Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 354/2015
PDF · 355.92 KB
No categories available
III. ÚS 354/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Sídelná kapitula Nitra, Hradné
námestie 7, Nitra, zastúpenej advokátskou kanceláriou Petruška & partners s. r. o.,
Kupecká 18, Nitra, v mene ktorej koná konateľ advokát JUDr. Svorad Petruška, vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Nitre č. k. 25 Co 347/2012 192 z 29. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Sídelnej kapituly Nitra o d m i e t a ako
oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2015
doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Sídelnej kapituly Nitra, Hradné námestie 7, Nitra
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Co 347/2012 192 z 29. januára 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná účastníkom konania
vedeného Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 87/2011,
v ktorom sa žalobca , (ďalej len „žalobca“), domáhal
určenia, že sťažovateľka nie je vlastníkom v žalobe označených nehnuteľností.
Prvostupňový súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 16 C 87/2011 151 z 24. septembra
2012 tak, že žalobu z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na negatórnom
určení vlastníckeho práva sťažovateľky k dotknutým nehnuteľnostiam zamietol a žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľke v sume 24 028,18 €
a vedľajšiemu účastníkovi v sume 30 894,60 €.
Na základe odvolania žalobcu krajský súd napadnutým rozsudkom č. k.
25 Co 347/2012 192 z 29. januára 2014 rozhodnutie okresného súdu vo výroku o zamietnutí
žaloby (vo veci samej) potvrdil, avšak v časti náhrady trov konania prvostupňové
rozhodnutie zmenil a vo vzťahu k sťažovateľke žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť jej
náhradu trov konania iba v sume 259,92 €.
Sťažovateľka tvrdí, že týmto rozhodnutím druhostupňového súdu boli porušené jej
základné práva zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 1
dodatkového protokolu, keď jej „ako úspešnému účastníkovi nebola priznaná správna
výška náhrady trov konania podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov“.
Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, že «v danom prípade je
potrebné aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., „Základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jej jedna trinástina výpočtového základu, ak
2
nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len
s nepomernými ťažkosťami.“»
Je presvedčená, že o trovách konania „malo byť správne rozhodnuté podľa § 10
ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., nakoľko v predmetnom konaní bolo možné vyjadriť
hodnotu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Nie je pravdou, že v danom prípade nebolo
možné predmet právneho sporu oceniť peniazmi. V prípade žaloby o určenie, že žalovaný
nie je vlastníkom nehnuteľností je bez najmenších pochybností potrebné pri výpočte
náhrady trov konania vychádzať z hodnoty tejto nehnuteľnosti... explicitná úprava § 9 ods. 1
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a) cit. Vyhlášky.“.
Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukázala na judikatúru všeobecných súdov
(rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 169/2011 z 13. novembra 2012,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 17/2010 z 15. apríla
2011), ústavného súdu (nález sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012), ako aj Ústavného
súdu Českej republiky (nález sp. zn. II. ÚS 538/2010 z 24. marca 2011).
Sťažovateľka „absolútne“ nesúhlasí „s tvrdením porušovateľa, že určenie
vlastníckeho práva v prospech žalobcu nebolo žalované, a preto nemožno predmet
právneho sporu oceniť peniazmi z hľadiska tarifnej odmeny. Je bezpochybné, že predmetom
sporu bolo určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, preto v tejto súvislosti je
treba vychádzať z § 9 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., keďže v danej
veci išlo o predmet konania, ktorý je oceniteľný v peniazoch. Preto ak ide o konanie
o návrhu na určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, sú predmetom konania, t. j. tým, čoho sa
účastník pri procesnej ochrane svojho subjektívneho práva (oprávneného záujmu) domáha,
skutočnosti, za ktorých sa zakladá ochrana vlastníckeho práva vrátane jeho predmetu, ktorý
tvorí oceniteľnú hmotnú vec.“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:
„1. Základné právo sťažovateľa – Rímskokatolícka cirkev, Sídelná kapitula Nitra,
Hradné námestie 7... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením [správne má byť rozsudkom, pozn.] Krajského súdu v Nitre sp. zn.
25 Co 347/2012 192 z 29. 01. 2014 porušené bolo.
2. Uznesenie [správne má byť rozsudkom, pozn.] Krajského súdu v Nitre sp. zn.
25 Co 347/2012 192 z 29. 01. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
4
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pripomína, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na
ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia
opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa
počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako
podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po
uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto
lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k. 25 Co 347/2012 192
z 29. januára 2014. Podľa zistenia ústavného súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
nadobudol právoplatnosť 19. augusta 2014. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu
doručená 18. júna 2015. Na prvý pohľad je teda zrejmé, že sťažnosť bola doručená
ústavnému súdu v značnom časovom odstupe po uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty
od právoplatnosti rozsudku krajského súdu, teda oneskorene. Z tohto dôvodu ju bolo
potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
Ústavný súd bez toho, aby sa tým osobitne zaoberal, už len poznamenáva, že
prípadné počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia v sťažnosti spomenutého
odloženia podnetu k podaniu mimoriadneho dovolania Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky nemá žiadnu právnu relevanciu, pretože podnet na podanie mimoriadneho
dovolania nie je opravným prostriedkom a jeho iniciátor ani nemá právny nárok na podanie
mimoriadneho dovolania. Navyše, odloženie podnetu sťažovateľka svojou sťažnosťou ani
nenapáda.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie
(zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie),
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015
6