Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)III. ÚS 483/2012
PDF · 302.68 KB
No categories available
III. ÚS 483/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť A. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. P., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1,
čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia
práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd listom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 83/2012 a jeho postupom v tomto konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta
2012 doručená sťažnosť A. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej
základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na nezávislý a nestranný súd a základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3,
čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 ústavy a namietané porušenie jej práva
na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
listom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 2. mája 2012
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 83/2012 a jeho postupom v tomto konaní.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnej pozícii žalobcu
účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 2 C 127/2008 (pôvodne sp. zn. 6 C 2/2003), ktorého predmetom bol uplatnený nárok
na náhradu škody v sume 302 486,28 € s príslušenstvom voči spoločnosti B, a. s., B. (ďalej
len „žalovaný“). Okresný súd rozsudkom č. k. 2 C 127/2008-117 z 22. septembra 2010
žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol a náhradu trov účastníkom konania nepriznal
aplikujúc § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“) vzhľadom na osobné, majetkové a zárobkové pomery
sťažovateľky.
Na základe odvolania sťažovateľky i žalovaného Krajský súd v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom z 22. júna 2011 v konaní sp. zn. 1 Co 28/2011 prvostupňový
rozsudok v zamietavom výroku potvrdil a vo výroku o trovách konania ho zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Zrušujúcu časť výroku svojho rozsudku krajský súd
odôvodnil nepreskúmateľnosťou prvostupňového rozsudku v tejto časti, a to z dôvodu
absencie náležitého odôvodnenia.
Sťažovateľka doručila 2. septembra 2011 okresnému súdu dovolanie proti rozsudku
krajského súdu, ktoré založila na dôvode prípustnosti a na dovolacom dôvode podľa § 237
písm. f) OSP. Okresný súd 21. septembra 2011 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho
poplatku za dovolanie v sume 16 596,50 €. Sťažovateľka na výzvu reagovala odpoveďou
z 21. októbra 2011. V nej zdôraznila, že v prvostupňovom konaní pred okresným súdom jej
bolo uznesením č. k. 6 C 2/2003-34 z 3. februára 2004 priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov, ktoré jej „do právoplatného skončenia konania Okresným súdom Bardejov
nebolo... odňaté“. Výzva okresného súdu tak podľa jej názoru bola „bezdôvodná
a bezpredmetná“ a „nezákonná, v absolútnom rozpore s dikciou... § 138 ods. 2 O. s. p.“,
keďže podľa § 4 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdnych poplatkoch“) oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 sa vzťahuje aj na konanie
o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii.
Okresný súd uznesením č. k. 2 C 127/2008-161 z 18. novembra 2011 dovolacie
konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Na základe odvolania sťažovateľky
krajský súd uznesením č. k. 6 Co 9/2012-185 z 24. januára 2012 napadnuté uznesenie
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval, že „zmyslom
a cieľom právnej úpravy v § 4 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch je zachovať kontinuitu
pri oslobodení účastníka od platenia súdnych poplatkov medzi základným a mimoriadnym
konaním. Niet dôvodu, aby sa takáto kontinuita nevzťahovala aj na oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov priznaného súdom podľa § 138 O. s. p. Tento záver podporuje logický
výklad, pretože by bolo okrem iného aj nehospodárne, aby sa novo rozhodovalo
podľa § 138 O. s. p. aj za stavu, že sa nijako nezmenili podmienky žiadateľa.“.
Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia krajského súdu okresný súd 2. apríla 2012
zaslal spisový materiál najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľky. Najvyšší
súd však 7. mája 2012 spis vrátil okresnému súdu ako predčasne predložený, pretože
okresný súd „nedoručil dovolanie žalobkyne žalovanému“, ako aj preto, že „nebola splnená
poplatková povinnosť, ktoré dovolateľke (§ 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov...) vznikla podaním dovolania (§ 5 ods. 1
písm. a/ zákona). Podľa § 6 ods. 2 zákona sa poplatok za dovolanie vyberá vo výške
dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku“. Najvyšší súd zdôraznil, že „pokiaľ bola
žalobkyňa v konaní na súde prvého stupňa oslobodená od platenia súdneho poplatku...,
právoplatným skončením konania vo veci samej priznané oslobodenie zaniklo (a nevzťahuje
sa na dovolacie konanie). Preto bude potrebné dovolateľku vyzvať na zaplatenie súdneho
poplatku...“.
Okresný súd na základe listu najvyššieho súdu vyzval 11. mája 2012 sťažovateľku
na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie v sume 33 193 €. Sťažovateľka
v odpovedi z 12. júna 2012 opätovne a s rovnakou argumentáciou odmietla súdny poplatok
zaplatiť a namietala aj marenie dovolacieho konania okresným súdom. Následne
sťažovateľka 18. júna 2012 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup súdu
podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Predseda okresného súdu
v odpovedi sp. zn. Spr. 1709/2012 z 29. júna 2012 konštatoval nedôvodnosť sťažnosti.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka na rozsiahlom priestore cituje
ustanovenia ústavy, zákona o súdnych poplatkoch, Občianskeho súdneho poriadku,
rekapituluje skutkové okolnosti svojho prípadu i judikatúru ústavného súdu a opätovne
argumentuje v prospech svojho názoru o kontinuite oslobodenia od súdnych poplatkov
medzi základným konaním a dovolacím konaním. Uvádza tiež, že „právoplatnosťou
Uznesenia KS PO (č. k. 6 Co 9/2012-185 z 24. januára 2012) boli Sťažovateľovi dané
právne istoty, právne garancie a procesné záruky práva na spravodlivý súdny proces“,
a preto „List NS SR nemá spôsobilosť rušiť, meniť, či inak ovplyvniť existenciu
právoplatného Uznesenia KS PO“ a „nemá spôsobilosť ukladať a zaväzovať Sťažovateľa,
aby niečo konal...“. Podľa jej názoru „List NS SR je kompletne arbitrárny, nakoľko
absolútne ignoruje právoplatné Uznesenie KS PO a hodnotí stav akoby proces ohľadom
súdneho poplatku za dovolanie ani nikdy neprebehol. NS SR nedisponuje akoukoľvek
právomocou rozhodovať, konať či vyvolať konanie ohľadom súdneho poplatku
za dovolanie... List NS SR a Postup NS SR je bez akejkoľvek legitimity a legality. NS SR
konal mimo medze rozsahu a spôsobu, ktorý ustanovuje zákon čím porušil Ústavu SR,
Listinou a Dohovorom garantované práva Sťažovateľa“. Navyše „List NS SR a Postup NS
SR vyvolal opätovné konanie OS BJ ako súdu I. stupňa v zmysle ust. § 12 ods. 2 ZoSP. OS
BJ opätovne konal“, čo s ohľadom na § 159 ods. 3 OSP je stav „ústavne neakceptovateľný,
neospravedlniteľný a neudržateľný. Dochádza k porušeniu zásady exceptio res iudicatae
čo je v právnom štáte absolútne neakceptovateľné...“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie
a vo veci nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky; základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd; právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv základných slobôd; základné právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd, základné právo
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 2
ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy SR, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR listom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
02.05.2012 číslo: 5 Cdo 83/2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v dovolacom konaní číslo: 5 Cdo 83/2012 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bardejov v konaní
vedenom pod sp. zn. 2C 127/2008 opätovne predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dovolanie Sťažovateľa doručené mu 02.09.2011.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5Cdo 83/2012 konať a rozhodnúť
podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o dovolaní Sťažovateľa
doručeného Okresnému súdu Bardejov dňa 02.09.2011.
4. Najvyšší súd je povinný do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie Sťažovateľovi vo výške 2000,–
EUR ... na účet právneho zástupcu Sťažovateľa JUDr. I. P., K.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do 2 mesiacov od právoplatnosti
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky uhradiť Sťažovateľovi trovy konania na účet
právneho zástupcu Sťažovateľa JUDr. I. P., K.“
Sťažovateľka alternatívne navrhuje ústavnému súdu nálezom takto rozhodnúť:
„1. Základné právo Sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky; základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd; právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv základných slobôd; základné právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd, základné právo
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 2
ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy SR, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR listom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
02.05.2012 číslo: 5 Cdo 83/2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v dovolacom konaní číslo: 5 Cdo 83/2012 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bardejov v konaní
vedenom pod sp. zn. 2C 127/2008 opätovne predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dovolanie Sťažovateľa doručené mu 02.09.2011.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5Cdo 83/2012 konať a rozhodnúť
podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o dovolaní Sťažovateľa
doručeného Okresnému súdu Bardejov dňa 02.09.2011.
4. Najvyšší súd je povinný do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie Sťažovateľovi vo výške 2000,–
EUR ... na účet právneho zástupcu Sťažovateľa JUDr. I. P., K.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do 2 mesiacov od právoplatnosti
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky uhradiť Sťažovateľovi trovy konania na účet
právneho zástupcu Sťažovateľa JUDr. I. P., K.
6. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Bardejov
o zastavení dovolacieho konania.
7. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove
o potvrdení uznesenia Okresného súdu Bardejov o zastavení dovolacieho konania.“
Alternatívny petit sťažovateľka zdôvodnila tým, „že do rozhodnutia ÚS SR môže
nastať stav, kedy OS BJ v zmysle § 10 ods. 1 ZoSP dovolacie konanie zastaví a po odvolaní
Sťažovateľa voči takémuto uzneseniu by mohol Krajský súd v Prešove uznesenie OS BJ
o zastavení dovolacieho konania potvrdiť. Sťažovateľ predmetnú časť petitu uvádza
z opatrnosti, ako aj pre zamedzenie zmätočnosti v konaní.“.
Sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu aj rozhodnutie o dočasnom opatrení,
ktorým by prikázal okresnému súdu zdržať sa konania vo veci sp. zn. 2 C 127/2008
do meritórneho rozhodnutia o sťažnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom
alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
1. K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1
a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy
Ústavný súd zdôrazňuje, že zmyslom a účelom jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je poskytovanie účinnej ochrany tam uvedeným základným právam a slobodám
fyzických osôb a právnických osôb. Primárne teda v konaní o tzv. individuálnych ústavných
sťažnostiach nejde o konštatovanie ústavne relevantných pochybení orgánov verejnej moci
spätých s porušením konkrétneho článku ústavy. Prirodzene, ak ústavný súd má poskytovať
ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, nevyhnutne musí autoritatívne
výrokom svojho rozhodnutia označiť ústavný článok garantujúci konkrétne základné právo
alebo slobodu, ktoré bolo porušené, a tým rozhodnúť o rozpore konania orgánu verejnej
moci s predmetným ústavným článkom. Nemožno však o každom článku ústavy povedať,
že by priamo priznával určité základné právo alebo slobodu adresátovi výkonu verejnej
moci.
Článok 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú
povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy
(napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka
konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie
tohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011).
Ustanovenia čl. 2 ods. 2 a čl. 2 ods. 3 ústavy, ktorých porušenie navrhla sťažovateľka
vysloviť, majú taktiež charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr.
IV. ÚS 70/2011) a neformulujú žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania,
preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť ich porušenie
(napr. III. ÚS 119/2011). Rovnako tak čl. 152 ods. 4 ústavy má charakter generálneho
interpretačného princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej rozhodovacej
činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08, III. ÚS 66/2012).
O čl. 12 ods. 2 ústavy ústavný súd stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny záväzok
štátu premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia,
ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci
Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011).
Aj čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy formuluje všeobecný ústavný princíp, ktorý je
povinný rešpektovať každý orgán verejnej moci pri výkone svojich právomocí,
ktorý zároveň slúži na ochranu jednotlivca pred verejnou mocou. Nezakotvuje však žiadne
základné právo ani slobodu účastníka konania (III. ÚS 99/2012).
V tejto časti tak ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na jej meritórne prerokovanie v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva
alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis
I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem
iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii
vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej
umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva
alebo slobody (I. ÚS 36/96).
Dovolacie konanie, ktoré vyvolala sťažovateľka podaním dovolania
proti meritórnemu rozsudku krajského súdu z 22. júna 2011 v konaní sp. zn. 1 Co 28/2011,
sa v čase podania jej sťažnosti ústavnému súdu nachádzalo vo fáze odstraňovania
nedostatkov podaného dovolania. Konkrétne ide o problém (ne)zaplatenia súdneho poplatku
za podané dovolanie. I keď okresný súd uznesením č. k. 2 C 127/2008-161 z 18. novembra
2011 dovolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, krajský súd uznesením
č. k. 6 Co 9/2012-185 z 24. januára 2012 toto uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu teda dovolacie konanie
nebolo právoplatne ukončené a nebolo právoplatne rozhodnuté ani vo veci súdneho
poplatku za sťažovateľkino podané dovolanie. Nemožno teda súhlasiť s tvrdením
sťažovateľky, že po vyjadrení najvyššieho súdu z 2. mája 2012 dochádza opätovným
rozhodovaním okresného súdu k porušeniu prekážky veci rozhodnutej. V danej fáze konania
totiž o otázke poplatkovej povinnosti sťažovateľky nie je právoplatne rozhodnuté,
a to vzhľadom na zrušujúce právoplatné uznesenie krajského súdu č. k. 6 Co 9/2012-185
z 24. januára 2012.
Ústavný súd dospel k záveru, že aj v prípade, ak okresný súd zastaví dovolacie
konanie, sťažovateľka nestráca možnosť brojiť proti takému rozhodnutiu, a to podaním
odvolania ako riadneho opravného prostriedku. Ani samotné dovolacie konanie nie je
právoplatne ukončené, sťažovateľka teda môže procesne dovolenými prostriedkami v tomto
konaní ochraňovať svoje základné práva a slobody a dovolací súd je povinný sa takýmito
prostriedkami ústavne súladným spôsobom zaoberať.
V štádiu dovolacieho konania aktuálnom v čase podania predloženej sťažnosti je
preto vylúčená právomoc ústavného súdu na poskytnutie ochrany označeným základným
právam sťažovateľky i jej právo na spravodlivé súdne konanie. Táto právomoc je v priebehu
dovolacieho konania zverená dovolaciemu súdu, prípadne aj súdu prvostupňovému
pri odstraňovaní nedostatkov podaného dovolania a nadväzujúco i odvolaciemu súdu
v rámci konania a rozhodovania o riadnych opravných prostriedkoch proti uzneseniam súdu
prvého stupňa.
V nadväznosti na formulovanú argumentáciu ústavný súd dodáva, že list najvyššieho
súdu, ktorým vrátil predložený spisový materiál okresnému súdu ako predčasne predložený,
nemožno považovať za iný zásah podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 49 zákona
o ústavnom súde. List najvyššieho súdu nebol adresovaný sťažovateľke ani nijako priamo
nezakladal, nemenil ani nerušil právne vzťahy, ktorých je sťažovateľka účastníčkou. Inými
slovami, nezasiahol priamo do jej právneho postavenia, a tým nemohol atakovať ani jej
základné práva alebo slobody.
3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu
(napr. IV. ÚS 59/03).
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).
Ústavný súd stabilne judikuje, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej
porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo
vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 331/04).
Z obsahu príloh sťažnosti vyplýva, že okresný súd doručil spisový materiál
najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľky 10. apríla 2012. Najvyšší súd
potom 7. mája 2012 vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený. Vec (dovolanie
sťažovateľky) sa teda na najvyššom súde nachádzala necelý mesiac, čo dokazuje absenciu
potrebnej príčinnej súvislosti medzi základným právom sťažovateľky zaručeným čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny a namietaným postupom najvyššieho súdu.
I pri komplexnom pohľade na dĺžku dovolacieho konania ku dňu doručenia sťažnosti
ústavnému súdu (od 2. septembra 2011 do 15. augusta 2012) a na rozsah možností
najvyššieho súdu ovplyvniť v daných skutkových okolnostiach (odstraňovanie nedostatkov
dovolania, ktoré je v právomoci okresného súdu) jeho priebeh je ústavný súd toho názoru,
že sťažnosť je v predmetnej časti zjavne neopodstatnená.
Navyše, ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľka nevyužila právny
prostriedok nápravy, ktorý jej poskytuje zákon o súdoch, a to sťažnosť na postup
najvyššieho súdu podľa § 62 zákona o súdoch (sťažnosť podala len na postup okresného
súdu). Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v posudzovanej časti aj neprípustná,
keďže podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľka
nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu
jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnená podľa
osobitných predpisov.
Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite.
Skutočnosť, že sťažovateľka predniesla aj alternatívny petit, je v tomto prípade irelevantná,
pretože ten sa v rozsahu namietaného porušenia základných práv a slobôd v označenom
subjekte ich porušenia a v označení zásahu, ktorým malo k porušeniu dôjsť, nijako nelíšil
od alternovaného petitu.
Rovnako bolo bez právneho významu rozhodovať o návrhu na dočasné opatrenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012