Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 520/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Incheba, a. s., Viedenská cesta 3 — 7,

Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Rudnayovo námestie 1,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Incheba, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. augusta 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Incheba, a. s., Viedenská cesta 3 — 7,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. apríla 2013 v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka doručila Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 8. novembra 2002 žalobu proti Slovenskej republike –

Ministerstvu pôdohospodárstva Slovenskej republiky, Dobrovičova 12, Bratislava (ďalej len

„žalovaný v 1. rade“), proti štátnemu podniku Agrokomplex – Výstavníctvo Nitra, š. p.,

Výstavná 4, Nitra (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), a proti Ministerstvu pôdohospodárstva

Slovenskej republiky, Dobrovičova 12, Bratislava (ďalej len „žalovaný v 3. rade“).

Na podklade tvrdeného nekalosúťažného konania po pripustení zmeny žaloby a čiastočnom

zastavení konania navrhla, aby boli žalovaní zaviazaní zaplatiť jej spoločne a nerozdielne

67 642 017 Sk s príslušenstvom, aby boli žalovaný v 2. rade a žalovaný v 3. rade zaviazaní

zaplatiť jej spoločne a nerozdielne 7 000 000 Sk, aby bol žalovaný v 3. rade povinný

zosúladiť zriaďovateľskú listinu žalovaného v 2. rade s právnymi predpismi a aby boli

všetci žalovaní zaviazaní zaplatiť jej náhradu trov konania.

Krajský súd rozsudkom č. k. -503 z 25. septembra 2008 žalobu

sťažovateľky zamietol, žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznal a žalovanému

v 2. rade priznal voči sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v sume 1 885 350 Sk.

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom č. k. -540

z 30. marca 2011 potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby

voči žalovanému v 2. rade a voči žalovanému v 3. rade a vo výroku o povinnosti nahradiť

žalovanému v 2. rade trovy konania, pričom súčasne zrušil prvostupňový rozsudok v časti

týkajúcej sa žalovaného v 1. rade z dôvodu nedostatočného odôvodnenia zamietavého

rozsudku.

Po vrátení veci krajskému súdu tento rozsudkom č. k. -567

zo 14. septembra 2011 žalobu proti žalovanému v 1. rade zamietol a žalovanému v 1. rade

náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sumarizoval skutkové zistenia týkajúce

sa predmetu činnosti sťažovateľky a žalovaného v 2. rade. Následne s poukazom na § 44

ods. 1 a 2 v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala, „že by žalovaný

v 1. rade konal v rozpore s dobrými mravmi a týmto konaním spôsobil žalobcovi ujmu.

Spôsobilosť privodiť ujmu je samostatným znakom nekalosúťažného konania

podľa generálnej klauzuly.

Na základe listu zo dňa 02.08.2004 má súd za preukázané, že žalovaný v 2. rade

nedostával na výstavné akcie zo štátneho rozpočtu prostredníctvom rozpočtovej kapitoly

Ministerstva pôdohospodárstva SR žiadnu podporu.“.

Ďalej krajský súd citujúc dôvodil, že tak

„ako pri náhrade škody, ani pri uplatnení práva na primerané zadosťučinenie žalobca

dostatočne neodôvodnil, že nekalosúťažným konaním žalovaní zasiahli do dobrej povesti

žalobcu“.

Krajský súd taktiež zdôraznil, že „znenie obsahu zriaďovacej listiny (žalovaného

v 2. rade, pozn.) je úplne v súlade s v tom čase platným ustanovením § 21 ods. 4 písm. b)

v spojitosti s ustanovením o rozpočtových

pravidlách...“, a vo väzbe na znenie o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len

„zákon o zodpovednosti za škodu“) ustálil, že „rozhodnutie o vydaní zriaďovateľskej listiny

doposiaľ pre nezákonnosť nezrušil žiaden príslušný orgán“. Poukázal i na skutočnosť,

že sťažovateľka svoj nárok na náhradu škody vopred neprerokovala tak, ako to vyžaduje § 9

ods. 1 prvá veta zákona o zodpovednosti za škodu, a že o škode sa musela dozvedieť

„najneskôr dňom 11.11.1998, kedy sa žalobca dozvedel, že žalovaný v 2. rade získal

živnostenské oprávnenie na predmet činnosti, ktorý mu vadí a prekáža. Zákonná trojročná

premlčacia lehota začala plynúť od 11.11.1998.“.

Krajský súd tak „s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania zo strany

žalovaného v 1. rade ako aj konštatovania žalovaného v 1. rade o nepreukázaní

uplatneného nároku na náhradu škody žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol“.

Uzavrel, že „žalovaného v 1. rade nie je možné považovať za súťažiteľa zúčastňujúceho sa

na hospodárskej súťaži v zmysle ust. § 41 Obch. zákonníka. Zo strany žalobcu nebolo

preukázané, že by žalovaný v 1. rade pri vydávaní zriaďovateľskej listiny žalovanému

v 2. rade..., v rozhodnutí č. -250 zo dňa 26.06.1996 porušil zákon, alebo týmto

rozhodnutím zasiahol do práv a oprávnených záujmov žalobcu. V neposlednom rade nebolo

preukázané, že by žalobca, v prípade, ak sa domnieval, že došlo k porušeniu jeho práv

žiadal žalovaného v 1. rade o vykonanie opatrení na zosúladenie činnosti žalovaného

v 2. rade a zmenu jeho zriaďovateľskej listiny...

Ak by aj súd uznal nárok žalobcu za oprávnený, čo sa na daný prípad nevzťahuje,

musel by sa zaoberať námietkou premlčania v zmysle ust. § 397 Obch. zákonníka.

Zriaďovacia listina pre žalovaného v 2. rade bola vydaná dňa 26.06.1996. Žaloba bola

podaná dňa 8.11.2002. Žalobca podal dňa 18.11.1998 na žalovaného v 2. rade trestné

oznámenie žiadajúc prešetrenie, či žalovaný v 2. rade nespáchal trestný čin neoprávneného

podnikania, príp. porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku, tzn. s informáciou

o zriaďovacej listine pre žalovaného v 2. rade disponoval pred uvedeným dátumom.

Ak by súd nárok žalobcu uznal za dôvodný tak by sa následne zaoberal aj zisťovaním,

kedy presne sa žalobca dozvedel o zriaďovacej listine v nadväznosti na dátum podania

žaloby, čo v danom prípade nepovažoval za potrebné.“.

V odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu sťažovateľka zdôraznila

absenciu akýchkoľvek pochybností o tom, že sa so žalovaným v 2. rade „z hľadiska

predmetu svojej činnosti, ktorou bolo poskytovanie služieb v oblasti výstavníctva, stretávali

na trhu na strane ponuky poskytovaných služieb a boli vzájomne si konkurujúcimi subjektmi

hospodárskej súťaže“. Sťažovateľka namietala, že krajský súd sa „vôbec nevysporiadal

s námietkami..., v zmysle ktorých žalovaný v 2. rade až do vydania živnostenského

oprávnenia žalovanému v 2. rade... s dňom začatia živnosti 04.06.1997..., žalovaný

vykonával, usporadúval a organizoval výstavy a veľtrhy nad rámec hlavnej činnosti,

teda aj mimo rezortu poľnohospodárstva a výživy a aj pre iné subjekty ako socialistické

organizácie v tomto rezorte pôsobiace“. Poskytovanie popísaných služieb

„pre podnikateľské subjekty, teda pre iné subjekty ako štátne orgány a organizácie...

rezortu poľnohospodárstva a výživy príspevkovou organizáciou Agrokomplex –

Výstavníctvo Nitra, právnym predchodcom... žalovaného v 2. rade, nemožno považovať

za plnenie základných verejných funkcií štátu a rovnako ani za činnosti a služby, ktoré sú

na základe osobitných predpisov úplne alebo sčasti financované zo štátneho rozpočtu...“.

Sťažovateľka v odvolaní kritizovala, že si žalovaný v 3. rade „nesplnil svoju právnu

povinnosť a nevykonal žiadne opatrenia na zosúladenie činnosti žalovaného v 2. rade,

predovšetkým dostatočnou kontrolnou činnosťou a zamedzením vykonávania činnosti

žalovaným v 2. rade nad rámec hlavnej činnosti,... tak, aby to zodpovedalo všeobecne

záväzným právnym predpisom. Dôsledkom toho bolo, že žalovaný v 2. rade do roku 1997

v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi vykonával ako svoju hlavnú činnosť

aj činnosť takú, ktorú by pri dodržiavaní všeobecne záväzných právnych predpisov

vykonávať nemohol.“. Sťažovateľka v odvolaní kritizovala aj fakt, že krajský súd nevykonal

dôkazy, ktoré by potvrdili citované tvrdenia. Zdôrazňuje pritom fakt získania

živnostenského oprávnenia žalovaným v 2. rade až v roku 1997 a na dokumentovaných,

žalobcom v 2. rade deklarovaných výsledkoch jeho hlavnej činnosti v rokoch 1991 – 1995

demonštruje, že „činnosti, ktoré boli legalizované v roku 1995 a najmä v roku 1996

ako nadrámcové... nevznikli zo dňa na deň v takom rozsahu ako sú deklarované

vo výkazoch, ale zrejme boli realizované aj v predchádzajúcich rokoch skryté pod rúškom

hlavnej činnosti“.

K výčitke krajského súdu o absencii predbežného prerokovania uplatneného nároku

na náhradu škody sťažovateľka poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu Československej

socialistickej republiky z 30. novembra 1977, podľa ktorého „pokiaľ ide o nároky

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, predbežné prerokovanie sa

nevyžaduje“. V otázke prípadného premlčania práva na náhradu škody sťažovateľka

zdôrazňuje, že 11. novembra 1998 sa dozvedela „o skutočnosti, že žalovaný v 2. rade získal

živnostenské oprávnenie“, pričom iniciovala začatie trestného stíhania „pre podozrenie

zo spáchania trestného činu neoprávneného podnikania... a trestného činu porušovania

záväzných pravidiel hospodárskeho styku“. Až 13. apríla 2000 bolo sťažovateľke doručené

„uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 6.4.2000 ČVS: OÚV – 816/02-NR-1999-Ša,

z ktorého vyplynuli ďalšie skutočnosti dovtedy... neznáme, najmä akým rozhodnutím bol

žalovaný v 2. rade zriadený a s akým predmetom činnosti a akým rozhodnutím bol daný

súhlas žalovanému v 2. rade k vykonávaniu podnikateľskej činnosti... Bez znalosti týchto

skutočností žalobca nemohol ani hypoteticky predpokladať protiprávne konanie žalovaného

v 2. rade a žalovaného v 3. rade...“. Súčasne sťažovateľka poukázala na fakt,

že „k sprístupneniu účtovných závierok žalovaného v 2. rade za roky 1991-1997 došlo

žalovaným v 2. rade na základe rozsudku Najvyššieho súdu... zo dňa 26.2.2002

sp. zn. ... až dňa 20.5.2002...“.

Najvyšší súd rozsudkom z 29. apríla 2013 v konaní sp. zn. odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s právnym záverom krajského

súdu, že sťažovateľka nepreukázala „kumulatívne splnenie podmienok zodpovednosti štátu

za nesprávny úradný postup v predmetnej veci. Tvrdená nečinnosť štátneho orgánu

(žalovaného 3/) ako zriaďovateľa príspevkovej organizácie (žalovaného 2/) spočívajúca

v nedostatočnej kontrole činnosti žalovaného 2/ v hospodárskej súťaži, nie je v príčinnej

súvislosti so škodou, náhrady ktorej sa žalobca domáha. Žalobca sa domáha náhrady škody

vo forme ušlého zisku, ktorá mu vznikla v priamej príčinnej súvislosti so správaním

žalovaného 2/ v hospodárskej súťaži, teda že rozsah a spôsob výstavníckej činnosti

žalovaného 2/ spôsobilo zníženie tržieb z rovnakej činnosti žalobcu. Z uvedeného vyplýva,

že žalobca spája svoju majetkovú ujmu (následok) s príčinou – správaním sa žalovaného 2/

v hospodárskej súťaži. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia niektorej

z nich nie je daná táto zodpovednosť, rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na správnom

právnom závere, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť žalovaného 1/

za škodu v zmysle

Námietky žalobcu, týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu o výške

škody a nesprávneho právneho posúdenia námietky premlčania, sú bezpredmetné vzhľadom

na právny záver o nesplnení jednej z kumulatívnych podmienok vzniku zodpovednosti štátu

za náhradu škody.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namieta, že „všeobecné súdy

nepostupovali v konaní eurokonformným spôsobom, čím porušili označené práva...

všeobecné súdy i keď rozhodovali spor z právnych vzťahov, ktoré boli založené ešte

pred pristúpením SR do EÚ, zmenené či zrušené pred alebo po 1. máji 2004, bolo potrebné

z ich strany vykladať vnútroštátne právo, ktoré sa prijímalo na základe Asociačnej dohody

(v tomto konkrétnom prípade ide predovšetkým o oblasť hospodárskej súťaže) aj s ohľadom

na ich text primárneho práva a sekundárneho práva Európskych Spoločenstiev...,

resp. výklad Súdneho dvora Európskych Spoločenstiev...“. Citovaný právny názor

sťažovateľka podporuje viacerými citáciami českej judikatúry i judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie (predtým Európskeho súdneho dvora). V nadväznosti na to odkazuje

na ustanovenia niekdajšej Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva zakotvujúce

nezlučiteľnosť štátnej podpory narúšajúcej alebo spôsobilej narušiť hospodársku súťaž

so spoločným trhom. Uzatvára potom, že „konanie štátu, ktorý takéto štátne podpory

verejnoprávnemu podniku poskytuje, je jednak porušením komunitárneho práva čo zakladá

zodpovednosť štátu za škodu, ktorá je v podmienkach Slovenskej republiky upravená

ako nesprávny úradný postup podľa zákona o zodpovednosti za škodu..., a zároveň týmto

konaním dochádza k naplneniu skutkovej podstaty nekalej súťaže podľa § 44 a nasl.

“.

Sťažovateľka potom rekapituluje svoju argumentáciu, ktorú použila už v odvolaní

proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu a ktorá sa týka ekonomických ukazovateľov

činnosti žalovaného v 2. rade v období rokov 1991 – 1995.

Sťažovateľka považuje právny záver najvyššieho súdu o chýbajúcej príčinnej

súvislosti medzi nedostatočnou kontrolou činnosti žalovaného v 2. rade žalovaným v 3. rade

za svojvoľný. Totiž podľa sťažovateľky „príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa

a následkom sa neprerušuje, ak ku konaniu páchateľa pristúpi ďalšia skutočnosť,

ktorá spolupôsobí pri vzniku následku, ak však konanie páchateľa zostáva takou

skutočnosťou, bez ktorej by k následku nebolo došlo... Činnosť žalovaného v 1. rade vrátane

jeho nedostatočnej kontrolnej činnosti v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi a činnosť žalovaného v 2. rade v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi pri poskytovaní služieb v oblasti výstavníctva mali vo vzťahu k sťažovateľovi

ako žalobcovi spôsobilosť privodiť ujmu a ujmu aj skutočne spôsobili... Prepojenie

žalovaného v 2. rade s rozpočtom žalovaného v 3. rade prostredníctvom príspevkov

alebo odvodov neznamená nič iné, než že žalovaný v 2. rade, i keď vlastným menom,

v hospodárskej súťaži konal na účet žalovaného v 3. rade...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa

29.04.2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené SR

a právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

29.04.2013 v časti výroku, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil výrok

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -567 zo dňa 14.09.2011

o zamietnutí žaloby v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -567 zo dňa 14.09.2011, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ústavný súd si 19. marca 2014 vyžiadal súdny spis krajského súdu

sp. zn. , ktorý mu bol doručený 7. apríla 2014.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

1. Zásadnou sťažnostnou námietkou je sťažovateľkino tvrdenie o chýbajúcej

eurokonformite prístupu všeobecných súdov konajúcich v žalovanej veci k rozhodovaniu

o ňou uplatnenom hmotno-právnom nároku. Sťažovateľka zastáva názor, že hoci všeobecné

súdy konajúce v jej veci „rozhodovali spor z právnych vzťahov, ktoré boli založené ešte

pred pristúpením SR do EÚ, bolo potrebné z ich strany vykladať vnútroštátne právo,

ktoré sa prijímalo na základe Asociačnej dohody... aj s ohľadom na ich text primárneho

práva a sekundárneho práva Európskych Spoločenstiev..., resp. výklad Súdneho dvora

Európskych Spoločenstiev...“.

Sťažnosťou atakovaný rozsudok najvyššieho súdu je rozhodnutím odvolacieho súdu.

V konaní o odvolaní ako o riadnom opravnom prostriedku v civilnom sporovom procese je

odvolací súd okrem iného povinný dôsledne rešpektovať § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania

viazaný. Najvyšší súd bol teda oprávnený preskúmavať odvolaním sťažovateľky napadnutý

prvostupňový rozsudok krajského súdu len na podklade dôvodov, ktoré vo svojom odvolaní

uviedla.

Z obsahu odvolania proti rozsudku krajského súdu č. k. -567

zo 14. septembra 2011, ktoré sťažovateľka ku svojej sťažnosti priložila, ústavný súd zistil,

že za dôvod svojho odvolania síce považovala aj nesprávne právne posúdenie veci (strana 3

odvolania), námietku nesúladu prvostupňového rozsudku krajského súdu s právom

Európskej únie (resp. ešte predtým Európskych spoločenstiev) v ňom však vôbec

nevzniesla. Obdobne z obsahu vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil,

že argumentáciu nekonformnosti s úniovým (predtým komunitárnym) právom sťažovateľka

nikdy v priebehu konania pred všeobecnými súdmi nepredniesla.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Vo vzťahu k sťažnostnej námietke založenej na tvrdení, že najvyšší súd mal ustálený

skutkový stav prerokovávanej veci posudzovať aj podľa ustanovení úniového práva,

preto ústavný súd konštatuje, že tento dôvod sťažovateľka neuplatnila vo svojom odvolaní

proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a preto najvyšší súd v odvolacom konaní

vzhľadom na nemohol prvostupňové súdne rozhodnutie na podklade tejto

námietky preskúmavať, ani sa s ňou vysporadúvať, keďže sťažovateľka ju (v rozpore

s princípom subsidiarity) prvýkrát uplatnila až v konaní pred ústavným súdom.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní

pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní

pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

, , ).

2. V záverečnej časti dôvodov svojej sťažnosti sťažovateľka namieta záver

najvyššieho súdu o nedostatku priamej príčinnej súvislosti medzi nečinnosťou žalovaného

v 3. rade spočívajúcou v nedostatočnej kontrole žalovaného v 2. rade a škodou,

ktorá sťažovateľke mala vzniknúť. Ide v podstate o druhý zreteľne formulovaný sťažnostný

dôvod.

Ústavný súd má a stanovené okrem iného i limity

pre svoj vrchnostenský vstup do kompetencie realizovanej inými orgánmi verejnej moci.

Z plynie limit právomoci ústavného súdu, z zákona

o ústavnom súde zas časový limit ústavno-súdneho prieskumu a pod.

Formulované právne závery sú pre posudzovaný prípad sťažovateľky významné.

V konaní pred krajským súdom (a neskôr i pred najvyšším súdom) boli za žalovaných

označené tri subjekty. Krajský súd rozsudkom č. k. -502

z 25. septembra 2008 žalobu sťažovateľky vcelku (teda proti všetkým trom žalovaným)

zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom

č. k. z 30. marca 2011 prvostupňový rozsudok potvrdil, a to vo výrokoch,

ktorými bola zamietnutá žaloba proti žalovanému v 2. rade a proti žalovanému v 3. rade.

Prvostupňový rozsudok bol zrušený a vec bola krajskému súdu vrátená na ďalšie konanie

len v časti zamietnutia žaloby proti žalovanému v 1. rade. Uvedené procesné skutočnosti

majú za následok, že rozsudok krajského súdu č. k. -502

z 25. septembra 2008 ukončil s právoplatnosťou k 24. máju 2011 spor sťažovateľky

so žalovaným v 2. rade a so žalovaným v 3. rade. Preto ani ústavný súlad v tomto rozsudku

formulovaných právnych záverov na základe tu predbežne prerokúvanej sťažnosti

sťažovateľky nemôže byť vzhľadom na vecne

preskúmaný. Ústavný súd uvedené zdôrazňuje z dôvodu výraznej hmotno-právnej spätosti

nárokov vznesených sťažovateľkou v spore pred všeobecnými súdmi, ktorá našla svoj

odraz v sťažnostnej argumentácii, no má význam aj pri predbežnom prerokovaní jej

sťažnosti.

Neopomenuteľnou je predovšetkým zodpovednostná i majetková prepojenosť

všetkých troch žalovaných, ktorá zohrávala pri rozhodovaní krajského súdu a najvyššieho

súdu o sťažovateľkinej žalobe podstatný význam. Žalovaným v 1. rade bol totiž štát, ktorý

s ohľadom na svoju podstatu v právnych vzťahoch vystupuje prostredníctvom špecifických

subjektov. Žalovaným v 2. rade bol subjekt, ktorý mal v rozhodnom čase formu štátnej

príspevkovej organizácie. Žalovaným v 3. rade bolo zas ministerstvo ako ústredný orgán

štátnej správy, štátna rozpočtová organizácia oprávnená konať v mene štátu, ale aj zakladať

štátne príspevkové organizácie a kontrolovať ich. Významným faktorom rozhodovania

všeobecných súdov v kauze sťažovateľky tak bola pričítateľnosť ňou tvrdených

protiprávnych konaní (nekalá súťaž, nesprávny úradný postup) uvedeným trom žalovaným

subjektom.

Sťažnosťou je napadnutý potvrdzujúci rozsudok najvyššieho súdu

(č. k. -604 z 29. apríla 2013) tvoriaci z hľadiska hmotno-právneho posúdenia

sťažovateľkou uplatneného nároku nerozlučnú jednotu s prvostupňovým rozsudkom

krajského súdu č. k. -567 zo 14. septembra 2011. V štádiu konania procesne

rámcovanom týmito dvoma rozsudkami sa už rozhodovalo len o hmotno-právnom nároku

sťažovateľky proti žalovanému v 1. rade. Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku

konštatoval, že sťažovateľke ušiel zisk „v priamej príčinnej súvislosti so správaním

žalovaného 2/ v hospodárskej súťaži, teda že rozsah a spôsob výstavníckej činnosti

žalovaného 2/ spôsobilo zníženie tržieb z rovnakej činnosti žalobcu“. Logicky potom

uzavrel, že „v danej veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť žalovaného 1/

za škodu v zmysle “.

Právne závery najvyššieho súdu teda možno zhrnúť tak, že majetkovú ujmu

na ziskoch z vykonávania výstavníckej činnosti mohla spôsobiť len činnosť žalovaného

v 2. rade v rovnakej hospodárskej sfére, a nie prípadná nezákonná pasivita ústredného

orgánu štátnej správy, za ktorú by niesol zodpovednosť žalovaný v 1. rade podľa zákona

o zodpovednosti za škodu. K tomu však sťažovateľka na strane 12 sťažnosti iba uvádza,

že „činnosť žalovaného v 1. rade vrátane jeho nedostatočnej kontrolnej činnosti v rozpore

so všeobecne záväznými právnymi predpismi a činnosť žalovaného v 2. rade v rozpore

so všeobecne záväznými právnymi predpismi pri poskytovaní služieb v oblasti výstavníctva

mali vo vzťahu ku sťažovateľovi ako žalobcovi spôsobilosť privodiť ujmu a ujmu aj skutočne

spôsobili...“. Citovanej námietke chýba ústavno-právny rozmer, a vzhľadom na jej

konštatačný charakter ju ústavný súd hodnotí len ako polemiku s právnymi názormi

najvyššieho súdu.

Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ). O zjavnú neodôvodnenosť

alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú

interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel

a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Ústavný súd však na podklade prednesených sťažnostných námietok po preštudovaní

vyžiadaného súdneho spisu žiadne signály zjavnej neodôvodnenosti či arbitrárnosti

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nezistil.

Všeobecné súdy konajúce v sťažovateľkinej veci totiž najprv právoplatne uzavreli,

že jej žaloba je nedôvodná vo vzťahu k žalovanému v 2. rade pre absenciu rozporu jeho

konania s dobrými mravmi ( ), a k žalovanému v 3. rade,

ktorého „nemožno považovať za účastníka hospodárskej súťaže“ (strana 13 rozsudku

najvyššieho súdu č. k. -540 z 30. marca 2011). Vo zvyšku žalobou

uplatneného nároku potom v druhej fáze konania uzavreli, že prípadný nesprávny úradný

postup, za ktorý nesie zodpovednosť podľa zákona o zodpovednosti za škodu žalovaný

v 1. rade, nebol spôsobilý privodiť ujmu sťažovateľke. Právne názory krajského súdu

i najvyššieho súdu v oboch vymedzených fázach konania (do 24. mája 2011

a po 24. máji 2011) nevrhajú na sťažnosťou napadnutý odvolací rozsudok najvyššieho súdu

tieň vnútornej nekonzistentnosti, ktorý by mohol vo svojom dôsledku viesť k upretiu

sťažovateľkinho prístupu k meritórnemu rozhodnutiu o niektorej časti ňou uplatnených

nárokov. Súčasne s ohľadom na právnu samostatnosť žalovaného v 2. rade (štátna

príspevková organizácia ako právnická osoba) a žalovaného v 1. rade (štát ako právnická

osoba a subjekt súkromnoprávnych vzťahov) nemožno považovať zásadný právny záver

najvyššieho súdu o tom, kto mohol svojím správaním privodiť sťažovateľke ujmu, ani

za arbitrárny.

Ústavný súd tak už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v argumentačnej časti

o probléme príčinnej súvislosti medzi (ne)konaním žalovaného v 1. rade a tvrdenou ujmou

nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

alebo porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie, reálnosť ktorých by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Takýto záver vedie ústavný súd štandardne

k odmietnutiu sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej (napr. , ,

, ).

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v jej sťažnostnom petite (návrh

na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, návrh na priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014