Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 538/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. L. T., V., zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K., vo

veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

, Listiny základných práv a slobôd

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

spojení s , ako aj základného práva vlastniť majetok

zaručeného v uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo 17. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. L. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010

doručená sťažnosť Mgr. L. T., V. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s , ako aj základného

práva vlastniť majetok zaručeného v uznesením Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu

Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) 29. marca 2010 sa V. K. (ďalej len

„navrhovateľ“) domáhal vydania predbežného opatrenia, ktorým by bola sťažovateľke

uložená povinnosť zdržať sa akéhokoľvek nakladania s v návrhu špecifikovanou

nehnuteľnosťou [chalupa v H. (ďalej len „sporná nehnuteľnosť“)] z dôvodu, že aj napriek

tomu, že navrhovateľ v prevažnej miere (4/5 z ceny) prispel na kúpu predmetnej spornej

nehnuteľnosti a spolu so sťažovateľkou tiež niekoľko rokov (od roku 2003, keď bola sporná

nehnuteľnosť zakúpená) zdieľal aj jej užívanie, sťažovateľka po vážnom úraze

navrhovateľa, ktorý si vyžadoval jeho sústavnú opateru, odmietala priznať, resp. popierala

akýkoľvek jeho nárok k tejto spornej nehnuteľnosti s odôvodnením, že na liste vlastníctva je

ako vlastníčka spornej nehnuteľnosti vedená iba ona, pričom navrhovateľ vo svojom návrhu

uviedol, že sa tak stalo po dohode so sťažovateľkou z dôvodu obavy prípadného neúspechu

jeho začínajúcich podnikateľských aktivít v čase kúpy spornej nehnuteľnosti. Navrhovateľ

v návrhu na vydanie predbežného opatrenia tiež uviedol: „Vzhľadom na to, že som stále

hospitalizovaný v nemocnici, hrozí mi za tohto stavu, keď odporkyňa hodlá zneužiť, že je

zapísaná ako výlučná vlastníčka nehnuteľností, nebezpečenstvo bezprostrednej ujmy a je tu

teda naliehavá potreba dočasne upraviť pomery medzi nami...“ Súčasne navrhovateľ

v návrhu na vydanie predbežného opatrenia uviedol, že návrhom na začatie konania –

žalobou vo veci samej sa mieni domáhať určenia spoluvlastníckeho práva k spornej

nehnuteľnosti.

Okresný súd uznesením č. k. -17 zo 7. apríla 2010 návrhu navrhovateľa

vyhovel a sťažovateľke zakázal nakladať so spornou nehnuteľnosťou a navrhovateľovi

súčasne uložil, aby do 30 dní podal návrh na určenie vlastníckeho práva k spornej

nehnuteľnosti. Na základe odvolania sťažovateľky proti rozhodnutiu okresného súdu, ktoré

odôvodnila tým, že okresný súd vôbec neskúmal, či na vydanie predbežného opatrenia boli

dané zákonné predpoklady, krajský súd uznesením sp. zn. zo 17. júna 2010

uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka vyjadruje svoju nespokojnosť

s označeným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. zo 17. júna 2010, ktorú

zdôvodňuje tým, že krajský súd si iba osvojil, resp. sa stotožnil so závermi okresného súdu

bez toho, aby napravil jeho pochybenia, ktoré mali podľa sťažovateľky spočívať v tom, že

okresný súd nezisťoval, či sú dané zákonné predpoklady na vydanie predbežného opatrenia.

Podľa sťažovateľky v danom konkrétnom prípade absentovalo preukázanie právneho

vzťahu navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti, pretože podľa sťažovateľky poskytnutie jej

finančnej čiastky navrhovateľom na kúpu spornej nehnuteľnosti ešte nemôže bez ďalšieho

zakladať spoluvlastnícke právo navrhovateľa k tejto nehnuteľnosti, ktorej vlastníčkou je

podľa listu vlastníctva iba sťažovateľka, a uvedená okolnosť by podľa sťažovateľky mohla

maximálne zakladať iba právo navrhovateľa domáhať sa vrátenia peňazí, ktoré boli

poskytnuté sťažovateľke z jeho strany.

Okrem tohto sťažovateľka namieta, že dôkazy, na ktoré sa odvolal krajský súd –

inzercia, v ktorej sťažovateľka ponúkala na predaj spornú nehnuteľnosť – a na podklade

ktorých krajský súd potvrdil predbežné opatrenie vydané okresným súdom, boli

navrhovateľom predložené až v rámci odvolacieho konania, a to aj napriek tomu, že ich ako

dôkazy „... osvedčujúce potrebnosť dočasnej úpravy pomerov mohol navrhovateľ doložiť už

v rámci prvostupňového konania. Prvostupňový súd teda nemal ničím preukázanú

potrebnosť dočasnej právnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania.“.

Sťažovateľka v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu tiež namietala, že krajský

súd síce odôvodnil potrebu vydania predbežného opatrenia aj tým, že by mohol byť

prípadne ohrozený výkon rozhodnutia, ak by sa navrhovateľ domáhal od sťažovateľky

zaplatenia časti kúpnej ceny, ktorú jej na kúpu spornej nehnuteľnosti mal poskytnúť. V tejto

súvislosti však sťažovateľka poukazuje na to, že uvedená argumentácia krajského súdu

neobstojí, pretože navrhovateľ sa návrhom vo veci samej nedomáha zaplatenia finančnej

čiastky, ale sa domáha určenia spoluvlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti

a alternatívne nahradenia prejavu vôle sťažovateľky s predajom spornej nehnuteľnosti

navrhovateľovi. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka namieta, že krajským súdom

aplikovaná právna norma bola vyložená spôsobom odporujúcim jej účelu a zmyslu.

Podľa sťažovateľky je napádané rozhodnutie krajského súdu arbitrárne aj z toho

dôvodu, že krajský súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

v obdobnej veci, na ktoré sa odvolávala vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu okresného

súdu a podľa ktorého „... samotný dlh nemôže bez ďalšieho byť dôvodom na nariadenie

predbežného opatrenia. Medzi skutočnosti, ktoré osvedčujú, že výkon rozhodnutia by bol

ohrozený je predovšetkým také konanie odporcu, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty

jeho majetku, ktorý možno výkonom rozhodnutia postihnúť alebo iné konanie, ktoré

podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery.“. Podľa názoru

sťažovateľky aj v dôsledku toho, že krajský súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení

odchýlil od označenej judikatúry najvyššieho súdu bez toho, aby v odôvodnení svojho

uznesenia toto odchýlenie odôvodnil, možno ustáliť, že toto uznesenie krajského súdu je

arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky Mgr. L. T. na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods.

1 a právo na spravodlivý proces garantované

Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v spojení s , ako aj základné

práva na vlastnenie majetku garantované SR uznesením Krajského súdu v

Košiciach zo dňa 17. 6. 2010, spis. značka porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v zo dňa 17. 6. 2010, spis. značka sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke... trovy konania vo výške

254,88 € do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených práv podľa

, listiny a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. zo 17. júna

2010, ktorým krajský súd ako odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.

zo 7. apríla 2010 o vydaní predbežného opatrenia.

1. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu v prvom rade namieta porušenie

svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu ktorého malo dôjsť

v príčinnej súvislosti s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 17. júna 2010,

a to tým, že (1.1) krajský súd založil svoje rozhodnutie na dôkazoch, ktoré neboli použité,

resp. o ktorých existenciu sa neopieralo ani prvostupňové rozhodnutie a ako prvý ich

zohľadnil až krajský súd, a aj tým, že (1.2) krajský súd podľa sťažovateľky nezohľadnil, že

na vydanie predbežného opatrenia nie sú naplnené všetky zákonné predpoklady, a to najmä,

že podľa sťažovateľky nebol osvedčený právny vzťah navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti

a neboli dané ani predpoklady, resp. procesný stav odôvodňujúci predpoklad, že by

sťažovateľka marila vykonateľnosť v budúcnosti vydaného súdneho rozhodnutia, a napokon

aj preto, že podľa sťažovateľky (1.3) krajský súd nezobral do úvahy sťažovateľkou

v odvolacom konaní označené rozhodnutie najvyššieho súdu v obdobnej veci, od právneho

názoru ktorého sa krajský súd podľa nej odchýlil bez toho, aby svoj odlišný právny názor aj

odôvodnil.

1.1 V súvislosti s tvrdením sťažovateľky o porušení jej práva na spravodlivé súdne

konanie tým, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach (inzercia o predaji

spornej nehnuteľnosti), ktoré boli po prvýkrát zohľadnené až týmto súdom konajúcim

v druhom stupni, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ak by krajský súd ako súd

odvolací aj skutočne ako prvý založil svoje rozhodnutie na dôvodoch, resp. dôkazoch, ktoré

by si obstaral výlučne sám, odňal by tým účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k nim.

Inými slovami, v takomto prípade by rozhodnutie vo veci účastníkov nevyplynulo zo

skutkových zistení a týmto zisteniam zodpovedajúcim právnym posúdeniam ustáleným

všeobecnými súdmi v rámci zákonom predpísaného dvojinštančného konania.

V danom prípade, tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu sp. zn. zo 17. júna 2010, odvolanie proti rozhodnutiu

okresného súdu podala sťažovateľka, ktorá bola v procesnom postavení odporkyne, pričom

navrhovateľ sa k tomuto odvolaniu sťažovateľky písomne vyjadril s tým, že v tomto

vyjadrení poukázal na to, že sťažovateľka inzerovala predaj spornej nehnuteľnosti. Je

nepochybné, že k tejto skutočnosti, resp. k týmto faktom sa sťažovateľka nemala možnosť

vyjadriť, pretože krajský súd po vyjadrení sa navrhovateľa k odvolaniu sťažovateľky vec

prerokoval a rozhodol o nej bez nariadenia pojednávania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podotýka, že ak sa sťažovateľka domnieva, že

popísaným postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože sa

nemala možnosť vyjadriť, resp. zaujať stanovisko ku skutočnostiam, na ktoré navrhovateľ

poukázal až v odvolacom konaní, a práve tieto skutočnosti mali podľa nej zásadný vplyv na

rozhodnutie krajského súdu, sťažovateľka mala podľa názoru ústavného súdu z týchto

dôvodov možnosť domáhať sa preskúmania postupu krajského súdu využitím

mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu zmätočnosti uvedeného

v [ďalej aj „OSP“ (účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)].

Podústavné zákonné právne normy často vyjadrujú na zákonnej úrovni nejaký

ústavný princíp alebo hodnotu. Ustanovenie je odrazom ústavného

práva vyjadreného v , podľa ktorého má každý právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (základné

právo na spravodlivé súdne konanie). Na druhej strane ustanovenie je

odrazom ústavného princípu právnej istoty podľa .

V konaniach o nariadenie predbežného opatrenia ide o dočasnú úpravu pomerov

medzi účastníkmi konania do doby právoplatného rozhodnutia v ich veci. Preto v týchto

prípadoch nemožno hovoriť o takej právnej istote účastníkov konania, ktorá by bola

nemenná, resp. nezvratná, pretože právny stav nastolený predbežným opatrením nie je pre

účastníkov konania definitívny. Inými slovami, v súvislosti s dočasnou úpravou pomerov

medzi účastníkmi konania predbežným opatrením nejde o takú právnu istotu, do ktorej by

nebolo možné zasiahnuť, resp. ktorú by nebolo možné revidovať prostredníctvom

mimoriadneho opravného prostriedku v záujme procesnej čistoty postupu prijatia takéhoto

rozhodnutia.

Napokon aj z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je v rámci

dovolacieho konania „vždy“ povinný zo zákona prihliadať na procesné vady konania

upravené v (aj keď ich účastník konania v dovolaní nenamietal), teda aj

v prípadoch, keď dovolanie inak prípustné nie je (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. , sp. zn. ).

Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný

právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr.

, , ), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného

súdu o sťažnosti podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

( ).

1.2 Základné právo na spravodlivé súdne konanie bolo napádaným uznesením

krajského súdu podľa sťažovateľky porušené aj tým, že toto rozhodnutie krajského súdu je

arbitrárne a nezákonné, pretože na vydanie predbežného opatrenia neboli podľa

sťažovateľky naplnené všetky zákonné predpoklady, keďže nebol osvedčený právny vzťah

navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti a neboli dané ani predpoklady, resp. procesný stav

odôvodňujúci predpoklad, že by sťažovateľka marila vykonateľnosť v budúcnosti vydaného

súdneho rozhodnutia.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Krajský súd napádané uznesenie odôvodnil takto:

„Odvolací súd prejednal vec podľa , bez nariadenia

pojednávania ( ) a uznesenie ako vecne správne podľa

potvrdil.

Podľa ust. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné

opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,

že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa ust. predbežným opatrením môže súd nariadiť

účastníkovi najmä, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami.

Podľa ust. návrh má okrem náležitostí návrhu podľa

obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného

opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná

ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť

zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.

Predbežné opatrenie nie je konečné rozhodnutie a jeho účelom je dočasná úprava

práv a pomerov účastníkov. Nariadenie predbežného opatrenia je podľa zákonných

predpokladov uvedených v prípustné a opodstatnené vtedy a/

keď sa tvrdí a osvedčí, že sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi, b/ tieto právne vzťahy

vyžadujú dočasnú úpravu, c/ táto dočasná úprava je potrebná, d/ sa v právnych vzťahoch

medzi účastníkmi vytvorí nenávratný stav, e/ sa neprimeraným spôsobom nezasahuje do

právnych vzťahov medzi účastníkmi, (účastník nie je obmedzený spôsobom neprimeraným

povahe veci).

Účelom inštitútu predbežného opatrenia je rýchla, pružná a účinná úprava situácie,

ktorá si vyžaduje okamžitý zásah súdu spočívajúci v dočasnej úprave pomerov účastníkov.

Nutnosť zabezpečenia práva takýmto spôsobom je daná, ak hrozí zánik alebo ohrozenie

práva a z toho dôvodu nemožno vyčkať na rozhodnutie vo veci samej, pričom ide však o

úpravu len dočasnú do doby rozhodnutia súdu vo veci samej. Návrhu na vydanie

predbežného opatrenia nemôže byť vyhovené, ak navrhovateľ neosvedčil potrebu dočasnej

úpravy pomerov účastníkov konania preukázaním aspoň pravdepodobnosti práva, ktoré má

byť zabezpečené a preukázaním, že je daná aspoň pravdepodobnosť ohrozenia tohto práva,

teda, aby neboli vážne pochybnosti o naliehavosti potreby navrhovanej dočasnej úpravy.

Danosť práva sa posudzuje podľa obsahu navrhovaného predbežného opatrenia vo vzťahu

k účastníkom konania ako nositeľom práv a povinností vyplývajúcich im z hmotného práva.

Pri rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia súd vykonáva dokazovanie

fakticky len v rozsahu vyplývajúcom z podaného návrhu a z listín pripojených

navrhovateľom k takémuto návrhu. K vyhoveniu návrhu stačí, aby navrhovateľ osvedčil

pravdivosť svojich tvrdení. Nie je nevyhnutné, aby súd ďalším doplnením dokazovania

preveril, či údaje vyplývajúce z predložených listinných dôkazov a tvrdení navrhovateľa

zodpovedajú skutočnému stavu. Takéto dokazovanie je podmienkou až pre rozhodnutie vo

veci samej. Účelom predbežného opatrenia je zachovanie existujúceho stavu do času

definitívneho vyriešenia sporu právoplatným súdnym rozhodnutím. V dôsledku toho súdy pri

rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia rozhodujú spravidla aj bez

výsluchu účastníkov ( ). ...

Žalobca svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia podával z dôvodu dočasnej

úpravy pomerov účastníkov do doby, než sa právoplatne rozhodne o žalobe vo veci samej o

určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktorú žalobca podal na Okresnom

súde Košice-okolie dňa 6. 5. 2010. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že

úmysel žalovanej predať spornú nehnuteľnosť je preukázaný aj inzerciami žalovanej na

www.inzercia.sk <http://www.inzercia.sk> z 22. 2. 2010 a z januára 2010 na

www.hyperinzercia.sk., kde bol uvedený aj telefonický kontakt a taktiež bola aj fotografia

spornej nehnuteľnosti. Z uvedeného vyplýva, že obava žalobcu, že žalovaná predmetnú

nehnuteľnosť môže odpredať je dôvodná a preto odvolací súd mal za to, že žalobca osvedčil

konanie žalovanej, ktoré by mohlo smerovať k nakladaniu s predmetom sporu. Preto pokiaľ

súd prvého stupňa dôvodnosť návrhu posudzoval z hľadiska splnenia podmienok na vydanie

predbežného opatrenia z dôvodu dočasnej úpravy pomerov účastníkov, jeho postup bol

správny.

Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade boli splnené podmienky na vydanie

predbežného opatrenia aj z dôvodu obavy, že by výkon budúceho súdneho rozhodnutia bol

ohrozený, pretože prevažnú časť z kúpnej ceny za nehnuteľnosť v sume 13.277,56 eur

zaplatil žalobca z finančných prostriedkov, ktoré mu darovala jeho matka, Čo potvrdila aj

žalovaná v podanom odvolaní, keď uviedla, že žalobca má právo domáhať sa vrátenia

peňazí, ktoré boli poskytnuté žalovanej z jeho strany a preto v prípade predaja spornej

nehnuteľnosti žalovanou počas prebiehajúceho konania by mohlo dôjsť k zhoršeniu

postavenia žalobcu ako účastníka konania a bol by teda ohrozený aj výkon rozhodnutia v

prípade, ak by žalobca sa domáhal voči žalovanej vrátenia časti kúpnej ceny za

nehnuteľnosti, ktorú zaplatil.

Žalobcom navrhované predbežné opatrenie sleduje zabezpečenie účelu občianskeho

súdneho konania v tomto konkrétnom prípade. Toto zabezpečenie spočíva vo vytvorení

situácie pre efektívne využitie procesných mechanizmov slúžiacich na to, aby sa

pokračovalo v konaní bez ďalšieho porušovania alebo ohrozovania práva o ochranu

ktorého sa žiada, bez toho, aby sa v konaní vo veci samej nedosiahol výsledok, ktorý už

neovplyvní hmotnoprávne postavenie účastníkov konania. Výrok predbežného opatrenia

zabráni vzniku a rozširovaniu škody, inej ujmy alebo zhoršovaniu právnej pozície žalobcu

do tej miery, že sa mu ešte oplatí uchádzať sa o konečnú súdnu ochranu. Potrebnosť sa

prejavuje v tom, že definitívna súdna ochrana ako svoj procesný predstupeň vyžaduje aj

dočasnú ochranu (súdna procesná prevencia). Navrhovaným predbežným opatrením sa

nevytvorí nenávratný stav, ide o dočasnú úpravu pomerov.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že v tomto prípade

boli splnené podmienky pre vydanie predbežného opatrenia z dôvodu potreby dočasnej

úpravy pomerov účastníkov konania, ako aj z dôvodu obavy, že by výkon súdneho

rozhodnutia bol ohrozený. Je potrebné uviesť, že nariadeným predbežným opatrením

žalovanej nevznikne žiadna ujma, nakoľko môže užívať predmetné nehnuteľnosti, avšak

nesmie s nimi nakladať, najmä ich predať, zameniť, zriadiť k nim záložné práva, alebo inak

zaťažiť a prenechať ich do nájmu.“

V súvislosti s preskúmavaním predbežných opatrení ústavný súd podotýka, že

posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou

všeobecných súdov ( ). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany

ústavnosti ( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do

rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov,

a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežného

opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia

o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len

za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu. Aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť

totiž rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu,

resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný

podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí

byť najmä náležite odôvodnené.

Z ustanovenia vyplývajú dve alternatívy, v prípade výskytu ktorých

môže súd nariadiť predbežné opatrenie, a to v prípade, keď si to vyžaduje dočasná úprava

pomerov medzi účastníkmi konania, alebo v prípade, že je tu daná obava z budúceho

možného ohrozenia výkonu rozhodnutia vo veci samej.

Podľa súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez

výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania.

Podľa o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez

vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd

ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené.

Podľa ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom

rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a s právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať.

Podľa ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti uzneseniu

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, zruší rozhodnutie, len ak zastavuje konanie.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že vzhľadom na

to, že v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia sa pre krátkosť času spravidla

nevykonáva dokazovanie, musia byť dôvody uvedené už v návrhu na vydanie predbežného

opatrenia súdom prvého stupňa, ako aj súdom druhého stupňa považované za dostatočne

presvedčivé a navrhovateľom preukázané, aby mohlo byť návrhu na vydanie predbežného

opatrenia vyhovené v celom rozsahu, pričom súd už ďalšie dôvody nemusí uvádzať. Ak sa s

týmito dôvodmi vyplývajúcimi už z návrhu stotožní a uzná ich za dostatočné aj súd druhého

stupňa, rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia potvrdí, v opačnom prípade musí

rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia zrušiť a konanie zastaviť. Inými slovami,

dôvodnosť, presvedčivosť a preukázateľnosť dôvodov na vydanie predbežného opatrenia

uvedených už v návrhu na jeho vydanie posudzuje najskôr súd prvého stupňa a v prípade

podania odvolania ich ešte raz prehodnocuje aj súd druhého stupňa, ktorý v prípade

stotožnenia sa s názorom súdu prvého predbežné opatrenie potvrdí, pretože v opačnom

prípade ho zruší a konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia zastaví.

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva stotožnenie sa s názorom

okresného súdu o dôvodnosti vydania predbežného opatrenia z dôvodu nutnosti dočasne

upraviť pomery medzi účastníkmi konania (navrhovateľom a sťažovateľkou), tak ako to

vyžaduje prvá veta . Navyše krajský súd dospel k záveru o naplnení

predpokladov na vydanie predbežného opatrenia aj podľa druhej alternatívy predpokladanej

, a to, že je tu navyše daná obava, že v dôsledku správania sťažovateľky (na

ktoré vo svojom vyjadrení k odvolaniu sťažovateľky poukázal navrhovateľ – pokus o predaj

spornej nehnuteľnosti sťažovateľkou) by mohol byť ohrozený aj výkon rozhodnutia

vydaného vo veci samej.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky o neexistencii právneho vzťahu

navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti, a teda o neexistencii zákonného dôvodu na vydanie

predbežného opatrenia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že táto otázka bude

predmetom dokazovania až v konaní o veci samej, keďže v rámci konania o vydanie

predbežného opatrenia sa dokazovanie nevykonáva, a navyše návrh na vydanie predbežného

opatrenia bol podaný predtým, ako bol podaný návrh vo veci samej (takže nemohli byť

známe ani dôkazy z konania o veci samej). Takže dôvody na vydanie predbežného opatrenia

uvádzané v návrhu na vydanie predbežného opatrenia navrhovateľom boli dostatočne

presvedčivé aj pre krajský súd, keďže sťažovateľka v odvolaní proti predbežnému opatreniu

síce formálne poprela existenciu „právneho vzťahu medzi účastníkmi konania“ s tým, že

ako vlastníčka spornej nehnuteľnosti je v liste vlastníctva vedená iba ona, čo podporila aj jej

stotožnením sa s konštatovaním navrhovateľa, že „... bolo aj jeho vôľou, aby vlastnícke

právo k nehnuteľnosti nadobudla výlučne odporkyňa (rozumej sťažovateľka, pozn.)“, čím

v podstate sťažovateľka prisvedčila navrhovateľovi, že pri vzniku jej vlastníckeho práva

k spornej nehnuteľnosti spolupôsobil, resp. bol účastný aj navrhovateľ. Okrem toho

sťažovateľka takto formálne poprela iba existenciu vlastníckeho právneho vzťahu

navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti, ale vyslovene nepoprela, resp. nevyvrátila existenciu

navrhovateľom tvrdeného faktického vzťahu k spornej nehnuteľnosti, a to je jeho

niekoľkoročné užívanie tejto nehnuteľnosti spolu so sťažovateľkou. V tejto súvislosti

ústavný súd poznamenáva, že v súvislosti s vydaním

predbežného opatrenia nepojednáva iba o nutnosti úpravy „právnych vzťahov“ účastníkov

konania, ale pojednáva vo všeobecnosti o nutnosti dočasnej úpravy „pomerov“ účastníkov

konania. Napokon sťažovateľka nepoprela ani existenciu iného právneho zmluvného (aj keď

zrejme iba ústneho) vzťahu medzi ňou a navrhovateľom, a to existenciu peňažnej pôžičky.

Pokiaľ ide o faktický vzťah medzi navrhovateľom a sťažovateľkou a s tým súvisiaci

faktický vzťah navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti, je nepochybné, že Občiansky súdny

poriadok síce neupravuje otázku majetkovoprávneho vyporiadania medzi druhom a družkou

po ukončení ich spolužitia, avšak podľa

občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa

spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im

najbližšie. Vzhľadom na to, že navrhovateľ a sťažovateľka sa spolu združili, aby žili

v pomere druh a družka, pričom toto ich spolužitie trvalo 14 rokov, bolo by možné mať za

to, že ich zámer spoločného zdieľania osobného života bol spojený aj so zámerom

o dosiahnutie spoločného hospodárskeho prospechu. Ústavný súd však v tejto súvislosti

poukazuje na skutočnosť, že táto otázka bude predmetom skutkových a právnych úvah

všeobecných súdov až v konaní o veci samej.

Ústavný súd považuje za neopodstatnenú aj argumentáciu sťažovateľky

o arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu aj z dôvodu, že podľa jej názoru neboli splnené

zákonné dôvody na vydanie predbežného opatrenia ani kvôli tomu, že by správanie

sťažovateľky ohrozovalo výkon budúceho rozhodnutia vo veci samej, keďže takýto záver

by podľa jej názoru prichádzal do úvahy iba v prípade, ak by sa navrhovateľ návrhom

vo veci samej domáhal zaplatenia finančnej sumy (ktorej požičanie sťažovateľka

nepoprela), čoho sa však navrhovateľ podľa sťažovateľky nedomáha. V tejto súvislosti

ústavný súd opakovane podotýka, že návrh na vydanie predbežného opatrenia bol

navrhovateľom podaný pred podaním samotného návrhu vo veci samej, z ktorého mohol

byť zrejmý žalobný petit, a aj keď už v čase rozhodovania krajského súdu bol už návrh

navrhovateľa vo veci samej podaný, stále nebolo o tomto návrhu meritórne rozhodnuté,

a teda sú stále zachované procesné práva navrhovateľa aj v súvislosti s jeho právom

disponovania s návrhom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa dostatočne

vysporiadal zo všetkými skutočnosťami podstatným pre rozhodnutie a jeho skutkové

a právne závery nemožno považovať za svojvoľné, neopodstatnené, arbitrárne či

z ústavného hľadiska neudržateľné.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv

a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu

pred začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. a ), resp. ktoré

nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom

poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Vyhovenie návrhu na vydanie

predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

1.3 Napokon sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na

spravodlivé súdne konanie aj z dôvodu, že krajský súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol

na rozhodnutie najvyššieho súdu podľa sťažovateľky v obdobnej veci, na ktoré sa v

odvolacom konaní sťažovateľka odvolávala, resp. ktorým argumentovala.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov. Z ústavnej kompetencie súdov

interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu

judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný

odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohol predstavovať

zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol

dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia

v prerokovávanej veci. Nemožno však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov

v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona

vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za podmienky, že ich

zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na

konkrétny prípad (, , ).

Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na závery vyslovené už v bode 1.2 tohto

rozhodnutia, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

2. K namietanému porušeniu

Keďže sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta porušenie čl. 1

ods. 1 v spojení s (t. j. v spojení s porušením základného práva

na spravodlivé súdne konanie), vzhľadom na nezistenie porušenia základného práva na

spravodlivé súdne konanie nemohlo dôjsť ani k porušeniu , preto ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

).

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok

V súvislosti s vydaním predbežného opatrenia, resp. potvrdením jeho vydania

napádaným rozhodnutím krajského súdu sťažovateľka namieta, že bolo zasiahnuté aj do jej

vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane poznamenáva, že účelom predbežného

opatrenia je iba dočasná úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach

a povinnostiach účastníkov konania o predbežnom opatrení bude v rozhodnutí vo veci samej

rozhodnuté inak než v konaní o predbežnom opatrení. Predbežné opatrenia s ohľadom na

ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov

konania, lebo rozhodnutia o nich, ako už bolo uvedené, nemusia zodpovedať konečnému

meritórnemu rozhodnutiu, keďže ich trvanie je obmedzené.

Vzhľadom na to, že napádaným rozhodnutím krajského súdu nebolo ešte

s definitívnou platnosťou rozhodnuté o vlastníckom práve sťažovateľky k spornej

nehnuteľnosti a týmto rozhodnutím jej teda ani nemohlo byť toto vlastnícke právo odňaté,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010