Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 115/2016
PDF · 255.57 KB
No categories available
III. ÚS 115/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, advokátska kancelária, Štefánikova 7,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Nitre č. k. 15 S 30/2012-85 z 9. januára 2013 a jeho postupom v tomto
konaní a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sžf 42/2013-140
z 18. júna 2014 a jeho postupom v tomto konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra
2014 doručená sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania
zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 S 30/2012-85
z 9. januára 2013 a jeho postupom v tomto konaní a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Sžf 42/2013-140 z 18. júna 2014
a jeho postupom v tomto konaní.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podľa druhej hlavy
piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“ alebo „žalovaný“)
č. 1020504/1/938802/2012 z 20. apríla 2012, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný
výmer Daňového úradu Šurany (ďalej len „správca dane“) č. 633/230/16722/11/Dan
z 28. novembra 2011 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
I. štvrťrok 2008 v sume 75 461,26 € sťažovateľovi.
Krajský súd rozsudkom č. k. 15 S 30/2012-85 z 9. januára 2013 žalobu sťažovateľa
zamietol. Zhodne s daňovými orgánmi dospel k záveru, že sťažovateľ nepostupoval správne
„v súvislosti s nákupom ojazdených motorových vozidiel v Rakúsku a ich následným
predajom, pričom žalobca nesprávne použil osobitnú úpravu dane stanovenú v § 66 zákona
o DPH, v dôsledku čoho nesprávne stanovil základ dane ako rozdiel medzi predajnou cenou
a kúpnou cenou zníženou o daň. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z faktúr rakúskeho
dodávateľa, na ktorých je uvedené, že dodávka je oslobodená od dane podľa čl. 6(1) o dani
z predaja, resp., že ide o nezdanenú dodávku v rámci EÚ podľa čl. 6(1) UstG. Išlo teda
o tovar v štáte dodania – Rakúsko oslobodený od dane, ktorý však v tuzemsku mal žalobca
zdaniť postupom podľa § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 a § 22, § 23 zákona o DPH. Tento
právny názor podporuje i čl. 226 Smernice rady 2006/112/ES, podľa ktorého v prípade
uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar musia faktúry obsahovať odkaz na
články 313, 326 alebo 333, alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia alebo iný odkaz,
ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav. Dodávateľské faktúry však neobsahujú
odkaz na osobitnú úpravu dane. Žalobca bol preto povinný tovar zdaniť v bežnom režime
zdanenia.“.
V nadväznosti na sťažovateľov žalobný dôvod krajský súd uviedol, že
„z dodatočného platobného výmeru správcu dane... ako z písomnej, tak i tabuľkovej časti
tohto výmeru jednoznačne vyplýva akým spôsobom, na základe akých podkladov a z akých
právnych dôvodov bol tento rozdiel DPH žalobcovi vyrubený, pričom správnosť jeho
výpočtu je matematicky ľahko overiteľná. Ostatne, žalobca v podanej žalobe voči výške
dodatočne vyrubeného rozdielu dane z pridanej hodnoty ani nič konkrétne nenamietal.
K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný svoje rozhodnutie (vrátane správcu dane) založil na
údajoch, ktoré si žalobca nemôže overiť a to na akomsi šetrení vykonanom rakúskou
daňovou správou súd uvádza, že toto tvrdenie považuje za... účelové. Súd bez nejakého
konkrétneho tvrdenia žalobcu, napr. v čom sú tieto údaje nepravdivé so skutočnosťou, nemá
dôvod upodozrievať a spochybňovať pravdivosť ich vypovedacej hodnoty a preto pre súd
nie je napadnuté rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a nezrozumiteľné.“.
Napokon krajský súd vyhodnotil námietku sťažovateľa o jeho nesprávnom označení
v rozhodnutí správcu dane (i žalovaného) ako irelevantnú s poukazom na to, že s ohľadom
na dátum zániku jeho živnostenského oprávnenia (31. december 2010) „žalobca v tomto
kontrolovanom období náležitosti takéhoto označenia spĺňal“.
V odvolaní proti prvostupňovému rozsudku sťažovateľ na pomerne rozsiahlom
priestore poukazuje na obsah svojho vyjadrenia z 13. decembra 2012, v ktorom poukázal na
fakt, že konajúce daňové orgány posúdili identickú skutkovú situáciu, ktorá sa uňho
vyskytla „v roku 2007“, úplne opačne, než tomu bolo v spornom zdaňovacom období
(I. štvrťrok 2008). Pritom k zmene právnej úpravy nedošlo. Sťažovateľ citoval z protokolu
z daňovej kontroly, ktorej predmetom bolo zdaňovacie obdobie v roku 2007 a kontrolované
zdaniteľné obchody boli rovnaké, ako tá v roku 2008. V tomto protokole správca dane
konštatoval, že „kontrolou predložených dokladov neboli zistené porušenia zákona
č. 222/2004 Z. z...“. Podľa sťažovateľa tak krajský súd „pochybil, keď akceptoval odlišný
postup odporcu pri výklade a následnej aplikácii totožnej právnej normy na totožné
skutkové okolnosti za obdobie roku 2007 a 2008, čo považuje navrhovateľ nielen za
nesprávny, ale aj nezákonný, nakoľko práve správne orgány sú povinné pri výklade
a aplikácii právnej normy postupovať tak, aby neuvádzali adresáta právnej normy do stavu
právnej neistoty...“.
V odvolaní sťažovateľ kritizoval, že krajský súd sa „bez ďalšieho priklonil na stranu
odporcu a potvrdil jeho rozhodnutie, bez toho, aby sa vysporiadal s námietkou
navrhovateľa, ohľadne odlišného výkladu a aplikácie právnej normy odporcu na totožný
skutkový a právny stav. Takýto postup súdu je rovnako svojvoľným a nezákonným, nakoľko
potvrdením postupu odporcu, odobril, že odporca ako orgán štátu môže kedykoľvek bez
zmeny skutkového a právneho stavu zaujať akýkoľvek výklad právnych noriem, a to i úplne
opačný a doviesť tak daňové subjekty do stavu právnej neistoty pri odvode dane.“.
Sťažovateľ v odvolaní dôvodil aj nesprávnym vyhodnotením skutkového stavu
krajským súdom. S poukazom na názor krajského súdu, podľa ktorého z faktúr rakúskeho
dodávateľa vyplýva, že sťažovateľ nesprávne použil osobitnú úpravu dane, argumentuje, že
„toto tvrdenie súdu nie je pravdivé, lebo keď takýto údaj faktúry obsahuje, neznamená to, že
dodávateľ mal použiť nie osobitnú úpravu dane, ale úpravu dane podľa § 69 ods. 6 zákona
o DPH. Tento údaj znamená výlučne to, že dodávateľ, pri predaji tovaru je oslobodený od
dane, lebo ide o intrakomunitárnu dodávku. Navrhovateľ keďže faktúra obsahovala všetky
náležitosti bol dodávateľom ubezpečený, že na tovar sa vzťahuje osobitná úprava dane.“.
Ku skutočnosti, že správca dane založil svoje rozhodnutie na informáciách
z informačného systému VIES, sťažovateľ v odvolaní namietal, že „nemal ani dnes nemá
uvedené informácie k dispozícii, t. j. nemohol z nich vychádzať ani pri zdaňovaní za rok
2008“. Sťažovateľ „nielenže nikdy v priebehu daňovej kontroly nebol o údajoch zo systému
VIES ani o výsledkoch medzinárodného šetrenia oboznámený, a vlastne ani dnes po
skončení súdneho konania na súde prvého stupňa nevie, čo je systém VIES, ako aj z akých
konkrétnych údajov získaných z predmetného systému odporca vychádzal. Daňový systém
VIES nie je prístupný navrhovateľovi ani súdu ani iným daňovým subjektom...“.
V ďalšej časti odvolania sťažovateľ argumentoval v prospech záveru, že splnil všetky
zákonné podmienky na to, aby pri sporných zdaniteľných obchodoch mohol využiť osobitnú
úpravu dane podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“), a nie úpravu podľa § 69
ods. 6 zákona o dani z pridanej hodnoty. Podľa sťažovateľovho názoru «záver odporcu, že
dôkaz toho, že tovar nebol použitým tovarom, pretože na faktúre nie je odkaz na osobitnú
úpravu dane týkajúcu sa použitého tovaru neobstojí, nakoľko „použitý tovar“ nie je
definovaný cez odkaz na faktúre, ale je definovaný hmotnými špecifickými znakmi, a to ako
hmotný hnuteľný majetok vhodný na ďalšie použitie, čo ojazdené motorové vozidlá
nepochybne boli.
Rovnako odporca nesprávne konštatoval, že na faktúrach nie je odkaz na článok 226
ods. 4 smernice, a preto nebolo možné postupovať v zmysle § 66 zákona o DPH. Citovaná
smernica nepožaduje, aby na faktúre bol odkaz na čl. 226 ods. 14 smernice, avšak v zmysle
čl. 226 ods. 1 cit. smernice sa vyžaduje, aby na faktúre bol uvedený odkaz na čl. 313, 326
alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia... Na dodávateľskej faktúre bol
odkaz práve na vnútroštátnu právnu úpravu, z čoho je zrejmé, že aj podmienka upravená
v čl. 226 ods. 14 cit. smernice bola naplnená, a to odkazom na vnútroštátnu právnu úpravu
a posúdenie odporcu bolo nesprávne.».
Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 2 Sžf 42/2013-140
z 18. júna 2014 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Svoje odôvodnenie oprel o § 219
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odkazujúc na prvostupňový rozsudok a „jeho
podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú prakticky
totožné s dôvodmi samotnej žaloby, a s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej
aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych
dôvodov rozsudku krajského súdu“.
Najvyšší súd poukázal aj na vlastnú stabilizujúcu sa judikatúru v obdobných veciach
a ďalšiu časť odôvodnenia založil na § 250ja ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktorého ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola
predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na
podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. V nadväznosti na to po
citáciách relevantných právnych noriem uviedol, že „na uplatnenie osobitnej úpravy dane
pri... použitom tovare neboli splnené podmienky ustanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z.,
konkrétne ojazdené motorové vozidlá neboli dodané osobou uvedenou v § 66 ods. 2
citovaného zákona a taktiež faktúry dodávateľa neobsahovali kogentne upravené náležitosti
daňového dokladu v zmysle čl. 226 bod 14 Smernice Rady 2006/112/ES...
V danom prípade ide nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré
sú založené na tom, že tovarový obchod medzi osobami identifikovanými pre DPH v
rôznych členských štátoch EÚ prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza
k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte
dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza
k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte
odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania dane v členských štátoch EÚ platí
základný princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským štátom určenia, pričom tento
princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok
a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo
preprava tovaru.“.
Najvyšší súd osobitne zdôraznil, že „správny orgán rozhodujúci na prvom stupni
vyčerpávajúcim spôsobom, aj prostredníctvom dožiadania podľa čl. 5, kap. II bod 1
Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci
v oblasti dane z pridanej hodnoty... náležite zistil skutkový stav, ktorý bol zákonným
podkladom k vydaniu prvostupňového správneho rozhodnutia a následne podkladom
k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Na základe takto
zisteného skutkového stavu je zjavné, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky na
uplatnenie osobitného režimu zdaňovania prirážky pri použitom tovare...“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ rovnako ako v odvolaní obsiahlo
argumentuje diametrálne odlišným posúdením rovnakého skutkového stavu orgánmi
daňovej správy za zdaňovacie obdobia roku 2007 a za I. štvrťrok 2008, a to pri nezmenenej
právnej úprave. Tvrdí, že „nie je možné, aby za tých istých skutkových okolností došlo k tak
rozdielnej aplikácii a výkladu zákona o DPH, keď v konaní sťažovateľa k zmene nedošlo
a vykonával zdanenie rovnako od roku 2007. Vystavené faktúry tým istým dodávateľom, pri
kontrole za rok 2007, sám porušovateľ považoval za dodávku tovaru, pri ktorej sa použije
osobitná sadzba dane podľa § 66 zákona o DPH. Keď k takémuto záveru pri kontrole za rok
2007 dospel sám porušovateľ, a to nie len v prípade sťažovateľa, pričom porušovateľ je
špecializovanou inštitúciou na kontrolu a posudzovanie správnosti účtovania DPH, ako mal
a mohol dospieť k inému záveru sám daňovník?“.
Sťažnosťou sa prelína aj kritika odôvodnenia oboch rozsudkov v predmetnej veci.
Súdy sa totiž podľa sťažovateľa „nezaoberali tým, že ak by aj došlo k pochybeniu odporcu
pri výklade právnej normy pri výkone daňových kontrol, nie je možné by uvedené
pochybenie išlo na ťarchu sťažovateľa, ktorý pri zdaňovaní postupoval v dobrej viere, že
odvádza daň riadne, čo mu bolo potvrdené i samotnou daňovou kontrolou v roku 2007...“.
Ďalej sa podľa sťažovateľa súdy nezaoberali jeho námietkou, podľa ktorej v protokole
o daňovej kontrole, ale ani v dodatočnom platobnom výmere «nebol vykonaný výpočet
údajnej dane, ktorú mal pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu
sťažovateľ odviesť, ale je uvedený len zoznam faktúr a zrejme súčet súm, ktoré sú na
faktúrach... Porušovateľ v 1. rade sa s tak závažnou námietkou sťažovateľa vôbec
nezaoberal, len konštatoval, že „správnosť výpočtu odporcu je matematicky ľahko
overiteľná“,... pričom túto „overiteľnosť“ v ďalšom odporca ani súd neozrejmil... Rovnako
sa porušovateľ v 1. rade nevysporiadal so skutočnosťou, že odporca len nezdanenú časť
dodaňoval, pretože z fakturovanej sumy mal najprv odpočítať DPH a túto znížiť o sumu,
ktorú sťažovateľ zdanil. Následne ani porušovateľ v 2. rade sa uvedenou námietkou
sťažovateľa nezaoberal, čím došlo k neoprávnenému zásahu do ústavných práv sťažovateľa
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pričom ani v tejto časti rozhodnutia porušovateľov
nespĺňajú požiadavky riadneho odôvodňovania rozhodnutia.». Sťažovateľ vo vzťahu
k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu kritizuje aj skutočnosť, že pri odôvodňovaní
svojho rozhodnutia využil § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, čo podľa jeho
názoru neprichádza do úvahy, ak „účastník v odvolaní, uvedie úvahy, či už vo väzbe na
skutkový stav alebo právne posúdenie, s ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal. Veľakrát
ide o vyjadrenia, ktoré sú až reakciou na závery prvostupňového súdu, preto logicky
predstavujú novú argumentačnú bázu. Sťažovateľ má za to, že porušovateľ v 2. rade
obmedzením sa na stotožnenie sa s rozhodnutím porušovateľa ako súdu 1. stupňa porušil
právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, nakoľko sa nevysporiadal so zásadnými
námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol vo svojom odvolaní...“.
Kritika sťažovateľa sa v značnej miere zameriava aj na podklady, ktoré mal
k dispozícii odporca (informácie zo systému VIES) a ktoré viedli k rozhodnutiu o dorubení
dane z pridanej hodnoty. Uvádza, že «dochádza k zneužitiu štátnej moci, nakoľko daňový
subjekt je vystavený situácii, že mu nezostáva nič iné len „veriť“ že tvrdenia, na základe
ktorých sa rozhodlo sú pravdivé. Nemožnosť ich preskúmania či overenia je otvorená cesta
k svojvôli rozhodovacej činnosti štátnych orgánov, ktoré údajné doklady k dispozícii mali
a sťažovateľ je v dôsledku ich nemožnosti overenia, tejto svojvôli vystavený.».
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom vo veci samej takto rozhodol:
„1. Konaním sp. zn. 15 S/30/2012 a rozhodnutím 15 S/30/2012-85, č. 4012200574
zo dňa 09.01.2013 Krajského súdu Nitra... bolo porušené základné právo
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať
sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v
zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3
Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
2. Konaním sp. zn. 2 Sžf/42/2013 a rozhodnutím 2 Sžf/42/2013 zo dňa 18.06.2014
Najvyššieho súdu SR... bolo porušené základné právo
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať sa súdnej
ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46
ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR
a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
3. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 15 S/30/2012-85,
č. 4012200574 zo dňa 09.01.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf/42/2013
zo dňa 18.06.2014 zrušuje a vracia na nové konanie.
4. Sťažovateľ súčasne žiada,
aby Ústavný súd SR rozhodol, tak že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra
sp. zn. 15 S/30/2012-85, č. 4012200574 zo dňa 09.01.2013 v spojení s rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf/42/2013 zo dňa 18.06.2014.
6. priznáva primerané
finančné zadosťučinenie v sume 35.000 €.
7. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 €
(1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 134 €, 2 úkony
á 134 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 8,04 Eur, 20% DPH,
t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému rozsudku
krajského súdu sp. zn. 15 S 30/2012 z 9. januára 2013, ktorým tento súd zamietol žalobu
sťažovateľa, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým
rozsudkom tak, že mu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu
odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 S 30/2012 z 9. januára 2013 mohol
sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
najvyšší súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho
súdu z 18. júna 2014 v konaní sp. zn. 2 Sžf 42/2013 ústavný súd uvádza, že za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že
úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v zásade takmer identické závery
najvyššieho súdu, ako sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku, už boli predmetom ústavného
prieskumu v iných veciach, ktoré sú porovnateľné s vecou sťažovateľa. V týchto veciach
(napr. I. ÚS 734/2013, I. ÚS 413/2014, IV. ÚS 94/2015) ústavný súd dospel k záveru, že
príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom
označených práv.
Okrem toho ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ťažisková odvolacia
i sťažnostná námietka o odlišnom právnom posúdení rovnakých skutkových situácií
orgánmi daňovej správy je márna.
V správnom súdnictve platí prísna zásada, že konajúci súd preskúmava napadnuté
rozhodnutie len v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe žalobcu (§ 250j ods. 1 a 2
Občianskeho súdneho poriadku).
Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ námietku diametrálne odlišného
posudzovania rovnakých skutkových situácií predniesol až v podaní z 13. decembra 2012
doručenom krajskému súdu.
Podľa § 250h ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku až do rozhodnutia súdu môže
žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b.
Ak bola žaloba sťažovateľa podaná 18. júna 2012, je zreteľné, že nová argumentácia
sťažovateľa, ktorou rozšíril rozsah napadnutia rozhodnutia žalovaného, bola krajskému súdu
doručená po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 250b Občianskeho súdneho poriadku.
Nemožno potom ani krajskému súdu, ani najvyššiemu súdu vytýkať, že sa touto vecnou
kritikou napadnutého administratívneho rozhodnutia vôbec nezaoberali.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní
v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol
v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc
(III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, II. ÚS 399/2014, III. ÚS 520/2014).
Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie a rozhodnutie
o sťažnosti v tejto jej argumentačnej časti.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa o použití údajov systému VIES daňovou
správou uvádza, že sťažovateľ mal k dispozícii na overenie správnosti daného
identifikačného čísla systém VIES prístupný na internetovej adrese
http://ec.europa.eu/taxation_customs/vies/. Od podnikateľa obchodujúceho v prostredí
Európskej únie možno rozumne očakávať, že si overí správnosť identifikačného čísla, ktoré
mu predloží jeho odberateľ. Systém VIES je funkčný od vstupu Slovenskej republiky
do Európskej únie (II. ÚS 440/2011). Preto táto časť sťažnostnej argumentácie vôbec nie je
namieste.
Pokiaľ ide o ďalšie sťažnostné námietky prednesené sťažovateľom, ústavný súd
odkazuje na už spomenuté vlastné uznesenia vo veciach sp. zn. I. ÚS 734/2013,
I. ÚS 413/2014 alebo aj sp. zn. IV. ÚS 94/2015, v ktorých sú uvedené dôvody zjavnej
neopodstatnenosti sťažovateľových sťažností. S týmito dôvodmi sa ústavný súd aj pri tu
predbežne prerokúvanej sťažnosti stotožňuje.
Ústavný súd tak po preskúmaní sťažnosti i jej príloh dospel k záveru, že
sťažovateľove námietky voči odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu nie sú dôvodné.
Skutkové ani právne závery najvyššieho súdu nemožno za žiadnych okolností vyhodnotiť
ako tak excesívne a nemajúce základ v pravidlách formálnej logiky, že by do nich mohol
ústavný súd ako súdny orgán ústavne oddelený od sústavy všeobecných súdov vstúpiť
a korigovať ich.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a ani postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
odmietol jeho sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu
a najvyššieho súdu, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia, náhrady trov
konania, ako aj návrhom na dočasné opatrenie podľa § 52 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016