Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 538/2010
PDF · 275.56 KB
No categories available
II. ÚS 538/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. L. T., V., zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K., vo
veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2 Co 158/2010 zo 17. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. L. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010
doručená sťažnosť Mgr. L. T., V. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj základného
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v
Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 158/2010 zo 17. júna 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu
Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) 29. marca 2010 sa V. K. (ďalej len
„navrhovateľ“) domáhal vydania predbežného opatrenia, ktorým by bola sťažovateľke
uložená povinnosť zdržať sa akéhokoľvek nakladania s v návrhu špecifikovanou
nehnuteľnosťou [chalupa v H. (ďalej len „sporná nehnuteľnosť“)] z dôvodu, že aj napriek
tomu, že navrhovateľ v prevažnej miere (4/5 z ceny) prispel na kúpu predmetnej spornej
nehnuteľnosti a spolu so sťažovateľkou tiež niekoľko rokov (od roku 2003, keď bola sporná
nehnuteľnosť zakúpená) zdieľal aj jej užívanie, sťažovateľka po vážnom úraze
navrhovateľa, ktorý si vyžadoval jeho sústavnú opateru, odmietala priznať, resp. popierala
akýkoľvek jeho nárok k tejto spornej nehnuteľnosti s odôvodnením, že na liste vlastníctva je
ako vlastníčka spornej nehnuteľnosti vedená iba ona, pričom navrhovateľ vo svojom návrhu
uviedol, že sa tak stalo po dohode so sťažovateľkou z dôvodu obavy prípadného neúspechu
jeho začínajúcich podnikateľských aktivít v čase kúpy spornej nehnuteľnosti. Navrhovateľ
v návrhu na vydanie predbežného opatrenia tiež uviedol: „Vzhľadom na to, že som stále
hospitalizovaný v nemocnici, hrozí mi za tohto stavu, keď odporkyňa hodlá zneužiť, že je
zapísaná ako výlučná vlastníčka nehnuteľností, nebezpečenstvo bezprostrednej ujmy a je tu
teda naliehavá potreba dočasne upraviť pomery medzi nami...“ Súčasne navrhovateľ
v návrhu na vydanie predbežného opatrenia uviedol, že návrhom na začatie konania –
žalobou vo veci samej sa mieni domáhať určenia spoluvlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti.
Okresný súd uznesením č. k. 15 C 51/2010-17 zo 7. apríla 2010 návrhu navrhovateľa
vyhovel a sťažovateľke zakázal nakladať so spornou nehnuteľnosťou a navrhovateľovi
súčasne uložil, aby do 30 dní podal návrh na určenie vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti. Na základe odvolania sťažovateľky proti rozhodnutiu okresného súdu, ktoré
odôvodnila tým, že okresný súd vôbec neskúmal, či na vydanie predbežného opatrenia boli
dané zákonné predpoklady, krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 158/2010 zo 17. júna 2010
uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka vyjadruje svoju nespokojnosť
s označeným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 2 Co 158/2010 zo 17. júna 2010, ktorú
zdôvodňuje tým, že krajský súd si iba osvojil, resp. sa stotožnil so závermi okresného súdu
bez toho, aby napravil jeho pochybenia, ktoré mali podľa sťažovateľky spočívať v tom, že
okresný súd nezisťoval, či sú dané zákonné predpoklady na vydanie predbežného opatrenia.
Podľa sťažovateľky v danom konkrétnom prípade absentovalo preukázanie právneho
vzťahu navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti, pretože podľa sťažovateľky poskytnutie jej
finančnej čiastky navrhovateľom na kúpu spornej nehnuteľnosti ešte nemôže bez ďalšieho
zakladať spoluvlastnícke právo navrhovateľa k tejto nehnuteľnosti, ktorej vlastníčkou je
podľa listu vlastníctva iba sťažovateľka, a uvedená okolnosť by podľa sťažovateľky mohla
maximálne zakladať iba právo navrhovateľa domáhať sa vrátenia peňazí, ktoré boli
poskytnuté sťažovateľke z jeho strany.
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že dôkazy, na ktoré sa odvolal krajský súd –
inzercia, v ktorej sťažovateľka ponúkala na predaj spornú nehnuteľnosť – a na podklade
ktorých krajský súd potvrdil predbežné opatrenie vydané okresným súdom, boli
navrhovateľom predložené až v rámci odvolacieho konania, a to aj napriek tomu, že ich ako
dôkazy „... osvedčujúce potrebnosť dočasnej úpravy pomerov mohol navrhovateľ doložiť už
v rámci prvostupňového konania. Prvostupňový súd teda nemal ničím preukázanú
potrebnosť dočasnej právnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania.“.
Sťažovateľka v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu tiež namietala, že krajský
súd síce odôvodnil potrebu vydania predbežného opatrenia aj tým, že by mohol byť
prípadne ohrozený výkon rozhodnutia, ak by sa navrhovateľ domáhal od sťažovateľky
zaplatenia časti kúpnej ceny, ktorú jej na kúpu spornej nehnuteľnosti mal poskytnúť. V tejto
súvislosti však sťažovateľka poukazuje na to, že uvedená argumentácia krajského súdu
neobstojí, pretože navrhovateľ sa návrhom vo veci samej nedomáha zaplatenia finančnej
čiastky, ale sa domáha určenia spoluvlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti
a alternatívne nahradenia prejavu vôle sťažovateľky s predajom spornej nehnuteľnosti
navrhovateľovi. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka namieta, že krajským súdom
aplikovaná právna norma bola vyložená spôsobom odporujúcim jej účelu a zmyslu.
Podľa sťažovateľky je napádané rozhodnutie krajského súdu arbitrárne aj z toho
dôvodu, že krajský súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 144/1997
v obdobnej veci, na ktoré sa odvolávala vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu okresného
súdu a podľa ktorého „... samotný dlh nemôže bez ďalšieho byť dôvodom na nariadenie
predbežného opatrenia. Medzi skutočnosti, ktoré osvedčujú, že výkon rozhodnutia by bol
ohrozený je predovšetkým také konanie odporcu, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty
jeho majetku, ktorý možno výkonom rozhodnutia postihnúť alebo iné konanie, ktoré
podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery.“. Podľa názoru
sťažovateľky aj v dôsledku toho, že krajský súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení
odchýlil od označenej judikatúry najvyššieho súdu bez toho, aby v odôvodnení svojho
uznesenia toto odchýlenie odôvodnil, možno ustáliť, že toto uznesenie krajského súdu je
arbitrárne.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky Mgr. L. T. na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces garantované čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné
práva na vlastnenie majetku garantované čl. 20 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 17. 6. 2010, spis. značka 2 Co/158/2010 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v zo dňa 17. 6. 2010, spis. značka 2 Co/158/2010 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke... trovy konania vo výške
254,88 € do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených práv podľa
ústavy, listiny a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co/158/2010 zo 17. júna
2010, ktorým krajský súd ako odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.
15 C/51/2010 zo 7. apríla 2010 o vydaní predbežného opatrenia.
1. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie
Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu v prvom rade namieta porušenie
svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu ktorého malo dôjsť
v príčinnej súvislosti s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 158/2010 zo 17. júna 2010,
a to tým, že (1.1) krajský súd založil svoje rozhodnutie na dôkazoch, ktoré neboli použité,
resp. o ktorých existenciu sa neopieralo ani prvostupňové rozhodnutie a ako prvý ich
zohľadnil až krajský súd, a aj tým, že (1.2) krajský súd podľa sťažovateľky nezohľadnil, že
na vydanie predbežného opatrenia nie sú naplnené všetky zákonné predpoklady, a to najmä,
že podľa sťažovateľky nebol osvedčený právny vzťah navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti
a neboli dané ani predpoklady, resp. procesný stav odôvodňujúci predpoklad, že by
sťažovateľka marila vykonateľnosť v budúcnosti vydaného súdneho rozhodnutia, a napokon
aj preto, že podľa sťažovateľky (1.3) krajský súd nezobral do úvahy sťažovateľkou
v odvolacom konaní označené rozhodnutie najvyššieho súdu v obdobnej veci, od právneho
názoru ktorého sa krajský súd podľa nej odchýlil bez toho, aby svoj odlišný právny názor aj
odôvodnil.
1.1 V súvislosti s tvrdením sťažovateľky o porušení jej práva na spravodlivé súdne
konanie tým, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach (inzercia o predaji
spornej nehnuteľnosti), ktoré boli po prvýkrát zohľadnené až týmto súdom konajúcim
v druhom stupni, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ak by krajský súd ako súd
odvolací aj skutočne ako prvý založil svoje rozhodnutie na dôvodoch, resp. dôkazoch, ktoré
by si obstaral výlučne sám, odňal by tým účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k nim.
Inými slovami, v takomto prípade by rozhodnutie vo veci účastníkov nevyplynulo zo
skutkových zistení a týmto zisteniam zodpovedajúcim právnym posúdeniam ustáleným
všeobecnými súdmi v rámci zákonom predpísaného dvojinštančného konania.
V danom prípade, tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu sp. zn. 2 Co 158/2010 zo 17. júna 2010, odvolanie proti rozhodnutiu
okresného súdu podala sťažovateľka, ktorá bola v procesnom postavení odporkyne, pričom
navrhovateľ sa k tomuto odvolaniu sťažovateľky písomne vyjadril s tým, že v tomto
vyjadrení poukázal na to, že sťažovateľka inzerovala predaj spornej nehnuteľnosti. Je
nepochybné, že k tejto skutočnosti, resp. k týmto faktom sa sťažovateľka nemala možnosť
vyjadriť, pretože krajský súd po vyjadrení sa navrhovateľa k odvolaniu sťažovateľky vec
prerokoval a rozhodol o nej bez nariadenia pojednávania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podotýka, že ak sa sťažovateľka domnieva, že
popísaným postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože sa
nemala možnosť vyjadriť, resp. zaujať stanovisko ku skutočnostiam, na ktoré navrhovateľ
poukázal až v odvolacom konaní, a práve tieto skutočnosti mali podľa nej zásadný vplyv na
rozhodnutie krajského súdu, sťažovateľka mala podľa názoru ústavného súdu z týchto
dôvodov možnosť domáhať sa preskúmania postupu krajského súdu využitím
mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu zmätočnosti uvedeného
v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku [ďalej aj „OSP“ (účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)].
Podústavné zákonné právne normy často vyjadrujú na zákonnej úrovni nejaký
ústavný princíp alebo hodnotu. Ustanovenie § 237 písm. f) OSP je odrazom ústavného
práva vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého má každý právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (základné
právo na spravodlivé súdne konanie). Na druhej strane ustanovenie § 239 ods. 3 OSP je
odrazom ústavného princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.
V konaniach o nariadenie predbežného opatrenia ide o dočasnú úpravu pomerov
medzi účastníkmi konania do doby právoplatného rozhodnutia v ich veci. Preto v týchto
prípadoch nemožno hovoriť o takej právnej istote účastníkov konania, ktorá by bola
nemenná, resp. nezvratná, pretože právny stav nastolený predbežným opatrením nie je pre
účastníkov konania definitívny. Inými slovami, v súvislosti s dočasnou úpravou pomerov
medzi účastníkmi konania predbežným opatrením nejde o takú právnu istotu, do ktorej by
nebolo možné zasiahnuť, resp. ktorú by nebolo možné revidovať prostredníctvom
mimoriadneho opravného prostriedku v záujme procesnej čistoty postupu prijatia takéhoto
rozhodnutia.
Napokon aj z ustanovenia § 242 ods. 1 OSP vyplýva, že dovolací súd je v rámci
dovolacieho konania „vždy“ povinný zo zákona prihliadať na procesné vady konania
upravené v § 237 OSP (aj keď ich účastník konania v dovolaní nenamietal), teda aj
v prípadoch, keď dovolanie inak prípustné nie je (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 221/2007, sp. zn. 6 Cdo 171/2010).
Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný
právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr.
I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného
súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
1.2 Základné právo na spravodlivé súdne konanie bolo napádaným uznesením
krajského súdu podľa sťažovateľky porušené aj tým, že toto rozhodnutie krajského súdu je
arbitrárne a nezákonné, pretože na vydanie predbežného opatrenia neboli podľa
sťažovateľky naplnené všetky zákonné predpoklady, keďže nebol osvedčený právny vzťah
navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti a neboli dané ani predpoklady, resp. procesný stav
odôvodňujúci predpoklad, že by sťažovateľka marila vykonateľnosť v budúcnosti vydaného
súdneho rozhodnutia.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Krajský súd napádané uznesenie odôvodnil takto:
„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
O. s. p. potvrdil.
Podľa ust. § 74 ods. 1 O. s. p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné
opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,
že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
Podľa ust. § 76 ods. 1 písm. e/ O. s. p. predbežným opatrením môže súd nariadiť
účastníkovi najmä, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami.
Podľa ust. § 75 ods. 2 O. s. p. návrh má okrem náležitostí návrhu podľa § 79 ods. 1
obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného
opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná
ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť
zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.
Predbežné opatrenie nie je konečné rozhodnutie a jeho účelom je dočasná úprava
práv a pomerov účastníkov. Nariadenie predbežného opatrenia je podľa zákonných
predpokladov uvedených v Občianskom súdnom poriadku prípustné a opodstatnené vtedy a/
keď sa tvrdí a osvedčí, že sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi, b/ tieto právne vzťahy
vyžadujú dočasnú úpravu, c/ táto dočasná úprava je potrebná, d/ sa v právnych vzťahoch
medzi účastníkmi vytvorí nenávratný stav, e/ sa neprimeraným spôsobom nezasahuje do
právnych vzťahov medzi účastníkmi, (účastník nie je obmedzený spôsobom neprimeraným
povahe veci).
Účelom inštitútu predbežného opatrenia je rýchla, pružná a účinná úprava situácie,
ktorá si vyžaduje okamžitý zásah súdu spočívajúci v dočasnej úprave pomerov účastníkov.
Nutnosť zabezpečenia práva takýmto spôsobom je daná, ak hrozí zánik alebo ohrozenie
práva a z toho dôvodu nemožno vyčkať na rozhodnutie vo veci samej, pričom ide však o
úpravu len dočasnú do doby rozhodnutia súdu vo veci samej. Návrhu na vydanie
predbežného opatrenia nemôže byť vyhovené, ak navrhovateľ neosvedčil potrebu dočasnej
úpravy pomerov účastníkov konania preukázaním aspoň pravdepodobnosti práva, ktoré má
byť zabezpečené a preukázaním, že je daná aspoň pravdepodobnosť ohrozenia tohto práva,
teda, aby neboli vážne pochybnosti o naliehavosti potreby navrhovanej dočasnej úpravy.
Danosť práva sa posudzuje podľa obsahu navrhovaného predbežného opatrenia vo vzťahu
k účastníkom konania ako nositeľom práv a povinností vyplývajúcich im z hmotného práva.
Pri rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia súd vykonáva dokazovanie
fakticky len v rozsahu vyplývajúcom z podaného návrhu a z listín pripojených
navrhovateľom k takémuto návrhu. K vyhoveniu návrhu stačí, aby navrhovateľ osvedčil
pravdivosť svojich tvrdení. Nie je nevyhnutné, aby súd ďalším doplnením dokazovania
preveril, či údaje vyplývajúce z predložených listinných dôkazov a tvrdení navrhovateľa
zodpovedajú skutočnému stavu. Takéto dokazovanie je podmienkou až pre rozhodnutie vo
veci samej. Účelom predbežného opatrenia je zachovanie existujúceho stavu do času
definitívneho vyriešenia sporu právoplatným súdnym rozhodnutím. V dôsledku toho súdy pri
rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia rozhodujú spravidla aj bez
výsluchu účastníkov (§ 75 ods. 7 O. s. p.). ...
Žalobca svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia podával z dôvodu dočasnej
úpravy pomerov účastníkov do doby, než sa právoplatne rozhodne o žalobe vo veci samej o
určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktorú žalobca podal na Okresnom
súde Košice-okolie dňa 6. 5. 2010. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že
úmysel žalovanej predať spornú nehnuteľnosť je preukázaný aj inzerciami žalovanej na
www.inzercia.sk <http://www.inzercia.sk> z 22. 2. 2010 a z januára 2010 na
www.hyperinzercia.sk., kde bol uvedený aj telefonický kontakt a taktiež bola aj fotografia
spornej nehnuteľnosti. Z uvedeného vyplýva, že obava žalobcu, že žalovaná predmetnú
nehnuteľnosť môže odpredať je dôvodná a preto odvolací súd mal za to, že žalobca osvedčil
konanie žalovanej, ktoré by mohlo smerovať k nakladaniu s predmetom sporu. Preto pokiaľ
súd prvého stupňa dôvodnosť návrhu posudzoval z hľadiska splnenia podmienok na vydanie
predbežného opatrenia z dôvodu dočasnej úpravy pomerov účastníkov, jeho postup bol
správny.
Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade boli splnené podmienky na vydanie
predbežného opatrenia aj z dôvodu obavy, že by výkon budúceho súdneho rozhodnutia bol
ohrozený, pretože prevažnú časť z kúpnej ceny za nehnuteľnosť v sume 13.277,56 eur
zaplatil žalobca z finančných prostriedkov, ktoré mu darovala jeho matka, Čo potvrdila aj
žalovaná v podanom odvolaní, keď uviedla, že žalobca má právo domáhať sa vrátenia
peňazí, ktoré boli poskytnuté žalovanej z jeho strany a preto v prípade predaja spornej
nehnuteľnosti žalovanou počas prebiehajúceho konania by mohlo dôjsť k zhoršeniu
postavenia žalobcu ako účastníka konania a bol by teda ohrozený aj výkon rozhodnutia v
prípade, ak by žalobca sa domáhal voči žalovanej vrátenia časti kúpnej ceny za
nehnuteľnosti, ktorú zaplatil.
Žalobcom navrhované predbežné opatrenie sleduje zabezpečenie účelu občianskeho
súdneho konania v tomto konkrétnom prípade. Toto zabezpečenie spočíva vo vytvorení
situácie pre efektívne využitie procesných mechanizmov slúžiacich na to, aby sa
pokračovalo v konaní bez ďalšieho porušovania alebo ohrozovania práva o ochranu
ktorého sa žiada, bez toho, aby sa v konaní vo veci samej nedosiahol výsledok, ktorý už
neovplyvní hmotnoprávne postavenie účastníkov konania. Výrok predbežného opatrenia
zabráni vzniku a rozširovaniu škody, inej ujmy alebo zhoršovaniu právnej pozície žalobcu
do tej miery, že sa mu ešte oplatí uchádzať sa o konečnú súdnu ochranu. Potrebnosť sa
prejavuje v tom, že definitívna súdna ochrana ako svoj procesný predstupeň vyžaduje aj
dočasnú ochranu (súdna procesná prevencia). Navrhovaným predbežným opatrením sa
nevytvorí nenávratný stav, ide o dočasnú úpravu pomerov.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že v tomto prípade
boli splnené podmienky pre vydanie predbežného opatrenia z dôvodu potreby dočasnej
úpravy pomerov účastníkov konania, ako aj z dôvodu obavy, že by výkon súdneho
rozhodnutia bol ohrozený. Je potrebné uviesť, že nariadeným predbežným opatrením
žalovanej nevznikne žiadna ujma, nakoľko môže užívať predmetné nehnuteľnosti, avšak
nesmie s nimi nakladať, najmä ich predať, zameniť, zriadiť k nim záložné práva, alebo inak
zaťažiť a prenechať ich do nájmu.“
V súvislosti s preskúmavaním predbežných opatrení ústavný súd podotýka, že
posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do
rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov,
a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežného
opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len
za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu. Aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť
totiž rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu,
resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný
podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí
byť najmä náležite odôvodnené.
Z ustanovenia § 74 ods. 1 OSP vyplývajú dve alternatívy, v prípade výskytu ktorých
môže súd nariadiť predbežné opatrenie, a to v prípade, keď si to vyžaduje dočasná úprava
pomerov medzi účastníkmi konania, alebo v prípade, že je tu daná obava z budúceho
možného ohrozenia výkonu rozhodnutia vo veci samej.
Podľa § 75 ods. 6 OSP súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez
výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 75 ods. 8 OSP o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez
vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd
ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené.
Podľa § 76 ods. 4 OSP ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom
rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a s právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať.
Podľa § 221 ods. 3 OSP ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti uzneseniu
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, zruší rozhodnutie, len ak zastavuje konanie.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vzhľadom na
to, že v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia sa pre krátkosť času spravidla
nevykonáva dokazovanie, musia byť dôvody uvedené už v návrhu na vydanie predbežného
opatrenia súdom prvého stupňa, ako aj súdom druhého stupňa považované za dostatočne
presvedčivé a navrhovateľom preukázané, aby mohlo byť návrhu na vydanie predbežného
opatrenia vyhovené v celom rozsahu, pričom súd už ďalšie dôvody nemusí uvádzať. Ak sa s
týmito dôvodmi vyplývajúcimi už z návrhu stotožní a uzná ich za dostatočné aj súd druhého
stupňa, rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia potvrdí, v opačnom prípade musí
rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia zrušiť a konanie zastaviť. Inými slovami,
dôvodnosť, presvedčivosť a preukázateľnosť dôvodov na vydanie predbežného opatrenia
uvedených už v návrhu na jeho vydanie posudzuje najskôr súd prvého stupňa a v prípade
podania odvolania ich ešte raz prehodnocuje aj súd druhého stupňa, ktorý v prípade
stotožnenia sa s názorom súdu prvého predbežné opatrenie potvrdí, pretože v opačnom
prípade ho zruší a konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia zastaví.
Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva stotožnenie sa s názorom
okresného súdu o dôvodnosti vydania predbežného opatrenia z dôvodu nutnosti dočasne
upraviť pomery medzi účastníkmi konania (navrhovateľom a sťažovateľkou), tak ako to
vyžaduje prvá veta § 74 ods. 1 OSP. Navyše krajský súd dospel k záveru o naplnení
predpokladov na vydanie predbežného opatrenia aj podľa druhej alternatívy predpokladanej
§ 74 ods. 1 OSP, a to, že je tu navyše daná obava, že v dôsledku správania sťažovateľky (na
ktoré vo svojom vyjadrení k odvolaniu sťažovateľky poukázal navrhovateľ – pokus o predaj
spornej nehnuteľnosti sťažovateľkou) by mohol byť ohrozený aj výkon rozhodnutia
vydaného vo veci samej.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky o neexistencii právneho vzťahu
navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti, a teda o neexistencii zákonného dôvodu na vydanie
predbežného opatrenia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že táto otázka bude
predmetom dokazovania až v konaní o veci samej, keďže v rámci konania o vydanie
predbežného opatrenia sa dokazovanie nevykonáva, a navyše návrh na vydanie predbežného
opatrenia bol podaný predtým, ako bol podaný návrh vo veci samej (takže nemohli byť
známe ani dôkazy z konania o veci samej). Takže dôvody na vydanie predbežného opatrenia
uvádzané v návrhu na vydanie predbežného opatrenia navrhovateľom boli dostatočne
presvedčivé aj pre krajský súd, keďže sťažovateľka v odvolaní proti predbežnému opatreniu
síce formálne poprela existenciu „právneho vzťahu medzi účastníkmi konania“ s tým, že
ako vlastníčka spornej nehnuteľnosti je v liste vlastníctva vedená iba ona, čo podporila aj jej
stotožnením sa s konštatovaním navrhovateľa, že „... bolo aj jeho vôľou, aby vlastnícke
právo k nehnuteľnosti nadobudla výlučne odporkyňa (rozumej sťažovateľka, pozn.)“, čím
v podstate sťažovateľka prisvedčila navrhovateľovi, že pri vzniku jej vlastníckeho práva
k spornej nehnuteľnosti spolupôsobil, resp. bol účastný aj navrhovateľ. Okrem toho
sťažovateľka takto formálne poprela iba existenciu vlastníckeho právneho vzťahu
navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti, ale vyslovene nepoprela, resp. nevyvrátila existenciu
navrhovateľom tvrdeného faktického vzťahu k spornej nehnuteľnosti, a to je jeho
niekoľkoročné užívanie tejto nehnuteľnosti spolu so sťažovateľkou. V tejto súvislosti
ústavný súd poznamenáva, že Občiansky súdny poriadok v súvislosti s vydaním
predbežného opatrenia nepojednáva iba o nutnosti úpravy „právnych vzťahov“ účastníkov
konania, ale pojednáva vo všeobecnosti o nutnosti dočasnej úpravy „pomerov“ účastníkov
konania. Napokon sťažovateľka nepoprela ani existenciu iného právneho zmluvného (aj keď
zrejme iba ústneho) vzťahu medzi ňou a navrhovateľom, a to existenciu peňažnej pôžičky.
Pokiaľ ide o faktický vzťah medzi navrhovateľom a sťažovateľkou a s tým súvisiaci
faktický vzťah navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti, je nepochybné, že Občiansky súdny
poriadok síce neupravuje otázku majetkovoprávneho vyporiadania medzi druhom a družkou
po ukončení ich spolužitia, avšak podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka
občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa
spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im
najbližšie. Vzhľadom na to, že navrhovateľ a sťažovateľka sa spolu združili, aby žili
v pomere druh a družka, pričom toto ich spolužitie trvalo 14 rokov, bolo by možné mať za
to, že ich zámer spoločného zdieľania osobného života bol spojený aj so zámerom
o dosiahnutie spoločného hospodárskeho prospechu. Ústavný súd však v tejto súvislosti
poukazuje na skutočnosť, že táto otázka bude predmetom skutkových a právnych úvah
všeobecných súdov až v konaní o veci samej.
Ústavný súd považuje za neopodstatnenú aj argumentáciu sťažovateľky
o arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu aj z dôvodu, že podľa jej názoru neboli splnené
zákonné dôvody na vydanie predbežného opatrenia ani kvôli tomu, že by správanie
sťažovateľky ohrozovalo výkon budúceho rozhodnutia vo veci samej, keďže takýto záver
by podľa jej názoru prichádzal do úvahy iba v prípade, ak by sa navrhovateľ návrhom
vo veci samej domáhal zaplatenia finančnej sumy (ktorej požičanie sťažovateľka
nepoprela), čoho sa však navrhovateľ podľa sťažovateľky nedomáha. V tejto súvislosti
ústavný súd opakovane podotýka, že návrh na vydanie predbežného opatrenia bol
navrhovateľom podaný pred podaním samotného návrhu vo veci samej, z ktorého mohol
byť zrejmý žalobný petit, a aj keď už v čase rozhodovania krajského súdu bol už návrh
navrhovateľa vo veci samej podaný, stále nebolo o tomto návrhu meritórne rozhodnuté,
a teda sú stále zachované procesné práva navrhovateľa aj v súvislosti s jeho právom
disponovania s návrhom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa dostatočne
vysporiadal zo všetkými skutočnosťami podstatným pre rozhodnutie a jeho skutkové
a právne závery nemožno považovať za svojvoľné, neopodstatnené, arbitrárne či
z ústavného hľadiska neudržateľné.
Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv
a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu
pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré
nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom
poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Vyhovenie návrhu na vydanie
predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
1.3 Napokon sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na
spravodlivé súdne konanie aj z dôvodu, že krajský súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol
na rozhodnutie najvyššieho súdu podľa sťažovateľky v obdobnej veci, na ktoré sa v
odvolacom konaní sťažovateľka odvolávala, resp. ktorým argumentovala.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov. Z ústavnej kompetencie súdov
interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu
judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný
odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohol predstavovať
zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol
dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia
v prerokovávanej veci. Nemožno však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov
v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona
vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za podmienky, že ich
zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na
konkrétny prípad (III. ÚS 346/05, III. ÚS 284/05, IV. ÚS 267/05).
Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na závery vyslovené už v bode 1.2 tohto
rozhodnutia, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy
Keďže sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta porušenie čl. 1
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy (t. j. v spojení s porušením základného práva
na spravodlivé súdne konanie), vzhľadom na nezistenie porušenia základného práva na
spravodlivé súdne konanie nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy, preto ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok
V súvislosti s vydaním predbežného opatrenia, resp. potvrdením jeho vydania
napádaným rozhodnutím krajského súdu sťažovateľka namieta, že bolo zasiahnuté aj do jej
vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.
V tejto súvislosti ústavný súd opakovane poznamenáva, že účelom predbežného
opatrenia je iba dočasná úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach
a povinnostiach účastníkov konania o predbežnom opatrení bude v rozhodnutí vo veci samej
rozhodnuté inak než v konaní o predbežnom opatrení. Predbežné opatrenia s ohľadom na
ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov
konania, lebo rozhodnutia o nich, ako už bolo uvedené, nemusia zodpovedať konečnému
meritórnemu rozhodnutiu, keďže ich trvanie je obmedzené.
Vzhľadom na to, že napádaným rozhodnutím krajského súdu nebolo ešte
s definitívnou platnosťou rozhodnuté o vlastníckom práve sťažovateľky k spornej
nehnuteľnosti a týmto rozhodnutím jej teda ani nemohlo byť toto vlastnícke právo odňaté,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2010