Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 622/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. R., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. decembra 2012, ako aj

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla

2013 doručená sťažnosť J. R. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“), vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. decembra 2012, ako aj postupom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. apríla 2013.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení

navrhovateľky v súdnom spore „o náhradu škody vo výške 300.000 EUR“ vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. . V merite veci rozhodol okresný súd rozsudkom z

25. apríla 2012 tak, že „návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol“ z dôvodu,

že „navrhovateľka nie je aktívne legitimovanou pre podanie návrhu na náhradu škody“

za svojho maloletého syna A. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp.

zn. z 21. novembra 2012 tak, že „rozsudok okresného súdu potvrdzuje“.

O náhrade trov konania mal rozhodnúť okresný súd. Podnet sťažovateľky z 29. novembra

2012 na podanie mimoriadneho dovolania Krajská prokuratúra v Žiline listom č. k. Kc

1/13-7 z 22. februára 2013 odložila z dôvodu, že „V preskúmavanej veci je zrejmé, že

navrhovateľka, zastúpená advokátom... podala na Okresnom súde Martin nesprávnu

žalobu. Snaha zameniť navrhovateľku za aktívne vecne legitimovaného syna A., bola

neúspešná vzhľadom na neudelenie súhlasu zo strany odporcu. Nie je dovolené obchádzať

chýbajúci súhlas protistrany postupom podľa , t. j. pripustením aktívne

vecne legitimovaného subjektu do konania a následným späťvzatím návrhu pôvodným,

nesprávne žalujúcim účastníkom.

Z uvedených dôvodov som dospel k záveru, že podanie mimoriadneho dovolania

proti Vami napádaným rozhodnutiam z dôvodu odňatia možnosti navrhovateľky konať

pred súdom v dôsledku znemožňovania podať odvolanie proti uzneseniu z 25. 04. 2012,

nie je prípustné. I prípadné zrušenie napádaných rozhodnutí a právny procesný postup

pri rozhodovaní o nepripustení mal. A. do konania, by totiž v konečnom dôsledku

nič nemohlo zmeniť na situácii, že by súd musel v konečnom dôsledku rozhodovať o návrhu

J. R., ktorej však nesvedčí aktívna vecná legitimácia a návrh by musel byť bez ďalšieho

zamietnutý.“.

3. O trovách konania rozhodol okresný súd uznesením z 20. decembra 2012, ktorým

uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť odporcovi (Univerzitnej nemocnici M.) „trovy

konania vo výške 4.990,15 €“. O odvolaní sťažovateľky zo 14. januára 2013 rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 30. apríla 2013, ktorým „uznesenie

okresného súdu potvrdzuje“. Sťažovateľka namieta neústavnosť týchto rozhodnutí.

4. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Okresný súd Martin ani Krajský súd v Žiline pri rozhodovaní o náhrade trov

konania vôbec nepostupovali v súlade s... ustanovením a vôbec

nezohľadnili dôvody hodné osobitného zreteľa na strane mňa, sťažovateľky. Krajský súd...

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ťaživá sociálna situácia účastníka, ktorému

sa ukladá povinnosť nahradiť trovy konania, nemôže sama o sebe odôvodniť postup podľa

S takýmto konštatovaním sa v žiadnom prípade nemožno stotožniť.

Ako som už uviedla vo svojom odvolaní proti uzneseniu prvostupňového súdu,

dôvodmi hodnými osobitného zreteľa na mojej strane sú ťažká životná a finančná situácia,

v dôsledku ktorej nie je v mojich silách a reálnych možnostiach nahradiť odporcovi trovy

konania v súdom určenej výške. Svoje náklady spojené so zabezpečením základných

životných potrieb mojej rodiny som v odvolaní presne špecifikovala.

Už len zo základného ľudského a morálneho hľadiska nepovažujem za spravodlivé,

aby som bola ja, sťažovateľka, povinná nahradiť trovy konania odporcovi, ktorý

zanedbaním prevenčnej povinnosti spôsobil môjmu maloletému synovi A. závažné

poškodenie zdravia, v dôsledku čoho je do dnešného dňa v stave bdelej kómy, nevládny

a odkázaný na moju a manželovu denno-dennú 24 hodinovú starostlivosť. Mám za to, že

môj maloletý syn v takomto zúboženom stave je tiež dôvodom hodným osobitného zreteľa.“

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1/ Základné právo sťažovateľky na spravodlivé, zákonné a objektívne súdne konanie

vyplývajúce z Dohovoru... a ... uznesením Okresného súdu...

zo dňa 20. 12. 2012, sp. zn. -240 a uznesením Krajského súdu... zo dňa 30. 4.

2013, sp. zn. -285... porušené bolo.

2/ Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 30. 4. 2013, sp. zn. -285

a uznesenie Okresného súdu... zo dňa 20. 12. 2012, sp. zn. -240 zrušuje a vec

vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd... a Okresný súd... sú povinný uhradiť spoločne a nerozdielne

sťažovateľke trovy konania v sume 256,08 Eur...“

Súčasne požiadala „o odloženie vykonateľnosti uznesenia krajského súdu... zo dňa

30. 4. 2013...“.

6. Ako dôkazový materiál sťažovateľka predložila namietané uznesenia okresného

súdu z 20. decembra 2012, odvolanie zo 14. januára 2013 proti nemu a uznesenie krajského

súdu z 30. apríla 2013. Písomnosti uvedené v bode 2 (rozsudky v merite veci a list

z Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky) pripojila k inej sťažnosti podanej

ústavnému súdu pod sp. zn. ).

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval

na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2

. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. l

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

okresného súdu sp. zn. z 20. decembra 2012 a uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. apríla 2013.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

9. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,

že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis

). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem

iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo

vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých namieta a ktorý jej umožňuje

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie

svojho základného práva alebo slobody ().

10. O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k postupu

okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom

na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

11. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného a iného práva postupom

okresného súdu podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

12. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu a tiež práva na spravodlivý proces zaručených v a

dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

13. Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý

proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

14. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,

ak tak ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

(občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením

je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (, ).

15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

16. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky

uznesením sp. zn. z 30. apríla 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom

, resp. dohovoru.

17. Predmetom tejto časti sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie označených

práv tým, že vo veci konajúci krajský súd (a ani okresný súd) nerozhodol v súlade s jej

právnym názorom o trovách konania (namietala nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu

a naň nadväzujúcu interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy; pozri bod 4),

v dôsledku čoho mal aj krajský súd nesprávne rozhodnúť o trovách konania.

18. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

19. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata

základného práva priznaného a obdobne práva priznaného

dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde

a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,

aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia

o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len

v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným

postupom súdu dostať (napr. ). Úlohou ústavného súdu je sledovať,

či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané

rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia

niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže

zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z daného

pohľadu možno pokladať za udržateľné [obdobne , ,

(pozri tiež bod 15)].

20. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný

súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý

nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo

účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

21. Z judikatúry ústavného súdu (, ) vyplýva,

že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny

rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu

by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

22. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho

konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky

na jej priznanie ( ).

23. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napadaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté

aj iné základné právo.

24. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu

v zákone, a dospel tiež k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil

prvostupňové uznesenie, aj náležite odôvodnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský

súd po uvedení rozhodnutia okresného súdu oboznámil odvolaciu argumentáciu

sťažovateľky:

„Proti uzneseniu okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka,

ktorá žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie alebo toto

rozhodnutie zmeniť tak, že sa odporcovi náhrada trov konania nepriznáva. Podľa jej názoru

okresný súd nesprávne vyhodnotil podmienky pre aplikáciu Zdôraznila,

že spolu so svojím manželom sa nachádza v ťažkej životnej situácii, takmer na hranici

biedy. Obaja sú invalidní dôchodcovia, ich jediným zdrojom príjmu je jej invalidný

dôchodok v sume 284,- Eur mesačne a invalidný dôchodok jej manžela v sume 154,30 Eur

mesačne. Spláca úver poskytnutý S., a. s., ktorého zostatok ku dňu 9. 1. 2013 predstavuje

sumu 1.507,59 Eur. Okrem toho spláca ďalšie tri úvery poskytnuté P., ktorých zostatok ku

dňu 31. 1. 2013 predstavuje 926,21 Eur, 28,33 Eur a 325,51 Eur. Všetky úvery si zobrala na

to, aby mohla uhradiť náklady na starostlivosť o maloletého syna A. R. Spoločnosti B. ďalej

dlhuje nájomné v sume približne 3.000,- Eur. Z jej príjmu sú v rámci exekúcie vykonávané

zrážky. Mesačné výdavky na domácnosť predstavujú sumu 400,- Eur mesačne, výdavky na

syna dosahujú rovnakú výšku. Okresný súd mal tiež vyhodnotiť príčinu podania návrhu na

náhradu škody, ktorá spočívala v nesprávnom lekárskom postupe pri operácii jej syna A. R.

Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že zo strany ošetrujúcich lekárov, pracovníkov

odporcu došlo k hrubému porušeniu pracovných povinností. Za porušenie práv A. R. musí

plne zodpovedať odporca. Z uvedeného vyplýva aj výnimočnosť uplatneného nároku na

náhradu škody voči odporcovi, na ktorú mal prvostupňový súd prihliadať pri rozhodovaní o

trovách konania.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

„Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal uznesenie okresného

súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a bez nariadenia

pojednávania ( ) toto rozhodnutie podľa ako vecne

správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého

stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej

veci, pre rozhodnutie o trovách konania, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie

odôvodnil v súlade s ustanovením v spojení s

Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň

poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní

obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2

).

Na doplnenie krajský súd zdôrazňuje, že v sporovom konaní (ako je tomu v danom

prípade) sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu

vo veci ( ). Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať

náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa ustanovenia , podľa

ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov

konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,

ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,

ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie

výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol

prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu

neprimeranej tvrdosti zákona. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody

hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.

Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa možno prihliadať

k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom účastníkov konania. Je ale potrebné

vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť

aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Ťaživá

sociálna situácia účastníka, ktorému sa ukladá povinnosť nahradiť trovy konania, nemôže

sama osebe odôvodniť postup podľa Významnými z hľadiska aplikácie

uvedeného ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde,

postoj účastníkov v priebehu konania, charakter sporu a pod.

Posudzujúc všetky podstatné okolnosti, ktoré boli rozhodujúce pre uloženie

povinnosti na náhradu trov konania navrhovateľke, krajský súd nezistil dôvody

pre aplikáciu ustanovenia Navrhovateľka využila svoje právo na súdnu

ochranu za účelom odstránenia právnej neistoty v jej postavení a s cieľom dosiahnuť

úhradu vzniknutej škody. Vo veci bolo rozhodnuté v prospech odporcu, navrhovateľka bola

teda neúspešná, z ktorého dôvodu jej v zmysle vznikla povinnosť

nahradiť trovy konania úspešnému účastníkovi – odporcovi. Sociálna situácia

navrhovateľky nemohla byť bez ďalšieho pre posúdenie náhrady trov konania podstatná.

Odporca využil procesné prostriedky na svoju obranu, s čím mu vznikli náklady, na ktorých

úhradu má v zmysle nárok.

Pri posudzovaní podmienok pre aplikáciu nebolo možné

hodnotiť dôvodnosť podaného návrhu spôsobom ako na to poukazovala odvolateľka.

Vo veci samej bolo právoplatne rozhodnuté s tým, že súdy konštatovali nedôvodnosť

podaného návrhu. Krajskému súdu následne neprináležalo právo v rámci rozhodovania

o trovách konania revidovať skôr vyslovený názor o tom, že žaloba nie je opodstatnená

(a to bez ohľadu na dôvody, pre ktoré bol takýto záver konštatovaný).

Na základe uvedených úvah preto odvolací súd uzavrel, že napadnuté rozhodnutie

je vecne správne; ťaživá sociálna situácia účastníčky nemohla sama o sebe založiť postup

podľa

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa

(v spojení s ), podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,

súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý

si však náhradu trov odvolacieho konania postupom podľa neuplatnil,

resp., mu žiadne trovy nevznikli, preto bolo rozhodnuté spôsobom vyjadreným vo výroku

tohto uznesenia.“

25. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní obsahu a spôsobu odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok

ústavnej konfrontácie medzi námietkami sťažovateľky a napadnutým uznesením krajského

súdu z hľadiska možného porušenia základného práva podľa ( ods.

1 dohovoru) ústavný súd konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa

odvolací súd pridŕžal ustanovení § 212 ods. 1, § 219 ods. 1 a 2, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1

, ktoré umožňovalo zvoliť daný postup. Skutočnosť, že sa

sťažovateľka s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

26. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd

sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

v dokazovaní vykonanom vo veci rozhodujúcimi všeobecnými súdmi. Pretože namietané

rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené

na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

27. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania

musí byť z odôvodnenia konkrétneho rozhodnutia zrejmé, na základe akých právnych

predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí

ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade

bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom

korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane

odvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu,

teda použije. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd

rozhodol o náhrade trov konania tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne správne,

pričom trovy odvolacieho konania úspešnému odporcovi, ktorý si ich neuplatnil, nepriznal.

Závery krajského súdu nemožno považovať za jednostranné či obmedzené a vzhľadom na

ich odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.

28. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces,

m. m. , ).

29. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1

dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu

v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť v tejto

jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

30. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v rámci posudzovanej

veci nemohol preskúmať ústavnosť meritórnych rozhodnutí okresného súdu a krajského

súdu o zamietnutí žaloby (bod 2), pretože neboli predmetom konania, keďže sťažovateľka

o ich prieskum v tomto konaní nežiadala (pozri ).

Ústavného prieskumu týchto rozhodnutí sa sťažovateľka domáhala v iných konaniach

pred ústavným súdom (, resp. ), ktoré skončili odmietnutím

sťažnosti (), resp. odložením veci ().

31. Z hľadiska vecne nastoleného problému v konaní pred všeobecnými súdmi (t. j.

sporu v dôsledku závažného poškodenia zdravia maloletého syna A.) si je ústavný súd

vedomý značnej citlivosti nastoleného ústavného prieskumu, avšak tento sa mal/mohol

riešiť riadne podanou žalobou, resp. zákonom predvídaným súdnym prieskumom

meritórnych súdnych rozhodnutí (či už v rámci dovolacieho konania, resp. ústavného

prieskumu, pozri bod 30 in fine, pozn.), k čomu nedošlo, resp. síce došlo, ale právne

nečistým spôsobom. Nie bez právneho významu – pro futuro – v tomto ohľade bolo

pôsobenie advokáta sťažovateľky v pôvodnom konaní pred všeobecnými súdmi, ktorý je

podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval nekvalifikovanú právnu službu, ktorú je povinný vykonať advokát tak, aby ním

uskutočnené úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj podanie

kvalifikovanej súdnej žaloby, resp. zákonom predpokladané stanovenie aktívne

legitimovanej osoby žalobcu v súdnom konaní.

32. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013