Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 415/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 predbežne

prerokoval sťažnosť S. K., P., a JUDr. M. K., P., zastúpených advokátom JUDr. D. K., P.,

vo veci namietaného porušenia základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na

súdnu ochranu podľa postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. januára 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. K. a JUDr. M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca

2013 doručená sťažnosť S. K. a JUDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľky“), resp. (ďalej len

„sťažovateľka v 1. rade“ a „sťažovateľka v 2. rade“) vo veci namietaného porušenia

základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22.

januára 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka

v 1. rade bola v procesnom postavení navrhovateľky v konaní „o určenie neplatnosti

právneho úkonu“ vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp.

zn. a sťažovateľka v 2. rade jej právnou zástupkyňou v tomto spore. Okresný

súd rozsudkom z 24. augusta 2011 určil, že „zmluva o pôžičke zo dňa 31. 01. 1996... je

neplatným právnym úkonom“. Okresný súd ďalej určil, „že uznanie dlhu, čo do dôvodu a

výšky, súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu... vyhotovenej...

notárom, dňa 04. 06. 2009 sú neplatnými právnymi úkonmi“. Súčasne okresný súd

rozhodol, že odporcovia „I., II.“ sú povinní uhradiť sťažovateľke „trovy konania vo výške

349,20 eur...“. O odvolaní odporcu v I. rade (v citáciách ďalej aj „žalovaný“) a odporcu

v II. rade (v citáciách ďalej aj „vedľajší účastník konania“) rozhodol krajský súd rozsudkom

č. k. -88 z 22. januára 2013 tak, že (I.) odvolaním „napadnutý rozsudok

v časti určenia, že zmluva o pôžičke zo dňa 31. 01. 1996 je neplatným právnym úkonom“

zrušil; (II.) „... napadnutý rozsudok... v časti určenia, že uznanie dlhu čo do dôvodu

a výšky... sú neplatnými právnymi úkonmi“ potvrdil, (III.) „rozsudok... v napadnutej časti

náhrady trov konania mení tak, že žalovaný a vedľajší účastník sú povinní nahradiť

žalobkyni trovy konania vo výške 349,20 eur...“.

3. Podľa názoru sťažovateliek krajský súd „v podstate potvrdil rozhodnutie

prvostupňového súdu (zmenil ho len v označení povinných osôb) a to aplikáciou § 11 ods. 1

Vyhlášky MS SR č.

Svoje rozhodnutie odôvodnil uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 11. 2009,

sp. zn. , a to najmä tým, že základ pre výpočet trov právneho zastúpenia

sa určuje na základe rovnakých kritérií, ako základ pre výpočet súdneho poplatku

vyrubovaného vo veci a taktiež ak je predmetom konania o určenie neplatnosti právneho

úkonu posúdenie, či preskúmavaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi

predpismi, predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi“.

4. Sťažovateľky uviedli, že „S týmito dvomi závermi a aplikáciou predmetného

uznesenia nemožno súhlasiť, pričom jeho aplikáciou došlo k zásahom do ústavných práv

oboch sťažovateľov...

Máme za to, že tak prvostupňový ako i odvolací súd...“ nemali aplikovať

„ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky...“.

5. Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„... Základné práva sťažovateľa v I. a II. rade, na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle SR, práva vlastniť majetok v zmysle SR bolo

rozhodnutím Krajského súdu v Trnava zo dňa 22. 01. 2013, č. k. vo svojom

výroku III. a IV. výroku porušené.

... Ústavný súd rozsudok Krajskému súdu... v časti výroku III. a IV. zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci...“. Súčasne požiadali o úhradu trov

právneho zastúpenia „v sume 291,56“.

II.

6. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených (namietaných) rozhodnutí všeobecných

súdov je jednoznačne zrejmé, že sťažovateľka v I. rade je v spore vedenom okresným

súdom pod sp. zn. v procesnom postavení navrhovateľky (účastníčkou

konania) a sťažovateľka v 2. rade je jej právnou zástupkyňou v tomto konaní (teda nie je

účastníčkou konania; pozri tiež bod 2).

7. Ústavný súd v súvislosti s tým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v 2. rade

(JUDr. M. K.) treba považovať za podanú zjavne neoprávnenou osobou.

8. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany

základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine

v záujme ochrany svojich základných práv (napr. , ). Sťažovateľ

musí teda namietať porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním

pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (napr. ).

9. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd

prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov

konania proti navrhovateľovi, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu

na začatie konania.

Podľa ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená

náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť

ju advokátovi.

Z citovaných ustanovení a ostatných ustanovení a nasl. vyplýva,

že náhrada trov konania sa priznáva zásadne účastníkom konania. Z úpravy ustanovenia

vyplýva, že advokát je len adresátom, komu sa má náhrada trov priznaná

účastníkovi zaplatiť.

10. Keďže sťažovateľka v 2. rade nemá v napadnutom súdnom konaní procesné

postavenie účastníka konania, nemohla v tomto konaní uplatňovať svoje procesné práva

a plniť procesné povinnosti. Z toho dôvodu nemohlo v posudzovanom konaní dochádzať

k porušovaniu jej základných práv alebo slobôd.

11. Pretože sťažnosť ústavnému súdu podala aj sťažovateľka, ktorá nie je aktívne

vecne legitimovaná na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že v tejto jej časti ide

o sťažnosť podanú neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa (obdobne pozri napr. ,

).

12. V ďalšom konaní sa preto ústavný súd bude zaoberať posudzovaním sťažnosti

aktívne vecne legitimovanou sťažovateľkou v 1. rade (ďalej už len „sťažovateľka“).

III.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval

na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2

. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa a na súdnu ochranu podľa rozsudkom krajského súdu

z 22. januára 2013, keď tvrdila, že odvolací súd porušil ňou označené práva,

keď potvrdil prvostupňový rozsudok v časti o trovách konania [nestotožnil

sa s názorom sťažovateľky, „že súd prvého stupňa mal aplikovať závery Ústavného súdu

ČR zo dňa 24. 03. 2011 č. k. a nemal aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. a)

vyhl. č. “].

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu... Podľa ods. l

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky.

16. Podľa ods. l účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal. Podľa ak mal účastník vo veci úspech len

čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá

na náhradu trov právo. Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie

sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy... Podľa ustanovenia

o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

17. Podľa § 1 ods. 1, 2, 3 a 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vyhláška upravuje spôsob

určenia a výšku odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta

za právne služby poskytované klientom na základe dohody alebo ustanovenia

na to oprávneným orgánom. Odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi

advokátom a jeho klientom (ďalej len „zmluvná odmena“); ak nedôjde k dohode, na určenie

odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až § 14).

Výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka

(ďalej len „výpočtový základ“). V odmene sú zahrnuté aj odmeny za administratívne práce

a iné práce vykonané v súvislosti s poskytovaním právnych služieb. Podľa § 11 ods. 1

písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna

trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva

v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

18. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie označených práv tým,

že vo veci konajúce všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) nerozhodli v súlade

s jej právnym názorom (namietala nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a naň

nadväzujúcu interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy) o trovách konania

(pozri body 3 a 4), v dôsledku čoho mali uvedené súdy nesprávne rozhodnúť o trovách

konania.

19. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

20. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata

základného práva priznaného spočíva v oprávnení každého reálne

sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť

súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda

že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany,

ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať

(napr. ). Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy

v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené

a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv

a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych

záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať

za udržateľné (obdobne , ).

21. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok

aj v namietanej časti (o trovách konania) ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo vyplýva

z týchto relevantných častí jeho odôvodnenia:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového

materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav,

na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, jeho závery viedli

v konečnom dôsledku k správnemu rozhodnutiu v druhom výroku (v merite veci)

a rozhodnutie súdu prvého stupňa je tak vecne správne...

Predmetom konania vedeného pred súdom, prvého stupňa bolo určenie, že uznanie

dlhu žalovaným voči vedľajšej účastníčke čo do dôvodu a výšky a súhlas s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice ako exekučného titulu N 88/2009, NZ 18658/2009, NCRIs 188 65/2009

vyhotovenej JUDr. M. R. dňa 04. 06. 2009 sú neplatnými právnymi úkonmi.

V súvislosti s napadnutým výrokom o náhrade trov konania odvolací súd vzhľadom

na formálne nedostatky v súlade s ust. § 220 tento zmenil, keďže súd prvého stupňa

nesprávne označil vo výroku a hlavičke rozhodnutia účastníkov konania. Zo žalobného

návrhu vyplýva, že žalobkyňa označila žalovanú a vedľajšieho účastníka (ktorý je rovnako

plnohodnotným účastníkom konania a je spôsobilý niesť uložené povinnosti a byť výrokom

zaviazaný; v priebehu konania svoj žalobný návrh a označenie účastníkov žalobkyňa

nezmenila), pričom súd prvého stupňa v hlavičke a vo výroku použil označenie žalovaný

v 1. rade a žalovaný v 2. rade. Odvolací súd inak správny výrok rozhodnutia o náhrade trov

konania zmenil podľa ust. tak, že označenie účastníkov konania uviedol

do správneho znenia. Čo sa týka správnosti rozhodnutia o náhrade trov konania odvolací

súd sa nestotožnil správnym postojom žalobkyne formulovaným v odvolaní proti výroku

o náhrade trov konania.

Výpočet trov právneho zastúpenia pozostávajúcich z odmeny advokáta a náhrad jeho

hotových výdavkov sa spravuje vyhláškou č. , ktorá sama však otázku

možnosti určenia hodnoty sporu v prípade konania o určenie platnosti alebo neplatnosti

právnych úkonov nerieši. Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(tzv. stará advokátska vyhláška) túto otázku výslovne upravovala vo svojom ustanovení

§ 13 ods. 7, podľa ktorého vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov,

vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, pri preskúmavaní

rozhodnutí iných orgánov, ak je ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné

peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa odseku 1 z hodnoty tejto

veci, práva alebo výšky tohto plnenia. Ustanovenie vyhl. č. však

nemožno aplikovať na výpočet odmeny advokáta podľa vyhl. č. , platnej

a účinnej v čase tohto konania. V zmysle ustálenej súdnej praxe ako aj rozhodovacej

činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky sa základ pre výpočet trov právneho

zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií, ako základ pre výpočet súdneho poplatku

vyrubovaného vo veci. Tento postup reflektuje jednotu základu pre všetky druhy trov

konania, ktorých výška sa odvíja od hodnoty sporu. Nemožno tiež opomíňať skutočnosť,

že ak je predmetom konania o určenie neplatnosti právneho úkonu posúdenie,

či preskúmavaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, predstavuje

skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi. Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba

v prípadoch sporov o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu vychádzať

zo základu tarifnej odmeny podľa vyhl. č. (z rozhodnutia NS SR

č. k. ) .

Z platnej právnej úpravy možno dôvodiť, že súd prvého stupňa postupoval právne

správne a priznaná hodnota úkonu zodpovedá výške tarifnej odmeny. Súd prvého stupňa

bez akejkoľvek pochybnosti správne určil hodnotu úkonu ako hodnotu zodpovedajúcu

hodnote jedného právneho úkonu podľa ust. § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky, podľa ktorého

sa takýmto spôsobom určí sadzba v prípadoch, keď nie je možné hodnotu veci vyjadriť

v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Odvolací súd dospel

k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti náhrady trov konania je správne.

Predmetom sporu nebolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tak, že by malo byť

určené vlastníctvo navrhovateľa, ale návrh smeroval k určeniu, že označený úkon uznania

záväzku a dispozičný úkon s nehnuteľnosťou je neplatný. Skúmanou otázkou bola prioritne

platnosť zmluvy o pôžičke. Výška náhrady trov konania bola súdom prvého stupňa určená

správne.

Napokon v intenciách záverov uvedených vyššie, týkajúcich sa označenia účastníkov

konania, odvolací súd v súlade s ust. nariadil súdu prvého stupňa opravu

hlavičky rozhodnutia.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 a 151

ods. 1 tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni (keďže zmeny rozhodnutia

nespôsobili zmenu pomeru úspechu účastníkov konania) a priznal náhradu trov

odvolacieho konania...“

22. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný

súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

23. Z judikatúry ústavného súdu (, ) vyplýva,

že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny

rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu

by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

24. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho

konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky

na jej priznanie ( ).

25. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napadaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté

aj iné základné právo.

26. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní obsahu a spôsobu odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej sa venoval problematike náhrady

trov konania, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc

zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami

sťažovateľky a napadnutým rozsudkom krajského súdu z hľadiska možného porušenia

základného práva podľa ústavný súd konštatuje, že pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovení § 219 ods. 1 a 2, § 220, § 222

ods. 3, a a , ktoré umožňovalo zvoliť daný

postup. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

27. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd

sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

v dokazovaní vykonanom vo veci rozhodujúcimi všeobecnými súdmi. Pretože namietané

rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené

na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

28. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania

musí byť z odôvodnenia konkrétneho rozhodnutia zrejmé, na základe akých právnych

predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí

ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade

bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom

korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane

odvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu,

teda použije. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd

rozhodol o náhrade trov konania tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne správny

a trovy odvolacieho konania úspešnej sťažovateľke priznal. Závery krajského súdu

nemožno považovať za jednostranné či obmedzené, pretože vzhľadom na ich odôvodnenosť

ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.

29. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu (m. m. ).

30. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1

dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu

v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

IV.

31. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa predmetným rozhodnutím krajského súdu.

32. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . Inak povedané, o prípadnom

porušení základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

33. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním

porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa až .

34. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj

dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili

o porušení ústavnoprocesných princípov podľa až , a teda ani základného

práva sťažovateľky podľa , keďže v posudzovanej veci nebolo zistené

porušenie základného práva podľa (pozri tiež bod 30). Z uvedeného

dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti podľa čl. 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

35. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013