Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 734/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. V., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., V., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12

ods. 4, , a , 2 a 3 ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základného práva podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. júna 2013 a sp. zn.

zo 16. mája 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti V. V. vedené pod sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti V. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. augusta

2013 doručené (doplnené podaniami zo 6. augusta 2013 doručenými 10. októbra 2013)

sťažnosti V. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 35 ods. 1 a čl.

46 ods. 1, 2 a 3 (ďalej len „“), práv podľa

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a základného práva podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf

43/2012 z 19. júna 2013 a sp. zn. zo 16. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažností a k nim pripojených napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu

vrátane s nimi súvisiacich rozsudkov Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd), no najmä z obsahu súdnych spisov krajského súdu sp. zn.

a sp. zn. (do ktorých ústavný súd nahliadol, pozn.) vyplýva, že u sťažovateľa

bola vykonaná Daňovým úradom V. (ďalej len „daňový úrad“) kontrola dane z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“) za obdobie 1. až 4. štvrťroka 2009, na základe ktorej daňový

úrad vyčíslil sťažovateľovi nedoplatok DPH. Dodatočnými platobnými výmermi z 26. apríla

2011 vyrubil sťažovateľovi (ako platiteľovi dane) kontrolou zistenú daň podľa jednotlivých

štvrťrokov. O odvolaniach sťažovateľa z 12. mája 2011 proti týmto rozhodnutiam

(výmerom) rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky B. (ďalej len „daňové

riaditeľstvo“) samostatnými rozhodnutiami z 19. septembra 2011, ktorými potvrdilo

rozhodnutia daňového úradu z 26. apríla 2011.

Sťažovateľ sa následne žalobami dožadoval na krajskom súde preskúmania týchto

rozhodnutí daňového riaditeľstva, a to (i) rozhodnutia č. I/221/16817-89370/2011/990395-r

týkajúceho sa 3. štvrťroka 2009 (konanie vedené pod sp. zn. )

a (ii) rozhodnutia č. I/221/16817-89371/2011/990395-r týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia

4. štvrťrok 2009 (konanie vedené pod sp. zn. ).

Krajský súd rozsudkami sp. zn. z 18. mája 2012 a sp. zn.

z 30. marca 2012 zrušil napadnuté rozhodnutia daňového riaditeľstva (v tom

čase už Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky B. – ďalej len „finančné riaditeľstvo“)

a predmetné veci mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedené rozsudky krajského súdu napadlo

finančné riaditeľstvo odvolaniami.

Najvyšší súd ako odvolací súd napadnutými rozhodnutiami rozsudky krajského súdu

zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

3. Predmetom konania na ústavnom súde je vo veci sp. zn.

posudzovanie namietaného porušenia označených základných práv zaručených

a listinou a práv zaručených dohovorom rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. júna 2013 [(ii) v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. mája

2012] a vo veci sp. zn. rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. mája 2013 [(iii) v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. marca 2012].

4. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd tým, že rozsudky krajského súdu

sp. zn. z 18. mája 2012 a sp. zn. z 30. marca 2012 „zmenil,

pretože neboli splnené podmienky na jeho (resp. ich, pozn.) potvrdenie alebo zrušenie tak,

že žalobu (resp. žaloby, pozn.) zamieta, porušil moje základné práva... Najvyšší súd svoje

rozhodnutie (rozhodnutia, pozn.) dostatočne nezdôvodnil... nebol... objektívne zistený

skutkový stav, pretože ak berieme do úvahy rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v inej mojej

právnej veci (pozri body 4 a 2, pozn.)..., ktoré by bolo potom podkladom pre rozhodnutie

súdu v mojej právnej veci (pozri bod 3, pozn.) z hľadiska jeho zákonnosti a presvedčivosti

ako aj odôvodnenia postavenia na zákonných a logických argumentoch“.

5. Sťažovateľ uviedol, že sa „v plnom rozsahu pridržiavam mojich argumentov,

ktoré uvádzam tak vo vyjadrení k výsledkom daňovej kontroly u mojej osoby... tak isto

v odvolaní proti platobnému výmeru v daňovom konaní, ako aj v žalobe... aj vyjadrenia

k odvolaniu žalovaného proti rozsudku krajského súdu“. Sťažovateľ zdôraznil, že „tieto

argumenty nechcem znova dopodrobna opakovať, tak odkazujem na tieto argumenty

v označených podaniach“. Nahliadnutím do v bode 2 uvedených súdnych spisov ústavný

súd konštatuje totožnosť (identitu) argumentácie sťažovateľa v týchto podaniach.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva V. V. upravené v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, ods. 3, v čl. 12 ods. 4,

v a, v , v , 2, 3 ..., ako aj v spojení s

a čl. 13 Dohovoru ako aj čl. 37 ods. 2 Listiny... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sžf

49/2012 zo dňa 16. 5. 2013... rozsudkom... sp. zn. zo dňa 19. 6. 2013

porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 16. 5. 2013... rozsudok... sp. zn.

zo dňa 19. 6. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.“

Súčasne požiadal o priznanie trov konania za každú sťažnosť po 331,13 €,

prednostné prerokovanie jeho veci a odloženie vykonateľnosti namietaných rozhodnutí.

7. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažností ústavný súd nahliadol

do súdnych spisov krajského súdu sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

(pozri bod 2).

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

11. Sťažovateľ namietal porušenie svojich v bodoch 1 a 6 označených základných

práv zaručených a listinou, ako aj práv zaručených dohovorom postupom

a napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

12. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

13. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa

a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozsudkami najvyššieho súdu (body 1 a 6)

14. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, zo sťažnosti možno

vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom

najvyššieho súdu a jeho rozsudkami, ktorými menil prvostupňové rozhodnutie tak, že

žaloby zamietol (bod 2), ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývali z nedostatočne

zisteného skutkového stavu veci a jeho následného nesprávneho posúdenia. Najvyššiemu

súdu vytýkal arbitrárnosť aj zjavnú neodôvodnenosť predmetných rozhodnutí (pozri tiež

body 4 a 5).

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 2 (resp. práva podľa dohovoru) označenými rozhodnutiami

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutiami

o odvolaniach finančného riaditeľstva rozsudkami sp. zn. zo 16. mája 2013

a sp. zn. z 19. júna 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom (resp.

dohovoru).

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho

súdu dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutia, ktorými zmenil rozsudky krajského

súdu sp. zn. z 30. marca 2012 a sp. zn. z 18. mája 2011,

náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní

(administratívnom a súdnom) zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených

právnych záverov.

Najvyšší súd v tejto súvislosti v napadnutom rozhodnutí sp. zn.

zo 16. mája 2013 v podstatnom uviedol:

«... žalobca ako daňový subjekt za rozhodujúcu uviedol námietku, že ojazdené

motorové vozidlá mu boli dodávané z Rakúska a z Nemecka súkromnými osobami, ktoré

neboli identifikované pre daň v tuzemsku, alebo v inom členskom štáte. Vychádzajúc z tejto

skutkovej okolnosti by transakcie žalobcu podliehali osobitnému režimu zdaňovania podľa

§ 66 ods. 2 zákona o DPH. Zahraničné zdaniteľné osoby, ktoré vystavili faktúry boli iba

sprostredkovateľmi. K týmto východiskám sa priklonil i prvostupňový krajský súd, ktorý

považoval zistenia správcu dane za nedostatočné. Najvyšší súd... sa s týmto záverom

nestotožnil. Je síce v praxi obvyklé, že použitý tovar, napr. predaj použitých motorových

vozidiel je založený na zmluvách o komisionárskom predaji, kedy prechádza vlastnícke

právo z komitenta (ktorý spravidla nie je osobu identifikovanou pre daň) na nadobúdateľa

a prevádzkovateľ autobazára vystupuje v právnom vzťahu ako komisionár obstarávajúci

predaj použitého vozidla na účet komintenta. Z daňového hľadiska však dodanie tovaru má

vlastný autonómny obsah, ktorý je daňový subjekt povinný deklarovať vo faktúre. V oblasti

DPH nepostačuje len materiálna existencia zdaniteľného plnenia, ale aj jeho deklarácia

faktúrou. Faktúru vystavuje dodávateľ. Dodanie tovaru v zmysle 8 ods. 1 zákona o DPH,

ktoré spočíva v prevode práva nakladať s tovarom ako vlastník, už svojou dikciou odlišuje

prevod vlastníckeho práva z právneho hľadiska od prevodu vlastníctva v zmysle

ekonomickom. Teda zákon o DPH nepoužíva termín „prevod práva nakladať s tovarom od

vlastníka, ale „ako vlastník“. Nepoužíva teda termín prevod vlastníckeho práva vlastníkom.

Každý členský štátu EU má vlastný právny poriadok upravujúci jeho vlastný spôsob

(modus) a právny dôvod (titulus) na nadobudnutie vlastníckeho práva. Oblasť DPH je

harmonizovaná a ekonomický koncept prevodu vlastníctva v oblasti DPH je predmetom

výkladu Súdneho dvora EU a má nezávislý a autonómny obsah.

Zákon o DPH explicitne ustanovuje nevyvrátiteľnú domnienku (právnu fikciu) v § 8

ods. 6, podľa ktorej „ak zdaniteľná osoba na základe komisionárskej zmluvy alebo inej

obdobnej zmluvy, podľa ktorej koná vo svojom mene na účet inej osoby (ďalej len

„komisionárska zmluva“), obstará kúpu tovaru alebo predaj tovaru, platí, že táto

zdaniteľná osoba tovar kúpila a predala“. Z tohto dôvodu platí právna fikcia, že dodávateľ

uvedený na faktúre i keď obstaral tovar na základe komisionárskej zmluvy alebo obdobnej

zmluvy je z daňového hľadiska jeho vlastníkom...».

Najvyšší súd napokon v poradí druhom svojom (napadnutom) rozhodnutí

sp. zn. z 19. júna 2013 v podstatnom uviedol:

«Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že na základe predložených

dodávateľských faktúr žalobcom a z odpovede rakúskej daňovej správy na základe

medzinárodného dožiadania, dodávateľ nepoužil osobitný režim zdanenia podľa § 66

zákona o DPH. Dodávateľ z iného členského štátu si uplatnil pri dodaní ojazdených

motorových vozidiel oslobodenie od dane z titulu dodania použitého tovaru do iného

členského štátu, ktorá skutočnosť vyplýva z jednotlivých faktúr, na ktorých je uvedené

„dodávka oslobodená od dane v rámci spoločenstva“.

V danom prípade bolo preto vzhľadom na uvedené skutočnosti a na právny názor

Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potrebné

vyriešiť právnu otázku spornú medzi účastníkmi konania a to, či žalobca v rámci predaja

týchto dovezených ojazdených motorových vozidiel, ktoré nadobudol od dodávateľov

identifikovaných pre DPH v inom členskom štáte a to v režime oslobodenia od dane,

postupoval následne v rozpore so zákonom o DPH, keď pri predaji týchto ojazdených

motorových vozidiel použil z hľadiska daňového práva osobitnú úpravu uplatňovania dane

podľa § 66 zákona o DPH.

Najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť predovšetkým povinnosť všetkých

orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca

o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota a s princípom právnej

istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnakým spôsobom.

V obdobnej veci a tiež s rovnakými účastníkmi konania už na Najvyššom súde

Slovenskej republiky rozhodoval iný senát tohto súdu - senát , s ktorého

právnym záverom sa senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu

stotožnil.

Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená

prostredníctvom ustanovenia , podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom

konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné

rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“

Na základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na

svoj rozsudok zo dňa 16. mája 2013, sp. zn. ..., ktoré rozhodnutie sa týka

dokonca tých istých účastníkov konania, rovnakého merita veci, ktorého odôvodnenie ďalej

najvyšší súd v príslušnom rozsahu uvádza...»

V ďalšom texte najvyšší súd zopakoval už uvedené právne závery z rozhodnutia

sp. zn. zo 16. mája 2013.

18. Obe napadnuté rozhodnutia najvyššieho obsahujú podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

19. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody uvádzané v napadnutých rozhodnutiach

najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových

okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Tieto rozhodnutia nevykazujú znaky

svojvôle, nevyhodnocujú nové dôkazy a právne (odvolacie) závery, konštatujú dostatočne

zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci, pozn.), k čomu

najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa a 2 a práva podľa

dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom

na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd predmetné sťažnosti odmietol

podľa z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

21. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46

ods. 3 , listiny a práva podľa dohovoru (pozri body 7 a 1). Keďže

ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a napadnutými

rozhodnutiami najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a 2 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné vzhľadom na to uvažovať ani o porušení týchto

práv.

22. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd totiž v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

23. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosti sťažovateľa sú aj v časti

namietajúcej porušenie a , listiny a

dohovoru zjavne neopodstatnené.

24. Namietané porušenie ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 4, čl. 13

ods. 1 a) sú základnými ustanoveniami, resp. všeobecnými ustanoveniami, nepredstavujú

základné práva a slobody upravené , ale sú všeobecne uznávanými a záväznými

princípmi (zásadami) právneho štátu určujúcimi právny základ činnosti orgánov verejnej

moci, resp. ústavnými direktívami tvorby interpretácie a aplikácie právneho poriadku štátu,

ktoré nie je možné samostatne aplikovať, a teda ani namietať ich porušenie v konaniach

o porušení individuálneho základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby

prostredníctvom a na základe sťažnosti pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný

súd sťažnosti sťažovateľa aj v tejto ich časti odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pri ich zjavnú neopodstatnenosť.

25. Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojich tvrdení argumentuje iným (rozdielnym)

rozhodnutím najvyššieho súdu v podobnej veci, ústavný súd poznamenáva, že nie je jeho

úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov. Zjednocovanie judikatúry

všeobecných súdov upravujú až o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Navyše, výrokom uvádzaného

odlišného rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. z 30. mája 2013) tento

potvrdil predchádzajúce súdne rozhodnutie, ktorým krajský súd vo veci „hmotnoprávne“

nerozhodol, ale (iba) zrušil predchádzajúce rozhodnutie daňového orgánu. Inými slovami,

v hre pri porovnaní rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2013

a oboch napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu je rozsah a kvalita zisteného skutkového

stavu, ktorý v jednom prípade mohol byť nedostatočný (rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. ) a v posudzovaných prípadoch (napadnutých rozhodnutiach

najvyššieho súdu) mohol byť iný. Stav každého administratívneho spisu je rozdielny

a závisí na individuálnom vyhodnotení jednotlivej veci, či skutkový stav vyplývajúci

z administratívneho spisu je dostatočný. Taktiež závisí na úvahe jednotlivých sudcov, ktorí

v senáte hlasujú samostatne, či považujú zistený skutkový stav za dostatočný.

26. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013