Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 32 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (37)IV. ÚS 259/2011
PDF · 270.95 KB
No categories available
IV. ÚS 259/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
prerokoval sťažnosť Mesta Š. zastúpeného advokátom JUDr. L. K., Š., vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obdo V/11/2008 a jeho uznesením z 31. marca 2010, za účasti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, a takto
rozhodol:
1. Základné právo Mesta Š. na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 a jeho uznesením
z 31. marca 2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V/11/2008
z 31. marca 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Mestu Š. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 612,05 € (slovom
šesťstodvanásť eur a päť centov), ktorú mu j e Najvyšší súd Slovenskej republiky
p o v i n n ý uhradiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. K, Š., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 259/2011-25 zo 16. júna 2011 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Mesta Š. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 a jeho uznesením
z 31. marca 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ uviedol, že 7. decembra 2007 sa stal právoplatným rozsudok najvyššieho
súdu č. k. 6 Obo/100/2007-363 zo 4. októbra 2007, ktorým tento súd ako súd odvolací
zamietol žalobu žalobcu proti nemu ako žalovanému o zaplatenie sumy 1 568 291,50 Sk
s prísl.
Potom, ako sťažovateľ vyzval 31. januára 2008 žalobcu na základe označeného
právoplatného rozsudku na splnenie povinnosti nahradiť mu trovy súdneho konania,
informoval ho jeho právny zástupca o tom, že vo veci bolo podané dovolanie, a následne
mu oznámil aj spisovú značku, pod ktorou je dovolacie konanie vedené.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že «Na otázku právneho zástupcu sťažovateľa
na Najvyšší súd Slovenskej republiky odpovedal listom zo dňa 16. 12. 2008 predseda senátu
JUDr. J. S., že „žalobca Ing. J. R. vo veci vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.
24 Cb 123/99, podal dovolanie s návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku.
Vec je vedená pod sp. zn. 1 Obdo V/11/2008. Vo veci rozhodnuté nebolo“. Tento list
doručený dňa 29. 12. 2008 bol jedinou komunikáciou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky so sťažovateľom a jeho právnym zástupcom.».
Následne bolo sťažovateľovi doručené uznesenie najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 z 31. marca 2010, ktorým bol rozsudok najvyššieho
súdu ako súdu odvolacieho č. k. 6 Obo/100/2007-363 zo 4. októbra 2007 zrušený a vec mu
bola vrátená na ďalšie konanie. Sťažovateľ upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že mu
nebolo doručené dovolanie žalobcu na vyjadrenie, pričom sa v odôvodnení napadnutého
uznesenia napriek tomu uvádza, že „Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.“.
Sťažovateľ zastáva názor, že v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho bez toho, aby mal možnosť sa k dovolaniu vyjadriť, došlo k flagrantnému
porušeniu princípu rovnosti strán v súdnom konaní, a teda aj základného práva podľa čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupom najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 a jeho uznesením z 31. marca 2010
boli porušené jeho v sťažnosti označené práva. Súčasne žiadal zrušiť uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 z 31. marca 2010 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Ďalej
sa domáhal priznania úhrady trov konania v sume 303,30 € (trovy právneho zastúpenia).
II.
Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti ešte pred jej prijatím na ďalšie konanie
vyjadril predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu prípisom z 3. novembra
2010, v ktorom potvrdil, že dovolanie ani výzva na vyjadrenie k nemu sa podľa telefonickej
informácie z Krajského súdu v Nitre sťažovateľovi „zrejme“ nedoručovali, a ďalej vyjadril
názor, že «nedoručenie dovolania účastníkovi konania (v tomto prípade sťažovateľovi ako
žalovanému účastníkovi) so súčasnou výzvou na vyjadrenie, nemá priamu príčinnú súvislosť
so základným právom „vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom“ v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, a ani rovnosťou účastníkov v konaní v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR (a teda
uvedený postup najvyššieho súdu toto základné právo ani nemôže porušiť). Vyjadrenie
sťažovateľa k obsahu dovolania je treba považovať len za dispozičný úkon účastníka
v rámci konania na dovolacom súde v prejednávanej veci bez toho, aby sa jeho vyjadrenie
považovalo za dôkaz, resp. aby mal právo rozhodovať o tom, ktoré dôkazy navrhnuté
ktorýmkoľvek účastníkom konania budú v súdnom konaní vykonané. Rozhodnutie o tom, či
ten-ktorý dôkaz bude vykonaný, v akom rozsahu a akým spôsobom, patrí výlučne súdu.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že výklad a uplatňovanie základných práv a slobôd
patriacich účastníkom súdneho konania nemožno uskutočňovať spôsobom, v dôsledku
ktorého by sa všeobecným súdom odňalo alebo obmedzilo zákonné oprávnenie konať
a rozhodovať spôsobom určeným Ústavou SR a platnými procesnými predpismi.
Za súčasť základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR preto nemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené
účastníkmi súdneho konania. Naviac, v dovolacom konaní môže byť vykonávané
dokazovanie iba v prípade, ak je potrebné preukázať dôvody dovolania (§ 241 ods. 2, najmä
písm. b/ O. s. p.).».
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd uzavrel, že jeho postupom vo veci vedenej pod
sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 ani jeho uznesením z 31. marca 2010 k porušeniu v sťažnosti
uvedených práv nedošlo.
Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku k citovanému vyjadreniu najvyššieho súdu
poukázal na § 241 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého sa
musí v dovolaní popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto dovolanie napáda, prípadne ktoré
dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha.
Odvolávajúc sa na čl. 47 ods. 3 ústavy a § 18 OSP sťažovateľ uvádza, že „aj vzhľadom
k princípu kontradiktórnosti konania ak má jedna sporová strana právo podať návrh
na začatie konania, v ktorom uvedie argumenty, prečo malo byť predošlé rozhodnutie súdu
nižšieho stupňa zrušené, druhá sporová strana musí mať tiež právo k týmto argumentom sa
vyjadriť“.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že najvyšší súd vo svojom vyjadrení „redukuje právo
na vyjadrenie sa ku všetkým uvádzaným tvrdeniam podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na právo
vyjadriť sa k dôkazom vykonávaným v tomto stupni konania, a pridŕžajúc sa prísne
gramatického výkladu tohto slovného spojenia ignoruje judikatúru Ústavného súdu ako
aj Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorá z týchto ustanovení
odvodzuje celý katalóg procesných garancií“.
Podľa sťažovateľa by na základe princípu kontradiktórnosti súdne konanie malo
vychádzať predovšetkým z výsledku konfrontácie strán v spore, z ktorých každá musí mať
možnosť vyjadriť sa k požiadavkám a tvrdeniam druhej strany a právo na to, aby sa
vypočuli jej argumenty.
Sťažovateľ napokon akcentoval aj to, že dovolací súd rozhoduje o dovolaní spravidla
bez pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP), a preto má v dovolacom konaní písomné vyjadrenie
protistrany oveľa väčší význam ako v konaní na prvom stupni alebo v odvolacom konaní.
Vychádzajúc z tejto argumentácie sťažovateľ uzavrel, že „Pokiaľ v týchto konaniach
Občiansky súdny poriadok vyžaduje od súdu, aby podanie zaslal protistrane a vyžiadal jej
vyjadrenie (§ 114 ods. 2, § 209a ods. 1 OSP per argumentum a fortiori by to malo platiť
aj dovolacie konanie.“.
Na základe výzvy podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde z 23. júna 2011 sa
k sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie vyjadril predseda najvyššieho súdu a poukazujúc
na svoje predchádzajúce vyjadrenie odmietol argumentáciu sťažovateľa, „že pokiaľ mu
skutočne nebolo dovolanie žalobcu doručené, mohlo dôjsť k zásahu do jeho práva
na spravodlivý súdny proces“.
Predovšetkým z dôvodu, že najvyšší súd nemá k dispozícii súvisiaci súdny spis
a nemôže si overiť tvrdenia sťažovateľa, predseda najvyššieho súdu uviedol, že „ponecháva
rozhodnutie o tom, či postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli porušené jeho
základné práva zaručené v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, na uváženie Ústavného súdu
Slovenskej republiky“.
S poukazom na § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde predseda najvyššieho súdu
oznámil, že súhlasí s tým, aby sa pri meritórnom prerokovaní tejto sťažnosti upustilo
od ústneho pojednávania.
Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu po prijatí
jeho sťažnosti na ďalšie konanie zdôraznil najmä to, že „ak Najvyšší súd v napadnutom
uznesení zhodnotil dôkazy vykonané súdmi nižších inštancií bez toho, aby sa k tejto veci
mohol vyjadriť sťažovateľ, porušil tým aj právo sťažovateľa vyjadriť sa k vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.
Právny zástupca sťažovateľa rovnako ako predseda najvyššieho súdu ústavnému
súdu oznámil, že súhlasí v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov
upustil v danej veci od verejného ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Právny zástupca sťažovateľa vzhľadom na to, že vo veci vykonal medzičasom ďalšie
úkony, navrhol zmenu petitu sťažnosti v časti požadovanej úhrady trov konania s tým, aby
bola sťažovateľovi priznaná v sume 612,05 €.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie, bolo tvrdenie
sťažovateľa, že postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obdo V/11/2008 a jeho uznesením z 31. marca 2010, ktorým zrušil rozsudok najvyššieho
súdu (ako súdu odvolacieho) č. k. 6 Obo/100/2007-363 zo 4. októbra 2007 (právoplatného
17. decembra 2007), došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3
(zakotvujúceho princíp rovnosti strán) a čl. 48 ods. 2 ústavy (v časti garantujúcej možnosť
účastníkov konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98,
Ústavný súd opakovane vyslovil, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí
predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý
proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. I. ÚS 230/03).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie
kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali
reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja
proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),
ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa
svojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná
možnosť predložiť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok
(napr. v prípade Beer proti Rakúsku, 2004, či Baumann proti Rakúsku, 2001, ďalej Dombo
Beheer B. V. proti Holandsku, 1993, Ankerl proti Švajčiarsku, 1996, Komanický proti
Slovensku, 2002). V súvislosti s uvedeným vyslovil ESĽP okrem iného právny názor, že
k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že odvolací súd nezaslal odvolanie protistrane
a nedal jej možnosť, aby sa k nemu vyjadrila a uplatnila svoje tvrdenia a dôkazy. Podľa
názoru ústavného súdu je tento právny názor potrebné aplikovať aj na dovolacie konanie,
a to zvlášť vtedy, ak dovolací súd vo veci rozhoduje meritórne.
Z vyžiadaného súdneho spisu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 24 Cb/123/99 ústavný
súd zistil, že dovolanie žalobcu proti právoplatnému potvrdzujúcemu rozhodnutiu
najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho) č. k. 6 Obo 100/2007-363 zo 4. októbra 2007,
ktorý nadobudol právoplatnosť 17. decembra 2007, nebolo sťažovateľovi vôbec doručené
na vyjadrenie (v napadnutom uznesení sa uvádza, že sťažovateľ sa k dovolaniu nevyjadril
bez toho, aby sa predtým skúmalo, či mu bolo vôbec na vyjadrenie zaslané), a teda tvrdenie
sťažovateľa namietajúceho túto skutočnosť zodpovedá zisteniam ústavného súdu z obsahu
spisu.
Napriek tomu, že Občiansky súdny poriadok výslovne neustanovil povinnosť súdu
doručovať rovnopis dovolania účastníka konania protistrane, daná požiadavka môže
v konkrétnom prípade vyplynúť z nutnosti ochrany procesných práv účastníka konania
vyplývajúcich z princípov spravodlivého procesu, a to v tom prípade, ak by v dôsledku
toho, že súd dovolanie druhému účastníkovi konania nezaslal, mu bola odňatá možnosť
zoznámiť sa s obsahom dovolania, a v spojitosti s tým plnohodnotne realizovať svoje
procesné práva.
Povinnosťou všeobecných súdov je interpretovať procesné ustanovenia a princípy
spravodlivého procesu predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou
(resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) garantovaných základných práv a slobôd.
V sťažovateľom namietanom porušení základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je implikovaná i zásada rovnosti
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Túto zásadu je potrebné v danej súvislosti
interpretovať tak, že účastník konania musí mať možnosť zoznámiť sa s procesne
relevantnými návrhmi protistrany, ako aj možnosť sa k nim následne vyjadriť.
Ústavný súd ďalej prihliadol aj na skutočnosť, že v danom prípade dovolanie
nielenže smerovalo proti právoplatnému rozsudku vo veci samej, ale navyše na jeho základe
dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu v neprospech sťažovateľa bez toho, aby bolo
vo veci nariadené pojednávanie, a sťažovateľovi tak nebolo umožnené zaujať stanovisko
k dovolacím námietkam žalobcu a podieľať sa na bránení svojich práv. Na základe toho
ústavný súd uzavrel, že takýto postup vo svojich dôsledkoch znamená porušenie základného
práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako aj porušenie zásady
rovnosti účastníkov konania, resp. kontradiktórnosti konania, a preto rozhodol tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na to ústavný súd vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod pod sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 a jeho uznesením z 31. marca 2010 došlo
k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako
to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať
pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala
a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten,
kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), obnovil stav
pred porušením.
Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 Obdo V/11/2008 a jeho uznesením z 31. marca 2010 došlo k porušeniu
základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd toto
uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnymi názormi ústavného
súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto
nálezu)].
Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu dovolacieho konania rozhodnúť
o dovolaní žalobcu proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6 Obo/100/2007-363
zo 4. októbra 2007 potom, ako bude sťažovateľovi zaslané predmetné dovolanie
na vyjadrenie s tým, aby mal rovnakú možnosť na uplatnenie svojich práv ako žalobca.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ nepožadoval, aby mu ústavný súd priznal tiež primerané finančné
zadosťučinenie, a preto ústavný súd o tomto nároku nerozhodoval.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom
sťažovateľa za štyri úkony právnej služby vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania
uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné
rozhodnúť o úhrade trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred
ústavným súdom.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal
jednak z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo okrem iného o tri úkony právnej služby
vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za tieto úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia a spísanie sťažnosti a vyjadrenie sťažovateľa vo veci samej z 1. decembra 2010)
podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky, a to za každý
úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 360,69 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát
po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a daňou z pridanej hodnoty 19 % (ktorej je právny zástupca
sťažovateľa podľa predloženého osvedčenia o registrácii platiteľom) predstavuje spolu
sumu 454,96 €.
Pokiaľ ide o úkon právnej služby za rok 2011 (vyjadrenie z 11. augusta 2008),
ústavný súd vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok 2010, ktorá bola 741 €. Za tento úkon priznal úhradu v sume
123,50 €, čo spolu s režijným paušálom 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a daňou z pridanej
hodnoty 20 % predstavuje sumu 157,09 €. Celková priznaná úhrada za roky 2010 a 2011
predstavuje sumu 612,05 €.
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené
v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011