Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 362/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, ,

zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Kahancom,

Vajanského 33, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo 7. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 3. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 19. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

, (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. februára 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 3. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi

spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020

(ďalej len „rozvrh práce“) na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov

ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu,

ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodu 3

rozvrhu práce prvý senát ústavného súdu pracuje v zložení Jana Baricová – predsedníčka

senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Vzhľadom na uvedené bola ústavná sťažnosť

sťažovateľa predbežne prerokovaná v tomto zložení senátu.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. augusta 2016 uznaný

vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. b), c), d) a ods. 2 písm. c) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) s poukazom na , , Trestného

zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov

a ochranný dohľad v trvaní 3 rokov. Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku

okresného súdu odvolanie, podobne podali odvolanie ďalší obžalovaní a v ich neprospech

aj prokurátor.

5. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol zrušený rozsudok okresného súdu

vo výroku o treste a sťažovateľovi bol uložený nepodmienečný trest odňatia

slobody v trvaní 10 rokov, trest prepadnutia veci a ochranný dohľad v trvaní 3 rokov.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovateľ a ďalší obžalovaní

dovolanie.

6. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie odmietnuté.

7. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že krajský súd a najvyšší súd žiadnym

spôsobom nepreukázali jeho zavinenie vo vzťahu k trom okolnostiam podmieňujúcim

použitie vyššej trestnej sadzby, a to, že išlo o páchanie trestnej činnosti organizovanou

skupinou, po dlhší čas a na viacerých osobách [, , ].

K tomuto konkrétne tvrdí, že všeobecné súdy nezohľadnili skutočnosť, že on sám nevedel

o žiadnej organizovanej skupine a že spoluobžalovaných s výnimkou nepoznal.

Navyše, svedok mal vypovedať o páchaní trestnej činnosti od januára 2013

do júna 2013, čo podľa sťažovateľa nemožno považovať za páchanie trestnej činnosti dlhší

čas.

8. Sťažovateľ ďalej vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza námietky proti viacerým

svedkom. Podľa jeho názoru svedok bol nezákonne vylúčený na samostatné konanie,

nevedel uviesť k trestnej činnosti žiadne detaily, jeho výpoveď bola vyvrátená výpoveďami

iných svedkov, pričom v roku 2013 bol sám dílerom drog. Svedkovia a

podľa neho nevypovedali, že predával drogy. Svedkyňa podľa sťažovateľa vôbec

nevypovedala o predaji drog. Svedkovia a neboli podľa neho svedkami jeho

trestnej činnosti. Utajený svedok č. 2 mal podľa jeho názoru svoje informácie iba z počutia

a výpoveď utajeného svedka č. 3 nemôže byť jediným, resp. rozhodujúcim a usvedčujúcim

dôkazom proti nemu. K svedkovi sťažovateľ dopĺňa, že nebol v trestnom konaní

vypočutý, a teda neexistuje podklad na záver, že mu mal predávať drogy.

9. Sťažovateľ napokon vo svojej ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že u neho

pri domovej prehliadke a pri prehliadke osobného motorového vozidla a ani bezprostredne

po zadržaní neboli nájdené či zistené žiadne drogy, ani nebola zistená ich prítomnosť.

10. Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol: „1) Základné práva sťažovateľa podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. -1750 zo dňa 07.02.2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 03.04.2019 porušené

boli.

2) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 03.04.2019 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -1750

zo dňa 07.02.2017 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3) Krajskú súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie v sume 2 500,- Eur...

4) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie v sume 2 500,- Eur...

5) Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove sú povinní uhradiť

sťažovateľovi trovy konania...“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

16. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

17. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

19. Ústavný súd stabilne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, , ).

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (,

). Ak ide o argument, ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument ().

20. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,

že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne uviedli dôvody,

na ktorých založili svoje rozhodnutia, a to za súčasného rešpektovania práva na obhajobu

(rozsudok vo veci Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12945/87,

bod 33). Rozsah povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje v závislosti od povahy

rozhodnutia, musí byť určený vo svetle okolností prípadu (rozsudok vo veci Ruiz Torija

proti Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29). Aj keď vnútroštátne súdy nie

sú povinné dať odpoveď na všetky im predložené argumenty (rozsudok vo veci Van de

Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61), z rozhodnutia musí byť

zrejmé, že sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (rozsudok vo veci Boldea

proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu

a jednoznačnú odpoveď na argumenty, ktoré sú pre výsledok prípadu rozhodujúce

[rozsudok Veľkej komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku (č. 2) z 11. 7. 2017,

sťažnosť č. 19867/12, bod 84]. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať

za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom

vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe vnútroštátneho súdu,

dôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“ (už citovaný Moreira Ferreira, bod 85;

tiež rozsudok vo veci Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13

a č. 28671/14, bod 119).

21. Pokiaľ ide o utajeného svedka, ESĽP stabilne judikuje, že otázka prípustnosti

takéhoto dôkazu v zmysle štandardov čl. 6 dohovoru vyvstáva v situácii, ak by výpoveď

tohto svedka bola „jediným“ alebo „rozhodujúcim“ dôkazom, alebo dôkazom,

ktorý „mal značnú váhu“ pri odsúdení (rozsudok vo veci Seton proti Spojenému kráľovstvu

z 31. 3. 2016, sťažnosť č. 55287/10, bod 58). Ak by bolo odsúdenie založené výlučne alebo

rozhodujúcej miere na dôkaze anonymného svedka, ESĽP sa musí presvedčiť, že existovala

dostatočná protiváha vrátane existencie silných procesných záruk, ktoré umožnia

spravodlivé a riadne posúdenie spoľahlivosti takéhoto dôkazu (rozsudok vo veci Scholer

proti Nemecku z 18. 12. 2014, sťažnosť č. 14212/10, bod 51).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Sťažovateľ pred ústavný súdom namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

23. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku i napadnutému uzneseniu

vo svojej ústavnej sťažnosti zhodne namieta, že:

- nebolo preukázané jeho zavinenie vo vzťahu k páchaniu trestnej činnosti v rámci

organizovanej skupiny, po dlhší čas a na viacerých osobách (1);

- viacerí svedkovia vôbec nevypovedali o páchaní trestnej činnosti ním samotným

a výpoveď svedka resp. utajeného svedka č. 3 nemôže predstavovať jediný

či rozhodujúci dôkaz proti nemu (2);

- u neho neboli nájdené žiadne drogy (3).

III.1 Namietané porušenie práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

24. Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľa týkajúcu sa páchania trestnej činnosti

v rámci organizovanej skupiny, po dlhší čas a na viacerých osobách, ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľ ju mohol predniesť najvyššiemu súdu v rámci ním podaného dovolania

a najvyšší súd mal následne povinnosť vysporiadať sa s ňou v napadnutom uznesení.

Vo vzťahu k tejto námietke, pokiaľ smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu,

nie je daná právomoc ústavného súdu na jej preskúmanie. Označenú námietku sťažovateľa

preto ústavný súd vyhodnotí v nasledujúcej časti tohto uznesenia (III.2), ktorá sa týka

namietaného porušenia práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

25. Pokiaľ ide o výpovede svedkov, medzi nimi osobitne svedka a utajeného

svedka č. 3, ústavný konštatuje, že sťažovateľ svoje námietky, s výnimkou námietok proti

svedkovi a utajenému svedkovi č. 3, neuplatnil v ním podanom odvolaní

(a ani dovolaní).

26. Ústavný súd stabilne judikuje, že ak sťažovateľ nevyužije možnosť súdneho

prieskumu danej otázky v konaní pred všeobecnými súdmi, všeobecné súdy nemôžu

nahradiť jeho procesnú aktivitu svojou vlastnou. Ústavný súd, tak ako to už bolo uvedené,

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu

všeobecných súdov. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť,

ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, , , ).

27. Pokiaľ ide osobitne o námietku sťažovateľa k výpovedi svedka a výpovedi

utajeného svedka č. 3, aj tieto mohol sťažovateľ predniesť najvyššiemu súdu v rámci ním

podaného dovolania. Ani vo vzťahu k tejto námietke smerujúcej proti napadnutému

rozsudku tak nie je daná právomoc ústavného súdu na jej posúdenie. Aj táto námietka

sťažovateľa teda bude predmetom prieskumu ústavného súdu vo vzťahu k namietanému

porušeniu práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu (III.2).

28. Napokon, pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že u neho neboli nájdené žiadne

drogy (pozri bod 9 tohto uznesenia), ústavný súd konštatuje, že z predložených dokumentov

nevyplýva, že sťažovateľ by svoju námietku vzniesol v rámci ním podaného odvolania

či dovolania, a preto aj vo vzťahu k nej je potrebné konštatovať, že na jej posúdenie nemá

ústavný súd právomoc. Ústavný súd k tejto námietke dopĺňa, že sťažovateľ ani neobjasnil,

ako by mohla jeho námietka spochybniť závery všeobecných súdov v tejto trestnej veci.

29. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné časť ústavnej sťažnosti smerujúcu

proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde ako návrh, na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc.

III.2 Namietané porušenie práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu

30. Zohľadňujúc závery ústavného súdu k namietanému porušeniu práv

sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu, je právomoc ústavného súdu v tejto

časti ústavnej sťažnosti obmedzená na posúdenie sťažovateľovej námietky nepreukázania

jeho zavinenia vo vzťahu k páchaniu trestnej činnosti v rámci organizovanej skupiny,

po dlhší čas a na viacerých osobách (1), a na jeho námietku smerujúcu proti svedkovi

a utajenému svedkovi č. 3 (2).

31. Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľa, najvyšší súd, zohľadňujúc pri tom obsah

sťažovateľom podaného dovolania, považoval v odôvodnení napadnutého uznesenia

za dostatočné v konkrétnostiach odkázať na napadnutý rozsudok, s ktorého odôvodnením

sa stotožnil.

32. Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému konštatuje, že v zmysle judikatúry ESĽP

v rozpore s právom na spravodlivý proces v zásade nie je postup súdu, ktorý rozhoduje

o opravnom prostriedku, ak je tento vo svojom odôvodnení stručný, a to napríklad

v prípade, ak prevezme odôvodnenie pred ním napádaného rozhodnutia. Z jeho postupu

však musí byť zrejmé, že sa skutočne zaoberal všetkými dôležitými otázkami a neuspokojil

sa iba s potvrdením záverov súdu nižšej inštancie (porov. rozsudok vo veci Helle

proti Fínsku z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, bod 60; tiež Stepanyan proti Arménsku

z 27. 10. 2009, sťažnosť č. 45081/04, bod 35). Pokiaľ sa súd rozhodne odkázať

na odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie, bude jeho postup akceptovateľný iba

v prípade, že samotné pred ním napádané rozhodnutie možno považovať za dostatočne

odôvodnené (porov. rozsudok Boldea proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02,

bod 33).

33. Krajský súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k prvej (nosnej) námietke

sťažovateľa spočívajúcej v tom, že všeobecné súdy v jeho prípade vôbec neodôvodnili

aplikáciu , , , uviedol: „Z vykonaného dokazovania

vyplýva, že obžalovaní svojou činnosťou vytvorili organizovanú skupinu, ktorá obsiahla celú

činnosť od zadováženia pervitínu až po jeho predaj konečným užívateľom. Všetci obžalovaní

praktickou dlhodobou činnosťou vytvorili skupinu okolo obž. , ktorej účelom

bola distribúcia pervitínu v mestách Prešov a Bardejov a zahŕňala

1. zabezpečenie pervitínu realizované obž. osobne z Českej republiky

a tiež prostredníctvom obž. z oblasti južného Slovenska od nestotožnenej osoby

2. prechovávanie pervitínu - realizované obž. a jeho dílermi obž.

a

3. distribúcia a predaj pervitínu - realizované obž. ktorý ukrýval

a po dohode a zaplatení sprístupňoval pervitín ostatným dílerom a aj užívateľom, pričom

dílerom uľahčoval predaj tým, že zaplatia, keď dodaný pervitín predajú a realizované

obž. a v Prešove a okolí a obž. v Bardejove predajom

užívateľom.

V rámci organizovanej skupiny si teda obž. plánovité zabezpečoval

pervitín nákupom prostredníctvom iných nestotožnených osôb na území Slovenskej

republiky a v Čechách nezistené množstvo omamných a psychotropných látok, najmä

metamfetamínu (pervitínu), aby ich následne sám či koordinovane so svojimi dílermi

distribuoval a spoločne tak získavali majetkový prospech. Za týmto účelom v presne

nezistenej dobe, najneskôr už od januára 2013 do svojho zadržania spolupracoval s ďalšími

obžalovanými, o ktorých vedel, že omamné a psychotropné látky užívajú, predávajú,

alebo sú ochotní predávať, aby títo predávali ním dodané omamné a psychotropné látky,

ako aj organizovali ich predaj na území mesta Prešov a Bardejov a v ich okolí. V priebehu

roku 2013 takýto nákup pervitínu z južného Slovenska v jednom prípade zabezpečil

aj prostredníctvom obž. . Následne obž. distribuoval

pervitín tak ako je uvedené v popise skutku a obž. , a

potom plánovane a koordinovane predávali spotrebné dávky pervitínu

medzi sebou i na vzájomne rozdelenom území priamo konzumentom.

Skupina teda vykazovala všetky znaky organizovanosti, obž. jednorázovo

sprostredkoval dodávku pervitínu obž. no pritom musel vedieť, že s takým

množstvom drogy môže tento obchodovať a predávať ďalším osobám, pričom ostatní

spoluobžalovaní boli ako odberatelia a díleri napojení na obž. s ním ako osobou

užívajúcou pervitín a obchodujúcou s touto drogou sa poznali, pričom mohli vedieť,

že pervitín sa takto predáva po dlhšiu dobu a mohli vedieť aj to, že pervitín obž.

predáva aj viacerým osobám, prepojenosti a vymedzenia úloh, na dosiahnutie spoločného

cieľa, a to dosiahnutia finančného zisku predajom pervitínu, po vykonaní čiastkových

konaní jednotlivými obžalovanými, nevyhnutnými na dosiahnutie tohto cieľa. Obžalovaní

vedeli, že svojim konaním porušujú zákon a napriek tomu takto konali. Znaleckým

posudkom - a bolo potvrdené,

že pokiaľ bol ktorýkoľvek z obžalovaných v čase trestnej činnosti pod vplyvom

psychoaktívnej látky, v tom prípade boli ich rozpoznávacie a ovládacie schopnosti iba

nepodstatne zmenšené pod vplyvom užitej návykovej látky.

Trestná zodpovednosť obž. , ,

vo vzťahu k okolnosti, že trestná činnosť bola spáchaná na viacerých

osobách vyplýva predovšetkým z nedbanlivostného zavinenia voči aktivite obž.

ktorý v rámci organizovanej skupiny predával pervitín viacerým t.j. najmenej trom osobám,

pri ktorých bola zistená aj ich totožnosť. Ani skutočnosť, že obž.

podľa vlastného vyjadrenia nepoznal ani obž. ani obž. a svedka

a obž. poznal len z videnia ho nevylučovalo z organizovanej skupiny,

ktorá vznikla okolo obž. ktorého naopak poznal dlhodobo, a ako užívateľ pervitínu

a jeho díler získavajúci pervitín od obž. musel vedieť, že obž. si zabezpečuje

a musel aj vedieť, že okrem neho aj iní predávajú od túto drogu minimálne

v Prešove. Obžalovaný navyše tvrdil, že svedok bol stále s obžalovaným

...

Zákon nevymedzuje, aký čas sa považuje za dlhší. Je však potrebné pri posudzovaní

dĺžky časového úseku, po ktorú je trestný čin páchaný, brať do úvahy aj závažnosť trestného

činu. Vzhľadom na dobu páchania trestného činu (najneskôr od januára 2013 do 20. marca

2014, pozn.), intenzitu, ide u obžalovaných s výnimkou obž. o páchanie

trestného činu po dlhší čas.“

34. Vo vzťahu k výpovedi svedka a utajeného svedka č. 3 najvyšší súd

poukázal na to, že v danej veci bola vina sťažovateľa (a ďalších obžalovaných) podporená

celým radom ďalších dôkazov, a teda, aj keď boli výpoveď svedka a výpoveď

utajeného svedka č. 3 dôležité, nejde pri nich o jediný či usvedčujúci dôkaz

proti obžalovaným (s. 24 a 25 napadnutého uznesenia).

35. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za vhodné doplniť, že aj ak by vo veci

sťažovateľa v prípade svedka či utajeného svedka č. 3 skutočne išlo o „jediný“

alebo „rozhodujúci“ dôkaz alebo dôkaz, ktorý „mal značnú váhu“, ako to tvrdí samotný

sťažovateľ, ani to by ešte samo osebe neznamenalo, že by v jeho veci išlo vo výsledku

o nezákonné odsúdenie. Ako už bolo uvedené, v takejto situácii, teda pri prípadnom

založení odsúdenia na výpovedi tzv. kajúcnika či utajeného svedka, by museli existovať

procesné záruky, ktoré umožnia spravodlivé a riadne posúdenie spoľahlivosti takéhoto

dôkazu, resp. takýchto dôkazov.

36. Ústavný súd sa zo sťažovateľom predložených dokumentov presvedčil,

že sťažovateľ mal možnosť spochybniť vierohodnosť či zákonnosť výpovede svedka

a výpovede utajeného svedka č. 3. Ústavný súd sa taktiež presvedčil, že výpoveď svedka

a výpoveď utajeného svedka č. 3 bola vo vzťahu ku sťažovateľovi podporená

aj výpoveďou ďalších svedkov ( v prípravnom konaní

a ), ako aj ďalšími dôkazmi (záznam telekomunikačnej činnosti, samotné

priznanie sa sťažovateľa k užívaniu drog v prípravnom konaní, výsledky znaleckého

skúmania; s. 33 a 34 napadnutého rozsudku krajského súdu).

37. Ak sťažovateľ tvrdí, že svedkovia a nevypovedali

o tom, že by predával drogy, resp. že svedok nebol svedkom jeho trestnej činnosti

(body 8, 25 a 26 tohto uznesenia), ústavný súd poukazuje na to, že z predložených

rozhodnutí vyplýva, že títo svedkovia v prípravnom konaní vypovedali o tom, že sťažovateľ

mal predávať drogy, pričom zmenu svojich výpovedí na hlavnom pojednávaní

nevedeli relevantne vysvetliť. Ich výpovede boli s ohľadom na tieto zistenia aj vyhodnotené

(s. 34 napadnutého rozsudku krajského súdu).

38. Ústavný súd s ohľadom na už uvedené dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nemožno v rámci námietok sťažovateľa považovať za svojvoľné

či arbitrárne, resp. za také, ktoré by narúšalo spravodlivosť konania.

39. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné túto časť ústavnej sťažnosti odmietnuť

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

40. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu