Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)IV. ÚS 228/2010
PDF · 199.44 KB
No categories available
IV. ÚS 228/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. K. a M. K., obaja bytom P., zastúpených
Advokátskou kanceláriou E. P., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky
JUDr. E. P., P., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co
185/09 a jeho rozsudkom z 11. februára 2010 a postupom Okresného súdu Prešov v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 237/07 a jeho rozsudkom z 24. februára 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. J. K. a M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2010
doručená sťažnosť Mgr. J. K. a M. K., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených Advokátskou kanceláriou E. P., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľky
a advokátky JUDr. E. P., P., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 185/09 a jeho rozsudkom z 11. februára
2010 a postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 C 237/07 a jeho rozsudkom z 24. februára 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli žalobcami v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 7 C 237/2007, ktorý rozsudkom z 24. februára 2009 rozhodol, že „žalobu
žalobcov zamieta, žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne
žalovanému v 1. rade trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.309,46 € a to
v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu
žalovaného v 1. rade, náhradu trov konania žalovanému v 2. rade a v 3. rade nepriznáva“.
Podľa názoru sťažovateľov okresný súd „dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku],
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205
ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku] a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 205 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku]“.
Po podaní odvolania sťažovateľmi konal vo veci krajský súd, ktorý rozsudkom
sp. zn. 5 Co 185/2009 z 11. februára 2010 rozhodol, že „potvrdzuje rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania
žalovanému v 2 a 3 rade, zrušuje výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania
a o trovách právneho zastúpenia medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným v 1. rade
a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie“.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že „žalobca v 1. rade nepreukázal
dostatočne naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, naliehavý
právny záujem odôvodňoval ochranou svojho vlastníckeho práva garantovaného Ústavou
SR. Je však potrebné vždy prihliadať na to, aký právny stav nastane pri rozhodnutí
určovacej žaloby podľa § 80 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čo chce touto žalobou dosiahnuť
žalobca. Podľa Judikátu Najvyššieho súdu ČR č. 3 Cdon 1338/96 určovacia žaloba podľa
§ 80 písm. c) O. s. p. má preventívny charakter. Predovšetkým prichádza do úvahy vtedy,
keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav obnovenia práva alebo neistoty v právnom
vzťahu, pričom k zodpovedajúcej náprave nemožno dosipieť iným spôsobom. Ďalej sa
uplatní v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky
zodpovedá obsahom a povahe príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno
dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odstránenia budúcich
sporov medzi účastníkmi. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú s predpokladom
naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať splnenie týchto
funkcií, nie je záujem na určení neplatnosti dobrovoľnej dražby z dôvodu ochrany svojho
vlastníckeho práva, čo prezentoval aj vyjadrením zachovať pozemky v rodine, mal sa už
skôr domáhať účelnejšieho určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, kde by bola
problematika platnosti alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby riešená ako otázka predbežná.
Tým by dosiahol aj zmenu zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľnosti a predišlo by sa
v prípade posúdenia neplatnosti dobrovoľnej dražby ďalšiemu súdnemu sporu.“.
Sťažovatelia uvádzajú, že právny názor, o ktorý opreli svoje rozhodnutie všeobecné
súdy, „nemožno akceptovať a to s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu ČR zo dňa
24. 01. 2006, sp. zn. 21 Cdo 20/2005, podľa ktorého žaloba o určenie neplatnosti verejnej
dobrovoľnej dražby nie je žalobou o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je,
v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. Podanie tejto žaloby má totiž oporu v ustanovení
§ 24 ods. 3 zák. č. 26/2000 Sb. v znení neskorších predpisov, a žalobu možno prejednať, bez
toho, aby žalobca musel tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom
určení.
Konania o určenie (vyslovenie) neplatnosti verejnej dobrovoľnej dražby podľa ust.
§ 24 ods. 3 zák. č. 26/2000 Sb. v znení neskorších predpisov sa musí z hľadiska vecnej
legitimácie zúčastniť buď ako žalobcovia alebo ako žalovaní – navrhovateľ dražby, vlastník
alebo nositeľ iného práva k predmetu dražby...
Tiež nemožno súhlasiť s názorom prvostupňového súdu, že by nebolo možné
dosiahnuť zmenu zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností. Na túto skutočnosť pamätá
novelizovaný Katastrálny zákon a tiež procesné opatrenia vykonané v rámci tohto súdneho
konania a to vydané predbežné opatrenie a návrh na vykonanie zápisu poznámky
k nehnuteľnostiam v k. ú. Prešov.“.
Podľa názoru sťažovateľov argumentácia všeobecných súdov i celý obsah spisu
a listinné dôkazy potvrdzujú, že „súdy prvého stupňa i súd druhého stupňa vec nesprávne
právne posúdili, dôkazy alebo nevykonali tie, ktoré boli navrhnuté alebo ich vyhodnotili tak,
že z nich vyvodili nesprávny právny záver a nespravodlivo a nezákonne rozhodli“.
Sťažovatelia tvrdia, že im bola postupom všeobecných súdov „evidentne kvôli
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odňatá reálna možnosť konať pred súdom so
žalovaným v kvalitatívne plnohodnotnej hmotnoprávnej i procesnoprávnej línii a domáhať
sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia“, ako
aj že im „bola... odňatá faktická možnosť v konaní sa účinne brániť a v súlade so zákonom
uplatňovať svoje procesné práva“.
Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Mgr. J. K. a M. K., obaja trvale
bytom P. postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 185/09 a
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 185/09 zo dňa 11. 02. 2010 a postupom
Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 237/07 a rozsudkom
Okresného súdu v Prešove sp. zn. 7 C 237/07 zo dňa 24. 02. 2009 boli porušené.
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (správne má byť uvedené „v Prešove“,
pozn.) sp. zn. 5 Co 185/09 zo dňa 11. 02. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
Mgr. J. K. a M. K., obaja trvale bytom P. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo
výške 20.000.- € (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré jej je Krajský súd v Prešove povinný
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Mgr. J. K. a M. K., obaja trvale bytom P. priznáva náhradu trov konania v celkovej
výške 898,09 €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný uhradiť na účet spoločnosti E. P.
Advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Svätoplukova 12, 080 01 Prešov v zastúpení JUDr.
E. P. - konateľkou spoločnosti, vedený v... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
Sťažovatelia priložili k sťažnosti aj prílohu, z ktorej vyplýva, že 16. apríla 2010
doručili okresnému súdu dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 185/2009
z 11. februára 2010, v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 237/2007
z 24. februára 2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 C 237/07 a jeho rozsudkom z 24. februára 2009
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému postupu a rozsudku
okresného súdu mohli sťažovatelia podať odvolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 237/07 a jeho rozsudkom z 24. februára 2009, odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Co 185/2009 a jeho rozsudkom z 11. februára 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovatelia podali vo svojej
veci dovolanie ešte predtým, ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1
ústavy. V okolnostiach daného prípadu tak sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd
a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej
istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych
rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho
súdu vo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné.
Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry
a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade,
ak podali dovolanie, zároveň podali aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za
predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež
rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľov pred rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní, mohol by neprípustne
zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na
rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti
a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolili v danom
prípade sťažovatelia, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň
s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady ratio temporis ju v časti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 185/2009 a jeho rozsudkom
z 11. februára 2010, po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods.
2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že označenie
sťažovateľov v sťažnosti bolo neurčité, keďže z neho nebolo možné jednoznačne určiť, či
sťažnosť podali sťažovatelia ako fyzické osoby alebo fyzické osoby oprávnené na
podnikanie. K sťažnosti nebolo tiež priložené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľov
advokátom v konaní pred ústavným súdom. Avšak vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už
stratilo opodstatnenie vyzývať sťažovateľov na odstránenie týchto nedostatkov sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júna 2010