Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 222/2018
PDF · 156.27 KB
No categories available
I. ÚS 222/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť a ,
, zastúpených spoločnosťou ADVOKÁT JUDr. PETER TIMKO spol. s r. o.,
Štefániková trieda 6, Nitra, za ktorú koná advokát JUDr. Peter Timko, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 6 Co 398/2016 z 13. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. mája 2018 doručená sťažnosť a ,
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 398/2016 z 13. decembra 2017.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v procesnom postavení
žalovaných v spore o žalobe o peňažné plnenie (17 259,38 € s príslušenstvom) podanej
28. novembra 2006. Na odvolanie žalobcov i žalovaných Krajský súd v Nitre rozsudkom
sp. zn. 6 Co 398/2016 z 13. decembra 2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
(rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 5 C 246/2006-684 z 11. augusta 2016)
v napadnutej vyhovujúcej i zamietajúcej časti a zrušil rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku o náhrade trov konania sporových strán a v zrušenom rozsahu vec vrátil tomuto
súdu na ďalšie konanie.
3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú ústavnú
neudržateľnosť záverov potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu. V kontexte toho
v sťažnosti uvádzajú:
«7. Odvolací súd spolu s prvoinštančným súdom (ďalej spoločne len „súdy“) podľa
nášho názoru nepresvedčivým spôsobom odôvodnili názor, že nárok žalobcov na vrátenie
preddavku nebol v čase podania žaloby premlčaný.
8. Súdy jednomyseľne vychádzali z úvahy, že sťažovatelia dlhé roky túžili predať
nehnuteľnosti žalobcom, pritom však súdy celkom ignorovali, že od roku 1997 mali
žalobcovia postavenie len nájomcov.
9. Žiadny zo súdov presvedčivo neobjasnil (neakceptovateľnú) úvahu, že ak vlastník
prenechá nehnuteľnosti do nájomného užívania, tak súčasne aj chce predať nehnuteľnosť
nájomcovi. Nebola preukázaná žiadna platná zmluva o budúcej kúpnej zmluve ani žiadna
platná zmluva o kúpe prenajatej veci.
10. Úvahy súdov namietame ako odtrhnuté od dôkaznej situácie. Odôvodenie
rozsudkov tvorí z prevažnej časti len rekapitulácia obsahu súdneho spisu, citácia právnych
noriem a všeobecné právne poučky. Dôkladnému a presvedčivému hodnoteniu dôkazov
je v rozsudkoch venované len minimum priestoru, čo nie je v súlade s právom strany sporu
dostať presvedčivé a pochybnosti nevzbudzujúce odpovede na všetky právne významné
otázky a tiež na spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov. Myšlienkovú činnosť súdov
hodnotíme ako neprimerane zjednodušenú, založenú prevažne na šablónach, ktoré
nekorešpondujú s dôkaznou situáciou.
11. V selektívnom prístupe k dôkazom zašli súdy dokonca tak ďaleko, že ani jeden
z nich nepovažoval za potrebné vyhodnotiť svedeckú výpoveď, ktorú podal .
Obsah výpovede svedka je pritom osobitne dôležitý z pohľadu skúmania základnej právnej
otázky, kedy nastala medzi sporovými stranami taká vzťahová situácia, z ktorej
aj nestrannému pozorovateľovi musí byť zrejmé, že zišlo z uvažovanej kúpy nehnuteľností.
12. Nezákonnosť postupu súdov vidíme tiež v spôsobe, akým súdy pristúpili
k hodnoteniu procesného nároku, ktorým sťažovatelia žiadali od žalobcov zaplatiť
sumu 11.020,38 € (332.000,- Sk) s príslušenstvom titulom odplaty za bezdôvodné
obohatenie. Súdy podľa nášho názoru vyhodnotili hmotnoprávny prejav a procesný prejav
sťažovateľov formalisticky a rigorózne.
13. Namietame nezákonnosť v tom, že súdy povýšili akademické poučky nad záujem
na elementárnej spravodlivosti. Presvedčivosť argumentácie súdov v tomto smere vnímame
na nízkej úrovni, ktorá dosahuje intenzitu svojvôle.
14. Z odôvodnenia rozsudkov podľa nášho názoru nemožno zrozumiteľne
pochopiť, prečo súdy odmietli započítať protinárok sťažovateľov, keď všetky
podmienky na započítanie boli riadne splnené. Na to upozorňujeme (najmä) v bodoch
20. a 21. vyjadrenie zo dňa 8. 12. 2017. Súdy neposkytli presvedčivú odpoveď na túto
námietku sťažovateľov.»
4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
«I. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 13. 12. 2017 č. k. 6Co/398/2016-745
bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
II. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 13. 12. 2017 č. k. 6Co/398/2016-745
sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľom náhradu trov konania1
v sume 325,42 € do rúk právneho zástupcu sťažovateľov.»
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle
čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde tiež vyplýva, že v prípade konania pred
všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane
argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred
ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd
uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak
nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá
právomoc. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Konštatovanie o existencii
právomoci ústavného súdu zásadne predpokladá to, že sťažovateľ vyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je podľa osobitných predpisov
oprávnený.
8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskoprávnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
9. Podstatou sťažnosti sú námietky sťažovateľov tkvejúce v tvrdeniach, že krajský
súdy porušil základné práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že svoje rozhodnutie
dostatočne neodôvodnil, jeho úvahy v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím okresného súdu
sú „odtrhnuté“ od dôkaznej situácie, založené len na rekapitulácii obsahu súdneho spisu,
selektívnom prístupe k dôkazom, právne nepresvedčivej a „nezákonnej“ argumentácie
o neúčinnosti kompenzačnej námietky sťažovateľov uplatnenej v súdnom spore, v dôsledku
čoho sťažovatelia považujú napadnuté rozhodnutie krajského súdu za arbitrárne
i nepreskúmateľné.
10. V rozsahu nosných dôvodov podanej sťažnosti (pozri bod 3 a 9) ústavný súd
konštatuje, že tieto v zásade zodpovedajú dôvodom dovolania (ako mimoriadneho
opravného prostriedku) podľa § 420 písm. f) CSP („dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“).
11. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
12. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto
podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
13. Ústavný súd konštatuje, že podľa svojej doterajšej judikatúry sa dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok v zmysle ustanovení § 236 a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku a od 1. júla 2016, keď nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok,
v zmysle ustanovenia § 419 a nasl. považuje za účinný právny prostriedok ochrany
základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00,
I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
14. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej
až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej
ochrany svojich práv; túto možnosť však sťažovatelia v tomto prípade mali.
15. Keďže sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že dovolanie
nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach ich prípadu ani
neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
16. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza
uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti (smerujúcej
proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu odvolaciemu) ústavnému súdu v tomto
procesnom štádiu (pred rozhodnutím dovolacieho súdu o dovolaní) ako predčasné
(m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).
17. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci, pričom sa argumentáciou sťažovateľov
a ani ich návrhmi na zrušenie napadnutého rozhodnutia a priznanie náhrady trov konania
nezaoberal, pretože tie sú viazané na vyslovenie porušenia práv a slobôd (čl. 127 ods. 2
prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2018