Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 209/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2005

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s., so sídlom V., zastúpenej

advokátom Mgr. I. I., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na nezávislý

a nestranný súd podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj základného práva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2005

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s., so sídlom V. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom Mgr. I. I., V., ktorou namietala porušenie základného práva na

nezávislý a nestranný súd podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva vyjadriť

sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa postupom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou zo 16. decembra 2003

domáhala na okresnom súde proti žalovanému – Slovenskej republike, Ministerstvu financií

Slovenskej republiky, náhrady škody vo výške 9 350 000 Sk s príslušenstvom na základe

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Okresný súd v predmetnej veci konal pod

sp. zn. a na pojednávaní 7. apríla 2004 rozsudkom žalobu sťažovateľky

v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky z 10. mája 2004 krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 27. januára 2005 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Vyššie uvedeným postupom okresného súdu a krajského súdu bolo podľa tvrdenia

sťažovateľky porušené jej základné právo v konaní na nezávislom a nestrannom súde podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a tiež

jej základné právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Okresný súd vec prejednával pod

č. k. a rozhodol na prvom pojednávaní a to dňa 07. apríla 2004. Na tomto

pojednávaní bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe zo dňa 05. apríla

2004 krátkou cestou a súd umožnil účastníkom konania, aby sa k veci vyjadrili.

Iné dokazovanie vo veci vykonané nebolo a súd na tomto pojednávaní bez toho, aby

v zmysle účastníkov poučil o tom, že všetky dôkazy musia predložiť

alebo musia označiť skôr, ako vyhlási rozhodnutie vo veci samej, pretože na dôkazy

označené a predložené neskôr súd neprihliada vo veci rozhodol tak, že sa žaloba

sťažovateľa zamieta rozsudkom č. k. -37.

Sťažovateľ nebol poučený v zmysle a navyše tým, že mu bolo

vyjadrenie žalovaného predložené až na pojednávaní dňa 07. apríla 2004, nemohol

k vyjadreniu kvalifikovane zaujať stanovisko a navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení.

Žiadosť o poskytnutie lehoty na vyjadrenie súd neakceptoval a rovnako túto žiadosť

nezaznamenal do zápisnice. Rovnako sa sťažovateľ domáhal, aby súd prvého stupňa

vykonal dokazovanie predložením správneho spisu Ministerstva financií SR

č. k. 043/1998/SAN, z ktorého by jasne a nespochybniteľne vyplynulo, že sťažovateľ ako

žalobca je účastníkom správneho konania (...). Okresný súd však nezaznamenal tento návrh

na dokazovanie s odôvodnením, že tak budú môcť urobiť účastníci pri navrhovaní ďalších

dôkazov s poučením podľa , toto poučenie však súd opomenul vykonať

a vo veci rozhodol.

Týmto konaním okresného súdu boli pre sťažovateľa vytvorené podstatne

nevýhodnejšie podmienky, než akými disponoval žalovaný. (...)

Okresný súd opomenul účastníkov poučiť a vyzvať v zmysle

s návrhmi na dokazovanie, najmä keď pri predchádzajúcich vyjadreniach sťažovateľa ako

žalobcu ho poučoval v tom zmysle, že tak bude môcť urobiť po horeuvedenom poučení.

Následne však rozhodol bez toho, aby tak sťažovateľovi umožnil predniesť návrhy

na dokazovanie.

Tento postup okresného súdu znamenal zjavné porušenia práva sťažovateľa

domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom na súde podľa čl. 46 ods. 1

SR, ale aj právo vyjadrovať sa ku každému z vykonaných dôkazov, tak ako im ho

zaručuje SR ale aj Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd zaručujúceho „právo na spravodlivý proces“. (...)

Na základe odvolania sťažovateľa proti zamietavému rozsudku okresného súdu

zo dňa 10. mája 2004, v ktorom sťažovateľ namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého

stupňa z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, z dôvodu porušenia § 120

ods. 4 , keď okresný súd došiel k záveru, že sťažovateľ nebol účastníkom správneho

konania bez toho, aby sa s administratívnym spisom bol oboznámil (...) krajský súd vo veci

vydal dňa 27. januára 2005 rozsudok č. k. -62, ktorým napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil (...).

Na pojednávaní krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie žalovaného

k odvolaniu zo dňa 19. januára 2005 v rozsahu 6 strán, opäť krátkou cestou, čím mu bola

odňatá možnosť zaujať k vyjadreniu kvalifikované stanovisko. Nie je možné v priebehu

odvolacieho konania vyjadrenie v rozsahu 6. strán prečítať a vyhodnotiť tak, aby toto

vyhodnotenie bolo kvalifikované a preukázané dôkaznými prostriedkami.

Aj postup krajského súdu je porušením práv sťažovateľa podľa

SR, SR a tiež Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. (...)

Odvolací súd v rozpore so súhlasným stanoviskom žalobcu i žalovaného, sa bez toho,

aby si nechal predložiť správny spis Ministerstva financií SR č. k. 043/1998/SAN prišiel

s tvrdením, že správne konanie nie je skončené a preto extenzívnym výkladom aj keď to

zákon č. 58/69 Zb. nevyžaduje zamietol žalobu s tvrdením, že správne konanie nie je

právoplatne skončené a preto je treba „vyčkať do právoplatného skončenia konania, nové

rozhodnutie vo veci je totiž dôležité najmä pre posúdenie či škoda vôbec vznikla a v akej

výške“. (...)

Okresný súd neuviedol do zápisnice návrhy na vykonanie dôkazov s odôvodnením, že

tak môžu vykonať účastníci po poučení podľa , avšak takéto poučenie

následne nevykonal a meritórne rozhodol vo veci čím odňal sťažovateľovi možnosť konať

pred súdom.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby

rozhodol týmto nálezom:

„Okresný súd Bratislava I. v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.

a Krajský súd v Bratislave v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. porušili právo

obchodnej spoločnosti C., a. s., V. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v Slovenskej

republiky, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného

súdu v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v čl. 127 ods. 1

je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľky, porušenie ktorých pred

ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta (t. j. základného práva na spravodlivý proces

a základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom), neposkytujú všeobecné súdy na

základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Ústavný súd zistil, že proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. januára

2005 podala sťažovateľka 6. mája 2005 dovolanie, o ktorom už koná Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť

sťažovateľky z 2. júna 2005 bola ústavnému súdu doručená (8. júna 2005) v čase, keď

najvyšší súd ešte nerozhodol o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľky, ktorým

môže dosiahnuť nápravu ňou označených práv ktorých porušenie namieta. Najvyšší súd do

prijatia rozhodnutia ústavným súdom o dovolaní sťažovateľky nerozhodol.

Keďže sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv v tom, že v konaní pred

okresným súdom aj krajským súdom jej bola odňatá možnosť konať tým, že jej nebol

poskytnutý dostatočný priestor vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany a navrhovať dôkazy,

podľa názoru ústavného súdu v rámci využitia mimoriadneho opravného prostriedku proti

rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, mala

sťažovateľka možnosť podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku [(ďalej aj „OSP“) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom]. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie

za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom

konaní (napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

k záveru, že sťažovateľka mala s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme

všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na dosiahnutie nápravy

práv, porušenie ktorých v konaní pred ústavným súdom namieta. Týmto účinným opravným

prostriedkom nápravy bolo v danom prípade dovolanie, ktoré sťažovateľka aj využila, avšak

najvyšší súd v čase konania pred ústavným súdom ešte vo veci nerozhodol, a z toho

hľadiska bola sťažnosť sťažovateľky podaná predčasne.

Keďže rozhodnutie o dovolaní podľa (odňatie možnosti konať

pred súdom účastníkovi konania) možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy

porušenia základného práva na spravodlivý proces, nemožno ho nahradiť rozhodnutím

o sťažnosti podľa .

Na základe podaného dovolania môže dôjsť k naplneniu účelu sledovaného

sťažovateľkou v konaní o sťažnosti v inom súčasne prebiehajúcom konaní pred najvyšším

súdom, a to predovšetkým k zrušeniu rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 27. januára 2005. Tento záver potvrdzuje aj , ktorý umožňuje dovolaciemu

súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V rozsahu

svojho preskúmavacieho oprávnenia sa dovolací súd v podstate musí vyrovnať s rovnakými

skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľka uvádza v konaní pred ústavným

súdom.

Pri hodnotení účinnosti tohto opravného prostriedku prihliadol ústavný súd aj na

judikatúru všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu), podľa

ktorej dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné (a súčasne aj dôvodné) vtedy,

ak je konanie postihnuté vadou uvedenou v , ktorá rovnako ako ďalšie

taxatívne uvedené dôvody v citovanom ustanovení

spôsobuje tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada

dovolací súd z úradnej povinnosti ( veta druhá ). Podľa ustanovenia

písm. f) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa

účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti

konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkom konania

realizáciu procesných práv, ktoré im priznáva (napr. právo

zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným

dôkazom a pod.; rozsudok najvyššieho súdu z 30. januára 2002 sp. zn.

uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

2/2003, č. 23, str. 37).

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol už pri jej

predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2005