Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 222/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť a ,

, zastúpených spoločnosťou ADVOKÁT JUDr. PETER TIMKO spol. s r. o.,

Štefániková trieda 6, Nitra, za ktorú koná advokát JUDr. Peter Timko, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 13. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. mája 2018 doručená sťažnosť a ,

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. z 13. decembra 2017.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v procesnom postavení

žalovaných v spore o žalobe o peňažné plnenie (17 259,38 € s príslušenstvom) podanej

28. novembra 2006. Na odvolanie žalobcov i žalovaných Krajský súd v Nitre rozsudkom

sp. zn. z 13. decembra 2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie

(rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. -684 z 11. augusta 2016)

v napadnutej vyhovujúcej i zamietajúcej časti a zrušil rozsudok súdu prvej inštancie

vo výroku o náhrade trov konania sporových strán a v zrušenom rozsahu vec vrátil tomuto

súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú ústavnú

neudržateľnosť záverov potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu. V kontexte toho

v sťažnosti uvádzajú:

«7. Odvolací súd spolu s prvoinštančným súdom (ďalej spoločne len „súdy“) podľa

nášho názoru nepresvedčivým spôsobom odôvodnili názor, že nárok žalobcov na vrátenie

preddavku nebol v čase podania žaloby premlčaný.

8. Súdy jednomyseľne vychádzali z úvahy, že sťažovatelia dlhé roky túžili predať

nehnuteľnosti žalobcom, pritom však súdy celkom ignorovali, že od roku 1997 mali

žalobcovia postavenie len nájomcov.

9. Žiadny zo súdov presvedčivo neobjasnil (neakceptovateľnú) úvahu, že ak vlastník

prenechá nehnuteľnosti do nájomného užívania, tak súčasne aj chce predať nehnuteľnosť

nájomcovi. Nebola preukázaná žiadna platná zmluva o budúcej kúpnej zmluve ani žiadna

platná zmluva o kúpe prenajatej veci.

10. Úvahy súdov namietame ako odtrhnuté od dôkaznej situácie. Odôvodenie

rozsudkov tvorí z prevažnej časti len rekapitulácia obsahu súdneho spisu, citácia právnych

noriem a všeobecné právne poučky. Dôkladnému a presvedčivému hodnoteniu dôkazov

je v rozsudkoch venované len minimum priestoru, čo nie je v súlade s právom strany sporu

dostať presvedčivé a pochybnosti nevzbudzujúce odpovede na všetky právne významné

otázky a tiež na spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov. Myšlienkovú činnosť súdov

hodnotíme ako neprimerane zjednodušenú, založenú prevažne na šablónach, ktoré

nekorešpondujú s dôkaznou situáciou.

11. V selektívnom prístupe k dôkazom zašli súdy dokonca tak ďaleko, že ani jeden

z nich nepovažoval za potrebné vyhodnotiť svedeckú výpoveď, ktorú podal .

Obsah výpovede svedka je pritom osobitne dôležitý z pohľadu skúmania základnej právnej

otázky, kedy nastala medzi sporovými stranami taká vzťahová situácia, z ktorej

aj nestrannému pozorovateľovi musí byť zrejmé, že zišlo z uvažovanej kúpy nehnuteľností.

12. Nezákonnosť postupu súdov vidíme tiež v spôsobe, akým súdy pristúpili

k hodnoteniu procesného nároku, ktorým sťažovatelia žiadali od žalobcov zaplatiť

sumu 11.020,38 € (332.000,- Sk) s príslušenstvom titulom odplaty za bezdôvodné

obohatenie. Súdy podľa nášho názoru vyhodnotili hmotnoprávny prejav a procesný prejav

sťažovateľov formalisticky a rigorózne.

13. Namietame nezákonnosť v tom, že súdy povýšili akademické poučky nad záujem

na elementárnej spravodlivosti. Presvedčivosť argumentácie súdov v tomto smere vnímame

na nízkej úrovni, ktorá dosahuje intenzitu svojvôle.

14. Z odôvodnenia rozsudkov podľa nášho názoru nemožno zrozumiteľne

pochopiť, prečo súdy odmietli započítať protinárok sťažovateľov, keď všetky

podmienky na započítanie boli riadne splnené. Na to upozorňujeme (najmä) v bodoch

20. a 21. vyjadrenie zo dňa 8. 12. 2017. Súdy neposkytli presvedčivú odpoveď na túto

námietku sťažovateľov.»

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

«I. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 13. 12. 2017 č. k. -745

bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa

a právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 13. 12. 2017 č. k. -745

sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľom náhradu trov konania1

v sume 325,42 € do rúk právneho zástupcu sťažovateľov.»

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle

a tiež vyplýva, že v prípade konania pred

všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane

argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred

ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak

nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Konštatovanie o existencii

právomoci ústavného súdu zásadne predpokladá to, že sťažovateľ vyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je podľa osobitných predpisov

oprávnený.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskoprávnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

9. Podstatou sťažnosti sú námietky sťažovateľov tkvejúce v tvrdeniach, že krajský

súdy porušil základné práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že svoje rozhodnutie

dostatočne neodôvodnil, jeho úvahy v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím okresného súdu

sú „odtrhnuté“ od dôkaznej situácie, založené len na rekapitulácii obsahu súdneho spisu,

selektívnom prístupe k dôkazom, právne nepresvedčivej a „nezákonnej“ argumentácie

o neúčinnosti kompenzačnej námietky sťažovateľov uplatnenej v súdnom spore, v dôsledku

čoho sťažovatelia považujú napadnuté rozhodnutie krajského súdu za arbitrárne

i nepreskúmateľné.

10. V rozsahu nosných dôvodov podanej sťažnosti (pozri bod 3 a 9) ústavný súd

konštatuje, že tieto v zásade zodpovedajú dôvodom dovolania (ako mimoriadneho

opravného prostriedku) podľa („dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“).

11. Podľa sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

12. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto

podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

13. Ústavný súd konštatuje, že podľa svojej doterajšej judikatúry sa dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok v zmysle ustanovení § 236 a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku a od 1. júla 2016, keď nadobudol účinnosť ,

v zmysle ustanovenia § 419 a nasl. považuje za účinný právny prostriedok ochrany

základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. , ,

), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti

podľa .

14. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať

sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej

až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej

ochrany svojich práv; túto možnosť však sťažovatelia v tomto prípade mali.

15. Keďže sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že dovolanie

nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach ich prípadu ani

neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

16. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza

uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti (smerujúcej

proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu odvolaciemu) ústavnému súdu v tomto

procesnom štádiu (pred rozhodnutím dovolacieho súdu o dovolaní) ako predčasné

(m. m. , ).

17. Na základe uvedeného ústavný súd podľa

sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci, pričom sa argumentáciou sťažovateľov

a ani ich návrhmi na zrušenie napadnutého rozhodnutia a priznanie náhrady trov konania

nezaoberal, pretože tie sú viazané na vyslovenie porušenia práv a slobôd (čl. 127 ods. 2

prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2018