Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 48/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., K., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K.,

a JUDr. J. P., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. januára 2011 a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. augusta

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Š. a JUDr. J. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra

2011 doručená sťažnosť V. Š. (ďalej aj „sťažovateľ 1“ alebo „navrhovateľ“) a JUDr. J. P.

(ďalej len „sťažovateľ 2“, obaja ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej

aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. januára

2011 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. augusta 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

V úvode sťažnosti sa najskôr poukazuje na to, že sťažovateľ 2 je osobou

s ukončeným právnickým vzdelaním.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn.

zo 14. januára 2011 v právnej veci sťažovateľa 1 o zaplatenie sumy 14 605,30 € rozhodol

o nepripustení jeho zastúpenia sťažovateľom 2 ako všeobecným splnomocnencom. Krajský

súd uznesením č. k. -76 z 30. augusta 2011 odvolaním sťažovateľa 2

napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 14. januára 2011 ako vecne

správne potvrdil.

Sťažovatelia argumentujú tým, že „Ústava SR zaručuje občanovi právo, aby sa

nechal zastúpiť, pričom , ako aj umožňuje v civilných veciach,

aby mohol zastupovať i občiansky zástupca. V ani jednom ustanovení nie je obmedzené, že

zástupca môže zastupovať len jediný krát.

V odvolaní boli namietané skutkové zistenia súdom prvého stupňa, jednak rozsah

zastupovania a predovšetkým to, že v rôznych veciach nezatupuje Dr. P. opätovne, pretože

zákonodarca jasne v zákone uviedol, že zástupca by musel konať v rôznych veciach

opätovne, a zástupca ak koná v rôznych veciach tak nie opätovne. Krajský súd vo svojom

odôvodnení rozhodnutia sa vôbec nezaoberá tým, či skutkové zistenia súdu prvého stupňa

sú pravdivé, resp. nepravdivé.

Z uvedeného máme za to, že rozhodnutie súdu druhého stupňa je nepreskúmateľné,

pretože sudca neuvádza, ako odporcovi pri predmetnom rozhodnutí zabezpečí jeho zákonné

právo na zastupovanie osobou, ku ktorej má dôveru. Taktiež neuvádza, v ktorých veciach

koná zástupca opätovne. Slovenská republika je členom Európskej únie, ktorá svojou

jurisdikciou a dohovormi ochraňuje základné práva občanov.

Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje porušenie základného práva

účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach

právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov tiež a nasl. SR, ako

aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva /napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z roku 1994, séria A

č. 303-A, Komisie/napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť

č. 18390/91/ a Ústavného súdu SR /nález z 12. 5. 2004, sp. zn. I. ÚS 226/03/ treba

za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.“.

Sťažovatelia v nadväznosti na uvedené vyjadrujú názor, že v danej veci všeobecné

súdy konali nezákonne a vzhľadom na to navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa V. Š... a JUDr. P. P... na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a č1. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivý súdny proces podľa č1. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu v Pezinku v konaní č. k. -66

a uznesením zo dňa 14. 1. 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uznesením

zo dňa 30. 8. 2011 č. k. -76 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu v Pezinku v konaní č. k. -66 zo dňa 14. 1. 2011

a uznesenie Krajského súdu v Bratislave a jeho uznesením zo dňa 30. 8. 2011 č. k.

-76 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Pezinku.

Ústavný súd priznáva sťažovateľom primerané zadosťučinenie každému v sume

5.000.- Eur JUDr. P. P. a 5.000.- Eur V. Š., ktoré je povinný Okresný súd v Pezinku vyplatiť

do 2 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti

v súčinnosti s okresným súdom zistil, že proti namietanému uzneseniu krajského súdu

podali sťažovatelia dovolanie, v nadväznosti na čo bol súdny spis 20. decembra 2011

postúpený na rozhodnutie o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu dovolaciemu. Vec je vedená

najvyšším súdom pod sp. zn. .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

II.1 Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie (napr. ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach

porušenia ich v sťažnosti označených práv namietaným uznesením okresného súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Ochrany svojich práv sa sťažovatelia mohli

domáhať, a aj sa domáhali, podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd z tohto dôvodu

sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti namietanému uzneseniu okresného súdu, odmietol

z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom

súde.

II.2 Ústavný súd zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených zistil, že sťažovateľ 2 nie

je účastníkom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. , ktorého sa

týka námietka porušenia jeho základného práva podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V označenom konaní vystupoval

sťažovateľ 2 ako všeobecný splnomocnenec navrhovateľa.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že fyzická osoba alebo

právnická osoba môže uplatňovať ochranu na ústavnom súde iba v záujme ochrany svojich

základných práv ().

Článok a listiny, ako aj dohovoru

a v spojení s poskytujú ochranu pred porušením uvedených práv len

jeho účastníkovi (aj vedľajšiemu), pretože len vo vzťahu k nemu sa plní účel tohto

základného práva, ktorým je poskytnutie súdnej ochrany osobe domáhajúcej sa rozhodnutia

štátneho orgánu (m. m. , ). Z uvedených dôvodov ústavný súd

sťažnosť vo vzťahu k sťažovateľovi 2 odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

II.3 Podstatou tejto časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa 1 o neposkytnutí

potrebnej súdnej ochrany jeho nároku tým, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného

súdu sp. zn. zo 14. januára 2011, ktorým rozhodol o nepripustení jeho

zastúpenia (v predmetnom konaní v procesnom postavení navrhovateľa) sťažovateľom 2

ako všeobecným splnomocnencom. Na základe toho sťažovateľ 1 dospel k záveru, že týmto

uznesením, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu došlo k porušeniu jeho

v sťažnosti označených práv.

Ako už bolo uvedené, zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany svojich

, listinou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sa

sťažovateľ 1 domáha sťažnosťou podľa , ako aj dovolaním podaným

proti namietanému uzneseniu krajského súdu, o ktorom do predbežného prerokovania

sťažnosti nebolo rozhodnuté. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľ 1 podaním dovolania (založeného na v zásade obdobnej argumentácii, akú

uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány

súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach

právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým

mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom

na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa 1 predchádza

uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu

ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľom 1 využitý, ako predčasné (porovnaj napr. ).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa pre namietané

porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že

sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra

2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľ 1, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou vo vzťahu

k sťažovateľovi 1 v časti, ktorou namietal porušenie svojich práv postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. augusta 2011,

meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2012