Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (55)d43/383869.13733c.pdf
PDF · 269.4 KB
No categories available
6Sžf/29/2011
Najvyšší súd 6Sžf/29/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny
Adamcovej v právnej veci ţalobcu: R. L.T, s.r.o., so sídlom M. X., L. M., IČO: X., zastúpený
Advokátskou kanceláriou JUDr. M. M., s.r.o., so sídlom Š. 257, V. S., adresa na doručovanie
H. X, P., za ktorú koná JUDr. M. M., proti ţalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazová ulica 63, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č.: I/228/9322-61131/2010/993168-r zo dňa 12. mája 2010,
o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline č. k. 20S/97/2010-76 zo dňa
5. apríla 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline
č. k. 20S/97/2010-76 zo dňa 5. apríla 2011 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Ţiline napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca
domáhal preskúmania v záhlaví uvedeného rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní a poplatkov“) potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Liptovský Mikuláš č. 660/230/1918/10/KúdA zo dňa 15. januára 2010,
ktorým bol ţalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
I. štvrťrok 2007 vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 3.630,75 €. Ţalovanému
náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, ţe krajský súd zákonnosť
preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov posudzoval v zmysle
ustanovení § 2 ods. 1 písm. c), ods. 2, písm. c), § 8 ods. 6, § 11 ods. 1, § 20 ods. 1, 2, § 22
ods. 1, § 43 ods. 1 a § 66 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
účinnom do 31. decembra 2007 (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“)
a v zmysle článku 226 bod 14 a článku 313 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra
2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len ako „Smernica Rady
2006/112/ES“) a v zmysle čl. 5, kap. II, bod 1 a čl. 1, bod 1 Nariadenia Rady (ES)
č. 1798/2003.
Krajský súd konštatoval, ţe dôleţité pre postup zdanenia pouţitých automobilov
nakúpených ţalobcom v inom členskom štáte a následne ním predávaných v tuzemsku tretím
osobám je, aké je postavenie dodávateľa ojazdených automobilov, t.j. či je vo svojom
členskom štáte registrovaným na daň z pridanej hodnoty a v akom daňovom reţime predaj
tuzemskému daňovému subjektu uskutočnil (či v štandardnom alebo osobitnom reţime).
Uviedol, ţe z administratívneho spisu je nepochybné, ţe dodávatelia ojazdených automobilov
boli osoby identifikované pre daň z pridanej hodnoty, ktorých je potrebné chápať, bez ohľadu
na to, či boli vlastníkmi týchto vozidiel alebo boli len sprostredkovateľmi ich predaja, ako
dodávateľov tovaru a dodanie týchto ojazdených vozidiel ako dodanie tovaru v zmysle § 8
zákona č. 222/2004 Z. z. Zdôraznil, ţe ak sa jednalo len o sprostredkovateľov predaja týchto
vozidiel, potom tieto zahraničné osoby, ktoré obstarali predaj tovaru na Slovensko sa
posudzujú ako zdaniteľná osoba, ktorá tovar predala, t.j. na účely zákona o DPH majú
rovnaké postavenie ako samotní vlastníci tohto tovaru a preto obranu ţalobcu poukazujúceho
na to, ţe nebol riadne zistený skutkový stav, keďţe sa správca dane alebo daňové riaditeľstvo
nezaoberalo tým, kto je v skutočnosti vlastníkom ojazdených automobilov, vyhodnotil
za právne irelevantnú majúc za to, ţe otázka vlastníctva ojazdených automobilov, nemá
pri zdanení tovaru ţiaden vplyv a preto ani nebolo potrebné zaoberať sa osvedčeniami
o technickom stave a evidencii vozidiel, ktoré mali preukazovať pôvodných vlastníkov
automobilov.
Poukázal na to, ţe pre posúdenie podmienky, či sa pri dodávaní tovaru zo zahraničia
na Slovensko pouţil štandardný reţim zdanenia, t.j. reţim v zmysle § 11 a § 20 zákona
č. 222/2004 Z. z. alebo išlo o osobitný reţim zdanenia, tzv. zdanenie rozdielu v zmysle § 66
citovaného zákona, bolo potrebné posúdiť, či dodanie tovaru bolo intrakomunitárne dodanie
(do iného členského štátu) alebo sa jednalo o dodanie podľa osobitnej úpravy zdanenia
priráţky v súlade s odd. 2 Smernice Rady 2006/112/ES. Konštatoval, ţe na pouţitie osobitnej
úpravy zdaňovania priráţky je v zmysle článku 226 bod 14 citovanej smernice nevyhnutné,
aby priamo vo faktúre v prípade uplatňovania osobitnej úpravy na pouţitý tovar bol odkaz
buď na články 313, 326 alebo 333 citovanej smernice alebo na príslušné vnútroštátne
ustanovenia (§ 66 zákona o DPH platného v SR alebo obdobné ustanovenie zákona platného
v členskom štáte) alebo iný odkaz, ktorý uvádza, ţe sa uplatnila jedna z týchto úprav.
Zdôraznil, ţe ide o hmotno-právnu podmienku uplatnenia osobitného reţimu zdaňovania
priráţky pri pouţitom tovare, z ktorých dôvodov vyhodnotil za nedôvodnú obranu ţalobcu,
poukazujúcu na to, ţe tvrdenie ţalovaného o povinnom odkaze vo faktúre na pouţitie
osobitného reţimu zdanenia je zjavne účelovým a svojvoľným hodnotením. Upriamil
pozornosť ţalobcu na komunitárny právny predpis. Ďalej konštatoval, ţe v správnom konaní
bolo preukázané, ţe jednotlivé faktúry, ktoré boli vyhotovované dodávateľmi pre ţalobcu,
takéto odkazy nemali, naopak z ich obsahu vyplýva, ţe cena jednotlivých tovarov bola
vykazovaná ako netto cena, čo i z logického hľadiska znamená, ţe sa jednalo o cenu
bez DPH. Uviedol, ţe ak ţalobca poukazoval na potvrdenia vystavené jednotlivými
dodávateľmi tovarov zo zahraničia, nachádzajúcich sa v nemeckom jazyku vo fotokópiách
v administratívnom spise, tieto potvrdenia sa nenachádzajú priamo v obsahu samotných
faktúr, tak ako to vyţaduje článok 226 bod 14 Smernice rady 2006/112/ES s poukazom na to,
ţe ak by sa aj nachádzali na zadnej strane jednotlivých faktúr, nie je splnená podmienka, ţe sa
nachádzajú priamo v obsahu faktúry. Z uvedeného dôvodu mal za to, ţe doplnenie
dokazovania predloţením či uţ originálov faktúr alebo originálov potvrdení nie je potrebné,
pretoţe samotný obsah faktúr nebol sporný (faktúry boli dodané samotným ţalobcom) a z ich
obsahu je zrejmé, ţe tieto potvrdenia sa v nich nenachádzali. Okrem iného povaţoval
za potrebné poukázať na to, ţe pokiaľ boli predloţené niektoré potvrdenia (napr. potvrdenie
č. 013 a 014), z ich obsahu nevyplýva, ţe by dodávatelia pouţitých automobilov uplatňovali
osobitnú úpravu zdaňovania priráţky v zmysle článku 313 Smernice Rady 2006/112/ES alebo
vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý osobitný reţim zdaňovania upravuje (odkaz
na príslušný paragraf zákona platného v Nemecku či v Rakúsku). Ďalej poukázal na to, ţe
samotný obsah týchto potvrdení je v logickom rozpore, pretoţe na jednej strane dodávateľ
tvrdí, ţe si uplatňuje DPH podľa osobitnej úpravy zákona platného v Nemecku, avšak
na druhej strane uvádza, ţe si DPH neuplatňuje. Konštatoval, ţe z uvedených dôvodov
na takéto potvrdenia v ţiadnom prípade nie je moţné prihliadnuť, keďţe sa nejedná
o relevantný dôkaz na preukázanie odkazu na osobitnú úpravu či uţ podľa komunitárneho
práva alebo práva vnútroštátneho, či uţ rakúskeho, nemeckého alebo slovenského.
Krajský súd ďalej konštatoval, ţe keďţe dodávatelia z iných členských štátov
Európskej únie si neuplatnili daň podľa osobitnej úpravy, či uţ podľa tohto zákona alebo
zákona platného v inom členskom štáte alebo podľa komunitárneho práva (Smernica Rady
2006/112/ES), nemôţe si ţalobca uplatniť osobitnú úpravu v zmysle § 66 ods. 2 zákona
o DPH účinného v rozhodnom čase, pretoţe sa na neho nevzťahuje ţiadna zo situácií
uvedených v tomto zákonnom ustanovení t.j. tovar bol dodaný osobami, ktoré
sú identifikované pre daň v inom členskom štáte a tieto osoby si neuplatnili daň podľa
osobitnej úpravy. Súčasne uviedol, ţe je nepochybné, ţe k dodaniu tovaru došlo z územia
iného členského štátu do tuzemska, pričom aj na území ostatných členských štátov EÚ platí
obdobná právna úprava ako v našom právnom poriadku, konkrétne § 43 ods. 1 zákona
č. 222/2004 Z. z., podľa ktorého je oslobodené od daní dodanie tovaru, ktorý je odoslaný
alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu, ak nadobúdateľ je osobou
identifikovanou pre daň v inom členskom štáte a v takomto prípade sa jedná
o tzv. intrakomunitárne dodávky, ktoré sú a priori oslobodené od dane. Zdôraznil, ţe ak
zahraničné daňové subjekty identifikované pre daň dodávali tovar do iného členského štátu,
pričom neuplatnili osobitný reţim zdanenia a nadobúdateľom je osoba identifikovaná pre daň
v inom členskom štáte (ţalobca je identifikovaný pre DPH), takéto dodanie je oslobodené
od dane a preto pri následnom predaji takéhoto tovaru je ţalobca povinný uplatniť beţný
reţim zdanenia, t.j. odviesť daň podľa § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. a z uvedeného
dôvodu preto mala byť daň odvedená u odberateľa pri ďalšom predaji pouţitého tovaru tretím
osobám, avšak nie rozdielovým spôsobom, ale zo všetkého čo tvorí protihodnotu, ktorú
dodávateľ prijal od príjemcu plnenia (§ 22 ods. 1 citovaného zákona). Podľa názoru krajského
súdu, keďţe ţalobca daň z pridanej hodnoty takýmto spôsobom neodviedol, bolo potrebné
dovyrubiť daň z pridanej hodnoty o daň, ktorá doposiaľ nebola zo strany ţalobcu
v príslušnom zdaňovacom období za zdaniteľné plnenie zaplatená a preto prvostupňový
správny orgán správne rozhodol, keď dodatočným platobným výmerom túto daň dovyrubil.
Námietku ţalobcu, ktorou namietal, ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred správnym
orgánom, nakoľko nemal moţnosť zúčastniť sa prerokovania protokolu o vykonaní daňovej
kontroly, krajský súd povaţoval za nedôvodnú. Uviedol, ţe výzva na prerokovanie protokolu
zo dňa 26. novembra 2009, v ktorej bol určený termín prerokovania protokolu na 4. januára
2010, bola doručená právnemu zástupcovi ţalobcu do vlastných rúk dňa 2. decembra 2009
a ţalobca prípisom zo dňa 9. decembra 2009 poţiadal o zmenu termínu. Mal za to, ţe nie je
dôvod konštatovať, ţe zo strany správcu dane bolo daňovému subjektu, či jeho právnemu
zástupcovi znemoţnené oboznámiť sa s protokolom o výsledku zistenia z daňovej kontroly
tým, ţe termín jeho prerokovania (4. január 2010) bol doručený právnemu zástupcovi len
29. decembra 2009, keďţe právny zástupca ţalobcu uţ od 2. decembra 2009 mal vedomosť
o tom, ţe dňa 4. januára 2010 je vytýčený termín prerokovania protokolu a ak uţ
od 9. decembra 2009 mal vedomosť o tom, ţe v tento deň sa nebude môcť jeho prerokovania
zúčastniť, nebránilo mu nič v tom, aby si za seba ustanovil zástupcu, pričom na tento úkon
mal dostatočný časový priestor, t.j. nie 2 dni, ako uvádza v ţalobe. Súhlasil s tvrdením, ţe
je síce pravda, ţe Dodatok č. 1 k protokolu bol ţalobcovi doručený dňa 29. decembra 2009
spolu s oznámením, ţe správca dane neakceptuje ţiadosť o zmenu termínu prerokovania
protokolu, avšak mal za to, ţe právny zástupca ţalobcu mal moţnosť vykonať potrebné
opatrenia na svoju substitúciu uţ najmenej odo dňa 9. decembra 2009, kedy uţ preukázateľne
vedel o svojej neúčasti na prerokovaní z dôvodu čerpania dovolenky a preto nie je moţné
akceptovať tvrdenie, ţe na vykonanie potrebných opatrení mu zostávali len dva dni.
V súvislosti s Dodatkom č. 1 k protokolu konštatoval, ţe v tomto neboli uvedené ţiadne nové
skutočnosti, ktoré by skutkovo či právne menili dôkaznú situáciu a preto nie je moţné lehotu
na vykonanie potrebných úkonov na zabezpečenie substitúcie počítať od tohto doručenia.
Zároveň v tejto súvislosti poukázal na to, ţe zo ţiadneho ustanovenia právneho predpisu
nevyplýva právny nárok na preloţenie termínu prerokovania protokolu a preto sa právny
zástupca ţalobcu nemohol uţ od 9. decembra 2009 bez ďalšieho spoliehať na to, ţe mu
správny orgán vyhovie a termín preloţí, doplniac na záver, ţe práve z uvedeného dôvodu bolo
jeho povinnosťou, aj v záujme ochrany práv jeho klienta, zabezpečiť si výkon substitúcie
i pre prípad, ţe by mu nebolo zo strany správneho orgánu vyhovené uţ vopred, t.j. najneskôr
odo dňa 9. decembra 2009.
Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie. Ţiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline č. k. 20S/97/2010-76 zo dňa
5. apríla 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalobca v dôvodoch odvolania uviedol, ţe odvolací dôvod vidí v ustanovení § 205
ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. „súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci“.
Ďalej uviedol, ţe nie je mu zrejmé, na základe čoho prvostupňový súd dospel
k skutkovým záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, keďţe zo ţiadneho
ustanovenia zákona o DPH nevyplýva taký postup, ako uvádza krajský súd. Poukázal na to, ţe
názor krajského súdu je aj v rozpore so stanoviskom Daňového riaditeľstva SR, ktoré mu
na jeho dotaz zaslalo nasledovné stanovisko: „že obchodník, platiteľ dane pri predaji
použitého tovaru uplatňuje osobitnú úpravu, ak mu bol použitý tovar dodaný v súlade s § 66
ods. 2 Zákona o DPH:
- osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte;
- osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte,
a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa § 42 zákona o DPH alebo podľa
zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte;
- iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo
zákona platného v inom členskom štáte.
V nadväznosti na vyššie uvedené, platiteľ dane, ktorý je obchodníkom na účely zákona o DPH
musí pri použití osobitnej úpravy uplatňovania dane podľa § 66 zákona o DPH vedieť
preukázať tzv. režim dodania použitého tovaru. Pri kúpe použitého tovaru v inom členskom
štáte:
1. pokiaľ kupuje od osoby z iného členského štátu, ktorá nie je identifikovaná pre daň,
musí platiteľ dane byť schopný túto skutočnosť preukázať.
2. pri kúpe od osoby identifikovanej pre daň v inom členskom štáte musí byť zrejmý režim
dodania, pričom pri dodaní tovaru (pri ktorom nebola odpočítaná daň) s oslobodením
od dane by mal byť na faktúre uvedený odkaz na článok 136 Smernice Rady 2006/112/ES,
odkaz na ustanovenie vnútroštátneho predpisu alebo informácia, že dodanie tovaru
je oslobodené od dane:
- dodanie v režime osobitnej úpravy uplatňovania dane podľa zákona platného
v príslušnom členskom štáte: na faktúre by mal byť uvedený odkaz na článok 313 Smernice
Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH, odkaz na ustanovenie vnútroštátneho predpisu
alebo informácia, že dodávateľ uplatňuje osobitnú úpravu.“
Ţalobca súčasne poukázal na posledné stanovisko ţalovaného správneho orgánu
vo vzťahu k § 66 uverejnené v mesačníku Poradca č. 5/2011 a na príklady 113 aţ 115.
Dôvodil, ţe vzhľadom k uvedeným stanoviskám a príkladom mal za to, ţe faktúry vystavil
správne, v súlade s vtedy akceptovaným výkladom § 66 zákona č. 222/2004 Z. z.. Tvrdil, ţe
faktúry sú vystavené podľa stanoviska Daňového riaditeľstva SR s tým, ţe pokiaľ faktúra
neobsahuje prehlásenie dodávateľa o tom, ţe ide o dodávku v zmysle osobitného reţimu, tak
v spise sú priloţené prehlásenia dodávateľov, ţe všetky vozidlá boli a budú dodávané
v osobitnom reţime, konštatujúc, ţe výklad k ustanoveniu § 66 citovaného zákona
do dnešného dňa nie je ustálený, prechádza postupným vývojom, čo nemôţe byť na jeho
ťarchu. Poukázal na to, ţe názor prvostupňového súdu, stanovisko Daňového riaditeľstva SR
a komentár uverejnený v mesačníku Poradca č. 5/2011 predstavujú 3 rôzne názory na to isté
ustanovenie zákona. Vyslovil názor, ţe pre posúdenie otázky spôsobu zdaňovania
je rozhodujúci obsah faktúry od dodávateľa, ktorý je v súlade s poţiadavkami § 66 zákona
o DPH a tento názor zastáva z dôvodu, ţe odberateľ nemá moţnosť zistiť, či údaje uvedené
vo faktúre dodávateľa sú správne a pravdivé, nevie ovplyvniť konanie dodávateľa a z toho
pohľadu mal za to, ţe si splnil svoje zákonné povinnosti a postupoval zákonným spôsobom.
Tvrdil, ţe pokiaľ jeho dodávateľ postupoval nekorektne, nemôţe ísť toto na jeho vrub.
Dôvodil, ţe keďţe podľa jeho názoru sú všetky faktúry vystavené v súlade s ustanovením
§ 66 zákona o DPH, povaţuje rozhodnutie prvostupňového súdu za chybné.
V priebehu odvolacieho konania ţalobca doplnil svoje odvolanie písomným podaním
doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 29. marca 2012, v ktorom
vzniesol ďalšiu odvolaciu námietku.
V doplnení odvolania uviedol, ţe povaţuje protokol o daňovej kontrole za nezákonný,
pretoţe tento bol vydaný viac ako po roku odo dňa začatia daňovej kontroly. Dôvodil, ţe
keďţe daňová kontrola trvala dlhšie ako rok, je tento protokol neplatným právnym úkonom
a nemohol byť podkladom pre rozhodnutie Daňového úradu v Liptovskom Mikuláši
a pre vydanie daňových výmerov, ktoré sú predmetom ţaloby.
Tvrdil, ţe daňová kontrola začala 1.4.2008, bola prerušená rozhodnutím 9.3.2009,
oznámením daňového úradu zo dňa 31.8.2009 bolo v daňovej kontrole pokračované a dňa
5.10.2009 bol vydaný protokol o výsledku daňovej kontroly.
Navrhoval napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť Daňovému úradu
v Liptovskom Mikuláši na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.
Uviedol, ţe v ostatnom trvá na podanom odvolaní zo dňa 28.4.2011.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhoval odvolaciemu súdu,
aby napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Konštatoval, ţe odvolanie ţalobcu
neobsahuje ţiadne nové skutočnosti vedúce k zrušeniu rozsudku prvostupňového súdu.
Uviedol, ţe ţalobca nakupoval ojazdené automobily od dodávateľov – podnikateľov,
platiteľov DPH z iného členského štátu (Rakúsko, Nemecko) a tieto následne v SR, kde
je registrovaný na DPH ako platiteľ dane, predával. Zdôraznil, ţe dodávatelia z Rakúska
a Nemecka považovali predaj ojazdených motorových vozidiel do SR za dodanie tovaru
do iného členského štátu oslobodené od DPH (intrakomunitárne dodanie), čo znamená,
že došlo k uplatneniu mechanizmu DPH, pri ktorom je dodávka u dodávateľa
oslobodená od dane a k jej zdaneniu dôjde nadobúdateľom v SR v zmysle § 11 a § 20
platného zákona o DPH v SR č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a teda ide
o tzv. bežný režim zdanenia tovaru. V tejto súvislosti poukázal na to, ţe pri nadobudnutí
tovaru v zmysle § 11 nemá nadobúdajúci moţnosť sa rozhodnúť, či uplatní osobitnú úpravu
dane alebo beţný reţim dane a v prípade, ak nadobúda tovar podľa § 11 zákona č. 222/2004
Z. z., je podľa § 69 ods. 6 citovaného zákona osobou povinnou platiť daň a zároveň
pri následnom predaji takto nadobudnutého tovaru je povinný určiť základ dane podľa § 22
ods. 1 citovaného zákona (t.j. daň vypočítať zo všetkého čo tvorí protihodnotu, ktorú
dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia). Ďalej uviedol, ţe v predmetných
prípadoch išlo o ojazdené automobily, teda pouţitý tovar, pri ktorom je moţné za určitých
podmienok na základe Smernice Rady 2006/112/ES (články 312 aţ 332) a § 66 zákona
o DPH uplatniť osobitný reţim zdanenia, spočívajúci v zdanení rozdielu medzi predajnou
a kúpnou cenou a v prípade, ak by predávajúci pouţil rozdielový spôsob zdanenia, bol by
povinný túto skutočnosť v texte faktúry uviesť a predajná cena by v tom prípade obsahovala
aj daň (i keď na faktúre by vyčíslená nebola), ktorá by bola odvedená v členskom štáte
predaja, čo znamená, že u nadobúdateľa v SR by k zdaneniu nedochádzalo. Zdôraznil
však, ţe z textu predmetných faktúr vyplýva, ţe dodávateľ pouţil beţný reţim zdanenia
a nepostupoval v zmysle osobitnej úpravy zdaňovania pouţitého tovaru, pri ktorej sa
uplatňuje rozdielový spôsob zdanenia, ktorá skutočnosť vyplynula aj z výsledkov
medzinárodného doţiadania, ktorým správca dane prostredníctvom príslušných orgánov
zisťoval, aký reţim zdanenia bol u dodávateľov uplatnený. Poukázal ďalej na to, ţe ţalobca
postupoval správne, keď v SR zdanil nadobudnutie predmetných automobilov tým, ţe uviedol
nadobudnutie tovaru v daňovom priznaní (riadok 04 daňového priznania DPH) a zároveň si
v uvedenom daňovom priznaní odpočítal príslušnú DPH podľa § 49 ods. 8 zákona o DPH,
pričom na základe takéhoto (správneho) postupu on sám deklaroval pouţitie beţného reţimu
zdanenia, ktorý bol povinný pouţiť aj pri predaji týchto automobilov (odviesť DPH
z predajnej ceny, nie z marţe), čo znamená, ţe bol povinný odviesť DPH podľa § 22 ods. 1
zákona o DPH, nie zdaniť rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou (§ 66 ods. 3), pretože
neboli splnené podmienky na použitie osobitnej úpravy dane podľa § 66 ods. 2 zákona
o DPH, nakoľko z princípov DPH vyplýva, že platiteľ DPH nemôže v rámci jedného
obchodného prípadu použiť kombináciu bežného a rozdielového spôsobu zdanenia, tak
ako to vykonal žalobca, keď nákup ojazdených automobilov zdanil v rámci bežného
režimu a pri ich predaji použil rozdielový spôsob zdanenia.
Upriamil pozornosť na výsledky medzinárodného šetrenia potvrdzujúce, ţe dodávky
tovarov uskutočnil registrovaný platiteľ DPH, ktorý pri predaji neuplatnil osobitný reţim
zdanenia uvedený v článkoch 312 – 332 Smernice Rady 2006/112/ES, čo preukazujú aj
faktúry o nákupe týchto tovarov, keď neobsahujú odvolávku v súlade s článkom 226 bod 14
citovanej Smernice, naviac príslušný finančný orgán potvrdil, ţe dodávatelia uskutočnili
oslobodené dodávky tovaru do SR (iného členského štátu), to znamená, že išlo
o intrakomunitárne dodávky.
Uviedol, ţe ţalobca nesprávne posúdil text uvedený na dodávateľských faktúrach
vo väzbe na DPH, pretoţe uvedený text nevyjadroval, ţe u dodávateľa bol pouţitý postup
podľa osobitnej úpravy (články 312 aţ 332 Smernice Rady 2006/112/ES), na druhej strane
však správne postupoval pri vykonaní tzv. samozdanenia v SR, ktoré by nevykonával
v prípade, ak by dodávateľ voči nemu použil osobitný (rozdielový) režim zdanenia.
Z vyššie uvedeného usúdil, ţe ţalobca postupoval v rozpore so zákonom o DPH, keď
pri predaji predmetných ojazdených automobilov pouţil osobitný reţim zdanenia, pretoţe
ojazdené automobily neboli dodané osobami uvedenými v § 66 ods. 2 zákona o DPH a preto
obchodník pri predaji nemal odviesť daň podľa § 66 ods. 3 citovaného zákona, t.j. zdaniť
rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou, ako to bolo v prípade ţalobcu, ale bol povinný
pouţiť beţný spôsob uplatňovania dane, t.j. daň odviesť v zmysle § 22 ods. 1 zákona o DPH
z prijatej protihodnoty.
Nesúhlasil s tvrdeniami ţalobcu uvedenými v odvolaní ohľadom rozporu odôvodnenia
napadnutého rozsudku, stanoviska Daňového riaditeľstva SR, ktoré mu malo byť zaslané
a komentára k § 66 zákona o DPH, uverejneného v odbornom časopise. Uviedol, ţe
napadnutý rozsudok je v súlade s tým, čo sa uvádza v citovanom stanovisku Daňového
riaditeľstva SR a tieţ v súlade s komentárom v odbornom časopise. Rovnako upozornil na to,
ţe ţalobca účelovo poukazuje na prehlásenia dodávateľov, z ktorých nevyplýva súvis
10 6Sžf/29/2011
s konkrétnou faktúrou; tieto nie sú vôbec súčasťou jednotlivých faktúr, sú všeobecné, pričom
pre posúdenie reţimu zdanenia DPH je dôleţitý samotný text faktúry.
Súčasne poukázal na to, ţe ţalobca bezdôvodne a bez súvisu s predmetom sporu
poukazuje na príklady publikované v odbornom časopise, pričom názory, na ktoré poukazuje,
obsah faktúr, zistený skutkový stav u samotných dodávateľov v zahraničí a tiež jeho postup,
keď v SR vykonal „samozdanenie“ a tiež odpočítanie DPH z predmetných vozidiel,
sú dôkazom jeho nesprávneho postupu pri priznaní dane súvisiacej s následným
predajom predmetných automobilov v SR.
S poukazom na vyššie uvedené mal za to, ţe prvostupňový súd v predmetnej veci
rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi, správne aplikujúc a vykladajúc
ustanovenia príslušných právnych predpisov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací
(§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.),
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p.,
keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1
a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 1), a dospel k záveru, ţe odvolanie
ţalobcu nie je dôvodné.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.
Podľa § 11 zákona v spojení s čl. IV. veta prvá zákona č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou
od 1. januára 2012 sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení zákona č. 182/2002
Z. z. a zákona č. 534/2005 Z. z., t.j. ruší sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (§ 2
a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch).
Vzhľadom na to, ţe zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012
zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého
11 6Sžf/29/2011
pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých
Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t.č. pre oblasť správy daní
a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, Najvyšší súd
Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 250 ods. 4 O.s.p. na strane
ţalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného ţalovaného.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj
rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté
(§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 ods. 1 O.s.p.).
Odvolací súd zo súdneho spisu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis mal
preukázané, ţe Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č.: I/228/9322-
61131/2010/993168-r zo dňa 12. mája 2010 podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.
potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Liptovský Mikuláš č. 660/230/1918/10/KúdA zo dňa
15. januára 2010, ktorým bol za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2007 platiteľovi dane
z pridanej hodnoty R. L.T, s.r.o., so sídlom M. X., 031 01 L. M., IČO: X., DIČ X. (ţalobcovi)
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 3.630,75 €.
Odvolací súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov oboch
stupňov v rozsahu ţalobných a odvolacích dôvodov posudzoval, či ţalovaný pri rozhodovaní
v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade s vtedy
účinným zákonom o správe daní a poplatkov a taktieţ v súlade s príslušnými ustanoveniami
zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj v súlade s príslušným komunitárnym právom.
Podľa názoru odvolacieho súdu, medzi účastníkmi konania v danej veci ostala spornou
otázka, či v súvislosti s predajom ojazdených motorových vozidiel nakúpených v inom
12 6Sžf/29/2011
členskom štáte došlo k riadnemu zdaneniu daňou z pridanej hodnoty, a teda či žalobca
splnil podmienky na uplatnenie osobitnej úpravy zdaňovania pri predaji použitého
tovaru v tuzemsku stanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj v Smernici Rady
2006/112/ES v článkoch 312 až 332.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových
orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené
príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe
daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania
preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Senát odvolacieho súdu zistil, ţe v obdobnej veci uţ rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom sp. zn. 6Sţf 20/2011 zo dňa 28. marca 2012, ktorým rozsudok
Krajského súdu v Ţiline č. k. 20S/94/2010-64 zo dňa 1. februára 2011 potvrdil. Predmetom
súdneho prieskumu v uvedenej veci bolo rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky č. I/228/9323-61132/2010/993168-r zo dňa 12. mája 2010, ktorým rozhodnutím
Daňové riaditeľstvo SR potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Liptovský Mikuláš
č. 660/230/1971/10/KúdA zo dňa 15. januára 2010, ktorým správca dane ţalobcovi ako
platiteľovi dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 vyrubil rozdiel
dane z pridanej hodnoty vo výške 24.327,09 €.
Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 250ja ods. 7 O.s.p. poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţf 20/2011 zo dňa 28. marca 2012, ktorého
text uvádza nasledovne:
„Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. na účely tohto zákona sa nadobudnutím
tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako
vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi
dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu.
Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu je predmetom dane, ak
13 6Sžf/29/2011
a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou
osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, a
b) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala
tovar za protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom
alebo na jeho účet a okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.
Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru
v tuzemsku z iného členského štátu vzniká
a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa
uskutočnilo nadobudnutie tovaru, alebo
b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru
pred 15. dňom podľa písmena a).
Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto tovar bol považovaný za dodaný
v tuzemsku.
Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. základom dane pri dodaní tovaru alebo
služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu
plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa
zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo
služby.
Osobitná úprava uplatňovania dane pri umeleckých dielach, zberateľských
predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare je upravená v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z..
Podľa § 66 ods. 1 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z. obchodníkom je zdaniteľná osoba,
ktorá v rámci svojho podnikania kupuje, nadobúda v tuzemsku z iného členského štátu alebo
dováža na účely ďalšieho predaja použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety alebo
starožitnosti, a pri tom koná vo svojom mene na svoj účet alebo vo svojom mene na účet inej
osoby na základe zmluvy, podľa ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo
predaja.
Podľa § 66 ods. 2 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z. obchodník pri predaji umeleckých
diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané
na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené
tovary boli dodané osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom
štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho
ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte.
14 6Sžf/29/2011
Podľa § 42 vety prvej zákona č. 222/2004 Z. z. oslobodené od dane je dodanie tovaru,
ktorý sa používal výlučne na činnosti oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez možnosti
odpočítania dane podľa § 49 ods. 3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je
možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7 písm. a), b), c) a e).
Podľa § 66 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. základom dane pri predaji tovaru podľa
odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide
o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e), základ dane podľa prvej vety sa rozdelí
pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.
Podľa § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.
Podľa článku 226 bod 14 Smernici Rady 2006/112/ES bez toho, aby boli dotknuté
osobitné ustanovenia uvedené v tejto smernici, faktúry vyhotovované podľa článkov 220 a 221
musia obsahovať iba tieto údaje: v prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav
na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety a starožitnosti odkaz na články 313,
326 alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia, alebo iný odkaz, ktorý uvádza,
že sa uplatnila jedna z týchto úprav.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší
súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku
napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne
posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov
známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa
vo svojom odôvodnení obmedzí len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia.
Predovšetkým podľa názoru najvyššieho súdu možno prisvedčiť postupu Daňového
úradu Liptovský Mikuláš, ktorý v pozícii prvostupňového správneho orgánu vydal,
po vykonanej daňovej kontrole, podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní
a poplatkov dodatočný platobný výmer, ktorým žalobkyni vyrubil rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 v sume 24.327,09 €, keďže táto si
v uvedenom zdaňovacom období v rozpore s § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. priznala
v nesprávnej výške zdaniteľné obchody pri dodaní a predaji ojazdených motorových vozidiel,
15 6Sžf/29/2011
keď v daňovom priznaní vykázala ako základ dane kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou
cenou podľa osobitnej úpravy pri použitom tovare podľa § 66 citovaného zákona, pričom
na uplatnenie osobitnej úpravy dane pri umeleckých dielach, zberateľských predmetoch,
starožitnostiach a použitom tovare neboli splnené podmienky ustanovené v § 66 zákona
č. 222/2004 Z. z., konkrétne ojazdené motorové vozidlá neboli dodané osobou uvedenou
v § 66 ods. 2 citovaného zákona a taktiež faktúry dodávateľa neobsahovali kogentne
upravené náležitosti daňového dokladu v zmysle článku 226 bod 14 Smernice Rady
2006/112/ES účinnej od 1. januára 2007. Naviac žalobkyňa svojím postupom sama
deklarovala použitie bežného režimu zdanenia, keď v rámci tzv. samozdanenia zdanila podľa
§ 69 ods. 6 citovaného zákona, nadobudnutie ojazdených automobilov.
V danom prípade ide nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré
sú založené na tom, že tovarový obchod medzi osobami identifikovanými pre DPH v rôznych
členských štátoch EÚ prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu
dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené
od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto
nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania
dane v členských štátoch EÚ platí základný princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským
štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje
pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom
sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru.
Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobkyňa poukazovala na jej oprávnenosť uplatnenia
osobitnej úpravy zdanenia podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. nedá odvolaciemu súdu
neuviesť, že predovšetkým správny orgán rozhodujúci na prvom stupni vyčerpávajúcim
spôsobom, aj prostredníctvom dožiadania podľa článku 5, kap. II bod 1 Nariadenia Rady
(ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej
hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 náležite zistil skutkový stav, ktorý bol
zákonným podkladom k vydaniu prvostupňového správneho rozhodnutia a následne
podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Na základe
takto zisteného skutkového stavu je zjavné, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky
na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania prirážky pri použitom tovare, nakoľko sa
jednalo, ako bolo už zdôvodnené vyššie o tzv. intrakomunitárne obchody (keďže k zdaneniu
tovaru došlo na území SR; žalobkyňa podľa § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. zaplatila
DPH za nadobudnutý tovar, pričom túto skutočnosť nespochybňovala).
16 6Sžf/29/2011
Z ustanovení zákona o DPH ani zo Smernice Rady 2006/112/ES nevyplýva možnosť
platiteľa DPH v rámci jedného obchodného prípadu použiť kombináciu bežného a osobitného
režimu zdanenia tak, ako to vykonala žalobkyňa, keď pri nákupe ojazdených automobilov
použila bežný režim zdanenia podľa § 11 zákona o DPH a pri ich predaji použila osobitný
režim zdanenia podľa § 66 zákona o DPH. Podstata osobitného režimu zdanenia pri predaji
použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane má právo uplatniť tento režim
zdanenia, len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola DPH uplatnená, čo vyplýva
z ustanovenia § 66 ods. 2 zákona o DPH.
Z uvedeného, preto podľa názoru najvyššieho súdu vyplýva, že žalobkyňa
nepostupovala v súlade so zákonom o DPH, keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel
použila osobitný režim zdanenia, argumentujúc tým, že tieto motorové vozidlá neboli dodané
osobou v zmysle § 66 ods. 2 zákona o DPH. Preto bola žalobkyňa povinná použiť bežný
spôsob zdanenia podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vzťahu k odvolacej námietke obsiahnutej
v doplnenom odvolaní, odvolávajúc na ustanovenie § 205 ods. 3 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 vety prvej OSP, považuje za potrebné uviesť, že na túto odvolaciu námietku prihliadnuť
nemôže, keďže táto bola uplatnená po uplynutí lehoty na podanie odvolania (lehota
na podanie odvolania uplynula 1. marca 2011). V tejto súvislosti najvyšší súd dodáva, že
zrušenie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu z tohto doplneného odvolacieho dôvodu
by rovnako v danom prípade neprichádzalo do úvahy, nakoľko žalobkyňa tento žalobný dôvod
v žalobe neuviedla (§ 250h ods. 1 OSP).
Odvolací súd, tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto
podľa jeho názoru, sú náležite a podrobne odôvodené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný
správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými
námietkami žalobkyne, vznesenými v jej odvolaní.
Odvolací súd rovnako zhodnotiac spôsob, akým sa prvostupňový súd jednotlivo
vyporiadal so žalobnými námietkami žalobkyne v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
konštatovať, že tento náležite, správne aplikujúc príslušné ustanovenia právnych predpisov
vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
na každú vznesenú námietku žalobkyne a realizoval tak jej ústavné právo na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého
rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.
17 6Sžf/29/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu, ako aj prvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo
a náležite zisteného skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobkyne uvedené v odvolaní
proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne
správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP.“
Vzhľadom na to, ţe skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány oboch
stupňov v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu boli obdobné ako skutkové zistenia
v preskúmavanej veci v danom prípade (dodávateľské faktúry z Rakúska a Nemecka,
týkajúce sa dodávky tovaru - pouţité vozidlá avšak v zdaňovacom období I. štvrťrok 2007)
a súčasne vzhľadom na zhodné právne posúdenie veci, senát odvolacieho súdu v danom
prípade napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline č.k. 20S/97/2010-76 zo dňa 5. apríla
2011 podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil
z jeho vecne a právne správnych dôvodov.
Senát odvolacieho súdu v danom prípade taktieţ nemohol prihliadnuť na námietku
ţalobcu, ktorou namietal nezákonnosť rozhodnutia daňových orgánov z dôvodu, ţe daňová
kontrola trvala dlhšie ako rok. Ţalobca túto námietku vzniesol v priebehu odvolacieho
súdneho konania (listom zo dňa 29.3.2012).
Na uvedenú námietku neprihliadol ani najvyšší súd v citovanom rozsudku
sp. zn. 6Sţf 20/2011 zo dňa 28. marca 2012.
V zmysle § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 205 ods. 3 O.s.p. odvolateľ rozsah, v akom
napáda rozhodnutie súdu prvého stupňa a dôvody odvolania, môţe v správnom súdnictve
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1).
Pokiaľ teda ţalobca uvedenú námietku vzniesol v priebehu odvolacieho konania,
vzniesol ju po uplynutí lehoty na odvolanie (odvolanie zo dňa 28.4.2011, podané na pošte dňa
29.4.2011 a doplnenie odvolania bolo doručené najvyššiemu súdu dňa 29.3.2012).
Senát na uvedenú námietku nemohol prihliadnuť aj z dôvodu, ţe ţalobca túto
námietku nevzniesol ani v ţalobe a v zmysle § 250h ods. 1 O.s.p. rozšíriť rozsah napadnutého
správneho rozhodnutia mohol ţalobca len v lehote na podanie ţaloby podľa § 250b ods. 1
18 6Sžf/29/2011
Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a s § 250k ods. 1 O.s.p. Ţalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretoţe v tomto konaní nemal úspech.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 25. apríla 2012
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth