Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 115/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, advokátska kancelária, Štefánikova 7,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

, základného práva na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného ,

základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného

Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Nitre č. k. -85 z 9. januára 2013 a jeho postupom v tomto

konaní a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -140

z 18. júna 2014 a jeho postupom v tomto konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra

2014 doručená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len

„ústava“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

zaručeného , základného práva na rovnosť účastníkov konania

zaručeného , základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -85

z 9. januára 2013 a jeho postupom v tomto konaní a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -140 z 18. júna 2014

a jeho postupom v tomto konaní.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podľa druhej hlavy

piatej časti v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“ alebo „žalovaný“)

č. 1020504/1/938802/2012 z 20. apríla 2012, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný

výmer Daňového úradu Šurany (ďalej len „správca dane“) č. /Dan

z 28. novembra 2011 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

I. štvrťrok 2008 v sume 75 461,26 € sťažovateľovi.

Krajský súd rozsudkom č. k. -85 z 9. januára 2013 žalobu sťažovateľa

zamietol. Zhodne s daňovými orgánmi dospel k záveru, že sťažovateľ nepostupoval správne

„v súvislosti s nákupom ojazdených motorových vozidiel v Rakúsku a ich následným

predajom, pričom žalobca nesprávne použil osobitnú úpravu dane stanovenú v § 66 zákona

o DPH, v dôsledku čoho nesprávne stanovil základ dane ako rozdiel medzi predajnou cenou

a kúpnou cenou zníženou o daň. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z faktúr rakúskeho

dodávateľa, na ktorých je uvedené, že dodávka je oslobodená od dane podľa čl. 6(1) o dani

z predaja, resp., že ide o nezdanenú dodávku v rámci EÚ podľa čl. 6(1) UstG. Išlo teda

o tovar v štáte dodania – Rakúsko oslobodený od dane, ktorý však v tuzemsku mal žalobca

zdaniť postupom podľa § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 a § 22, § 23 zákona o DPH. Tento

právny názor podporuje i čl. 226 Smernice rady 2006/112/ES, podľa ktorého v prípade

uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar musia faktúry obsahovať odkaz na

články 313, 326 alebo 333, alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia alebo iný odkaz,

ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav. Dodávateľské faktúry však neobsahujú

odkaz na osobitnú úpravu dane. Žalobca bol preto povinný tovar zdaniť v bežnom režime

zdanenia.“.

V nadväznosti na sťažovateľov žalobný dôvod krajský súd uviedol, že

„z dodatočného platobného výmeru správcu dane... ako z písomnej, tak i tabuľkovej časti

tohto výmeru jednoznačne vyplýva akým spôsobom, na základe akých podkladov a z akých

právnych dôvodov bol tento rozdiel DPH žalobcovi vyrubený, pričom správnosť jeho

výpočtu je matematicky ľahko overiteľná. Ostatne, žalobca v podanej žalobe voči výške

dodatočne vyrubeného rozdielu dane z pridanej hodnoty ani nič konkrétne nenamietal.

K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný svoje rozhodnutie (vrátane správcu dane) založil na

údajoch, ktoré si žalobca nemôže overiť a to na akomsi šetrení vykonanom rakúskou

daňovou správou súd uvádza, že toto tvrdenie považuje za... účelové. Súd bez nejakého

konkrétneho tvrdenia žalobcu, napr. v čom sú tieto údaje nepravdivé so skutočnosťou, nemá

dôvod upodozrievať a spochybňovať pravdivosť ich vypovedacej hodnoty a preto pre súd

nie je napadnuté rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a nezrozumiteľné.“.

Napokon krajský súd vyhodnotil námietku sťažovateľa o jeho nesprávnom označení

v rozhodnutí správcu dane (i žalovaného) ako irelevantnú s poukazom na to, že s ohľadom

na dátum zániku jeho živnostenského oprávnenia (31. december 2010) „žalobca v tomto

kontrolovanom období náležitosti takéhoto označenia spĺňal“.

V odvolaní proti prvostupňovému rozsudku sťažovateľ na pomerne rozsiahlom

priestore poukazuje na obsah svojho vyjadrenia z 13. decembra 2012, v ktorom poukázal na

fakt, že konajúce daňové orgány posúdili identickú skutkovú situáciu, ktorá sa uňho

vyskytla „v roku 2007“, úplne opačne, než tomu bolo v spornom zdaňovacom období

(I. štvrťrok 2008). Pritom k zmene právnej úpravy nedošlo. Sťažovateľ citoval z protokolu

z daňovej kontroly, ktorej predmetom bolo zdaňovacie obdobie v roku 2007 a kontrolované

zdaniteľné obchody boli rovnaké, ako tá v roku 2008. V tomto protokole správca dane

konštatoval, že „kontrolou predložených dokladov neboli zistené porušenia zákona

č. ..“. Podľa sťažovateľa tak krajský súd „pochybil, keď akceptoval odlišný

postup odporcu pri výklade a následnej aplikácii totožnej právnej normy na totožné

skutkové okolnosti za obdobie roku 2007 a 2008, čo považuje navrhovateľ nielen za

nesprávny, ale aj nezákonný, nakoľko práve správne orgány sú povinné pri výklade

a aplikácii právnej normy postupovať tak, aby neuvádzali adresáta právnej normy do stavu

právnej neistoty...“.

V odvolaní sťažovateľ kritizoval, že krajský súd sa „bez ďalšieho priklonil na stranu

odporcu a potvrdil jeho rozhodnutie, bez toho, aby sa vysporiadal s námietkou

navrhovateľa, ohľadne odlišného výkladu a aplikácie právnej normy odporcu na totožný

skutkový a právny stav. Takýto postup súdu je rovnako svojvoľným a nezákonným, nakoľko

potvrdením postupu odporcu, odobril, že odporca ako orgán štátu môže kedykoľvek bez

zmeny skutkového a právneho stavu zaujať akýkoľvek výklad právnych noriem, a to i úplne

opačný a doviesť tak daňové subjekty do stavu právnej neistoty pri odvode dane.“.

Sťažovateľ v odvolaní dôvodil aj nesprávnym vyhodnotením skutkového stavu

krajským súdom. S poukazom na názor krajského súdu, podľa ktorého z faktúr rakúskeho

dodávateľa vyplýva, že sťažovateľ nesprávne použil osobitnú úpravu dane, argumentuje, že

„toto tvrdenie súdu nie je pravdivé, lebo keď takýto údaj faktúry obsahuje, neznamená to, že

dodávateľ mal použiť nie osobitnú úpravu dane, ale úpravu dane podľa § 69 ods. 6 zákona

o DPH. Tento údaj znamená výlučne to, že dodávateľ, pri predaji tovaru je oslobodený od

dane, lebo ide o intrakomunitárnu dodávku. Navrhovateľ keďže faktúra obsahovala všetky

náležitosti bol dodávateľom ubezpečený, že na tovar sa vzťahuje osobitná úprava dane.“.

Ku skutočnosti, že správca dane založil svoje rozhodnutie na informáciách

z informačného systému VIES, sťažovateľ v odvolaní namietal, že „nemal ani dnes nemá

uvedené informácie k dispozícii, t. j. nemohol z nich vychádzať ani pri zdaňovaní za rok

2008“. Sťažovateľ „nielenže nikdy v priebehu daňovej kontroly nebol o údajoch zo systému

VIES ani o výsledkoch medzinárodného šetrenia oboznámený, a vlastne ani dnes po

skončení súdneho konania na súde prvého stupňa nevie, čo je systém VIES, ako aj z akých

konkrétnych údajov získaných z predmetného systému odporca vychádzal. Daňový systém

VIES nie je prístupný navrhovateľovi ani súdu ani iným daňovým subjektom...“.

V ďalšej časti odvolania sťažovateľ argumentoval v prospech záveru, že splnil všetky

zákonné podmienky na to, aby pri sporných zdaniteľných obchodoch mohol využiť osobitnú

úpravu dane podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“), a nie úpravu podľa § 69

ods. 6 zákona o dani z pridanej hodnoty. Podľa sťažovateľovho názoru «záver odporcu, že

dôkaz toho, že tovar nebol použitým tovarom, pretože na faktúre nie je odkaz na osobitnú

úpravu dane týkajúcu sa použitého tovaru neobstojí, nakoľko „použitý tovar“ nie je

definovaný cez odkaz na faktúre, ale je definovaný hmotnými špecifickými znakmi, a to ako

hmotný hnuteľný majetok vhodný na ďalšie použitie, čo ojazdené motorové vozidlá

nepochybne boli.

Rovnako odporca nesprávne konštatoval, že na faktúrach nie je odkaz na článok 226

ods. 4 smernice, a preto nebolo možné postupovať v zmysle § 66 zákona o DPH. Citovaná

smernica nepožaduje, aby na faktúre bol odkaz na čl. 226 ods. 14 smernice, avšak v zmysle

čl. 226 ods. 1 cit. smernice sa vyžaduje, aby na faktúre bol uvedený odkaz na čl. 313, 326

alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia... Na dodávateľskej faktúre bol

odkaz práve na vnútroštátnu právnu úpravu, z čoho je zrejmé, že aj podmienka upravená

v čl. 226 ods. 14 cit. smernice bola naplnená, a to odkazom na vnútroštátnu právnu úpravu

a posúdenie odporcu bolo nesprávne.».

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -140

z 18. júna 2014 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Svoje odôvodnenie oprel o § 219

ods. 2 odkazujúc na prvostupňový rozsudok a „jeho

podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú prakticky

totožné s dôvodmi samotnej žaloby, a s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej

aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych

dôvodov rozsudku krajského súdu“.

Najvyšší súd poukázal aj na vlastnú stabilizujúcu sa judikatúru v obdobných veciach

a ďalšiu časť odôvodnenia založil na , podľa

ktorého ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola

predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na

podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. V nadväznosti na to po

citáciách relevantných právnych noriem uviedol, že „na uplatnenie osobitnej úpravy dane

pri... použitom tovare neboli splnené podmienky ustanovené v ,

konkrétne ojazdené motorové vozidlá neboli dodané osobou uvedenou v § 66 ods. 2

citovaného zákona a taktiež faktúry dodávateľa neobsahovali kogentne upravené náležitosti

daňového dokladu v zmysle čl. 226 bod 14 Smernice Rady 2006/112/ES...

V danom prípade ide nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré

sú založené na tom, že tovarový obchod medzi osobami identifikovanými pre DPH v

rôznych členských štátoch EÚ prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza

k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte

dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza

k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte

odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania dane v členských štátoch EÚ platí

základný princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským štátom určenia, pričom tento

princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok

a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo

preprava tovaru.“.

Najvyšší súd osobitne zdôraznil, že „správny orgán rozhodujúci na prvom stupni

vyčerpávajúcim spôsobom, aj prostredníctvom dožiadania podľa čl. 5, kap. II bod 1

Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci

v oblasti dane z pridanej hodnoty... náležite zistil skutkový stav, ktorý bol zákonným

podkladom k vydaniu prvostupňového správneho rozhodnutia a následne podkladom

k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Na základe takto

zisteného skutkového stavu je zjavné, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky na

uplatnenie osobitného režimu zdaňovania prirážky pri použitom tovare...“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ rovnako ako v odvolaní obsiahlo

argumentuje diametrálne odlišným posúdením rovnakého skutkového stavu orgánmi

daňovej správy za zdaňovacie obdobia roku 2007 a za I. štvrťrok 2008, a to pri nezmenenej

právnej úprave. Tvrdí, že „nie je možné, aby za tých istých skutkových okolností došlo k tak

rozdielnej aplikácii a výkladu zákona o DPH, keď v konaní sťažovateľa k zmene nedošlo

a vykonával zdanenie rovnako od roku 2007. Vystavené faktúry tým istým dodávateľom, pri

kontrole za rok 2007, sám porušovateľ považoval za dodávku tovaru, pri ktorej sa použije

osobitná sadzba dane podľa § 66 zákona o DPH. Keď k takémuto záveru pri kontrole za rok

2007 dospel sám porušovateľ, a to nie len v prípade sťažovateľa, pričom porušovateľ je

špecializovanou inštitúciou na kontrolu a posudzovanie správnosti účtovania DPH, ako mal

a mohol dospieť k inému záveru sám daňovník?“.

Sťažnosťou sa prelína aj kritika odôvodnenia oboch rozsudkov v predmetnej veci.

Súdy sa totiž podľa sťažovateľa „nezaoberali tým, že ak by aj došlo k pochybeniu odporcu

pri výklade právnej normy pri výkone daňových kontrol, nie je možné by uvedené

pochybenie išlo na ťarchu sťažovateľa, ktorý pri zdaňovaní postupoval v dobrej viere, že

odvádza daň riadne, čo mu bolo potvrdené i samotnou daňovou kontrolou v roku 2007...“.

Ďalej sa podľa sťažovateľa súdy nezaoberali jeho námietkou, podľa ktorej v protokole

o daňovej kontrole, ale ani v dodatočnom platobnom výmere «nebol vykonaný výpočet

údajnej dane, ktorú mal pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu

sťažovateľ odviesť, ale je uvedený len zoznam faktúr a zrejme súčet súm, ktoré sú na

faktúrach... Porušovateľ v 1. rade sa s tak závažnou námietkou sťažovateľa vôbec

nezaoberal, len konštatoval, že „správnosť výpočtu odporcu je matematicky ľahko

overiteľná“,... pričom túto „overiteľnosť“ v ďalšom odporca ani súd neozrejmil... Rovnako

sa porušovateľ v 1. rade nevysporiadal so skutočnosťou, že odporca len nezdanenú časť

dodaňoval, pretože z fakturovanej sumy mal najprv odpočítať DPH a túto znížiť o sumu,

ktorú sťažovateľ zdanil. Následne ani porušovateľ v 2. rade sa uvedenou námietkou

sťažovateľa nezaoberal, čím došlo k neoprávnenému zásahu do ústavných práv sťažovateľa

v zmysle SR, pričom ani v tejto časti rozhodnutia porušovateľov

nespĺňajú požiadavky riadneho odôvodňovania rozhodnutia.». Sťažovateľ vo vzťahu

k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu kritizuje aj skutočnosť, že pri odôvodňovaní

svojho rozhodnutia využil , čo podľa jeho

názoru neprichádza do úvahy, ak „účastník v odvolaní, uvedie úvahy, či už vo väzbe na

skutkový stav alebo právne posúdenie, s ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal. Veľakrát

ide o vyjadrenia, ktoré sú až reakciou na závery prvostupňového súdu, preto logicky

predstavujú novú argumentačnú bázu. Sťažovateľ má za to, že porušovateľ v 2. rade

obmedzením sa na stotožnenie sa s rozhodnutím porušovateľa ako súdu 1. stupňa porušil

právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, nakoľko sa nevysporiadal so zásadnými

námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol vo svojom odvolaní...“.

Kritika sťažovateľa sa v značnej miere zameriava aj na podklady, ktoré mal

k dispozícii odporca (informácie zo systému VIES) a ktoré viedli k rozhodnutiu o dorubení

dane z pridanej hodnoty. Uvádza, že «dochádza k zneužitiu štátnej moci, nakoľko daňový

subjekt je vystavený situácii, že mu nezostáva nič iné len „veriť“ že tvrdenia, na základe

ktorých sa rozhodlo sú pravdivé. Nemožnosť ich preskúmania či overenia je otvorená cesta

k svojvôli rozhodovacej činnosti štátnych orgánov, ktoré údajné doklady k dispozícii mali

a sťažovateľ je v dôsledku ich nemožnosti overenia, tejto svojvôli vystavený.».

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom vo veci samej takto rozhodol:

„1. Konaním sp. zn. a rozhodnutím 15 S/30/2012-85, č. 4012200574

zo dňa 09.01.2013 Krajského súdu Nitra... bolo porušené základné právo

právo na súdnu ochranu podľa

SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať

sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v

zmysle SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle

SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle SR.

2. Konaním sp. zn. a rozhodnutím 2 Sžf/42/2013 zo dňa 18.06.2014

Najvyššieho súdu SR... bolo porušené základné právo

právo na súdnu ochranu podľa SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať sa súdnej

ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46

ods. 2 SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle SR

a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle SR.

3. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. -85,

č. 4012200574 zo dňa 09.01.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 18.06.2014 zrušuje a vracia na nové konanie.

4. Sťažovateľ súčasne žiada,

aby Ústavný súd SR rozhodol, tak že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra

sp. zn. -85, č. 4012200574 zo dňa 09.01.2013 v spojení s rozsudkom

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 18.06.2014.

6. priznáva primerané

finančné zadosťučinenie v sume 35.000 €.

7. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 €

(1 úkon právnej pomoci podľa vyhl. č. činí sumu 134 €, 2 úkony

á 134 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 8,04 Eur, 20% DPH,

t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. IV. 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 9. januára 2013, ktorým tento súd zamietol žalobu

sťažovateľa, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým

rozsudkom tak, že mu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu

odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. januára 2013 mohol

sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

najvyšší súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho

súdu z 18. júna 2014 v konaní sp. zn. ústavný súd uvádza, že za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že

úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ).

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v zásade takmer identické závery

najvyššieho súdu, ako sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku, už boli predmetom ústavného

prieskumu v iných veciach, ktoré sú porovnateľné s vecou sťažovateľa. V týchto veciach

(napr. , , ) ústavný súd dospel k záveru, že

príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom

označených práv.

Okrem toho ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ťažisková odvolacia

i sťažnostná námietka o odlišnom právnom posúdení rovnakých skutkových situácií

orgánmi daňovej správy je márna.

V správnom súdnictve platí prísna zásada, že konajúci súd preskúmava napadnuté

rozhodnutie len v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe žalobcu (§ 250j ods. 1 a 2

).

Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ námietku diametrálne odlišného

posudzovania rovnakých skutkových situácií predniesol až v podaní z 13. decembra 2012

doručenom krajskému súdu.

Podľa až do rozhodnutia súdu môže

žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote

podľa § 250b.

Ak bola žaloba sťažovateľa podaná 18. júna 2012, je zreteľné, že nová argumentácia

sťažovateľa, ktorou rozšíril rozsah napadnutia rozhodnutia žalovaného, bola krajskému súdu

doručená po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa .

Nemožno potom ani krajskému súdu, ani najvyššiemu súdu vytýkať, že sa touto vecnou

kritikou napadnutého administratívneho rozhodnutia vôbec nezaoberali.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní

v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol

v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc

(, , , , ).

Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie a rozhodnutie

o sťažnosti v tejto jej argumentačnej časti.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa o použití údajov systému VIES daňovou

správou uvádza, že sťažovateľ mal k dispozícii na overenie správnosti daného

identifikačného čísla systém VIES prístupný na internetovej adrese

http://ec.europa.eu/taxation_customs/vies/. Od podnikateľa obchodujúceho v prostredí

Európskej únie možno rozumne očakávať, že si overí správnosť identifikačného čísla, ktoré

mu predloží jeho odberateľ. Systém VIES je funkčný od vstupu Slovenskej republiky

do Európskej únie (). Preto táto časť sťažnostnej argumentácie vôbec nie je

namieste.

Pokiaľ ide o ďalšie sťažnostné námietky prednesené sťažovateľom, ústavný súd

odkazuje na už spomenuté vlastné uznesenia vo veciach sp. zn. ,

alebo aj sp. zn. , v ktorých sú uvedené dôvody zjavnej

neopodstatnenosti sťažovateľových sťažností. S týmito dôvodmi sa ústavný súd aj pri tu

predbežne prerokúvanej sťažnosti stotožňuje.

Ústavný súd tak po preskúmaní sťažnosti i jej príloh dospel k záveru, že

sťažovateľove námietky voči odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu nie sú dôvodné.

Skutkové ani právne závery najvyššieho súdu nemožno za žiadnych okolností vyhodnotiť

ako tak excesívne a nemajúce základ v pravidlách formálnej logiky, že by do nich mohol

ústavný súd ako súdny orgán ústavne oddelený od sústavy všeobecných súdov vstúpiť

a korigovať ich.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a ani postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

odmietol jeho sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu

a najvyššieho súdu, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia, náhrady trov

konania, ako aj návrhom na dočasné opatrenie podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016