Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)III. ÚS 99/2012
PDF · 253.52 KB
No categories available
III. ÚS 99/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. Ď., Advokátska
kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2,
čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina
z 30. júla 2009 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 53/2006, rozsudkom
Krajského súdu v Žiline z 23. marca 2010 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 45/2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2011
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 94/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012
doručená sťažnosť J. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46
ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
z 30. júla 2009 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 53/2006, rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 23. marca 2010 a jeho postupom
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 45/2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.
Z predloženej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ako žalobca vystupoval v konaní
pred okresným súdom o zaplatenie sumy 28 905,26 € z titulu bezdôvodného obohatenia ako
nároku na zaplatenie ceny obvyklého nájomného za užívanie pozemkov v jeho vlastníctve
bez právneho dôvodu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 53/2006 z 10. marca 2008
vyhovel návrhu sťažovateľa a žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalovanú sumu.
Na základe podaného odvolania bol predmetný rozsudok okresného súdu krajským súdom
zrušený uznesením sp. zn. 5 Co 176/2008 z 30. septembra 2008 z dôvodov podľa § 221
ods. 1 písm. f) a h) a ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Opätovne rozhodoval okresný súd a rozsudkom
z 30. júla 2009 žalobu sťažovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil
poukazom na čl. 20 ods. 1 ústavy, § 3, § 120, § 123, § 124, § 126, § 135c a § 438 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“)
a uviedol, že v prípade, že vlastník pozemku uplatňuje len zodpovednostné (sekundárne)
nároky voči osobám, ktoré mu bránia v užívaní veci (pozemku) bez toho, aby sa zároveň
(primárne) domáhal odstránenia protiprávneho stavu, ide sa spravidla o výkon jeho práva
v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd ďalej konštatoval, že nie je úlohou súdu
vyvodzovať následky z porušenia práva bez toho, aby zároveň jeho rozhodnutím došlo
k odstráneniu protiprávneho stavu a k nastoleniu právnej istoty, a tým napomáhať udržiavať
protiprávny stav.
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 C 53/2006 z 30. júla 2009 podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca
2010 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým žalobu zamietol,
a v časti trov konania ho zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že v zmysle § 219 ods. 2 OSP sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa
vo veci samej.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca 2010
podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom ako dôvod prípustnosti dovolania označil § 237
písm. g) OSP (rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát), túto vadu sťažovateľ videl v tom, že sudkyňa senátu
5 Co bola vo veci právnych predchodcov účastníkov vylúčená z prejednania a rozhodovania
veci. Sťažovateľ vo svojom dovolaní ďalej uviedol aj ďalšie dôvody dovolania podľa § 241
ods. 2 písm. a) a c) OSP (došlo k vadám podľa § 237 OSP, rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci). Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa
uznesením sp. zn. 2 Cdo 94/2011 z 29. septembra 2011 tak, že ho odmietol. V relevantnej
časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že „so zreteľom na obsah
dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p.“, sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z procesných vád
uvedených v § 237 a) až e) aj napriek tomu, že sťažovateľ „vady v zmysle § 237 písm. a/ až
e/ O.s.p. nenamietal a tieto vady nevyšli najavo ani v dovolacom konaní“.
Ďalej najvyšší súd uviedol, že „s prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd
osobitne zameral na skúmanie, či konanie nie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. g/
O.s.p...
Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil žiaden kvalifikovaný vzťah sudkyne k veci,
k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom, ktorý by zakladal dôvod pre jej
vylúčenie z prejednávania a rozhodnutia veci. Totiž samotná skutočnosť, že sudkyňa bola
v minulosti vylúčená vo veci právnych predchodcov terajších účastníkov konania
(s poukazom na to, že sudkyňa bola vylúčená v súvislosti s tým, že sa cítila byť zaujatá
vzhľadom na podanie žalobcu a stratu dôvery zo strany žalobcu, že nebude konať bez
prieťahov) nie je dôvodom pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Dovolací
súd má za to, že v danej veci nejde ani o nesprávne obsadenie súdu.“.
K dôvodom dovolania sťažovateľa podľa § 241 ods. 1 písm. c) OSP najvyšší súd
uviedol, že „právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dôvod, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní, samo osebe (i keby k nemu skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Nakoľko prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p.,
ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.“.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal, že nesúhlasí
s napadnutými rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov, pričom poukázal na skutkové
zistenia týchto súdov, najmä na skutočnosť, že bolo preukázané to, že on je majiteľom
pozemkov, ktoré užívajú práve žalovaní, a to bez právneho dôvodu, a preto „je nelogické, a
v tom treba vidieť porušenie jeho ústavných vlastníckych práv, že mu súdy nepriznávajú, či
už titulom náhrady škody, či titulom bezdôvodného obohatenia finančnú náhradu za takto
užívané nehnuteľnosti bez právneho dôvodu“.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 94/2011
z 29. septembra 2011 ako súdu dovolacieho sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd sa
nevysporiadal so skutočnosťou, „z akého dôvodu bola v obdobnej veci 18 C 54/1994
(namietaná sudkyňa, pozn.) vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. V tejto časti
rozhodnutie NS SR je nepresvedčivé a nepreskúmateľné.“. Sťažovateľ takisto v sťažnosti
vyjadril názor, že „sa nemožno stotožniť s konštatovaním NS SR v tom, že nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ale prípustnosť dovolania nezakladá.
S týmto konštatovaním súdu sa žalobca nestotožňuje, nakoľko už samotná dikcia zákona
umožňuje preskúmať v rámci dovolacieho konania správnosť konania a rozhodnutia
s prihliadnutím na nesprávne právne posúdenie veci.“.
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca
2010 sťažovateľ namietal, že „sťažnosťou dotknutý Krajský súd v Žiline nesprávne
interpretoval a v rozpore s Ústavou aplikoval na daný prípad príslušné zákonné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku § 120 ods. 1 OSP, pričom následkom vyššie
uvedenej interpretácie zákona boli porušené čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
a základné práva sťažovateľa v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3 a
Po citácii napadnutých článkov ústavy, dohovoru a niektorých rozhodnutí ústavného
súdu sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
«1. Základné právo J. K., trvalé bytom Ž., podľa článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a porušenie jeho základných
práv v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2 č. čl. 47 ods. 1, 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd {ďalej len „Dohovor“) bolo
porušené postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline 5Co 45/2010 zo dňa 23.3.2010
v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Žiline 2C 531/2006-357 zo dňa 30.7.2009, taktiež
toto právo J. K. bolo porušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 2Cdo 94/2011 zo dňa
29.9.2011.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline 5Co 45/2010 zo dňa 23.3.2010, Rozsudok
Okresného súdu v Žiline 2C 531/2006-357 zo dňa 30.7.2009, uznesenie Najvyššieho súdu
SR 2Cdo 94/2011 zo dňa 29.9.2011 sa zrušuje.
3. Sťažovateľ na základe vyššie uvedených skutočností navrhuje, aby Ústavný súd
Slovenskej republiky vydal v zmysle § 36 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. uznesenie:
Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia ako
budú vyčíslené v písomne vyhotovenom rozhodnutí súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy
a základných práv sťažovateľa podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47
ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 2 C 531/2006 z 30. júla 2009 a postupom okresného súdu
v tomto konaní
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a označených článkov ústavy napadnutým rozsudkom
okresného súdu a postupom okresného súdu v tomto konaní ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozhodnutie okresného
súdu ani jeho postup v konaní, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd,
ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu okresného súdu v tomto konaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
5 Co 45/2010 z 23. marca 2010 a postupom krajského súdu v tomto konaní
Sťažovateľ napádal svojou sťažnosťou aj rozsudok sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca
2010 a postup krajského súdu, ktorý mu predchádzal potom, ako najvyšší súd v dovolacom
konaní rozhodol uznesením sp. zn. 2 Cdo 94/2011 z 29. septembra 2011 tak, že dovolanie
sťažovateľa odmietol. Ústavný súd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažoval sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota
na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj jeho
postupu, ktorý mu predchádzal, je považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti
so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami
všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07,
I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého
rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa
judikatúry tvorí jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným
spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri
rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie
založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel nároku sťažovateľa,
a zároveň tým aj reagoval na jeho námietky. Rozsudok krajského súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku
krajského súdu nezistil. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu, ako aj
s postupom krajského súdu v tomto konaní nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
K sťažovateľovej námietke, že v danom prípade „nemožno uplatniť § 135 c/ ods. 1
OZ, nakoľko sa jedná o legálne stavby na cudzom pozemku keď stavba bola realizovaná
v roku 1979 podľa stavebného povolenia a v roku 1990 došlo ku kolaudácii tejto stavby...
tzn. že nemožno toto ustanovenie aplikovať, v čom konajúce súdy pochybili“, ústavný súd
považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ v sťažnosti netvrdil, že by túto námietku
vzniesol počas konania na všeobecnom súde, a tým menej tvrdil, že by sa s ňou všeobecný
súd nevysporiadal. Navyše, ani z odôvodnenia rozsudku okresného súdu ani z odôvodnenia
rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by sťažovateľ takúto námietku v konaní vzniesol,
skôr naopak, z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd skutkový
stav ustálil na základe zhodných tvrdení účastníkov, čomu nasvedčuje aj formulácia
uvedená v odôvodnení rozsudku okresného súdu (s. 5 rozhodnutia), že «existuje a stále trvá
protiprávny zásah do práva navrhovateľa vlastniť majetok existenciou stavieb a stavebných
úprav odporcu... pričom je zároveň preukázané, že jednak odporca v rade 1./ a jednak
odporca v rade 2./ sú tie osoby, ktoré sa k existencii tejto ujmy na právach navrhovateľa
„hlásia“».
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Napriek uvedenému ústavný súd v záujme presvedčivosti svojho rozhodnutia
prezentuje k námietke sťažovateľa o nemožnosti uplatniť § 135c ods. 1 OZ v predmetnej
veci svoje stanovisko, že aj pri možných pochybnostiach o správnosti právneho posúdenia
tejto otázky konajúcimi všeobecnými súdmi, ktorá navyše nebola pre rozhodnutie vo veci
samej kľúčová, nemá žiadne pochybnosti o správnosti výroku rozsudku krajského súdu
sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca 2010, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného
súdu o zamietnutí žaloby. Ak by sa totiž aj v napadnutom konaní nespochybniteľne
preukázala pravdivosť tvrdenia sťažovateľa, že stavby na jeho pozemku boli postavené
v súlade s vtedy platným právom, ani táto okolnosť by nezakladala dôvodnosť uplatneného
nároku žalobou sťažovateľa (náhrada škody, resp. vydanie bezdôvodného obohatenia).
V tejto súvislosti a v okolnostiach daného prípadu dáva ústavný súd do pozornosti možnosť
aplikácie § 22 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov ako lex specialis
k pertraktovaným ustanoveniam OZ, z ktorého by sa dali odvodiť nároky vyplývajúce
z nájomného vzťahu založeného ex lege. Aj v tomto prípade by však úspešnosť uvedeného
petitu v žalobe sťažovateľa a priori neprichádzala do úvahy.
Ústavný súd sa preto nedomnieva, že by napadnutý rozsudok krajského súdu a jeho
postup v tomto konaní bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľný so sťažovateľom
označeným článkom ústavy a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov
súdnej moci nebola sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna
ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, respektíve že by postupom krajského súdu alebo jeho
napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to
vo svojej sťažnosti namietal, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 94/2011 z 29. septembra 2011
Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 94/2011 z 29. septembra 2011
podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietnuté z dôvodu, že
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Sťažovateľ v sťažnosti nesúhlasil so závermi najvyššieho súdu uvedenými
v napadnutom uznesení a okrem iného videl v nich aj porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti namietal, že najvyšší súd sa v odôvodnení
napadnutého uznesenia nevysporiadal „so skutočnosťou, z akého dôvodu bola v obdobnej
veci 18 C 54/1994 vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci“. V tejto časti sťažovateľ
považoval napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za „nepresvedčivé a nepreskúmateľné“.
Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou poukazuje na odôvodnenie napadnutého
uznesenia, kde najvyšší súd uviedol: „Dovolací súd sa oboznámil i s obsahom uznesenia
Krajského súdu v Žiline z 27. novembra 2001 so. Zn. 6 Nc 359/2001 v právnej veci žalobcu
M. K. proti žalovanej S. D., akciovej spoločnosti, o zaplatenie nájomného. Týmto uznesením
bola sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. D. C. vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod. sp. zn. 18 C 54/1994. Rozhodnutie je
odôvodnené tým, že sudkyňa sa vo veci cítila byť zaujatá vzhľadom na podanie žalobcu
a ďalej je odôvodnené stratou dôvery zo strany žalobcu, že vec by sa riešila bez prieťahov.
Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil žiaden kvalifikovaný vzťah sudkyne k veci,
k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom, ktorý by zakladal dôvod pre jej
vylúčenie z prejednávania a rozhodnutia veci. Totiž samotná skutočnosť, že sudkyňa bola
v minulosti vylúčená vo veci právnych predchodcov terajších účastníkov konania
(s poukazom na vyššie uvedené) nie je dôvodom pre jej vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania veci. Dovolací súd má za to, že v danej veci nejde ani o nesprávne
obsadenie súdu.“
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v odôvodnení
napadnutého uznesenia primeraným spôsobom vysporiadal s touto námietkou sťažovateľa,
preskúmateľným a dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo je sťažovateľova námietka
v tomto smere nedôvodná a nezakladá žiaden zo zákonných dôvodov na jej vylúčenie
z prejednávania a rozhodovania veci. Ústavný súd túto námietku sťažovateľa považuje
za nedôvodnú. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu v tejto súvislosti tak
predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil,
na základe akých právnych úvah rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje konformnosť
odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa v súlade s limitmi
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
vyjadril názor, že „sa nemožno stotožniť s konštatovaním NS SR v tom, že nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ale prípustnosť dovolania nezakladá.
S týmto konštatovaním súdu sa žalobca nestotožňuje, nakoľko už samotná dikcia zákona
umožňuje preskúmať v rámci dovolacieho konania správnosť konania a rozhodnutia
s prihliadnutím na nesprávne právne posúdenie veci.“.
V tejto spojitosti hodno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).
K tejto námietke sťažovateľa ústavný súd ďalej uvádza, že najvyšší súd v rámci
dovolacieho konania aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
podľa ich účelu a zmyslu a v súlade s konštantnou rozhodovacou činnosťou najvyššieho
súdu rešpektujúc tak práva sťažovateľa. Závery uvedené v napadnutom uznesení
najvyššieho súdu sú preto celkom legitímne a právne akceptovateľné, a preto aj túto
námietku sťažovateľa považuje za nedôvodnú.
Keďže sťažovateľ v sťažnosti ďalšie konkrétne námietky vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu nepredostrel, ústavný súd po preskúmaní napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu nie je arbitrárne ani svojvoľné a interpretácia na vec vzťahujúcich sa
noriem v ňom uvedená je ústavne akceptovateľná a nepopiera ich účel a zmysel. Ústavný
súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy
a základných práv sťažovateľa podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 1,
2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca
2010 a postupom krajského súdu v tomto konaní a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 94/2011 z 29. septembra 2011
4. 1 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca 2010 a postupom krajského
súdu v tomto konaní a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 94/2011 z 29. septembra
2011
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol vysloviť porušenie „základného práva...
podľa článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy...“ aj napadnutým rozsudkom
krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu. Ustanovenia čl. 2 ods. 2 a čl. 2 ods. 3 ústavy
majú charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky
orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011) a
neformulujú žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd
nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť ich porušenie (napr.
III. ÚS 119/2011). Rovnako tak čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy formuluje všeobecný ústavný
princíp, ktorý je povinný rešpektovať každý orgán verejnej moci pri výkone svojich
právomocí, ktorý zároveň slúži na ochranu jednotlivca pred verejnou mocou. Nezakotvuje
však žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania. Z uvedeného dôvodu je sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená.
4. 2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 16, čl. 17
ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca 2010 a postupom krajského súdu v tomto konaní
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 94/2011 z 29. septembra 2011
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd predovšetkým považuje
za podstatné zdôrazniť, že sťažovateľ napriek zastúpeniu kvalifikovaným právnym
zástupcom v súvislosti s údajným porušením týchto označených základných práv podľa
uvedených článkov ústavy neuviedol žiadne dôvody. Ústavný súd pripomína, že okrem
opísania skutkových okolností musí odôvodnenie obsahovať najmä právne argumenty
a právne posúdenie predloženého sporu, tieto však sťažovateľ neuviedol. Subjektívny názor
sťažovateľa o porušení jeho označených základných práv nie je dostatočným dôvodom
na záver, že mohlo dôjsť k jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,
ktoré by dovolili takýto záver formulovať aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie. Ústavný súd vzhľadom na uvedené v súlade s publikovanou judikatúrou, z ktorej
jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 206/2010),
sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Navyše ústavný súd uvádza, že aj v prípade absencie tohto nedostatku sťažnosti by
bol nútený konštatovať neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa v tejto časti, pretože medzi
namietaným porušením uvedených základných práv a označenými rozhodnutiami krajského
súdu najvyššieho súdu už prima facie nie je žiadna relevantná súvislosť.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2012