Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 11/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H . , a. s.,

P., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1

ods. 2, , , , a

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 9. októbra 2007, postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. marca 2011, ako aj

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. marca 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„navrhovateľ“ alebo „navrhovateľka“), z obsahu ktorej vyplýva, že ňou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2

ods. 2, , , a postupom Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 9. októbra 2007 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 3. marca 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. marca 2012

(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu

vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom zo 14. októbra 2004 domáhala proti mestu Rajecké

Teplice (ďalej len „odporca“ v citáciách aj „žalovaný“) zaplatenia sumy 415 522 Sk s prísl.

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol návrh sťažovateľky zamietnutý.

V dôvodoch svojho zamietajúceho rozhodnutia okresný súd konštatoval, že medzi

účastníkmi konania bola uzatvorená zmluva o dielo č. 42/2000 (ďalej aj „zmluva“), ktorej

súčasťou bola dohoda o pevnej cene diela v sume 4 136 000 Sk. Zistil, že žalovaná suma

bola požadovaná ako odplata za časť diela, ktorá je ale súčasťou pevnej dohodnutej ceny.

Ďalej uviedol, že sťažovateľkine tvrdenie o vykonaných „prácach naviac“ nie sú prácami

nad rámec dohodnutý v zmluve o dielo, ale ide o časť diela, pri ktorom v priebehu

zhotovenia diela došlo k zmene cien vstupných materiálov potrebných na realizáciu časti

diela. Okresný súd taktiež uviedol, že možno prisvedčiť argumentácii navrhovateľa, že

zmluva o dielo nemá obligatórne písomnú formu, pričom zmluvné strany v tomto prípade

výslovne v čl. IX bode 4 zmluvy obligatórnosť písomnej formy zmeny zmluvy dohodli.

Okresný súd napokon uviedol, že dodatok k zmluve o dielo nebol uzatvorený v súlade

s právnym poriadkom pre nesúhlas mestského zastupiteľstva odporcu. Z uvedeného dôvodu

žalobu o zaplatenie pohľadávky sťažovateľky na základe vykonaného zistenia prijatého

záveru, že vymáhaná pohľadávka nemá právny základ, zamietol. Proti rozsudku okresného

súdu sa sťažovateľka odvolala.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol prvostupňový rozsudok okresného súdu

potvrdený. Krajský súd pritom odvolanie prerokoval bez nariadenia pojednávania podľa

(ďalej len „OSP“), hoci pôvodne nariadil

na 19. január 2011 pojednávanie, ktoré však následne odročil na neurčito. K veci samej

krajský súd uviedol, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania zistený nebol a že ani

z obsahu zmluvy nevyplynulo také dojednanie, ktoré by umožňovalo meniť pevnú cenu

diela špecifikovaného v zmluve. Odvolací súd konštatoval, že nešlo o žiadne práce navyše,

ale o práce podľa uzavretej zmluvy o dielo, u ktorých nastal „cenový posun“.

K argumentácii sťažovateľky, že súd mal jej nárok posúdiť ako nárok na náhradu škody,

prípadne bezdôvodné obohatenie, krajský súd poukázal na žalobu, v ktorej sťažovateľka

kvalifikovala svoj nárok ako nárok vyplývajúci zo zmluvy.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorým

ho navrhla zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie. S poukazom na § 51 ods. 9 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov namietala, že sa nedá zistiť, kedy a ako bola vec pridelená sudcom, a preto

zastáva názor, že vec nebola pridelená zákonným postupom, teda súd bol nesprávne

obsadený a bolo jej odňaté základné právo na zákonného sudcu. Taktiež jej malo byť odňaté

aj základné právo na rovnosť účastníkov v konaní, keďže jej nebolo doručené vyjadrenie

odporcu k odvolaniu, hoci jeho stanovisko bolo podľa nej na prerokovanie veci dôležité.

Za ďalšie pochybenie v postupe krajského súdu sťažovateľka považovala to, že vo veci bolo

najprv nariadené pojednávanie na 19. január 2011 a napriek jej žiadosti o odročenie sa

pojednávanie uskutočnilo. Potom, ako odvolací súd rozhodol o odročení pojednávania

na neurčito, však následne rozhodol uznesením o vyhlásení rozhodnutia bez nariadenia

ústneho pojednávania, čím mal podľa sťažovateľky porušiť princípy občianskeho súdneho

konania. Namietané porušenia princípov spravodlivého súdneho konania a pochybenia

sudcov vyvolávajú podľa sťažovateľky objektívne pochybnosti o nezaujatosti sudcov.

Okrem toho namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne

posúdenie veci.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol. Podľa napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu „Za odňatie možnosti konať pred súdom s poukazom

na ustanovenie písmeno f/ nie je možné posudzovať, že musí byť evidencia

o zákonnom pridelení sudcovi. Otázka možnosti kontroly pridelenia veci sudcom nie je

z hľadiska posudzovania prípustnosti dovolania podľa ustanovenia písmeno f/

právne relevantná. Názor navrhovateľa, že vec nebola pridelená zákonným postupom podľa

ustanovení , tak isto nemôže byť v danom prípade dôvodom pre

založenie prípustnosti dovolania podľa ustanovenia písmeno f/ , nakoľko

zo samotného dovolania je zrejmé, že dovolateľ je názoru, že vec nebola pridelená

zákonným postupom, ale tento jeho názor ničím nepreukázal. Ide iba o tvrdenie dovolateľa

nezaložené na základe žiadneho relevantného dôkazu, ktoré tvrdenie prípustnosť dovolania

s poukazom na citované ustanovenie založiť nemôže. Tvrdenie dovolateľa, že mu bolo

odopreté právo na rovnosť účastníkov v konaní, z obsahu spisu taktiež zrejmé nie je, ide

o tvrdenie navrhovateľa, ktoré nie je podložené žiadnym hodnoverným dôkazom.

Subjektívne tvrdenie účastníka konania o odopretí práva na rovnosť účastníkov v konaní

prípustnosť dovolania s poukazom na citované ustanovenie písmeno f/ založiť

nemôže. Dovolací súd na základe dôkazov založených v spise nedospel k záveru, že

navrhovateľ bol ukrátený na jeho právach na oboznámenie s obsahom podaní protistrany.

Skutočnosť, že pojednávanie Krajský súd v Žiline zvolané na deň 19. 01. 2011 neodročil, tak

ako požadoval navrhovateľ, taktiež nie je možné posudzovať za odobratie možnosti konať

pred súdom, nakoľko odvolací súd dôvod, prečo pojednávanie neodročil, v zápisnici

z pojednávania uviedol, a je pravdou, že navrhovateľka jej tvrdenie, pre ktoré odročenie

pojednávania zvolaného na 19. 11. 2011 požadovala, žiadnym dôkazom nedoložila.

Pravdou taktiež je, že na tomto pojednávaní sa predsedníčka senátu dotazovala iba

na skutočnosť, či je spor možné ukončiť mimosúdnou dohodou . V danom prípade sa dotaz

týkal iba odporcu a navrhovateľovi nebolo odopreté žiadne právo, keď sa nemohol vyjadriť

k dotazu adresovanému odporcovi týkajúceho sa iba jeho práva, či môže vec ukončiť

mimosúdnou dohodou. Z odpovedi odporcu na tento dotaz bolo zrejmé, že vyriešenie

súdneho sporu uzavretím mimosúdnou dohodou môže byť posúdená iba v rámci mestského

zastupiteľstva, ku ktorej odpovedi navrhovateľ nemal právo a dôvod zaujímať žiadne

stanovisko. Išlo o otázku predsedu senátu adresovanú odporcovi a stanovisko navrhovateľa

k tejto odpovedi nemohlo mať žiaden právnym význam pre rozhodnutie vo veci. Odvolací

súd preto nepochybil, keď pojednávanie odročil a následne rozhodol s odkazom

na ustanovenie § 214 ods. 2. Týmto postupom v danom prípade nezabránil navrhovateľovi

pred súdom konať. Ide o postup ustanovený zákonom, ktorého aplikácia nemôže zakladať

prípustnosť dovolania podľa ustanovenia písmeno f/ Tvrdenie navrhovateľa,

ohľadne skutočnosti, že bolo povinnosťou odvolacieho súdu pripustiť zmenu petitu

z hľadiska právneho posúdenia a nárok, ktorý bol predmetnou žalobou uplatnený ako právo

na zaplatenie posúdiť, ako právo na náhradu škody, prípadne bezdôvodné obohatenie,

dovolací súd z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania s odkazom na ustanovenie § 237

písmeno f/ , označil za právne irelevantné. Navrhovateľ v dovolaní nepreukázal

prípustnosť dovolania ani podľa ustanovenia písmeno g/ , nakoľko z obsahu

spisu nie je zrejmé, že by vo veci rozhodol vylúčený sudca.“.

Sťažovateľka s napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. V súvislosti s tým

uvádza:

«Sme toho názoru, že Okresný súd Žilina rozsudkom č. k.: -106,

Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k.: -199) a Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesením č. k.: -237, a v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu

týchto rozhodnutí, porušili naše základné práva garantované Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 publikovaným v Zbierke

(ďalej len Dohovor), a

Slovenskej republiky č. v platnom a účinnom znení (ďalej len )...

Prvostupňové konanie... malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym zisteniam, prvostupňové rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci, súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pri rozhodovaní

a hodnotení dôkazov súd neprihliadal starostlivo na všetko, čo vyšlo za konania najavo

včítane toho, čo uviedli účastníci, opomenul zohľadniť všetky okolnosti prípadu a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Nedostatky prvostupňového konania a rozhodnutia, neboli odstránené ani v rámci

odvolacieho konania.

Sme toho názoru, že sudcom, ktorí vec prejednali, nebola vec pridelená zákonným

postupom podľa platných ust. ..

Z obsahu súdneho spisu sa však nedá zistiť, kedy a ako bola vec pridelená sudcom,

keďže v súdnom spise sa nenachádza evidencia pridelenia veci, a teda nám ako oprávnenej

osobe, ktorá má na veci právny záujem, bola odňatá možnosť kontroly pridelenia veci

sudcom...

V súdnom spise sa nenachádzajú potvrdenia súdu o pridelení veci na prejednanie

a rozhodnutie.

Navyše, počas konania na odvolacom súde na základe žiadosti predsedníčky senátu

zo dňa 28. februára 2011... došlo k zmene jedného z členov senátu. Predseda odvolacieho

súdu vydal dňa 28. februára 2011 Opatrenie č. ..., ktorým osobitne pre

túto vec určil novú členku senátu.

Namietame, že súd bol nesprávne obsadený, bolo nám odňaté právo na zákonného

sudcu, ktoré máme zaručené podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky, a to

v: Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8,

Právo na spravodlivé súdne konanie, .

Namietame, že nesprávnym postupom súdov nám bolo odopreté právo na rovnosť

účastníkov v konaní, súd nám nezabezpečil rovnaké možnosti na uplatnenie našich práv, čo

je v rozpore s ust. .

Odvolací súd nás opakovane vyzýval na predloženie dokladov, ktoré sa v súdnom

spise už nachádzali, aj dokladov, ktoré vzhľadom na závery vyslovené dovolacím súdom

v uznesení zo dňa 16. júna 2010... sú bez právneho významu.

Naproti tomu prvostupňový ani odvolací súd nám nedoručovali podania žalovaného.

Dňa 29. septembra 2010 bolo prvostupňovému súdu doručené vyjadrenie odporcu

vo veci samej zo dňa 23. septembra 2010... Napriek skutočnosti, že súd nám následne dňa

15. novembra 2010... zasielal výzvu na predloženie dokladu o podaní odvolania, ktorý sme

súdu predložili ešte dňa 22. apríla 2008..., sudcovia, ktorým bola vec pridelená, nedali

úpravu kancelárii, aby nám bolo doručené vyjadrenie odporcu k odvolaniu.

V dôsledku tohto postupu prvostupňového a odvolacieho súdu sme boli ukrátení

na svojich právach na oboznámenie sa riadne a včas s obsahom písomných podaní

protistrany a na prípravu na pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť dňa 19. januára

2011...

Odvolací súd nariadil pojednávanie vo veci samej na termín 19. januára 2011.

Napriek našej žiadosti zo dňa 18. januára 2011 o odročenie pojednávania

z dôležitého dôvodu, akým bola akútna hospitalizácia našej právnej zástupkyne, odvolací

súd dňa 19. januára 2011 prejednával vec v našej neprítomnosti, pričom právna zástupkyňa

odporcu sa vyjadrovala vo veci samej.

Na pojednávanie nariadené na deň 19. januára 2011 odvolací súd predvolal

právnych zástupcov a osobitne aj účastníkov, pričom na predvolaní doručenom našej

spoločnosti bolo uvedené: „Súd pokladá za potrebné Vás v tomto konaní vypočuť“, z čoho

vyplýval postup odvolacieho súdu podľa ust.

Odvolací súd pojednávanie nariadil, teda podľa odvolacieho súdu nastala niektorá

z podmienok uvedených v ust. , vec prejednával a pojednávanie zo dňa

19. januára 2011 odročil na neurčito...

Následne však po odročení prvého pojednávania, odvolací súd vydal uznesenie

zo dňa 27. januára 2011..., ktoré vyvesil na úradnej tabuli súdu, ktorým rozhodol

o vyhlásení rozsudku bez ústneho pojednávania na deň 3. marca 2011.

Uznesenie zo dňa 27. januára 2011... však nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť

až dňom 4. marca 2011, t. j. až v deň nasledujúci po dni vyhlásenia rozsudku.

Preto namietame, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne konštatoval,

že boli splnené podmienky na verejné vyhlásenie rozsudku.

Odvolací súd v rozpore s našimi základnými právami účastníka neprihliadal na naše

vyjadrenie zo dňa 2. marca 2011..., v ktorom sme súdu okrem iného oznámili, že sa

nevzdávame nášho práva zúčastniť sa pojednávania vo veci samej, pričom nesúhlasíme

s tým, aby bol vydaný rozsudok bez nariadenia pojednávania vo veci samej.

V prípade, kedy odvolací súd už predtým nariadil pojednávanie vo veci samej a vec

aj prejednával v našej neprítomnosti, nemožno akceptovať následný postup odvolacieho

súdu, ktorý dodatočne rozhodol o vyhlásení rozsudku bez ústneho pojednávania, t. j. mimo

predtým nariadeného pojednávania, ktoré bolo v tom čase odročené na neurčito.

Pre úplnosť uvádzame, že pokiaľ odvolací súd v odôvodnení rozsudku zo dňa

3. marca 2011 uviedol (str. 4 ods. 5), že prvotne vo veci nariadil pojednávanie... len

z dôvodu vytvorenia možnosti sporovým stranám na uzavretie súdneho zmieru, takéto

zdôvodnenie postupu súdu z objektívneho hľadiska neobstojí.

Podľa súd nariaďuje pojednávanie vždy za účelom

prejednania veci samej, a preto odôvodnenie súdu považujeme iba za zastieranie

nesprávnosti procesného postupu. Ak by sa odvolací súd skutočne pokúšal o uzavretie

zmieru, je zrejmé, že na takýto postup je potrebná účasť oboch sporových strán, ktoré by

po výmene stanovísk mohli dospieť ku vzájomnému kompromisu, avšak našej spoločnosti

bola táto možnosť procesným postupom súdu odňatá.

Predmetné zdôvodnenie súdu vylučuje aj obsah výziev odvolacieho súdu, ktoré nám

adresoval...

Namietame, že týmto postupom odvolacieho súdu boli porušené princípy

občianskeho súdneho konania, bola nám odňatá možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie okolnosťami, ktorých pravdivosť alebo

nepravdivosť možno zistiť len na základe vykonania výsluchu osôb, ktoré však na druhom

stupni vôbec neboli vykonané. (NS SR Rc 5/2002)...

Na predvolaní na pojednávanie doručenom našej spoločnosti bolo uvedené „Súd

pokladá za potrebné Vás v tomto konaní vypočuť, z čoho vyplýval postup súdu podľa ust.

, podľa ktorého je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie.

Odvolací súd okrem oboznámenia sa s vyjadrením právnej zástupkyne odporcu

vo veci samej, nevykonal žiadne dokazovanie.

Odvolací súd vôbec neopakoval dôkazy, nepostupoval podľa citovaných zákonných

ustanovení, a teda porušil naše ústavné právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny

proces.

Namietame, že závery odvolacieho súdu, spočívajú na nesprávnom právnom

a skutkovom posúdení veci, sú nad rámec vykonaného dokazovania.

Prvostupňový aj odvolací súd postupovali v rozpore s ustanovením ,

podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Na základe takéhoto postupu prvostupňového a odvolacieho súdu došlo opakovane

k porušeniu našich práv, keďže prvostupňový a odvolací súd nám opakovane odopreli naše

právo, reálne vykonať svoje práva účastníka.

Predmetný postup sudcov bol v rozpore s naším právom na súdnu ochranu,

spravodlivý súdny proces, zásadu „rovnosti zbraní“, a preto na namietané správanie

sudcov, ktorým uprednostnili žalovaného, ktorý mal priaznivejšie podmienky

na prezentovanie svojich návrhov, nemožno ust. ) aplikovať, keďže toto

ustanovenie chráni len taký postup sudcu, ktorý je v súlade s právom na spravodlivý súdny

proces.

Vzhľadom na platnú právnu úpravu ust. ) .. sme presvedčení, že

bola naplnená zákonná podmienka vylúčenia sudcov z prejednávania a rozhodovania veci,

akou je existencia závažných pochybnosti o nezaujatosti sudcu...

So zreteľom na vyššie uvedené viaceré procesné pochybenia a postupy sudcov, naše

práva účastníka neboli rešpektované, a teda je dôvodné mať objektívne pochybnosti

o nezaujatosti sudcov.

Vzhľadom na tento protiprávny stav sme toho názoru, že bolo prípustné dovolanie

podľa ust. , .., preto sme sa ochrany práv a legitímnych záujmov

našej spoločnosti domáhali v dovolacom konaní.

Namietaný nesprávny postup prvostupňového a odvolacieho súdu, ktorým nám bolo

odopreté naše právo konať pred súdom, však nebol napravený ani v rámci dovolacieho

konania.

Dovolací súd založil napadnuté rozhodnutie na dôvodoch, ktoré sú v rozpore

s obsahom súdneho spisu.

Dovolací súd konštatoval „na základe dôkazov založených v súdnom spise nedospel

k záveru, že navrhovateľ bol ukrátený na jeho právach na oboznámenie s obsahom podaní

protistrany“. Na základe obsahu spisu je pritom nevyhnutné konštatovať, že ani jedno

z vyjadrení žalovaného vo veci samej zo dňa 29. septembra 2010... zo dňa 28. februára

2011... nám súd nedoručil.

Pokiaľ dovolací súd uviedol: „navrhovateľka jej tvrdenie pre ktoré odročenie

pojednávania zvolaného na deň 19. 11. 2011 požadovala, žiadnym dôkazom nedoložila.“...

O akútnej hospitalizácii našej právnej zástupkyne odo dňa 18. januára 2011 bol odvolací

súd riadne a včas upovedomený a do súdneho spisu bolo doložené potvrdenie o trvaní jej

práceneschopnosti. Odvolací súd nás ani nevyzval na ďalšie osobitné preukázanie tejto

skutočnosti, napokon odvolací súd existenciu práceneschopnosti našej právnej zástupkyne

nespochybnil ani v napadnutom druhostupňovom rozsudku. Preto citované konštatovanie

dovolacieho súdu je v rozpore s obsahom spisu a so závermi odvolacieho súdu.

Namietame, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu sa nedá zistiť,

ako sa dovolací súd vysporiadal s našou námietkou nesplnenia podmienky nestranného

sudcu, námietkou nesprávneho obsadenia súdu, keďže toto uznesenie neobsahuje stanovisko

dovolacieho súdu k naším dovolacím námietkam.

Vzhľadom na tento postup súdov napadnuté rozhodnutia nespĺňajú podmienku

presvedčivosti rozhodnutia, čo je v rozpore s ust. ) , ktoré ukladá súdu

povinnosť jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Z uvedeného je zrejmé, že druhostupňový a dovolací súd postupovali v rozpore

s ustanovením , podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu

zisteného z vykonaných dôkazov. Namietame, že súdy nerozhodovali na základe takto

zisteného skutkového stavu.

Namietame, že odvolací a dovolací súd rozhodli len na základe domnienky, ktorá

však nebola v konaní riadne preukázaná listinami.

V dôsledku postupu súdov, nám ako oprávnenému účastníkovi bola odňatá možnosť

konať pred súdom, keďže právo vykonávať práva účastníka v konaní, sme nemohli riadne

realizovať, pričom nestačí len teoretická možnosť konať pred súdom, táto možnosť musí byť

reálna, a teda v tomto prípade nám boli odňaté naše procesné práva.

Týmto nesprávnym procesným postupom súdov nám ako účastníkovi konania bola

znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré nám

priznáva za účelom ochrany našich práv a právom chránených záujmov...

Sme toho názoru, že súdy postupovali v rozpore s garantovanými princípmi

spravodlivého súdneho konania, pričom boli porušené naše základné práva garantované

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8

publikovaným Zbierke (ďalej len Dohovor),

(ďalej len ), za účelom

ochrany našich práv a právom chránených záujmov v rámci súdneho konania...

V danom prípade, bol priamo ovplyvnený v náš neprospech zistený skutkový stav

veci, ktorý tvorí základ pre súdne rozhodnutie.

Súdy nám neposkytli súdnu ochranu majetku a právo vlastniť majetok pri vymáhaní

nášho nároku, súdy nedodržali hmotno-právne a procesno-právne predpisy, konali

v prospech dlžníka, na škodu našej spoločnosti ako veriteľa, nám znemožnili pokojne užívať

svoj majetok a majetkové práva a pozbavili nás nášho majetku...»

Z týchto dôvodov podala sťažovateľka proti napadnutému rozsudku okresného súdu,

napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažnosť

podľa , ktorou navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie – právo na spravodlivé,

nezávislé, nestranné prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. v spojení s

ods. 2, , , , ,

Zb. , právo na súdnu ochranu – právo na nezávislý a nestranný

súd, právo na rovnosť účastníkov, právo na zákonného sudcu, právo na verejné

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka, právo účastníka vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom, ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd č. v spojení s , , ,

, , ,

Slovenskej republiky, Rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 9. októbra 2007

č. k.: -106, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 3. marca

2011 č. k.: , a v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 27. marca 2012 č. k.: -237, porušené boli.

Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 9. októbra 2007 č. k.: -106,

rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 3. marca 2011 č. k.: , uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. marca 2012 č. k.: -237 sa

zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením práv

sťažovateľa.

Krajskému súdu v Žiline sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením práv

sťažovateľa.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby obnovil stav pred

porušením práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktorú sú porušovatelia

I., II. a III. povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) oznámila predsedníčke ústavného súdu, že

v ňou označených veciach vrátane veci sťažovateľky vystupuje na strane odporcu najvyšší

súd v rámci jeho rozhodovacej činnosti a vzhľadom na trestné oznámenie podané

predsedom najvyššieho súdu smerujúce proti jej osobe, ako aj ním opakovane mediálne

prezentované hrubé urážky a osočovanie namierené proti jej osobe, hoci sa sama necíti byť

predpojatá a je pripravená rozhodnúť nestranne a objektívne, predložila jej vec

na zabezpečenie postupu podľa . Vec bola v súlade

s rozvrhom práce (Spr 224/2013) pridelená na rozhodnutie I. senátu.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 2. októbra 2013 rozhodol, že

sudkyňa Ľudmila Gajdošíková nie je vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie v konaní

vo veci sťažovateľky vedenom pod sp. zn. .

Sudca Ladislav Orosz listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona

o ústavnom súde oznámil predsedníčke ústavného súdu, že v ním označených veciach

vrátane veci sťažovateľky vystupuje na strane odporcu najvyšší súd v rámci jeho

rozhodovacej činnosti a vzhľadom na trestné oznámenie podané predsedom najvyššieho

súdu smerujúce proti jeho osobe, ako aj predsedom najvyššieho súdu opakovane mediálne

prezentované hrubé urážky a osočovanie namierené proti jeho osobe, hoci sa sám necíti byť

predpojatý a je pripravený rozhodnúť nestranne a objektívne, predložil jej vec

na zabezpečenie postupu podľa . Vec bola v súlade

s rozvrhom práce (Spr 224/2013) pridelená na rozhodnutie I. senátu.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 5. júna 2013 a uznesením sp. zn.

z 24. októbra 2013 rozhodol, že sudca Ladislav Orosz nie je vylúčený

z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci sťažovateľky vedenom pod sp. zn.

.

Sudca Ján Luby listom z 28. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom

súde oznámil predsedníčke ústavného súdu, že v ním označených veciach vrátane veci

sťažovateľky vystupuje na strane odporcu najvyšší súd v rámci jeho rozhodovacej činnosti

a vzhľadom na urážlivé vyhlásenia predsedu najvyššieho súdu na jeho osobu vo vzťahu

k veci vedenej pod sp. zn. , v ktorej konal a rozhodoval, hoci neexistujú

dôvody na jeho vylúčenie z konania, predložil jej vec na zabezpečenie postupu podľa § 28

ods. 2 . Vec bola v súlade s rozvrhom práce (Spr 224/2013)

pridelená na rozhodnutie I. senátu.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2013 rozhodol, že

sudca Ján Luby nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci sťažovateľky

vedenom pod sp. zn. .

V období od doručenia oznámení v zmysle

predsedníčke ústavného súdu do rozhodnutia o nich príslušným senátom sa nemohlo vo veci

sťažnosti sťažovateľky konať.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie svojich základných práv podľa , , a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141

ods. 1, a .

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a jemu porovnateľnému

právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet odlišností a prípadné

porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (, ).

Vo vzťahu k namietaným porušeniam čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141

ods. 1, a ústavný súd pripomína, že uvedené články

neformulujú žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, ale vyjadrujú

princípy právneho štátu, resp. princípy fungovania nezávislého súdnictva a nemožno ich

samostatne aplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení

individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb podľa

prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. ,

). Ústavný súd však uvedené princípy zohľadňuje pri posudzovaní

namietaného porušenia označených práv sťažovateľky.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka namieta také nedostatky konania pred

okresným súdom a krajským súdom, ktoré by podľa jej názoru mali odôvodniť prípustnosť

dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a zároveň namieta neodstránenie

týchto nedostatkov najvyšším súdom, ako aj nedostatočné vysporiadanie sa s týmito

námietkami najvyšším súdom pri rozhodovaní o prípustnosti dovolania, považuje ústavný

súd za účelné najprv sa zaoberať sťažnosťou v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté ako

neprípustné.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru predovšetkým uvádza, že

na posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad je zásadne príslušný

najvyšší súd ako súd dovolací (napr. , ).

Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila väčším počtom námietok, ktoré majú podľa

nej odôvodňovať, že jej dovolanie bolo prípustné podľa a . Namietané

nedostatky ale podľa sťažovateľky neboli odstránené ani v rámci dovolacieho konania

a najvyšší súd sa s jej námietkami mal vysporiadať nedostatočne, čím mal zároveň porušiť

označené práva a články .

Sťažovateľka najprv uvádza argumenty, ktoré podľa nej potvrdzujú, že jej dovolanie

malo byť prípustné podľa , podľa ktorého je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka tvrdí, že ju okresný súd a krajský súd vyzývali na predloženie

dokladov, ktoré už boli vo spise, alebo dokladov, ktoré „vzhľadom na závery vyslovené

dovolacím súdom v uznesení zo dňa 16. júna 2010 sú bez právneho významu“. Podľa názoru

ústavného súdu vyžadovaním takýchto dokladov nemohlo byť porušené žiadne

z označených základných práv sťažovateľky, keďže aj keby sa ústavný súd stotožnil

s názorom sťažovateľky, mohlo ísť, ako tvrdí samotná sťažovateľka, iba o podklady, ktoré

sú pre rozhodnutie nadbytočné.

Sťažovateľka taktiež namieta, že krajský súd jej nedoručil vyjadrenia odporcu

z 23. septembra 2010 a z 28. februára 2011, čím jej mala byť odňatá možnosť konať pred

súdom, a preto mal najvyšší súd považovať dovolanie za prípustné. V tejto súvislosti

ústavný súd uvádza, že požiadavka umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k podaniam

protistrany sa považuje za dôležitú súčasť práva na spravodlivý súdny proces (rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hudáková a ostatní proti Slovensku

z 27. 4. 2010, č. sťažnosti 23083/05) a nedoručenie procesného vyjadrenia účastníka

konania protistrane môže predstavovať odňatie možnosti konať pred súdom, a tým aj dôvod

prípustnosti dovolania ( a tam citovaná rozhodovacia činnosť najvyššieho

súdu).

Možno síce súhlasiť so sťažovateľkou, že najvyšší súd sa s jej námietkou vysporiadal

stroho tak, že „dovolací súd na základe dôkazov založených v spise nedospel k záveru, že

navrhovateľ bol ukrátený na jeho právach na oboznámenie s obsahom podaní protistrany“,

ale v okolnostiach danej veci je nevyhnutné zohľadniť aj tú okolnosť, že zo súdneho spisu

zjavne vyplýva, že právna zástupkyňa sťažovateľky 17. januára 2011 do tohto spisu

nahliadla a požiadala o vyhotovenie kópie aj tých strán spisu, na ktorých sa nachádza

predmetné vyjadrenie odporcu (úradný záznam na č. l. 176 a 177). Preto, aj keby krajský

súd nebol doručil predmetné vyjadrenie sťažovateľke, zo zistených skutočností možno

vyvodiť, že s ním bola oboznámená a mohla sa vzhľadom na dobu do vyhlásenia rozsudku

k nemu následne vyjadriť. Sťažovateľka navyše ani v dovolaní a ani v sťažnosti neuvádza

žiadne tvrdenie, ktoré by jej mohlo privodiť úspech v spore a ktoré v dôsledku prípadného

nedoručenia vyjadrenia nemohla pred súdom uplatniť. Ústavný súd preto nemohol

považovať za dôvodnú ani túto námietku sťažovateľky a aj vo vzťahu k nej považuje

odôvodnenie napadnutého uznesenia za ústavne konformné.

Navyše, vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nedoručenia vyjadrenia odporcu

z 28. februára 2011 ústavný súd uvádza, že sťažovateľka tento nedostatok nenamietala

v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a preto sa s ním najvyšší súd ani

nemal dôvod osobitne vysporiadať. V súvislosti s uvedeným sa možno odvolať

aj na ustálenú a všeobecne známu judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej konanie

o sťažnosti podľa nemôže byť prostriedkom, ktorý by nahradzoval

konanie pred príslušnými orgánmi verejnej moci a ktorým by sa umožnilo prihliadnuť

na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na právoplatné rozhodnutie, proti

ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej. Nevyužitie možnosti

uplatniť argumentáciu, ktorá nebola zahrnutá do odvolania proti rozhodnutiu

prvostupňového súdu v konaní pred všeobecnými súdmi, nemožno naprávať alebo

nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom. Podľa doterajšej judikatúry

ústavného súdu v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale

nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, , ). Právomoc ústavného súdu

rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní

o sťažnosti podľa v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť

v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol

povinný meritórne rozhodnúť všeobecný súd, príp. iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto

situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto

námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (,

).

Aj ďalšia námietka sťažovateľky má potvrdzovať nesprávnosť záveru najvyššieho

súdu o tom, že dovolanie je neprípustné. Podľa sťažovateľky krajský súd porušil princípy

občianskeho súdneho konania, a tým jej odňal možnosť konať pred súdom, keď najprv

nariadil ústne pojednávanie na prerokovanie odvolania na 19. január 2011. Na predmetnom

pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo napriek tomu, že právna zástupkyňa sťažovateľky žiadala

o odročenie pojednávania z dôvodu hospitalizácie, mal podľa sťažovateľky možnosť

vyjadriť sa vo veci samej iba odporca. Týmto, ako aj následným postupom krajského súdu,

ktorý potom, ako nariadil pojednávanie na prerokovanie odvolania sťažovateľky

a následne odročil pojednávanie na neurčito (avšak uznesením z 27. januára 2011 č. k.

-184 rozhodol o vyhlásení rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania),

jej mal odňať možnosť konať pred súdom. Podľa sťažovateľky z procesného postupu

krajského súdu, napríklad zo znenia predvolaní na pojednávanie, v ktorých bolo uvedené, že

krajský súd považuje za potrebné vypočuť účastníka konania, vyplývala nevyhnutnosť

konania ústneho pojednávania podľa , a preto nemalo byť o odvolaní

rozhodnuté bez jeho nariadenia. Navyše, nemali byť dané ani predpoklady na vyhlásenie

rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže podľa sťažovateľky uznesenie

o nariadení pojednávania z 27. januára 2011 nadobudlo právoplatnosť až 4. marca 2011,

teda deň po vyhlásení rozsudku krajského súdu.

Najvyšší súd sa s uvedenou námietkou sťažovateľky nestotožnil z tých dôvodov, že

odvolací súd ako dôvod neodročenia pojednávania v zápisnici z pojednávania uviedol, že

sťažovateľka titul, pre ktorý navrhla odročenie pojednávania, nedoložila žiadnym dôkazom,

ako aj tým, že na tomto pojednávaní bola zisťovaná iba ochota a možnosť odporcu ukončiť

spor mimosúdnou cestou, pričom vzhľadom na odpoveď odporcu (nevyhnutnosť schválenia

prípadného zmieru mestským zastupiteľstvom, a tým aj nemožnosť súhlasu ním bez

takéhoto schválenia) nemohlo mať stanovisko sťažovateľky žiaden právny význam pre

rozhodnutie, a preto sa na pojednávaní ani nevykonávalo žiadne dokazovanie (ako to

potvrdzuje aj sťažovateľka). Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu krajský súd

mal možnosť pojednávanie odročiť a zákon mu taktiež umožňuje rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

vo vzťahu k predmetnej námietke za ústavne udržateľné. Najvyšší súd napadnutým

uznesením pripustil možnosť, aby odvolací súd mohol rozhodnúť aj po nariadení a odročení

ústneho pojednávania bez jeho uskutočnenia, ak po odročení pojednávania odpadnú

dôvody, pre ktoré odvolací súd ústne pojednávanie na prerokovanie odvolania nariadiť musí

( ), a zároveň sú splnené ostatné podmienky na rozhodnutie o odvolaní bez

nariadenia pojednávania. Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd týmto výkladom prekročil

medze ústavne konformného výkladu dotknutých procesných pravidiel [§ 214 a § 237

písm. f) ] a spôsob, akým sa najvyšší súd s námietkou sťažovateľky vysporiadal, tak

považuje za ústavne konformný. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že uznesenie

krajského súdu z 27. januára 2011 o vyhlásení rozsudku bez nariadenia pojednávania

nadobudlo právoplatnosť až deň po vyhlásení rozsudku, teda až 4. marca 2011, ústavný súd

poukazuje na to, že podľa oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Sťažovateľka ani netvrdí, že by táto podmienka splnená nebola (ústavný súd poukazuje

aj na to, že oznámenie o vyhlásení rozsudku bez nariadenia pojednávania bolo podľa spisu

doručené tak sťažovateľke 25. februára 2011, ako aj jej právnej zástupkyni 21. februára

2011).

Druhá skupina námietok sťažovateľky sa týka toho, že najvyšší súd mal považovať

dovolanie za prípustné v zmysle , podľa ktorého je dovolanie prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa sťažovateľky mal vo veci rozhodovať nesprávne obsadený súd, resp. sudcom,

ktorí vec prerokovali, nebola vec pridelená zákonným spôsobom. Svoju námietku

odôvodňuje tým, že zo spisu sa nedá zistiť, kedy a ako bola vec pridelená sudcom, keďže sa

v súdnom spise nenachádza evidencia pridelenia veci. Zároveň sťažovateľka poukazuje

na zmenu jedného z členov senátu krajského súdu na základe žiadosti predsedníčky senátu

z dôvodu práceneschopnosti člena senátu, ktorá sa realizovala opatrením predsedu súdu

z 28. februára 2011. Z vyjadrenia sťažovateľky, zastúpenej kvalifikovanou právnou

zástupkyňou, však jednoznačne nevyplýva, že by sťažovateľka proti tomuto postupu

v dovolaní namietala (naopak, v dovolaní uvádza: „namietame, že... došlo k zmene jedného

z členov senátu“). Podľa jej názoru sa z napadnutého uznesenia: „nedá zistiť, ako sa

dovolací súd vysporiadal s námietkou nesplnenia podmienky nestranného sudcu,

nesprávneho obsadenia súdu, keďže toto uznesenie neobsahuje stanovisko dovolacieho súdu

k... dovolacím námietkam“. S týmito námietkami sa podľa sťažovateľky najvyšší súd

vysporiadal nedostatočne a porušil jej základné právo na zákonného sudcu, čo malo založiť

prípustnosť dovolania podľa .

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného sudcu

podľa zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie

veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto

pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak

aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných

sudcov podľa . Postup predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov,

ktorý je v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, nemožno preto bez ďalšieho

hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1

(, , , , ).

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou základného práva na zákonného sudcu je

aj zásada prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia senátov na základe pravidiel

obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa čl. 48

ods. 1 patrí tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, respektíve senátu

vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania.

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení s námietkou sťažovateľky nestotožnil,

poukazujúc na to, že sťažovateľka túto svoju námietku ničím nepreukázala, dodávajúc, že

„Ide iba o tvrdenie dovolateľa (sťažovateľky, pozn.) nezaložené na základe žiadneho

relevantného dôkazu, ktoré... prípustnosť dovolania... založiť nemôže.“.

Ústavný súd sa taktiež nemohol stotožniť s touto námietkou sťažovateľky, keďže

napriek jej vyjadreniam sa potvrdenie o pridelení veci sudcovi okresného súdu v spise

nachádza (č. l. 20, 51), pričom z rozvrhu práce pre krajský súd na rok 2010, časť II.3, s. 14

(http://wwwold.justice.sk/wfn.aspx?pg=lb6&htm=l4/rs/2010/ksza.htm) vyplýva, že spis bol

krajským súdom pridelený predsedníčke senátu 13 Cob, a z vyžiadaného spisu vyplýva, že

jeho obsahom je aj žiadosť predsedníčky senátu o nahradenie jednej z členiek senátu

a opatrenie predsedu krajského súdu, ktorý určuje náhradného člena senátu (č. l. 188 a 189).

V tejto súvislosti sa záver najvyššieho súdu síce naozaj javí ako stroho odôvodnený,

ale v okolnostiach danej veci a vzhľadom na obsah spisu ako ústavne konformný. Napriek

tomu, že sťažovateľka mala príležitosť identifikovať prípadné rozpory alebo nesprávnosti

v rozvrhu práce súdov, alebo iné konkrétne pravidlá prideľovania veci súdom, ktoré mali

byť porušené, uspokojila sa už v dovolaní iba so všeobecným konštatovaním o nezákonnom

pridelení veci sudcovi a poukazom na nedostatočný obsah súdneho spisu. Ani v sťažnosti

sťažovateľka neuviedla okrem tvrdenia, že v spise sa nenachádzajú podklady, ktoré by

umožnili kontrolu pridelenia veci, žiadne iné okolnosti, z ktorých by malo vyplývať, že jej

základné právo na zákonného sudcu malo byť porušené. Nie je úlohou ústavného súdu

nahrádzať činnosť sťažovateľky, zastúpenej právne kvalifikovanou zástupkyňou, ktorá

vlastným tvrdením vymedzuje rozsah prieskumu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Preto sa ani ústavný súd, a to aj s ohľadom na už uvedený obsah vyžiadaného spisu a rozvrh

práce krajského súdu na rok 2010, s námietkou sťažovateľky nemohol stotožniť a odpoveď

najvyššieho súdu považuje za ústavne konformnú, a to tak so zreteľom na čl. 46 ods. 1

, ako aj na a a právo podľa dohovoru

v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

.

Rovnaký názor zaujal ústavný súd k tvrdeniu sťažovateľky, že postup krajského súdu

a okresného súdu vedie k záveru o tom, že je „dôvodné mať objektívne pochybnosti

o nezaujatosti sudcov“. Námietka sťažovateľky nesmeruje voči rozhodnutiu súdu

o zaujatosti sudcu, keďže v danom prípade žiadne také rozhodnutie o námietke nebolo

vydané (a sťažovateľka ani netvrdila, že by bola podávala námietku zaujatosti), ale zjavne

predstavuje podpornú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g)

, ako aj porušenia základného práva „na súdnu ochranu, spravodlivý súdny proces,

zásady rovnosti zbraní“. Sťažovateľka ale okrem ostatných námietok proti postupu v konaní

a proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu neuviedla iné okolnosti, ktoré by mali

odôvodniť zaujatosť sudcov.

Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu „z obsahu spisu nie je zrejmé, že by

vo veci rozhodol vylúčený sudca“. Z toho dôvodu najvyšší súd nepovažoval dovolanie

sťažovateľky za prípustné ani v zmysle tejto námietky.

Ústavný súd zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

je založené na logických a racionálnych úsudkoch a vyúsťuje do z ústavného hľadiska

preskúmateľného a akceptovateľného záveru o neprípustnosti dovolania. Navyše, ústavný

súd poukazuje na to, že podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú

okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci. Vzhľadom na to,

že sťažovateľka iné argumenty ako okolnosti spočívajúce v postupe súdu neoznačila ani

v dovolaní a ani v sťažnosti, nič neindikuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu

mohlo dôjsť k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a 2

alebo práva na súdnu ochranu podľa , či práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „v danej veci neboli zistené a následne posúdené

jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach všetky skutočnosti, ktoré sú závažné pre

rozhodnutie“, a v jej neprospech bol „priamo ovplyvnený... zistený skutkový stav vecí, ktorý

tvorí základ pre súdne rozhodnutie“. Vzhľadom na to, že sťažovateľka uvedené vyjadrenia

nijako nekonkretizovala, ako aj vzhľadom na postavenie ústavného súdu, pokiaľ ide

o prípadný zásah do právomoci všeobecných súdov zisťovať skutkové okolnosti

a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto ústavne udržateľné, nemohol ústavný súd tieto

vyjadrenia preskúmať nad rámec už skúmaných námietok sťažovateľky a považoval ich iba

celkovú sumarizáciu jej argumentácie.

Ústavný súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že najvyšší súd sa dostatočným

spôsobom vysporiadal so všetkými dôvodmi obsiahnutými v dovolaní v rozsahu potrebnom

na rozhodnutie o jeho prípustnosti. V tomto rozsahu (potrebnom na posúdenie prípustnosti

dovolania a bez toho, aby najvyšší súd posudzoval správnosť skutkových alebo právnych

záverov krajského súdu) najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu

náležitým spôsobom dostatočne reagoval na námietky sťažovateľky smerujúce proti

namietanému porušeniu pravidiel spravodlivého súdneho konania zo strany okresného súdu,

resp. krajského súdu.

Rovnako námietky sťažovateľky neodôvodňovali ani záver, že by postupom

najvyššieho súdu a napadnutým uznesením mohla byť porušená zásada rovnosti účastníkov

konania podľa .

Na tomto základe ústavný súd považuje právny názor, na ktorom je založené

namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky pre jeho

neprípustnosť, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako

ústavne udržateľné a akceptovateľné. Vzhľadom na to v okolnostiach danej veci nič

nesignalizuje, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohlo byť vyslovené porušenie

základných práv sťažovateľky podľa , a a 2 ani

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141

ods. 1, a . Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi

názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného

súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej voči napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť ( ).

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky

rozsudkom krajského súdu

Námietky sťažovateľky proti postupu krajského súdu a proti napadnutému rozsudku

krajského súdu obsiahnuté v jej sťažnosti sa zhodujú s námietkami proti nesprávnemu

posúdeniu prípustnosti dovolania najvyšším súdom v napadnutom uznesení. Všetky jej

námietky sa týkajú prípustnosti dovolania a s výnimkami už uvedenými, ktoré neprislúcha

ústavnému súdu posudzovať (nedoručenie vyjadrenia odporcu sťažovateľke), aj boli

obsahom jej dovolania, a tak ich najvyšší súd už pri rozhodovaní o prípustnosti dovolania

posudzoval. Sťažovateľka neuviedla žiadnu námietku, ktorá by smerovala voči

napadnutému rozsudku krajského súdu a zároveň by nebola vecne posúdená najvyšším

súdom pri posudzovaní prípustnosti dovolania (napríklad takú námietku, ktorou by sa

najvyšší súd vzhľadom na odmietnutie dovolania ako neprípustného nezaoberal).

V okolnosti danej veci a vzhľadom na povahu námietok sťažovateľky proti

napadnutému rozsudku krajského súdu by vyhovenie námietkam proti rozsudku krajského

súdu muselo mať za následok potvrdenie prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského

súdu. Takéto posúdenie ale prislúcha najvyššiemu súdu, ktorý tak v napadnutom uznesení

aj urobil.

V tejto situácii nie je úlohou ústavného súdu opakovane posúdiť opodstatnenosť

námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu odôvodňujúcich

prípustnosť dovolania proti tomuto rozsudku, ak ide o tie isté námietky, aké boli

posudzované najvyšším súdom pri rozhodovaní o prípustnosti dovolania, a ak sa týmito

námietkami ústavný súd už raz vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

zaoberal.

Z toho dôvodu a s odkazom na argumentáciu uvedenú vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu musel ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj v časti smerujúcej

proti napadnutému rozsudku krajského súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky

rozsudkom okresného súdu

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie označených

rozhodnutí, náhrada trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014