Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 413/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou,

Štefánikova 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2, a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -50

zo 16. januára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn. z 19. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2014

doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Evou

Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a 2, a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -50 zo 16.

januára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf

40/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. z 19. marca 2014 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že u sťažovateľa bola vykonaná Daňovým

úradom Šurany (ďalej len „daňový úrad“) kontrola dane z pridanej hodnoty (ďalej len

„DPH“) za obdobie 1. až 4. štvrťroka 2008, na základe ktorej daňový úrad Dodatočným

platobným výmerom č. /Dan z 28. novembra 2011 (ďalej len

„rozhodnutie daňového úradu“) vyrubil sťažovateľovi ako platiteľovi dane rozdiel DPH

v sume 115 397,86 € (rozdiel medzi sťažovateľom uhradeným DPH a DPH, ktoré mal

sťažovateľ odviesť podľa záverov kontroly, pozn.) za 4. štvrťrok 2008.

Sťažovateľ podal odvolanie proti rozhodnutiu daňového úradu, o ktorom rozhodlo

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) tak, že svojím

rozhodnutím č. 1020504/1/938807/2012 z 20. apríla 2012 (ďalej len „rozhodnutie

finančného riaditeľstva“) potvrdilo rozhodnutie daňového úradu.

Sťažovateľ sa následne žalobou dožadoval na krajskom súde preskúmania

rozhodnutia finančného riaditeľstva. Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

svojím rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa a najvyšší súd v odvolacom

konaní svojím rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd, ako aj najvyšší súd, ktorý odobril závery

krajského súdu, dospeli k nesprávnym záverom, keď postup a rozhodnutie daňového úradu,

ako aj postup a rozhodnutie finančného riaditeľstva (ktorými bola sťažovateľovi dorubená

DPH za 4. štvrťrok 2008) považovali za správne a zákonné. Sťažovateľ zároveň namietal aj

nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu, pretože

podľa neho sa krajský súd ani najvyšší súd nevysporiadal s jeho podstatnými argumentmi

uvedenými v žalobe, resp. v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedol:

«Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa 18.06.2012 domáhal

preskúmania a zrušenia rozhodnutia odporcu č. 1020504/1/938807/2012 zo dňa

20.04.2012, ktorým odporca potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Šurany

č. /Dan zo dňa 28.11.2011, nakoľko predmetné rozhodnutie považoval

za nezákonné, nepreskúmateľné, ako aj za nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené.

Predmetným rozhodnutím správca dane vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 115.397,86 € za obdobie IV. štvrťrok 2008, a to

na základe toho, že prekvalifikoval spôsob zdaňovania nákupu a predaja automobilov...

Sťažovateľ uplatňoval za IV. štvrťrok 2008 rovnaký spôsob zdaňovania t. j. v zmysle

§ 66 zákona o DPH ako v roku 2007, za ktorý mu v roku 2008-2009 bola vykonaná daňová

kontrola, pričom predmetom daňovej kontroly bola aj daň z pridanej hodnoty. ...

Sťažovateľ v roku 2007 ako aj v roku 2008 postupoval pri zdaňovaní v zmysle § 66

zákona o DPH, pričom ako je zrejmé z Protokolu o výsledku daňovej kontroly za rok 2007

kontrolou neboli zistené žiadne porušenia zákona o DPH t. j. sťažovateľ podľa daňovej

kontroly postupoval správne a v súlade so zákonom. Rovnako je potrebné uviesť, že

Protokol o výsledku daňovej kontroly za rok 2007 bol vyhotovený dňa 20.01.2009 t. j.

v čase, keď sťažovateľ ani v roku 2008 nemal pochybnosti, že by mal pri zdaňovaní

postupovať inak, resp. že pri zdaňovaní postupoval nesprávne, a preto i naďalej zdaňoval

motorové vozidlá v zmysle § 66 zákona o DPH.

Následne, o cca 3 roky neskôr pri vykonaní daňovej kontroly za rok 2008 Daňový

úrad Šurany ako aj odporca konštatovali, že došlo k zdaňovaniu nesprávnemu a sťažovateľ

mal postupovať v zmysle § 69 ods. 6 v spojení s § 11 a § 22 a § 23 zákona o DPH, a to

napriek tomu, že pri výkone rovnakej daňovej kontroly za rok 2007 nekonštatovali žiadny

nesúlad so zákonom o DPH a nedošlo k zmene ani právnej úpravy, ani k účtovaniu

na základe iných faktúr. ...

Vystavené faktúry tým istým dodávateľom, pri kontrole za rok 2007, sám porušovateľ

považoval za dodávku tovaru, pri ktorej sa použije osobitná sadzba dane podľa § 66 zákona

o DPH. Keď k takémuto záveru pri kontrole za rok 2007 dospel sám porušovateľ, a to nie

len v prípade sťažovateľa, pričom porušovateľ je špecializovanou inštitúciou na kontrolu

a posudzovanie správnosti účtovania DPH, ako mal a mohol dospieť k inému záveru sám

daňovník? ...

Vzhľadom na činnosť Daňového úradu ako aj odporcu je sťažovateľ presvedčený

o nezákonnosti postupu ako aj o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, nakoľko nie je

možné, aby za tých istých skutkových okolností došlo k tak rozdielnej aplikácii a výkladu

zákona o DPH, keď v konaní sťažovateľa k zmene nedošlo a vykonával zdanenie rovnako

od roku 2007 a dnes má niesť následky za to, že odporca zmenil právny názor. ...

Súd prvého stupňa, ktorý mal poskytnúť ochranu sťažovateľovi proti svojvoľnému

a nezákonnému konaniu odporcu, sa bez ďalšieho priklonil na stranu odporcu a potvrdil

jeho rozhodnutie, bez toho, aby sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa, ohľadne

odlišného výkladu a aplikácie právnej normy odporcu na totožný skutkový a právny stav...

potvrdením postupu odporcu, odobril, že odporca ako orgán štátu môže kedykoľvek bez

zmeny skutkového a právneho stavu zaujať akýkoľvek výklad právnych noriem, a to i úplne

opačný a doviesť tak daňové subjekty do stavu právnej neistoty pri odvode dane...

Porušovatelia zasiahli do práva na spravodlivý proces, keď sa nezaoberali tým, že ak

by aj došlo k pochybeniu odporcu pri výklade právnej normy pri výkone daňových kontrol,

nie je možné, aby uvedené pochybenie išlo na ťarchu sťažovateľa, ktorý pri zdaňovaní

postupoval v dobrej viere, že odvádza daň riadne, čo mu bolo potvrdené i samotnou

daňovou kontrolou v roku 2007... Porušovatelia sa nevysporiadali ani s tým, že nejasné

a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy

t. j. daňového subjektu...

Porušovateľ v 1. rade ani porušovateľ v 2. rade sa vo svojich rozhodnutiach

náležitým spôsobom nevysporiadali s námietkami sťažovateľa, pričom išlo o námietky

zásadného významu... Kvalita rozhodnutia porušovateľa v 2. rade, ktorý ako odôvodnenie

rozhodnutia prevzal doslovné odôvodnenie rozhodnutia v úplne inej veci, a to sp. zn.

zo dňa 28.03.2012, pričom ide o rozhodnutie, ktoré sa od veci sťažovateľa líši

najmä pokiaľ ide o vykonanie opakovanej daňovej kontroly...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Konaním sp. zn. a rozhodnutím 15 S/29/2012-50, č. 4012200572

zo dňa 16.01.2013 Krajského súdu Nitra... bolo porušené základné právo M. B... právo

na súdnu ochranu podľa SR a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach

ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle SR, právo

na rovnosť účastníkov konania v zmysle SR a právo vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom v zmysle SR.

2. Konaním sp. zn. a rozhodnutím 2 Sžf/40/2013 zo dňa 19.03.2014

Najvyššieho súdu SR... bolo porušené základné právo M. B... právo na súdnu ochranu

podľa SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených

rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle SR, právo na rovnosť

účastníkov konania v zmysle SR a právo vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom v zmysle SR.

3. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. -50,

4012200572 zo dňa 16.01.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 19.03.2014 zrušuje a vracia na nové konanie.

4. Sťažovateľ... súčasne žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol o dočasnom odložení

vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu Nitra sp. zn. -50, 4012200572 zo dňa

16.01.2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

19.03.2014...

5. M. B... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000 €.

6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 €...

k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47

ods. 3 a základného práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom podľa

rozsudkom krajského súdu (ktorým bola zamietnutá jeho žaloba o preskúmanie

rozhodnutia finančného riaditeľstva) a rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol

v odvolacom konaní potvrdený rozsudok krajského súdu.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu a jeho

rozsudkom

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého postupu krajského súdu

a jeho rozsudku, pretože na základe podaného odvolania ich preskúmanie patrilo

do právomoci najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom najvyššieho súdu a jeho

rozsudkom

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by

posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či

nedostatočne odôvodnený. Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami

sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:

«Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného

č. 1020504/1/938807/2012 zo dňa 20. apríla 2012, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5

zákona o správe daní a poplatkov potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Šurany

č. /Dan zo dňa 28. novembra 2011, ktorým bol za zdaňovacie obdobie

IV. štvrťrok 2008 žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume

115 397,86 eura.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v danom prípade bola medzi účastníkmi

spornou otázka, či v súvislosti s predajom ojazdených motorových vozidiel nakúpených

v inom členskom štáte došlo k riadnemu zdaneniu daňou z pridanej hodnoty, a teda či

žalobca splnil podmienky na uplatnenie osobitnej úpravy zdaňovania pri predaji použitého

tovaru v tuzemsku stanovené jednak v § 66 zákona o DPH, ako aj v Smernici Rady

2006/112/ES v článkoch 312 až 332.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových

orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené

príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe

daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania

preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane

alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

V danej veci najvyšší súd zistil, že v obdobných veciach už rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky napr. rozsudkami sp. zn. z 28. marca 2012,

z 25. apríla 2012, z 24. apríla 2013.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. marca 2012, ktorého text uvádza

nasledovne:

„... Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho

spisu najvyšší súd s prihliadnutím na ustanovenie konštatuje, že nezistil

dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov

spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre

vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu,

považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval

pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu správnymi závermi krajského súdu,

najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení obmedzí len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia.

Predovšetkým podľa názoru najvyššieho súdu možno prisvedčiť postupu daňového

úradu, ktorý v pozícii prvostupňového správneho orgánu vydal po vykonanej daňovej

kontrole, podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní a poplatkov dodatočný

platobný výmer, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty, lebo v uvedenom

zdaňovacom období v rozpore s priznal v nesprávnej

výške zdaniteľné obchody pri dodaní a predaji ojazdených motorových vozidiel, keď

v daňovom priznaní vykázala ako základ dane kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou

cenou podľa osobitnej úpravy pri použitom tovare podľa § 66 citovaného zákona, pričom

na uplatnenie osobitnej úpravy dane pri umeleckých dielach, zberateľských predmetoch,

starožitnostiach a použitom tovare neboli splnené podmienky ustanovené v § 66 zákona

č. , konkrétne ojazdené motorové vozidlá neboli dodané osobou uvedenou

v § 66 ods. 2 citovaného zákona a taktiež faktúry dodávateľa neobsahovali kogentne

upravené náležitosti daňového dokladu v zmysle článku 226 bod 14 Smernice Rady

2006/112/ES účinnej od 1. januára 2007.

V danom prípade ide nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré

sú založené na tom, že tovarový obchod medzi osobami identifikovanými pre DPH v

rôznych členských štátoch EÚ prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza

k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte

dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza

k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte

odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania dane v členských štátoch EÚ platí

základný princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským štátom určenia, pričom tento

princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok

a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo

preprava tovaru.

Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca poukazoval na jej oprávnenosť uplatnenia

osobitnej úpravy zdanenia podľa nedá odvolaciemu súdu

neuviesť, že predovšetkým správny orgán rozhodujúci na prvom stupni vyčerpávajúcim

spôsobom, aj prostredníctvom dožiadania podľa článku 5, kap. II bod 1 Nariadenia Rady

(ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane

z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 náležite zistil skutkový stav,

ktorý bol zákonným podkladom k vydaniu prvostupňového správneho rozhodnutia

a následne podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Na základe takto zisteného skutkového stavu je zjavné, že v danej veci neboli splnené

zákonné podmienky na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania prirážky pri použitom

tovare, nakoľko sa jednalo, ako bolo už zdôvodnené vyššie o tzv. intrakomunitárne obchody

(keďže k zdaneniu tovaru došlo na území SR; žalobca podľa

Z. z. zaplatil DPH za nadobudnutý tovar, pričom túto skutočnosť nespochybňoval).

Odvolací súd, tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto

podľa jeho názoru, sú náležite a podrobne odôvodené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný

správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými

námietkami žalobkyne, vznesenými v jej odvolaní. ...“

Vzhľadom na to, že skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány oboch

stupňov v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu boli obdobné ako skutkové zistenia

vo veci, ktorá je predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania (dodávateľské faktúry

z Rakúska, týkajúce sa dodávky tovaru - použité motorové vozidlá - tu v zdaňovacom období

IV. štvrťrok 2008), dospel v danej veci senát najvyššieho súdu k záveru, že napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -50 je potrebné podľa § 250ja ods. 3

druhá veta v spojení s a s a potvrdiť z jeho vecne a právne

správnych dôvodov. ...»

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že obdobné závery najvyššieho súdu

v obdobných veciach, ako je prípad sťažovateľa, už boli predmetom prieskumu ústavného

súdu a ústavný súd v týchto záveroch nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených

základných a iných práv ().

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv

postupom a rozsudkom najvyššieho súdu, odmieta jeho sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými

nárokmi sťažovateľa uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014