Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 259/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

prerokoval sťažnosť Mesta Š. zastúpeného advokátom JUDr. L. K., Š., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Obdo a jeho uznesením z 31. marca 2010, za účasti Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

1. Základné právo Mesta Š. na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3

a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. marca 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. marca 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Mestu Š. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 612,05 € (slovom

šesťstodvanásť eur a päť centov), ktorú mu j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý uhradiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. K, Š., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -25 zo 16. júna 2011 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Mesta Š. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. marca 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ uviedol, že 7. decembra 2007 sa stal právoplatným rozsudok najvyššieho

súdu č. k. -363 zo 4. októbra 2007, ktorým tento súd ako súd odvolací

zamietol žalobu žalobcu proti nemu ako žalovanému o zaplatenie sumy 1 568 291,50 Sk

s prísl.

Potom, ako sťažovateľ vyzval 31. januára 2008 žalobcu na základe označeného

právoplatného rozsudku na splnenie povinnosti nahradiť mu trovy súdneho konania,

informoval ho jeho právny zástupca o tom, že vo veci bolo podané dovolanie, a následne

mu oznámil aj spisovú značku, pod ktorou je dovolacie konanie vedené.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že «Na otázku právneho zástupcu sťažovateľa

na Najvyšší súd Slovenskej republiky odpovedal listom zo dňa 16. 12. 2008 predseda senátu

JUDr. J. S., že „žalobca Ing. J. R. vo veci vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.

, podal dovolanie s návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku.

Vec je vedená pod sp. zn. . Vo veci rozhodnuté nebolo“. Tento list

doručený dňa 29. 12. 2008 bol jedinou komunikáciou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky so sťažovateľom a jeho právnym zástupcom.».

Následne bolo sťažovateľovi doručené uznesenie najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho sp. zn. z 31. marca 2010, ktorým bol rozsudok najvyššieho

súdu ako súdu odvolacieho č. k. -363 zo 4. októbra 2007 zrušený a vec mu

bola vrátená na ďalšie konanie. Sťažovateľ upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že mu

nebolo doručené dovolanie žalobcu na vyjadrenie, pričom sa v odôvodnení napadnutého

uznesenia napriek tomu uvádza, že „Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho bez toho, aby mal možnosť sa k dovolaniu vyjadriť, došlo k flagrantnému

porušeniu princípu rovnosti strán v súdnom konaní, a teda aj základného práva podľa čl. 47

ods. 3 a .

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2010

boli porušené jeho v sťažnosti označené práva. Súčasne žiadal zrušiť uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 31. marca 2010 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Ďalej

sa domáhal priznania úhrady trov konania v sume 303,30 € (trovy právneho zastúpenia).

II.

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti ešte pred jej prijatím na ďalšie konanie

vyjadril predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu prípisom z 3. novembra

2010, v ktorom potvrdil, že dovolanie ani výzva na vyjadrenie k nemu sa podľa telefonickej

informácie z Krajského súdu v Nitre sťažovateľovi „zrejme“ nedoručovali, a ďalej vyjadril

názor, že «nedoručenie dovolania účastníkovi konania (v tomto prípade sťažovateľovi ako

žalovanému účastníkovi) so súčasnou výzvou na vyjadrenie, nemá priamu príčinnú súvislosť

so základným právom „vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom“ v zmysle čl. 48 ods. 2

SR, a ani rovnosťou účastníkov v konaní v zmysle SR (a teda

uvedený postup najvyššieho súdu toto základné právo ani nemôže porušiť). Vyjadrenie

sťažovateľa k obsahu dovolania je treba považovať len za dispozičný úkon účastníka

v rámci konania na dovolacom súde v prejednávanej veci bez toho, aby sa jeho vyjadrenie

považovalo za dôkaz, resp. aby mal právo rozhodovať o tom, ktoré dôkazy navrhnuté

ktorýmkoľvek účastníkom konania budú v súdnom konaní vykonané. Rozhodnutie o tom, či

ten-ktorý dôkaz bude vykonaný, v akom rozsahu a akým spôsobom, patrí výlučne súdu.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že výklad a uplatňovanie základných práv a slobôd

patriacich účastníkom súdneho konania nemožno uskutočňovať spôsobom, v dôsledku

ktorého by sa všeobecným súdom odňalo alebo obmedzilo zákonné oprávnenie konať

a rozhodovať spôsobom určeným SR a platnými procesnými predpismi.

Za súčasť základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

SR preto nemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené

účastníkmi súdneho konania. Naviac, v dovolacom konaní môže byť vykonávané

dokazovanie iba v prípade, ak je potrebné preukázať dôvody dovolania (§ 241 ods. 2, najmä

písm. b/ ).».

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd uzavrel, že jeho postupom vo veci vedenej pod

sp. zn. ani jeho uznesením z 31. marca 2010 k porušeniu v sťažnosti

uvedených práv nedošlo.

Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku k citovanému vyjadreniu najvyššieho súdu

poukázal na (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého sa

musí v dovolaní popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto dovolanie napáda, prípadne ktoré

dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha.

Odvolávajúc sa na a sťažovateľ uvádza, že „aj vzhľadom

k princípu kontradiktórnosti konania ak má jedna sporová strana právo podať návrh

na začatie konania, v ktorom uvedie argumenty, prečo malo byť predošlé rozhodnutie súdu

nižšieho stupňa zrušené, druhá sporová strana musí mať tiež právo k týmto argumentom sa

vyjadriť“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že najvyšší súd vo svojom vyjadrení „redukuje právo

na vyjadrenie sa ku všetkým uvádzaným tvrdeniam podľa SR na právo

vyjadriť sa k dôkazom vykonávaným v tomto stupni konania, a pridŕžajúc sa prísne

gramatického výkladu tohto slovného spojenia ignoruje judikatúru Ústavného súdu ako

aj Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorá z týchto ustanovení

odvodzuje celý katalóg procesných garancií“.

Podľa sťažovateľa by na základe princípu kontradiktórnosti súdne konanie malo

vychádzať predovšetkým z výsledku konfrontácie strán v spore, z ktorých každá musí mať

možnosť vyjadriť sa k požiadavkám a tvrdeniam druhej strany a právo na to, aby sa

vypočuli jej argumenty.

Sťažovateľ napokon akcentoval aj to, že dovolací súd rozhoduje o dovolaní spravidla

bez pojednávania ( ), a preto má v dovolacom konaní písomné vyjadrenie

protistrany oveľa väčší význam ako v konaní na prvom stupni alebo v odvolacom konaní.

Vychádzajúc z tejto argumentácie sťažovateľ uzavrel, že „Pokiaľ v týchto konaniach

vyžaduje od súdu, aby podanie zaslal protistrane a vyžiadal jej

vyjadrenie (, per argumentum a fortiori by to malo platiť

aj dovolacie konanie.“.

Na základe výzvy podľa z 23. júna 2011 sa

k sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie vyjadril predseda najvyššieho súdu a poukazujúc

na svoje predchádzajúce vyjadrenie odmietol argumentáciu sťažovateľa, „že pokiaľ mu

skutočne nebolo dovolanie žalobcu doručené, mohlo dôjsť k zásahu do jeho práva

na spravodlivý súdny proces“.

Predovšetkým z dôvodu, že najvyšší súd nemá k dispozícii súvisiaci súdny spis

a nemôže si overiť tvrdenia sťažovateľa, predseda najvyššieho súdu uviedol, že „ponecháva

rozhodnutie o tom, či postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli porušené jeho

základné práva zaručené v a , na uváženie Ústavného súdu

Slovenskej republiky“.

S poukazom na predseda najvyššieho súdu

oznámil, že súhlasí s tým, aby sa pri meritórnom prerokovaní tejto sťažnosti upustilo

od ústneho pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu po prijatí

jeho sťažnosti na ďalšie konanie zdôraznil najmä to, že „ak Najvyšší súd v napadnutom

uznesení zhodnotil dôkazy vykonané súdmi nižších inštancií bez toho, aby sa k tejto veci

mohol vyjadriť sťažovateľ, porušil tým aj právo sťažovateľa vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom podľa “.

Právny zástupca sťažovateľa rovnako ako predseda najvyššieho súdu ústavnému

súdu oznámil, že súhlasí v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd podľa so súhlasom účastníkov

upustil v danej veci od verejného ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Právny zástupca sťažovateľa vzhľadom na to, že vo veci vykonal medzičasom ďalšie

úkony, navrhol zmenu petitu sťažnosti v časti požadovanej úhrady trov konania s tým, aby

bola sťažovateľovi priznaná v sume 612,05 €.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie, bolo tvrdenie

sťažovateľa, že postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

1 Obdo a jeho uznesením z 31. marca 2010, ktorým zrušil rozsudok najvyššieho

súdu (ako súdu odvolacieho) č. k. -363 zo 4. októbra 2007 (právoplatného

17. decembra 2007), došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3

(zakotvujúceho princíp rovnosti strán) a (v časti garantujúcej možnosť

účastníkov konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ).

Ústavný súd opakovane vyslovil, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí

predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý

proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu

súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali

reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , ).

Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa

svojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná

možnosť predložiť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok

(napr. v prípade Beer proti Rakúsku, 2004, či Baumann proti Rakúsku, 2001, ďalej Dombo

Beheer B. V. proti Holandsku, 1993, Ankerl proti Švajčiarsku, 1996, Komanický proti

Slovensku, 2002). V súvislosti s uvedeným vyslovil ESĽP okrem iného právny názor, že

k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že odvolací súd nezaslal odvolanie protistrane

a nedal jej možnosť, aby sa k nemu vyjadrila a uplatnila svoje tvrdenia a dôkazy. Podľa

názoru ústavného súdu je tento právny názor potrebné aplikovať aj na dovolacie konanie,

a to zvlášť vtedy, ak dovolací súd vo veci rozhoduje meritórne.

Z vyžiadaného súdneho spisu Krajského súdu v Nitre sp. zn. ústavný

súd zistil, že dovolanie žalobcu proti právoplatnému potvrdzujúcemu rozhodnutiu

najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho) č. k. -363 zo 4. októbra 2007,

ktorý nadobudol právoplatnosť 17. decembra 2007, nebolo sťažovateľovi vôbec doručené

na vyjadrenie (v napadnutom uznesení sa uvádza, že sťažovateľ sa k dovolaniu nevyjadril

bez toho, aby sa predtým skúmalo, či mu bolo vôbec na vyjadrenie zaslané), a teda tvrdenie

sťažovateľa namietajúceho túto skutočnosť zodpovedá zisteniam ústavného súdu z obsahu

spisu.

Napriek tomu, že výslovne neustanovil povinnosť súdu

doručovať rovnopis dovolania účastníka konania protistrane, daná požiadavka môže

v konkrétnom prípade vyplynúť z nutnosti ochrany procesných práv účastníka konania

vyplývajúcich z princípov spravodlivého procesu, a to v tom prípade, ak by v dôsledku

toho, že súd dovolanie druhému účastníkovi konania nezaslal, mu bola odňatá možnosť

zoznámiť sa s obsahom dovolania, a v spojitosti s tým plnohodnotne realizovať svoje

procesné práva.

Povinnosťou všeobecných súdov je interpretovať procesné ustanovenia a princípy

spravodlivého procesu predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany

(resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) garantovaných základných práv a slobôd.

V sťažovateľom namietanom porušení základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa je implikovaná i zásada rovnosti

účastníkov konania podľa . Túto zásadu je potrebné v danej súvislosti

interpretovať tak, že účastník konania musí mať možnosť zoznámiť sa s procesne

relevantnými návrhmi protistrany, ako aj možnosť sa k nim následne vyjadriť.

Ústavný súd ďalej prihliadol aj na skutočnosť, že v danom prípade dovolanie

nielenže smerovalo proti právoplatnému rozsudku vo veci samej, ale navyše na jeho základe

dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu v neprospech sťažovateľa bez toho, aby bolo

vo veci nariadené pojednávanie, a sťažovateľovi tak nebolo umožnené zaujať stanovisko

k dovolacím námietkam žalobcu a podieľať sa na bránení svojich práv. Na základe toho

ústavný súd uzavrel, že takýto postup vo svojich dôsledkoch znamená porušenie základného

práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako aj porušenie zásady

rovnosti účastníkov konania, resp. kontradiktórnosti konania, a preto rozhodol tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na to ústavný súd vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2010 došlo

k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa a , tak ako

to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( , pozn.), a zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať

pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala

a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten,

kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 ( , pozn.), obnovil stav

pred porušením.

Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2010 došlo k porušeniu

základných práv sťažovateľa podľa a , ústavný súd toto

uznesenie zrušil ( v spojení s )

a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3

písm. b) ], v ktorom bude viazaný právnymi názormi ústavného

súdu vyslovenými v tomto náleze [ (bod 2 výroku tohto

nálezu)].

Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu dovolacieho konania rozhodnúť

o dovolaní žalobcu proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu č. k. -363

zo 4. októbra 2007 potom, ako bude sťažovateľovi zaslané predmetné dovolanie

na vyjadrenie s tým, aby mal rovnakú možnosť na uplatnenie svojich práv ako žalobca.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ nepožadoval, aby mu ústavný súd priznal tiež primerané finančné

zadosťučinenie, a preto ústavný súd o tomto nároku nerozhodoval.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom

sťažovateľa za štyri úkony právnej služby vychádzal z ,

podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania

uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné

rozhodnúť o úhrade trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred

ústavným súdom.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal

jednak z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo okrem iného o tri úkony právnej služby

vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za tieto úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia a spísanie sťažnosti a vyjadrenie sťažovateľa vo veci samej z 1. decembra 2010)

podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky, a to za každý

úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 360,69 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát

po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a daňou z pridanej hodnoty 19 % (ktorej je právny zástupca

sťažovateľa podľa predloženého osvedčenia o registrácii platiteľom) predstavuje spolu

sumu 454,96 €.

Pokiaľ ide o úkon právnej služby za rok 2011 (vyjadrenie z 11. augusta 2008),

ústavný súd vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za prvý polrok 2010, ktorá bola 741 €. Za tento úkon priznal úhradu v sume

123,50 €, čo spolu s režijným paušálom 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a daňou z pridanej

hodnoty 20 % predstavuje sumu 157,09 €. Celková priznaná úhrada za roky 2010 a 2011

predstavuje sumu 612,05 €.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené

v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011