Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)III. ÚS 66/2012
PDF · 293.75 KB
No categories available
III. ÚS 66/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou
A., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. Š., vo veci namietaného
porušenia základných práv zaručených čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2,
čl. 2 ods. 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD 22/2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti F., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti F., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom zaručeného čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 152
ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy a porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
16 CoD 22/2011-353 z 30. júna 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom zo 4. septembra 2007
domáhala v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 1 UL 4/2007 vyhlásenia 5 690 kusov hromadných akcií na meno vydaných
20. novembra 2000 spoločnosťou S., a. s., R. (ďalej len „emitent“), za umorené. Svoj návrh
odôvodnila tvrdením, že vlastníkom predmetných akcií sa stala v dôsledku ich postupných
prevodov rubopisom. Akcie boli uložené v trezore emitenta až do vyhlásenia konkurzu
24. novembra 2005. Sťažovateľka 29. mája 2007 písomne požiadala správcu konkurznej
podstaty emitenta o vydanie akcií. Správca konkurznej podstaty jej oznámil, že predmetné
akcie sa u emitenta nenachádzajú.
Okresný súd uznesením č. k. 1 UL 4/2007-168 z 26. januára 2009 vydal podľa
§ 185m ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“) výzvu, tzv. umorovací edikt. Emitent podaním z 9. marca 2009
podal proti umoreniu akcií námietky, pretože podľa jeho názoru sťažovateľka nepreukázala,
či došlo ku strate alebo zničeniu akcií. Podľa emitenta akcie existujú a majú svojich
vlastníkov.
Okresný súd uznesením č. k. 1 UL 4/2007-317 z 25. októbra 2010 návrh
sťažovateľky zamietol, pretože „vykonaným dokazovaním mal... za preukázané, že
navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nesplnil základnú hmotnoprávnu podmienku
umorovacieho konania a to preukázanie straty alebo zničenia uvedených akcií. Navrhovateľ
nepreukázal, či došlo ku strate alebo zničeniu predmetnej listiny, neoznačil ani spôsob
akým došlo k strate alebo zničeniu ani nevymedzil časové určenie straty alebo zničenia...
Navrhovateľ sa ďalej vo svojich podaniach opiera iba o skutočnosť, že je vlastníkom
uvedených akcií a že k prevodu akcií došlo podvodným konaním členov predstavenstva,
avšak ničím nepreukazuje stratu alebo zničenie akcií. Určenie vlastníctva alebo určenie či
došlo k podvodu súd nemôže v umorovacom konaní skúmať. Súd sa v konaní o umorení
obmedzuje len na zistenie, či listina, ktorej umorenie bolo navrhnuté, bola vystavená, alebo
či je stratená alebo zničená. Nakoľko súd v konaní nemal za preukázané, že by došlo
k strate alebo zničeniu akcií spoločnosti S. a. s. (výpis z CDCP, Zápisnica z Valného
zhromaždenia zo dňa 15.6.2007 o emitovaní všetkých akcií, vyhlásenie emitenta, že cenné
papiere existujú) a zároveň sa na Okresnom súde Bratislava 5 vedie spor o určenie
vlastníctva k akciám spoločnosti S. a. s., čo tiež podporuje názor, že akcie nie sú stratené
alebo zničené, súd v súlade s ustanovením § 185m ods. 1 O. s. p. návrh na umorenie
zamietol.“.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. V ňom poukázala
na § 185r ods. 1 OSP, z ktorého podľa jej názoru vyplýva, že ak okresný súd v jednoročnej
lehote podľa § 185m ods. 2 OSP návrh na umorenie nezamietol, „bol povinný vyhlásiť
akcie na ďalší návrh podaný dňa 3.2.2010 za umorené“. Okresný súd tak neurobil, a preto
„konal mimo medzí zákona“.
Sťažovateľka ďalej namietala, že nebola povinná označiť spôsob straty alebo
zničenia akcií ani časové určenie, kedy došlo ku strate alebo k zničeniu, pretože
z ustanovenia § 185l OSP jej taká povinnosť nevyplýva. Napriek tomu sťažovateľka
v návrhu na umorenie uviedla, že „akcie sa nachádzali v trezore“ emitenta, pričom bol naň
„vyhlásený konkurz a dňa 13.6.2007 správkyňa konkurznej podstaty úpadcu navrhovateľovi
oznámila, že predmetné akcie sa v trezore nenachádzajú. Je zrejmé, že v tomto období
navrhovateľ prišil o listinu v dôsledku vlámania neznámym páchateľom (tieto okolnosti
navrhovateľ uvádzal v jednotlivých podaniach, najmä v návrhu na umorenie zo dňa
4.9.2007 a ďalšom návrhu zo dňa 3.2.2010).“.
Podľa názoru sťažovateľky prezentovaného v jej odvolaní „navrhovateľ nemá dôvod
umoriť listinu, pokiaľ má možnosť predložiť na uplatnenie práva jej originál, ktorý nie je
stratený ani zničený. Ak teda návrh na umorenie podá, možno predpokladať, že listina je
skutočne stratená alebo zničená. Tento predpoklad sa naplní, keď súd v prvom štádiu
konania nezamietne návrh a vydá umorovací edikt.“. Okresný súd tak urobil, a preto podľa
sťažovateľky „nemal za to, že by umorované akcie neboli vystavené alebo stratené ani
zničené, inak by bol povinný návrh zamietnuť“.
Okresný súd podľa sťažovateľky taktiež nemohol návrh na umorenie „zamietnuť
v súlade s ustanovením § 185m ods. 1 OSP. Zamietnuť návrh na základe tohto ustanovenia
môže súd len v štádiu pred vydaním... umorovacieho ediktu. V štádiu po vydaní ediktu súd
zamietne návrh len na základe ustanovenia § 185q, t. j. po predložení umorovanej listiny
alebo podaní námietok dokazujúcich, že nedošlo ku strate ani k zničeniu listiny v zákonom
stanovenej lehote. Ak lehota uplynie a súd návrh nezamietne, po podaní ďalšieho návrhu
vyhlási listiny za umorené.“.
Sťažovateľka tiež dôvodila, že jej „bolo znemožnené s akciami nakladať a akcie
opätovne nadobudnúť, bola“ jej „odňatá možnosť uplatniť z listiny práva. Tento stav
naďalej pretrváva, preto... akcie sa považujú za stratené. O strate svedčí... aj neschopnosť
údajného vlastníka akcií spoločnosť K. S. I. spol. s r. o. predložiť na výzvu akcie súdu
a svedčia o tom aj navrhovateľom predložené zápisnice z výsluchu svedkov pred Úradom
boja proti organizovanej kriminalite v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-29/BOK-B-2008,
ktoré dokazujú, že svedkovia (štatutárni zástupcovia emitenta... a údajného vlastníka akcií
K.S. I. spol. s r. o.) umorované akcie nikdy nevideli a nevedia, kde sa nachádzajú.“.
Ani zápisnica z valného zhromaždenia emitenta, počas ktorého bola predstavenstvu
emitenta uložená povinnosť emitovať najneskôr do 1. júla 2007 „aktualizované akcie
spoločnosti S. a. s.“, podľa sťažovateľky „nedokazuje, že došlo ku skartácii umorovaných
akcií a jednak ani nedokazuje, že došlo k emisii nových akcií. ... Zaujímavé je tiež to, že kým
spoločnosť K. S. I. spol. s r. o. uviedla, že k skartácii došlo v roku 2005, uznesenie MVZ
pochádza z roku 2007. ďalšou zaujímavosťou je, že boli údajne skartované akcie, ktoré
štatutári nikdy nevideli.
Okresný súd však aj napriek tomu dospel k názoru, že akcie nie sú ani stratené a ani
zničené. Pokiaľ teda nie sú zničené, ako mohli byť skartované? A ak sú skartované, ako
môžu existovať?“. Aj výpis z Centrálneho depozitára cenných papierov podľa sťažovateľky
„plní len evidenčnú funkciu a nijako nedokazuje vlastníctvo, existenciu, stratu alebo
zničenie akcií“. Práve opak má dokazovať znalecký posudok, ktorým sa okresný súd
odmietol zaoberať s odôvodnením, že v umorovacom konaní nemôže skúmať otázku
vlastníckeho práva k akciám ani či došlo k spáchaniu trestného činu podvodu.
O odvolaní sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 16 CoD 22/2011-353 z 30. júna
2011 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
Podľa názoru krajského súdu umoreniu sporných akcií bránili „rozhodujúce právne
skutočnosti, a síce navrhovateľ presne neoznačil stratu, zničenie akcií, teda kedy, ako došlo
k zničeniu akcií, resp. pri akej príležitosti sa stratili, kedy, ako sa o tom dozvedel. Vychádza
len z oznámenia správkyne konkurznej podstaty..., ktorá ale vôbec neuviedla, že akcie sú
stratené, resp. zničené;... V konaní naviac bolo preukázané, z vyjadrenia samotnej
spoločnosti S..., že predmetné akcie existujú v jej aktuálnej podobe a majú svojich
vlastníkov. Na základe rozhodnutí MVZ emitenta došlo minimálne v dvoch prípadoch
ku skartácii celej emisie cenných papierov s nahradením nových cenných papierov, ktoré
boli vydané svojím majiteľom. Vlastníctvo k daným cenným papierom je sporné doteraz,
keďže na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. 23 Cb 137/2007 prebieha konanie,
v ktorom sa rieši vlastnícke právo k cenným papierom. Všetky tieto skutočnosti vyšli najavo
až po vydaní uznesenia súdu prvého stupňa dňa 26.1.2009, č. k. 1 UL 4/2007-168... Pred
daným rozhodnutím nebol preukázané, navrhovateľ ani netvrdil, žeby boli splnené
podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 185m ods. 1 O. s. p. (žeby dané akcie neboli
vystavené, žeby neboli stratené, ani zničené), a teda žeby už tieto skutočnosti odôvodňovali
zamietnutie návrhu.“.
Krajský súd formuloval názor, podľa ktorého „súd nie je viazaný uznesením podľa
§ 185m ods. 2 O. s. p., ak dodatočne vyjde najavo, že návrh treba zamietnuť. Základom
pre zamietnutie návrhu na umorenie akcií je to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno
a nesplnil základnú hmotnoprávnu podmienku umorovacieho konania, a síce preukázanie
straty alebo zničenia uvedených akcií; tieto skutočnosti nevyplývajú ani z obsahu spisu. ...
Pre záver o tom, že akcie sú stratené alebo zničené, nestačí to, že navrhovateľ nemôže
s nimi nakladať. Nemožno prisvedčiť navrhovateľovi ani v tvrdení, že zničenie alebo strata
akcií môžu byť vyslovené bez ohľadu na určenie vlastníctva. Umorenia listiny z dôvodu jej
straty, zničenia, sa s úspechom môže domáhať len ten, kto má na umorení listiny právny
záujem..., ktorý záujem sa preukazuje predovšetkým dokladom o vlastníctve listiny,
dokladom o práve s ňou nakladať, držať ju, a pod. Ako je uvedené vyššie, označené akcie
existujú v jej aktuálnej podobe, majú svojich vlastníkov; minimálne v dvoch prípadoch
došlo ku skartácii celej emisie cenných papierov s nahradením nových cenných papierov,
ktoré boli vydané svojím majiteľom. Vlastníctvo k sporným cenným papierom je sporné
doteraz...“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka odôvodňovala porušenie
označených práv a článkov ústavy tvrdením, že „Krajský súd potvrdením uznesenia
prvostupňového súdu nechal porušenie zásady rovnosti zbraní účastníkov konania v konaní
pred súdom prvého stupňa bez povšimnutia a sám svojim uznesením tento protiústavný stav
ešte väčšmi prehĺbil. Zároveň podľa názoru sťažovateľky uznesenie Krajského súdu trpí
nedostatkom odôvodnenia, ktoré by opodstatňovalo rozhodnutie potvrdiť už tak
nedostatočne odôvodnené uznesenie prvostupňového súdu.“.
V umorovacom konaní podľa sťažovateľky „umorovací edikt je verejnou listinou,
proti obsahu ktorej je prípustný dôkaz opaku. Predloženie listiny alebo podanie námietky
preto majú byť spôsobilé preukázať opak, t. j. skutočnosť, že listina nie je zničená ani nie je
stratená. Pozitívne zistená (dokázaná) má byť existencia a dostupnosť listiny, a nie jej strata
alebo zničenie. Zároveň k tomuto pozitívnemu zisteniu o existencii a dostupnosti listiny
nestačí len pochybnosť o tom, že listina nemusí byť stratená resp. zničená.“. Sťažovateľka
tvrdí, že okresný súd i krajský súd interpretovali § 185q OSP „tak, že je potrebné preukázať
stratu alebo zničenie listiny a sťažovateľka dôkazné bremeno neuniesla. Avšak dôkazné
bremeno ťaží v konaní o umorenie toho, kto má listinu a predloží ju súdu, resp. podá
námietky. Tento ústavne neobhájiteľný presun dôkazného bremena na sťažovateľku ju
postavil do podstatne nevýhodnejšej pozície. Túto nevýhodnú pozíciu Krajský súd ešte
umocňuje tým, že od sťažovateľky požaduje, aby uviedla tiež či došlo k zničeniu alebo strate
akcií, spôsob, ako k zničeniu, resp. strate malo dôjsť a časové určenie zničenia alebo straty.
Sťažovateľka už z povahy veci, ale najmä v osobitných okolnostiach prípadu len
ťažko môže tvrdiť, či došlo k zničeniu alebo strate, keďže je logické, že ako stratené mohli
byť listinné akcie bez vedomia sťažovateľky aj zničené. Sťažovateľka pritom v návrhu, ako
aj v ďalších podaniach opakovane uviedla a preukázala, že jej bola odňatá možnosť s
listinou nakladať, v akom časovom období k tomu došlo a za akých okolností.“.
Naopak, krajský súd i okresný súd sa podľa sťažovateľky „javí byť voči účastníkovi,
ktorý podal námietky, ako aj voči tvrdenému držiteľovi akcií o poznanie zhovievavejší. Ich
tvrdenia v podstate v celosti prevzal do svojho rozhodnutia bez ohľadu na to, že tieto
tvrdenia neboli nijako preukázané, ba dokonca sťažovateľka v konaní predložila dôkazy,
ktoré tieto tvrdenia spochybňujú. V konaní o odvolaní sa Krajský súd zaoberal len dôkazmi
potenciálne svedčiacimi v neprospech sťažovateľky.“.
Dôkazy predložené a navrhnuté v umorovacom konaní emitentom nie sú podľa
sťažovateľky spôsobilé potvrdiť, že sporné akcie nie sú stratené ani zničené, pretože „zápis
v zozname akcionárov vedenom CDCP má len evidenčný charakter a nenadobúda sa ním
vlastníctvo akcií a navyše, takýto zápis nič nehovorí o fyzickej existencii listinných akcií.
Uznesenia MVZ rovnako nedokazujú, že k tzv. aktualizácii akcií skutočne došlo, o čom
svedčí aj fakt, že tieto uznesenia nasledovali v krátkej dobe po sebe, pričom z evidencie
Obchodného registra, ktorú si prvostupňový súd vyžiadal, nie je zrejmá žiadna aktualizácia
akcií. Práve naopak, prvostupňový súd spoločnosť K. S. I. spol. s r. o. vyzval na predloženie
akcií, ale táto ich počas celého konania nebola schopná predložiť. Z neznámych dôvodov
túto skutočnosť nechal prvostupňový súd a následne aj odvolací súd nepovšimnutú.“.
Sťažovateľka tiež namieta, že o dôkazoch, ktoré predložila, nie je v odôvodnení
uznesenia krajského súdu badateľná zmienka, „hoci dôvodom odvolania sťažovateľky bolo
o. i. nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností a
tiež to, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam“. Ďalej tvrdí, že v prvostupňovej fáze konania predložila „množstvo
dôkazov“, pričom okresný súd sa vyjadril len k jednému z nich (znalecký posudok)
a krajský súd sa „okrem odpovede správkyne konkurznej podstaty na výzvu sťažovateľky
nezaoberal žiadnym z... predložených dôkazov“. Tie „jednoznačne preukazujú“, že
štatutárne orgány emitenta i údajného vlastníka akcií „umorované akcie podľa vlastných
slov nikdy ani nevideli a nevedia, kde sa nachádzajú. To znamená, nikdy ich nemohli
nadobudnúť, nakoľko na ich prevod sa vyžaduje odovzdanie (tradícia) a nikdy nemohli byť
tieto akcie skartované ani nové akcie emitované, keďže nedošlo k ich protokolárnemu
odovzdaniu emitentovi.“. V tejto súvislosti sťažovateľka zdôraznila, že „hoci spoločnosť K.
S. I. spol. s r. o. tvrdí, že disponuje akýmisi aktualizovanými akciami, tieto nikdy
nepredložila, ba dokonca nepredložila ani zmluvu o prevode akcií, na základe ktorej by ich
mala nadobudnúť“.
Všeobecné súdy podľa sťažovateľky „nedostatkom odôvodnenia v otázke
nevykonania navrhovaných dôkazov nedokázali eliminovať prvky svojvôle a arbitrárnosti
v rozhodovaní... Ďalším aspektom nedostatku odôvodnenia v uznesení Krajského súdu... je
poukaz... na konanie o určení vlastníctva predmetných akcií, vedené na Okresnom súde
Bratislava V. V konaní pred všeobecnými súdmi tieto vôbec nevzali v úvahu, že konanie sa
nachádza v štádiu vrátenia veci na prvostupňový súd s jednoznačným právnym názorom
odvolacieho súdu o vlastníctve akcií svedčiacom v prospech sťažovateľky.“.
Účelom konania o umorení nie je podľa sťažovateľky „vyhlásenie listiny za stratenú
alebo zničenú, ale nahradenie listiny uznesením o umorení“. Ak potom „súd návrh
na umorenie zamietne z dôvodu pozitívneho zistenia, že listina nie je stratená ani zničená,
znamená to, že existuje a nič nebráni tomu, aby sa v konaní o určenie vlastníctva skúmalo,
kto je jej vlastníkom.
Ak naopak súd návrhu na umorenie vyhovie z dôvodu, že nebola pozitívne zistená
skutočnosť, že listina nie je stratená ani zničená, nemá to za dôsledok neexistenciu listiny,
ale jej existenciu v podobe uznesenia o umorení. V takom prípade rovnako nič nebráni
tomu, aby sa v konaní o určení vlastníctva skúmalo, kto je jej vlastníkom. Jednotlivé
konania si preto navzájom neodporujú a neprotirečia.“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 37 ods. 2 Listiny,
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 1ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 152
ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 30. júna 2011
v konaní vedenom pod sp. zn. 16CoD/22/2011 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 30. júna 2011 v konaní vedenom pod
sp. zn. 16CoD/22/2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd
v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho
poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv
a slobôd.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Ústavný súd sa v prvom rade musel zaoberať jednoznačným ustálením základných
práv a slobôd, ktoré podľa názoru sťažovateľky mali byť označeným uznesením krajského
súdu porušené.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania.
Sťažovateľka vo svojom sťažnostnom petite navrhla okrem iného vyslovenie
porušenia jej základného práva zaručeného čl. 37 ods. 2 listiny, ktoré zaručuje každému
právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi
verejnej správy, a to od začiatku konania. V odôvodnení sťažnosti však porušenie tohto
základného práva nijako nezdôvodnila a ani skutkové či právne okolnosti jej kauzy
nenaznačujú, že by v konaní okresného súdu či krajského súdu otázka právnej pomoci bola
nastolená. Naopak, na viacerých miestach sťažnosti (s. 1, 2, 3) sťažovateľka naznačuje
porušenie základného práva zaručeného čl. 38 ods. 2 listiny.
Z uvedených dôvodov ústavný súd vyhodnotil formuláciu predloženého
sťažnostného návrhu ako obsahujúcu zrejmú chybu v písaní, keď namiesto porušenia
základného práva zaručeného čl. 37 ods. 2 listiny sťažovateľka má zjavne na mysli
porušenie základného práva zaručeného čl. 38 ods. 2 listiny.
2. Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu, základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom i práva na spravodlivé súdne konanie
ústavný súd posudzoval v rámci predbežného prerokovania sťažnosti spolu. Vyplýva to z už
judikovaných právnych záverov, podľa ktorých formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru
(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Okrem toho podľa stabilnej rozhodovacej praxe ústavného súdu je čl. 46 ods. 1
ústavy primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“
do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu,
zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy normujúcich rámec, v ktorom je
možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má kľúčové postavenie
medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo
na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až čl. 50) a jeho ochrana v zásade predchádza
ochrane priznanej prostredníctvom ďalších práv ustanovených v tomto oddiele ústavy.
Na základe vzájomnej súvzťažnosti medzi týmito základnými právami možno dospieť
v konkrétnom prípade aj k záveru, podľa ktorého závažné porušenie niektorého
zo základných práv ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy má za následok aj porušenie
iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (napr.
Základnou sťažnostnou námietkou bol sťažovateľkin názor o porušení princípu
rovnosti zbraní napadnutým uznesením krajského súdu. Porušenie tohto princípu
v okolnostiach posudzovaného prípadu môže znamenať nielen porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy či čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale bezpochyby i základného práva podľa čl. 38 ods. 2
listiny.
2.1 Sťažovateľka porušenie všetkých svojich označených práv (ako to vyplýva zo s. 3
odôvodnenia jej sťažnosti) vidí v prvom rade v tom, že krajský súd „potvrdením uznesenia
prvostupňového súdu nechal porušenie zásady rovnosti zbraní účastníkov konania v konaní
pred súdom prvého stupňa bez povšimnutia a sám svojim uznesením tento protiústavný stav
ešte väčšmi prehĺbil“.
Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,
ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
2.2 Ústavný súd opakovane vyslovil, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí
predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý
proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. I. ÚS 230/03).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda aj právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie
kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania
mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na „protiargumenty“ protistrany (napr. IV. ÚS 259/2011).
Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v súvislosti
s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnej
judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predložiť
svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr. v prípade Beer
proti Rakúsku, 2004, či Baumann proti Rakúsku, 2001, ďalej Dombo Beheer B. V. proti
Holandsku, 1993, Ankerl proti Švajčiarsku, 1996, Komanický proti Slovensku, 2002).
2.3 Prvým dôvodom porušenia princípu rovnosti zbraní bol podľa sťažovateľky záver
krajského (i okresného) súdu, že v konaní o umorení listiny musí navrhovateľ preukázať
stratu alebo zničenie listiny. Sťažovateľka je naopak toho názoru, že po vydaní tzv.
umorovacieho ediktu, ktorý je verejnou listinou pripúšťajúcou dôkaz opaku, „dôkazné
bremeno ťaží v konaní o umorenie toho, kto má listinu a predloží ju súdu, resp. podá
námietky“.
Konanie o umorení listiny podľa ustanovení § 185i a nasledujúcich OSP má
nesporový charakter. Účelom tohto konania nemôže byť riešenie sporov týkajúcich sa práv
k listine, prípadne práv vyplývajúcich z listiny, o ktorej umorenie ide. Inými slovami, ak
navrhovateľ v konaní o umorenie listiny predloží príslušnému všeobecnému súdu perfektný
návrh a v priebehu konania nevyjdú najavo žiadne skutočnosti spôsobilé relevantne
spochybniť tvrdenú stratu alebo zničenie dotknutej listiny, potom konajúci všeobecný súd
listinu vyhlási za umorenú. Akonáhle však v umorovacom konaní, a to predovšetkým
v dôsledku uplatnenia prihlášky alebo podania námietky na základe vydaného
umorovacieho ediktu vyjdú najavo právne významné (teda nielen tvrdené, ale aj
preukázané) pochybnosti o strate alebo zničení listiny, ktorých odstránenie by konanie
o umorení listiny pretransformovalo do roviny sporového konania, všeobecný súd musí
návrh na umorenie listiny zamietnuť, pretože v takom prípade spor treba riešiť
v „klasickom“ sporovom konaní podľa § 80 písm. b) alebo c) OSP. O rovnakú situáciu
podľa názoru ústavného súdu ide aj v prípade sťažovateľky.
Z príloh sťažnosti tvorených viacerými procesnými úkonmi sťažovateľky
v umorovacom konaní okresného súdu zreteľne vyplýva vzájomné prelínanie sa tvrdenia
straty (prípadne zničenia) akcií s argumentovaním sťažovateľky v prospech jej vlastníckeho
práva k dotknutým akciám. Naznačil to i okresný súd, keď v odôvodnení svojho
zamietavého uznesenia uviedol, že „navrhovateľ sa ďalej vo svojich podaniach opiera iba
o skutočnosť, že je vlastníkom uvedených akcií a že k prevodu akcií došlo podvodným
konaním členov predstavenstva...“. Zreteľne sa tu teda črtá snaha sťažovateľky vyriešiť
prostredníctvom umorovacieho konania problém vlastníckeho práva k sporným akciám.
Nakoniec, z obsahu sťažnosti i z jej príloh vyplýva, že súčasne na Okresnom súde
Bratislava V prebieha sporové konanie pod sp. zn. 23 Cb 137/2007 o určenie vlastníckeho
práva k predmetným akciám, v ktorom je sťažovateľka žalobkyňou. Ak by teda okresný súd
bol vyhlásil sporné listinné akcie za umorené, jeho uznesenie by slúžilo sťažovateľke
na uplatňovanie všetkých práv plynúcich z vlastníctva týchto akcií (ide totiž
o materializované cenné papiere) a materiálne by tak (minimálne dočasne) vyriešilo spor
o vlastnícke právo k akciám. To všetko v konaní, ktoré svojím účelom i tomu
zodpovedajúcimi procesnými prostriedkami nie je povolané na riešenie vlastníckych sporov.
Preto ak oba konajúce všeobecné súdy vyhodnotili dôkaznú situáciu v predmetnom konaní
tak, že sťažovateľke sa nepodarilo preukázať stratu alebo zničenie listinných akcií, nemožno
ich záverom z ústavno-právneho hľadiska nič vytknúť.
Zo sťažovateľkinej argumentácie implicitne vyplýva názor, podľa ktorého okresný
súd a následne i krajský súd mohli námietkovú argumentáciu emitenta akceptovať
a stelesniť v zamietavom rozhodnutí len za podmienky, že by sa predloženými dôkazmi
emitentovi podarilo takpovediac rukolapne preukázať, že sporné akcie nie sú stratené alebo
zničené. K tomu ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v každom civilnom súdnom
konaní je konajúci súd povinný o návrhu navrhovateľa rozhodnúť, a to aj vtedy ak sa v ňom
vyskytne stav dôkaznej núdze u oboch účastníkov. Je vylúčené, aby z takéhoto dôvodu
všeobecný súd o podanom návrhu nerozhodol. Dopustil by sa tým závažného pochybenia
označovaného ako odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), ktoré predstavuje
porušenie základného práva účastníka konania na súdnu ochranu. Preto aj v prípade,
ak predložené a vykonané dôkazy nesvedčia jednoznačne pre žiadneho účastníka konania,
musí sa všeobecný súd svojím rozhodnutím k jednému z účastníkov konania prikloniť
a vyhodnotiť ním predložené a navrhnuté dôkazy ako spôsobilé privodiť mu v konaní
úspech.
Je evidentné, že v posudzovanom konaní pred okresným súdom a neskôr i pred
krajským súdom sa sťažovateľke nepodarilo jednoznačne preukázať stratu sporných akcií.
Pri akceptácii ustáleného teoretického názoru, na ktorý poukázala sťažovateľka a z ktorého
vychádzal i okresný súd a po ňom krajský súd, že stratou umorovanej listiny sa rozumie
nemožnosť doterajšieho držiteľa nakladať s ňou a odňatie možnosti opätovne ju
nadobudnúť, je zreteľné, že sťažovateľke sa nepodarilo bez pochybností vylúčiť možnosť
opätovného nadobudnutia akcií, a to zvlášť v situácii, keď emitent predložil, resp. navrhol
dôkazy spochybňujúce ich stratu (napriek tomu, že ani tieto protidôkazy jednoznačne
nevyvracujú možnú stratu akcií). Ak v tejto situácii oba súdy zistili, že paralelne prebieha
konanie o určení vlastníckeho práva k akciám, správne zamietli návrh na umorenie akcií,
pretože v prípade vydania uznesenia o umorení by sa právna neistota účastníkov dotknutých
právnych vzťahov vzhľadom na účinky umorenia (§ 185s OSP) mohla ešte viac prehĺbiť.
Navyše, v sporovom konaní o určení vlastníckeho práva k akciám má konajúci súd väčší
priestor na čo najúplnejšie objasnenie relevantného skutkového stavu, pričom rozhodnutie
v tomto konaní môže v konečnom dôsledku na základe ďalšej (reivindikačnej) žaloby viesť
i k uplatneniu nároku sťažovateľky na vydanie predmetných listinných akcií.
2.4 Ak za týchto okolností okresný súd nepovažoval za potrebné vykonať dôkaz
znaleckým posudkom predloženým sťažovateľkou, ktorý preukazoval podvodné konanie
JUDr. M. B. pri zmluvnom prevode sporných akcií, treba tento jeho postup hodnotiť ako
dôsledok rešpektovania účelu konania o umorenie listiny, pretože predmetný znalecký
posudok preukazoval absolútnu neplatnosť konkretizovanej zmluvy o prevode listinných
akcií, a nie ich prípadnú stratu alebo zničenie. Teda ani druhý dôvod, ktorý mal založiť
sťažovateľkou tvrdené porušenie rovnosti zbraní (nevykonanie navrhnutých dôkazov),
nepovažuje ústavný súd za relevantný. Všeobecný súd nie je povinný vykonať každý
navrhnutý dôkaz (§ 120 ods. 1 druhá veta OSP) a okresný súd k navrhovanému znaleckému
posudku uviedol, že „určenie či došlo k podvodu súd nemôže v umorovacom konaní
skúmať“. Krajský súd potom správne zhodnotil, že „so všetkými námietkami, pre vec
relevantnými, navrhovateľa sa súd prvého stupňa v napadnutom uznesení vyporiadal.
Dôvody odvolateľa uvádzané v odvolaní nemali preto v prejednávanej veci právny
význam.“.
2.5 Ústavný súd sa taktiež nestotožňuje s členením konania o umorení listiny
do dvoch etáp, a to etapy pred vydaním umorovacieho ediktu a etapy po jeho vydaní.
Nemožno akceptovať sťažovateľkin záver, že umorovací edikt predstavuje vo forme
verejnej listiny stelesnený skutkový záver všeobecného súdu o strate alebo zničení
umorovanej listiny vyvrátiteľný už len protidôkazom. Zmyslom umorovacieho ediktu je
výlučne vyzvať toho, kto má listinu, aby sa v stanovenej lehote od vydania ediktu prihlásil
na súde, ktorý uznesenie vydal, a podľa možností predložil listinu alebo aby podal proti
návrhu námietky (§ 185m ods. 2 OSP). Umorovací edikt tak má napomôcť čo
najobjektívnejšiemu zisteniu skutočností významných pre rozhodnutie o návrhu
na umorenie listiny. V žiadnom prípade preto nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky
prezentovaným už v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, podľa ktorého ak
navrhovateľ „návrh na umorenie podá, možno predpokladať, že listina je skutočne stratená
alebo zničená. Tento predpoklad sa naplní, keď súd v prvom štádiu konania nezamietne
návrh a vydá umorovací edikt.“.
2.6 K porušeniu označených základných práv sťažovateľky malo dôjsť podľa jej
tvrdenia aj tým, že „uznesenie Krajského súdu trpí nedostatkom odôvodnenia, ktoré by
opodstatňovalo rozhodnutie potvrdiť už tak nedostatočne odôvodnené uznesenie
prvostupňového súdu“.
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne
vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený
skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd pritom nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
V odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia krajský súd vyhodnotil dôkazy
predložené sťažovateľkou (oznámenie správcu konkurznej podstaty o tom, že sa u emitenta
požadované listinné akcie nenachádzajú), dôkazy, ktoré si obstaral okresný súd
v prvostupňovej fáze konania (zápisnica z konania valného zhromaždenia emitenta),
i tvrdenia emitenta. Z ich vzájomného porovnania krajský súd vyvodil zreteľný záver, podľa
ktorého „navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nesplnil základnú hmotnoprávnu
podmienku umorovacieho konania, a síce preukázanie straty alebo zničenia uvedených
akcií; tieto skutočnosti nevyplývajú ani z obsahu spisu. ... Pre záver o tom, že akcie sú
stratené alebo zničené, nestačí to, že navrhovateľ nemôže s nimi nakladať.“. Krajský súd
zaujal i celkom jasný postoj k problému možnej etapizácie konania o umorení listiny, ktorú
naznačila sťažovateľka v odvolaní. S formulovanými názormi sa ústavný súd na základe
oboznámenia sa s odôvodnením sťažnosti i s jej prílohami stotožňuje, čo vyplýva
z argumentácie uvedenej v bode 2.3 a 2.5 tejto časti odôvodnenia. Krajský súd teda dal
odpoveď na všetky zásadné otázky súvisiace s poskytovaním právnej ochrany
sťažovateľkou uplatnenému právu, čím učinil zadosť požiadavke na kvalitu odôvodnenia
súdneho rozhodnutia do tej miery, aká je vyžadovaná čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1
dohovoru.
2.7 V naznačených súvislostiach nie je možné podľa názoru ústavného súdu hodnotiť
právne a skutkové závery krajského súdu ako signalizujúce taký stupeň arbitrárnosti
či zjavnej neodôvodnenosti, ktorý by mal negatívny dopad na označené základné práva
sťažovateľky, prípadne na jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 13/00,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Rovnako odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského
súdu na prvý pohľad nesignalizuje nedostatky v odôvodnení, ktoré by po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie mohli viesť ku konštatovaniu porušenia sťažovateľkinho základného
práva na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie.
3. Ustanovenia čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 2 ods. 3 ústavy, ktorých
porušenie napadnutým uznesením krajského súdu navrhla sťažovateľka taktiež vysloviť,
majú charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky
orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011),
a neformulujú žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd
nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť ich porušenie (napr.
III. ÚS 119/2011). Rovnako tak čl. 152 ods. 4 ústavy má charakter generálneho
interpretačného princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej rozhodovacej
činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08). Ten istý záver platí aj o čl. 154c ods. 1 ústavy. V tejto časti
je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená.
4. Keďže ústavný súd nezistil existenciu ústavne relevantnej súvislosti medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a označenými právami sťažovateľky, odmietol
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2012