Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 354/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Sídelná kapitula Nitra, Hradné

námestie 7, Nitra, zastúpenej advokátskou kanceláriou Petruška & partners s. r. o.,

Kupecká 18, Nitra, v mene ktorej koná konateľ advokát JUDr. Svorad Petruška, vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Nitre č. k. 192 z 29. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Sídelnej kapituly Nitra o d m i e t a ako

oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2015

doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Sídelnej kapituly Nitra, Hradné námestie 7, Nitra

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného v (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) č. k. 192 z 29. januára 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná účastníkom konania

vedeného Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. ,

v ktorom sa žalobca , (ďalej len „žalobca“), domáhal

určenia, že sťažovateľka nie je vlastníkom v žalobe označených nehnuteľností.

Prvostupňový súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 151 z 24. septembra

2012 tak, že žalobu z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na negatórnom

určení vlastníckeho práva sťažovateľky k dotknutým nehnuteľnostiam zamietol a žalobcovi

uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľke v sume 24 028,18 €

a vedľajšiemu účastníkovi v sume 30 894,60 €.

Na základe odvolania žalobcu krajský súd napadnutým rozsudkom č. k.

192 z 29. januára 2014 rozhodnutie okresného súdu vo výroku o zamietnutí

žaloby (vo veci samej) potvrdil, avšak v časti náhrady trov konania prvostupňové

rozhodnutie zmenil a vo vzťahu k sťažovateľke žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť jej

náhradu trov konania iba v sume 259,92 €.

Sťažovateľka tvrdí, že týmto rozhodnutím druhostupňového súdu boli porušené jej

základné práva zaručené v a a právo zaručené v

dodatkového protokolu, keď jej „ako úspešnému účastníkovi nebola priznaná správna

výška náhrady trov konania podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov“.

Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, že «v danom prípade je

potrebné aplikovať ust. Vyhlášky č. , „Základná sadzba

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jej jedna trinástina výpočtového základu, ak

2

nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len

s nepomernými ťažkosťami.“»

Je presvedčená, že o trovách konania „malo byť správne rozhodnuté podľa § 10

ods. 2 Vyhlášky č. , nakoľko v predmetnom konaní bolo možné vyjadriť

hodnotu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Nie je pravdou, že v danom prípade nebolo

možné predmet právneho sporu oceniť peniazmi. V prípade žaloby o určenie, že žalovaný

nie je vlastníkom nehnuteľností je bez najmenších pochybností potrebné pri výpočte

náhrady trov konania vychádzať z hodnoty tejto nehnuteľnosti... explicitná úprava § 9 ods. 1

vyhlášky č. vylučuje použitie cit. Vyhlášky.“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukázala na judikatúru všeobecných súdov

(rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 13. novembra 2012,

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. apríla

2011), ústavného súdu (nález sp. zn. zo 16. mája 2012), ako aj Ústavného

súdu Českej republiky (nález sp. zn. z 24. marca 2011).

Sťažovateľka „absolútne“ nesúhlasí „s tvrdením porušovateľa, že určenie

vlastníckeho práva v prospech žalobcu nebolo žalované, a preto nemožno predmet

právneho sporu oceniť peniazmi z hľadiska tarifnej odmeny. Je bezpochybné, že predmetom

sporu bolo určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, preto v tejto súvislosti je

treba vychádzať z v spojení s vyhlášky č. , keďže v danej

veci išlo o predmet konania, ktorý je oceniteľný v peniazoch. Preto ak ide o konanie

o návrhu na určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, sú predmetom konania, t. j. tým, čoho sa

účastník pri procesnej ochrane svojho subjektívneho práva (oprávneného záujmu) domáha,

skutočnosti, za ktorých sa zakladá ochrana vlastníckeho práva vrátane jeho predmetu, ktorý

tvorí oceniteľnú hmotnú vec.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:

„1. Základné právo sťažovateľa – Rímskokatolícka cirkev, Sídelná kapitula Nitra,

Hradné námestie 7... na súdnu ochranu podľa ,

právo na vlastníctvo podľa , právo na majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením [správne má byť rozsudkom, pozn.] Krajského súdu v Nitre sp. zn.

192 z 29. 01. 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie [správne má byť rozsudkom, pozn.] Krajského súdu v Nitre sp. zn.

192 z 29. 01. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

4

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pripomína, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na

ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v .

Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa

počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako

podanej oneskorene ( ). V prípade podania sťažnosti po

uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto

lehoty odpustiť (pozri napr. , , ).

Sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k. 192

z 29. januára 2014. Podľa zistenia ústavného súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

nadobudol právoplatnosť 19. augusta 2014. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu

doručená 18. júna 2015. Na prvý pohľad je teda zrejmé, že sťažnosť bola doručená

ústavnému súdu v značnom časovom odstupe po uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty

od právoplatnosti rozsudku krajského súdu, teda oneskorene. Z tohto dôvodu ju bolo

potrebné odmietnuť podľa ako oneskorene podanú.

Ústavný súd bez toho, aby sa tým osobitne zaoberal, už len poznamenáva, že

prípadné počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia v sťažnosti spomenutého

odloženia podnetu k podaniu mimoriadneho dovolania Generálnou prokuratúrou Slovenskej

republiky nemá žiadnu právnu relevanciu, pretože podnet na podanie mimoriadneho

dovolania nie je opravným prostriedkom a jeho iniciátor ani nemá právny nárok na podanie

mimoriadneho dovolania. Navyše, odloženie podnetu sťažovateľka svojou sťažnosťou ani

nenapáda.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie

(zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie),

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody ( ), k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015

6