Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 99/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. Ď., Advokátska

kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia a 3 a

Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2,

, 2 a 3 a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina

z 30. júla 2009 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. , rozsudkom

Krajského súdu v Žiline z 23. marca 2010 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2011

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012

doručená sťažnosť J. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46

ods. 1 a 2, , 2 a 3 a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)

z 30. júla 2009 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. , rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 23. marca 2010 a jeho postupom

v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Z predloženej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ako žalobca vystupoval v konaní

pred okresným súdom o zaplatenie sumy 28 905,26 € z titulu bezdôvodného obohatenia ako

nároku na zaplatenie ceny obvyklého nájomného za užívanie pozemkov v jeho vlastníctve

bez právneho dôvodu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 10. marca 2008

vyhovel návrhu sťažovateľa a žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalovanú sumu.

Na základe podaného odvolania bol predmetný rozsudok okresného súdu krajským súdom

zrušený uznesením sp. zn. z 30. septembra 2008 z dôvodov podľa § 221

ods. 1 písm. f) a h) a ods. 3 v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Opätovne rozhodoval okresný súd a rozsudkom

z 30. júla 2009 žalobu sťažovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil

poukazom na , , , , , , a zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a uviedol, že v prípade, že vlastník pozemku uplatňuje len zodpovednostné (sekundárne)

nároky voči osobám, ktoré mu bránia v užívaní veci (pozemku) bez toho, aby sa zároveň

(primárne) domáhal odstránenia protiprávneho stavu, ide sa spravidla o výkon jeho práva

v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd ďalej konštatoval, že nie je úlohou súdu

vyvodzovať následky z porušenia práva bez toho, aby zároveň jeho rozhodnutím došlo

k odstráneniu protiprávneho stavu a k nastoleniu právnej istoty, a tým napomáhať udržiavať

protiprávny stav.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 30. júla 2009 podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 23. marca

2010 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým žalobu zamietol,

a v časti trov konania ho zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že v zmysle sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa

vo veci samej.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sp. zn. z 23. marca 2010

podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom ako dôvod prípustnosti dovolania označil § 237

písm. g) (rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát), túto vadu sťažovateľ videl v tom, že sudkyňa senátu

5 Co bola vo veci právnych predchodcov účastníkov vylúčená z prejednania a rozhodovania

veci. Sťažovateľ vo svojom dovolaní ďalej uviedol aj ďalšie dôvody dovolania podľa § 241

ods. 2 písm. a) a c) (došlo k vadám podľa , rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci). Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa

uznesením sp. zn. z 29. septembra 2011 tak, že ho odmietol. V relevantnej

časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že „so zreteľom na obsah

dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

“, sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z procesných vád

uvedených v § 237 a) až e) aj napriek tomu, že sťažovateľ „vady v zmysle § 237 písm. a/ až

e/ nenamietal a tieto vady nevyšli najavo ani v dovolacom konaní“.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že „s prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd

osobitne zameral na skúmanie, či konanie nie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. g/

..

Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil žiaden kvalifikovaný vzťah sudkyne k veci,

k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom, ktorý by zakladal dôvod pre jej

vylúčenie z prejednávania a rozhodnutia veci. Totiž samotná skutočnosť, že sudkyňa bola

v minulosti vylúčená vo veci právnych predchodcov terajších účastníkov konania

(s poukazom na to, že sudkyňa bola vylúčená v súvislosti s tým, že sa cítila byť zaujatá

vzhľadom na podanie žalobcu a stratu dôvery zo strany žalobcu, že nebude konať bez

prieťahov) nie je dôvodom pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Dovolací

súd má za to, že v danej veci nejde ani o nesprávne obsadenie súdu.“.

K dôvodom dovolania sťažovateľa podľa najvyšší súd

uviedol, že „právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dôvod, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní, samo osebe (i keby k nemu skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Nakoľko prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia ,

ani z , odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade

s ustanovením v spojení s ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.“.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal, že nesúhlasí

s napadnutými rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov, pričom poukázal na skutkové

zistenia týchto súdov, najmä na skutočnosť, že bolo preukázané to, že on je majiteľom

pozemkov, ktoré užívajú práve žalovaní, a to bez právneho dôvodu, a preto „je nelogické, a

v tom treba vidieť porušenie jeho ústavných vlastníckych práv, že mu súdy nepriznávajú, či

už titulom náhrady škody, či titulom bezdôvodného obohatenia finančnú náhradu za takto

užívané nehnuteľnosti bez právneho dôvodu“.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2011 ako súdu dovolacieho sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd sa

nevysporiadal so skutočnosťou, „z akého dôvodu bola v obdobnej veci

(namietaná sudkyňa, pozn.) vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. V tejto časti

rozhodnutie NS SR je nepresvedčivé a nepreskúmateľné.“. Sťažovateľ takisto v sťažnosti

vyjadril názor, že „sa nemožno stotožniť s konštatovaním NS SR v tom, že nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ale prípustnosť dovolania nezakladá.

S týmto konštatovaním súdu sa žalobca nestotožňuje, nakoľko už samotná dikcia zákona

umožňuje preskúmať v rámci dovolacieho konania správnosť konania a rozhodnutia

s prihliadnutím na nesprávne právne posúdenie veci.“.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sp. zn. z 23. marca

2010 sťažovateľ namietal, že „sťažnosťou dotknutý Krajský súd v Žiline nesprávne

interpretoval a v rozpore s aplikoval na daný prípad príslušné zákonné

ustanovenia , pričom následkom vyššie

uvedenej interpretácie zákona boli porušené a 3,

a základné práva sťažovateľa v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3 a

“.

Po citácii napadnutých článkov , dohovoru a niektorých rozhodnutí ústavného

súdu sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

«1. Základné právo J. K., trvalé bytom Ž., podľa článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1

písm. a) (ďalej len „“) a porušenie jeho základných

práv v , , ods. 1 a 5 a , 2 č. , 2, 3,

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd {ďalej len „Dohovor“) bolo

porušené postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 23.3.2010

v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Žiline -357 zo dňa 30.7.2009, taktiež

toto právo J. K. bolo porušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa

29.9.2011.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 23.3.2010, Rozsudok

Okresného súdu v Žiline -357 zo dňa 30.7.2009, uznesenie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 29.9.2011 sa zrušuje.

3. Sťažovateľ na základe vyššie uvedených skutočností navrhuje, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky vydal v zmysle uznesenie:

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia ako

budú vyčíslené v písomne vyhotovenom rozhodnutí súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa

do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu a 3,

a základných práv sťažovateľa podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 1, 2 a 3 a a práva podľa dohovoru rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 30. júla 2009 a postupom okresného súdu

v tomto konaní

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa ,

práva podľa dohovoru a označených článkov napadnutým rozsudkom

okresného súdu a postupom okresného súdu v tomto konaní ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozhodnutie okresného

súdu ani jeho postup v konaní, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd,

ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu okresného súdu v tomto konaní odmietol

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 23. marca 2010 a postupom krajského súdu v tomto konaní

Sťažovateľ napádal svojou sťažnosťou aj rozsudok sp. zn. z 23. marca

2010 a postup krajského súdu, ktorý mu predchádzal potom, ako najvyšší súd v dovolacom

konaní rozhodol uznesením sp. zn. z 29. septembra 2011 tak, že dovolanie

sťažovateľa odmietol. Ústavný súd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažoval sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota

na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj jeho

postupu, ktorý mu predchádzal, je považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). V súvislosti

so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami

všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ,

). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého

rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa

judikatúry tvorí jeden celok (), dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným

spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri

rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie

založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel nároku sťažovateľa,

a zároveň tým aj reagoval na jeho námietky. Rozsudok krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku

krajského súdu nezistil. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu, ako aj

s postupom krajského súdu v tomto konaní nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

K sťažovateľovej námietke, že v danom prípade „nemožno uplatniť § 135 c/ ods. 1

, nakoľko sa jedná o legálne stavby na cudzom pozemku keď stavba bola realizovaná

v roku 1979 podľa stavebného povolenia a v roku 1990 došlo ku kolaudácii tejto stavby...

tzn. že nemožno toto ustanovenie aplikovať, v čom konajúce súdy pochybili“, ústavný súd

považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ v sťažnosti netvrdil, že by túto námietku

vzniesol počas konania na všeobecnom súde, a tým menej tvrdil, že by sa s ňou všeobecný

súd nevysporiadal. Navyše, ani z odôvodnenia rozsudku okresného súdu ani z odôvodnenia

rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by sťažovateľ takúto námietku v konaní vzniesol,

skôr naopak, z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd skutkový

stav ustálil na základe zhodných tvrdení účastníkov, čomu nasvedčuje aj formulácia

uvedená v odôvodnení rozsudku okresného súdu (s. 5 rozhodnutia), že «existuje a stále trvá

protiprávny zásah do práva navrhovateľa vlastniť majetok existenciou stavieb a stavebných

úprav odporcu... pričom je zároveň preukázané, že jednak odporca v rade 1./ a jednak

odporca v rade 2./ sú tie osoby, ktoré sa k existencii tejto ujmy na právach navrhovateľa

„hlásia“».

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. ,

, ).

Napriek uvedenému ústavný súd v záujme presvedčivosti svojho rozhodnutia

prezentuje k námietke sťažovateľa o nemožnosti uplatniť v predmetnej

veci svoje stanovisko, že aj pri možných pochybnostiach o správnosti právneho posúdenia

tejto otázky konajúcimi všeobecnými súdmi, ktorá navyše nebola pre rozhodnutie vo veci

samej kľúčová, nemá žiadne pochybnosti o správnosti výroku rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 23. marca 2010, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného

súdu o zamietnutí žaloby. Ak by sa totiž aj v napadnutom konaní nespochybniteľne

preukázala pravdivosť tvrdenia sťažovateľa, že stavby na jeho pozemku boli postavené

v súlade s vtedy platným právom, ani táto okolnosť by nezakladala dôvodnosť uplatneného

nároku žalobou sťažovateľa (náhrada škody, resp. vydanie bezdôvodného obohatenia).

V tejto súvislosti a v okolnostiach daného prípadu dáva ústavný súd do pozornosti možnosť

aplikácie o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov ako lex specialis

k pertraktovaným ustanoveniam , z ktorého by sa dali odvodiť nároky vyplývajúce

z nájomného vzťahu založeného ex lege. Aj v tomto prípade by však úspešnosť uvedeného

petitu v žalobe sťažovateľa a priori neprichádzala do úvahy.

Ústavný súd sa preto nedomnieva, že by napadnutý rozsudok krajského súdu a jeho

postup v tomto konaní bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľný so sťažovateľom

označeným článkom a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov

súdnej moci nebola sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna

ochrana podľa , respektíve že by postupom krajského súdu alebo jeho

napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to

vo svojej sťažnosti namietal, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2011

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2011

podľa v spojení s odmietnuté z dôvodu, že

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti nesúhlasil so závermi najvyššieho súdu uvedenými

v napadnutom uznesení a okrem iného videl v nich aj porušenie svojho základného práva

podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti namietal, že najvyšší súd sa v odôvodnení

napadnutého uznesenia nevysporiadal „so skutočnosťou, z akého dôvodu bola v obdobnej

veci vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci“. V tejto časti sťažovateľ

považoval napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za „nepresvedčivé a nepreskúmateľné“.

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou poukazuje na odôvodnenie napadnutého

uznesenia, kde najvyšší súd uviedol: „Dovolací súd sa oboznámil i s obsahom uznesenia

Krajského súdu v Žiline z 27. novembra 2001 so. Zn. v právnej veci žalobcu

M. K. proti žalovanej S. D., akciovej spoločnosti, o zaplatenie nájomného. Týmto uznesením

bola sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. D. C. vylúčená z prejednávania a rozhodovania

veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod. sp. zn. . Rozhodnutie je

odôvodnené tým, že sudkyňa sa vo veci cítila byť zaujatá vzhľadom na podanie žalobcu

a ďalej je odôvodnené stratou dôvery zo strany žalobcu, že vec by sa riešila bez prieťahov.

Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil žiaden kvalifikovaný vzťah sudkyne k veci,

k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom, ktorý by zakladal dôvod pre jej

vylúčenie z prejednávania a rozhodnutia veci. Totiž samotná skutočnosť, že sudkyňa bola

v minulosti vylúčená vo veci právnych predchodcov terajších účastníkov konania

(s poukazom na vyššie uvedené) nie je dôvodom pre jej vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania veci. Dovolací súd má za to, že v danej veci nejde ani o nesprávne

obsadenie súdu.“

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v odôvodnení

napadnutého uznesenia primeraným spôsobom vysporiadal s touto námietkou sťažovateľa,

preskúmateľným a dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo je sťažovateľova námietka

v tomto smere nedôvodná a nezakladá žiaden zo zákonných dôvodov na jej vylúčenie

z prejednávania a rozhodovania veci. Ústavný súd túto námietku sťažovateľa považuje

za nedôvodnú. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu v tejto súvislosti tak

predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil,

na základe akých právnych úvah rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje konformnosť

odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa v súlade s limitmi

a dohovoru.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

vyjadril názor, že „sa nemožno stotožniť s konštatovaním NS SR v tom, že nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ale prípustnosť dovolania nezakladá.

S týmto konštatovaním súdu sa žalobca nestotožňuje, nakoľko už samotná dikcia zákona

umožňuje preskúmať v rámci dovolacieho konania správnosť konania a rozhodnutia

s prihliadnutím na nesprávne právne posúdenie veci.“.

V tejto spojitosti hodno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

K tejto námietke sťažovateľa ústavný súd ďalej uvádza, že najvyšší súd v rámci

dovolacieho konania aplikoval relevantné ustanovenia

podľa ich účelu a zmyslu a v súlade s konštantnou rozhodovacou činnosťou najvyššieho

súdu rešpektujúc tak práva sťažovateľa. Závery uvedené v napadnutom uznesení

najvyššieho súdu sú preto celkom legitímne a právne akceptovateľné, a preto aj túto

námietku sťažovateľa považuje za nedôvodnú.

Keďže sťažovateľ v sťažnosti ďalšie konkrétne námietky vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu nepredostrel, ústavný súd po preskúmaní napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu nie je arbitrárne ani svojvoľné a interpretácia na vec vzťahujúcich sa

noriem v ňom uvedená je ústavne akceptovateľná a nepopiera ich účel a zmysel. Ústavný

súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu a 3,

a základných práv sťažovateľa podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 1,

2 a 3 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. marca

2010 a postupom krajského súdu v tomto konaní a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2011

4. 1 K namietanému porušeniu a 3 a

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. marca 2010 a postupom krajského

súdu v tomto konaní a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra

2011

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol vysloviť porušenie „základného práva...

podľa článkov a 3, ...“ aj napadnutým rozsudkom

krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu. Ustanovenia a

majú charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky

orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní (napr. ) a

neformulujú žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd

nemôže v konaní podľa vysloviť ich porušenie (napr.

). Rovnako tak formuluje všeobecný ústavný

princíp, ktorý je povinný rešpektovať každý orgán verejnej moci pri výkone svojich

právomocí, ktorý zároveň slúži na ochranu jednotlivca pred verejnou mocou. Nezakotvuje

však žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania. Z uvedeného dôvodu je sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená.

4. 2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 16, čl. 17

ods. 1 a 5, , , 2 a 3 a rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 23. marca 2010 a postupom krajského súdu v tomto konaní

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2011

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd predovšetkým považuje

za podstatné zdôrazniť, že sťažovateľ napriek zastúpeniu kvalifikovaným právnym

zástupcom v súvislosti s údajným porušením týchto označených základných práv podľa

uvedených článkov neuviedol žiadne dôvody. Ústavný súd pripomína, že okrem

opísania skutkových okolností musí odôvodnenie obsahovať najmä právne argumenty

a právne posúdenie predloženého sporu, tieto však sťažovateľ neuviedol. Subjektívny názor

sťažovateľa o porušení jeho označených základných práv nie je dostatočným dôvodom

na záver, že mohlo dôjsť k jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,

ktoré by dovolili takýto záver formulovať aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie. Ústavný súd vzhľadom na uvedené v súlade s publikovanou judikatúrou, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (, , ),

sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení

s pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Navyše ústavný súd uvádza, že aj v prípade absencie tohto nedostatku sťažnosti by

bol nútený konštatovať neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa v tejto časti, pretože medzi

namietaným porušením uvedených základných práv a označenými rozhodnutiami krajského

súdu najvyššieho súdu už prima facie nie je žiadna relevantná súvislosť.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012