Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 416/2013
PDF · 179.92 KB
No categories available
II. ÚS 416/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. R., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 9 C
59/2010 z 25. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 233/2012 z 21.
novembra 2012 a písomným oznámením Krajskej prokuratúry v Žiline o vybavení podnetu
na podanie mimoriadneho dovolania sp. zn. Kc 1/13 z 22. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013
doručená sťažnosť J. R., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 59/2010 z 25. apríla 2012, rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 233/2012 z 21. novembra
2012 a písomným oznámením Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská
prokuratúra“) o vybavení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania sp. zn. Kc 1/13 z
22. februára 2013.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka podala na okresnom
súde žalobu proti U. M. o náhradu škody v sume 300 000 €. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
9 C 59/2010 z 25. apríla 2012 žalobu sťažovateľky zamietol. Dôvodom jej zamietnutia bola
skutočnosť, že sťažovateľka nebola aktívne legitimovaná na podanie takejto žaloby. Proti
rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie krajskému súdu, ktorý
rozsudkom sp. zn. 7 Co 233/2012 z 21. novembra 2012 rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdil. Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, ako aj proti
rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka podnet na podanie mimoriadneho
dovolania, o ktorom na základe poverenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) rozhodla krajská prokuratúra tak, že ho odložila.
Sťažovateľka svojou sťažnosťou podanou ústavnému súdu napáda rozhodnutia okresného
súdu a krajského súdu, ako aj oznámenie krajskej prokuratúry, v ktorých vidí porušenie
svojich práv.
K rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu a k oznámeniu krajskej
prokuratúry sťažovateľka uvádza: „... v žiadnom prípade nesúhlasím s právnymi
stanoviskami prvostupňového a odvolacieho súdu a ani s rozhodnutím Krajskej prokuratúry
Žilina, v ktorom sa uvádza, že nebol dôvod na podanie mimoriadneho dovolania
a neprináleží mi aktívna legitimácia na podanie návrhu na náhradu škody. Zdôrazňujem, že
prvostupňový, odvolací súd aj krajská prokuratúra vyvodili nesprávny právny záver v
otázke mojej aktívnej vecnej legitimácie, ktorá je zakotvená v ustanovení § 28 o § 31
Zákona o rodine a zároveň aj ustanovením § 18 a nasl. O. s. p.“
Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1/ Základné právo sťažovateľky na spravodlivé, zákonné a objektívne súdne konanie
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46
ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 25. 4. 2012, sp. zn.
9 C 59/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 11. 2012 a rozsudkom Krajského súdu
v Žiline zo dňa 21. 11. 2012, sp. zn. 7 Co/233/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
26. 11. 2012 a písomným oznámením Krajskej prokuratúry Žilina o vybavení podnetu
zo dňa 22. 2. 2013, sp. zn. Kc 1/13-7 porušené bolo.
2/ Písomné oznámenie Krajskej prokuratúry Žilina o vybavení podnetu zo dňa
22. 2. 2013, sp. zn. Kc 1/13-7, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 21. 11. 2012, sp. zn.
7 Co/233/2012 a rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 25. 4. 2012, sp. zn. 9 C 59/2010
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.
3/ Krajská prokuratúra Žilina, Krajský súd v Žiline a Okresný súd Martin sú povinní
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 5000 EUR na účet právneho
zástupcu sťažovateľky.
4/ Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume
132,64 Eur... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. P...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ustanovenie § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde upravuje aj ďalší dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti na
základe jej zjavnej neopodstatnenosti.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04,
I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).
1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 9 C 59/2010 z 25. apríla 2012
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje právomoc ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tak, že
sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba
v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy použitím dostupných
a účinných prostriedkov právnej nápravy.
Ústavný súd preto vychádzal z toho, že v právnej veci sťažovateľky rozhodol
okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 59/2010 z 25. apríla 2011, pričom proti tomuto rozsudku
sťažovateľka podala odvolanie. V dôsledku toho bola námietka porušenia označených
základných práv sťažovateľky uplatniteľná v rámci všeobecného súdnictva na základe
dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy a stala sa predmetom rozhodovania
krajského súdu v rámci odvolacieho konania na základe odvolania sťažovateľky. V rámci
odvolacieho konania krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny
názor vyjadril v rozsudku sp. zn. 7 Co 233/2011 z 21. novembra 2012. Ústavný súd preto
zisťuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity nebolo v jeho právomoci preskúmanie
rozsudku okresného súdu, pretože toto patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti
s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd
podstatné a určujúce preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m.
III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok
svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 7 Co 233/2012 z 21. novembra 2012
Sťažovateľka v tejto časti namietala porušenie svojich práv rozsudkom krajského
súdu, teda odvolacieho súdu. V rámci predbežného prerokovania jej sťažnosti ústavný súd
skúmal, či sú splnené podmienky jej prijatia na ďalšie konanie a či neexistuje zákonný
dôvod na jej odmietnutie. V tejto súvislosti zobral do úvahy, že jednou z podmienok prijatia
sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení
alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom
zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako
podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po
uplynutí lehoty zákon o ústavnom súde neumožňuje jej zmeškanie odpustiť vzhľadom na jej
kogentnú povahu (pozri napr. IV. ÚS 13/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Pri posudzovaní podmienky podania sťažnosti v dvojmesačnej lehote ústavný súd
zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 233/2012 z 21. novembra 2012
nadobudol právoplatnosť 26. novembra 2012. Dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu uplynula 26. januára 2013. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu
doručená 26. apríla 2013, teda zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
3. K porušeniu označených práv oznámením krajskej prokuratúry o vybavení
podnetu na podanie mimoriadneho dovolania sp. zn. Kc 1/13 z 22. februára 2013
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal sťažnosťou sťažovateľky aj
v časti namietajúcej porušenie označených práv v dôsledku nevyhoveniu jej podnetu na
podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom proti rozsudkom okresného
súdu a krajského súdu.
V napadnutom oznámení krajskej prokuratúry konajúcej na základe poverenia
generálneho prokurátora sa okrem iného uvádza:
«V prejednávanej veci ide o konanie, ktoré možno začať len na základe návrhu,
nakoľko jeho predmetom je zaplatenie náhrady škody vo výške 300 000,- €. Žalobca okruh
účastníkov vymedzuje v žalobe. ...
Nesprávne určenie okruhu účastníkov konania v sporovom konaní nemôže súd
odstrániť z úradnej moci a nemôže o tomto nedostatku žalobcu ani poučiť v zmysle § 5 OSP,
pretože by išlo o poučenie o tzv. vecnej legitimácii, t. j. o tom, kto má byť podľa hmotného
práva účastníkom konania. Poučenie žalobcu o tom, koho by podľa hmotného práva mal
žalovať, totiž presahuje poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 OSP a je v rozpore
so zásadou rovnosti účastníkov konania. Z tohto pohľadu je bezvýznamné, že podľa
hmotného práva by právo na náhradu škody mal uplatňovať niekto iný, než označený
žalobca. V tomto prípade ide totiž už o otázku tzv. vecnej legitimácie (aktívnej - ak sa týka
žalobcu, pasívnej - ak sa týka žalovaného), ktorá je predmetom dokazovania a ktorej
nedostatok je dôvodom pre zamietnutie žaloby. ...
V preskúmavanej veci je zrejmé, že navrhovateľka, zastúpená advokátom JUDr. N.
K., podala na Okresnom súde Martin nesprávnu žalobu, Snaha zameniť navrhovateľku za
aktívne vecne legitimovaného syna A., bola neúspešná vzhľadom na neudelenie súhlasu zo
strany odporcu. Nie je dovolené obchádzať chýbajúci súhlas protistrany postupom podľa §
92 ods. 1 OSP, t j. pristúpením aktívne vecne legitimovaného subjektu do konania a
následným späťvzatím návrhu pôvodným, nesprávne žalujúcim účastníkom.
Z uvedených dôvodov som dospel k záveru, že podanie mimoriadneho dovolania
proti Vami napádaným rozhodnutiam z dôvodu odňatia možnosti navrhovateľky konať pred
súdom v dôsledku znemožnenia podať odvolanie proti uzneseniu z 25. 04. 2012, nie je
prípustné. I prípadné zrušenie napádaných rozhodnutí a správny procesný postup pri
rozhodovaní o nepripustení mal. A. do konania, by totiž v konečnom dôsledku nič nemohlo
zmeniť na situácii, že by súd musel v konečnom dôsledku rozhodovať o návrhu J. R., ktorej
však nesvedčí aktívna vecná legitimácia a návrh by musel byť bez ďalšieho zamietnutý.
Prípadné mimoriadne dovolanie by tak neviedlo k náprave, len by predlžovalo spor a stav
právnej neistoty a ako také je v danej veci neprípustné.
Pokiaľ ste v podnete na podanie mimoriadneho dovolania poukazovali na ust. § 28
a § 31 Zákona o rodine, § 18 a nasl. OSP a § 11 Občianskeho zákonníka, uvádzam, že
žiadne z týchto ustanovení nerieši pre daný spor aktívnu vecnú legitimáciu. Práve z ust. §
19 OSP vyplýva, že i mal. A. R. bol spôsobilý byť účastníkom občianskeho súdneho konania,
tzn. mal procesnú subjektivitu. V zmysle § 20 OSP nemal len procesnú spôsobilosť, tzn.
nemohol pred súdom samostatne konať.
Vaše ďalšie námietky, týkajúce sa použitia mena „A.“ namiesto „A.“ a nesprávne
uvedenie doby hospitalizácie mal. A. R., považujem pre preskúmavané konanie za
irelevantné, nespôsobujúce nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.»
Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedených procesných ustanovení jednoznačne
vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého patrí výlučne
generálnemu prokurátorovi.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,
t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a preto generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na úvahe
generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie.
Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v okolnostiach prípadu sťažovateľky bolo písomné
oznámenie krajskej prokuratúry o vybavení jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania
sp. zn. Kc 1/13 z 22. februára 2013 zodpovedajúcim spôsobom zdôvodnené. Ústavný súd
v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania
nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01,
II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).
Keďže nevyhovením podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania
generálnym prokurátorom proti namietaným rozhodnutiam okresného súdu a krajského
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky, ústavný súd túto časť
sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. septembra 2013