Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 415/2013
PDF · 244 KB
No categories available
I. ÚS 415/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 predbežne
prerokoval sťažnosť S. K., P., a JUDr. M. K., P., zastúpených advokátom JUDr. D. K., P.,
vo veci namietaného porušenia základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 279/2011 a jeho rozsudkom z 22. januára 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. K. a JUDr. M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca
2013 doručená sťažnosť S. K. a JUDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľky“), resp. (ďalej len
„sťažovateľka v 1. rade“ a „sťažovateľka v 2. rade“) vo veci namietaného porušenia
základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 279/2011 a jeho rozsudkom z 22.
januára 2013.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka
v 1. rade bola v procesnom postavení navrhovateľky v konaní „o určenie neplatnosti
právneho úkonu“ vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp.
zn. 11 C 51/2009 a sťažovateľka v 2. rade jej právnou zástupkyňou v tomto spore. Okresný
súd rozsudkom z 24. augusta 2011 určil, že „zmluva o pôžičke zo dňa 31. 01. 1996... je
neplatným právnym úkonom“. Okresný súd ďalej určil, „že uznanie dlhu, čo do dôvodu a
výšky, súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu... vyhotovenej...
notárom, dňa 04. 06. 2009 sú neplatnými právnymi úkonmi“. Súčasne okresný súd
rozhodol, že odporcovia „I., II.“ sú povinní uhradiť sťažovateľke „trovy konania vo výške
349,20 eur...“. O odvolaní odporcu v I. rade (v citáciách ďalej aj „žalovaný“) a odporcu
v II. rade (v citáciách ďalej aj „vedľajší účastník konania“) rozhodol krajský súd rozsudkom
č. k. 9 Co 279/2011-88 z 22. januára 2013 tak, že (I.) odvolaním „napadnutý rozsudok
v časti určenia, že zmluva o pôžičke zo dňa 31. 01. 1996 je neplatným právnym úkonom“
zrušil; (II.) „... napadnutý rozsudok... v časti určenia, že uznanie dlhu čo do dôvodu
a výšky... sú neplatnými právnymi úkonmi“ potvrdil, (III.) „rozsudok... v napadnutej časti
náhrady trov konania mení tak, že žalovaný a vedľajší účastník sú povinní nahradiť
žalobkyni trovy konania vo výške 349,20 eur...“.
3. Podľa názoru sťažovateliek krajský súd „v podstate potvrdil rozhodnutie
prvostupňového súdu (zmenil ho len v označení povinných osôb) a to aplikáciou § 11 ods. 1
Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.
Svoje rozhodnutie odôvodnil uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 11. 2009,
sp. zn. 2 M Cdo 18/2008, a to najmä tým, že základ pre výpočet trov právneho zastúpenia
sa určuje na základe rovnakých kritérií, ako základ pre výpočet súdneho poplatku
vyrubovaného vo veci a taktiež ak je predmetom konania o určenie neplatnosti právneho
úkonu posúdenie, či preskúmavaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi
predpismi, predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi“.
4. Sťažovateľky uviedli, že „S týmito dvomi závermi a aplikáciou predmetného
uznesenia nemožno súhlasiť, pričom jeho aplikáciou došlo k zásahom do ústavných práv
oboch sťažovateľov...
Máme za to, že tak prvostupňový ako i odvolací súd...“ nemali aplikovať
„ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky...“.
5. Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„... Základné práva sťažovateľa v I. a II. rade, na súdnu a inú právnu ochranu
v zmysle čl. 46 Ústavy SR, práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 Ústavy SR bolo
rozhodnutím Krajského súdu v Trnava zo dňa 22. 01. 2013, č. k. 9 Co/279/2011 vo svojom
výroku III. a IV. výroku porušené.
... Ústavný súd rozsudok Krajskému súdu... v časti výroku III. a IV. zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci...“. Súčasne požiadali o úhradu trov
právneho zastúpenia „v sume 291,56“.
II.
6. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených (namietaných) rozhodnutí všeobecných
súdov je jednoznačne zrejmé, že sťažovateľka v I. rade je v spore vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 11 C 51/2009 v procesnom postavení navrhovateľky (účastníčkou
konania) a sťažovateľka v 2. rade je jej právnou zástupkyňou v tomto konaní (teda nie je
účastníčkou konania; pozri tiež bod 2).
7. Ústavný súd v súvislosti s tým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v 2. rade
(JUDr. M. K.) treba považovať za podanú zjavne neoprávnenou osobou.
8. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany
základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine
v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ
musí teda namietať porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním
pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (napr. II. ÚS 3/05).
9. Podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 143 OSP odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov
konania proti navrhovateľovi, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu
na začatie konania.
Podľa § 149 ods. 1 OSP ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená
náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť
ju advokátovi.
Z citovaných ustanovení a ostatných ustanovení § 142 a nasl. OSP vyplýva,
že náhrada trov konania sa priznáva zásadne účastníkom konania. Z úpravy ustanovenia
§ 149 ods. 1 OSP vyplýva, že advokát je len adresátom, komu sa má náhrada trov priznaná
účastníkovi zaplatiť.
10. Keďže sťažovateľka v 2. rade nemá v napadnutom súdnom konaní procesné
postavenie účastníka konania, nemohla v tomto konaní uplatňovať svoje procesné práva
a plniť procesné povinnosti. Z toho dôvodu nemohlo v posudzovanom konaní dochádzať
k porušovaniu jej základných práv alebo slobôd.
11. Pretože sťažnosť ústavnému súdu podala aj sťažovateľka, ktorá nie je aktívne
vecne legitimovaná na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že v tejto jej časti ide
o sťažnosť podanú neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne pozri napr. II. ÚS 564/2011,
12. V ďalšom konaní sa preto ústavný súd bude zaoberať posudzovaním sťažnosti
aktívne vecne legitimovanou sťažovateľkou v 1. rade (ďalej už len „sťažovateľka“).
III.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval
na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
9 Co 279/2011 z 22. januára 2013, keď tvrdila, že odvolací súd porušil ňou označené práva,
keď potvrdil prvostupňový rozsudok v časti o trovách konania [nestotožnil
sa s názorom sťažovateľky, „že súd prvého stupňa mal aplikovať závery Ústavného súdu
ČR zo dňa 24. 03. 2011 č. k. II. ÚS 538/2010 a nemal aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. a)
vyhl. č. 655/2004 Z. z.“].
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu... Podľa čl. 46 ods. l ústavy
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.
16. Podľa § 142 ods. l OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len
čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá
na náhradu trov právo. Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie
sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy... Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia
o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.
17. Podľa § 1 ods. 1, 2, 3 a 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vyhláška upravuje spôsob
určenia a výšku odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta
za právne služby poskytované klientom na základe dohody alebo ustanovenia
na to oprávneným orgánom. Odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi
advokátom a jeho klientom (ďalej len „zmluvná odmena“); ak nedôjde k dohode, na určenie
odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až § 14).
Výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka
(ďalej len „výpočtový základ“). V odmene sú zahrnuté aj odmeny za administratívne práce
a iné práce vykonané v súvislosti s poskytovaním právnych služieb. Podľa § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna
trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva
v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
18. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie označených práv tým,
že vo veci konajúce všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) nerozhodli v súlade
s jej právnym názorom (namietala nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a naň
nadväzujúcu interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy) o trovách konania
(pozri body 3 a 4), v dôsledku čoho mali uvedené súdy nesprávne rozhodnúť o trovách
konania.
19. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
20. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata
základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne
sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda
že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany,
ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať
(napr. III. ÚS 124/08). Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy
v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené
a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv
a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych
záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať
za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08).
21. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok
aj v namietanej časti (o trovách konania) ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo vyplýva
z týchto relevantných častí jeho odôvodnenia:
„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového
materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, jeho závery viedli
v konečnom dôsledku k správnemu rozhodnutiu v druhom výroku (v merite veci)
a rozhodnutie súdu prvého stupňa je tak vecne správne...
Predmetom konania vedeného pred súdom, prvého stupňa bolo určenie, že uznanie
dlhu žalovaným voči vedľajšej účastníčke čo do dôvodu a výšky a súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu N 88/2009, NZ 18658/2009, NCRIs 188 65/2009
vyhotovenej JUDr. M. R. dňa 04. 06. 2009 sú neplatnými právnymi úkonmi.
V súvislosti s napadnutým výrokom o náhrade trov konania odvolací súd vzhľadom
na formálne nedostatky v súlade s ust. § 220 tento zmenil, keďže súd prvého stupňa
nesprávne označil vo výroku a hlavičke rozhodnutia účastníkov konania. Zo žalobného
návrhu vyplýva, že žalobkyňa označila žalovanú a vedľajšieho účastníka (ktorý je rovnako
plnohodnotným účastníkom konania a je spôsobilý niesť uložené povinnosti a byť výrokom
zaviazaný; v priebehu konania svoj žalobný návrh a označenie účastníkov žalobkyňa
nezmenila), pričom súd prvého stupňa v hlavičke a vo výroku použil označenie žalovaný
v 1. rade a žalovaný v 2. rade. Odvolací súd inak správny výrok rozhodnutia o náhrade trov
konania zmenil podľa ust. § 220 OSP tak, že označenie účastníkov konania uviedol
do správneho znenia. Čo sa týka správnosti rozhodnutia o náhrade trov konania odvolací
súd sa nestotožnil správnym postojom žalobkyne formulovaným v odvolaní proti výroku
o náhrade trov konania.
Výpočet trov právneho zastúpenia pozostávajúcich z odmeny advokáta a náhrad jeho
hotových výdavkov sa spravuje vyhláškou č. 655/2004 Z. z., ktorá sama však otázku
možnosti určenia hodnoty sporu v prípade konania o určenie platnosti alebo neplatnosti
právnych úkonov nerieši. Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(tzv. stará advokátska vyhláška) túto otázku výslovne upravovala vo svojom ustanovení
§ 13 ods. 7, podľa ktorého vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov,
vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, pri preskúmavaní
rozhodnutí iných orgánov, ak je ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné
peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa odseku 1 z hodnoty tejto
veci, práva alebo výšky tohto plnenia. Ustanovenie § 13 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Z. z. však
nemožno aplikovať na výpočet odmeny advokáta podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z., platnej
a účinnej v čase tohto konania. V zmysle ustálenej súdnej praxe ako aj rozhodovacej
činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky sa základ pre výpočet trov právneho
zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií, ako základ pre výpočet súdneho poplatku
vyrubovaného vo veci. Tento postup reflektuje jednotu základu pre všetky druhy trov
konania, ktorých výška sa odvíja od hodnoty sporu. Nemožno tiež opomíňať skutočnosť,
že ak je predmetom konania o určenie neplatnosti právneho úkonu posúdenie,
či preskúmavaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, predstavuje
skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi. Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba
v prípadoch sporov o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu vychádzať
zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. (z rozhodnutia NS SR
č. k. 2 M Cdo 18/2008) .
Z platnej právnej úpravy možno dôvodiť, že súd prvého stupňa postupoval právne
správne a priznaná hodnota úkonu zodpovedá výške tarifnej odmeny. Súd prvého stupňa
bez akejkoľvek pochybnosti správne určil hodnotu úkonu ako hodnotu zodpovedajúcu
hodnote jedného právneho úkonu podľa ust. § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky, podľa ktorého
sa takýmto spôsobom určí sadzba v prípadoch, keď nie je možné hodnotu veci vyjadriť
v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Odvolací súd dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti náhrady trov konania je správne.
Predmetom sporu nebolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tak, že by malo byť
určené vlastníctvo navrhovateľa, ale návrh smeroval k určeniu, že označený úkon uznania
záväzku a dispozičný úkon s nehnuteľnosťou je neplatný. Skúmanou otázkou bola prioritne
platnosť zmluvy o pôžičke. Výška náhrady trov konania bola súdom prvého stupňa určená
správne.
Napokon v intenciách záverov uvedených vyššie, týkajúcich sa označenia účastníkov
konania, odvolací súd v súlade s ust. § 222 ods. 3 OSP nariadil súdu prvého stupňa opravu
hlavičky rozhodnutia.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 a 151
ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni (keďže zmeny rozhodnutia
nespôsobili zmenu pomeru úspechu účastníkov konania) a priznal náhradu trov
odvolacieho konania...“
22. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný
súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
23. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva,
že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto
súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd
preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov
o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny
rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu
by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení
zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
24. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 229/07,
III. ÚS 315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho
konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky
na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).
25. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla
sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek
sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky
nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými
súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napadaného výroku
o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva
na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté
aj iné základné právo.
26. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní obsahu a spôsobu odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej sa venoval problematike náhrady
trov konania, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc
zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami
sťažovateľky a napadnutým rozsudkom krajského súdu z hľadiska možného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že pri odôvodňovaní
svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovení § 219 ods. 1 a 2, § 220, § 222
ods. 3, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP, ktoré umožňovalo zvoliť daný
postup. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
27. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd
sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu
v dokazovaní vykonanom vo veci rozhodujúcimi všeobecnými súdmi. Pretože namietané
rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené
na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
28. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania
musí byť z odôvodnenia konkrétneho rozhodnutia zrejmé, na základe akých právnych
predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí
ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade
bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom
korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane
odvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu,
teda Občianskeho súdneho poriadku použije. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd
rozhodol o náhrade trov konania tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne správny
a trovy odvolacieho konania úspešnej sťažovateľke priznal. Závery krajského súdu
nemožno považovať za jednostranné či obmedzené, pretože vzhľadom na ich odôvodnenosť
ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.
29. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu (m. m. IV. ÚS 112/05).
30. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu
v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
IV.
31. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy predmetným rozhodnutím krajského súdu.
32. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
33. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním
porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy.
34. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj
dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili
o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného
práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže v posudzovanej veci nebolo zistené
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri tiež bod 30). Z uvedeného
dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti podľa čl. 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
35. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013