Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 734/2013
PDF · 255.8 KB
No categories available
I. ÚS 734/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. V., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., V., vo
veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12
ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky,
práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a základného práva podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 43/2012 z 19. júna 2013 a sp. zn.
3 Sžf 49/2012 zo 16. mája 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti V. V. vedené pod sp. zn. Rvp 18033/2013 a sp. zn. Rvp 18034/2013
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 18033/2013.
2. Sťažnosti V. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. augusta
2013 doručené (doplnené podaniami zo 6. augusta 2013 doručenými 10. októbra 2013)
sťažnosti V. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 35 ods. 1 a čl.
46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a základného práva podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf
43/2012 z 19. júna 2013 a sp. zn. 3 Sžf 49/2012 zo 16. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutia“).
2. Z obsahu sťažností a k nim pripojených napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu
vrátane s nimi súvisiacich rozsudkov Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd), no najmä z obsahu súdnych spisov krajského súdu sp. zn. 24 S/100/2011
a sp. zn. 24 S/101/2011 (do ktorých ústavný súd nahliadol, pozn.) vyplýva, že u sťažovateľa
bola vykonaná Daňovým úradom V. (ďalej len „daňový úrad“) kontrola dane z pridanej
hodnoty (ďalej len „DPH“) za obdobie 1. až 4. štvrťroka 2009, na základe ktorej daňový
úrad vyčíslil sťažovateľovi nedoplatok DPH. Dodatočnými platobnými výmermi z 26. apríla
2011 vyrubil sťažovateľovi (ako platiteľovi dane) kontrolou zistenú daň podľa jednotlivých
štvrťrokov. O odvolaniach sťažovateľa z 12. mája 2011 proti týmto rozhodnutiam
(výmerom) rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky B. (ďalej len „daňové
riaditeľstvo“) samostatnými rozhodnutiami z 19. septembra 2011, ktorými potvrdilo
rozhodnutia daňového úradu z 26. apríla 2011.
Sťažovateľ sa následne žalobami dožadoval na krajskom súde preskúmania týchto
rozhodnutí daňového riaditeľstva, a to (i) rozhodnutia č. I/221/16817-89370/2011/990395-r
týkajúceho sa 3. štvrťroka 2009 (konanie vedené pod sp. zn. 24 S/100/2011)
a (ii) rozhodnutia č. I/221/16817-89371/2011/990395-r týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia
4. štvrťrok 2009 (konanie vedené pod sp. zn. 24 S 101/2011).
Krajský súd rozsudkami sp. zn. 24 S/100/2011 z 18. mája 2012 a sp. zn.
24 S/101/2011 z 30. marca 2012 zrušil napadnuté rozhodnutia daňového riaditeľstva (v tom
čase už Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky B. – ďalej len „finančné riaditeľstvo“)
a predmetné veci mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedené rozsudky krajského súdu napadlo
finančné riaditeľstvo odvolaniami.
Najvyšší súd ako odvolací súd napadnutými rozhodnutiami rozsudky krajského súdu
zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.
3. Predmetom konania na ústavnom súde je vo veci sp. zn. Rvp 18033/2013
posudzovanie namietaného porušenia označených základných práv zaručených ústavou
a listinou a práv zaručených dohovorom rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 43/2012
z 19. júna 2013 [(ii) v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 S/100/2011 z 18. mája
2012] a vo veci sp. zn. Rvp 18034/2013 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 49/2012
zo 16. mája 2013 [(iii) v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 S/101/2011
z 30. marca 2012].
4. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd tým, že rozsudky krajského súdu
sp. zn. 24 S/100/2011 z 18. mája 2012 a sp. zn. 24 S/101/2011 z 30. marca 2012 „zmenil,
pretože neboli splnené podmienky na jeho (resp. ich, pozn.) potvrdenie alebo zrušenie tak,
že žalobu (resp. žaloby, pozn.) zamieta, porušil moje základné práva... Najvyšší súd svoje
rozhodnutie (rozhodnutia, pozn.) dostatočne nezdôvodnil... nebol... objektívne zistený
skutkový stav, pretože ak berieme do úvahy rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v inej mojej
právnej veci (pozri body 4 a 2, pozn.)..., ktoré by bolo potom podkladom pre rozhodnutie
súdu v mojej právnej veci (pozri bod 3, pozn.) z hľadiska jeho zákonnosti a presvedčivosti
ako aj odôvodnenia postavenia na zákonných a logických argumentoch“.
5. Sťažovateľ uviedol, že sa „v plnom rozsahu pridržiavam mojich argumentov,
ktoré uvádzam tak vo vyjadrení k výsledkom daňovej kontroly u mojej osoby... tak isto
v odvolaní proti platobnému výmeru v daňovom konaní, ako aj v žalobe... aj vyjadrenia
k odvolaniu žalovaného proti rozsudku krajského súdu“. Sťažovateľ zdôraznil, že „tieto
argumenty nechcem znova dopodrobna opakovať, tak odkazujem na tieto argumenty
v označených podaniach“. Nahliadnutím do v bode 2 uvedených súdnych spisov ústavný
súd konštatuje totožnosť (identitu) argumentácie sťažovateľa v týchto podaniach.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva V. V. upravené v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, ods. 3, v čl. 12 ods. 4,
v čl. 13 ods. 1a, v čl. 35 ods. 1, v čl. 46 ods. 1, 2, 3 Ústavy..., ako aj v spojení s čl. 6 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru ako aj čl. 37 ods. 2 Listiny... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sžf
49/2012 zo dňa 16. 5. 2013... rozsudkom... sp. zn. 2 Sžf 43/2012 zo dňa 19. 6. 2013
porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu 3 Sžf 49/2012 zo dňa 16. 5. 2013... rozsudok... sp. zn.
2 Sžf 43/2012 zo dňa 19. 6. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie
konanie.“
Súčasne požiadal o priznanie trov konania za každú sťažnosť po 331,13 €,
prednostné prerokovanie jeho veci a odloženie vykonateľnosti namietaných rozhodnutí.
7. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažností ústavný súd nahliadol
do súdnych spisov krajského súdu sp. zn. 24 S/99/2011, sp. zn. 24 S/100/2011 a sp. zn.
24 S/101/2011 (pozri bod 2).
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
11. Sťažovateľ namietal porušenie svojich v bodoch 1 a 6 označených základných
práv zaručených ústavou a listinou, ako aj práv zaručených dohovorom postupom
a napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
12. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
13. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 18033/2013 a sp. zn. Rvp 18034/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa
a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozsudkami najvyššieho súdu (body 1 a 6)
14. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, zo sťažnosti možno
vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom
najvyššieho súdu a jeho rozsudkami, ktorými menil prvostupňové rozhodnutie tak, že
žaloby zamietol (bod 2), ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývali z nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci a jeho následného nesprávneho posúdenia. Najvyššiemu
súdu vytýkal arbitrárnosť aj zjavnú neodôvodnenosť predmetných rozhodnutí (pozri tiež
body 4 a 5).
15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označenými rozhodnutiami
najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutiami
o odvolaniach finančného riaditeľstva rozsudkami sp. zn. 3 Sžf 49/2012 zo 16. mája 2013
a sp. zn. 2 Sžf 43/2012 z 19. júna 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp.
dohovoru).
17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho
súdu dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutia, ktorými zmenil rozsudky krajského
súdu sp. zn. 24 S/101/2011 z 30. marca 2012 a sp. zn. 24 S 100/2011 z 18. mája 2011,
náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní
(administratívnom a súdnom) zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených
právnych záverov.
Najvyšší súd v tejto súvislosti v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 3 Sžf 49/2012
zo 16. mája 2013 v podstatnom uviedol:
«... žalobca ako daňový subjekt za rozhodujúcu uviedol námietku, že ojazdené
motorové vozidlá mu boli dodávané z Rakúska a z Nemecka súkromnými osobami, ktoré
neboli identifikované pre daň v tuzemsku, alebo v inom členskom štáte. Vychádzajúc z tejto
skutkovej okolnosti by transakcie žalobcu podliehali osobitnému režimu zdaňovania podľa
§ 66 ods. 2 zákona o DPH. Zahraničné zdaniteľné osoby, ktoré vystavili faktúry boli iba
sprostredkovateľmi. K týmto východiskám sa priklonil i prvostupňový krajský súd, ktorý
považoval zistenia správcu dane za nedostatočné. Najvyšší súd... sa s týmto záverom
nestotožnil. Je síce v praxi obvyklé, že použitý tovar, napr. predaj použitých motorových
vozidiel je založený na zmluvách o komisionárskom predaji, kedy prechádza vlastnícke
právo z komitenta (ktorý spravidla nie je osobu identifikovanou pre daň) na nadobúdateľa
a prevádzkovateľ autobazára vystupuje v právnom vzťahu ako komisionár obstarávajúci
predaj použitého vozidla na účet komintenta. Z daňového hľadiska však dodanie tovaru má
vlastný autonómny obsah, ktorý je daňový subjekt povinný deklarovať vo faktúre. V oblasti
DPH nepostačuje len materiálna existencia zdaniteľného plnenia, ale aj jeho deklarácia
faktúrou. Faktúru vystavuje dodávateľ. Dodanie tovaru v zmysle 8 ods. 1 zákona o DPH,
ktoré spočíva v prevode práva nakladať s tovarom ako vlastník, už svojou dikciou odlišuje
prevod vlastníckeho práva z právneho hľadiska od prevodu vlastníctva v zmysle
ekonomickom. Teda zákon o DPH nepoužíva termín „prevod práva nakladať s tovarom od
vlastníka, ale „ako vlastník“. Nepoužíva teda termín prevod vlastníckeho práva vlastníkom.
Každý členský štátu EU má vlastný právny poriadok upravujúci jeho vlastný spôsob
(modus) a právny dôvod (titulus) na nadobudnutie vlastníckeho práva. Oblasť DPH je
harmonizovaná a ekonomický koncept prevodu vlastníctva v oblasti DPH je predmetom
výkladu Súdneho dvora EU a má nezávislý a autonómny obsah.
Zákon o DPH explicitne ustanovuje nevyvrátiteľnú domnienku (právnu fikciu) v § 8
ods. 6, podľa ktorej „ak zdaniteľná osoba na základe komisionárskej zmluvy alebo inej
obdobnej zmluvy, podľa ktorej koná vo svojom mene na účet inej osoby (ďalej len
„komisionárska zmluva“), obstará kúpu tovaru alebo predaj tovaru, platí, že táto
zdaniteľná osoba tovar kúpila a predala“. Z tohto dôvodu platí právna fikcia, že dodávateľ
uvedený na faktúre i keď obstaral tovar na základe komisionárskej zmluvy alebo obdobnej
zmluvy je z daňového hľadiska jeho vlastníkom...».
Najvyšší súd napokon v poradí druhom svojom (napadnutom) rozhodnutí
sp. zn. 2 Sžf 43/2012 z 19. júna 2013 v podstatnom uviedol:
«Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že na základe predložených
dodávateľských faktúr žalobcom a z odpovede rakúskej daňovej správy na základe
medzinárodného dožiadania, dodávateľ nepoužil osobitný režim zdanenia podľa § 66
zákona o DPH. Dodávateľ z iného členského štátu si uplatnil pri dodaní ojazdených
motorových vozidiel oslobodenie od dane z titulu dodania použitého tovaru do iného
členského štátu, ktorá skutočnosť vyplýva z jednotlivých faktúr, na ktorých je uvedené
„dodávka oslobodená od dane v rámci spoločenstva“.
V danom prípade bolo preto vzhľadom na uvedené skutočnosti a na právny názor
Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potrebné
vyriešiť právnu otázku spornú medzi účastníkmi konania a to, či žalobca v rámci predaja
týchto dovezených ojazdených motorových vozidiel, ktoré nadobudol od dodávateľov
identifikovaných pre DPH v inom členskom štáte a to v režime oslobodenia od dane,
postupoval následne v rozpore so zákonom o DPH, keď pri predaji týchto ojazdených
motorových vozidiel použil z hľadiska daňového práva osobitnú úpravu uplatňovania dane
podľa § 66 zákona o DPH.
Najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť predovšetkým povinnosť všetkých
orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca
o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota a s princípom právnej
istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnakým spôsobom.
V obdobnej veci a tiež s rovnakými účastníkmi konania už na Najvyššom súde
Slovenskej republiky rozhodoval iný senát tohto súdu - senát 3Sžf 49/2012, s ktorého
právnym záverom sa senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu
stotožnil.
Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená
prostredníctvom ustanovenia § 250ja ods. 7 O. s. p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom
konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné
rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“
Na základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na
svoj rozsudok zo dňa 16. mája 2013, sp. zn. 3 Sžf 49/2012..., ktoré rozhodnutie sa týka
dokonca tých istých účastníkov konania, rovnakého merita veci, ktorého odôvodnenie ďalej
najvyšší súd v príslušnom rozsahu uvádza...»
V ďalšom texte najvyšší súd zopakoval už uvedené právne závery z rozhodnutia
sp. zn. 3 Sžf 49/2012 zo 16. mája 2013.
18. Obe napadnuté rozhodnutia najvyššieho obsahujú podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
19. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody uvádzané v napadnutých rozhodnutiach
najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových
okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Tieto rozhodnutia nevykazujú znaky
svojvôle, nevyhodnocujú nové dôkazy a právne (odvolacie) závery, konštatujú dostatočne
zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci, pozn.), k čomu
najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom
na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd predmetné sťažnosti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
21. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46
ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 13 dohovoru (pozri body 7 a 1). Keďže
ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a napadnutými
rozhodnutiami najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné vzhľadom na to uvažovať ani o porušení týchto
práv.
22. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
23. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosti sťažovateľa sú aj v časti
namietajúcej porušenie čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny a čl. 13
dohovoru zjavne neopodstatnené.
24. Namietané porušenie ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 4, čl. 13
ods. 1 a) sú základnými ustanoveniami, resp. všeobecnými ustanoveniami, nepredstavujú
základné práva a slobody upravené ústavou, ale sú všeobecne uznávanými a záväznými
princípmi (zásadami) právneho štátu určujúcimi právny základ činnosti orgánov verejnej
moci, resp. ústavnými direktívami tvorby interpretácie a aplikácie právneho poriadku štátu,
ktoré nie je možné samostatne aplikovať, a teda ani namietať ich porušenie v konaniach
o porušení individuálneho základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby
prostredníctvom a na základe sťažnosti pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný
súd sťažnosti sťažovateľa aj v tejto ich časti odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pri ich zjavnú neopodstatnenosť.
25. Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojich tvrdení argumentuje iným (rozdielnym)
rozhodnutím najvyššieho súdu v podobnej veci, ústavný súd poznamenáva, že nie je jeho
úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov. Zjednocovanie judikatúry
všeobecných súdov upravujú § 21 až § 23 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Navyše, výrokom uvádzaného
odlišného rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 5 Sžf 43/2012 z 30. mája 2013) tento
potvrdil predchádzajúce súdne rozhodnutie, ktorým krajský súd vo veci „hmotnoprávne“
nerozhodol, ale (iba) zrušil predchádzajúce rozhodnutie daňového orgánu. Inými slovami,
v hre pri porovnaní rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 43/2012 z 30. mája 2013
a oboch napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu je rozsah a kvalita zisteného skutkového
stavu, ktorý v jednom prípade mohol byť nedostatočný (rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžf 43/2012) a v posudzovaných prípadoch (napadnutých rozhodnutiach
najvyššieho súdu) mohol byť iný. Stav každého administratívneho spisu je rozdielny
a závisí na individuálnom vyhodnotení jednotlivej veci, či skutkový stav vyplývajúci
z administratívneho spisu je dostatočný. Taktiež závisí na úvahe jednotlivých sudcov, ktorí
v senáte hlasujú samostatne, či považujú zistený skutkový stav za dostatočný.
26. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013