Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 416/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. R., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 9 C

59/2010 z 25. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 21.

novembra 2012 a písomným oznámením Krajskej prokuratúry v Žiline o vybavení podnetu

na podanie mimoriadneho dovolania sp. zn. Kc 1/13 z 22. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013

doručená sťažnosť J. R., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. apríla 2012, rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. novembra

2012 a písomným oznámením Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská

prokuratúra“) o vybavení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania sp. zn. Kc 1/13 z

22. februára 2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka podala na okresnom

súde žalobu proti U. M. o náhradu škody v sume 300 000 €. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 25. apríla 2012 žalobu sťažovateľky zamietol. Dôvodom jej zamietnutia bola

skutočnosť, že sťažovateľka nebola aktívne legitimovaná na podanie takejto žaloby. Proti

rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie krajskému súdu, ktorý

rozsudkom sp. zn. z 21. novembra 2012 rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny potvrdil. Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, ako aj proti

rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka podnet na podanie mimoriadneho

dovolania, o ktorom na základe poverenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) rozhodla krajská prokuratúra tak, že ho odložila.

Sťažovateľka svojou sťažnosťou podanou ústavnému súdu napáda rozhodnutia okresného

súdu a krajského súdu, ako aj oznámenie krajskej prokuratúry, v ktorých vidí porušenie

svojich práv.

K rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu a k oznámeniu krajskej

prokuratúry sťažovateľka uvádza: „... v žiadnom prípade nesúhlasím s právnymi

stanoviskami prvostupňového a odvolacieho súdu a ani s rozhodnutím Krajskej prokuratúry

Žilina, v ktorom sa uvádza, že nebol dôvod na podanie mimoriadneho dovolania

a neprináleží mi aktívna legitimácia na podanie návrhu na náhradu škody. Zdôrazňujem, že

prvostupňový, odvolací súd aj krajská prokuratúra vyvodili nesprávny právny záver v

otázke mojej aktívnej vecnej legitimácie, ktorá je zakotvená v ustanovení § 28 o § 31

Zákona o rodine a zároveň aj ustanovením a nasl. “

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľky na spravodlivé, zákonné a objektívne súdne konanie

vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46

ods. 1 SR rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 25. 4. 2012, sp. zn.

, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 11. 2012 a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline zo dňa 21. 11. 2012, sp. zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

26. 11. 2012 a písomným oznámením Krajskej prokuratúry Žilina o vybavení podnetu

zo dňa 22. 2. 2013, sp. zn. Kc 1/13-7 porušené bolo.

2/ Písomné oznámenie Krajskej prokuratúry Žilina o vybavení podnetu zo dňa

22. 2. 2013, sp. zn. Kc 1/13-7, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 21. 11. 2012, sp. zn.

a rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 25. 4. 2012, sp. zn.

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.

3/ Krajská prokuratúra Žilina, Krajský súd v Žiline a Okresný súd Martin sú povinní

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 5000 EUR na účet právneho

zástupcu sťažovateľky.

4/ Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume

132,64 Eur... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. P...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o ústavnom súde, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ustanovenie § 25 ods. 2

upravuje aj ďalší dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti na

základe jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 25. apríla 2012

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity podľa , ktorý limituje právomoc ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tak, že

sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba

v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy použitím dostupných

a účinných prostriedkov právnej nápravy.

Ústavný súd preto vychádzal z toho, že v právnej veci sťažovateľky rozhodol

okresný súd rozsudkom sp. zn. z 25. apríla 2011, pričom proti tomuto rozsudku

sťažovateľka podala odvolanie. V dôsledku toho bola námietka porušenia označených

základných práv sťažovateľky uplatniteľná v rámci všeobecného súdnictva na základe

dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy a stala sa predmetom rozhodovania

krajského súdu v rámci odvolacieho konania na základe odvolania sťažovateľky. V rámci

odvolacieho konania krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny

názor vyjadril v rozsudku sp. zn. z 21. novembra 2012. Ústavný súd preto

zisťuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity nebolo v jeho právomoci preskúmanie

rozsudku okresného súdu, pretože toto patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti

s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd

podstatné a určujúce preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m.

, , ).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 21. novembra 2012

Sťažovateľka v tejto časti namietala porušenie svojich práv rozsudkom krajského

súdu, teda odvolacieho súdu. V rámci predbežného prerokovania jej sťažnosti ústavný súd

skúmal, či sú splnené podmienky jej prijatia na ďalšie konanie a či neexistuje zákonný

dôvod na jej odmietnutie. V tejto súvislosti zobral do úvahy, že jednou z podmienok prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení

alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom

zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako

podanej oneskorene ( ). V prípade podania sťažnosti po

uplynutí lehoty neumožňuje jej zmeškanie odpustiť vzhľadom na jej

kogentnú povahu (pozri napr. , , ).

Pri posudzovaní podmienky podania sťažnosti v dvojmesačnej lehote ústavný súd

zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. z 21. novembra 2012

nadobudol právoplatnosť 26. novembra 2012. Dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu uplynula 26. januára 2013. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu

doručená 26. apríla 2013, teda zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

3. K porušeniu označených práv oznámením krajskej prokuratúry o vybavení

podnetu na podanie mimoriadneho dovolania sp. zn. Kc 1/13 z 22. februára 2013

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal sťažnosťou sťažovateľky aj

v časti namietajúcej porušenie označených práv v dôsledku nevyhoveniu jej podnetu na

podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom proti rozsudkom okresného

súdu a krajského súdu.

V napadnutom oznámení krajskej prokuratúry konajúcej na základe poverenia

generálneho prokurátora sa okrem iného uvádza:

«V prejednávanej veci ide o konanie, ktoré možno začať len na základe návrhu,

nakoľko jeho predmetom je zaplatenie náhrady škody vo výške 300 000,- €. Žalobca okruh

účastníkov vymedzuje v žalobe. ...

Nesprávne určenie okruhu účastníkov konania v sporovom konaní nemôže súd

odstrániť z úradnej moci a nemôže o tomto nedostatku žalobcu ani poučiť v zmysle ,

pretože by išlo o poučenie o tzv. vecnej legitimácii, t. j. o tom, kto má byť podľa hmotného

práva účastníkom konania. Poučenie žalobcu o tom, koho by podľa hmotného práva mal

žalovať, totiž presahuje poučovaciu povinnosť súdu podľa a je v rozpore

so zásadou rovnosti účastníkov konania. Z tohto pohľadu je bezvýznamné, že podľa

hmotného práva by právo na náhradu škody mal uplatňovať niekto iný, než označený

žalobca. V tomto prípade ide totiž už o otázku tzv. vecnej legitimácie (aktívnej - ak sa týka

žalobcu, pasívnej - ak sa týka žalovaného), ktorá je predmetom dokazovania a ktorej

nedostatok je dôvodom pre zamietnutie žaloby. ...

V preskúmavanej veci je zrejmé, že navrhovateľka, zastúpená advokátom JUDr. N.

K., podala na Okresnom súde Martin nesprávnu žalobu, Snaha zameniť navrhovateľku za

aktívne vecne legitimovaného syna A., bola neúspešná vzhľadom na neudelenie súhlasu zo

strany odporcu. Nie je dovolené obchádzať chýbajúci súhlas protistrany postupom podľa §

92 ods. 1 , t j. pristúpením aktívne vecne legitimovaného subjektu do konania a

následným späťvzatím návrhu pôvodným, nesprávne žalujúcim účastníkom.

Z uvedených dôvodov som dospel k záveru, že podanie mimoriadneho dovolania

proti Vami napádaným rozhodnutiam z dôvodu odňatia možnosti navrhovateľky konať pred

súdom v dôsledku znemožnenia podať odvolanie proti uzneseniu z 25. 04. 2012, nie je

prípustné. I prípadné zrušenie napádaných rozhodnutí a správny procesný postup pri

rozhodovaní o nepripustení mal. A. do konania, by totiž v konečnom dôsledku nič nemohlo

zmeniť na situácii, že by súd musel v konečnom dôsledku rozhodovať o návrhu J. R., ktorej

však nesvedčí aktívna vecná legitimácia a návrh by musel byť bez ďalšieho zamietnutý.

Prípadné mimoriadne dovolanie by tak neviedlo k náprave, len by predlžovalo spor a stav

právnej neistoty a ako také je v danej veci neprípustné.

Pokiaľ ste v podnete na podanie mimoriadneho dovolania poukazovali na ust. § 28

a Zákona o rodine, a nasl. a , uvádzam, že

žiadne z týchto ustanovení nerieši pre daný spor aktívnu vecnú legitimáciu. Práve z ust. §

19 vyplýva, že i mal. A. R. bol spôsobilý byť účastníkom občianskeho súdneho konania,

tzn. mal procesnú subjektivitu. V zmysle nemal len procesnú spôsobilosť, tzn.

nemohol pred súdom samostatne konať.

Vaše ďalšie námietky, týkajúce sa použitia mena „A.“ namiesto „A.“ a nesprávne

uvedenie doby hospitalizácie mal. A. R., považujem pre preskúmavané konanie za

irelevantné, nespôsobujúce nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.»

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e

a nasl. . Z uvedených procesných ustanovení jednoznačne

vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého patrí výlučne

generálnemu prokurátorovi.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických

osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,

t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,

a preto generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na úvahe

generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie.

Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v okolnostiach prípadu sťažovateľky bolo písomné

oznámenie krajskej prokuratúry o vybavení jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania

sp. zn. Kc 1/13 z 22. februára 2013 zodpovedajúcim spôsobom zdôvodnené. Ústavný súd

v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania

nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (,

, , ).

Keďže nevyhovením podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania

generálnym prokurátorom proti namietaným rozhodnutiam okresného súdu a krajského

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky, ústavný súd túto časť

sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013