Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 228/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. K. a M. K., obaja bytom P., zastúpených

Advokátskou kanceláriou E. P., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky

JUDr. E. P., P., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co

185/09 a jeho rozsudkom z 11. februára 2010 a postupom Okresného súdu Prešov v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. februára 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. J. K. a M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2010

doručená sťažnosť Mgr. J. K. a M. K., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených Advokátskou kanceláriou E. P., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľky

a advokátky JUDr. E. P., P., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. februára

2010 a postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. februára 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli žalobcami v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. , ktorý rozsudkom z 24. februára 2009 rozhodol, že „žalobu

žalobcov zamieta, žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne

žalovanému v 1. rade trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.309,46 € a to

v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu

žalovaného v 1. rade, náhradu trov konania žalovanému v 2. rade a v 3. rade nepriznáva“.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd „dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam [ ],

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205

ods. 2 písm. f) ] a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 205 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku]“.

Po podaní odvolania sťažovateľmi konal vo veci krajský súd, ktorý rozsudkom

sp. zn. z 11. februára 2010 rozhodol, že „potvrdzuje rozsudok súdu prvého

stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania

žalovanému v 2 a 3 rade, zrušuje výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania

a o trovách právneho zastúpenia medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným v 1. rade

a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie“.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že „žalobca v 1. rade nepreukázal

dostatočne naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, naliehavý

právny záujem odôvodňoval ochranou svojho vlastníckeho práva garantovaného

SR. Je však potrebné vždy prihliadať na to, aký právny stav nastane pri rozhodnutí

určovacej žaloby podľa a čo chce touto žalobou dosiahnuť

žalobca. Podľa Judikátu Najvyššieho súdu ČR č. 3 Cdon 1338/96 určovacia žaloba podľa

má preventívny charakter. Predovšetkým prichádza do úvahy vtedy,

keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav obnovenia práva alebo neistoty v právnom

vzťahu, pričom k zodpovedajúcej náprave nemožno dosipieť iným spôsobom. Ďalej sa

uplatní v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky

zodpovedá obsahom a povahe príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno

dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odstránenia budúcich

sporov medzi účastníkmi. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú s predpokladom

naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať splnenie týchto

funkcií, nie je záujem na určení neplatnosti dobrovoľnej dražby z dôvodu ochrany svojho

vlastníckeho práva, čo prezentoval aj vyjadrením zachovať pozemky v rodine, mal sa už

skôr domáhať účelnejšieho určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, kde by bola

problematika platnosti alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby riešená ako otázka predbežná.

Tým by dosiahol aj zmenu zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľnosti a predišlo by sa

v prípade posúdenia neplatnosti dobrovoľnej dražby ďalšiemu súdnemu sporu.“.

Sťažovatelia uvádzajú, že právny názor, o ktorý opreli svoje rozhodnutie všeobecné

súdy, „nemožno akceptovať a to s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu ČR zo dňa

24. 01. 2006, sp. zn. , podľa ktorého žaloba o určenie neplatnosti verejnej

dobrovoľnej dražby nie je žalobou o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je,

v zmysle ustanovenia Podanie tejto žaloby má totiž oporu v ustanovení

§ 24 ods. 3 zák. č. 26/2000 Sb. v znení neskorších predpisov, a žalobu možno prejednať, bez

toho, aby žalobca musel tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom

určení.

Konania o určenie (vyslovenie) neplatnosti verejnej dobrovoľnej dražby podľa ust.

§ 24 ods. 3 zák. č. 26/2000 Sb. v znení neskorších predpisov sa musí z hľadiska vecnej

legitimácie zúčastniť buď ako žalobcovia alebo ako žalovaní – navrhovateľ dražby, vlastník

alebo nositeľ iného práva k predmetu dražby...

Tiež nemožno súhlasiť s názorom prvostupňového súdu, že by nebolo možné

dosiahnuť zmenu zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností. Na túto skutočnosť pamätá

novelizovaný Katastrálny zákon a tiež procesné opatrenia vykonané v rámci tohto súdneho

konania a to vydané predbežné opatrenie a návrh na vykonanie zápisu poznámky

k nehnuteľnostiam v k. ú. Prešov.“.

Podľa názoru sťažovateľov argumentácia všeobecných súdov i celý obsah spisu

a listinné dôkazy potvrdzujú, že „súdy prvého stupňa i súd druhého stupňa vec nesprávne

právne posúdili, dôkazy alebo nevykonali tie, ktoré boli navrhnuté alebo ich vyhodnotili tak,

že z nich vyvodili nesprávny právny záver a nespravodlivo a nezákonne rozhodli“.

Sťažovatelia tvrdia, že im bola postupom všeobecných súdov „evidentne kvôli

nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odňatá reálna možnosť konať pred súdom so

žalovaným v kvalitatívne plnohodnotnej hmotnoprávnej i procesnoprávnej línii a domáhať

sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia“, ako

aj že im „bola... odňatá faktická možnosť v konaní sa účinne brániť a v súlade so zákonom

uplatňovať svoje procesné práva“.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Mgr. J. K. a M. K., obaja trvale

bytom P. postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 11. 02. 2010 a postupom

Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom

Okresného súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 24. 02. 2009 boli porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (správne má byť uvedené „v Prešove“,

pozn.) sp. zn. zo dňa 11. 02. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Mgr. J. K. a M. K., obaja trvale bytom P. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo

výške 20.000.- € (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré jej je Krajský súd v Prešove povinný

zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Mgr. J. K. a M. K., obaja trvale bytom P. priznáva náhradu trov konania v celkovej

výške 898,09 €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný uhradiť na účet spoločnosti E. P.

Advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Svätoplukova 12, 080 01 Prešov v zastúpení JUDr.

E. P. - konateľkou spoločnosti, vedený v... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovatelia priložili k sťažnosti aj prílohu, z ktorej vyplýva, že 16. apríla 2010

doručili okresnému súdu dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 11. februára 2010, v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 24. februára 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. februára 2009

Z už citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému postupu a rozsudku

okresného súdu mohli sťažovatelia podať odvolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. februára 2009, odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. februára 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmavané ().

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovatelia podali vo svojej

veci dovolanie ešte predtým, ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1

. V okolnostiach daného prípadu tak sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych

rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade,

ak podali dovolanie, zároveň podali aj sťažnosť podľa , pretože aj za

predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež

rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľov pred rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní, mohol by neprípustne

zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na

rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti

a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolili v danom

prípade sťažovatelia, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady ratio temporis ju v časti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 11. februára 2010, po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods.

2 v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že označenie

sťažovateľov v sťažnosti bolo neurčité, keďže z neho nebolo možné jednoznačne určiť, či

sťažnosť podali sťažovatelia ako fyzické osoby alebo fyzické osoby oprávnené na

podnikanie. K sťažnosti nebolo tiež priložené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľov

advokátom v konaní pred ústavným súdom. Avšak vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už

stratilo opodstatnenie vyzývať sťažovateľov na odstránenie týchto nedostatkov sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010