Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 402/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika

a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 17. marca 2009

vo veci prijatej sťažnosti Ing. B. R., K., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., Advokátska

kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I č. k. -22

zo 7. júla 2008 takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. B. R. podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Košice I č. k. -22 zo 7. júla 2008 p o r u š e n é

b o l i .

2. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť Ing. B. R. trovy právneho

zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet

jeho právnej zástupkyne JUDr. J. F., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. B. R. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2008

doručená sťažnosť Ing. B. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 40 Er

-22 zo 7. júla 2008.

Ústavný súd uznesením č. k. -8 z 3. decembra 2008 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Košice II č. k. -326 z 13. júna 2007 (ďalej len „rozsudok Okresného súdu

Košice II“) zaviazaný prispievať na výživu svojich dvoch maloletých detí v sumách

15 000 Sk a 10 000 Sk mesačne od 1. októbra 2006, pričom dlžné výživné za obdobie

od 1. októbra 2006 do 31. mája 2007 ho okresný súd zaviazal uhradiť do 90 dní

od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie,

na základe ktorého Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-433 z 18. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) prvostupňový

rozsudok zmenil tak, že vyživovaciu povinnosť určil v prvom prípade v sume 10 000 Sk

a v druhom prípade v sume 5 000 Sk mesačne, s účinnosťou od 1. marca 2007. Vo výroku

o dlžnom výživnom, ako aj vo výroku o náhrade trov konania rozsudok zrušil a v rozsahu

zrušenia vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Na základe predbežnej vykonateľnosti podľa ustanovenia § 162 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

zákonná zástupkyňa oprávnených požiadala o exekúciu v zmysle rozsudku Okresného súdu

Košice II. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie sp. zn. Ex 0246/07 z 21. decembra 2007

podal sťažovateľ 9. januára 2008 námietky. Uznesením vyššieho súdneho úradníka

okresného súdu č. k. -14 zo 14. marca 2008 boli jeho námietky zamietnuté.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 8. apríla 2008 odvolanie, v ktorom namietal, že

jeho dlh na výživnom nezodpovedá sume tvrdenej zákonnou zástupkyňou oprávnených,

ďalej že k jeho námietkam podala táto zákonná zástupkyňa svoje vyjadrenie, ktorému mu

nebolo doručené, a nemal teda možnosť sa k nemu vyjadriť. Podaním z 30. mája 2008

doplnil sťažovateľ svoje odvolanie o nové skutočnosti a uviedol v ňom, že exekučný titul –

rozsudok Okresného súdu Košice II bol rozsudkom krajského súdu v časti zmenený a v časti

dlžného výživného zrušený a vrátený prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Uznesením

sudcu okresného súdu č. k. -22 zo 7. júla 2008 boli námietky sťažovateľa

proti exekúcii a trovám exekúcie zamietnuté.

Sťažovateľ v súvislosti s týmto uznesením uviedol: «Z napadnutého uznesenia

vyplýva, že súd nepovažoval moje námietky týkajúce sa dlžného výživného za relevantné,

pretože podľa neho je podstatné iba to, že výživné bolo určené. V súvislosti s námietkou, že

mi nebolo doručené vyjadrenie matky mal. detí k mojim námietkam, zaujal stanovisko, že

žiadne ustanovenie , ale ani Exekučného poriadku

neukladajú súdu povinnosť doručovať každé jedno podanie účastníka konania druhej strane

sporu.

Podľa môjho presvedčenia uznesením okresného súdu zo 07.7.2008 došlo

k porušeniu môjho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa a , resp. Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Citované články a Dohovoru sa vzťahujú nielen na konanie vo veci samej, ale

aj na vykonávacie konanie, teda aj na exekučné konanie.

Najmarkantnejším porušením týchto práv je skutočnosť, že súd mi nedoručil

vyjadrenie matky mal. detí k mojim námietkam a tým mi znemožnil zaujať k nim stanovisko.

Došlo preto k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, teda rovnoprávneho postavenia

účastníkov exekučného konania, keďže matka mal. detí bola v porovnaní so mnou

zvýhodnená. Kým totiž ona mohla reagovať na moje podanie, ja som už takú možnosť

v súvislosti s jej vyjadrením nemal. Vzhľadom na c ods. 1 bolo povinnosťou

okresného súdu namiesto príslušných ustanovení Exekučného poriadku a Občianskeho

súdneho poriadku použiť čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže tento v súvislosti s doručovaním

podaní účastníkov konania zabezpečuje väčší rozsah práva na spravodlivé súdne konanie.

Uznesenie okresného súdu treba považovať v merite veci za arbitrárne, resp. zjavne

neodôvodnené. Nebolo totiž možné potvrdiť začatie exekúcie na základe takého predbežne

vykonateľného rozsudku okresného súdu, ktorý bol nakoniec odvolacím súdom zmenený.

V čase rozhodovania okresného súdu o mojich námietkach zákonný sudca už vedel o tom, že

predbežne vykonateľný neprávoplatný exekučný titul už neexistuje, lebo bol odvolacím

súdom zmenený. Okrem toho zo zmeňujúceho rozsudku krajského súdu nedalo sa zistiť, či

ku dňu jeho vydania niečo na stanovenom výživnom dlhujem, a ak áno, aká je presná výška

môjho dlhu. Za takéhoto stavu mal okresný súd voliť medzi dvoma možnosťami. Mohol

vyčkať na rozhodnutie o výške dlžného výživného alebo mohol túto otázku sám riešiť

vykonaním potrebného dokazovania. Okresný súd však nepostupoval ani jedným z týchto

spôsobov, iba jednoducho prehlásil, že moje námietky týkajúce sa dlžného výživného sú

irelevantné.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených a

a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k.

-22 zo 7. júla 2008, predmetné uznesenie zrušil, vrátil vec okresnému súdu

na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný súd v zastúpení jeho predsedom sa v liste sp. zn.

doručenom ústavnému súdu 16. februára 2009 vyjadril k námietkam sťažovateľa takto:

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej mal okresný súd tým, že

sťažovateľovi nedoručil vyjadrenie zákonnej zástupkyne oprávnených k jeho námietkam,

porušiť zásadu rovnosti účastníkov konania, uviedol, že žiadne ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania ani o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) povinnosť

doručovať každé jedno podanie účastníka druhej strane sporu súdu neukladajú. Podľa

okresného súdu „Keby súd doručoval každé vyjadrenie účastníka na vyjadrenie druhej

strane, došlo by v praxi k absurdným situáciám, pri ktorých by sa kolobeh vyjadrení sa

účastníkov nikdy neskončil.“. Okresný súd vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že tvrdenia,

ktoré predostrel sťažovateľ v námietkach, bolo potrebné uviesť v konaní vo veci samej,

a nie v exekučnom konaní, pretože inštitút námietok neslúži ako opravný prostriedok proti

rozhodnutiu vo veci samej. Exekučný súd nemôže spochybňovať rozhodnutie súdu po

vecnej stránke. Povinný v námietkach proti exekúcii podľa názoru okresného súdu

neuviedol žiadne iné okolnosti, ktoré by nastali po vzniku exekučného titulu a spôsobili

zánik vymáhaného nároku alebo bránili jeho vymáhateľnosti, ani iné dôvody, pre ktoré by

bola exekúcia neprípustná. Exekučný titul v predmetnom konaní, - rozsudok Okresného

súdu Košice II - je rozsudkom zo zákona predbežne vykonateľným. Tento rozsudok sa stal

vykonateľným v časti bežného výživného určeného od 1. októbra 2006 dňa 9. júla 2007

a podanie odvolania vo veci samej nemalo odkladný účinok na vykonateľnosť rozsudku,

pretože ide o rozsudok upravujúci vyživovaciu povinnosť sťažovateľa voči maloletým

oprávneným. Vychádzajúc z uvedeného považoval okresný súd sťažnosť sťažovateľa

za nedôvodnú.

V závere listu predseda okresného súdu tiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

V podaní doručenom ústavnému súdu 25. februára 2009 súhlasil s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. V liste sťažovateľ uviedol, že síce ani

Exekučný poriadok, ani neukladajú povinnosť doručovať každé

vyjadrenie účastníka konania protistrane, sťažovateľ však poukazuje na čl. 154c ods. 1

upravujúci prednosť záväzných medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách zaručujúcich väčší štandart ústavných práv a slobôd pred zákonmi

a v tomto kontexte odkazuje na čl. 6 dohovoru, z ktorého podľa jeho vyjadrenia vyplýva,

vychádzajúc z princípu rovností zbraní, „povinnosť súdu doručovať všetky procesné

vyjadrenia účastníka konania ostatným účastníkom, a to bez ohľadu na prípadnú časovú

náročnosť takéhoto postupu“. Sťažovateľ ďalej pokračuje, že aj keď v čase vydania

upovedomenia o začatí exekúcie platil ešte neprávoplatný, ale predbežne vykonateľný

rozsudok, v čase vydania namietaného uznesenia okresného súdu bola situácia odlišná,

pretože rozsudok Okresného súdu Košice II bol už vtedy zmenený rozsudkom krajského

súdu, ktorým bola určená vyživovacia povinnosť sťažovateľa v nižších sumách a ktorým

krajský súd nerozhodol o výške dlžného výživného (výživného za obdobie od zvýšenia

vyživovacej povinnosti do vydania rozsudku krajského súdu). Preto podľa sťažovateľa

neobstojí tá suma dlžného výživného, pre ktorú bola nariadená exekúcia. V závere

sťažovateľ argumentuje: „Argumentáciu okresného súdu v tomto smere nemožno

akceptovať. Z jeho pohľadu totiž je podstatné iba to, že v čase vydania upovedomenia

o začatí exekúcie zodpovedalo toto upovedomenie predbežne vykonateľnému rozsudku

okresného súdu. Odmieta reflektovať skutočnosť, že v neskoršom období došlo k vydaniu

konečného rozsudku, ktorý sa pôvodný exekučný titul modifikoval. Znamená to vlastne, že

okresný súd odmieta akceptovať zásadu vyplývajúcu z ustanovenia § 167 ods. 2 v spojení

s ustanovením , podľa ktorej pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav

existujúci v čase jeho vyhlásenia. Pri zohľadnení tejto zásady sa javí ako nepochybné, že

napadnuté uznesenie okresného súdu vecne neobstojí.“

Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci a so súhlasom všetkých účastníkov konania od ústneho pojednávania

vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, zo súvisiaceho spisu a z vyjadrenia

predsedu okresného súdu zistil tieto skutočnosti:

Rozsudkom Okresného súdu Košice II bol sťažovateľ zaviazaný k vyživovacej

povinnosti voči svojim dvom maloletým deťom vo výške 15 000 Sk a 10 000 Sk mesačne

od 1. októbra 2006, ako aj k úhrade dlžného výživného za obdobie od 1. októbra 2006

do 31. mája 2007. Sťažovateľ sa proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolal. O podanom

odvolaní rozhodol krajský súd tak, že zmenil prvostupňový rozsudok v časti bežného

výživného na sumy v prvom prípade 10 000 Sk a v druhom prípade 5 000 Sk mesačne,

s účinnosťou od 1. marca 2007. Krajský súd zároveň zrušil prvostupňový rozsudok

vo výroku o dlžnom výživnom a vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia

vrátil vec Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

Medzitým na základe predbežnej vykonateľnosti prvostupňového rozsudku v zmysle

ustanovení zákonná zástupkyňa oprávnených podala 26. novembra 2007 návrh

na vykonanie exekúcie. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie sp. zn. Ex 0246/07

z 21. decembra 2007 podal sťažovateľ 9. januára 2008 námietky. K námietkam sťažovateľa

sa vyjadrila zákonná zástupkyňa oprávnených podaním doručeným súdnemu exekútorovi

poverenému vykonaním exekúcie 16. januára 2008, v ktorom uviedla, že návrh

na vykonanie exekúcie považuje za zákonný a opodstatnený a dlh na výživnom za presný.

Argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho príspevkov pre maloletých v rámci kapitálového

sporenia považovala v súvislosti s bežným výživným za irelevantné. Námietky sťažovateľa

označila za účelové a nedôvodné „s cieľom citeľne znížiť životnú úroveň a uspokojovanie

potrieb maloletých oprávnených, a takto zneužiť a využiť situáciu v neprospech matky

maloletých oprávnených P. R.“. V závere zákonná zástupkyňa oprávnených navrhla

námietky zamietnuť. Uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. 40 Er

-14 zo 14. marca 2008 boli námietky sťažovateľa proti exekúcii aj proti trovám

exekúcie zamietnuté. Proti obom výrokom uznesenia sa sťažovateľ 8. apríla 2008 odvolal.

V podanom odvolaní uviedol, že jeho dlh na výživnom nezodpovedá oprávnenou tvrdenej

sume. Poukázal tiež na to, že vyjadrenie zákonnej zástupkyne oprávnených k jeho

námietkam mu nebolo doručené, a teda nemal možnosť zaujať k nemu stanovisko.

V takomto postupe okresného súdu videl porušenie princípu rovnosti účastníkov konania.

Odvolanie doplnil podaním doručeným okresnému súdu 30. mája 2008 a uviedol v ňom, že

rozsudkom krajského súdu bol zmenený exekučný titul - rozsudok Okresného súdu

Košice II, tak že sumy vyživovacej povinnosti boli oproti prvostupňovému rozsudku

znížené s účinnosťou od 1. marca 2007 a výrok o dlžnom výživnom zrušený, pričom v tejto

časti bola vec vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľa exekučný

titul, na základe ktorého bola exekúcia začatá, už neexistuje a hoci je právoplatne stanovené

výživné od 1. marca 2007, nie je vyriešené, v akom rozsahu bolo z jeho strany uhradené,

pretože prvostupňový rozsudok týkajúci sa dlžného výživného bol zrušený. Vychádzajúc

z uvedených skutočností bol sťažovateľ toho názoru, že exekúciu je potrebné zastaviť.

Okresný súd o podanom odvolaní rozhodol uznesením č. k. -22

zo 7. júla 2008 (ďalej len „namietané uznesenie“), ktorým námietky sťažovateľa proti

exekúcii, ako aj proti trovám exekúcie zamietol. V úvode odôvodnenia okresný súd

predostrel argumenty sťažovateľa takto: „V dôvodoch odvolania odvolateľ uviedol, že sa

súd nezaoberal jeho tvrdeniami, ktoré uvádzal v námietkach a síce, že jeho dlh nezodpovedá

vymáhanej sume, keďže oprávneným prispieva sporením v rámci kapitálového sporenia,

platením poistného, hradením výdavkov spojených s tenisovým tréningom a kupovaním

ošatenia a stravy. Má za to, že týmito plneniami došlo k zániku vymáhaného nároku

v zmysle ust. § 50 Exekučného poriadku v platnom znení. Namieta aj to, že k jeho

námietkam sa vyjadrila zákonná zástupkyňa oprávnených, pričom jej vyjadrenie mu nebolo

doručené a nemohol k nemu zaujať stanovisko, čím bola porušená zásada rovnosti

účastníkov. Vzhľadom na to, že dlžné výživné nie je presne vyčíslené, nemôžu byť podľa

povinného presne vyčíslené ani trovy exekúcie.“

Okresný súd považoval námietky sťažovateľa za nedôvodné, pretože podľa neho

tvrdenia, ktoré v nich sťažovateľ uvádzal, bolo potrebné uviesť v konaní vo veci samej,

a nie v exekučnom konaní. Podľa vyjadrenia okresného súdu tvrdenia o neprimeranosti

výšky výživného k jeho zárobkovým možnostiam, o príspevku na kapitálové sporenie

maloletých, o platení poistného a pod. sa týkajú konania vo veci samej, a nie exekučného

konania. Exekučné konanie nemôže nahrádzať konanie vo veci samej, ale slúži na

uspokojenie pohľadávky oprávneného, o ktorej už bolo rozhodnuté. Prvostupňový súd

jednoznačne určil vyživovaciu povinnosť a jeho rozhodnutie je v zmysle zákona predbežne

vykonateľné. Exekučný titul sa stal vykonateľný v časti bežného výživného (určeného od

1. októbra 2006) 9. júla 2007 a podanie odvolania nemá odkladný účinok na vykonateľnosť

rozsudku, pretože ide o vyživovaciu povinnosť sťažovateľa voči maloletým oprávneným.

Keďže bol exekučný titul vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, oprávnení

zastúpení zákonnou zástupkyňou podali v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku

návrh na vykonanie exekúcie. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia zaujal tiež stanovisko

k námietke sťažovateľa, že mu nebolo doručené vyjadrenie zákonnej zástupkyne

oprávnených k jeho námietkam proti exekúcii, a uviedol, že mu žiadne ustanovenie ani

, ani Exekučného poriadku neukladá povinnosť doručovať

každé jedno podanie účastníka konania druhej strane (s výnimkou niektorých návrhov).

Zákonná zástupkyňa oprávnených vo svojom vyjadrení nenavrhla žiadne dôkazy, ktoré by si

vyžadovali vyjadrenie druhej strany, konštatovala len skutočnosti zrejmé zo spisového

materiálu, preto okresný súd nepovažoval za potrebné doručovať jej vyjadrenie

sťažovateľovi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu

vyplýva, že ako základné právo podľa , tak i právo podľa

dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval

na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire

č. 303 – B).

V rámci svojej judikatúry ústavný súd vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu“ ().

V podanom odvolaní (v jeho doplnení doručenom okresnému súdu 30. mája 2008)

okrem iného sťažovateľ argumentoval tým, že pôvodný exekučný titul – rozsudok

Okresného súdu Košice II – bol zmenený druhostupňovým rozhodnutím – rozsudkom

krajského súdu, ktorým boli sumy výživného oproti prvostupňovému rozsudku znížené

a rozsudok v časti dlžného výživného zrušený a vec vrátená v rozsahu zrušenia

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Na tieto argumenty sťažovateľa vôbec okresný súd nereagoval, dokonca sa o týchto

argumentoch sťažovateľa v úvode rozhodnutia vôbec nezmienil. Ústavný súd je však toho

názoru, že z hľadiska výsledku rozhodnutia neboli argumenty sťažovateľa irelevantné.

Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti na ustanovenia § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného

poriadku, podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom

na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným. Dikcia

tohto ustanovenia sa totiž zmieňuje o okolnostiach, ktoré sa vyskytli práve v prípade

sťažovateľa (zrušenie časti rozsudku).

Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo

nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu

ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

V danom prípade okresný súd k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentmi

sťažovateľa ani nepristúpil, ústavný súd preto dospel k záveru, že z dôvodu nedostatku

odpovede súdneho rozhodnutia v namietanom uznesení došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa , ako aj jeho práva podľa dohovoru.

V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo

posudzovať, či námietkam sťažovateľa podaným prostredníctvom odvolania malo, alebo

nemalo byť vyhovené, či už čiastočne alebo v plnom rozsahu. Ústavný súd však musel

zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti

(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle a

dohovoru).

Ústavný súd sa vysporiadal aj so sťažovateľom namietaným porušením čl. 47 ods. 3

, ktoré videl v nedodržaní princípu rovností zbraní postupom okresného súdu, keď

tento rozhodol bez toho, aby poskytol sťažovateľovi možnosť zaujať stanovisko

k vyjadreniu zákonnej zástupkyne oprávnených k jeho námietkam proti exekúcii. Ústavný

súd je toho názoru, že aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu má

zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné

argumenty druhého účastníka konania. Z toho vyplýva, že je na uvážení konajúceho súdu,

či bude predostreté argumenty považovať za podstatné, a ako také ich predloží ku

konfrontácii druhej strane. Konajúci súd popri rovnosti účastníkov konania musí totiž

zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len podstatných

argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane. Okresný súd

v odôvodnení namietaného rozhodnutia bol toho názoru, že právna zástupkyňa oprávnených

vo svojom vyjadrení nenavrhla žiadne dôkazy, len skonštatovala skutočnosti známe

zo spisového materiálu, preto nepovažoval za potrebné predkladať jej vyjadrenie

sťažovateľovi na zaujatie stanoviska. Ústavný súd sa zo súvisiaceho spisového materiálu

oboznámil s obsahom predmetného vyjadrenia a stotožňuje sa so záverom okresného súdu,

že neobsahovalo skutočnosti, ku ktorým by bolo potrebné vyžiadať stanovisko sťažovateľa.

Zákonná zástupkyňa oprávnených totiž nenavrhovala žiadne dôkazy, poukázala len

vo všeobecnosti na účelovosť a neodôvodnenosť námietok sťažovateľa, bez toho aby toto

tvrdenie podrobnejšie konkretizovala.

V postupe okresného súdu preto ústavný súd porušenie princípu rovností zbraní

nevidel, a teda porušenie nezistil.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto

rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Z predloženého spisového materiálu týkajúceho za exekučného konania ústavný súd

zistil, že medzičasom došlo uznesením sp. zn. z 12. novembra 2008

k zastaveniu exekúcie na základe návrhu sťažovateľa. Za danej situácie je preto právne

bezvýznamné namietané uznesenie okresného súdu zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu

na ďalšie konanie. V tejto časti preto ústavný súd návrhu sťažovateľa na zrušenie uznesenia

a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie nevyhovel.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný súd

priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, a to za dva úkony právnych služieb

vykonané v roku 2008 a jeden úkon vykonaný v roku 2009, teda náhradu trov v celkovej

sume 346,31 €.

Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa

vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16

ods. 3 a § 18 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s tým, že predmet konania

pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle ) je v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením

alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom

(napr. , , ).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2008 v konaní

pred ústavným súdom predstavuje 105,42 € a hodnota režijného paušálu je 6,31 €.

Sťažovateľ v danom prípade mohol požadovať náhradu trov právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004

Z. z. za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia

vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), teda 2 x 105,42 € + 2

x 6,31 €, spolu 223,46 €. Ústavný súd náhradu trov za tretí úkon právneho zastúpenia

(stanovisko k vyjadreniu okresného súdu doručené ústavnému súdu 25. februára 2009)

sťažovateľovi nepriznal, pretože ho nepovažoval za také, ktoré by výraznou mierou prispelo

k objasneniu veci.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi podľa

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 €.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009