamietnutá. Pri omeškaní vlastníka bytu z úhradou zalohovitých platieb

odvolací súd má za to, že je dôvodné priznať úroky z omeškania a nie poplatok z omeškania

podľa , keďže vzťah medzi žalobcom a žalovanou nie je

vzťahom nájomným (rozsudok Najvyššieho súdu ČR ).

V priebehu odvolacieho konania žalovaná namietala neprípustnosť žaloby ako takej

z dôvodu, že táto bola podaná neoprávnenou osobou. Vo vzťahu k tejto námietke odvolací

súd uvádza, že síce žaloba bola podaná JUDr. V. S., ako zástupkyňou splnomocnenou nie

štatutárnym zástupcom žalobcu, ale pani M. Na čl. 38 spisu sa však nachádza

plnomocenstvo pre JUDr. V. S. od I. S., ktorý bol predsedom spoločenstva vlastníkov bytov

v čase od 26. 1. 2007 do 13. 10. 2008, pričom plnomocenstvo pre JUDr. S. bolo ním

podpísané najneskôr dňa 24. 4. 2007, kedy bolo predložené súdu.

Zastúpenia na základe plnomocenstva, je upravené v ustanoveniach § 24

a nasledujúcich . Podľa ustanovenia si účastník ako zástupcu

môže zvoliť vždy advokáta. Podľa zástupcovi, ktorého si účastník zvolí,

udelí písomne alebo ústne do zápisnice plnomocenstvo buď pre celé konania alebo len pre

určité úkony. Pre platnosť dohody o plnomocenstve medzi účastníkom a ním zvoleným

zástupcom zákon nepredpisuje obligatórnu písomnú formu. Ustanovenie

stanovuje, ako sa má plnomocenstvo súdu preukázať; musí sa tak stať listinou obsahujúcou

vyhlásenie účastníka, ktorým poveruje splnomocnenca svojim zastupovaním, alebo

vyhlásením účastníka urobeným v tomto smere ústne do zápisnice.

Ak nebola procesná plná moc udelená osobami oprávnenými menom právnickej

osoby (spoločenstva) plnú moc udeliť, ide o nedostatok riadnej procesnej plnej moci, ktorý

je nedostatkom podmienky konania, ktorú možno odstrániť ( ).

Tým, že predseda spoločenstva I. S. dodatočne udelil plnomocenstvo pre JUDr. V. S.,

došlo k zhojeniu nedostatku JUDr. V. S. konať za žalobcu a došlo tak k schváleniu tých

úkonov urobených v konaní zástupkyňou žalobcu, ku ktorým došlo predtým (R 12/1995).

V závere považuje za dôležité odvolací súd zdôrazniť, že výkon práv žalovanej ako

vlastníčky bytov a ako osoby oprávnenej využívať aj služby spojené s vlastníctvom bytov,

musia byť v súlade s ustanovením , teda s dobrými mravmi.

Súladným s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práv, ktorý nie je realizovaný na úkor

práv iných osôb, teda v danom prípade ostatných vlastníkov bytového domu

a spoluvlastníkov spoločných častí a zariadení. Z predmetného konania vyplynulo, že

žalovaná je jedinou vlastníčkou bytu, ktorá sa podieľala na úhradách do spoločného fondu,

prípadne na úhradách na služby spojené s vlastníctvom bytov nižšou sumou, než ostatní

vlastníci. Prisvedčiť takémuto konaniu aj rozhodnutím súdu by bolo zjavne nespravodlivým

a v rozpore s dobrými mravmi.

S poukazom na uvedené odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle

ustanovenia tak, že žalobe čiastočne vyhovel a čiastočne ju zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 142 ods. 2

a náhrada trov konania nebola priznaná ani jednému z účastníkov. Tak žalobca,

ako aj žalovaná boli totižto čiastočne úspešní, preto bolo vyslovené, že žiadny z účastníkov

nemá na náhradu trov konania právo.“

15. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uvedené krajským súdom

v napadnutom rozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský

súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný

súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného

súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný

súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Vo vzťahu k sťažovateľovi J. V. ústavný súd poznamenáva, že tento nebol

priamym účastníkom konania v posudzovanej právnej veci vedenej okresným súdom pod

sp. zn. , kde vystupoval v procesnom postavení „splnomocneného zástupcu“

sťažovateľky M. V.

Keďže sťažovateľ J. V. nemal v napadnutom súdnom konaní procesné postavenie

účastníka konania (nebol odporcom), nemohol v tomto konaní z tohto postavenia

uplatňovať procesné práva a plniť procesné povinnosti náležiace len účastníkom konania.

Z toho dôvodu nemohlo v posudzovanom konaní dochádzať k porušovaniu jeho základných

práv alebo slobôd (napr. , ).

Pretože sťažnosť ústavnému súdu podal sťažovateľ, ktorý nie je aktívne vecne

legitimovaný na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú

neoprávnenou osobou, a preto ju (v tejto časti) pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

(obdobne pozri napr. ,

).

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014