Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 66/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

A., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. Š., vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a

v spojení s , , ,

, a c ods. 1 a porušenia práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti F., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti F., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom zaručeného čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 152

ods. 4 a c ods. 1 a porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-353 z 30. júna 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom zo 4. septembra 2007

domáhala v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. vyhlásenia 5 690 kusov hromadných akcií na meno vydaných

20. novembra 2000 spoločnosťou S., a. s., R. (ďalej len „emitent“), za umorené. Svoj návrh

odôvodnila tvrdením, že vlastníkom predmetných akcií sa stala v dôsledku ich postupných

prevodov rubopisom. Akcie boli uložené v trezore emitenta až do vyhlásenia konkurzu

24. novembra 2005. Sťažovateľka 29. mája 2007 písomne požiadala správcu konkurznej

podstaty emitenta o vydanie akcií. Správca konkurznej podstaty jej oznámil, že predmetné

akcie sa u emitenta nenachádzajú.

Okresný súd uznesením č. k. -168 z 26. januára 2009 vydal podľa

v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“) výzvu, tzv. umorovací edikt. Emitent podaním z 9. marca 2009

podal proti umoreniu akcií námietky, pretože podľa jeho názoru sťažovateľka nepreukázala,

či došlo ku strate alebo zničeniu akcií. Podľa emitenta akcie existujú a majú svojich

vlastníkov.

Okresný súd uznesením č. k. -317 z 25. októbra 2010 návrh

sťažovateľky zamietol, pretože „vykonaným dokazovaním mal... za preukázané, že

navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nesplnil základnú hmotnoprávnu podmienku

umorovacieho konania a to preukázanie straty alebo zničenia uvedených akcií. Navrhovateľ

nepreukázal, či došlo ku strate alebo zničeniu predmetnej listiny, neoznačil ani spôsob

akým došlo k strate alebo zničeniu ani nevymedzil časové určenie straty alebo zničenia...

Navrhovateľ sa ďalej vo svojich podaniach opiera iba o skutočnosť, že je vlastníkom

uvedených akcií a že k prevodu akcií došlo podvodným konaním členov predstavenstva,

avšak ničím nepreukazuje stratu alebo zničenie akcií. Určenie vlastníctva alebo určenie či

došlo k podvodu súd nemôže v umorovacom konaní skúmať. Súd sa v konaní o umorení

obmedzuje len na zistenie, či listina, ktorej umorenie bolo navrhnuté, bola vystavená, alebo

či je stratená alebo zničená. Nakoľko súd v konaní nemal za preukázané, že by došlo

k strate alebo zničeniu akcií spoločnosti S. a. s. (výpis z CDCP, Zápisnica z Valného

zhromaždenia zo dňa 15.6.2007 o emitovaní všetkých akcií, vyhlásenie emitenta, že cenné

papiere existujú) a zároveň sa na Okresnom súde Bratislava 5 vedie spor o určenie

vlastníctva k akciám spoločnosti S. a. s., čo tiež podporuje názor, že akcie nie sú stratené

alebo zničené, súd v súlade s ustanovením návrh na umorenie

zamietol.“.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. V ňom poukázala

na , z ktorého podľa jej názoru vyplýva, že ak okresný súd v jednoročnej

lehote podľa návrh na umorenie nezamietol, „bol povinný vyhlásiť

akcie na ďalší návrh podaný dňa 3.2.2010 za umorené“. Okresný súd tak neurobil, a preto

„konal mimo medzí zákona“.

Sťažovateľka ďalej namietala, že nebola povinná označiť spôsob straty alebo

zničenia akcií ani časové určenie, kedy došlo ku strate alebo k zničeniu, pretože

z ustanovenia jej taká povinnosť nevyplýva. Napriek tomu sťažovateľka

v návrhu na umorenie uviedla, že „akcie sa nachádzali v trezore“ emitenta, pričom bol naň

„vyhlásený konkurz a dňa 13.6.2007 správkyňa konkurznej podstaty úpadcu navrhovateľovi

oznámila, že predmetné akcie sa v trezore nenachádzajú. Je zrejmé, že v tomto období

navrhovateľ prišil o listinu v dôsledku vlámania neznámym páchateľom (tieto okolnosti

navrhovateľ uvádzal v jednotlivých podaniach, najmä v návrhu na umorenie zo dňa

4.9.2007 a ďalšom návrhu zo dňa 3.2.2010).“.

Podľa názoru sťažovateľky prezentovaného v jej odvolaní „navrhovateľ nemá dôvod

umoriť listinu, pokiaľ má možnosť predložiť na uplatnenie práva jej originál, ktorý nie je

stratený ani zničený. Ak teda návrh na umorenie podá, možno predpokladať, že listina je

skutočne stratená alebo zničená. Tento predpoklad sa naplní, keď súd v prvom štádiu

konania nezamietne návrh a vydá umorovací edikt.“. Okresný súd tak urobil, a preto podľa

sťažovateľky „nemal za to, že by umorované akcie neboli vystavené alebo stratené ani

zničené, inak by bol povinný návrh zamietnuť“.

Okresný súd podľa sťažovateľky taktiež nemohol návrh na umorenie „zamietnuť

v súlade s ustanovením . Zamietnuť návrh na základe tohto ustanovenia

môže súd len v štádiu pred vydaním... umorovacieho ediktu. V štádiu po vydaní ediktu súd

zamietne návrh len na základe ustanovenia § 185q, t. j. po predložení umorovanej listiny

alebo podaní námietok dokazujúcich, že nedošlo ku strate ani k zničeniu listiny v zákonom

stanovenej lehote. Ak lehota uplynie a súd návrh nezamietne, po podaní ďalšieho návrhu

vyhlási listiny za umorené.“.

Sťažovateľka tiež dôvodila, že jej „bolo znemožnené s akciami nakladať a akcie

opätovne nadobudnúť, bola“ jej „odňatá možnosť uplatniť z listiny práva. Tento stav

naďalej pretrváva, preto... akcie sa považujú za stratené. O strate svedčí... aj neschopnosť

údajného vlastníka akcií spoločnosť K. S. I. spol. s r. o. predložiť na výzvu akcie súdu

a svedčia o tom aj navrhovateľom predložené zápisnice z výsluchu svedkov pred Úradom

boja proti organizovanej kriminalite v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-29/BOK-B-2008,

ktoré dokazujú, že svedkovia (štatutárni zástupcovia emitenta... a údajného vlastníka akcií

K.S. I. spol. s r. o.) umorované akcie nikdy nevideli a nevedia, kde sa nachádzajú.“.

Ani zápisnica z valného zhromaždenia emitenta, počas ktorého bola predstavenstvu

emitenta uložená povinnosť emitovať najneskôr do 1. júla 2007 „aktualizované akcie

spoločnosti S. a. s.“, podľa sťažovateľky „nedokazuje, že došlo ku skartácii umorovaných

akcií a jednak ani nedokazuje, že došlo k emisii nových akcií. ... Zaujímavé je tiež to, že kým

spoločnosť K. S. I. spol. s r. o. uviedla, že k skartácii došlo v roku 2005, uznesenie MVZ

pochádza z roku 2007. ďalšou zaujímavosťou je, že boli údajne skartované akcie, ktoré

štatutári nikdy nevideli.

Okresný súd však aj napriek tomu dospel k názoru, že akcie nie sú ani stratené a ani

zničené. Pokiaľ teda nie sú zničené, ako mohli byť skartované? A ak sú skartované, ako

môžu existovať?“. Aj výpis z Centrálneho depozitára cenných papierov podľa sťažovateľky

„plní len evidenčnú funkciu a nijako nedokazuje vlastníctvo, existenciu, stratu alebo

zničenie akcií“. Práve opak má dokazovať znalecký posudok, ktorým sa okresný súd

odmietol zaoberať s odôvodnením, že v umorovacom konaní nemôže skúmať otázku

vlastníckeho práva k akciám ani či došlo k spáchaniu trestného činu podvodu.

O odvolaní sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -353 z 30. júna

2011 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru krajského súdu umoreniu sporných akcií bránili „rozhodujúce právne

skutočnosti, a síce navrhovateľ presne neoznačil stratu, zničenie akcií, teda kedy, ako došlo

k zničeniu akcií, resp. pri akej príležitosti sa stratili, kedy, ako sa o tom dozvedel. Vychádza

len z oznámenia správkyne konkurznej podstaty..., ktorá ale vôbec neuviedla, že akcie sú

stratené, resp. zničené;... V konaní naviac bolo preukázané, z vyjadrenia samotnej

spoločnosti S..., že predmetné akcie existujú v jej aktuálnej podobe a majú svojich

vlastníkov. Na základe rozhodnutí MVZ emitenta došlo minimálne v dvoch prípadoch

ku skartácii celej emisie cenných papierov s nahradením nových cenných papierov, ktoré

boli vydané svojím majiteľom. Vlastníctvo k daným cenným papierom je sporné doteraz,

keďže na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. prebieha konanie,

v ktorom sa rieši vlastnícke právo k cenným papierom. Všetky tieto skutočnosti vyšli najavo

až po vydaní uznesenia súdu prvého stupňa dňa 26.1.2009, č. k. -168... Pred

daným rozhodnutím nebol preukázané, navrhovateľ ani netvrdil, žeby boli splnené

podmienky vyplývajúce z ustanovenia (žeby dané akcie neboli

vystavené, žeby neboli stratené, ani zničené), a teda žeby už tieto skutočnosti odôvodňovali

zamietnutie návrhu.“.

Krajský súd formuloval názor, podľa ktorého „súd nie je viazaný uznesením podľa

, ak dodatočne vyjde najavo, že návrh treba zamietnuť. Základom

pre zamietnutie návrhu na umorenie akcií je to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno

a nesplnil základnú hmotnoprávnu podmienku umorovacieho konania, a síce preukázanie

straty alebo zničenia uvedených akcií; tieto skutočnosti nevyplývajú ani z obsahu spisu. ...

Pre záver o tom, že akcie sú stratené alebo zničené, nestačí to, že navrhovateľ nemôže

s nimi nakladať. Nemožno prisvedčiť navrhovateľovi ani v tvrdení, že zničenie alebo strata

akcií môžu byť vyslovené bez ohľadu na určenie vlastníctva. Umorenia listiny z dôvodu jej

straty, zničenia, sa s úspechom môže domáhať len ten, kto má na umorení listiny právny

záujem..., ktorý záujem sa preukazuje predovšetkým dokladom o vlastníctve listiny,

dokladom o práve s ňou nakladať, držať ju, a pod. Ako je uvedené vyššie, označené akcie

existujú v jej aktuálnej podobe, majú svojich vlastníkov; minimálne v dvoch prípadoch

došlo ku skartácii celej emisie cenných papierov s nahradením nových cenných papierov,

ktoré boli vydané svojím majiteľom. Vlastníctvo k sporným cenným papierom je sporné

doteraz...“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka odôvodňovala porušenie

označených práv a článkov tvrdením, že „Krajský súd potvrdením uznesenia

prvostupňového súdu nechal porušenie zásady rovnosti zbraní účastníkov konania v konaní

pred súdom prvého stupňa bez povšimnutia a sám svojim uznesením tento protiústavný stav

ešte väčšmi prehĺbil. Zároveň podľa názoru sťažovateľky uznesenie Krajského súdu trpí

nedostatkom odôvodnenia, ktoré by opodstatňovalo rozhodnutie potvrdiť už tak

nedostatočne odôvodnené uznesenie prvostupňového súdu.“.

V umorovacom konaní podľa sťažovateľky „umorovací edikt je verejnou listinou,

proti obsahu ktorej je prípustný dôkaz opaku. Predloženie listiny alebo podanie námietky

preto majú byť spôsobilé preukázať opak, t. j. skutočnosť, že listina nie je zničená ani nie je

stratená. Pozitívne zistená (dokázaná) má byť existencia a dostupnosť listiny, a nie jej strata

alebo zničenie. Zároveň k tomuto pozitívnemu zisteniu o existencii a dostupnosti listiny

nestačí len pochybnosť o tom, že listina nemusí byť stratená resp. zničená.“. Sťažovateľka

tvrdí, že okresný súd i krajský súd interpretovali „tak, že je potrebné preukázať

stratu alebo zničenie listiny a sťažovateľka dôkazné bremeno neuniesla. Avšak dôkazné

bremeno ťaží v konaní o umorenie toho, kto má listinu a predloží ju súdu, resp. podá

námietky. Tento ústavne neobhájiteľný presun dôkazného bremena na sťažovateľku ju

postavil do podstatne nevýhodnejšej pozície. Túto nevýhodnú pozíciu Krajský súd ešte

umocňuje tým, že od sťažovateľky požaduje, aby uviedla tiež či došlo k zničeniu alebo strate

akcií, spôsob, ako k zničeniu, resp. strate malo dôjsť a časové určenie zničenia alebo straty.

Sťažovateľka už z povahy veci, ale najmä v osobitných okolnostiach prípadu len

ťažko môže tvrdiť, či došlo k zničeniu alebo strate, keďže je logické, že ako stratené mohli

byť listinné akcie bez vedomia sťažovateľky aj zničené. Sťažovateľka pritom v návrhu, ako

aj v ďalších podaniach opakovane uviedla a preukázala, že jej bola odňatá možnosť s

listinou nakladať, v akom časovom období k tomu došlo a za akých okolností.“.

Naopak, krajský súd i okresný súd sa podľa sťažovateľky „javí byť voči účastníkovi,

ktorý podal námietky, ako aj voči tvrdenému držiteľovi akcií o poznanie zhovievavejší. Ich

tvrdenia v podstate v celosti prevzal do svojho rozhodnutia bez ohľadu na to, že tieto

tvrdenia neboli nijako preukázané, ba dokonca sťažovateľka v konaní predložila dôkazy,

ktoré tieto tvrdenia spochybňujú. V konaní o odvolaní sa Krajský súd zaoberal len dôkazmi

potenciálne svedčiacimi v neprospech sťažovateľky.“.

Dôkazy predložené a navrhnuté v umorovacom konaní emitentom nie sú podľa

sťažovateľky spôsobilé potvrdiť, že sporné akcie nie sú stratené ani zničené, pretože „zápis

v zozname akcionárov vedenom CDCP má len evidenčný charakter a nenadobúda sa ním

vlastníctvo akcií a navyše, takýto zápis nič nehovorí o fyzickej existencii listinných akcií.

Uznesenia MVZ rovnako nedokazujú, že k tzv. aktualizácii akcií skutočne došlo, o čom

svedčí aj fakt, že tieto uznesenia nasledovali v krátkej dobe po sebe, pričom z evidencie

Obchodného registra, ktorú si prvostupňový súd vyžiadal, nie je zrejmá žiadna aktualizácia

akcií. Práve naopak, prvostupňový súd spoločnosť K. S. I. spol. s r. o. vyzval na predloženie

akcií, ale táto ich počas celého konania nebola schopná predložiť. Z neznámych dôvodov

túto skutočnosť nechal prvostupňový súd a následne aj odvolací súd nepovšimnutú.“.

Sťažovateľka tiež namieta, že o dôkazoch, ktoré predložila, nie je v odôvodnení

uznesenia krajského súdu badateľná zmienka, „hoci dôvodom odvolania sťažovateľky bolo

o. i. nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností a

tiež to, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam“. Ďalej tvrdí, že v prvostupňovej fáze konania predložila „množstvo

dôkazov“, pričom okresný súd sa vyjadril len k jednému z nich (znalecký posudok)

a krajský súd sa „okrem odpovede správkyne konkurznej podstaty na výzvu sťažovateľky

nezaoberal žiadnym z... predložených dôkazov“. Tie „jednoznačne preukazujú“, že

štatutárne orgány emitenta i údajného vlastníka akcií „umorované akcie podľa vlastných

slov nikdy ani nevideli a nevedia, kde sa nachádzajú. To znamená, nikdy ich nemohli

nadobudnúť, nakoľko na ich prevod sa vyžaduje odovzdanie (tradícia) a nikdy nemohli byť

tieto akcie skartované ani nové akcie emitované, keďže nedošlo k ich protokolárnemu

odovzdaniu emitentovi.“. V tejto súvislosti sťažovateľka zdôraznila, že „hoci spoločnosť K.

S. I. spol. s r. o. tvrdí, že disponuje akýmisi aktualizovanými akciami, tieto nikdy

nepredložila, ba dokonca nepredložila ani zmluvu o prevode akcií, na základe ktorej by ich

mala nadobudnúť“.

Všeobecné súdy podľa sťažovateľky „nedostatkom odôvodnenia v otázke

nevykonania navrhovaných dôkazov nedokázali eliminovať prvky svojvôle a arbitrárnosti

v rozhodovaní... Ďalším aspektom nedostatku odôvodnenia v uznesení Krajského súdu... je

poukaz... na konanie o určení vlastníctva predmetných akcií, vedené na Okresnom súde

Bratislava V. V konaní pred všeobecnými súdmi tieto vôbec nevzali v úvahu, že konanie sa

nachádza v štádiu vrátenia veci na prvostupňový súd s jednoznačným právnym názorom

odvolacieho súdu o vlastníctve akcií svedčiacom v prospech sťažovateľky.“.

Účelom konania o umorení nie je podľa sťažovateľky „vyhlásenie listiny za stratenú

alebo zničenú, ale nahradenie listiny uznesením o umorení“. Ak potom „súd návrh

na umorenie zamietne z dôvodu pozitívneho zistenia, že listina nie je stratená ani zničená,

znamená to, že existuje a nič nebráni tomu, aby sa v konaní o určenie vlastníctva skúmalo,

kto je jej vlastníkom.

Ak naopak súd návrhu na umorenie vyhovie z dôvodu, že nebola pozitívne zistená

skutočnosť, že listina nie je stratená ani zničená, nemá to za dôsledok neexistenciu listiny,

ale jej existenciu v podobe uznesenia o umorení. V takom prípade rovnako nič nebráni

tomu, aby sa v konaní o určení vlastníctva skúmalo, kto je jej vlastníkom. Jednotlivé

konania si preto navzájom neodporujú a neprotirečia.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 37 ods. 2 Listiny,

SR v spojení s , , , ,

ods. 4 a c ods. 1 SR uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 30. júna 2011

v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 30. júna 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd

v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa c ods. 1 medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho

poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv

a slobôd.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd sa v prvom rade musel zaoberať jednoznačným ustálením základných

práv a slobôd, ktoré podľa názoru sťažovateľky mali byť označeným uznesením krajského

súdu porušené.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania.

Sťažovateľka vo svojom sťažnostnom petite navrhla okrem iného vyslovenie

porušenia jej základného práva zaručeného čl. 37 ods. 2 listiny, ktoré zaručuje každému

právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi

verejnej správy, a to od začiatku konania. V odôvodnení sťažnosti však porušenie tohto

základného práva nijako nezdôvodnila a ani skutkové či právne okolnosti jej kauzy

nenaznačujú, že by v konaní okresného súdu či krajského súdu otázka právnej pomoci bola

nastolená. Naopak, na viacerých miestach sťažnosti (s. 1, 2, 3) sťažovateľka naznačuje

porušenie základného práva zaručeného čl. 38 ods. 2 listiny.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyhodnotil formuláciu predloženého

sťažnostného návrhu ako obsahujúcu zrejmú chybu v písaní, keď namiesto porušenia

základného práva zaručeného čl. 37 ods. 2 listiny sťažovateľka má zjavne na mysli

porušenie základného práva zaručeného čl. 38 ods. 2 listiny.

2. Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu, základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom i práva na spravodlivé súdne konanie

ústavný súd posudzoval v rámci predbežného prerokovania sťažnosti spolu. Vyplýva to z už

judikovaných právnych záverov, podľa ktorých formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Okrem toho podľa stabilnej rozhodovacej praxe ústavného súdu je čl. 46 ods. 1

primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“

do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu,

zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy normujúcich rámec, v ktorom je

možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa má kľúčové postavenie

medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy nazvanom „Právo

na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až čl. 50) a jeho ochrana v zásade predchádza

ochrane priznanej prostredníctvom ďalších práv ustanovených v tomto oddiele .

Na základe vzájomnej súvzťažnosti medzi týmito základnými právami možno dospieť

v konkrétnom prípade aj k záveru, podľa ktorého závažné porušenie niektorého

zo základných práv ustanovených v až má za následok aj porušenie

iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy (napr.

).

Základnou sťažnostnou námietkou bol sťažovateľkin názor o porušení princípu

rovnosti zbraní napadnutým uznesením krajského súdu. Porušenie tohto princípu

v okolnostiach posudzovaného prípadu môže znamenať nielen porušenie čl. 46 ods. 1

či dohovoru, ale bezpochyby i základného práva podľa

listiny.

2.1 Sťažovateľka porušenie všetkých svojich označených práv (ako to vyplýva zo s. 3

odôvodnenia jej sťažnosti) vidí v prvom rade v tom, že krajský súd „potvrdením uznesenia

prvostupňového súdu nechal porušenie zásady rovnosti zbraní účastníkov konania v konaní

pred súdom prvého stupňa bez povšimnutia a sám svojim uznesením tento protiústavný stav

ešte väčšmi prehĺbil“.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

2.2 Ústavný súd opakovane vyslovil, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí

predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý

proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda aj právo na určitú kvalitu

súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany (napr. ).

Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v súvislosti

s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnej

judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predložiť

svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr. v prípade Beer

proti Rakúsku, 2004, či Baumann proti Rakúsku, 2001, ďalej Dombo Beheer B. V. proti

Holandsku, 1993, Ankerl proti Švajčiarsku, 1996, Komanický proti Slovensku, 2002).

2.3 Prvým dôvodom porušenia princípu rovnosti zbraní bol podľa sťažovateľky záver

krajského (i okresného) súdu, že v konaní o umorení listiny musí navrhovateľ preukázať

stratu alebo zničenie listiny. Sťažovateľka je naopak toho názoru, že po vydaní tzv.

umorovacieho ediktu, ktorý je verejnou listinou pripúšťajúcou dôkaz opaku, „dôkazné

bremeno ťaží v konaní o umorenie toho, kto má listinu a predloží ju súdu, resp. podá

námietky“.

Konanie o umorení listiny podľa ustanovení a nasledujúcich má

nesporový charakter. Účelom tohto konania nemôže byť riešenie sporov týkajúcich sa práv

k listine, prípadne práv vyplývajúcich z listiny, o ktorej umorenie ide. Inými slovami, ak

navrhovateľ v konaní o umorenie listiny predloží príslušnému všeobecnému súdu perfektný

návrh a v priebehu konania nevyjdú najavo žiadne skutočnosti spôsobilé relevantne

spochybniť tvrdenú stratu alebo zničenie dotknutej listiny, potom konajúci všeobecný súd

listinu vyhlási za umorenú. Akonáhle však v umorovacom konaní, a to predovšetkým

v dôsledku uplatnenia prihlášky alebo podania námietky na základe vydaného

umorovacieho ediktu vyjdú najavo právne významné (teda nielen tvrdené, ale aj

preukázané) pochybnosti o strate alebo zničení listiny, ktorých odstránenie by konanie

o umorení listiny pretransformovalo do roviny sporového konania, všeobecný súd musí

návrh na umorenie listiny zamietnuť, pretože v takom prípade spor treba riešiť

v „klasickom“ sporovom konaní podľa alebo c) . O rovnakú situáciu

podľa názoru ústavného súdu ide aj v prípade sťažovateľky.

Z príloh sťažnosti tvorených viacerými procesnými úkonmi sťažovateľky

v umorovacom konaní okresného súdu zreteľne vyplýva vzájomné prelínanie sa tvrdenia

straty (prípadne zničenia) akcií s argumentovaním sťažovateľky v prospech jej vlastníckeho

práva k dotknutým akciám. Naznačil to i okresný súd, keď v odôvodnení svojho

zamietavého uznesenia uviedol, že „navrhovateľ sa ďalej vo svojich podaniach opiera iba

o skutočnosť, že je vlastníkom uvedených akcií a že k prevodu akcií došlo podvodným

konaním členov predstavenstva...“. Zreteľne sa tu teda črtá snaha sťažovateľky vyriešiť

prostredníctvom umorovacieho konania problém vlastníckeho práva k sporným akciám.

Nakoniec, z obsahu sťažnosti i z jej príloh vyplýva, že súčasne na Okresnom súde

Bratislava V prebieha sporové konanie pod sp. zn. o určenie vlastníckeho

práva k predmetným akciám, v ktorom je sťažovateľka žalobkyňou. Ak by teda okresný súd

bol vyhlásil sporné listinné akcie za umorené, jeho uznesenie by slúžilo sťažovateľke

na uplatňovanie všetkých práv plynúcich z vlastníctva týchto akcií (ide totiž

o materializované cenné papiere) a materiálne by tak (minimálne dočasne) vyriešilo spor

o vlastnícke právo k akciám. To všetko v konaní, ktoré svojím účelom i tomu

zodpovedajúcimi procesnými prostriedkami nie je povolané na riešenie vlastníckych sporov.

Preto ak oba konajúce všeobecné súdy vyhodnotili dôkaznú situáciu v predmetnom konaní

tak, že sťažovateľke sa nepodarilo preukázať stratu alebo zničenie listinných akcií, nemožno

ich záverom z ústavno-právneho hľadiska nič vytknúť.

Zo sťažovateľkinej argumentácie implicitne vyplýva názor, podľa ktorého okresný

súd a následne i krajský súd mohli námietkovú argumentáciu emitenta akceptovať

a stelesniť v zamietavom rozhodnutí len za podmienky, že by sa predloženými dôkazmi

emitentovi podarilo takpovediac rukolapne preukázať, že sporné akcie nie sú stratené alebo

zničené. K tomu ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v každom civilnom súdnom

konaní je konajúci súd povinný o návrhu navrhovateľa rozhodnúť, a to aj vtedy ak sa v ňom

vyskytne stav dôkaznej núdze u oboch účastníkov. Je vylúčené, aby z takéhoto dôvodu

všeobecný súd o podanom návrhu nerozhodol. Dopustil by sa tým závažného pochybenia

označovaného ako odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), ktoré predstavuje

porušenie základného práva účastníka konania na súdnu ochranu. Preto aj v prípade,

ak predložené a vykonané dôkazy nesvedčia jednoznačne pre žiadneho účastníka konania,

musí sa všeobecný súd svojím rozhodnutím k jednému z účastníkov konania prikloniť

a vyhodnotiť ním predložené a navrhnuté dôkazy ako spôsobilé privodiť mu v konaní

úspech.

Je evidentné, že v posudzovanom konaní pred okresným súdom a neskôr i pred

krajským súdom sa sťažovateľke nepodarilo jednoznačne preukázať stratu sporných akcií.

Pri akceptácii ustáleného teoretického názoru, na ktorý poukázala sťažovateľka a z ktorého

vychádzal i okresný súd a po ňom krajský súd, že stratou umorovanej listiny sa rozumie

nemožnosť doterajšieho držiteľa nakladať s ňou a odňatie možnosti opätovne ju

nadobudnúť, je zreteľné, že sťažovateľke sa nepodarilo bez pochybností vylúčiť možnosť

opätovného nadobudnutia akcií, a to zvlášť v situácii, keď emitent predložil, resp. navrhol

dôkazy spochybňujúce ich stratu (napriek tomu, že ani tieto protidôkazy jednoznačne

nevyvracujú možnú stratu akcií). Ak v tejto situácii oba súdy zistili, že paralelne prebieha

konanie o určení vlastníckeho práva k akciám, správne zamietli návrh na umorenie akcií,

pretože v prípade vydania uznesenia o umorení by sa právna neistota účastníkov dotknutých

právnych vzťahov vzhľadom na účinky umorenia ( ) mohla ešte viac prehĺbiť.

Navyše, v sporovom konaní o určení vlastníckeho práva k akciám má konajúci súd väčší

priestor na čo najúplnejšie objasnenie relevantného skutkového stavu, pričom rozhodnutie

v tomto konaní môže v konečnom dôsledku na základe ďalšej (reivindikačnej) žaloby viesť

i k uplatneniu nároku sťažovateľky na vydanie predmetných listinných akcií.

2.4 Ak za týchto okolností okresný súd nepovažoval za potrebné vykonať dôkaz

znaleckým posudkom predloženým sťažovateľkou, ktorý preukazoval podvodné konanie

JUDr. M. B. pri zmluvnom prevode sporných akcií, treba tento jeho postup hodnotiť ako

dôsledok rešpektovania účelu konania o umorenie listiny, pretože predmetný znalecký

posudok preukazoval absolútnu neplatnosť konkretizovanej zmluvy o prevode listinných

akcií, a nie ich prípadnú stratu alebo zničenie. Teda ani druhý dôvod, ktorý mal založiť

sťažovateľkou tvrdené porušenie rovnosti zbraní (nevykonanie navrhnutých dôkazov),

nepovažuje ústavný súd za relevantný. Všeobecný súd nie je povinný vykonať každý

navrhnutý dôkaz ( druhá veta ) a okresný súd k navrhovanému znaleckému

posudku uviedol, že „určenie či došlo k podvodu súd nemôže v umorovacom konaní

skúmať“. Krajský súd potom správne zhodnotil, že „so všetkými námietkami, pre vec

relevantnými, navrhovateľa sa súd prvého stupňa v napadnutom uznesení vyporiadal.

Dôvody odvolateľa uvádzané v odvolaní nemali preto v prejednávanej veci právny

význam.“.

2.5 Ústavný súd sa taktiež nestotožňuje s členením konania o umorení listiny

do dvoch etáp, a to etapy pred vydaním umorovacieho ediktu a etapy po jeho vydaní.

Nemožno akceptovať sťažovateľkin záver, že umorovací edikt predstavuje vo forme

verejnej listiny stelesnený skutkový záver všeobecného súdu o strate alebo zničení

umorovanej listiny vyvrátiteľný už len protidôkazom. Zmyslom umorovacieho ediktu je

výlučne vyzvať toho, kto má listinu, aby sa v stanovenej lehote od vydania ediktu prihlásil

na súde, ktorý uznesenie vydal, a podľa možností predložil listinu alebo aby podal proti

návrhu námietky ( ). Umorovací edikt tak má napomôcť čo

najobjektívnejšiemu zisteniu skutočností významných pre rozhodnutie o návrhu

na umorenie listiny. V žiadnom prípade preto nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky

prezentovaným už v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, podľa ktorého ak

navrhovateľ „návrh na umorenie podá, možno predpokladať, že listina je skutočne stratená

alebo zničená. Tento predpoklad sa naplní, keď súd v prvom štádiu konania nezamietne

návrh a vydá umorovací edikt.“.

2.6 K porušeniu označených základných práv sťažovateľky malo dôjsť podľa jej

tvrdenia aj tým, že „uznesenie Krajského súdu trpí nedostatkom odôvodnenia, ktoré by

opodstatňovalo rozhodnutie potvrdiť už tak nedostatočne odôvodnené uznesenie

prvostupňového súdu“.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne

vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený

skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd pritom nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

V odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia krajský súd vyhodnotil dôkazy

predložené sťažovateľkou (oznámenie správcu konkurznej podstaty o tom, že sa u emitenta

požadované listinné akcie nenachádzajú), dôkazy, ktoré si obstaral okresný súd

v prvostupňovej fáze konania (zápisnica z konania valného zhromaždenia emitenta),

i tvrdenia emitenta. Z ich vzájomného porovnania krajský súd vyvodil zreteľný záver, podľa

ktorého „navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nesplnil základnú hmotnoprávnu

podmienku umorovacieho konania, a síce preukázanie straty alebo zničenia uvedených

akcií; tieto skutočnosti nevyplývajú ani z obsahu spisu. ... Pre záver o tom, že akcie sú

stratené alebo zničené, nestačí to, že navrhovateľ nemôže s nimi nakladať.“. Krajský súd

zaujal i celkom jasný postoj k problému možnej etapizácie konania o umorení listiny, ktorú

naznačila sťažovateľka v odvolaní. S formulovanými názormi sa ústavný súd na základe

oboznámenia sa s odôvodnením sťažnosti i s jej prílohami stotožňuje, čo vyplýva

z argumentácie uvedenej v bode 2.3 a 2.5 tejto časti odôvodnenia. Krajský súd teda dal

odpoveď na všetky zásadné otázky súvisiace s poskytovaním právnej ochrany

sťažovateľkou uplatnenému právu, čím učinil zadosť požiadavke na kvalitu odôvodnenia

súdneho rozhodnutia do tej miery, aká je vyžadovaná i

dohovoru.

2.7 V naznačených súvislostiach nie je možné podľa názoru ústavného súdu hodnotiť

právne a skutkové závery krajského súdu ako signalizujúce taký stupeň arbitrárnosti

či zjavnej neodôvodnenosti, ktorý by mal negatívny dopad na označené základné práva

sťažovateľky, prípadne na jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. ,

, ). Rovnako odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského

súdu na prvý pohľad nesignalizuje nedostatky v odôvodnení, ktoré by po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie mohli viesť ku konštatovaniu porušenia sťažovateľkinho základného

práva na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie.

3. Ustanovenia , , a , ktorých

porušenie napadnutým uznesením krajského súdu navrhla sťažovateľka taktiež vysloviť,

majú charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky

orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní (napr. ),

a neformulujú žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd

nemôže v konaní podľa vysloviť ich porušenie (napr.

). Rovnako tak má charakter generálneho

interpretačného princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej rozhodovacej

činnosti (m. m. ). Ten istý záver platí aj o c ods. 1 . V tejto časti

je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená.

4. Keďže ústavný súd nezistil existenciu ústavne relevantnej súvislosti medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a označenými právami sťažovateľky, odmietol

sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012