Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžf/29/2011

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny

Adamcovej v právnej veci ţalobcu: R. L.T, s.r.o., so sídlom M. X., L. M., IČO: X., zastúpený

Advokátskou kanceláriou JUDr. M. M., s.r.o., so sídlom Š. 257, V. S., adresa na doručovanie

H. X, P., za ktorú koná JUDr. M. M., proti ţalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky, so sídlom Lazová ulica 63, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č.: I/228/9322-61131/2010/993168-r zo dňa 12. mája 2010,

o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline č. k. -76 zo dňa

5. apríla 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline

č. k. -76 zo dňa 5. apríla 2011 p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Ţiline napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250j ods. 1

(ďalej len „“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca

domáhal preskúmania v záhlaví uvedeného rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej

2

republiky, ktorým podľa o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“ alebo „zákon o správe daní a poplatkov“) potvrdil rozhodnutie

Daňového úradu Liptovský Mikuláš č. /KúdA zo dňa 15. januára 2010,

ktorým bol ţalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

I. štvrťrok 2007 vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 3.630,75 €. Ţalovanému

náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, ţe krajský súd zákonnosť

preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov posudzoval v zmysle

ustanovení § 2 ods. 1 písm. c), ods. 2, písm. c), § 8 ods. 6, § 11 ods. 1, § 20 ods. 1, 2, § 22

ods. 1, a o dani z pridanej hodnoty v znení

účinnom do 31. decembra 2007 (ďalej len „“ alebo „zákon o DPH“)

a v zmysle článku 226 bod 14 a článku 313 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra

2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len ako „Smernica Rady

2006/112/ES“) a v zmysle čl. 5, kap. II, bod 1 a čl. 1, bod 1 Nariadenia Rady (ES)

č. 1798/2003.

Krajský súd konštatoval, ţe dôleţité pre postup zdanenia pouţitých automobilov

nakúpených ţalobcom v inom členskom štáte a následne ním predávaných v tuzemsku tretím

osobám je, aké je postavenie dodávateľa ojazdených automobilov, t.j. či je vo svojom

členskom štáte registrovaným na daň z pridanej hodnoty a v akom daňovom reţime predaj

tuzemskému daňovému subjektu uskutočnil (či v štandardnom alebo osobitnom reţime).

Uviedol, ţe z administratívneho spisu je nepochybné, ţe dodávatelia ojazdených automobilov

boli osoby identifikované pre daň z pridanej hodnoty, ktorých je potrebné chápať, bez ohľadu

na to, či boli vlastníkmi týchto vozidiel alebo boli len sprostredkovateľmi ich predaja, ako

dodávateľov tovaru a dodanie týchto ojazdených vozidiel ako dodanie tovaru v zmysle § 8

Zdôraznil, ţe ak sa jednalo len o sprostredkovateľov predaja týchto

vozidiel, potom tieto zahraničné osoby, ktoré obstarali predaj tovaru na Slovensko sa

posudzujú ako zdaniteľná osoba, ktorá tovar predala, t.j. na účely zákona o DPH majú

rovnaké postavenie ako samotní vlastníci tohto tovaru a preto obranu ţalobcu poukazujúceho

na to, ţe nebol riadne zistený skutkový stav, keďţe sa správca dane alebo daňové riaditeľstvo

nezaoberalo tým, kto je v skutočnosti vlastníkom ojazdených automobilov, vyhodnotil

za právne irelevantnú majúc za to, ţe otázka vlastníctva ojazdených automobilov, nemá

pri zdanení tovaru ţiaden vplyv a preto ani nebolo potrebné zaoberať sa osvedčeniami

3

o technickom stave a evidencii vozidiel, ktoré mali preukazovať pôvodných vlastníkov

automobilov.

Poukázal na to, ţe pre posúdenie podmienky, či sa pri dodávaní tovaru zo zahraničia

na Slovensko pouţil štandardný reţim zdanenia, t.j. reţim v zmysle § 11 a § 20 zákona

č. alebo išlo o osobitný reţim zdanenia, tzv. zdanenie rozdielu v zmysle

citovaného zákona, bolo potrebné posúdiť, či dodanie tovaru bolo intrakomunitárne dodanie

(do iného členského štátu) alebo sa jednalo o dodanie podľa osobitnej úpravy zdanenia

priráţky v súlade s odd. 2 Smernice Rady 2006/112/ES. Konštatoval, ţe na pouţitie osobitnej

úpravy zdaňovania priráţky je v zmysle článku 226 bod 14 citovanej smernice nevyhnutné,

aby priamo vo faktúre v prípade uplatňovania osobitnej úpravy na pouţitý tovar bol odkaz

buď na články 313, 326 alebo 333 citovanej smernice alebo na príslušné vnútroštátne

ustanovenia (§ 66 zákona o DPH platného v SR alebo obdobné ustanovenie zákona platného

v členskom štáte) alebo iný odkaz, ktorý uvádza, ţe sa uplatnila jedna z týchto úprav.

Zdôraznil, ţe ide o hmotno-právnu podmienku uplatnenia osobitného reţimu zdaňovania

priráţky pri pouţitom tovare, z ktorých dôvodov vyhodnotil za nedôvodnú obranu ţalobcu,

poukazujúcu na to, ţe tvrdenie ţalovaného o povinnom odkaze vo faktúre na pouţitie

osobitného reţimu zdanenia je zjavne účelovým a svojvoľným hodnotením. Upriamil

pozornosť ţalobcu na komunitárny právny predpis. Ďalej konštatoval, ţe v správnom konaní

bolo preukázané, ţe jednotlivé faktúry, ktoré boli vyhotovované dodávateľmi pre ţalobcu,

takéto odkazy nemali, naopak z ich obsahu vyplýva, ţe cena jednotlivých tovarov bola

vykazovaná ako netto cena, čo i z logického hľadiska znamená, ţe sa jednalo o cenu

bez DPH. Uviedol, ţe ak ţalobca poukazoval na potvrdenia vystavené jednotlivými

dodávateľmi tovarov zo zahraničia, nachádzajúcich sa v nemeckom jazyku vo fotokópiách

v administratívnom spise, tieto potvrdenia sa nenachádzajú priamo v obsahu samotných

faktúr, tak ako to vyţaduje článok 226 bod 14 Smernice rady 2006/112/ES s poukazom na to,

ţe ak by sa aj nachádzali na zadnej strane jednotlivých faktúr, nie je splnená podmienka, ţe sa

nachádzajú priamo v obsahu faktúry. Z uvedeného dôvodu mal za to, ţe doplnenie

dokazovania predloţením či uţ originálov faktúr alebo originálov potvrdení nie je potrebné,

pretoţe samotný obsah faktúr nebol sporný (faktúry boli dodané samotným ţalobcom) a z ich

obsahu je zrejmé, ţe tieto potvrdenia sa v nich nenachádzali. Okrem iného povaţoval

za potrebné poukázať na to, ţe pokiaľ boli predloţené niektoré potvrdenia (napr. potvrdenie

č. 013 a 014), z ich obsahu nevyplýva, ţe by dodávatelia pouţitých automobilov uplatňovali

osobitnú úpravu zdaňovania priráţky v zmysle článku 313 Smernice Rady 2006/112/ES alebo

vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý osobitný reţim zdaňovania upravuje (odkaz

4

na príslušný paragraf zákona platného v Nemecku či v Rakúsku). Ďalej poukázal na to, ţe

samotný obsah týchto potvrdení je v logickom rozpore, pretoţe na jednej strane dodávateľ

tvrdí, ţe si uplatňuje DPH podľa osobitnej úpravy zákona platného v Nemecku, avšak

na druhej strane uvádza, ţe si DPH neuplatňuje. Konštatoval, ţe z uvedených dôvodov

na takéto potvrdenia v ţiadnom prípade nie je moţné prihliadnuť, keďţe sa nejedná

o relevantný dôkaz na preukázanie odkazu na osobitnú úpravu či uţ podľa komunitárneho

práva alebo práva vnútroštátneho, či uţ rakúskeho, nemeckého alebo slovenského.

Krajský súd ďalej konštatoval, ţe keďţe dodávatelia z iných členských štátov

Európskej únie si neuplatnili daň podľa osobitnej úpravy, či uţ podľa tohto zákona alebo

zákona platného v inom členskom štáte alebo podľa komunitárneho práva (Smernica Rady

2006/112/ES), nemôţe si ţalobca uplatniť osobitnú úpravu v zmysle § 66 ods. 2 zákona

o DPH účinného v rozhodnom čase, pretoţe sa na neho nevzťahuje ţiadna zo situácií

uvedených v tomto zákonnom ustanovení t.j. tovar bol dodaný osobami, ktoré

sú identifikované pre daň v inom členskom štáte a tieto osoby si neuplatnili daň podľa

osobitnej úpravy. Súčasne uviedol, ţe je nepochybné, ţe k dodaniu tovaru došlo z územia

iného členského štátu do tuzemska, pričom aj na území ostatných členských štátov EÚ platí

obdobná právna úprava ako v našom právnom poriadku, konkrétne § 43 ods. 1 zákona

č. , podľa ktorého je oslobodené od daní dodanie tovaru, ktorý je odoslaný

alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu, ak nadobúdateľ je osobou

identifikovanou pre daň v inom členskom štáte a v takomto prípade sa jedná

o tzv. intrakomunitárne dodávky, ktoré sú a priori oslobodené od dane. Zdôraznil, ţe ak

zahraničné daňové subjekty identifikované pre daň dodávali tovar do iného členského štátu,

pričom neuplatnili osobitný reţim zdanenia a nadobúdateľom je osoba identifikovaná pre daň

v inom členskom štáte (ţalobca je identifikovaný pre DPH), takéto dodanie je oslobodené

od dane a preto pri následnom predaji takéhoto tovaru je ţalobca povinný uplatniť beţný

reţim zdanenia, t.j. odviesť daň podľa a z uvedeného

dôvodu preto mala byť daň odvedená u odberateľa pri ďalšom predaji pouţitého tovaru tretím

osobám, avšak nie rozdielovým spôsobom, ale zo všetkého čo tvorí protihodnotu, ktorú

dodávateľ prijal od príjemcu plnenia (§ 22 ods. 1 citovaného zákona). Podľa názoru krajského

súdu, keďţe ţalobca daň z pridanej hodnoty takýmto spôsobom neodviedol, bolo potrebné

dovyrubiť daň z pridanej hodnoty o daň, ktorá doposiaľ nebola zo strany ţalobcu

v príslušnom zdaňovacom období za zdaniteľné plnenie zaplatená a preto prvostupňový

správny orgán správne rozhodol, keď dodatočným platobným výmerom túto daň dovyrubil.

5

Námietku ţalobcu, ktorou namietal, ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred správnym

orgánom, nakoľko nemal moţnosť zúčastniť sa prerokovania protokolu o vykonaní daňovej

kontroly, krajský súd povaţoval za nedôvodnú. Uviedol, ţe výzva na prerokovanie protokolu

zo dňa 26. novembra 2009, v ktorej bol určený termín prerokovania protokolu na 4. januára

2010, bola doručená právnemu zástupcovi ţalobcu do vlastných rúk dňa 2. decembra 2009

a ţalobca prípisom zo dňa 9. decembra 2009 poţiadal o zmenu termínu. Mal za to, ţe nie je

dôvod konštatovať, ţe zo strany správcu dane bolo daňovému subjektu, či jeho právnemu

zástupcovi znemoţnené oboznámiť sa s protokolom o výsledku zistenia z daňovej kontroly

tým, ţe termín jeho prerokovania (4. január 2010) bol doručený právnemu zástupcovi len

29. decembra 2009, keďţe právny zástupca ţalobcu uţ od 2. decembra 2009 mal vedomosť

o tom, ţe dňa 4. januára 2010 je vytýčený termín prerokovania protokolu a ak uţ

od 9. decembra 2009 mal vedomosť o tom, ţe v tento deň sa nebude môcť jeho prerokovania

zúčastniť, nebránilo mu nič v tom, aby si za seba ustanovil zástupcu, pričom na tento úkon

mal dostatočný časový priestor, t.j. nie 2 dni, ako uvádza v ţalobe. Súhlasil s tvrdením, ţe

je síce pravda, ţe Dodatok č. 1 k protokolu bol ţalobcovi doručený dňa 29. decembra 2009

spolu s oznámením, ţe správca dane neakceptuje ţiadosť o zmenu termínu prerokovania

protokolu, avšak mal za to, ţe právny zástupca ţalobcu mal moţnosť vykonať potrebné

opatrenia na svoju substitúciu uţ najmenej odo dňa 9. decembra 2009, kedy uţ preukázateľne

vedel o svojej neúčasti na prerokovaní z dôvodu čerpania dovolenky a preto nie je moţné

akceptovať tvrdenie, ţe na vykonanie potrebných opatrení mu zostávali len dva dni.

V súvislosti s Dodatkom č. 1 k protokolu konštatoval, ţe v tomto neboli uvedené ţiadne nové

skutočnosti, ktoré by skutkovo či právne menili dôkaznú situáciu a preto nie je moţné lehotu

na vykonanie potrebných úkonov na zabezpečenie substitúcie počítať od tohto doručenia.

Zároveň v tejto súvislosti poukázal na to, ţe zo ţiadneho ustanovenia právneho predpisu

nevyplýva právny nárok na preloţenie termínu prerokovania protokolu a preto sa právny

zástupca ţalobcu nemohol uţ od 9. decembra 2009 bez ďalšieho spoliehať na to, ţe mu

správny orgán vyhovie a termín preloţí, doplniac na záver, ţe práve z uvedeného dôvodu bolo

jeho povinnosťou, aj v záujme ochrany práv jeho klienta, zabezpečiť si výkon substitúcie

i pre prípad, ţe by mu nebolo zo strany správneho orgánu vyhovené uţ vopred, t.j. najneskôr

odo dňa 9. decembra 2009.

Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie. Ţiadal, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline č. k. -76 zo dňa

5. apríla 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6

Ţalobca v dôvodoch odvolania uviedol, ţe odvolací dôvod vidí v ustanovení § 205

ods. 2 písm. d) a f) „súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci“.

Ďalej uviedol, ţe nie je mu zrejmé, na základe čoho prvostupňový súd dospel

k skutkovým záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, keďţe zo ţiadneho

ustanovenia zákona o DPH nevyplýva taký postup, ako uvádza krajský súd. Poukázal na to, ţe

názor krajského súdu je aj v rozpore so stanoviskom Daňového riaditeľstva SR, ktoré mu

na jeho dotaz zaslalo nasledovné stanovisko: „že obchodník, platiteľ dane pri predaji

použitého tovaru uplatňuje osobitnú úpravu, ak mu bol použitý tovar dodaný v súlade s § 66

ods. 2 Zákona o DPH:

- osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte;

- osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte,

a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa § 42 zákona o DPH alebo podľa

zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte;

- iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo

zákona platného v inom členskom štáte.

V nadväznosti na vyššie uvedené, platiteľ dane, ktorý je obchodníkom na účely zákona o DPH

musí pri použití osobitnej úpravy uplatňovania dane podľa § 66 zákona o DPH vedieť

preukázať tzv. režim dodania použitého tovaru. Pri kúpe použitého tovaru v inom členskom

štáte:

1. pokiaľ kupuje od osoby z iného členského štátu, ktorá nie je identifikovaná pre daň,

musí platiteľ dane byť schopný túto skutočnosť preukázať.

2. pri kúpe od osoby identifikovanej pre daň v inom členskom štáte musí byť zrejmý režim

dodania, pričom pri dodaní tovaru (pri ktorom nebola odpočítaná daň) s oslobodením

od dane by mal byť na faktúre uvedený odkaz na článok 136 Smernice Rady 2006/112/ES,

odkaz na ustanovenie vnútroštátneho predpisu alebo informácia, že dodanie tovaru

je oslobodené od dane:

- dodanie v režime osobitnej úpravy uplatňovania dane podľa zákona platného

v príslušnom členskom štáte: na faktúre by mal byť uvedený odkaz na článok 313 Smernice

Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH, odkaz na ustanovenie vnútroštátneho predpisu

alebo informácia, že dodávateľ uplatňuje osobitnú úpravu.“

7

Ţalobca súčasne poukázal na posledné stanovisko ţalovaného správneho orgánu

vo vzťahu k § 66 uverejnené v mesačníku Poradca č. 5/2011 a na príklady 113 aţ 115.

Dôvodil, ţe vzhľadom k uvedeným stanoviskám a príkladom mal za to, ţe faktúry vystavil

správne, v súlade s vtedy akceptovaným výkladom . Tvrdil, ţe

faktúry sú vystavené podľa stanoviska Daňového riaditeľstva SR s tým, ţe pokiaľ faktúra

neobsahuje prehlásenie dodávateľa o tom, ţe ide o dodávku v zmysle osobitného reţimu, tak

v spise sú priloţené prehlásenia dodávateľov, ţe všetky vozidlá boli a budú dodávané

v osobitnom reţime, konštatujúc, ţe výklad k ustanoveniu § 66 citovaného zákona

do dnešného dňa nie je ustálený, prechádza postupným vývojom, čo nemôţe byť na jeho

ťarchu. Poukázal na to, ţe názor prvostupňového súdu, stanovisko Daňového riaditeľstva SR

a komentár uverejnený v mesačníku Poradca č. 5/2011 predstavujú 3 rôzne názory na to isté

ustanovenie zákona. Vyslovil názor, ţe pre posúdenie otázky spôsobu zdaňovania

je rozhodujúci obsah faktúry od dodávateľa, ktorý je v súlade s poţiadavkami § 66 zákona

o DPH a tento názor zastáva z dôvodu, ţe odberateľ nemá moţnosť zistiť, či údaje uvedené

vo faktúre dodávateľa sú správne a pravdivé, nevie ovplyvniť konanie dodávateľa a z toho

pohľadu mal za to, ţe si splnil svoje zákonné povinnosti a postupoval zákonným spôsobom.

Tvrdil, ţe pokiaľ jeho dodávateľ postupoval nekorektne, nemôţe ísť toto na jeho vrub.

Dôvodil, ţe keďţe podľa jeho názoru sú všetky faktúry vystavené v súlade s ustanovením

§ 66 zákona o DPH, povaţuje rozhodnutie prvostupňového súdu za chybné.

V priebehu odvolacieho konania ţalobca doplnil svoje odvolanie písomným podaním

doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 29. marca 2012, v ktorom

vzniesol ďalšiu odvolaciu námietku.

V doplnení odvolania uviedol, ţe povaţuje protokol o daňovej kontrole za nezákonný,

pretoţe tento bol vydaný viac ako po roku odo dňa začatia daňovej kontroly. Dôvodil, ţe

keďţe daňová kontrola trvala dlhšie ako rok, je tento protokol neplatným právnym úkonom

a nemohol byť podkladom pre rozhodnutie Daňového úradu v Liptovskom Mikuláši

a pre vydanie daňových výmerov, ktoré sú predmetom ţaloby.

Tvrdil, ţe daňová kontrola začala 1.4.2008, bola prerušená rozhodnutím 9.3.2009,

oznámením daňového úradu zo dňa 31.8.2009 bolo v daňovej kontrole pokračované a dňa

5.10.2009 bol vydaný protokol o výsledku daňovej kontroly.

Navrhoval napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť Daňovému úradu

v Liptovskom Mikuláši na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

Uviedol, ţe v ostatnom trvá na podanom odvolaní zo dňa 28.4.2011.

8

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhoval odvolaciemu súdu,

aby napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Konštatoval, ţe odvolanie ţalobcu

neobsahuje ţiadne nové skutočnosti vedúce k zrušeniu rozsudku prvostupňového súdu.

Uviedol, ţe ţalobca nakupoval ojazdené automobily od dodávateľov – podnikateľov,

platiteľov DPH z iného členského štátu (Rakúsko, Nemecko) a tieto následne v SR, kde

je registrovaný na DPH ako platiteľ dane, predával. Zdôraznil, ţe dodávatelia z Rakúska

a Nemecka považovali predaj ojazdených motorových vozidiel do SR za dodanie tovaru

do iného členského štátu oslobodené od DPH (intrakomunitárne dodanie), čo znamená,

že došlo k uplatneniu mechanizmu DPH, pri ktorom je dodávka u dodávateľa

oslobodená od dane a k jej zdaneniu dôjde nadobúdateľom v SR v zmysle § 11 a § 20

platného v znení neskorších predpisov a teda ide

o tzv. bežný režim zdanenia tovaru. V tejto súvislosti poukázal na to, ţe pri nadobudnutí

tovaru v zmysle § 11 nemá nadobúdajúci moţnosť sa rozhodnúť, či uplatní osobitnú úpravu

dane alebo beţný reţim dane a v prípade, ak nadobúda tovar podľa

Z. z., je podľa § 69 ods. 6 citovaného zákona osobou povinnou platiť daň a zároveň

pri následnom predaji takto nadobudnutého tovaru je povinný určiť základ dane podľa § 22

ods. 1 citovaného zákona (t.j. daň vypočítať zo všetkého čo tvorí protihodnotu, ktorú

dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia). Ďalej uviedol, ţe v predmetných

prípadoch išlo o ojazdené automobily, teda pouţitý tovar, pri ktorom je moţné za určitých

podmienok na základe Smernice Rady 2006/112/ES (články 312 aţ 332) a § 66 zákona

o DPH uplatniť osobitný reţim zdanenia, spočívajúci v zdanení rozdielu medzi predajnou

a kúpnou cenou a v prípade, ak by predávajúci pouţil rozdielový spôsob zdanenia, bol by

povinný túto skutočnosť v texte faktúry uviesť a predajná cena by v tom prípade obsahovala

aj daň (i keď na faktúre by vyčíslená nebola), ktorá by bola odvedená v členskom štáte

predaja, čo znamená, že u nadobúdateľa v SR by k zdaneniu nedochádzalo. Zdôraznil

však, ţe z textu predmetných faktúr vyplýva, ţe dodávateľ pouţil beţný reţim zdanenia

a nepostupoval v zmysle osobitnej úpravy zdaňovania pouţitého tovaru, pri ktorej sa

uplatňuje rozdielový spôsob zdanenia, ktorá skutočnosť vyplynula aj z výsledkov

medzinárodného doţiadania, ktorým správca dane prostredníctvom príslušných orgánov

zisťoval, aký reţim zdanenia bol u dodávateľov uplatnený. Poukázal ďalej na to, ţe ţalobca

postupoval správne, keď v SR zdanil nadobudnutie predmetných automobilov tým, ţe uviedol

nadobudnutie tovaru v daňovom priznaní (riadok 04 daňového priznania DPH) a zároveň si

v uvedenom daňovom priznaní odpočítal príslušnú DPH podľa § 49 ods. 8 zákona o DPH,

pričom na základe takéhoto (správneho) postupu on sám deklaroval pouţitie beţného reţimu

9

zdanenia, ktorý bol povinný pouţiť aj pri predaji týchto automobilov (odviesť DPH

z predajnej ceny, nie z marţe), čo znamená, ţe bol povinný odviesť DPH podľa § 22 ods. 1

zákona o DPH, nie zdaniť rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou (§ 66 ods. 3), pretože

neboli splnené podmienky na použitie osobitnej úpravy dane podľa § 66 ods. 2 zákona

o DPH, nakoľko z princípov DPH vyplýva, že platiteľ DPH nemôže v rámci jedného

obchodného prípadu použiť kombináciu bežného a rozdielového spôsobu zdanenia, tak

ako to vykonal žalobca, keď nákup ojazdených automobilov zdanil v rámci bežného

režimu a pri ich predaji použil rozdielový spôsob zdanenia.

Upriamil pozornosť na výsledky medzinárodného šetrenia potvrdzujúce, ţe dodávky

tovarov uskutočnil registrovaný platiteľ DPH, ktorý pri predaji neuplatnil osobitný reţim

zdanenia uvedený v článkoch 312 – 332 Smernice Rady 2006/112/ES, čo preukazujú aj

faktúry o nákupe týchto tovarov, keď neobsahujú odvolávku v súlade s článkom 226 bod 14

citovanej Smernice, naviac príslušný finančný orgán potvrdil, ţe dodávatelia uskutočnili

oslobodené dodávky tovaru do SR (iného členského štátu), to znamená, že išlo

o intrakomunitárne dodávky.

Uviedol, ţe ţalobca nesprávne posúdil text uvedený na dodávateľských faktúrach

vo väzbe na DPH, pretoţe uvedený text nevyjadroval, ţe u dodávateľa bol pouţitý postup

podľa osobitnej úpravy (články 312 aţ 332 Smernice Rady 2006/112/ES), na druhej strane

však správne postupoval pri vykonaní tzv. samozdanenia v SR, ktoré by nevykonával

v prípade, ak by dodávateľ voči nemu použil osobitný (rozdielový) režim zdanenia.

Z vyššie uvedeného usúdil, ţe ţalobca postupoval v rozpore so zákonom o DPH, keď

pri predaji predmetných ojazdených automobilov pouţil osobitný reţim zdanenia, pretoţe

ojazdené automobily neboli dodané osobami uvedenými v § 66 ods. 2 zákona o DPH a preto

obchodník pri predaji nemal odviesť daň podľa § 66 ods. 3 citovaného zákona, t.j. zdaniť

rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou, ako to bolo v prípade ţalobcu, ale bol povinný

pouţiť beţný spôsob uplatňovania dane, t.j. daň odviesť v zmysle § 22 ods. 1 zákona o DPH

z prijatej protihodnoty.

Nesúhlasil s tvrdeniami ţalobcu uvedenými v odvolaní ohľadom rozporu odôvodnenia

napadnutého rozsudku, stanoviska Daňového riaditeľstva SR, ktoré mu malo byť zaslané

a komentára k § 66 zákona o DPH, uverejneného v odbornom časopise. Uviedol, ţe

napadnutý rozsudok je v súlade s tým, čo sa uvádza v citovanom stanovisku Daňového

riaditeľstva SR a tieţ v súlade s komentárom v odbornom časopise. Rovnako upozornil na to,

ţe ţalobca účelovo poukazuje na prehlásenia dodávateľov, z ktorých nevyplýva súvis

10

s konkrétnou faktúrou; tieto nie sú vôbec súčasťou jednotlivých faktúr, sú všeobecné, pričom

pre posúdenie reţimu zdanenia DPH je dôleţitý samotný text faktúry.

Súčasne poukázal na to, ţe ţalobca bezdôvodne a bez súvisu s predmetom sporu

poukazuje na príklady publikované v odbornom časopise, pričom názory, na ktoré poukazuje,

obsah faktúr, zistený skutkový stav u samotných dodávateľov v zahraničí a tiež jeho postup,

keď v SR vykonal „samozdanenie“ a tiež odpočítanie DPH z predmetných vozidiel,

sú dôkazom jeho nesprávneho postupu pri priznaní dane súvisiacej s následným

predajom predmetných automobilov v SR.

S poukazom na vyššie uvedené mal za to, ţe prvostupňový súd v predmetnej veci

rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi, správne aplikujúc a vykladajúc

ustanovenia príslušných právnych predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací

( ) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

v rozsahu a v medziach podaného odvolania ( veta prvá a ),

odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ,

keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1

a 3 v spojení s veta prvá a ), a dospel k záveru, ţe odvolanie

ţalobcu nie je dôvodné.

Podľa o orgánoch štátnej správy v oblasti

daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov

je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Podľa s účinnosťou

od 1. januára 2012 sa zrušuje o daňových orgánoch a ktorým sa mení

a dopĺňa o správach finančnej kontroly v znení

Z. z. a , t.j. ruší sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (

a o daňových orgánoch).

Vzhľadom na to, ţe bolo s účinnosťou od 1. januára 2012

zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého

11

pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t.č. pre oblasť správy daní

a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, Najvyšší súd

Slovenskej republiky podľa v spojení s na strane

ţalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného ţalovaného.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté

(, ).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej

časti ( ).

Odvolací súd zo súdneho spisu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis mal

preukázané, ţe Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č.: I/228/9322-

61131/2010/993168-r zo dňa 12. mája 2010 podľa

potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Liptovský Mikuláš č. /KúdA zo dňa

15. januára 2010, ktorým bol za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2007 platiteľovi dane

z pridanej hodnoty R. L.T, s.r.o., so sídlom M. X., 031 01 L. M., IČO: X., DIČ X. (ţalobcovi)

vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 3.630,75 €.

Odvolací súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov oboch

stupňov v rozsahu ţalobných a odvolacích dôvodov posudzoval, či ţalovaný pri rozhodovaní

v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade s vtedy

účinným zákonom o správe daní a poplatkov a taktieţ v súlade s príslušnými ustanoveniami

, ako aj v súlade s príslušným komunitárnym právom.

Podľa názoru odvolacieho súdu, medzi účastníkmi konania v danej veci ostala spornou

otázka, či v súvislosti s predajom ojazdených motorových vozidiel nakúpených v inom

12

členskom štáte došlo k riadnemu zdaneniu daňou z pridanej hodnoty, a teda či žalobca

splnil podmienky na uplatnenie osobitnej úpravy zdaňovania pri predaji použitého

tovaru v tuzemsku stanovené v , ako aj v Smernici Rady

2006/112/ES v článkoch 312 až 332.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových

orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené

príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe

daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania

preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane

alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Senát odvolacieho súdu zistil, ţe v obdobnej veci uţ rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 28. marca 2012, ktorým rozsudok

Krajského súdu v Ţiline č. k. -64 zo dňa 1. februára 2011 potvrdil. Predmetom

súdneho prieskumu v uvedenej veci bolo rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky č. I/228/9323-61132/2010/993168-r zo dňa 12. mája 2010, ktorým rozhodnutím

Daňové riaditeľstvo SR potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Liptovský Mikuláš

č. /KúdA zo dňa 15. januára 2010, ktorým správca dane ţalobcovi ako

platiteľovi dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 vyrubil rozdiel

dane z pridanej hodnoty vo výške 24.327,09 €.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa poukazuje na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28. marca 2012, ktorého

text uvádza nasledovne:

„Podľa na účely tohto zákona sa nadobudnutím

tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako

vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi

dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu.

Podľa nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného

členského štátu je predmetom dane, ak

13

a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou

osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, a

b) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala

tovar za protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom

alebo na jeho účet a okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.

Podľa daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru

v tuzemsku z iného členského štátu vzniká

a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa

uskutočnilo nadobudnutie tovaru, alebo

b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru

pred 15. dňom podľa písmena a).

Podľa nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného

členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto tovar bol považovaný za dodaný

v tuzemsku.

Podľa základom dane pri dodaní tovaru alebo

služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu

plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa

zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo

služby.

Osobitná úprava uplatňovania dane pri umeleckých dielach, zberateľských

predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare je upravená v .

Podľa obchodníkom je zdaniteľná osoba,

ktorá v rámci svojho podnikania kupuje, nadobúda v tuzemsku z iného členského štátu alebo

dováža na účely ďalšieho predaja použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety alebo

starožitnosti, a pri tom koná vo svojom mene na svoj účet alebo vo svojom mene na účet inej

osoby na základe zmluvy, podľa ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo

predaja.

Podľa obchodník pri predaji umeleckých

diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané

na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené

tovary boli dodané osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom

štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho

ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte.

14

Podľa vety prvej oslobodené od dane je dodanie tovaru,

ktorý sa používal výlučne na činnosti oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez možnosti

odpočítania dane podľa § 49 ods. 3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je

možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7 písm. a), b), c) a e).

Podľa základom dane pri predaji tovaru podľa

odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide

o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e), základ dane podľa prvej vety sa rozdelí

pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.

Podľa pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného

členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.

Podľa článku 226 bod 14 Smernici Rady 2006/112/ES bez toho, aby boli dotknuté

osobitné ustanovenia uvedené v tejto smernici, faktúry vyhotovované podľa článkov 220 a 221

musia obsahovať iba tieto údaje: v prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav

na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety a starožitnosti odkaz na články 313,

326 alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia, alebo iný odkaz, ktorý uvádza,

že sa uplatnila jedna z týchto úprav.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší

súd s prihliadnutím na ustanovenie konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby

sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou

citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku

napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne

posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov

známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa

vo svojom odôvodnení obmedzí len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia.

Predovšetkým podľa názoru najvyššieho súdu možno prisvedčiť postupu Daňového

úradu Liptovský Mikuláš, ktorý v pozícii prvostupňového správneho orgánu vydal,

po vykonanej daňovej kontrole, podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní

a poplatkov dodatočný platobný výmer, ktorým žalobkyni vyrubil rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 v sume 24.327,09 €, keďže táto si

v uvedenom zdaňovacom období v rozpore s priznala

v nesprávnej výške zdaniteľné obchody pri dodaní a predaji ojazdených motorových vozidiel,

15

keď v daňovom priznaní vykázala ako základ dane kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou

cenou podľa osobitnej úpravy pri použitom tovare podľa § 66 citovaného zákona, pričom

na uplatnenie osobitnej úpravy dane pri umeleckých dielach, zberateľských predmetoch,

starožitnostiach a použitom tovare neboli splnené podmienky ustanovené v § 66 zákona

č. , konkrétne ojazdené motorové vozidlá neboli dodané osobou uvedenou

v § 66 ods. 2 citovaného zákona a taktiež faktúry dodávateľa neobsahovali kogentne

upravené náležitosti daňového dokladu v zmysle článku 226 bod 14 Smernice Rady

2006/112/ES účinnej od 1. januára 2007. Naviac žalobkyňa svojím postupom sama

deklarovala použitie bežného režimu zdanenia, keď v rámci tzv. samozdanenia zdanila podľa

§ 69 ods. 6 citovaného zákona, nadobudnutie ojazdených automobilov.

V danom prípade ide nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré

sú založené na tom, že tovarový obchod medzi osobami identifikovanými pre DPH v rôznych

členských štátoch EÚ prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu

dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené

od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto

nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania

dane v členských štátoch EÚ platí základný princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským

štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje

pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom

sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru.

Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobkyňa poukazovala na jej oprávnenosť uplatnenia

osobitnej úpravy zdanenia podľa nedá odvolaciemu súdu

neuviesť, že predovšetkým správny orgán rozhodujúci na prvom stupni vyčerpávajúcim

spôsobom, aj prostredníctvom dožiadania podľa článku 5, kap. II bod 1 Nariadenia Rady

(ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej

hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 náležite zistil skutkový stav, ktorý bol

zákonným podkladom k vydaniu prvostupňového správneho rozhodnutia a následne

podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Na základe

takto zisteného skutkového stavu je zjavné, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky

na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania prirážky pri použitom tovare, nakoľko sa

jednalo, ako bolo už zdôvodnené vyššie o tzv. intrakomunitárne obchody (keďže k zdaneniu

tovaru došlo na území SR; žalobkyňa podľa zaplatila

DPH za nadobudnutý tovar, pričom túto skutočnosť nespochybňovala).

16

Z ustanovení zákona o DPH ani zo Smernice Rady 2006/112/ES nevyplýva možnosť

platiteľa DPH v rámci jedného obchodného prípadu použiť kombináciu bežného a osobitného

režimu zdanenia tak, ako to vykonala žalobkyňa, keď pri nákupe ojazdených automobilov

použila bežný režim zdanenia podľa § 11 zákona o DPH a pri ich predaji použila osobitný

režim zdanenia podľa § 66 zákona o DPH. Podstata osobitného režimu zdanenia pri predaji

použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane má právo uplatniť tento režim

zdanenia, len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola DPH uplatnená, čo vyplýva

z ustanovenia § 66 ods. 2 zákona o DPH.

Z uvedeného, preto podľa názoru najvyššieho súdu vyplýva, že žalobkyňa

nepostupovala v súlade so zákonom o DPH, keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel

použila osobitný režim zdanenia, argumentujúc tým, že tieto motorové vozidlá neboli dodané

osobou v zmysle § 66 ods. 2 zákona o DPH. Preto bola žalobkyňa povinná použiť bežný

spôsob zdanenia podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vzťahu k odvolacej námietke obsiahnutej

v doplnenom odvolaní, odvolávajúc na ustanovenie v spojení s

ods. 1 vety prvej , považuje za potrebné uviesť, že na túto odvolaciu námietku prihliadnuť

nemôže, keďže táto bola uplatnená po uplynutí lehoty na podanie odvolania (lehota

na podanie odvolania uplynula 1. marca 2011). V tejto súvislosti najvyšší súd dodáva, že

zrušenie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu z tohto doplneného odvolacieho dôvodu

by rovnako v danom prípade neprichádzalo do úvahy, nakoľko žalobkyňa tento žalobný dôvod

v žalobe neuviedla ( ).

Odvolací súd, tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto

podľa jeho názoru, sú náležite a podrobne odôvodené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný

správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými

námietkami žalobkyne, vznesenými v jej odvolaní.

Odvolací súd rovnako zhodnotiac spôsob, akým sa prvostupňový súd jednotlivo

vyporiadal so žalobnými námietkami žalobkyne v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

konštatovať, že tento náležite, správne aplikujúc príslušné ustanovenia právnych predpisov

vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

na každú vznesenú námietku žalobkyne a realizoval tak jej ústavné právo na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvené v , v zmysle ktorého

rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

17

Najvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutia žalovaného správneho

orgánu, ako aj prvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo

a náležite zisteného skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobkyne uvedené v odvolaní

proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne

správny podľa veta druhá v spojení s a .“

Vzhľadom na to, ţe skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány oboch

stupňov v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu boli obdobné ako skutkové zistenia

v preskúmavanej veci v danom prípade (dodávateľské faktúry z Rakúska a Nemecka,

týkajúce sa dodávky tovaru - pouţité vozidlá avšak v zdaňovacom období I. štvrťrok 2007)

a súčasne vzhľadom na zhodné právne posúdenie veci, senát odvolacieho súdu v danom

prípade napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline č.k. -76 zo dňa 5. apríla

2011 podľa v spojení s a s , potvrdil

z jeho vecne a právne správnych dôvodov.

Senát odvolacieho súdu v danom prípade taktieţ nemohol prihliadnuť na námietku

ţalobcu, ktorou namietal nezákonnosť rozhodnutia daňových orgánov z dôvodu, ţe daňová

kontrola trvala dlhšie ako rok. Ţalobca túto námietku vzniesol v priebehu odvolacieho

súdneho konania (listom zo dňa 29.3.2012).

Na uvedenú námietku neprihliadol ani najvyšší súd v citovanom rozsudku

sp. zn. zo dňa 28. marca 2012.

V zmysle v spojení s odvolateľ rozsah, v akom

napáda rozhodnutie súdu prvého stupňa a dôvody odvolania, môţe v správnom súdnictve

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie ( v spojení s ).

Pokiaľ teda ţalobca uvedenú námietku vzniesol v priebehu odvolacieho konania,

vzniesol ju po uplynutí lehoty na odvolanie (odvolanie zo dňa 28.4.2011, podané na pošte dňa

29.4.2011 a doplnenie odvolania bolo doručené najvyššiemu súdu dňa 29.3.2012).

Senát na uvedenú námietku nemohol prihliadnuť aj z dôvodu, ţe ţalobca túto

námietku nevzniesol ani v ţalobe a v zmysle rozšíriť rozsah napadnutého

správneho rozhodnutia mohol ţalobca len v lehote na podanie ţaloby podľa § 250b ods. 1

18

Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a s Ţalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, pretoţe v tomto konaní nemal úspech.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 25. apríla 2012

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth