Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 362/2020
PDF · 482 KB
No categories available
I. ÚS 362/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, ,
zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Kahancom,
Vajanského 33, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 3 To 40/2016 zo 7. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Tdo 38/2018 z 3. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľa
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 19. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
, (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 40/2016 zo 7. februára 2017 (ďalej len „napadnutý
rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 38/2018 z 3. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
2. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi
spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020
(ďalej len „rozvrh práce“) na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov
ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu,
ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodu 3
rozvrhu práce prvý senát ústavného súdu pracuje v zložení Jana Baricová – predsedníčka
senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Vzhľadom na uvedené bola ústavná sťažnosť
sťažovateľa predbežne prerokovaná v tomto zložení senátu.
4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Tk 1/2015 z 30. augusta 2016 uznaný
vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. b), c), d) a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. b), i), j) Trestného
zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov
a ochranný dohľad v trvaní 3 rokov. Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku
okresného súdu odvolanie, podobne podali odvolanie ďalší obžalovaní a v ich neprospech
aj prokurátor.
5. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol zrušený rozsudok okresného súdu
vo výroku o treste a sťažovateľovi bol uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody v trvaní 10 rokov, trest prepadnutia veci a ochranný dohľad v trvaní 3 rokov.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovateľ a ďalší obžalovaní
dovolanie.
6. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie odmietnuté.
7. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že krajský súd a najvyšší súd žiadnym
spôsobom nepreukázali jeho zavinenie vo vzťahu k trom okolnostiam podmieňujúcim
použitie vyššej trestnej sadzby, a to, že išlo o páchanie trestnej činnosti organizovanou
skupinou, po dlhší čas a na viacerých osobách [§ 138 písm. b), i), j) Trestného zákona].
K tomuto konkrétne tvrdí, že všeobecné súdy nezohľadnili skutočnosť, že on sám nevedel
o žiadnej organizovanej skupine a že spoluobžalovaných s výnimkou nepoznal.
Navyše, svedok mal vypovedať o páchaní trestnej činnosti od januára 2013
do júna 2013, čo podľa sťažovateľa nemožno považovať za páchanie trestnej činnosti dlhší
čas.
8. Sťažovateľ ďalej vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza námietky proti viacerým
svedkom. Podľa jeho názoru svedok bol nezákonne vylúčený na samostatné konanie,
nevedel uviesť k trestnej činnosti žiadne detaily, jeho výpoveď bola vyvrátená výpoveďami
iných svedkov, pričom v roku 2013 bol sám dílerom drog. Svedkovia a
podľa neho nevypovedali, že predával drogy. Svedkyňa podľa sťažovateľa vôbec
nevypovedala o predaji drog. Svedkovia a neboli podľa neho svedkami jeho
trestnej činnosti. Utajený svedok č. 2 mal podľa jeho názoru svoje informácie iba z počutia
a výpoveď utajeného svedka č. 3 nemôže byť jediným, resp. rozhodujúcim a usvedčujúcim
dôkazom proti nemu. K svedkovi sťažovateľ dopĺňa, že nebol v trestnom konaní
vypočutý, a teda neexistuje podklad na záver, že mu mal predávať drogy.
9. Sťažovateľ napokon vo svojej ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že u neho
pri domovej prehliadke a pri prehliadke osobného motorového vozidla a ani bezprostredne
po zadržaní neboli nájdené či zistené žiadne drogy, ani nebola zistená ich prítomnosť.
10. Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol: „1) Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To/40/2016-1750 zo dňa 07.02.2017 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo/38/2018 zo dňa 03.04.2019 porušené
boli.
2) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo/38/2018
zo dňa 03.04.2019 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To/40/2016-1750
zo dňa 07.02.2017 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3) Krajskú súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 2 500,- Eur...
4) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie v sume 2 500,- Eur...
5) Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove sú povinní uhradiť
sťažovateľovi trovy konania...“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
16. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
17. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
19. Ústavný súd stabilne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04,
III. ÚS 209/04). Ak ide o argument, ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (II. ÚS 410/06).
20. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,
že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne uviedli dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, a to za súčasného rešpektovania práva na obhajobu
(rozsudok vo veci Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12945/87,
bod 33). Rozsah povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje v závislosti od povahy
rozhodnutia, musí byť určený vo svetle okolností prípadu (rozsudok vo veci Ruiz Torija
proti Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29). Aj keď vnútroštátne súdy nie
sú povinné dať odpoveď na všetky im predložené argumenty (rozsudok vo veci Van de
Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61), z rozhodnutia musí byť
zrejmé, že sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (rozsudok vo veci Boldea
proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu
a jednoznačnú odpoveď na argumenty, ktoré sú pre výsledok prípadu rozhodujúce
[rozsudok Veľkej komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku (č. 2) z 11. 7. 2017,
sťažnosť č. 19867/12, bod 84]. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať
za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom
vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe vnútroštátneho súdu,
dôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“ (už citovaný Moreira Ferreira, bod 85;
tiež rozsudok vo veci Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13
a č. 28671/14, bod 119).
21. Pokiaľ ide o utajeného svedka, ESĽP stabilne judikuje, že otázka prípustnosti
takéhoto dôkazu v zmysle štandardov čl. 6 dohovoru vyvstáva v situácii, ak by výpoveď
tohto svedka bola „jediným“ alebo „rozhodujúcim“ dôkazom, alebo dôkazom,
ktorý „mal značnú váhu“ pri odsúdení (rozsudok vo veci Seton proti Spojenému kráľovstvu
z 31. 3. 2016, sťažnosť č. 55287/10, bod 58). Ak by bolo odsúdenie založené výlučne alebo
rozhodujúcej miere na dôkaze anonymného svedka, ESĽP sa musí presvedčiť, že existovala
dostatočná protiváha vrátane existencie silných procesných záruk, ktoré umožnia
spravodlivé a riadne posúdenie spoľahlivosti takéhoto dôkazu (rozsudok vo veci Scholer
proti Nemecku z 18. 12. 2014, sťažnosť č. 14212/10, bod 51).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Sťažovateľ pred ústavný súdom namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
23. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku i napadnutému uzneseniu
vo svojej ústavnej sťažnosti zhodne namieta, že:
- nebolo preukázané jeho zavinenie vo vzťahu k páchaniu trestnej činnosti v rámci
organizovanej skupiny, po dlhší čas a na viacerých osobách (1);
- viacerí svedkovia vôbec nevypovedali o páchaní trestnej činnosti ním samotným
a výpoveď svedka resp. utajeného svedka č. 3 nemôže predstavovať jediný
či rozhodujúci dôkaz proti nemu (2);
- u neho neboli nájdené žiadne drogy (3).
III.1 Namietané porušenie práv napadnutým rozsudkom krajského súdu
24. Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľa týkajúcu sa páchania trestnej činnosti
v rámci organizovanej skupiny, po dlhší čas a na viacerých osobách, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľ ju mohol predniesť najvyššiemu súdu v rámci ním podaného dovolania
a najvyšší súd mal následne povinnosť vysporiadať sa s ňou v napadnutom uznesení.
Vo vzťahu k tejto námietke, pokiaľ smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu,
nie je daná právomoc ústavného súdu na jej preskúmanie. Označenú námietku sťažovateľa
preto ústavný súd vyhodnotí v nasledujúcej časti tohto uznesenia (III.2), ktorá sa týka
namietaného porušenia práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
25. Pokiaľ ide o výpovede svedkov, medzi nimi osobitne svedka a utajeného
svedka č. 3, ústavný konštatuje, že sťažovateľ svoje námietky, s výnimkou námietok proti
svedkovi a utajenému svedkovi č. 3, neuplatnil v ním podanom odvolaní
(a ani dovolaní).
26. Ústavný súd stabilne judikuje, že ak sťažovateľ nevyužije možnosť súdneho
prieskumu danej otázky v konaní pred všeobecnými súdmi, všeobecné súdy nemôžu
nahradiť jeho procesnú aktivitu svojou vlastnou. Ústavný súd, tak ako to už bolo uvedené,
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu
všeobecných súdov. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd
uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť,
ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá
právomoc (IV. ÚS 266/08, II. ÚS 462/2012, III. ÚS 115/2016, I. ÚS 222/2018).
27. Pokiaľ ide osobitne o námietku sťažovateľa k výpovedi svedka a výpovedi
utajeného svedka č. 3, aj tieto mohol sťažovateľ predniesť najvyššiemu súdu v rámci ním
podaného dovolania. Ani vo vzťahu k tejto námietke smerujúcej proti napadnutému
rozsudku tak nie je daná právomoc ústavného súdu na jej posúdenie. Aj táto námietka
sťažovateľa teda bude predmetom prieskumu ústavného súdu vo vzťahu k namietanému
porušeniu práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu (III.2).
28. Napokon, pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že u neho neboli nájdené žiadne
drogy (pozri bod 9 tohto uznesenia), ústavný súd konštatuje, že z predložených dokumentov
nevyplýva, že sťažovateľ by svoju námietku vzniesol v rámci ním podaného odvolania
či dovolania, a preto aj vo vzťahu k nej je potrebné konštatovať, že na jej posúdenie nemá
ústavný súd právomoc. Ústavný súd k tejto námietke dopĺňa, že sťažovateľ ani neobjasnil,
ako by mohla jeho námietka spochybniť závery všeobecných súdov v tejto trestnej veci.
29. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné časť ústavnej sťažnosti smerujúcu
proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde ako návrh, na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc.
III.2 Namietané porušenie práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu
30. Zohľadňujúc závery ústavného súdu k namietanému porušeniu práv
sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu, je právomoc ústavného súdu v tejto
časti ústavnej sťažnosti obmedzená na posúdenie sťažovateľovej námietky nepreukázania
jeho zavinenia vo vzťahu k páchaniu trestnej činnosti v rámci organizovanej skupiny,
po dlhší čas a na viacerých osobách (1), a na jeho námietku smerujúcu proti svedkovi
a utajenému svedkovi č. 3 (2).
31. Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľa, najvyšší súd, zohľadňujúc pri tom obsah
sťažovateľom podaného dovolania, považoval v odôvodnení napadnutého uznesenia
za dostatočné v konkrétnostiach odkázať na napadnutý rozsudok, s ktorého odôvodnením
sa stotožnil.
32. Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému konštatuje, že v zmysle judikatúry ESĽP
v rozpore s právom na spravodlivý proces v zásade nie je postup súdu, ktorý rozhoduje
o opravnom prostriedku, ak je tento vo svojom odôvodnení stručný, a to napríklad
v prípade, ak prevezme odôvodnenie pred ním napádaného rozhodnutia. Z jeho postupu
však musí byť zrejmé, že sa skutočne zaoberal všetkými dôležitými otázkami a neuspokojil
sa iba s potvrdením záverov súdu nižšej inštancie (porov. rozsudok vo veci Helle
proti Fínsku z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, bod 60; tiež Stepanyan proti Arménsku
z 27. 10. 2009, sťažnosť č. 45081/04, bod 35). Pokiaľ sa súd rozhodne odkázať
na odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie, bude jeho postup akceptovateľný iba
v prípade, že samotné pred ním napádané rozhodnutie možno považovať za dostatočne
odôvodnené (porov. rozsudok Boldea proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02,
bod 33).
33. Krajský súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k prvej (nosnej) námietke
sťažovateľa spočívajúcej v tom, že všeobecné súdy v jeho prípade vôbec neodôvodnili
aplikáciu § 138 písm. b), i), j) Trestného zákona, uviedol: „Z vykonaného dokazovania
vyplýva, že obžalovaní svojou činnosťou vytvorili organizovanú skupinu, ktorá obsiahla celú
činnosť od zadováženia pervitínu až po jeho predaj konečným užívateľom. Všetci obžalovaní
praktickou dlhodobou činnosťou vytvorili skupinu okolo obž. , ktorej účelom
bola distribúcia pervitínu v mestách Prešov a Bardejov a zahŕňala
1. zabezpečenie pervitínu realizované obž. osobne z Českej republiky
a tiež prostredníctvom obž. z oblasti južného Slovenska od nestotožnenej osoby
2. prechovávanie pervitínu - realizované obž. a jeho dílermi obž.
a
3. distribúcia a predaj pervitínu - realizované obž. ktorý ukrýval
a po dohode a zaplatení sprístupňoval pervitín ostatným dílerom a aj užívateľom, pričom
dílerom uľahčoval predaj tým, že zaplatia, keď dodaný pervitín predajú a realizované
obž. a v Prešove a okolí a obž. v Bardejove predajom
užívateľom.
V rámci organizovanej skupiny si teda obž. plánovité zabezpečoval
pervitín nákupom prostredníctvom iných nestotožnených osôb na území Slovenskej
republiky a v Čechách nezistené množstvo omamných a psychotropných látok, najmä
metamfetamínu (pervitínu), aby ich následne sám či koordinovane so svojimi dílermi
distribuoval a spoločne tak získavali majetkový prospech. Za týmto účelom v presne
nezistenej dobe, najneskôr už od januára 2013 do svojho zadržania spolupracoval s ďalšími
obžalovanými, o ktorých vedel, že omamné a psychotropné látky užívajú, predávajú,
alebo sú ochotní predávať, aby títo predávali ním dodané omamné a psychotropné látky,
ako aj organizovali ich predaj na území mesta Prešov a Bardejov a v ich okolí. V priebehu
roku 2013 takýto nákup pervitínu z južného Slovenska v jednom prípade zabezpečil
aj prostredníctvom obž. . Následne obž. distribuoval
pervitín tak ako je uvedené v popise skutku a obž. , a
potom plánovane a koordinovane predávali spotrebné dávky pervitínu
medzi sebou i na vzájomne rozdelenom území priamo konzumentom.
Skupina teda vykazovala všetky znaky organizovanosti, obž. jednorázovo
sprostredkoval dodávku pervitínu obž. no pritom musel vedieť, že s takým
množstvom drogy môže tento obchodovať a predávať ďalším osobám, pričom ostatní
spoluobžalovaní boli ako odberatelia a díleri napojení na obž. s ním ako osobou
užívajúcou pervitín a obchodujúcou s touto drogou sa poznali, pričom mohli vedieť,
že pervitín sa takto predáva po dlhšiu dobu a mohli vedieť aj to, že pervitín obž.
predáva aj viacerým osobám, prepojenosti a vymedzenia úloh, na dosiahnutie spoločného
cieľa, a to dosiahnutia finančného zisku predajom pervitínu, po vykonaní čiastkových
konaní jednotlivými obžalovanými, nevyhnutnými na dosiahnutie tohto cieľa. Obžalovaní
vedeli, že svojim konaním porušujú zákon a napriek tomu takto konali. Znaleckým
posudkom - a bolo potvrdené,
že pokiaľ bol ktorýkoľvek z obžalovaných v čase trestnej činnosti pod vplyvom
psychoaktívnej látky, v tom prípade boli ich rozpoznávacie a ovládacie schopnosti iba
nepodstatne zmenšené pod vplyvom užitej návykovej látky.
Trestná zodpovednosť obž. , ,
vo vzťahu k okolnosti, že trestná činnosť bola spáchaná na viacerých
osobách vyplýva predovšetkým z nedbanlivostného zavinenia voči aktivite obž.
ktorý v rámci organizovanej skupiny predával pervitín viacerým t.j. najmenej trom osobám,
pri ktorých bola zistená aj ich totožnosť. Ani skutočnosť, že obž.
podľa vlastného vyjadrenia nepoznal ani obž. ani obž. a svedka
a obž. poznal len z videnia ho nevylučovalo z organizovanej skupiny,
ktorá vznikla okolo obž. ktorého naopak poznal dlhodobo, a ako užívateľ pervitínu
a jeho díler získavajúci pervitín od obž. musel vedieť, že obž. si zabezpečuje
a musel aj vedieť, že okrem neho aj iní predávajú od túto drogu minimálne
v Prešove. Obžalovaný navyše tvrdil, že svedok bol stále s obžalovaným
...
Zákon nevymedzuje, aký čas sa považuje za dlhší. Je však potrebné pri posudzovaní
dĺžky časového úseku, po ktorú je trestný čin páchaný, brať do úvahy aj závažnosť trestného
činu. Vzhľadom na dobu páchania trestného činu (najneskôr od januára 2013 do 20. marca
2014, pozn.), intenzitu, ide u obžalovaných s výnimkou obž. o páchanie
trestného činu po dlhší čas.“
34. Vo vzťahu k výpovedi svedka a utajeného svedka č. 3 najvyšší súd
poukázal na to, že v danej veci bola vina sťažovateľa (a ďalších obžalovaných) podporená
celým radom ďalších dôkazov, a teda, aj keď boli výpoveď svedka a výpoveď
utajeného svedka č. 3 dôležité, nejde pri nich o jediný či usvedčujúci dôkaz
proti obžalovaným (s. 24 a 25 napadnutého uznesenia).
35. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za vhodné doplniť, že aj ak by vo veci
sťažovateľa v prípade svedka či utajeného svedka č. 3 skutočne išlo o „jediný“
alebo „rozhodujúci“ dôkaz alebo dôkaz, ktorý „mal značnú váhu“, ako to tvrdí samotný
sťažovateľ, ani to by ešte samo osebe neznamenalo, že by v jeho veci išlo vo výsledku
o nezákonné odsúdenie. Ako už bolo uvedené, v takejto situácii, teda pri prípadnom
založení odsúdenia na výpovedi tzv. kajúcnika či utajeného svedka, by museli existovať
procesné záruky, ktoré umožnia spravodlivé a riadne posúdenie spoľahlivosti takéhoto
dôkazu, resp. takýchto dôkazov.
36. Ústavný súd sa zo sťažovateľom predložených dokumentov presvedčil,
že sťažovateľ mal možnosť spochybniť vierohodnosť či zákonnosť výpovede svedka
a výpovede utajeného svedka č. 3. Ústavný súd sa taktiež presvedčil, že výpoveď svedka
a výpoveď utajeného svedka č. 3 bola vo vzťahu ku sťažovateľovi podporená
aj výpoveďou ďalších svedkov ( v prípravnom konaní
a ), ako aj ďalšími dôkazmi (záznam telekomunikačnej činnosti, samotné
priznanie sa sťažovateľa k užívaniu drog v prípravnom konaní, výsledky znaleckého
skúmania; s. 33 a 34 napadnutého rozsudku krajského súdu).
37. Ak sťažovateľ tvrdí, že svedkovia a nevypovedali
o tom, že by predával drogy, resp. že svedok nebol svedkom jeho trestnej činnosti
(body 8, 25 a 26 tohto uznesenia), ústavný súd poukazuje na to, že z predložených
rozhodnutí vyplýva, že títo svedkovia v prípravnom konaní vypovedali o tom, že sťažovateľ
mal predávať drogy, pričom zmenu svojich výpovedí na hlavnom pojednávaní
nevedeli relevantne vysvetliť. Ich výpovede boli s ohľadom na tieto zistenia aj vyhodnotené
(s. 34 napadnutého rozsudku krajského súdu).
38. Ústavný súd s ohľadom na už uvedené dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nemožno v rámci námietok sťažovateľa považovať za svojvoľné
či arbitrárne, resp. za také, ktoré by narúšalo spravodlivosť konania.
39. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné túto časť ústavnej sťažnosti odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
40. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu