Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 313/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o.,

Skladištná 4676, Lučenec, zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ, s. r. o., Štefana

Moyzesa 9877/43, Zvolen, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Maroš Uhaľ, vo veci

namietaného porušenia a 2 ,

Slovenskej republiky, , základného práva vlastniť

majetok podľa a 5 , základného práva na slobodnú

voľbu povolania a na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa

ods. 3 , základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 24. mája 2017 v konaní sp. zn. a jeho postupom

v tomto konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. augusta 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o.,

Skladištná 4676, Lučenec (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a 2

(ďalej len „“), ústavy, ,

základného práva vlastniť majetok podľa a 5 , základného práva

na slobodnú voľbu povolania a na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa , základného

práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a podľa listiny,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „zmluva o EÚ“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. mája

2017 v konaní sp. zn. .

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutiami Daňového úradu v Banskej

Bystrici (ďalej len „správca dane“) z júna 2014 boli sťažovateľovi vyrubené rozdiely

a vlastné daňové povinnosti na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2012

– apríl 2012 a jún 2012 – september 2012, keďže správca dane dospel k záveru,

že podmienky na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty podľa

Z. z. o dani z priadnej hodnoty v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon

o dani z pridanej hodnoty“) neboli pri dodávkach tovaru maďarským odberateľom splnené.

Na odvolania sťažovateľa Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaný“) ôsmimi rozhodnutiami z 18. novembra 2014 prvostupňové rozhodnutia správcu

dane potvrdilo.

3. Sťažovateľ napadol potvrdzujúce rozhodnutia žalovaného žalobami podľa druhej

hlavy piatej časti v znení v tom čase

účinnom. Zhodne v nich tvrdil, že „splnil podmienky pre oslobodenie podľa § 43 ods. 1

Zákona o DPH, pretože podľa kúpnej zmluvy a plnomocenstva prepravcu sa považoval

tovar za dodanie odberateľovi jeho odoslaním, t. j. okamihom, keď spoločnosť žalobcu

umožnila prepravcovi nakladať s týmto tovarom... Podmienka, aby bol odberateľ osobou

identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, stanovuje síce Zákon o DPH v § 43 ods. 1,

avšak ani tento zákon vôbec nehovorí o tom, že podmienkou oslobodenia od dane je, aby

odberateľ v inom členskom štáte splnil povinnosť odviesť daň z tovaru a aby túto povinnosť

zabezpečil dodávateľ tovaru... túto podmienku je potrebné skúmať v okamihu, keď došlo

k zdaniteľnému obchodu, a to, či odberateľ bol v čase uskutočnenia obchodu osobou

identifikovateľnou pre daň v inom členskom štáte. Nemôže byť následne na ťarchu

dodávateľa tovaru, že odberatelia si neskôr svoju povinnosť odviesť daň z dodaného tovaru

nesplnili, nepodali daňové priznanie, boli nezastihnuteľní a podobne, pretože nie je

od dodávateľa možné spravodlivo požadovať, aby zabezpečil splnenie tejto povinnosti,...

žalobcovi nebolo preukázané podvodné konanie. Spoločnosť žalobcu a ani splnomocnený

zástupca neboli informovaní o tom, že bude v rámci dožiadania vykonaný aj výsluch

svedkov. Výsluch svedkov tak bol uskutočnený bez toho, aby o tom vedeli a mohli priamo

klásť otázky, aby mohli namietať týchto svedkov, prípadne im nebola daná možnosť

predložiť otázky, ktoré mali byť v rámci dožiadania kladené svedkom. Zo strany I. st.

orgánu im bol oznámený iba výsledok tohto dokazovania, bez akejkoľvek možnosti, a na

dokazovaní akokoľvek zúčastniť sa.“. V žalobách sťažovateľ zdôraznil aj vlastnú

dobromyseľnosť „pri uzatváraní obchodov s maďarskými odberateľmi. Z uvedeného

vyplýva, že spoločnosť žalobcu nevedela a ani nemohla vedieť o prípadnom podvodnom

konaní obchodných partnerov.“.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) konania o žalobách spojil

na spoločné konanie, v ktorom rozsudkom č. k. -116 z 12. mája 2015 žaloby

sťažovateľa zamietol. Podľa jeho názoru § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty

požaduje na oslobodenie od dane splnenie dvoch podmienok, „a to prvá podmienka

dodanie tovaru a druhá podmienka, že nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň

v inom členskom štáte. Súd dospel rovnako ako správne orgány k záveru, že v danom

prípade neboli splnené tieto dve podmienky, žalobca nepreukázal, že tovar uvedený

na faktúrach bol dodaný nadobúdateľom v Maďarsku, nadobúdateľ v Maďarsku

nenadobudol právo nakladať s tovarom ako s vlastným, keďže nebolo preukázané, že tovar

bol nadobúdateľom v Maďarsku odovzdaný... Maďarské subjekty – tvrdení odberatelia mali

síce pridelené IČ DPH, ale nebolo preukázané, že v Maďarsku došlo k odvedeniu dane

za tovar, ktorý mal byť dodaný za zdaňovacie obdobie r. 2012, nebola teda splnená zásada

neutrality a nebola splnená ani druhá podmienka pre priznanie oslobodenia od dane.“.

5. Ku kvalite dokazovania v daňovom konaní krajský súd uviedol, že „daňový

subjekt bol, či už v priebehu výkonu daňovej kontroly alebo aj vo vyrubovacom konaní

vyzývaný na predloženie dôkazov k svojim tvrdeniam... žalobca nepredložil také relevantné

dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t. j. reálne dodanie tovaru tak,

ako bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch... šetrením správcu dane sa

deklarované tvrdenie žalobcu v listinných dôkazoch nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané,

že tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom ako kupujúcim, ktorí boli uvedení

na faktúrach a CMR. Správca dane z odpovede na žiadosť o medzinárodnej výmene

informácií zistil, že neboli splnené podmienky pre splnenie oslobodenia od dane, nakoľko

preverovaním nebolo potvrdené nadobudnutie tovaru maďarským daňovníkom...“. Krajský

súd zrekapituloval zistenia od maďarskej daňovej správy a uzavrel, že „už zo samotných

účtovných dokladov... bolo zrejmé, že zo strany žalobcu k dodaniu tovaru nadobúdateľom

uvedených na faktúrach nedošlo. V konečnom dôsledku preto ani nebolo rozhodujúce,

či maďarské orgány v súvislosti s medzinárodnou výmenou informácií vypočuli nejakých

svedkov, o výsluchu ktorých mali upovedomiť žalobcu. Dokonca spoločnosť

uviedla, že nevykonávala intrakomunitárne transakcie, v daňovom priznaní takéto

transakcie neuviedla za preverované obdobie. Spoločnosť dokonca poprela ekonomické

transakcie so spoločnosťou KAMWOOD...“.

6. Podľa krajského súdu sťažovateľ „žiadnym spôsobom nevyvrátil pochybnosti

daňového orgánu, pochybnosti neboli odstránené žiadnymi hodnovernými dôkazmi, preto

správca dane nepochybil, ak pri rozhodovaní vychádzal z dôkazov, ktoré získal... Pokiaľ

žalobca poukazoval na výpoveď konateľa spoločnosti , ,

ktorý mal zabezpečovať prepravu tovaru, jeho tvrdenia o preprave tovaru nadobúdateľom

uvedeným na faktúrach... neboli nadobúdateľmi potvrdené.“.

7. K žalobnej argumentácii sťažovateľa krajský súd uviedol, že „správca dane

nepreukazuje úmysel a vedomosť o podvodnom konaní, toto presahuje rámec konania

daňových orgánov, rovnako aj súdu preskúmavajúceho zákonnosť napadnutých

rozhodnutí... Nie je vylúčené, že obchodní partneri žalobcu sa mohli dopustiť aj

podvodného konania, na druhej strane bolo ale povinnosťou žalobcu počínať si

v obchodných vzťahoch opatrne, s primeranou obozretnosťou, mal si preveriť daňové

subjekty v Maďarsku a nespoliehať sa len na prepravcu .“.

8. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol odvolaním. V ňom namietal,

že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal so žalobnou argumentáciou (napr. v otázke

súdnej judikatúry použitej sťažovateľom), že „dostatočne a náležite neuviedol, ktoré

skutočnosti mal v danej veci za preukázané, o ktoré konkrétne dôkazy oprel svoje skutkové

tvrdenia, aké úvahy ho viedli pri rozhodovaní vo veci...“. Na rozdiel od krajského súdu

sťažovateľ tvrdil splnenie oboch podmienok oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 1 zákona

o dani z priadnej hodnoty. Uviedol, že „prepravca bol odberateľom podľa písomného

plnomocenstva splnomocnený na dojednanie obchodu, jeho prepravu ako aj na zaplatenie

kúpnej ceny... Ak naša spoločnosť naložila tovar splnomocnenému prepravcovi

na prepravu, umožnila nakladať odberateľovi prostredníctvom splnomocnenca/prepravcu

s tovarom ako vlastník.“. K druhej podmienke dôvodil dobromyseľnosťou, keďže „v čase

uskutočnenia obchodu boli naši maďarskí odberatelia osobami s prideleným IČ DPH,

čo sme si preverovali v príslušnom registri“.

9. Sťažovateľ v odvolaní rovnako kritizoval, že „daňové orgány na nás neúnosne

preniesli dôkazné bremeno nad rámec dokumentov, ktoré sme mali predložiť

pre oslobodenie od dane, hoci zákonom požadované dokumenty sme predložili“.

V nadväznosti na to sťažovateľ tvrdil, že krajský súd „neaplikoval priamy účinok ust. 138

ods. 1 smernice“, a tým „poprel prednosť práva Únie, čím porušil zásadu únijovej lojality

podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ...“.

10. Sťažovateľ namietol odňatie zákonného sudcu v jeho spojených veciach,

keďže v čase podania žalôb „ako predsedníčka senátu bola uvedená

. Po následnom spojení uvedených konaní pod sp. zn. však už bol

predsedom senátu . Dôvod, prečo došlo k zmene predsedu senátu... nám

nie je jasný... Máme za to, že k uvedenej zmene došlo v rozpore s rozvrhom práce

a svojvoľne.“.

11. V odvolaní sťažovateľ napokon podrobil kritike i skutočnosť, že ho správca dane

neoboznámil s účelom vykonávaných daňových kontrol, a teda jeho konanie bolo

„šikanózne a prísne formálne, čo je však v prísnom rozpore s princípom materiálneho

právneho štátu...“.

12. Najvyšší súd rozsudkom z 24. mája 2017 v konaní sp. zn. potvrdil

prvostupňový rozsudok krajského súdu. V odôvodnení zdôraznil, že § 43 ods. 5 zákona

o dani z pridanej hodnoty vyžaduje od platiteľa dane registrovaného v Slovenskej republiky

nielen „predloženie kópie faktúry, ale kumulatívne, v závislosti od osoby zabezpečujúcej

prepravu tovaru... predloženie dokladu osvedčujúceho realizovanie prepravy tovaru

na územie členského štátu a (§ 43 ods. 5 písm. d/ zákona o DPH) predložením iných

dokladov, ktoré preukážu reálne dodanie tovaru odberateľovi. Takýto doklad však žalobca

v priebehu konania nepredložil a ani správcovi dane s v rámci šetrenia nepodarilo dodanie

tovaru maďarským odberateľom... zistiť.“. Najvyšší súd vyhodnotil, že „v predmetnej veci

však spornou bola otázka samotného dodania tovaru maďarským odberateľom, ktoré

správne orgány vyhodnotili podľa ust. § 8 ods. 4 zákona o DPH, a vznik daňovej povinnosti

podľa ust. § 19 ods. 8 zákona o DPH, nakoľko neboli preukázané podmienky pre splnenie

oslobodenia od dane... Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené

daňové doklady a dôkazy na preukázanie sporných dodávok tovaru, nespĺňajú zákonné

kritérium pre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH. Predmetom dokazovania

správcu dane bola aj preprava tovaru, ktorá mala byť reálne vykonávaní spoločnosťou

, . Prepravca okrem formálnych dokladov (Medzinárodné nákladné

listy) na žiadosť správcu dane nepredložil žiadne ďalšie doklady, ako napr. knihy jázd,

tachografy, poplatky za prepravu v Maďarsku, špecifické objednávky od odberateľov,

ktorých zastupoval a pod.“.

13. Podľa názoru najvyššieho súdu «správca dane mal právo preveriť reálnosť

dodávky odberateľovi tovaru, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté

pochybnosti... V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom

priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne

na jeho strane došlo. Už samotné zistenie skutočnosti, že odberatelia popreli komunikáciu

so žalobcom (spoločnosť ), prípadne nie sú ekonomicky činní, jednoznačne

spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho dodávok zahraničným

odberateľom deklarovaných v jeho daňovom priznaní. Takýto spôsob vedenia dokazovania

žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu

v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť

spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky

skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní (najmä výšku príjmov, výšku výdavkov a výšku

dane).... Vzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných

zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len

v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov,

ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky

rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti

za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči

fiktívnych zdaniteľných plnení... Nie je neobvyklé, ba je potrebné, aby pri tovare

so špecifickými vlastnosťami ako je v tomto prípade kvalita, druh, typ spracovania

materiálu, bol riadne preverovaný tento tovar v každej etape, stupni obchodovania.

Obvyklým postupom zodpovedného podnikateľa je, keď jeho plnenie zodpovedá

požiadavkám odberateľa. V danom prípade bolo z účtovných dokladov a zo zistení správcu

dane preukázané, že žalobca od svojich dodávateľov nakupoval tovar – drevo vo forme

guľatiny, resp. ihličnaté výrezy. V konaní pred daňovými orgánmi vierohodne nepreukázal,

ako došlo k realizácii objednávky, čo sa týka množstva, druhu a typu požadovaného

materiálu odberateľmi. V konaní predložil doklady preukazujúce dodávku stavebného

reziva (hranoly, fošne, dosky, laty), bez preukázania spracovania dreva podľa potrieb

a individuálnych požiadaviek odberateľa. Za účelom odstránenia pochybností

o vykonávaní objednávok na požadované množstvo a druh tovaru... odberateľmi, vzájomnou

korešpondenciou, ktorá sa v zmysle zmlúv mala uskutočňovať výhradne písomnou formou.

Súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2.1 uzavretých kúpnych zmlúv medzi žalobcom

a jeho odberateľmi, podľa ktorého: „Podrobnú špecifikáciu jednotlivých dodávok sú

povinní si medzi sebou vzájomne dohodnúť konatelia obidvoch zmluvných strán“. Žalobca

v konaní nepredložil žiaden dodatok k uzatvoreným zmluvám, v zmysle ktorého by uvedená

povinnosť prešla na prepravcu. Prepravca v konaní nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by

vyplývalo, o aký druh stavebného reziva a o aké množstvo má konkrétny odberateľ záujem,

teda poverenie na vykonanie podrobne špecifikovanej objednávky v mene odberateľa.

Žalobca teda nepreukázal, na základe akého titulu, akej požiadavky odberateľov,

dochádzalo k realizácii konkrétnych dodávok... Sám žalobca neprispel svojim konaním

k odstráneniu pochybností o realizácii dodávok pre odberateľov, keď správcovi dane

nevedel objasniť vedenie skladovej evidencie ohľadom termínu, množstva a druhu

vyskladneného tovaru, podľa požiadavky svojho obchodného partnera. Minimálne touto

bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že bude spochybnená reálnosť dokladmi

deklarovanej transakcie. Pochybnosť o skutočnom dodaní tovaru bola podporená

aj deklarovanými hotovostnými platbami od odberateľov žalobcu prostredníctvom

prepravcu, čo znemožnilo kontrolu pohybu finančných prostriedkov, t. j. účel platieb, osobu

plátcu, termín, výšku, účel úhrady a pod. V prípade žalobcu sa v rámci kontrolovaného

obdobia nejednalo o takéto dodanie tovaru pochybnému odberateľovi v ojedinelom prípade,

netransparentné transakcie s viacerými pochybnými zahraničnými subjektami prebiehali

opakovane, po dlhšie časové obdobie bez toho, aby si akýmkoľvek spôsobom overil

existenciu a spoľahlivosť odberateľa.».

14. Najvyšší súd zdôraznil prvok zodpovednosti pri výkone podnikateľskej činnosti,

ako aj podstatu zdaňovania daňou z pridanej hodnoty, ktorá spočíva v zbavení podnikateľa

daňového bremena tejto dane. Následne uviedol, že „v danom prípade vzhľadom

na rozdielnu kvalitu a druh tovaru obdržaného od dodávateľov žalobcu (guľatina, smrekový

výrez), nepreukázanie jeho spracovania pre potreby odberateľov, ktorým bol dodávaný iný

druh tovaru – stavebné rezivo, nie je zároveň preukázané, že žalobca zaplatil DPH

z prijatého tovaru, ktorý bol následne dodaný jeho odberateľom...“.

15. K odvolacej námietke odňatia zákonnému sudcovi najvyšší súd sťažovateľovi dal

„do pozornosti rozvrh práce Krajského súdu... pre rok 2015... Z rozvrhu práce jasne

vyplýva, že senát 23S (ktorý je nutné považovať za zákonného sudcu vo veciach, ktoré

prejednáva senát) sa v rozhodnom čase skladal z troch sudcov:

– riadiacej predsedníčky senátu a ďalších dvoch členov senátu,

– predseda senátu a – člena senátu. Žaloba bola pridelené

do senátu riadiacej predsedníčky senátu 23S , pričom vec

prejednával a rozhodol určený sudca spravodajca . Vzhľadom na náhlu

prekážku, práceneschopnosť jedného člena senátu bol určený na jeho

zastúpenie sudca zastupujúceho senátu 24S, podľa čl. III bod 2.7.1, písm. b) platného

Rozvrhu práce. Vo veci konal senát v zostave súladnej so zákonom, pričom okolnosť,

ktorý člen senátu je určeným sudcom spravodajcom, závisí od rozhodnutia predsedu senátu,

povereného riadením práce senátu. Skutočnosť, že jeden senát krajského súdu môže mať

viac ako jedného predsedu senátu, vyplýva aj zo .. Pri písomnom

vyhotovení rozsudku sa v hlavičke uvedie predseda senátu a členovia (i keď aj člen môže

byť vo funkcii predsedu senátu, avšak nie v konkrétnej veci). Na základe uvedeného...

k odňatiu zákonnému sudcovi v tomto prípade... nedošlo.“.

16. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ najprv tvrdí, že kým

podľa názoru správcu dane, žalovaného i krajského súdu boli predložené všetky doklady,

ktoré na preukázanie nároku na oslobodenie od dane zákon o dani z pridanej hodnoty

vyžaduje, najvyšší súd „sa... odklonil od ich záverov vo vzťahu k úplnosti dokladov

predložených nami v zmysle zákona o DPH. Prišiel s novou myšlienkou spočívajúcou v tom,

že sme mali predložiť ďalšie doklady, ktorými sme mali preukázať vykonanie v daňovom

priznaní deklarovaných obchodov.“. Nadväzne sťažovateľ cituj pasáž odôvodnenie

najvyššieho súdu, ktorý súčasne vyslovil stotožnenie sa s dôvodmi rozhodnutia krajského

súdu. V tomto aspekte vidí rozpor medzi pohľadom krajského súdu a najvyššieho súdu.

Kritizuje tiež, že „Najvyšší súd SR vôbec neuviedol, aké ďalšie doklady by sme podľa ním

označeného ustanovenia § 43 ods. 5 písm. d) zákona o DPH predložiť.“. Napríklad

vymenované doklady („knihy jázd, tachografy, poplatky za prepravu do Maďarska,

špecifické objednávky od odberateľov..“) nemajú podľa názoru sťažovateľa náležitý

zákonný podklad na to, aby boli predkladané ako doklady k uplatňovanému nároku

na oslobodenie od dane. Poukazuje tiež na skutočnosť, že „ide o doklady týkajúce sa

prepravcu... V tomto smere teda za prípadné nepredloženie týchto dokladov v žiadnom

prípade nemôžeme zodpovedať.“. Podľa názoru sťažovateľa tento postoj najvyššieho súdu

predstavoval „nový záver – išlo o záver doposiaľ v konaní rozhodujúcimi orgánmi

nevyjadrený a teda pre nás prekvapivý. Na tento nám malo byť umožnené reagovať a to ešte

v rámci konania na Najvyššom súde SR a pred jeho konečným rozhodnutím.“.

17. Vo väzbe na podmienku oslobodenia od dane, ktorou je dodanie tovaru,

sťažovateľ poukazuje na § 13 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty

a zdôrazňuje, že „podľa kúpnej zmluvy a plnomocenstva prepravcu sa považoval tovar

za dodaný jeho odberateľovi jeho odoslaním, t. j. okamihom, keď naša spoločnosť umožnila

prepravcovi nakladať s týmto tovarom. Prepravca bol odberateľom podľa písomného

plnomocenstva splnomocnený na dojednanie obchodu, jeho prepravu, ako aj na zaplatenie

kúpnej ceny, tieto okolnosti nespochybnil ani súd prvého stupňa... Okrem toho, aj

na vystavených faktúrach bolo vždy uvedené zmluvné dojednanie podľa pravidiel

Medzinárodnej obchodnej komory Incoterms – tzv. EXW – EX WORKS... Dojednanie EXW

znamená, že predávajúci splní svoju povinnosť dodať tovar, keď dá kupujúcemu tovar

k dispozícii vo svojej prevádzkarni alebo na inom dohodnutom mieste... Podľa kúpnych

zmlúv sme tovar dodávali v mieste predávajúceho, t. j. v mieste sídla nášho podniku

na Slovensku... tovar je preto potrebné mať z tohto titulu za dodaný jeho naložením na auto

prepravcu. V tomto smere je preto absolútne bez významu, kto a ako tovar v Maďarsku

prevzal...“. Následne sťažovateľ tvrdí, že „tovar prekročil hranicu členského štátu –

v tomto prípade Maďarskej republiky. Táto skutočnosť aj nastala, čo potvrdili samotné

daňové orgány a nepopreli to ani súdy oboch stupňov. Sporným sa pre daňové úrady javí,

kto konkrétne v Maďarsku tovar prevzal. Išlo však v tomto prípade o skutočnosť, ktorá bola

na prepravcovi a na zodpovednosti kupujúceho, keďže my sme tovar naložením už dodali.“.

18. Zistenia maďarských daňových orgánov týkajúce sa ekonomickej činnosti

odberateľov sťažovateľa podľa jeho názoru „nič nevypovedajú o spôsobe fungovania

spoločností v čase vykonávania obchodov. Vypovedajú len o tom, čo zistili maďarské

orgány v čase vykonania dožiadania. V danom prípade sú teda tieto dôkazy

o tzv. ekonomickej nečinnosti nedostatočnými... pre prenos dôkazného bremena na našu

spoločnosť, pre vyvrátenie nami predložených dokladov... Ak má správca dane aj napriek

predloženým dokladom naďalej pochybnosti o realizácii obchodu, dochádza k tzv. prenosu

dôkazného bremena na správcu dane. Správca dane nemôže donekonečna žiadať

od daňového subjektu, aby predložil stále ďalšie a ďalšie dôkazy, ktorými má potvrdiť

oprávnenosť oslobodenia od dane.“.

19. Vo vzťahu k maďarskému odberateľovi sťažovateľ vyslovuje

otázku, „koho sa vlastne správca dane cestou dožiadaných orgánov dopytoval na zistenie

citovaných skutočností. Správca dane totiž v protokole neuviedol, od koho uvedené

informácie o popretí obchodov, popretí existencie pečiatok a splnomocnenia, zistil.

Rovnako z neho nie je zrejmé, či svoj podpis poprela osoba, ktorej podpis aj patril. Táto

skutočnosť je však dôležitá. Z protokolu vôbec nevyplýva, či bol vykonaný výsluch

konateľov spoločnosti odberateľa, prípadne iných osôb. Okrem toho, nemáme vedomosť

o tom, že by nás správca dane na takýto výsluch predvolal, alebo nám dal na vedomie, kedy

a kde sa takýto výsluch konať bude, aby sme sa ho mohli zúčastniť.“. Následne sa

sťažovateľ dovoláva ochrany dobrej viery založenej na zmluvnom vzťahu, v ktorom

„kontakt s druhou stranou zabezpečoval prepravca“.

20. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny

dvor“), ktorú argumentačne použil aj najvyšší súd, sťažovateľ namieta, že „nedopustili sme

sa podvodného konania, neboli sme účastní v akomkoľvek podvodnom reťazci dodávok

a ani vo vzťahu k našim odberateľom žiadne podvodné konanie zistené a tvrdené nebolo.

Takéto podvodné konanie nebolo zistené ani vo vzťahu k prepravcovi, ktorý dopravil tovar

odberateľom. Záver najvyššieho súdu je potom založený na jeho úvahe, bez opory

v skutkovom stave a ako taký nemôže obstáť.“.

21. Argument najvyššieho súdu, podľa ktorého nebolo riadne preukázané

spracovanie dreva do výslednej podoby dodávanej odberateľom, sťažovateľ vyhodnocuje

ako novotu patriacu medzi „skutočnosti prekvapivé, na ktoré sme nemali možnosť

adekvátne reagovať. Za týchto okolností došlo podľa nášho názoru k odňatiu možnosti

konať pred súdom, ako aj porušeniu princípu spravodlivého procesu. Je zrejmé, že sme sa

dostali do nevýhodného postavenia voči daňovým orgánom ako de facto našej protistrane

v konaní, keď nám súd neumožnil reagovať na jeho novú argumentáciu a uplatniť naše

námietky a dôkazy k nej...“.

22. Sťažovateľ kritizuje aj daňové kontroly uskutočnené uňho správcom dane,

pretože „sme neboli do dnešného dňa oboznámení o dôvodoch, pre ktoré začala voči našej

spoločnosti daňová kontrola“. Podľa jeho názoru „ak v priebehu daňovej kontroly

absentuje uvedenie dôvodu, pre ktorý sa tá vykonáva,... je takéto konanie svojvoľné

a protiústavné od počiatku a právnu ochranu nepožíva...“. V dôsledku toho majú byť podľa

sťažovateľa dôkazy získané daňovou kontrolou nezákonné.

23. V dôsledku popísaných vád kritizovaných rozhodnutí došlo podľa sťažovateľa

aj k narušeniu jeho legitímneho očakávania, „že sme splnili podmienky pre nadmerný

odpočet dane podľa podmienok hmotného práva. Tým správca dane zasahuje do nášho

vlastníckeho práva... a neprimerane obmedzuje slobodu podnikania našej spoločnosti.“.

24. Sťažovateľ namieta nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, pretože „súdy sa nedostatočne zaoberali neúnosným prenesením

dôkazného bremena na našu spoločnosť, keď sme napriek splneniu všetkých zákonných

podmienok pre oslobodenie od dane, mali ďalej preukázať reálnosť uskutočneného plnenia.

Nevyhodnotili, či to malo alebo mohlo mať za následok porušenie právnej istoty našej

spoločnosti, a či to vzhľadom na všetky okolnosti danej veci bolo možné od našej

spoločnosti spravodlivo požadovať.“. Podľa jeho názoru najvyšší súd neodstránil

nedostatky odôvodnenia prvostupňového rozsudku krajského súdu.

25. Krajský súd svojím rozhodnutím podľa názoru sťažovateľa taktiež „neaplikoval

priamy účinok ust. 138 ods. 1 smernice, poprel prednosť práva Únie, čím porušil zásadu

úniovej lojality podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ a porušil povinnosť Slovenskej

republiky zabezpečiť plnú účinnosť úniových noriem. To malo za následok odopretie

možnosti našej spoločnosti domáhať práv vyplývajúcich z práva Únie. Ani Najvyšší súd SR

nevykonal nápravu tohto pochybenia súdu prvého stupňa, len sa jednoducho vyjadril že

nejde o porušenie práva Únie, pretože smernica stanovuje ako podmienku oslobodenia

dodanie tovaru, ktoré je v tomto prípade sporná. To je síce pravda, ale smernica a judikáty

vydané v súlade s ňou dodanie tovaru považujú za preukázané inak, ako to tvrdia daňové

orgány a súdy v našej veci.“.

26. Napokon sťažovateľ poukazujúc na zmeny, ktoré už uviedol aj v odvolaní

proti rozsudku krajského súdu, namieta aj odňatie zákonnému sudcovi, keďže „dôvod,

prečo došlo k zmene predsedu senátu v konaní pod sp. zn. nám nie je jasný

a daná skutočnosť nám nebola zo strany súdu prvého stupňa objasnená. K zmene predsedu

senátu nemohlo dôjsť ani spojením vecí pod spoločné konanie, pretože

bola predsedníčkou senátu pod sp. zn. . Táto ale v konečnom

rozsudku už však nebola predsedníčkou senátu, ale len jeho členom... Nepovažujeme

za dostatočné vysvetlenie tejto zmeny Najvyšším súdom SR, pretože síce súd odkázal

na rozvrh práce, ale bez toho, ba ho k rozhodnutiu pripojil, či nás s ním inak oboznámil.

Takto stále pre nás dôvod zmeny zostáva nejasný. Máme preto stále za to, že k uvedenej

zmene došlo v rozpore s rozvrhom práce a svojvoľne. Tým nám bola odňatá možnosť konať

pred zákonným sudcom...“. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „máme vedomosť o tom,

že na Krajskom súde Banská Bystrica sú vytvorené dva správne senáty ako senáty

odvolacie. Nie je nám preto zrozumiteľné, akým spôsobom a z akého dôvodu boli do senátu,

ktorý rozhodoval aj túto vec, pridelené vôbec všetky žaloby, ktoré sme voči rozhodnutiam

správcu dane podali. Ak boli spisy prideľované náhodným výberom pre dva senáty, nie je

predsa možné, že by všetky žaloby boli pridelené len a výhradne do jediného a toho istého

senátu. Napr. len v prípade tejto našej veci rozhodol jedným rozhodnutím ten istý senát

krajského súdu o ôsmych našich žalobách, ktoré všetky boli pridelené len jeho senátu.“.

27. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom takto:

„Základné práva sťažovateľa KAMWOOD s.r.o... a to právo na právnu istotu

a naplnenie znakov materiálneho právneho štátu podľa SR právo

na dodržiavanie medzinárodných zmlúv a záväzkov podľa SR, právo

na dodržanie zásady legality zo strany štátnych orgánov podľa článku 2 ods. 2 SR,

právo na dodržanie princípu materiálneho právneho štátu a zásady legality podľa čl. 13

ods. 1 SR, právo vlastniť majetok podľa a 5 SR, právo

na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť podľa SR, právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu podľa SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 3 SR, právo na zákonného sudcu podľa SR a

Listiny základných práv a slobôd, právo sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa SR a Listiny základných práv a slobôd, právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na pokojné užívanie majetku

podľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na dodržanie zásady únijnej spolupráce podľa čl. 4 ods. 3

zmluvy o Európskej únii, rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa

24.5.2017 a jeho postupom porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 24.5.2017 sa zrušuje a vec

sa Najvyššiemu súdu SR vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi spoločne

a nerozdielne trovy konania pred Ústavným súdom SR na účet právneho zástupcu

sťažovateľa do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

28. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

29. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

30. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu a 2, a a

ods. 3 zmluvy o EÚ

31. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo

32. Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

33. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

34. Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo

právnických osôb, alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

35. Podľa čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú

a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.

36. Ústavný súd zdôrazňuje, že zmyslom a účelom jeho právomoci podľa čl. 127

ods. 1 je poskytovanie účinnej ochrany tam uvedeným základným právam

a slobodám fyzických osôb a právnických osôb. Primárne teda v konaní

o tzv. individuálnych ústavných sťažnostiach nejde o konštatovanie ústavne relevantných

pochybení orgánov verejnej moci spätých s porušením konkrétneho článku .

Prirodzene, ak ústavný súd má poskytovať ochranu základným právam a slobodám

sťažovateľa, nevyhnutne musí autoritatívne výrokom svojho rozhodnutia označiť ústavný

článok garantujúci konkrétne základné právo alebo slobodu, ktoré bolo porušené, a tým

rozhodnúť o rozpore konania orgánu verejnej moci s predmetným ústavným článkom.

Nemožno však o každom článku povedať, že by priamo priznával určité základné

právo alebo slobodu adresátovi výkonu verejnej moci (, ).

37. Článok 1 ods. 1 má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú

povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní

(napr. ), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka

konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa vysloviť porušenie

tohto ustanovenia (napr. ).

38. Aj pokiaľ ide o , ústavný súd už konštatoval, že tento článok

neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania a nemožno ho

samostatne aplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení

individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb podľa

prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. ,

, ).

39. Ustanovenie , ktorých porušenie sťažovateľ navrhol vysloviť,

má taktiež charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky

orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní (napr. )

a neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd

nemôže v konaní podľa vysloviť jeho porušenie

(napr. ).

40. Aj formuluje všeobecný ústavný princíp, ktorý je povinný

rešpektovať každý orgán verejnej moci pri výkone svojich právomocí, ktorý zároveň slúži

na ochranu jednotlivca pred verejnou mocou. Nezakotvuje však žiadne základné právo ani

slobodu účastníka konania (, ).

41. Napokon aj čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ už samotnou dikciou naznačuje, že nie je

primárne adresovaný fyzickým osobám a právnickým osobám, voči ktorým je verejná moc

vykonávaná. Zakotvuje povinnosť spolupráce a zároveň vzájomného rešpektu Európskej

únie a jej členských štátov. Aj tu platí, že nedovolený zásah do základného práva alebo

slobody, ktoré má na mysli , sa v individuálnom prípade bezpochyby

môže spájať aj s porušením záväzku plynúceho z čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ. V takom prípade

je však potrebné, aby sťažovateľ obracajúci sa na ústavný súd neoznačil za referenčné

kritérium čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ, ale práve to ustanovenie primárneho práva alebo

vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré mu dotknuté základné právo alebo slobodu

explicitne priznáva. Preto podľa názoru ústavného súdu nie je možné v konaní podľa čl. 127

ods. 1 úspešne namietať porušenie zmluvy o EÚ nezakotvujúceho

typizované základné právo alebo slobodu sťažovateľa ako adresáta výkonu verejnej moci.

42. V tejto časti tak ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru)

43. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

44. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

45. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

46. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti právnickej osoby

podľa voči rozhodnutiu či zásahom všeobecných súdov, vrátane najvyššieho

súdu, je výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych

princípov, t. j. či v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi

ústavného poriadku chránené práva alebo slobody právnickej osoby. To v danom kontexte

znamená, že ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama

osebe významná, lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii

mimo rámca všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho

rámci prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich

judikatúru. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , , ).

47. Proti napadnutému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ

predniesol viacero námietok.

48. Kritika zakladajúca sa na tvrdení, podľa ktorého sa najvyšší súd na jednej strane

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi žalovaného i krajského súdu, no zároveň

podľa sťažovateľa „prišiel s novou myšlienkou spočívajúcou v tom, že sme mali predložiť

ďalšie doklady, ktorými sme mali preukázať vykonanie v daňovom priznaní deklarovaných

obchodov“, ústavný súd nevyhodnotil ako dôvodnú.

49. Krajský súd v prvostupňovom rozsudku zrozumiteľne uviedol, že sťažovateľ

v daňovom konaní „nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu

podstatu veci, t. j. reálne dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované v predložených

listinných dôkazoch.“, a že „žiadnym spôsobom nevyvrátil pochybnosti daňového orgánu,

pochybnosti neboli odstránené žiadnymi hodnovernými dôkazmi...“. Preto tvrdenie

sťažovateľa v sťažnosti, podľa ktorého „Krajský súd... nekonštatoval, že by sme mali okrem

už uvedených dokladov predložiť ďalšie doklady“, nezodpovedá skutočnému právnemu

hodnoteniu krajského súdu. V nadväznosti na to potom odpadá aj ďalšia sťažovateľova

kritika, podľa ktorej najvyšší súd „dospel k inému záveru ako všetky pred ním rozhodujúce

orgány“, pričom „na tento nám malo byť umožnené reagovať...“. Sťažovateľ sa zjavne

pokúša dostať právne hodnotenia najvyššieho súdu a krajského súdu do vnútorného rozporu,

ktorý by následne mohol prepojiť na nerešpektovanie svojich procesných práv v postupe

(a tým aj rozhodnutí) najvyššieho súdu. Po dôkladnom preskúmaní citovaných právnych

názorov oboch súdov však ústavný súd bez zaváhania môže konštatovať, že ich názor

na (ne)unesenie dôkazného bremena sťažovateľom v daňovom konaní a na jeho dôvody je

plne konzistentný. Podstata ich hodnotení totiž spočíva v závere, podľa ktorého síce

sťažovateľ explicitne v zákone o dani z pridanej hodnoty predpísanú dokumentáciu

k uplatnenému nároku na oslobodenie od dane predložil, avšak správcovi dane sa podarilo

dôkaznú silu tejto dokumentácie vyvrátiť, a preto bol sťažovateľ povinný navrhnúť

alebo predložiť ďalšie dôkazy, ak chcel dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdeného hmotného

práva uniesť.

50. Nedôvodná je aj sťažovateľova kritika, podľa ktorej najvyšší súd síce uviedol, že

v daňovom konaní bolo potrebné predložiť ďalšie dôkazy, nekonkretizoval ich však.

Sťažovateľ si sám odporuje, pretože v odôvodnení sťažnosti (strana 4) výslovne narába

s demonštratívnym výpočtom najvyššieho súdu („knihy jázd, tachografy, poplatky

za prepravu do Maďarska, špecifické objednávky od odberateľov...“), aby mohol predniesť

novú kritiku, spočívajúcu v tvrdení, že § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty predsa žiadne

takéto doklady k uplatnenému nároku na oslobodenie od dane neprikazuje predložiť. Týmto

vlastným názorom sťažovateľ v prvom rade vyvracia vlastnú kritiku, podľa ktorej najvyšší

súd neuviedol, aké ďalšie doklady mal na účel preukázania uplatneného nároku

na oslobodenie od dane správcovi dane predložiť.

51. No zároveň ústavný súd poukazuje na

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

v rozhodnom období (ďalej len „daňový poriadok“), podľa ktorého ako dôkaz možno

použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre

správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké

posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní

a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

52. Podstata sťažovateľovej argumentácie sa zjavne zakladá na názore, že dôkazné

bremeno týkajúce sa nároku na oslobodenie od dane je právne perfektným spôsobom

unesené vtedy, ak oprávnená osoba predloží typizované daňové a účtovné doklady uvedené

explicitne v § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty. Sťažovateľ ale opomenul práve citovaný

§ 24 ods. 4 daňového poriadku, ktorý ako lex generalis dopĺňa v procese dokazovania § 43

zákona o dani z pridanej hodnoty [osobitne to platí vo vzťahu k sťažovateľom

kritizovanému § 43 ods. 5 písm. d) zákona o dani z pridanej hodnoty]. Prezentovaná

vzájomná nadväznosť oboch ustanovení plne korešponduje s tzv. presúvaním dôkazného

bremena v daňovom konaní.

53. Ústavný súd už judikoval (), že daňový subjekt má v daňovom

konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.

Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené

daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné

doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si

daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.

54. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov

preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených

daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú

povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením,

alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov

správcom dane.

55. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní

k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom,

čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady

vyhľadávacej a zásady prejednacej.

56. Sťažovateľ sa teda nemôže dovolávať splnenia svojej dôkaznej povinnosti

predložením dokladov druhovo pomenovaných v § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty,

ak správca dane ich preverovaním účinne spochybnil materiálnu stránku realizácie

predmetných zdaniteľných obchodov a sťažovateľ následne nepostupoval v zmysle výziev

správcu dane tak, aby predložil ďalšie dôkazy, ktoré má na mysli § 24 ods. 4 daňového

poriadku šírkou svojej formulácie.

57. Uvedenú argumentáciu ústavný súd predkladá nie preto, aby sa štylizoval

do pozície vykladača zákona (čo mu ako orgánu primárne povolanému chrániť ústavnosť

neprináleží), ale preto, aby sťažovateľovi zdôvodnil záver o ústavnej akceptovateľnosti

skutkových a právnych názorov a konečných záverov najvyššieho súdu, ktorý v súlade

s daňovými orgánmi i krajským súdom zhodnotil, že „žalobcom predložené daňové doklady

a dôkazy na preukázanie sporných dodávok tovaru, nespĺňajú zákonné kritérium

pre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH“.

58. Sťažovateľ ďalej na pomerne rozsiahlom priestore argumentuje v prospech

záveru o dodaní tovaru maďarským odberateľom na podklade ním tvrdeného spôsobu

realizácie dodávky. Tá sa mala uskutočniť odovzdaním tovaru prepravcovi

splnomocnenému odberateľmi, a to v prevádzkarni sťažovateľa (dojednanie EX WORKS),

pričom podľa sťažovateľa „sporným sa pre daňové úrady javí, kto konkrétne v Maďarsku

tovar prevzal. Išlo však v tomto prípade o skutočnosť, ktorá bola na prepravcovi

a na zodpovednosti kupujúceho, keďže my sme tovar naložením už dodali.“.

59. Pozornosti ústavného súdu však neušiel fakt strácajúci sa v spleti „košatej“

argumentácie sťažovateľa obohatenej o rozsiahle citáty judikatúry Súdneho dvora,

najvyššieho súdu či ústavného súdu. Ide o existenciu splnomocnenia, ktoré malo byť

odberateľmi v prospech prepravcu tovaru, ktorému sťažovateľ tovar na prepravu

pre odberateľov odovzdal, vystavené. Už krajský súd v odôvodnení rozsudku

pri rekapitulácii vyjadrenia žalovaného k žalobám sťažovateľa (strana 12 rozsudku

krajského súdu) zdôraznil, že „žalobca k preverovaným zdaniteľným obchodom predložil

požadované doklady – faktúry, doklady CMR, dodacie listy, avšak zo žiadneho z týchto

dokumentov nie je zrejmé, že tovar bol dodaný odberateľovi uvedenému na faktúre,

keďže chýba dôkaz o tom, že osoba, ktorá podpísala na doklade CMR prevzatie tovaru, je

skutočným odberateľom alebo ním poverenou osobou“. Nadväzne krajský súd sám

vyhodnotil (strana 13 jeho rozsudku), že „žalobca nepreukázal, že tovar uvedený

na faktúrach bol dodaný nadobúdateľom v Maďarsku, nadobúdateľ v Maďarsku

nenadobudol právo nakladať s tovarom ako s vlastným“, ako aj, že (strana 14 jeho

rozsudku) „žalobcom nebolo preukázané dodanie tovaru deklarovaným maďarským

odberateľom z dôvodov, na ktoré poukazoval žalovaný a ktoré vyplynuli z vykonaného

dokazovania... šetrením správcu dane sa deklarované tvrdenie žalobcu v listinných

dôkazoch nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarským

odberateľom ako kupujúcim, ktorí boli uvedení na faktúrach a CMR“. Aj najvyšší súd

na strane 14 svojho rozsudku vyhodnotil dodanie tovaru v predmetnom prípade

ako „sporné“, keďže „v predmetnej veci však spornou bola otázka samotného dodania

tovaru maďarským odberateľom...“. Ústavný súd k tomu ešte dodáva, že nezanedbateľné

pochybnosti o existencii právneho vzťahu medzi maďarskými odberateľmi a prepravcom

priniesli i výsledky medzinárodnej výmeny informácií (konateľ spoločnosti

poprel udelenie splnomocnenia prepravcovi).

60. V prostredí popísaných zistení a nadväzujúcich hodnotiacich názorov

v sťažovateľových veciach konajúcich orgánov verejnej moci nevyvoláva právny záver

najvyššieho súdu o nepreukázaní dodania tovaru sťažovateľom maďarským odberateľom

žiadne podozrenia o prípadnej arbitrárnosti čo svojvôli, ktorá by si vyžadovala prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd (opäť bez ambície nahrádzať rozhodovanie

daňových orgánov alebo správnych súdov) nepojal žiadne pochybnosti o vnútornej logike

v obsahovej nadväznosti jednotlivých skutkových zistení realizovaných na úrovni daňového

konania. Individuálne posudzovanie každého z týchto zistení (ktorého dojem sa sťažovateľ

v odôvodnení sťažnosti pokúša navodiť) by, pravdaže, mohlo viesť k pochybnostiam

o náležitom rešpektovaní zásady materiálnej pravdy v predmetných daňových konaniach,

avšak výslednica ich vzájomného pôsobenia a spoločného vyhodnotenia i posúdenia vedie

ústavný súd k názoru o logike právnych a skutkových záverov najvyššieho súdu,

a tým aj o ich ústavnej akceptovateľnosti. Ak teda daňové orgány úspešne spochybnili

tvrdenie sťažovateľa o dodaní tovaru maďarským odberateľom predovšetkým kvôli

chýbajúcej istote o existencii splnomocnenia pre prepravcu tovaru, potom stráca význam

potreba podrobne sa zaoberať tým, či dodávaný tovar prekročil hranice Slovenskej

republiky a Maďarska, aká bola ekonomická (ne)aktivita maďarských spoločností, či tieto

boli identifikované pre daň z pridanej hodnoty v Maďarsku, či sťažovateľ bol vedome

účastný podvodného konania, alebo ako je potrebné uplatňovať judikatúru Súdneho dvora

na sťažovateľov prípad.

61. Sťažovateľovi sa v daňovom konaní zjavne nepodarilo bez pochybností

preukázať dodanie tovaru subjektom, ktoré boli uvedené ako odberatelia na faktúrach

tvoriacich podklad pre tvrdenia obsiahnuté v jeho daňových priznaniach. Z hmotnoprávneho

hľadiska pritom ide o conditio sine qua non pre uplatnenie nároku na oslobodenie od dane

z pridanej hodnoty podľa § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, ktorá ak nie je

spoľahlivo preukázaná, potom úvahy o ďalších podmienkach predmetného nároku strácajú

na význame. Z tohto uhla pohľadu ústavný súd hodnotí aj kvalitu odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, ktorý je potrebné posudzovať v spojení s rozsudkom krajského

súdu, lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden

celok (). Najvyšší súd zrozumiteľne zodpovedal všetky podstatné otázky

týkajúce sa súdnej ochrany poskytovanej sťažovateľovi v konaní jeho správnych žalobách,

a jeho odôvodnenie tak spĺňa požiadavky plynúce naň z a z

dohovoru.

62. Napokon, ako nedôvodnú ústavný súd vyhodnotil aj námietku nezákonne

získaných dôkazov z vykonávaných daňových kontrol, keď ich nezákonnosť mal

spôsobovať fakt, že správca dane sťažovateľovi ako kontrolovanému daňovému subjektu

nijako neobjasnil účel realizovaných daňových kontrol.

63. K tomu ústavný súd uvádza, že žaloba podľa druhej hlavy piatej časti

nie je určená na súdnu ochranu proti daňovej kontrole, ktorú

adresát výkonu daňovej správy vníma ako nezákonnú. Sťažovateľ v takom prípade mal

k dispozícii návrh na začatie konania podľa piatej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku (konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy), ktorý preň

v rovine prezentovaných argumentov predstavoval účinný prostriedok nápravy.

64. Z uvedeného dôvodu nemožno najvyššiemu súdu vytknúť, že sa touto námietkou

formulovanou v odvolaní sťažovateľa ani nezaoberal, keďže z pohľadu typu konania,

v ktorom bolo odvolanie podané (konanie o tzv. správnej žalobe proti právoplatnému

rozhodnutiu orgánu verejnej správy), táto otázka netvorila z hľadiska poskytovanej súdnej

ochrany podstatný argument, na ktorý je konajúci súd dať v odôvodnení svojho rozhodnutia

explicitnú odpoveď.

65. V časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru) odvolacím rozsudkom

najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu preto ústavný súd považuje

sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov súdneho

konania ( )

66. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

67. Z vyplýva procesná garancia spravodlivého súdneho konania,

po ktorom volá dohovoru, ale aj .

68. Porušenie uvedeného základného práva je v sťažnosti argumentované

predovšetkým v časti, ktorá má nadpis „Novoty v rozhodnutí najvyššieho súdu“,

a v ktorej sťažovateľ kritizuje, že „uvádzanie nových skutočností, ako skutkových, tak

aj právnych, v tomto štádiu konania najvyššiemu súdu neprináleží, ide o skutočnosti

prekvapivé, na ktoré sme nemali možnosť adekvátne reagovať... Je zrejmé, že sme sa dostali

do nevýhodného postavenia voči daňovým orgánom, ako de facto našej protistrane

v konaní, keď nám súd neumožnil reagovať na jeho novú argumentáciu a uplatniť naše

námietky a dôkazy k nej...“.

69. Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup

zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení

a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní

a v práve na kontradiktórne konanie (mutatis mutandis , ).

70. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda aj právo na určitú kvalitu

súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali

reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , ).

71. Ústavný súd formuloval požiadavku rovnosti zbraní tiež v tom zmysle, že žiadne

ustanovenie nemožno vykladať a uplatňovať v konaní

pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka

pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní

veci (, ).

72. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že kritika, ktorú vzniesol sťažovateľ, sa

vzťahuje na odvolacie štádium konania všeobecného súdu v správnom súdnictve.

Aj keď ani v tomto type súdneho procesu nemožno úplne poprieť prvok sporovosti, predsa

len svojím obsahom sa sústreďuje na prieskum už právoplatného rozhodnutia iného orgánu

verejnej moci (v tomto prípade daňových orgánov). Nejedná sa tu teda o typické

rozsudzovanie skutkového sporu medzi proti sebe stojacimi stranami, ktorými sú súkromno-

právne subjekty.

73. Okrem toho, a to považuje ústavný súd za rozhodujúce, podstata sťažovateľovej

námietky necieli na skutočnosť, že by žalovaný v súdnom konaní predložil argumentáciu,

na ktorú mu najvyšší súd neumožnil zareagovať. Ani v sťažnosti, ale ani z poznatkov

dostupných ústavnému súdu z príloh sťažnosti nemožno identifikovať signál, že by najvyšší

súd vykonával v odvolacom konaní dokazovanie. Ide len o to, že v dôvodoch svojho

rozsudku postavil do popredia dovtedy málo zdôrazňovaný aspekt skutkového hodnotenia

plynúceho z dokazovania realizovaného daňovými orgánmi a dokumentovaného

v administratívnom spise. Napokon, dokazuje to i dikcia dôvodov najvyššieho súdu,

ktorý zrozumiteľne uviedol (strana 16 rozsudku najvyššieho súdu), že „v danom prípade

bolo z účtovných dokladov a zo zistení správcu dane preukázané, že...“, ako aj, že „v konaní

pred daňovými orgánmi vierohodne nepreukázal, ako došlo k realizácii objednávky, čo sa

týka množstva, druhu a typu požadovaného materiálu odberateľmi“. Za žiadnych okolností

teda postoj najvyššieho súdu nemožno kvalifikovať ako „uvádzanie nových skutočností“,

ako to v sťažnosti prezentuje sťažovateľ.

74. Ústavný súd predmetné pasáže dôvodov napadnutého rozsudku skôr chápe

ako snahu najvyššieho súdu náležite vyvrátiť sťažovateľovu argumentáciu použitú

v odvolaní, podľa ktorej „súd prvého stupňa dostatočne a náležite neuviedol... z akých

dôvodov na naše námietky a tvrdenia neprihliadal, resp. v čom ich považuje za nesprávne“

a „súd prvého stupňa sám neuviedol, aké dôkazy sme mali predložiť, pretože je zrejmé,

že ani súd nemal vedomosť ako sme mali dodatočným požiadavkám správcu dane vyhovieť,

aby sme uniesli svoje dôkazné bremeno“. Z tohto pohľadu sa javí logickým vysvetľovanie

najvyššieho súdu, že sťažovateľovi by sa dôkazné bremeno podarilo uniesť, ak by predložil

dôkazy dokumentujúce podrobnosti priebehu realizácie sporných obchodov („doklady

preukazujúce dodávku stavebného reziva“, „dokladmi o vykonávaní objednávok

na požadované množstvo a druh tovaru... odberateľmi, vzájomnou korešpondenciou,

ktorá sa v zmysle zmlúv mala uskutočňovať výhradne písomnou formou“, „dodatok

k uzatvoreným zmluvám“). S istotou však nejde o produkovanie nových skutkových zistení

zo strany najvyššieho súdu s cieľom vyvracať odvolacie dôvody sťažovateľa úplne novými,

dovtedy netušenými faktami či úplne novou právnou argumentáciou.

75. Preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na rovnosť

účastníkov konania napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu i postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom ( a listiny)

76. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

77. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná

verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

78. V časti sťažnosti označenej ako „VIII. Výsluchy svedkov v rámci dožiadania

na území Maďarskej republiky“ sťažovateľ kritizuje postup správcu dane „pri dokazovaní

vykonávanom na území Maďarska“, keďže o výsluchoch svedkov nebol vopred

upovedomený, a tak sa ich ani nemohol zúčastniť. Osobitne upriamuje pozornosť

na „výsluchy svedkov týkajúce sa spoločnosti , kde boli zistené určité

(podľa správcu dane významné) skutočnosti ohľadne podpisu plnomocenstva a kde bol

pravdepodobne vykonaný výsluch konateľa“.

79. Súčasne sťažovateľ v sťažnosti informuje, že „túto skutočnosť sme namietali

aj pred súdmi oboch stupňov, avšak bezvýsledne“. V tejto časti sťažovateľova argumentácia

podľa zistení ústavného súdu nezodpovedá realite.

80. Sťažovateľ k sťažnosti priložil fotokópiu odvolania proti prvostupňovému

rozsudku krajského súdu. Z odôvodnenia odvolania vyplýva, že tvrdenie, podľa ktorého sa

výsluchy svedkov (konateľ ) v rámci medzinárodnej výmeny informácií

realizovali bez toho, že by bol o nich sťažovateľ upovedomený, a bez toho, že by mu bola

umožnená účasť na týchto výsluchoch, nezahrnul do svojho odvolania.

81. Najvyšší súd pritom o odvolaní sťažovateľa rozhodoval ešte v režime

, ktorý v normoval viazanosť odvolacieho súdu

rozsahom a dôvodmi odvolania. Ak teda sťažovateľ predmetnú námietku v odvolaní

nepredniesol, najvyšší súd sa ňou zaoberať nemohol a v tomto aspekte prejednávanej veci

nebol oprávnený poskytovať základnému právu sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom náležitú súdnu ochranu. V nadväznosti na uvedené ústavný súd

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci

ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom

argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi,

ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (, ,

, , ).

82. Vzhľadom na skutočnosť, že v prostredí právnej regulácie predpisujúcej

viazanosť odvolacieho súdu (i v správnom súdnictve) dôvodmi podaného odvolania

sťažovateľ námietku nezákonných výsluchov v rámci medzinárodnej výmeny informácii

nepredniesol, najvyšší súd sa touto námietkou zaoberať nemohol, a tak sám sťažovateľ

nevyčerpal účinný prostriedok nápravy základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom garantovaného a listiny. V tejto

časti preto ústavný súd nemá právomoc na prieskum a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa.

K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi ( a listiny)

83. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

84. Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

85. Prvostupňový rozsudok krajského súdu bol meritórnym rozhodnutím o ôsmich

sťažovateľových žalobách, ktoré boli spojené na spoločné konanie. V odvolaní proti tomuto

rozsudku sťažovateľ namietal, že krajský súd mu nevysvetlil, prečo po spojení jeho žalôb

na spoločné konanie došlo k zmene predsedu senátu, ktorý mal o spojených veciach

rozhodnúť.

86. Najvyšší súd poukazujúc na príslušný rozvrh práce rekapituloval zloženie senátu

„23 S“ krajského súdu, ktorého členmi v januári 2015 (nápad žalôb) boli aj skoršia

predsedníčka senátu, aj sudca, ktorý vystupoval ako predseda senátu pri vynesení rozsudku.

Zdôraznil, že „okolnosť, ktorý člen senátu je určeným sudcom spravodajcom, závisí

od rozhodnutia predsedu senátu povereného riadením práce senátu. Skutočnosť, že jeden

senát krajského súdu môže mať viac ako jedného predsedu senátu vyplýva aj zo zákona

č. .. Pri písomnom vyhotovení rozsudku sa v hlavičke uvedie predseda senátu

a členovia (i keď aj člen môže byť vo funkcii predsedu senátu, avšak nie v konkrétnej

veci).“.

87. V sťažnosti potom sťažovateľ hodnotí vysvetlenie podané najvyšším súdom

ako nedostatočné, „pretože síce súd odkázal na rozvrh práce, ale bez toho, aby ho

k rozhodnutiu pripojil, či nás s ním inak oboznámil“. Okrem toho však poukazuje

na „vedomosť o tom, že na Krajskom súde... sú vytvorené dva správne senáty... Nie je nám

zrozumiteľné, akým spôsobom a z akého dôvodu boli do senátu, ktorý rozhodoval túto vec,

pridelené vôbec všetky žaloby, ktoré sme voči rozhodnutiam správcu dane podali. Ak boli

spisy prideľované náhodným výberom pre dva senáty, nie je predsa možné, že by všetky

žaloby boli pridelené len a výhradne do jediného a toho istého senátu.“.

88. Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu

zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto

základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude

rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel,

ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým

sudcom tak, aby bola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy a aby bol

vylúčený (z rôznych dôvodov a pre rozličné účely) výber sudcov „ad hoc“ (m. m.

, ).

89. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48

ods. 1 a listiny je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec

prerokovať a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť

za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový ().

90. K prvej formulovanej námietke sťažovateľa ústavný súd udáva, že povinnosťou

najvyššieho súdu nebolo pripojiť k odvolaciemu rozsudku príslušný rozvrh práce krajského

súdu. Niet pochýb, že pre lepšiu zrozumiteľnosť by bolo vhodné, ak by pre vec rozhodné

normy rozvrhu práce najvyšší súd v odôvodnení rozsudku odcitoval, na druhej strane však

ústavný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti, že najvyšší súd konkretizoval relevantné

ustanovenia rozvrhu práce krajského súdu (ktorý je dostupný na webovom sídle

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky) ich číselným označením a poukázal

i na podstatný regulatívny obsah (možnosť viacerých predsedov senátu)

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Dostatočne tak podľa názoru ústavného súdu vysvetlil nejasnosti plynúce z formulácie

sťažovateľovej odvolacej námietky.

91. Pokiaľ ide o druhú časť predmetnej sťažnostnej námietky, i tu musí ústavný súd

konštatovať, že v tejto podobe ju sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu

nepredniesol. Najvyšší súd sa ňou preto z hľadiska toho, či pri prideľovaní jeho žalôb boli

dodržané všetky predpísané postupy, nemohol zaoberať (opäť s ohľadom na § 212 ods. 1

). Sťažovateľ tak neučinil zadosť požiadavke rešpektovať

subsidiaritu právomoci ústavného súdu, a obrátiť sa naň, až keď vyčerpá všetky účinné

prostriedky nápravy poskytované mu právnymi predpismi. V tejto časti preto ústavný súd

nemá právomoc zaoberať sa námietkou porušenia základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi.

K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného

čl. 13 dohovoru

92. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

93. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň

obhajiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom [napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Silver a ostatní

proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983]. Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba

na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia,

že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (rozsudok ESĽP z 27. 4. 1988

vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, séria A, č. 131).

94. Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd

časť sťažnosti namietajúcu porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1

dohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, odmietol, dospel k rovnakému záveru aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

v časti namietajúcej porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 a 5

), základného práva na slobodnú voľbu povolania, práva podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť ( ) a práva na pokojné

užívanie majetku (čl. 1 dodatkového protokolu)

95. Podľa čl. 20 ods. 1ústavy každý má právo vlastniť majetok...

96. Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba

vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov

a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.

97. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

98. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

99. Základné právo vlastniť majetok, základné právo na slobodnú voľbu povolania,

právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť i právo na pokojné užívanie majetku

majú hmotno-právnu povahu.

100. Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom

prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným

predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

101. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva

podľa rozsudkom a postupom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho

odmietol, odmietnutie časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv hmotnej

povahy zaručených a 5 , a dodatkového

protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu

medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy

ich možného porušenia. I v tejto časti je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená.

III.

102. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia.

103. Z doteraz formulovaných právnych názorov a záverov ústavného súdu tak,

ako boli postupne vyslovované k jednotlivým námietkam sťažovateľa, plynie pre ústavný

súd záver, že prijatie sťažnosti sťažovateľa v ktorejkoľvek jej časti na ďalšie konanie by

nebolo spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia základných práv garantovaných

a listinou či práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom najvyššieho

súdu z 24. mája 2017 v konaní sp. zn. a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu. Preto je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, pričom v časti namietajúcej

porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (bod 82)

a parciálne aj v časti namietajúcej porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi (bod 91) ústavný súd zistil nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie a rozhodnutie o nej.

104. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2018