Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 313/2018
PDF · 544.41 KB
No categories available
III. ÚS 313/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o.,
Skladištná 4676, Lučenec, zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ, s. r. o., Štefana
Moyzesa 9877/43, Zvolen, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Maroš Uhaľ, vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na slobodnú
voľbu povolania a na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 24. mája 2017 v konaní sp. zn. 3 Sžf 115/2015 a jeho postupom
v tomto konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. augusta 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o.,
Skladištná 4676, Lučenec (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 13 ods. 1 ústavy,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy, základného práva
na slobodnú voľbu povolania a na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti
podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného
práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „zmluva o EÚ“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. mája
2017 v konaní sp. zn. 3 Sžf 115/2015.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutiami Daňového úradu v Banskej
Bystrici (ďalej len „správca dane“) z júna 2014 boli sťažovateľovi vyrubené rozdiely
a vlastné daňové povinnosti na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2012
– apríl 2012 a jún 2012 – september 2012, keďže správca dane dospel k záveru,
že podmienky na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty podľa § 43 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z priadnej hodnoty v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon
o dani z pridanej hodnoty“) neboli pri dodávkach tovaru maďarským odberateľom splnené.
Na odvolania sťažovateľa Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaný“) ôsmimi rozhodnutiami z 18. novembra 2014 prvostupňové rozhodnutia správcu
dane potvrdilo.
3. Sťažovateľ napadol potvrdzujúce rozhodnutia žalovaného žalobami podľa druhej
hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení v tom čase
účinnom. Zhodne v nich tvrdil, že „splnil podmienky pre oslobodenie podľa § 43 ods. 1
Zákona o DPH, pretože podľa kúpnej zmluvy a plnomocenstva prepravcu sa považoval
tovar za dodanie odberateľovi jeho odoslaním, t. j. okamihom, keď spoločnosť žalobcu
umožnila prepravcovi nakladať s týmto tovarom... Podmienka, aby bol odberateľ osobou
identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, stanovuje síce Zákon o DPH v § 43 ods. 1,
avšak ani tento zákon vôbec nehovorí o tom, že podmienkou oslobodenia od dane je, aby
odberateľ v inom členskom štáte splnil povinnosť odviesť daň z tovaru a aby túto povinnosť
zabezpečil dodávateľ tovaru... túto podmienku je potrebné skúmať v okamihu, keď došlo
k zdaniteľnému obchodu, a to, či odberateľ bol v čase uskutočnenia obchodu osobou
identifikovateľnou pre daň v inom členskom štáte. Nemôže byť následne na ťarchu
dodávateľa tovaru, že odberatelia si neskôr svoju povinnosť odviesť daň z dodaného tovaru
nesplnili, nepodali daňové priznanie, boli nezastihnuteľní a podobne, pretože nie je
od dodávateľa možné spravodlivo požadovať, aby zabezpečil splnenie tejto povinnosti,...
žalobcovi nebolo preukázané podvodné konanie. Spoločnosť žalobcu a ani splnomocnený
zástupca neboli informovaní o tom, že bude v rámci dožiadania vykonaný aj výsluch
svedkov. Výsluch svedkov tak bol uskutočnený bez toho, aby o tom vedeli a mohli priamo
klásť otázky, aby mohli namietať týchto svedkov, prípadne im nebola daná možnosť
predložiť otázky, ktoré mali byť v rámci dožiadania kladené svedkom. Zo strany I. st.
orgánu im bol oznámený iba výsledok tohto dokazovania, bez akejkoľvek možnosti, a na
dokazovaní akokoľvek zúčastniť sa.“. V žalobách sťažovateľ zdôraznil aj vlastnú
dobromyseľnosť „pri uzatváraní obchodov s maďarskými odberateľmi. Z uvedeného
vyplýva, že spoločnosť žalobcu nevedela a ani nemohla vedieť o prípadnom podvodnom
konaní obchodných partnerov.“.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) konania o žalobách spojil
na spoločné konanie, v ktorom rozsudkom č. k. 23 S 27/2015-116 z 12. mája 2015 žaloby
sťažovateľa zamietol. Podľa jeho názoru § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty
požaduje na oslobodenie od dane splnenie dvoch podmienok, „a to prvá podmienka
dodanie tovaru a druhá podmienka, že nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň
v inom členskom štáte. Súd dospel rovnako ako správne orgány k záveru, že v danom
prípade neboli splnené tieto dve podmienky, žalobca nepreukázal, že tovar uvedený
na faktúrach bol dodaný nadobúdateľom v Maďarsku, nadobúdateľ v Maďarsku
nenadobudol právo nakladať s tovarom ako s vlastným, keďže nebolo preukázané, že tovar
bol nadobúdateľom v Maďarsku odovzdaný... Maďarské subjekty – tvrdení odberatelia mali
síce pridelené IČ DPH, ale nebolo preukázané, že v Maďarsku došlo k odvedeniu dane
za tovar, ktorý mal byť dodaný za zdaňovacie obdobie r. 2012, nebola teda splnená zásada
neutrality a nebola splnená ani druhá podmienka pre priznanie oslobodenia od dane.“.
5. Ku kvalite dokazovania v daňovom konaní krajský súd uviedol, že „daňový
subjekt bol, či už v priebehu výkonu daňovej kontroly alebo aj vo vyrubovacom konaní
vyzývaný na predloženie dôkazov k svojim tvrdeniam... žalobca nepredložil také relevantné
dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t. j. reálne dodanie tovaru tak,
ako bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch... šetrením správcu dane sa
deklarované tvrdenie žalobcu v listinných dôkazoch nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané,
že tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom ako kupujúcim, ktorí boli uvedení
na faktúrach a CMR. Správca dane z odpovede na žiadosť o medzinárodnej výmene
informácií zistil, že neboli splnené podmienky pre splnenie oslobodenia od dane, nakoľko
preverovaním nebolo potvrdené nadobudnutie tovaru maďarským daňovníkom...“. Krajský
súd zrekapituloval zistenia od maďarskej daňovej správy a uzavrel, že „už zo samotných
účtovných dokladov... bolo zrejmé, že zo strany žalobcu k dodaniu tovaru nadobúdateľom
uvedených na faktúrach nedošlo. V konečnom dôsledku preto ani nebolo rozhodujúce,
či maďarské orgány v súvislosti s medzinárodnou výmenou informácií vypočuli nejakých
svedkov, o výsluchu ktorých mali upovedomiť žalobcu. Dokonca spoločnosť
uviedla, že nevykonávala intrakomunitárne transakcie, v daňovom priznaní takéto
transakcie neuviedla za preverované obdobie. Spoločnosť dokonca poprela ekonomické
transakcie so spoločnosťou KAMWOOD...“.
6. Podľa krajského súdu sťažovateľ „žiadnym spôsobom nevyvrátil pochybnosti
daňového orgánu, pochybnosti neboli odstránené žiadnymi hodnovernými dôkazmi, preto
správca dane nepochybil, ak pri rozhodovaní vychádzal z dôkazov, ktoré získal... Pokiaľ
žalobca poukazoval na výpoveď konateľa spoločnosti , ,
ktorý mal zabezpečovať prepravu tovaru, jeho tvrdenia o preprave tovaru nadobúdateľom
uvedeným na faktúrach... neboli nadobúdateľmi potvrdené.“.
7. K žalobnej argumentácii sťažovateľa krajský súd uviedol, že „správca dane
nepreukazuje úmysel a vedomosť o podvodnom konaní, toto presahuje rámec konania
daňových orgánov, rovnako aj súdu preskúmavajúceho zákonnosť napadnutých
rozhodnutí... Nie je vylúčené, že obchodní partneri žalobcu sa mohli dopustiť aj
podvodného konania, na druhej strane bolo ale povinnosťou žalobcu počínať si
v obchodných vzťahoch opatrne, s primeranou obozretnosťou, mal si preveriť daňové
subjekty v Maďarsku a nespoliehať sa len na prepravcu .“.
8. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol odvolaním. V ňom namietal,
že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal so žalobnou argumentáciou (napr. v otázke
súdnej judikatúry použitej sťažovateľom), že „dostatočne a náležite neuviedol, ktoré
skutočnosti mal v danej veci za preukázané, o ktoré konkrétne dôkazy oprel svoje skutkové
tvrdenia, aké úvahy ho viedli pri rozhodovaní vo veci...“. Na rozdiel od krajského súdu
sťažovateľ tvrdil splnenie oboch podmienok oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 1 zákona
o dani z priadnej hodnoty. Uviedol, že „prepravca bol odberateľom podľa písomného
plnomocenstva splnomocnený na dojednanie obchodu, jeho prepravu ako aj na zaplatenie
kúpnej ceny... Ak naša spoločnosť naložila tovar splnomocnenému prepravcovi
na prepravu, umožnila nakladať odberateľovi prostredníctvom splnomocnenca/prepravcu
s tovarom ako vlastník.“. K druhej podmienke dôvodil dobromyseľnosťou, keďže „v čase
uskutočnenia obchodu boli naši maďarskí odberatelia osobami s prideleným IČ DPH,
čo sme si preverovali v príslušnom registri“.
9. Sťažovateľ v odvolaní rovnako kritizoval, že „daňové orgány na nás neúnosne
preniesli dôkazné bremeno nad rámec dokumentov, ktoré sme mali predložiť
pre oslobodenie od dane, hoci zákonom požadované dokumenty sme predložili“.
V nadväznosti na to sťažovateľ tvrdil, že krajský súd „neaplikoval priamy účinok ust. 138
ods. 1 smernice“, a tým „poprel prednosť práva Únie, čím porušil zásadu únijovej lojality
podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ...“.
10. Sťažovateľ namietol odňatie zákonného sudcu v jeho spojených veciach,
keďže v čase podania žalôb „ako predsedníčka senátu bola uvedená
. Po následnom spojení uvedených konaní pod sp. zn. 23S/27/2015 však už bol
predsedom senátu . Dôvod, prečo došlo k zmene predsedu senátu... nám
nie je jasný... Máme za to, že k uvedenej zmene došlo v rozpore s rozvrhom práce
a svojvoľne.“.
11. V odvolaní sťažovateľ napokon podrobil kritike i skutočnosť, že ho správca dane
neoboznámil s účelom vykonávaných daňových kontrol, a teda jeho konanie bolo
„šikanózne a prísne formálne, čo je však v prísnom rozpore s princípom materiálneho
právneho štátu...“.
12. Najvyšší súd rozsudkom z 24. mája 2017 v konaní sp. zn. 3 Sžf 115/2015 potvrdil
prvostupňový rozsudok krajského súdu. V odôvodnení zdôraznil, že § 43 ods. 5 zákona
o dani z pridanej hodnoty vyžaduje od platiteľa dane registrovaného v Slovenskej republiky
nielen „predloženie kópie faktúry, ale kumulatívne, v závislosti od osoby zabezpečujúcej
prepravu tovaru... predloženie dokladu osvedčujúceho realizovanie prepravy tovaru
na územie členského štátu a (§ 43 ods. 5 písm. d/ zákona o DPH) predložením iných
dokladov, ktoré preukážu reálne dodanie tovaru odberateľovi. Takýto doklad však žalobca
v priebehu konania nepredložil a ani správcovi dane s v rámci šetrenia nepodarilo dodanie
tovaru maďarským odberateľom... zistiť.“. Najvyšší súd vyhodnotil, že „v predmetnej veci
však spornou bola otázka samotného dodania tovaru maďarským odberateľom, ktoré
správne orgány vyhodnotili podľa ust. § 8 ods. 4 zákona o DPH, a vznik daňovej povinnosti
podľa ust. § 19 ods. 8 zákona o DPH, nakoľko neboli preukázané podmienky pre splnenie
oslobodenia od dane... Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené
daňové doklady a dôkazy na preukázanie sporných dodávok tovaru, nespĺňajú zákonné
kritérium pre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH. Predmetom dokazovania
správcu dane bola aj preprava tovaru, ktorá mala byť reálne vykonávaní spoločnosťou
, . Prepravca okrem formálnych dokladov (Medzinárodné nákladné
listy) na žiadosť správcu dane nepredložil žiadne ďalšie doklady, ako napr. knihy jázd,
tachografy, poplatky za prepravu v Maďarsku, špecifické objednávky od odberateľov,
ktorých zastupoval a pod.“.
13. Podľa názoru najvyššieho súdu «správca dane mal právo preveriť reálnosť
dodávky odberateľovi tovaru, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté
pochybnosti... V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom
priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne
na jeho strane došlo. Už samotné zistenie skutočnosti, že odberatelia popreli komunikáciu
so žalobcom (spoločnosť ), prípadne nie sú ekonomicky činní, jednoznačne
spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho dodávok zahraničným
odberateľom deklarovaných v jeho daňovom priznaní. Takýto spôsob vedenia dokazovania
žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu
v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť
spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky
skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní (najmä výšku príjmov, výšku výdavkov a výšku
dane).... Vzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných
zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len
v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov,
ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky
rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti
za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči
fiktívnych zdaniteľných plnení... Nie je neobvyklé, ba je potrebné, aby pri tovare
so špecifickými vlastnosťami ako je v tomto prípade kvalita, druh, typ spracovania
materiálu, bol riadne preverovaný tento tovar v každej etape, stupni obchodovania.
Obvyklým postupom zodpovedného podnikateľa je, keď jeho plnenie zodpovedá
požiadavkám odberateľa. V danom prípade bolo z účtovných dokladov a zo zistení správcu
dane preukázané, že žalobca od svojich dodávateľov nakupoval tovar – drevo vo forme
guľatiny, resp. ihličnaté výrezy. V konaní pred daňovými orgánmi vierohodne nepreukázal,
ako došlo k realizácii objednávky, čo sa týka množstva, druhu a typu požadovaného
materiálu odberateľmi. V konaní predložil doklady preukazujúce dodávku stavebného
reziva (hranoly, fošne, dosky, laty), bez preukázania spracovania dreva podľa potrieb
a individuálnych požiadaviek odberateľa. Za účelom odstránenia pochybností
o vykonávaní objednávok na požadované množstvo a druh tovaru... odberateľmi, vzájomnou
korešpondenciou, ktorá sa v zmysle zmlúv mala uskutočňovať výhradne písomnou formou.
Súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2.1 uzavretých kúpnych zmlúv medzi žalobcom
a jeho odberateľmi, podľa ktorého: „Podrobnú špecifikáciu jednotlivých dodávok sú
povinní si medzi sebou vzájomne dohodnúť konatelia obidvoch zmluvných strán“. Žalobca
v konaní nepredložil žiaden dodatok k uzatvoreným zmluvám, v zmysle ktorého by uvedená
povinnosť prešla na prepravcu. Prepravca v konaní nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by
vyplývalo, o aký druh stavebného reziva a o aké množstvo má konkrétny odberateľ záujem,
teda poverenie na vykonanie podrobne špecifikovanej objednávky v mene odberateľa.
Žalobca teda nepreukázal, na základe akého titulu, akej požiadavky odberateľov,
dochádzalo k realizácii konkrétnych dodávok... Sám žalobca neprispel svojim konaním
k odstráneniu pochybností o realizácii dodávok pre odberateľov, keď správcovi dane
nevedel objasniť vedenie skladovej evidencie ohľadom termínu, množstva a druhu
vyskladneného tovaru, podľa požiadavky svojho obchodného partnera. Minimálne touto
bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že bude spochybnená reálnosť dokladmi
deklarovanej transakcie. Pochybnosť o skutočnom dodaní tovaru bola podporená
aj deklarovanými hotovostnými platbami od odberateľov žalobcu prostredníctvom
prepravcu, čo znemožnilo kontrolu pohybu finančných prostriedkov, t. j. účel platieb, osobu
plátcu, termín, výšku, účel úhrady a pod. V prípade žalobcu sa v rámci kontrolovaného
obdobia nejednalo o takéto dodanie tovaru pochybnému odberateľovi v ojedinelom prípade,
netransparentné transakcie s viacerými pochybnými zahraničnými subjektami prebiehali
opakovane, po dlhšie časové obdobie bez toho, aby si akýmkoľvek spôsobom overil
existenciu a spoľahlivosť odberateľa.».
14. Najvyšší súd zdôraznil prvok zodpovednosti pri výkone podnikateľskej činnosti,
ako aj podstatu zdaňovania daňou z pridanej hodnoty, ktorá spočíva v zbavení podnikateľa
daňového bremena tejto dane. Následne uviedol, že „v danom prípade vzhľadom
na rozdielnu kvalitu a druh tovaru obdržaného od dodávateľov žalobcu (guľatina, smrekový
výrez), nepreukázanie jeho spracovania pre potreby odberateľov, ktorým bol dodávaný iný
druh tovaru – stavebné rezivo, nie je zároveň preukázané, že žalobca zaplatil DPH
z prijatého tovaru, ktorý bol následne dodaný jeho odberateľom...“.
15. K odvolacej námietke odňatia zákonnému sudcovi najvyšší súd sťažovateľovi dal
„do pozornosti rozvrh práce Krajského súdu... pre rok 2015... Z rozvrhu práce jasne
vyplýva, že senát 23S (ktorý je nutné považovať za zákonného sudcu vo veciach, ktoré
prejednáva senát) sa v rozhodnom čase skladal z troch sudcov:
– riadiacej predsedníčky senátu a ďalších dvoch členov senátu,
– predseda senátu a – člena senátu. Žaloba bola pridelené
do senátu riadiacej predsedníčky senátu 23S , pričom vec
prejednával a rozhodol určený sudca spravodajca . Vzhľadom na náhlu
prekážku, práceneschopnosť jedného člena senátu bol určený na jeho
zastúpenie sudca zastupujúceho senátu 24S, podľa čl. III bod 2.7.1, písm. b) platného
Rozvrhu práce. Vo veci konal senát v zostave súladnej so zákonom, pričom okolnosť,
ktorý člen senátu je určeným sudcom spravodajcom, závisí od rozhodnutia predsedu senátu,
povereného riadením práce senátu. Skutočnosť, že jeden senát krajského súdu môže mať
viac ako jedného predsedu senátu, vyplýva aj zo zákona č. 757/2004 Z. z... Pri písomnom
vyhotovení rozsudku sa v hlavičke uvedie predseda senátu a členovia (i keď aj člen môže
byť vo funkcii predsedu senátu, avšak nie v konkrétnej veci). Na základe uvedeného...
k odňatiu zákonnému sudcovi v tomto prípade... nedošlo.“.
16. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ najprv tvrdí, že kým
podľa názoru správcu dane, žalovaného i krajského súdu boli predložené všetky doklady,
ktoré na preukázanie nároku na oslobodenie od dane zákon o dani z pridanej hodnoty
vyžaduje, najvyšší súd „sa... odklonil od ich záverov vo vzťahu k úplnosti dokladov
predložených nami v zmysle zákona o DPH. Prišiel s novou myšlienkou spočívajúcou v tom,
že sme mali predložiť ďalšie doklady, ktorými sme mali preukázať vykonanie v daňovom
priznaní deklarovaných obchodov.“. Nadväzne sťažovateľ cituj pasáž odôvodnenie
najvyššieho súdu, ktorý súčasne vyslovil stotožnenie sa s dôvodmi rozhodnutia krajského
súdu. V tomto aspekte vidí rozpor medzi pohľadom krajského súdu a najvyššieho súdu.
Kritizuje tiež, že „Najvyšší súd SR vôbec neuviedol, aké ďalšie doklady by sme podľa ním
označeného ustanovenia § 43 ods. 5 písm. d) zákona o DPH predložiť.“. Napríklad
vymenované doklady („knihy jázd, tachografy, poplatky za prepravu do Maďarska,
špecifické objednávky od odberateľov..“) nemajú podľa názoru sťažovateľa náležitý
zákonný podklad na to, aby boli predkladané ako doklady k uplatňovanému nároku
na oslobodenie od dane. Poukazuje tiež na skutočnosť, že „ide o doklady týkajúce sa
prepravcu... V tomto smere teda za prípadné nepredloženie týchto dokladov v žiadnom
prípade nemôžeme zodpovedať.“. Podľa názoru sťažovateľa tento postoj najvyššieho súdu
predstavoval „nový záver – išlo o záver doposiaľ v konaní rozhodujúcimi orgánmi
nevyjadrený a teda pre nás prekvapivý. Na tento nám malo byť umožnené reagovať a to ešte
v rámci konania na Najvyššom súde SR a pred jeho konečným rozhodnutím.“.
17. Vo väzbe na podmienku oslobodenia od dane, ktorou je dodanie tovaru,
sťažovateľ poukazuje na § 13 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty
a zdôrazňuje, že „podľa kúpnej zmluvy a plnomocenstva prepravcu sa považoval tovar
za dodaný jeho odberateľovi jeho odoslaním, t. j. okamihom, keď naša spoločnosť umožnila
prepravcovi nakladať s týmto tovarom. Prepravca bol odberateľom podľa písomného
plnomocenstva splnomocnený na dojednanie obchodu, jeho prepravu, ako aj na zaplatenie
kúpnej ceny, tieto okolnosti nespochybnil ani súd prvého stupňa... Okrem toho, aj
na vystavených faktúrach bolo vždy uvedené zmluvné dojednanie podľa pravidiel
Medzinárodnej obchodnej komory Incoterms – tzv. EXW – EX WORKS... Dojednanie EXW
znamená, že predávajúci splní svoju povinnosť dodať tovar, keď dá kupujúcemu tovar
k dispozícii vo svojej prevádzkarni alebo na inom dohodnutom mieste... Podľa kúpnych
zmlúv sme tovar dodávali v mieste predávajúceho, t. j. v mieste sídla nášho podniku
na Slovensku... tovar je preto potrebné mať z tohto titulu za dodaný jeho naložením na auto
prepravcu. V tomto smere je preto absolútne bez významu, kto a ako tovar v Maďarsku
prevzal...“. Následne sťažovateľ tvrdí, že „tovar prekročil hranicu členského štátu –
v tomto prípade Maďarskej republiky. Táto skutočnosť aj nastala, čo potvrdili samotné
daňové orgány a nepopreli to ani súdy oboch stupňov. Sporným sa pre daňové úrady javí,
kto konkrétne v Maďarsku tovar prevzal. Išlo však v tomto prípade o skutočnosť, ktorá bola
na prepravcovi a na zodpovednosti kupujúceho, keďže my sme tovar naložením už dodali.“.
18. Zistenia maďarských daňových orgánov týkajúce sa ekonomickej činnosti
odberateľov sťažovateľa podľa jeho názoru „nič nevypovedajú o spôsobe fungovania
spoločností v čase vykonávania obchodov. Vypovedajú len o tom, čo zistili maďarské
orgány v čase vykonania dožiadania. V danom prípade sú teda tieto dôkazy
o tzv. ekonomickej nečinnosti nedostatočnými... pre prenos dôkazného bremena na našu
spoločnosť, pre vyvrátenie nami predložených dokladov... Ak má správca dane aj napriek
predloženým dokladom naďalej pochybnosti o realizácii obchodu, dochádza k tzv. prenosu
dôkazného bremena na správcu dane. Správca dane nemôže donekonečna žiadať
od daňového subjektu, aby predložil stále ďalšie a ďalšie dôkazy, ktorými má potvrdiť
oprávnenosť oslobodenia od dane.“.
19. Vo vzťahu k maďarskému odberateľovi sťažovateľ vyslovuje
otázku, „koho sa vlastne správca dane cestou dožiadaných orgánov dopytoval na zistenie
citovaných skutočností. Správca dane totiž v protokole neuviedol, od koho uvedené
informácie o popretí obchodov, popretí existencie pečiatok a splnomocnenia, zistil.
Rovnako z neho nie je zrejmé, či svoj podpis poprela osoba, ktorej podpis aj patril. Táto
skutočnosť je však dôležitá. Z protokolu vôbec nevyplýva, či bol vykonaný výsluch
konateľov spoločnosti odberateľa, prípadne iných osôb. Okrem toho, nemáme vedomosť
o tom, že by nás správca dane na takýto výsluch predvolal, alebo nám dal na vedomie, kedy
a kde sa takýto výsluch konať bude, aby sme sa ho mohli zúčastniť.“. Následne sa
sťažovateľ dovoláva ochrany dobrej viery založenej na zmluvnom vzťahu, v ktorom
„kontakt s druhou stranou zabezpečoval prepravca“.
20. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny
dvor“), ktorú argumentačne použil aj najvyšší súd, sťažovateľ namieta, že „nedopustili sme
sa podvodného konania, neboli sme účastní v akomkoľvek podvodnom reťazci dodávok
a ani vo vzťahu k našim odberateľom žiadne podvodné konanie zistené a tvrdené nebolo.
Takéto podvodné konanie nebolo zistené ani vo vzťahu k prepravcovi, ktorý dopravil tovar
odberateľom. Záver najvyššieho súdu je potom založený na jeho úvahe, bez opory
v skutkovom stave a ako taký nemôže obstáť.“.
21. Argument najvyššieho súdu, podľa ktorého nebolo riadne preukázané
spracovanie dreva do výslednej podoby dodávanej odberateľom, sťažovateľ vyhodnocuje
ako novotu patriacu medzi „skutočnosti prekvapivé, na ktoré sme nemali možnosť
adekvátne reagovať. Za týchto okolností došlo podľa nášho názoru k odňatiu možnosti
konať pred súdom, ako aj porušeniu princípu spravodlivého procesu. Je zrejmé, že sme sa
dostali do nevýhodného postavenia voči daňovým orgánom ako de facto našej protistrane
v konaní, keď nám súd neumožnil reagovať na jeho novú argumentáciu a uplatniť naše
námietky a dôkazy k nej...“.
22. Sťažovateľ kritizuje aj daňové kontroly uskutočnené uňho správcom dane,
pretože „sme neboli do dnešného dňa oboznámení o dôvodoch, pre ktoré začala voči našej
spoločnosti daňová kontrola“. Podľa jeho názoru „ak v priebehu daňovej kontroly
absentuje uvedenie dôvodu, pre ktorý sa tá vykonáva,... je takéto konanie svojvoľné
a protiústavné od počiatku a právnu ochranu nepožíva...“. V dôsledku toho majú byť podľa
sťažovateľa dôkazy získané daňovou kontrolou nezákonné.
23. V dôsledku popísaných vád kritizovaných rozhodnutí došlo podľa sťažovateľa
aj k narušeniu jeho legitímneho očakávania, „že sme splnili podmienky pre nadmerný
odpočet dane podľa podmienok hmotného práva. Tým správca dane zasahuje do nášho
vlastníckeho práva... a neprimerane obmedzuje slobodu podnikania našej spoločnosti.“.
24. Sťažovateľ namieta nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, pretože „súdy sa nedostatočne zaoberali neúnosným prenesením
dôkazného bremena na našu spoločnosť, keď sme napriek splneniu všetkých zákonných
podmienok pre oslobodenie od dane, mali ďalej preukázať reálnosť uskutočneného plnenia.
Nevyhodnotili, či to malo alebo mohlo mať za následok porušenie právnej istoty našej
spoločnosti, a či to vzhľadom na všetky okolnosti danej veci bolo možné od našej
spoločnosti spravodlivo požadovať.“. Podľa jeho názoru najvyšší súd neodstránil
nedostatky odôvodnenia prvostupňového rozsudku krajského súdu.
25. Krajský súd svojím rozhodnutím podľa názoru sťažovateľa taktiež „neaplikoval
priamy účinok ust. 138 ods. 1 smernice, poprel prednosť práva Únie, čím porušil zásadu
úniovej lojality podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ a porušil povinnosť Slovenskej
republiky zabezpečiť plnú účinnosť úniových noriem. To malo za následok odopretie
možnosti našej spoločnosti domáhať práv vyplývajúcich z práva Únie. Ani Najvyšší súd SR
nevykonal nápravu tohto pochybenia súdu prvého stupňa, len sa jednoducho vyjadril že
nejde o porušenie práva Únie, pretože smernica stanovuje ako podmienku oslobodenia
dodanie tovaru, ktoré je v tomto prípade sporná. To je síce pravda, ale smernica a judikáty
vydané v súlade s ňou dodanie tovaru považujú za preukázané inak, ako to tvrdia daňové
orgány a súdy v našej veci.“.
26. Napokon sťažovateľ poukazujúc na zmeny, ktoré už uviedol aj v odvolaní
proti rozsudku krajského súdu, namieta aj odňatie zákonnému sudcovi, keďže „dôvod,
prečo došlo k zmene predsedu senátu v konaní pod sp. zn. 23S/27/2015 nám nie je jasný
a daná skutočnosť nám nebola zo strany súdu prvého stupňa objasnená. K zmene predsedu
senátu nemohlo dôjsť ani spojením vecí pod spoločné konanie, pretože
bola predsedníčkou senátu pod sp. zn. 23S/27/2015. Táto ale v konečnom
rozsudku už však nebola predsedníčkou senátu, ale len jeho členom... Nepovažujeme
za dostatočné vysvetlenie tejto zmeny Najvyšším súdom SR, pretože síce súd odkázal
na rozvrh práce, ale bez toho, ba ho k rozhodnutiu pripojil, či nás s ním inak oboznámil.
Takto stále pre nás dôvod zmeny zostáva nejasný. Máme preto stále za to, že k uvedenej
zmene došlo v rozpore s rozvrhom práce a svojvoľne. Tým nám bola odňatá možnosť konať
pred zákonným sudcom...“. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „máme vedomosť o tom,
že na Krajskom súde Banská Bystrica sú vytvorené dva správne senáty ako senáty
odvolacie. Nie je nám preto zrozumiteľné, akým spôsobom a z akého dôvodu boli do senátu,
ktorý rozhodoval aj túto vec, pridelené vôbec všetky žaloby, ktoré sme voči rozhodnutiam
správcu dane podali. Ak boli spisy prideľované náhodným výberom pre dva senáty, nie je
predsa možné, že by všetky žaloby boli pridelené len a výhradne do jediného a toho istého
senátu. Napr. len v prípade tejto našej veci rozhodol jedným rozhodnutím ten istý senát
krajského súdu o ôsmych našich žalobách, ktoré všetky boli pridelené len jeho senátu.“.
27. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom takto:
„Základné práva sťažovateľa KAMWOOD s.r.o... a to právo na právnu istotu
a naplnenie znakov materiálneho právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR právo
na dodržiavanie medzinárodných zmlúv a záväzkov podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, právo
na dodržanie zásady legality zo strany štátnych orgánov podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR,
právo na dodržanie princípu materiálneho právneho štátu a zásady legality podľa čl. 13
ods. 1 Ústavy SR, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy SR, právo
na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy SR, právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, právo sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na pokojné užívanie majetku
podľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na dodržanie zásady únijnej spolupráce podľa čl. 4 ods. 3
zmluvy o Európskej únii, rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Sžf/115/2015 zo dňa
24.5.2017 a jeho postupom porušené boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 3Sžf/115/2015 zo dňa 24.5.2017 sa zrušuje a vec
sa Najvyššiemu súdu SR vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi spoločne
a nerozdielne trovy konania pred Ústavným súdom SR na účet právneho zástupcu
sťažovateľa do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
28. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
29. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
30. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 ústavy a čl. 4
ods. 3 zmluvy o EÚ
31. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo
32. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
33. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
34. Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb, alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
35. Podľa čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú
a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.
36. Ústavný súd zdôrazňuje, že zmyslom a účelom jeho právomoci podľa čl. 127
ods. 1 ústavy je poskytovanie účinnej ochrany tam uvedeným základným právam
a slobodám fyzických osôb a právnických osôb. Primárne teda v konaní
o tzv. individuálnych ústavných sťažnostiach nejde o konštatovanie ústavne relevantných
pochybení orgánov verejnej moci spätých s porušením konkrétneho článku ústavy.
Prirodzene, ak ústavný súd má poskytovať ochranu základným právam a slobodám
sťažovateľa, nevyhnutne musí autoritatívne výrokom svojho rozhodnutia označiť ústavný
článok garantujúci konkrétne základné právo alebo slobodu, ktoré bolo porušené, a tým
rozhodnúť o rozpore konania orgánu verejnej moci s predmetným ústavným článkom.
Nemožno však o každom článku ústavy povedať, že by priamo priznával určité základné
právo alebo slobodu adresátovi výkonu verejnej moci (III. ÚS 483/2012, III. ÚS 588/2016).
37. Článok 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú
povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy
(napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka
konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie
tohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011).
38. Aj pokiaľ ide o čl. 1 ods. 2 ústavy, ústavný súd už konštatoval, že tento článok
ústavy neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania a nemožno ho
samostatne aplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení
individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 81/02,
III. ÚS 116/2011, IV. ÚS 11/2014).
39. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľ navrhol vysloviť,
má taktiež charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky
orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011)
a neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd
nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť jeho porušenie
(napr. III. ÚS 119/2011).
40. Aj čl. 13 ods. 1 ústavy formuluje všeobecný ústavný princíp, ktorý je povinný
rešpektovať každý orgán verejnej moci pri výkone svojich právomocí, ktorý zároveň slúži
na ochranu jednotlivca pred verejnou mocou. Nezakotvuje však žiadne základné právo ani
slobodu účastníka konania (III. ÚS 99/2012, III. ÚS 483/2012).
41. Napokon aj čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ už samotnou dikciou naznačuje, že nie je
primárne adresovaný fyzickým osobám a právnickým osobám, voči ktorým je verejná moc
vykonávaná. Zakotvuje povinnosť spolupráce a zároveň vzájomného rešpektu Európskej
únie a jej členských štátov. Aj tu platí, že nedovolený zásah do základného práva alebo
slobody, ktoré má na mysli čl. 127 ods. 1 ústavy, sa v individuálnom prípade bezpochyby
môže spájať aj s porušením záväzku plynúceho z čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ. V takom prípade
je však potrebné, aby sťažovateľ obracajúci sa na ústavný súd neoznačil za referenčné
kritérium čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ, ale práve to ustanovenie primárneho práva alebo
vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré mu dotknuté základné právo alebo slobodu
explicitne priznáva. Preto podľa názoru ústavného súdu nie je možné v konaní podľa čl. 127
ods. 1 ústavy úspešne namietať porušenie čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ nezakotvujúceho
typizované základné právo alebo slobodu sťažovateľa ako adresáta výkonu verejnej moci.
42. V tejto časti tak ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
43. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
44. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
45. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
46. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti právnickej osoby
podľa čl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom všeobecných súdov, vrátane najvyššieho
súdu, je výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych
princípov, t. j. či v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi
ústavného poriadku chránené práva alebo slobody právnickej osoby. To v danom kontexte
znamená, že ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama
osebe významná, lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii
mimo rámca všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho
rámci prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich
judikatúru. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, I. ÚS 129/2015).
47. Proti napadnutému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ
predniesol viacero námietok.
48. Kritika zakladajúca sa na tvrdení, podľa ktorého sa najvyšší súd na jednej strane
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi žalovaného i krajského súdu, no zároveň
podľa sťažovateľa „prišiel s novou myšlienkou spočívajúcou v tom, že sme mali predložiť
ďalšie doklady, ktorými sme mali preukázať vykonanie v daňovom priznaní deklarovaných
obchodov“, ústavný súd nevyhodnotil ako dôvodnú.
49. Krajský súd v prvostupňovom rozsudku zrozumiteľne uviedol, že sťažovateľ
v daňovom konaní „nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu
podstatu veci, t. j. reálne dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované v predložených
listinných dôkazoch.“, a že „žiadnym spôsobom nevyvrátil pochybnosti daňového orgánu,
pochybnosti neboli odstránené žiadnymi hodnovernými dôkazmi...“. Preto tvrdenie
sťažovateľa v sťažnosti, podľa ktorého „Krajský súd... nekonštatoval, že by sme mali okrem
už uvedených dokladov predložiť ďalšie doklady“, nezodpovedá skutočnému právnemu
hodnoteniu krajského súdu. V nadväznosti na to potom odpadá aj ďalšia sťažovateľova
kritika, podľa ktorej najvyšší súd „dospel k inému záveru ako všetky pred ním rozhodujúce
orgány“, pričom „na tento nám malo byť umožnené reagovať...“. Sťažovateľ sa zjavne
pokúša dostať právne hodnotenia najvyššieho súdu a krajského súdu do vnútorného rozporu,
ktorý by následne mohol prepojiť na nerešpektovanie svojich procesných práv v postupe
(a tým aj rozhodnutí) najvyššieho súdu. Po dôkladnom preskúmaní citovaných právnych
názorov oboch súdov však ústavný súd bez zaváhania môže konštatovať, že ich názor
na (ne)unesenie dôkazného bremena sťažovateľom v daňovom konaní a na jeho dôvody je
plne konzistentný. Podstata ich hodnotení totiž spočíva v závere, podľa ktorého síce
sťažovateľ explicitne v zákone o dani z pridanej hodnoty predpísanú dokumentáciu
k uplatnenému nároku na oslobodenie od dane predložil, avšak správcovi dane sa podarilo
dôkaznú silu tejto dokumentácie vyvrátiť, a preto bol sťažovateľ povinný navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy, ak chcel dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdeného hmotného
práva uniesť.
50. Nedôvodná je aj sťažovateľova kritika, podľa ktorej najvyšší súd síce uviedol, že
v daňovom konaní bolo potrebné predložiť ďalšie dôkazy, nekonkretizoval ich však.
Sťažovateľ si sám odporuje, pretože v odôvodnení sťažnosti (strana 4) výslovne narába
s demonštratívnym výpočtom najvyššieho súdu („knihy jázd, tachografy, poplatky
za prepravu do Maďarska, špecifické objednávky od odberateľov...“), aby mohol predniesť
novú kritiku, spočívajúcu v tvrdení, že § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty predsa žiadne
takéto doklady k uplatnenému nároku na oslobodenie od dane neprikazuje predložiť. Týmto
vlastným názorom sťažovateľ v prvom rade vyvracia vlastnú kritiku, podľa ktorej najvyšší
súd neuviedol, aké ďalšie doklady mal na účel preukázania uplatneného nároku
na oslobodenie od dane správcovi dane predložiť.
51. No zároveň ústavný súd poukazuje na § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.
o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v rozhodnom období (ďalej len „daňový poriadok“), podľa ktorého ako dôkaz možno
použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké
posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní
a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
52. Podstata sťažovateľovej argumentácie sa zjavne zakladá na názore, že dôkazné
bremeno týkajúce sa nároku na oslobodenie od dane je právne perfektným spôsobom
unesené vtedy, ak oprávnená osoba predloží typizované daňové a účtovné doklady uvedené
explicitne v § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty. Sťažovateľ ale opomenul práve citovaný
§ 24 ods. 4 daňového poriadku, ktorý ako lex generalis dopĺňa v procese dokazovania § 43
zákona o dani z pridanej hodnoty [osobitne to platí vo vzťahu k sťažovateľom
kritizovanému § 43 ods. 5 písm. d) zákona o dani z pridanej hodnoty]. Prezentovaná
vzájomná nadväznosť oboch ustanovení plne korešponduje s tzv. presúvaním dôkazného
bremena v daňovom konaní.
53. Ústavný súd už judikoval (III. ÚS 401/09), že daňový subjekt má v daňovom
konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.
Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené
daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné
doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si
daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.
54. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov
preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú
povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením,
alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov
správcom dane.
55. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní
k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom,
čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady
vyhľadávacej a zásady prejednacej.
56. Sťažovateľ sa teda nemôže dovolávať splnenia svojej dôkaznej povinnosti
predložením dokladov druhovo pomenovaných v § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty,
ak správca dane ich preverovaním účinne spochybnil materiálnu stránku realizácie
predmetných zdaniteľných obchodov a sťažovateľ následne nepostupoval v zmysle výziev
správcu dane tak, aby predložil ďalšie dôkazy, ktoré má na mysli § 24 ods. 4 daňového
poriadku šírkou svojej formulácie.
57. Uvedenú argumentáciu ústavný súd predkladá nie preto, aby sa štylizoval
do pozície vykladača zákona (čo mu ako orgánu primárne povolanému chrániť ústavnosť
neprináleží), ale preto, aby sťažovateľovi zdôvodnil záver o ústavnej akceptovateľnosti
skutkových a právnych názorov a konečných záverov najvyššieho súdu, ktorý v súlade
s daňovými orgánmi i krajským súdom zhodnotil, že „žalobcom predložené daňové doklady
a dôkazy na preukázanie sporných dodávok tovaru, nespĺňajú zákonné kritérium
pre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH“.
58. Sťažovateľ ďalej na pomerne rozsiahlom priestore argumentuje v prospech
záveru o dodaní tovaru maďarským odberateľom na podklade ním tvrdeného spôsobu
realizácie dodávky. Tá sa mala uskutočniť odovzdaním tovaru prepravcovi
splnomocnenému odberateľmi, a to v prevádzkarni sťažovateľa (dojednanie EX WORKS),
pričom podľa sťažovateľa „sporným sa pre daňové úrady javí, kto konkrétne v Maďarsku
tovar prevzal. Išlo však v tomto prípade o skutočnosť, ktorá bola na prepravcovi
a na zodpovednosti kupujúceho, keďže my sme tovar naložením už dodali.“.
59. Pozornosti ústavného súdu však neušiel fakt strácajúci sa v spleti „košatej“
argumentácie sťažovateľa obohatenej o rozsiahle citáty judikatúry Súdneho dvora,
najvyššieho súdu či ústavného súdu. Ide o existenciu splnomocnenia, ktoré malo byť
odberateľmi v prospech prepravcu tovaru, ktorému sťažovateľ tovar na prepravu
pre odberateľov odovzdal, vystavené. Už krajský súd v odôvodnení rozsudku
pri rekapitulácii vyjadrenia žalovaného k žalobám sťažovateľa (strana 12 rozsudku
krajského súdu) zdôraznil, že „žalobca k preverovaným zdaniteľným obchodom predložil
požadované doklady – faktúry, doklady CMR, dodacie listy, avšak zo žiadneho z týchto
dokumentov nie je zrejmé, že tovar bol dodaný odberateľovi uvedenému na faktúre,
keďže chýba dôkaz o tom, že osoba, ktorá podpísala na doklade CMR prevzatie tovaru, je
skutočným odberateľom alebo ním poverenou osobou“. Nadväzne krajský súd sám
vyhodnotil (strana 13 jeho rozsudku), že „žalobca nepreukázal, že tovar uvedený
na faktúrach bol dodaný nadobúdateľom v Maďarsku, nadobúdateľ v Maďarsku
nenadobudol právo nakladať s tovarom ako s vlastným“, ako aj, že (strana 14 jeho
rozsudku) „žalobcom nebolo preukázané dodanie tovaru deklarovaným maďarským
odberateľom z dôvodov, na ktoré poukazoval žalovaný a ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania... šetrením správcu dane sa deklarované tvrdenie žalobcu v listinných
dôkazoch nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarským
odberateľom ako kupujúcim, ktorí boli uvedení na faktúrach a CMR“. Aj najvyšší súd
na strane 14 svojho rozsudku vyhodnotil dodanie tovaru v predmetnom prípade
ako „sporné“, keďže „v predmetnej veci však spornou bola otázka samotného dodania
tovaru maďarským odberateľom...“. Ústavný súd k tomu ešte dodáva, že nezanedbateľné
pochybnosti o existencii právneho vzťahu medzi maďarskými odberateľmi a prepravcom
priniesli i výsledky medzinárodnej výmeny informácií (konateľ spoločnosti
poprel udelenie splnomocnenia prepravcovi).
60. V prostredí popísaných zistení a nadväzujúcich hodnotiacich názorov
v sťažovateľových veciach konajúcich orgánov verejnej moci nevyvoláva právny záver
najvyššieho súdu o nepreukázaní dodania tovaru sťažovateľom maďarským odberateľom
žiadne podozrenia o prípadnej arbitrárnosti čo svojvôli, ktorá by si vyžadovala prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd (opäť bez ambície nahrádzať rozhodovanie
daňových orgánov alebo správnych súdov) nepojal žiadne pochybnosti o vnútornej logike
v obsahovej nadväznosti jednotlivých skutkových zistení realizovaných na úrovni daňového
konania. Individuálne posudzovanie každého z týchto zistení (ktorého dojem sa sťažovateľ
v odôvodnení sťažnosti pokúša navodiť) by, pravdaže, mohlo viesť k pochybnostiam
o náležitom rešpektovaní zásady materiálnej pravdy v predmetných daňových konaniach,
avšak výslednica ich vzájomného pôsobenia a spoločného vyhodnotenia i posúdenia vedie
ústavný súd k názoru o logike právnych a skutkových záverov najvyššieho súdu,
a tým aj o ich ústavnej akceptovateľnosti. Ak teda daňové orgány úspešne spochybnili
tvrdenie sťažovateľa o dodaní tovaru maďarským odberateľom predovšetkým kvôli
chýbajúcej istote o existencii splnomocnenia pre prepravcu tovaru, potom stráca význam
potreba podrobne sa zaoberať tým, či dodávaný tovar prekročil hranice Slovenskej
republiky a Maďarska, aká bola ekonomická (ne)aktivita maďarských spoločností, či tieto
boli identifikované pre daň z pridanej hodnoty v Maďarsku, či sťažovateľ bol vedome
účastný podvodného konania, alebo ako je potrebné uplatňovať judikatúru Súdneho dvora
na sťažovateľov prípad.
61. Sťažovateľovi sa v daňovom konaní zjavne nepodarilo bez pochybností
preukázať dodanie tovaru subjektom, ktoré boli uvedené ako odberatelia na faktúrach
tvoriacich podklad pre tvrdenia obsiahnuté v jeho daňových priznaniach. Z hmotnoprávneho
hľadiska pritom ide o conditio sine qua non pre uplatnenie nároku na oslobodenie od dane
z pridanej hodnoty podľa § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, ktorá ak nie je
spoľahlivo preukázaná, potom úvahy o ďalších podmienkach predmetného nároku strácajú
na význame. Z tohto uhla pohľadu ústavný súd hodnotí aj kvalitu odôvodnenia napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu, ktorý je potrebné posudzovať v spojení s rozsudkom krajského
súdu, lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden
celok (II. ÚS 78/05). Najvyšší súd zrozumiteľne zodpovedal všetky podstatné otázky
týkajúce sa súdnej ochrany poskytovanej sťažovateľovi v konaní jeho správnych žalobách,
a jeho odôvodnenie tak spĺňa požiadavky plynúce naň z čl. 46 ods. 1 ústavy a z čl. 6 ods. 1
dohovoru.
62. Napokon, ako nedôvodnú ústavný súd vyhodnotil aj námietku nezákonne
získaných dôkazov z vykonávaných daňových kontrol, keď ich nezákonnosť mal
spôsobovať fakt, že správca dane sťažovateľovi ako kontrolovanému daňovému subjektu
nijako neobjasnil účel realizovaných daňových kontrol.
63. K tomu ústavný súd uvádza, že žaloba podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku nie je určená na súdnu ochranu proti daňovej kontrole, ktorú
adresát výkonu daňovej správy vníma ako nezákonnú. Sťažovateľ v takom prípade mal
k dispozícii návrh na začatie konania podľa piatej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku (konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy), ktorý preň
v rovine prezentovaných argumentov predstavoval účinný prostriedok nápravy.
64. Z uvedeného dôvodu nemožno najvyššiemu súdu vytknúť, že sa touto námietkou
formulovanou v odvolaní sťažovateľa ani nezaoberal, keďže z pohľadu typu konania,
v ktorom bolo odvolanie podané (konanie o tzv. správnej žalobe proti právoplatnému
rozhodnutiu orgánu verejnej správy), táto otázka netvorila z hľadiska poskytovanej súdnej
ochrany podstatný argument, na ktorý je konajúci súd dať v odôvodnení svojho rozhodnutia
explicitnú odpoveď.
65. V časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) odvolacím rozsudkom
najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu preto ústavný súd považuje
sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov súdneho
konania (čl. 47 ods. 3 ústavy)
66. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
67. Z čl. 47 ods. 3 ústavy vyplýva procesná garancia spravodlivého súdneho konania,
po ktorom volá čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj čl. 46 ods. 1 ústavy.
68. Porušenie uvedeného základného práva je v sťažnosti argumentované
predovšetkým v časti, ktorá má nadpis „Novoty v rozhodnutí najvyššieho súdu“,
a v ktorej sťažovateľ kritizuje, že „uvádzanie nových skutočností, ako skutkových, tak
aj právnych, v tomto štádiu konania najvyššiemu súdu neprináleží, ide o skutočnosti
prekvapivé, na ktoré sme nemali možnosť adekvátne reagovať... Je zrejmé, že sme sa dostali
do nevýhodného postavenia voči daňovým orgánom, ako de facto našej protistrane
v konaní, keď nám súd neumožnil reagovať na jeho novú argumentáciu a uplatniť naše
námietky a dôkazy k nej...“.
69. Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup
zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení
ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní
a v práve na kontradiktórne konanie (mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 520/2010).
70. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda aj právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie
kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali
reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja
proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
71. Ústavný súd formuloval požiadavku rovnosti zbraní tiež v tom zmysle, že žiadne
ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní
pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka
pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní
veci (I. ÚS 59/00, III. ÚS 454/2011).
72. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že kritika, ktorú vzniesol sťažovateľ, sa
vzťahuje na odvolacie štádium konania všeobecného súdu v správnom súdnictve.
Aj keď ani v tomto type súdneho procesu nemožno úplne poprieť prvok sporovosti, predsa
len svojím obsahom sa sústreďuje na prieskum už právoplatného rozhodnutia iného orgánu
verejnej moci (v tomto prípade daňových orgánov). Nejedná sa tu teda o typické
rozsudzovanie skutkového sporu medzi proti sebe stojacimi stranami, ktorými sú súkromno-
právne subjekty.
73. Okrem toho, a to považuje ústavný súd za rozhodujúce, podstata sťažovateľovej
námietky necieli na skutočnosť, že by žalovaný v súdnom konaní predložil argumentáciu,
na ktorú mu najvyšší súd neumožnil zareagovať. Ani v sťažnosti, ale ani z poznatkov
dostupných ústavnému súdu z príloh sťažnosti nemožno identifikovať signál, že by najvyšší
súd vykonával v odvolacom konaní dokazovanie. Ide len o to, že v dôvodoch svojho
rozsudku postavil do popredia dovtedy málo zdôrazňovaný aspekt skutkového hodnotenia
plynúceho z dokazovania realizovaného daňovými orgánmi a dokumentovaného
v administratívnom spise. Napokon, dokazuje to i dikcia dôvodov najvyššieho súdu,
ktorý zrozumiteľne uviedol (strana 16 rozsudku najvyššieho súdu), že „v danom prípade
bolo z účtovných dokladov a zo zistení správcu dane preukázané, že...“, ako aj, že „v konaní
pred daňovými orgánmi vierohodne nepreukázal, ako došlo k realizácii objednávky, čo sa
týka množstva, druhu a typu požadovaného materiálu odberateľmi“. Za žiadnych okolností
teda postoj najvyššieho súdu nemožno kvalifikovať ako „uvádzanie nových skutočností“,
ako to v sťažnosti prezentuje sťažovateľ.
74. Ústavný súd predmetné pasáže dôvodov napadnutého rozsudku skôr chápe
ako snahu najvyššieho súdu náležite vyvrátiť sťažovateľovu argumentáciu použitú
v odvolaní, podľa ktorej „súd prvého stupňa dostatočne a náležite neuviedol... z akých
dôvodov na naše námietky a tvrdenia neprihliadal, resp. v čom ich považuje za nesprávne“
a „súd prvého stupňa sám neuviedol, aké dôkazy sme mali predložiť, pretože je zrejmé,
že ani súd nemal vedomosť ako sme mali dodatočným požiadavkám správcu dane vyhovieť,
aby sme uniesli svoje dôkazné bremeno“. Z tohto pohľadu sa javí logickým vysvetľovanie
najvyššieho súdu, že sťažovateľovi by sa dôkazné bremeno podarilo uniesť, ak by predložil
dôkazy dokumentujúce podrobnosti priebehu realizácie sporných obchodov („doklady
preukazujúce dodávku stavebného reziva“, „dokladmi o vykonávaní objednávok
na požadované množstvo a druh tovaru... odberateľmi, vzájomnou korešpondenciou,
ktorá sa v zmysle zmlúv mala uskutočňovať výhradne písomnou formou“, „dodatok
k uzatvoreným zmluvám“). S istotou však nejde o produkovanie nových skutkových zistení
zo strany najvyššieho súdu s cieľom vyvracať odvolacie dôvody sťažovateľa úplne novými,
dovtedy netušenými faktami či úplne novou právnou argumentáciou.
75. Preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na rovnosť
účastníkov konania napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu i postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny)
76. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
77. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná
verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
78. V časti sťažnosti označenej ako „VIII. Výsluchy svedkov v rámci dožiadania
na území Maďarskej republiky“ sťažovateľ kritizuje postup správcu dane „pri dokazovaní
vykonávanom na území Maďarska“, keďže o výsluchoch svedkov nebol vopred
upovedomený, a tak sa ich ani nemohol zúčastniť. Osobitne upriamuje pozornosť
na „výsluchy svedkov týkajúce sa spoločnosti , kde boli zistené určité
(podľa správcu dane významné) skutočnosti ohľadne podpisu plnomocenstva a kde bol
pravdepodobne vykonaný výsluch konateľa“.
79. Súčasne sťažovateľ v sťažnosti informuje, že „túto skutočnosť sme namietali
aj pred súdmi oboch stupňov, avšak bezvýsledne“. V tejto časti sťažovateľova argumentácia
podľa zistení ústavného súdu nezodpovedá realite.
80. Sťažovateľ k sťažnosti priložil fotokópiu odvolania proti prvostupňovému
rozsudku krajského súdu. Z odôvodnenia odvolania vyplýva, že tvrdenie, podľa ktorého sa
výsluchy svedkov (konateľ ) v rámci medzinárodnej výmeny informácií
realizovali bez toho, že by bol o nich sťažovateľ upovedomený, a bez toho, že by mu bola
umožnená účasť na týchto výsluchoch, nezahrnul do svojho odvolania.
81. Najvyšší súd pritom o odvolaní sťažovateľa rozhodoval ešte v režime
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý v § 212 ods. 1 normoval viazanosť odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi odvolania. Ak teda sťažovateľ predmetnú námietku v odvolaní
nepredniesol, najvyšší súd sa ňou zaoberať nemohol a v tomto aspekte prejednávanej veci
nebol oprávnený poskytovať základnému právu sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom náležitú súdnu ochranu. V nadväznosti na uvedené ústavný súd
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci
ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom
argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi,
ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04,
IV. ÚS 266/08, II. ÚS 399/2014, III. ÚS 520/2014).
82. Vzhľadom na skutočnosť, že v prostredí právnej regulácie predpisujúcej
viazanosť odvolacieho súdu (i v správnom súdnictve) dôvodmi podaného odvolania
sťažovateľ námietku nezákonných výsluchov v rámci medzinárodnej výmeny informácii
nepredniesol, najvyšší súd sa touto námietkou zaoberať nemohol, a tak sám sťažovateľ
nevyčerpal účinný prostriedok nápravy základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny. V tejto
časti preto ústavný súd nemá právomoc na prieskum a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa.
K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny)
83. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
84. Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
85. Prvostupňový rozsudok krajského súdu bol meritórnym rozhodnutím o ôsmich
sťažovateľových žalobách, ktoré boli spojené na spoločné konanie. V odvolaní proti tomuto
rozsudku sťažovateľ namietal, že krajský súd mu nevysvetlil, prečo po spojení jeho žalôb
na spoločné konanie došlo k zmene predsedu senátu, ktorý mal o spojených veciach
rozhodnúť.
86. Najvyšší súd poukazujúc na príslušný rozvrh práce rekapituloval zloženie senátu
„23 S“ krajského súdu, ktorého členmi v januári 2015 (nápad žalôb) boli aj skoršia
predsedníčka senátu, aj sudca, ktorý vystupoval ako predseda senátu pri vynesení rozsudku.
Zdôraznil, že „okolnosť, ktorý člen senátu je určeným sudcom spravodajcom, závisí
od rozhodnutia predsedu senátu povereného riadením práce senátu. Skutočnosť, že jeden
senát krajského súdu môže mať viac ako jedného predsedu senátu vyplýva aj zo zákona
č. 757/2004 Z. z... Pri písomnom vyhotovení rozsudku sa v hlavičke uvedie predseda senátu
a členovia (i keď aj člen môže byť vo funkcii predsedu senátu, avšak nie v konkrétnej
veci).“.
87. V sťažnosti potom sťažovateľ hodnotí vysvetlenie podané najvyšším súdom
ako nedostatočné, „pretože síce súd odkázal na rozvrh práce, ale bez toho, aby ho
k rozhodnutiu pripojil, či nás s ním inak oboznámil“. Okrem toho však poukazuje
na „vedomosť o tom, že na Krajskom súde... sú vytvorené dva správne senáty... Nie je nám
zrozumiteľné, akým spôsobom a z akého dôvodu boli do senátu, ktorý rozhodoval túto vec,
pridelené vôbec všetky žaloby, ktoré sme voči rozhodnutiam správcu dane podali. Ak boli
spisy prideľované náhodným výberom pre dva senáty, nie je predsa možné, že by všetky
žaloby boli pridelené len a výhradne do jediného a toho istého senátu.“.
88. Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu
zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto
základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude
rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel,
ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým
sudcom tak, aby bola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy a aby bol
vylúčený (z rôznych dôvodov a pre rozličné účely) výber sudcov „ad hoc“ (m. m.
89. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec
prerokovať a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť
za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový (IV. ÚS 459/2012).
90. K prvej formulovanej námietke sťažovateľa ústavný súd udáva, že povinnosťou
najvyššieho súdu nebolo pripojiť k odvolaciemu rozsudku príslušný rozvrh práce krajského
súdu. Niet pochýb, že pre lepšiu zrozumiteľnosť by bolo vhodné, ak by pre vec rozhodné
normy rozvrhu práce najvyšší súd v odôvodnení rozsudku odcitoval, na druhej strane však
ústavný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti, že najvyšší súd konkretizoval relevantné
ustanovenia rozvrhu práce krajského súdu (ktorý je dostupný na webovom sídle
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky) ich číselným označením a poukázal
i na podstatný regulatívny obsah (možnosť viacerých predsedov senátu) zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Dostatočne tak podľa názoru ústavného súdu vysvetlil nejasnosti plynúce z formulácie
sťažovateľovej odvolacej námietky.
91. Pokiaľ ide o druhú časť predmetnej sťažnostnej námietky, i tu musí ústavný súd
konštatovať, že v tejto podobe ju sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
nepredniesol. Najvyšší súd sa ňou preto z hľadiska toho, či pri prideľovaní jeho žalôb boli
dodržané všetky predpísané postupy, nemohol zaoberať (opäť s ohľadom na § 212 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku). Sťažovateľ tak neučinil zadosť požiadavke rešpektovať
subsidiaritu právomoci ústavného súdu, a obrátiť sa naň, až keď vyčerpá všetky účinné
prostriedky nápravy poskytované mu právnymi predpismi. V tejto časti preto ústavný súd
nemá právomoc zaoberať sa námietkou porušenia základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi.
K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného
čl. 13 dohovoru
92. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
93. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň
obhajiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom [napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Silver a ostatní
proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983]. Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba
na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia,
že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (rozsudok ESĽP z 27. 4. 1988
vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, séria A, č. 131).
94. Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd
časť sťažnosti namietajúcu porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1
dohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, odmietol, dospel k rovnakému záveru aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
v časti namietajúcej porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 a 5
ústavy), základného práva na slobodnú voľbu povolania, práva podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (čl. 35 ods. 1 ústavy) a práva na pokojné
užívanie majetku (čl. 1 dodatkového protokolu)
95. Podľa čl. 20 ods. 1ústavy každý má právo vlastniť majetok...
96. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba
vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov
a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu
verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.
97. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
98. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok.
99. Základné právo vlastniť majetok, základné právo na slobodnú voľbu povolania,
právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť i právo na pokojné užívanie majetku
majú hmotno-právnu povahu.
100. Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných
práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom
prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym
orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným
predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
101. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom a postupom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho
odmietol, odmietnutie časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv hmotnej
povahy zaručených čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy, čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu
medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy
ich možného porušenia. I v tejto časti je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená.
III.
102. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia.
103. Z doteraz formulovaných právnych názorov a záverov ústavného súdu tak,
ako boli postupne vyslovované k jednotlivým námietkam sťažovateľa, plynie pre ústavný
súd záver, že prijatie sťažnosti sťažovateľa v ktorejkoľvek jej časti na ďalšie konanie by
nebolo spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia základných práv garantovaných ústavou
a listinou či práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom najvyššieho
súdu z 24. mája 2017 v konaní sp. zn. 3 Sžf 115/2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu. Preto je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, pričom v časti namietajúcej
porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (bod 82)
a parciálne aj v časti namietajúcej porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (bod 91) ústavný súd zistil nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie a rozhodnutie o nej.
104. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2018