Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 11/2014
PDF · 508.82 KB
No categories available
IV. ÚS 11/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H . , a. s.,
P., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1
ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.
20 Cb 61/2006 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2007, postupom Krajského súdu v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 339/2010 a jeho rozsudkom z 3. marca 2011, ako aj
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Obdo 48/2011 a jeho uznesením z 27. marca 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„navrhovateľ“ alebo „navrhovateľka“), z obsahu ktorej vyplýva, že ňou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2
ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 61/2006 a jeho
rozsudkom z 9. októbra 2007 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
13 Cob 339/2010 a jeho rozsudkom z 3. marca 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 48/2011 a jeho uznesením z 27. marca 2012
(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu
vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom zo 14. októbra 2004 domáhala proti mestu Rajecké
Teplice (ďalej len „odporca“ v citáciách aj „žalovaný“) zaplatenia sumy 415 522 Sk s prísl.
Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol návrh sťažovateľky zamietnutý.
V dôvodoch svojho zamietajúceho rozhodnutia okresný súd konštatoval, že medzi
účastníkmi konania bola uzatvorená zmluva o dielo č. 42/2000 (ďalej aj „zmluva“), ktorej
súčasťou bola dohoda o pevnej cene diela v sume 4 136 000 Sk. Zistil, že žalovaná suma
bola požadovaná ako odplata za časť diela, ktorá je ale súčasťou pevnej dohodnutej ceny.
Ďalej uviedol, že sťažovateľkine tvrdenie o vykonaných „prácach naviac“ nie sú prácami
nad rámec dohodnutý v zmluve o dielo, ale ide o časť diela, pri ktorom v priebehu
zhotovenia diela došlo k zmene cien vstupných materiálov potrebných na realizáciu časti
diela. Okresný súd taktiež uviedol, že možno prisvedčiť argumentácii navrhovateľa, že
zmluva o dielo nemá obligatórne písomnú formu, pričom zmluvné strany v tomto prípade
výslovne v čl. IX bode 4 zmluvy obligatórnosť písomnej formy zmeny zmluvy dohodli.
Okresný súd napokon uviedol, že dodatok k zmluve o dielo nebol uzatvorený v súlade
s právnym poriadkom pre nesúhlas mestského zastupiteľstva odporcu. Z uvedeného dôvodu
žalobu o zaplatenie pohľadávky sťažovateľky na základe vykonaného zistenia prijatého
záveru, že vymáhaná pohľadávka nemá právny základ, zamietol. Proti rozsudku okresného
súdu sa sťažovateľka odvolala.
Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol prvostupňový rozsudok okresného súdu
potvrdený. Krajský súd pritom odvolanie prerokoval bez nariadenia pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), hoci pôvodne nariadil
na 19. január 2011 pojednávanie, ktoré však následne odročil na neurčito. K veci samej
krajský súd uviedol, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania zistený nebol a že ani
z obsahu zmluvy nevyplynulo také dojednanie, ktoré by umožňovalo meniť pevnú cenu
diela špecifikovaného v zmluve. Odvolací súd konštatoval, že nešlo o žiadne práce navyše,
ale o práce podľa uzavretej zmluvy o dielo, u ktorých nastal „cenový posun“.
K argumentácii sťažovateľky, že súd mal jej nárok posúdiť ako nárok na náhradu škody,
prípadne bezdôvodné obohatenie, krajský súd poukázal na žalobu, v ktorej sťažovateľka
kvalifikovala svoj nárok ako nárok vyplývajúci zo zmluvy.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorým
ho navrhla zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie. S poukazom na § 51 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov namietala, že sa nedá zistiť, kedy a ako bola vec pridelená sudcom, a preto
zastáva názor, že vec nebola pridelená zákonným postupom, teda súd bol nesprávne
obsadený a bolo jej odňaté základné právo na zákonného sudcu. Taktiež jej malo byť odňaté
aj základné právo na rovnosť účastníkov v konaní, keďže jej nebolo doručené vyjadrenie
odporcu k odvolaniu, hoci jeho stanovisko bolo podľa nej na prerokovanie veci dôležité.
Za ďalšie pochybenie v postupe krajského súdu sťažovateľka považovala to, že vo veci bolo
najprv nariadené pojednávanie na 19. január 2011 a napriek jej žiadosti o odročenie sa
pojednávanie uskutočnilo. Potom, ako odvolací súd rozhodol o odročení pojednávania
na neurčito, však následne rozhodol uznesením o vyhlásení rozhodnutia bez nariadenia
ústneho pojednávania, čím mal podľa sťažovateľky porušiť princípy občianskeho súdneho
konania. Namietané porušenia princípov spravodlivého súdneho konania a pochybenia
sudcov vyvolávajú podľa sťažovateľky objektívne pochybnosti o nezaujatosti sudcov.
Okrem toho namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne
posúdenie veci.
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol. Podľa napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu „Za odňatie možnosti konať pred súdom s poukazom
na ustanovenie § 237 písmeno f/ O. s. p. nie je možné posudzovať, že musí byť evidencia
o zákonnom pridelení sudcovi. Otázka možnosti kontroly pridelenia veci sudcom nie je
z hľadiska posudzovania prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 písmeno f/ O. s. p.
právne relevantná. Názor navrhovateľa, že vec nebola pridelená zákonným postupom podľa
ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z., tak isto nemôže byť v danom prípade dôvodom pre
založenie prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 písmeno f/ O. s. p., nakoľko
zo samotného dovolania je zrejmé, že dovolateľ je názoru, že vec nebola pridelená
zákonným postupom, ale tento jeho názor ničím nepreukázal. Ide iba o tvrdenie dovolateľa
nezaložené na základe žiadneho relevantného dôkazu, ktoré tvrdenie prípustnosť dovolania
s poukazom na citované ustanovenie založiť nemôže. Tvrdenie dovolateľa, že mu bolo
odopreté právo na rovnosť účastníkov v konaní, z obsahu spisu taktiež zrejmé nie je, ide
o tvrdenie navrhovateľa, ktoré nie je podložené žiadnym hodnoverným dôkazom.
Subjektívne tvrdenie účastníka konania o odopretí práva na rovnosť účastníkov v konaní
prípustnosť dovolania s poukazom na citované ustanovenie § 237 písmeno f/ O. s. p. založiť
nemôže. Dovolací súd na základe dôkazov založených v spise nedospel k záveru, že
navrhovateľ bol ukrátený na jeho právach na oboznámenie s obsahom podaní protistrany.
Skutočnosť, že pojednávanie Krajský súd v Žiline zvolané na deň 19. 01. 2011 neodročil, tak
ako požadoval navrhovateľ, taktiež nie je možné posudzovať za odobratie možnosti konať
pred súdom, nakoľko odvolací súd dôvod, prečo pojednávanie neodročil, v zápisnici
z pojednávania uviedol, a je pravdou, že navrhovateľka jej tvrdenie, pre ktoré odročenie
pojednávania zvolaného na 19. 11. 2011 požadovala, žiadnym dôkazom nedoložila.
Pravdou taktiež je, že na tomto pojednávaní sa predsedníčka senátu dotazovala iba
na skutočnosť, či je spor možné ukončiť mimosúdnou dohodou . V danom prípade sa dotaz
týkal iba odporcu a navrhovateľovi nebolo odopreté žiadne právo, keď sa nemohol vyjadriť
k dotazu adresovanému odporcovi týkajúceho sa iba jeho práva, či môže vec ukončiť
mimosúdnou dohodou. Z odpovedi odporcu na tento dotaz bolo zrejmé, že vyriešenie
súdneho sporu uzavretím mimosúdnou dohodou môže byť posúdená iba v rámci mestského
zastupiteľstva, ku ktorej odpovedi navrhovateľ nemal právo a dôvod zaujímať žiadne
stanovisko. Išlo o otázku predsedu senátu adresovanú odporcovi a stanovisko navrhovateľa
k tejto odpovedi nemohlo mať žiaden právnym význam pre rozhodnutie vo veci. Odvolací
súd preto nepochybil, keď pojednávanie odročil a následne rozhodol s odkazom
na ustanovenie § 214 ods. 2. Týmto postupom v danom prípade nezabránil navrhovateľovi
pred súdom konať. Ide o postup ustanovený zákonom, ktorého aplikácia nemôže zakladať
prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písmeno f/ O. s. p. Tvrdenie navrhovateľa,
ohľadne skutočnosti, že bolo povinnosťou odvolacieho súdu pripustiť zmenu petitu
z hľadiska právneho posúdenia a nárok, ktorý bol predmetnou žalobou uplatnený ako právo
na zaplatenie posúdiť, ako právo na náhradu škody, prípadne bezdôvodné obohatenie,
dovolací súd z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania s odkazom na ustanovenie § 237
písmeno f/ O. s. p., označil za právne irelevantné. Navrhovateľ v dovolaní nepreukázal
prípustnosť dovolania ani podľa ustanovenia § 237 písmeno g/ O. s. p., nakoľko z obsahu
spisu nie je zrejmé, že by vo veci rozhodol vylúčený sudca.“.
Sťažovateľka s napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. V súvislosti s tým
uvádza:
«Sme toho názoru, že Okresný súd Žilina rozsudkom č. k.: 20 Cb 61/2006-106,
Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k.: 13 Cob 339/2010(-199) a Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením č. k.: 3 Obdo 48/2011-237, a v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu
týchto rozhodnutí, porušili naše základné práva garantované Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 publikovaným v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len Dohovor), a Ústavou
Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v platnom a účinnom znení (ďalej len Ústava)...
Prvostupňové konanie... malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym zisteniam, prvostupňové rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci, súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pri rozhodovaní
a hodnotení dôkazov súd neprihliadal starostlivo na všetko, čo vyšlo za konania najavo
včítane toho, čo uviedli účastníci, opomenul zohľadniť všetky okolnosti prípadu a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
Nedostatky prvostupňového konania a rozhodnutia, neboli odstránené ani v rámci
odvolacieho konania.
Sme toho názoru, že sudcom, ktorí vec prejednali, nebola vec pridelená zákonným
postupom podľa platných ust. zák. č. 757/2004 Z. z...
Z obsahu súdneho spisu sa však nedá zistiť, kedy a ako bola vec pridelená sudcom,
keďže v súdnom spise sa nenachádza evidencia pridelenia veci, a teda nám ako oprávnenej
osobe, ktorá má na veci právny záujem, bola odňatá možnosť kontroly pridelenia veci
sudcom...
V súdnom spise sa nenachádzajú potvrdenia súdu o pridelení veci na prejednanie
a rozhodnutie.
Navyše, počas konania na odvolacom súde na základe žiadosti predsedníčky senátu
zo dňa 28. februára 2011... došlo k zmene jedného z členov senátu. Predseda odvolacieho
súdu vydal dňa 28. februára 2011 Opatrenie č. 13 Cob 339/2010..., ktorým osobitne pre
túto vec určil novú členku senátu.
Namietame, že súd bol nesprávne obsadený, bolo nám odňaté právo na zákonného
sudcu, ktoré máme zaručené podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky, a to
v: Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8,
Právo na spravodlivé súdne konanie, Ústave Slovenskej republiky.
Namietame, že nesprávnym postupom súdov nám bolo odopreté právo na rovnosť
účastníkov v konaní, súd nám nezabezpečil rovnaké možnosti na uplatnenie našich práv, čo
je v rozpore s ust. § 18 Občianskeho súdneho poriadku.
Odvolací súd nás opakovane vyzýval na predloženie dokladov, ktoré sa v súdnom
spise už nachádzali, aj dokladov, ktoré vzhľadom na závery vyslovené dovolacím súdom
v uznesení zo dňa 16. júna 2010... sú bez právneho významu.
Naproti tomu prvostupňový ani odvolací súd nám nedoručovali podania žalovaného.
Dňa 29. septembra 2010 bolo prvostupňovému súdu doručené vyjadrenie odporcu
vo veci samej zo dňa 23. septembra 2010... Napriek skutočnosti, že súd nám následne dňa
15. novembra 2010... zasielal výzvu na predloženie dokladu o podaní odvolania, ktorý sme
súdu predložili ešte dňa 22. apríla 2008..., sudcovia, ktorým bola vec pridelená, nedali
úpravu kancelárii, aby nám bolo doručené vyjadrenie odporcu k odvolaniu.
V dôsledku tohto postupu prvostupňového a odvolacieho súdu sme boli ukrátení
na svojich právach na oboznámenie sa riadne a včas s obsahom písomných podaní
protistrany a na prípravu na pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť dňa 19. januára
2011...
Odvolací súd nariadil pojednávanie vo veci samej na termín 19. januára 2011.
Napriek našej žiadosti zo dňa 18. januára 2011 o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu, akým bola akútna hospitalizácia našej právnej zástupkyne, odvolací
súd dňa 19. januára 2011 prejednával vec v našej neprítomnosti, pričom právna zástupkyňa
odporcu sa vyjadrovala vo veci samej.
Na pojednávanie nariadené na deň 19. januára 2011 odvolací súd predvolal
právnych zástupcov a osobitne aj účastníkov, pričom na predvolaní doručenom našej
spoločnosti bolo uvedené: „Súd pokladá za potrebné Vás v tomto konaní vypočuť“, z čoho
vyplýval postup odvolacieho súdu podľa ust. §214 ods. 1 písm. a) O. s. p.
Odvolací súd pojednávanie nariadil, teda podľa odvolacieho súdu nastala niektorá
z podmienok uvedených v ust. § 214 ods. 1 O. s. p., vec prejednával a pojednávanie zo dňa
19. januára 2011 odročil na neurčito...
Následne však po odročení prvého pojednávania, odvolací súd vydal uznesenie
zo dňa 27. januára 2011..., ktoré vyvesil na úradnej tabuli súdu, ktorým rozhodol
o vyhlásení rozsudku bez ústneho pojednávania na deň 3. marca 2011.
Uznesenie zo dňa 27. januára 2011... však nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť
až dňom 4. marca 2011, t. j. až v deň nasledujúci po dni vyhlásenia rozsudku.
Preto namietame, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne konštatoval,
že boli splnené podmienky na verejné vyhlásenie rozsudku.
Odvolací súd v rozpore s našimi základnými právami účastníka neprihliadal na naše
vyjadrenie zo dňa 2. marca 2011..., v ktorom sme súdu okrem iného oznámili, že sa
nevzdávame nášho práva zúčastniť sa pojednávania vo veci samej, pričom nesúhlasíme
s tým, aby bol vydaný rozsudok bez nariadenia pojednávania vo veci samej.
V prípade, kedy odvolací súd už predtým nariadil pojednávanie vo veci samej a vec
aj prejednával v našej neprítomnosti, nemožno akceptovať následný postup odvolacieho
súdu, ktorý dodatočne rozhodol o vyhlásení rozsudku bez ústneho pojednávania, t. j. mimo
predtým nariadeného pojednávania, ktoré bolo v tom čase odročené na neurčito.
Pre úplnosť uvádzame, že pokiaľ odvolací súd v odôvodnení rozsudku zo dňa
3. marca 2011 uviedol (str. 4 ods. 5), že prvotne vo veci nariadil pojednávanie... len
z dôvodu vytvorenia možnosti sporovým stranám na uzavretie súdneho zmieru, takéto
zdôvodnenie postupu súdu z objektívneho hľadiska neobstojí.
Podľa občianskeho súdneho poriadku súd nariaďuje pojednávanie vždy za účelom
prejednania veci samej, a preto odôvodnenie súdu považujeme iba za zastieranie
nesprávnosti procesného postupu. Ak by sa odvolací súd skutočne pokúšal o uzavretie
zmieru, je zrejmé, že na takýto postup je potrebná účasť oboch sporových strán, ktoré by
po výmene stanovísk mohli dospieť ku vzájomnému kompromisu, avšak našej spoločnosti
bola táto možnosť procesným postupom súdu odňatá.
Predmetné zdôvodnenie súdu vylučuje aj obsah výziev odvolacieho súdu, ktoré nám
adresoval...
Namietame, že týmto postupom odvolacieho súdu boli porušené princípy
občianskeho súdneho konania, bola nám odňatá možnosť konať pred súdom.
Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie okolnosťami, ktorých pravdivosť alebo
nepravdivosť možno zistiť len na základe vykonania výsluchu osôb, ktoré však na druhom
stupni vôbec neboli vykonané. (NS SR 5 Cdo 93/2000 Rc 5/2002)...
Na predvolaní na pojednávanie doručenom našej spoločnosti bolo uvedené „Súd
pokladá za potrebné Vás v tomto konaní vypočuť, z čoho vyplýval postup súdu podľa ust.
§214 ods. 1 písm. a) O. s. p., podľa ktorého je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie.
Odvolací súd okrem oboznámenia sa s vyjadrením právnej zástupkyne odporcu
vo veci samej, nevykonal žiadne dokazovanie.
Odvolací súd vôbec neopakoval dôkazy, nepostupoval podľa citovaných zákonných
ustanovení, a teda porušil naše ústavné právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny
proces.
Namietame, že závery odvolacieho súdu, spočívajú na nesprávnom právnom
a skutkovom posúdení veci, sú nad rámec vykonaného dokazovania.
Prvostupňový aj odvolací súd postupovali v rozpore s ustanovením §153 O. s. p.,
podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
Na základe takéhoto postupu prvostupňového a odvolacieho súdu došlo opakovane
k porušeniu našich práv, keďže prvostupňový a odvolací súd nám opakovane odopreli naše
právo, reálne vykonať svoje práva účastníka.
Predmetný postup sudcov bol v rozpore s naším právom na súdnu ochranu,
spravodlivý súdny proces, zásadu „rovnosti zbraní“, a preto na namietané správanie
sudcov, ktorým uprednostnili žalovaného, ktorý mal priaznivejšie podmienky
na prezentovanie svojich návrhov, nemožno ust. § 14 ods. 3) O. s. p. aplikovať, keďže toto
ustanovenie chráni len taký postup sudcu, ktorý je v súlade s právom na spravodlivý súdny
proces.
Vzhľadom na platnú právnu úpravu ust. § 14 ods. 1) O. s. p... sme presvedčení, že
bola naplnená zákonná podmienka vylúčenia sudcov z prejednávania a rozhodovania veci,
akou je existencia závažných pochybnosti o nezaujatosti sudcu...
So zreteľom na vyššie uvedené viaceré procesné pochybenia a postupy sudcov, naše
práva účastníka neboli rešpektované, a teda je dôvodné mať objektívne pochybnosti
o nezaujatosti sudcov.
Vzhľadom na tento protiprávny stav sme toho názoru, že bolo prípustné dovolanie
podľa ust. § 237 písm. f), g) O. s. p..., preto sme sa ochrany práv a legitímnych záujmov
našej spoločnosti domáhali v dovolacom konaní.
Namietaný nesprávny postup prvostupňového a odvolacieho súdu, ktorým nám bolo
odopreté naše právo konať pred súdom, však nebol napravený ani v rámci dovolacieho
konania.
Dovolací súd založil napadnuté rozhodnutie na dôvodoch, ktoré sú v rozpore
s obsahom súdneho spisu.
Dovolací súd konštatoval „na základe dôkazov založených v súdnom spise nedospel
k záveru, že navrhovateľ bol ukrátený na jeho právach na oboznámenie s obsahom podaní
protistrany“. Na základe obsahu spisu je pritom nevyhnutné konštatovať, že ani jedno
z vyjadrení žalovaného vo veci samej zo dňa 29. septembra 2010... zo dňa 28. februára
2011... nám súd nedoručil.
Pokiaľ dovolací súd uviedol: „navrhovateľka jej tvrdenie pre ktoré odročenie
pojednávania zvolaného na deň 19. 11. 2011 požadovala, žiadnym dôkazom nedoložila.“...
O akútnej hospitalizácii našej právnej zástupkyne odo dňa 18. januára 2011 bol odvolací
súd riadne a včas upovedomený a do súdneho spisu bolo doložené potvrdenie o trvaní jej
práceneschopnosti. Odvolací súd nás ani nevyzval na ďalšie osobitné preukázanie tejto
skutočnosti, napokon odvolací súd existenciu práceneschopnosti našej právnej zástupkyne
nespochybnil ani v napadnutom druhostupňovom rozsudku. Preto citované konštatovanie
dovolacieho súdu je v rozpore s obsahom spisu a so závermi odvolacieho súdu.
Namietame, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu sa nedá zistiť,
ako sa dovolací súd vysporiadal s našou námietkou nesplnenia podmienky nestranného
sudcu, námietkou nesprávneho obsadenia súdu, keďže toto uznesenie neobsahuje stanovisko
dovolacieho súdu k naším dovolacím námietkam.
Vzhľadom na tento postup súdov napadnuté rozhodnutia nespĺňajú podmienku
presvedčivosti rozhodnutia, čo je v rozpore s ust. § 157 ods. 2) O. s. p., ktoré ukladá súdu
povinnosť jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Z uvedeného je zrejmé, že druhostupňový a dovolací súd postupovali v rozpore
s ustanovením § 153 O. s. p., podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov. Namietame, že súdy nerozhodovali na základe takto
zisteného skutkového stavu.
Namietame, že odvolací a dovolací súd rozhodli len na základe domnienky, ktorá
však nebola v konaní riadne preukázaná listinami.
V dôsledku postupu súdov, nám ako oprávnenému účastníkovi bola odňatá možnosť
konať pred súdom, keďže právo vykonávať práva účastníka v konaní, sme nemohli riadne
realizovať, pričom nestačí len teoretická možnosť konať pred súdom, táto možnosť musí byť
reálna, a teda v tomto prípade nám boli odňaté naše procesné práva.
Týmto nesprávnym procesným postupom súdov nám ako účastníkovi konania bola
znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré nám Občiansky súdny poriadok
priznáva za účelom ochrany našich práv a právom chránených záujmov...
Sme toho názoru, že súdy postupovali v rozpore s ústavou garantovanými princípmi
spravodlivého súdneho konania, pričom boli porušené naše základné práva garantované
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8
publikovaným Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 209/1992 (ďalej len Dohovor),
zákonom č. 460/1992 Zb. Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len Ústava), za účelom
ochrany našich práv a právom chránených záujmov v rámci súdneho konania...
V danom prípade, bol priamo ovplyvnený v náš neprospech zistený skutkový stav
veci, ktorý tvorí základ pre súdne rozhodnutie.
Súdy nám neposkytli súdnu ochranu majetku a právo vlastniť majetok pri vymáhaní
nášho nároku, súdy nedodržali hmotno-právne a procesno-právne predpisy, konali
v prospech dlžníka, na škodu našej spoločnosti ako veriteľa, nám znemožnili pokojne užívať
svoj majetok a majetkové práva a pozbavili nás nášho majetku...»
Z týchto dôvodov podala sťažovateľka proti napadnutému rozsudku okresného súdu,
napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie – právo na spravodlivé,
nezávislé, nestranné prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 1
ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 zák. č. 460/1992
Zb. Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu – právo na nezávislý a nestranný
súd, právo na rovnosť účastníkov, právo na zákonného sudcu, právo na verejné
prerokovanie veci v prítomnosti účastníka, právo účastníka vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom, ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1,
čl. 48 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy
Slovenskej republiky, Rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 9. októbra 2007
č. k.: 20 Cb 61/2006-106, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 3. marca
2011 č. k.: 13 Cob 339/2010, a v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 27. marca 2012 č. k.: 3 Obdo 48/2011-237, porušené boli.
Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 9. októbra 2007 č. k.: 20 Cb 61/2006-106,
rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 3. marca 2011 č. k.: 13 Cob 339/2010, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. marca 2012 č. k.: 3 Obdo 48/2011-237 sa
zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.
Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením práv
sťažovateľa.
Krajskému súdu v Žiline sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením práv
sťažovateľa.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby obnovil stav pred
porušením práv sťažovateľa.
Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktorú sú porušovatelia
I., II. a III. povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca
odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) oznámila predsedníčke ústavného súdu, že
v ňou označených veciach vrátane veci sťažovateľky vystupuje na strane odporcu najvyšší
súd v rámci jeho rozhodovacej činnosti a vzhľadom na trestné oznámenie podané
predsedom najvyššieho súdu smerujúce proti jej osobe, ako aj ním opakovane mediálne
prezentované hrubé urážky a osočovanie namierené proti jej osobe, hoci sa sama necíti byť
predpojatá a je pripravená rozhodnúť nestranne a objektívne, predložila jej vec
na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vec bola v súlade
s rozvrhom práce (Spr 224/2013) pridelená na rozhodnutie I. senátu.
Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 592/2013 z 2. októbra 2013 rozhodol, že
sudkyňa Ľudmila Gajdošíková nie je vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie v konaní
vo veci sťažovateľky vedenom pod sp. zn. Rvp 6465/2012.
Sudca Ladislav Orosz listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona
o ústavnom súde oznámil predsedníčke ústavného súdu, že v ním označených veciach
vrátane veci sťažovateľky vystupuje na strane odporcu najvyšší súd v rámci jeho
rozhodovacej činnosti a vzhľadom na trestné oznámenie podané predsedom najvyššieho
súdu smerujúce proti jeho osobe, ako aj predsedom najvyššieho súdu opakovane mediálne
prezentované hrubé urážky a osočovanie namierené proti jeho osobe, hoci sa sám necíti byť
predpojatý a je pripravený rozhodnúť nestranne a objektívne, predložil jej vec
na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vec bola v súlade
s rozvrhom práce (Spr 224/2013) pridelená na rozhodnutie I. senátu.
Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 367/2013 z 5. júna 2013 a uznesením sp. zn.
I. ÚS 629/2013 z 24. októbra 2013 rozhodol, že sudca Ladislav Orosz nie je vylúčený
z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci sťažovateľky vedenom pod sp. zn.
Sudca Ján Luby listom z 28. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom
súde oznámil predsedníčke ústavného súdu, že v ním označených veciach vrátane veci
sťažovateľky vystupuje na strane odporcu najvyšší súd v rámci jeho rozhodovacej činnosti
a vzhľadom na urážlivé vyhlásenia predsedu najvyššieho súdu na jeho osobu vo vzťahu
k veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012, v ktorej konal a rozhodoval, hoci neexistujú
dôvody na jeho vylúčenie z konania, predložil jej vec na zabezpečenie postupu podľa § 28
ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vec bola v súlade s rozvrhom práce (Spr 224/2013)
pridelená na rozhodnutie I. senátu.
Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 698/2013 z 30. novembra 2013 rozhodol, že
sudca Ján Luby nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci sťažovateľky
vedenom pod sp. zn. Rvp 6465/2012.
V období od doručenia oznámení v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde
predsedníčke ústavného súdu do rozhodnutia o nich príslušným senátom sa nemohlo vo veci
sťažnosti sťažovateľky konať.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141
ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnému
právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet odlišností a prípadné
porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (III. ÚS 594/2013, I. ÚS 583/2013).
Vo vzťahu k namietaným porušeniam čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141
ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy ústavný súd pripomína, že uvedené články
ústavy neformulujú žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, ale vyjadrujú
princípy právneho štátu, resp. princípy fungovania nezávislého súdnictva a nemožno ich
samostatne aplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení
individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 81/02,
III. ÚS 116/2011). Ústavný súd však uvedené princípy zohľadňuje pri posudzovaní
namietaného porušenia označených práv sťažovateľky.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka namieta také nedostatky konania pred
okresným súdom a krajským súdom, ktoré by podľa jej názoru mali odôvodniť prípustnosť
dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a zároveň namieta neodstránenie
týchto nedostatkov najvyšším súdom, ako aj nedostatočné vysporiadanie sa s týmito
námietkami najvyšším súdom pri rozhodovaní o prípustnosti dovolania, považuje ústavný
súd za účelné najprv sa zaoberať sťažnosťou v časti smerujúcej proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté ako
neprípustné.
1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru predovšetkým uvádza, že
na posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad § 237 OSP je zásadne príslušný
najvyšší súd ako súd dovolací (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).
Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila väčším počtom námietok, ktoré majú podľa
nej odôvodňovať, že jej dovolanie bolo prípustné podľa § 237 písm. f) a g) OSP. Namietané
nedostatky ale podľa sťažovateľky neboli odstránené ani v rámci dovolacieho konania
a najvyšší súd sa s jej námietkami mal vysporiadať nedostatočne, čím mal zároveň porušiť
označené práva a články ústavy.
Sťažovateľka najprv uvádza argumenty, ktoré podľa nej potvrdzujú, že jej dovolanie
malo byť prípustné podľa § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľka tvrdí, že ju okresný súd a krajský súd vyzývali na predloženie
dokladov, ktoré už boli vo spise, alebo dokladov, ktoré „vzhľadom na závery vyslovené
dovolacím súdom v uznesení zo dňa 16. júna 2010 sú bez právneho významu“. Podľa názoru
ústavného súdu vyžadovaním takýchto dokladov nemohlo byť porušené žiadne
z označených základných práv sťažovateľky, keďže aj keby sa ústavný súd stotožnil
s názorom sťažovateľky, mohlo ísť, ako tvrdí samotná sťažovateľka, iba o podklady, ktoré
sú pre rozhodnutie nadbytočné.
Sťažovateľka taktiež namieta, že krajský súd jej nedoručil vyjadrenia odporcu
z 23. septembra 2010 a z 28. februára 2011, čím jej mala byť odňatá možnosť konať pred
súdom, a preto mal najvyšší súd považovať dovolanie za prípustné. V tejto súvislosti
ústavný súd uvádza, že požiadavka umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k podaniam
protistrany sa považuje za dôležitú súčasť práva na spravodlivý súdny proces (rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hudáková a ostatní proti Slovensku
z 27. 4. 2010, č. sťažnosti 23083/05) a nedoručenie procesného vyjadrenia účastníka
konania protistrane môže predstavovať odňatie možnosti konať pred súdom, a tým aj dôvod
prípustnosti dovolania (IV. ÚS 482/2012 a tam citovaná rozhodovacia činnosť najvyššieho
súdu).
Možno síce súhlasiť so sťažovateľkou, že najvyšší súd sa s jej námietkou vysporiadal
stroho tak, že „dovolací súd na základe dôkazov založených v spise nedospel k záveru, že
navrhovateľ bol ukrátený na jeho právach na oboznámenie s obsahom podaní protistrany“,
ale v okolnostiach danej veci je nevyhnutné zohľadniť aj tú okolnosť, že zo súdneho spisu
zjavne vyplýva, že právna zástupkyňa sťažovateľky 17. januára 2011 do tohto spisu
nahliadla a požiadala o vyhotovenie kópie aj tých strán spisu, na ktorých sa nachádza
predmetné vyjadrenie odporcu (úradný záznam na č. l. 176 a 177). Preto, aj keby krajský
súd nebol doručil predmetné vyjadrenie sťažovateľke, zo zistených skutočností možno
vyvodiť, že s ním bola oboznámená a mohla sa vzhľadom na dobu do vyhlásenia rozsudku
k nemu následne vyjadriť. Sťažovateľka navyše ani v dovolaní a ani v sťažnosti neuvádza
žiadne tvrdenie, ktoré by jej mohlo privodiť úspech v spore a ktoré v dôsledku prípadného
nedoručenia vyjadrenia nemohla pred súdom uplatniť. Ústavný súd preto nemohol
považovať za dôvodnú ani túto námietku sťažovateľky a aj vo vzťahu k nej považuje
odôvodnenie napadnutého uznesenia za ústavne konformné.
Navyše, vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nedoručenia vyjadrenia odporcu
z 28. februára 2011 ústavný súd uvádza, že sťažovateľka tento nedostatok nenamietala
v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a preto sa s ním najvyšší súd ani
nemal dôvod osobitne vysporiadať. V súvislosti s uvedeným sa možno odvolať
aj na ustálenú a všeobecne známu judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej konanie
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť prostriedkom, ktorý by nahradzoval
konanie pred príslušnými orgánmi verejnej moci a ktorým by sa umožnilo prihliadnuť
na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na právoplatné rozhodnutie, proti
ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej. Nevyužitie možnosti
uplatniť argumentáciu, ktorá nebola zahrnutá do odvolania proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu v konaní pred všeobecnými súdmi, nemožno naprávať alebo
nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom. Podľa doterajšej judikatúry
ústavného súdu v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd
uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale
nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá
právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Právomoc ústavného súdu
rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť
v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol
povinný meritórne rozhodnúť všeobecný súd, príp. iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto
situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto
námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08,
Aj ďalšia námietka sťažovateľky má potvrdzovať nesprávnosť záveru najvyššieho
súdu o tom, že dovolanie je neprípustné. Podľa sťažovateľky krajský súd porušil princípy
občianskeho súdneho konania, a tým jej odňal možnosť konať pred súdom, keď najprv
nariadil ústne pojednávanie na prerokovanie odvolania na 19. január 2011. Na predmetnom
pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo napriek tomu, že právna zástupkyňa sťažovateľky žiadala
o odročenie pojednávania z dôvodu hospitalizácie, mal podľa sťažovateľky možnosť
vyjadriť sa vo veci samej iba odporca. Týmto, ako aj následným postupom krajského súdu,
ktorý potom, ako nariadil pojednávanie na prerokovanie odvolania sťažovateľky
a následne odročil pojednávanie na neurčito (avšak uznesením z 27. januára 2011 č. k.
13 Cob 339/2010-184 rozhodol o vyhlásení rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania),
jej mal odňať možnosť konať pred súdom. Podľa sťažovateľky z procesného postupu
krajského súdu, napríklad zo znenia predvolaní na pojednávanie, v ktorých bolo uvedené, že
krajský súd považuje za potrebné vypočuť účastníka konania, vyplývala nevyhnutnosť
konania ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 1 OSP, a preto nemalo byť o odvolaní
rozhodnuté bez jeho nariadenia. Navyše, nemali byť dané ani predpoklady na vyhlásenie
rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže podľa sťažovateľky uznesenie
o nariadení pojednávania z 27. januára 2011 nadobudlo právoplatnosť až 4. marca 2011,
teda deň po vyhlásení rozsudku krajského súdu.
Najvyšší súd sa s uvedenou námietkou sťažovateľky nestotožnil z tých dôvodov, že
odvolací súd ako dôvod neodročenia pojednávania v zápisnici z pojednávania uviedol, že
sťažovateľka titul, pre ktorý navrhla odročenie pojednávania, nedoložila žiadnym dôkazom,
ako aj tým, že na tomto pojednávaní bola zisťovaná iba ochota a možnosť odporcu ukončiť
spor mimosúdnou cestou, pričom vzhľadom na odpoveď odporcu (nevyhnutnosť schválenia
prípadného zmieru mestským zastupiteľstvom, a tým aj nemožnosť súhlasu ním bez
takéhoto schválenia) nemohlo mať stanovisko sťažovateľky žiaden právny význam pre
rozhodnutie, a preto sa na pojednávaní ani nevykonávalo žiadne dokazovanie (ako to
potvrdzuje aj sťažovateľka). Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu krajský súd
mal možnosť pojednávanie odročiť a zákon mu taktiež umožňuje rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
vo vzťahu k predmetnej námietke za ústavne udržateľné. Najvyšší súd napadnutým
uznesením pripustil možnosť, aby odvolací súd mohol rozhodnúť aj po nariadení a odročení
ústneho pojednávania bez jeho uskutočnenia, ak po odročení pojednávania odpadnú
dôvody, pre ktoré odvolací súd ústne pojednávanie na prerokovanie odvolania nariadiť musí
(§ 214 ods. 1 OSP), a zároveň sú splnené ostatné podmienky na rozhodnutie o odvolaní bez
nariadenia pojednávania. Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd týmto výkladom prekročil
medze ústavne konformného výkladu dotknutých procesných pravidiel [§ 214 a § 237
písm. f) OSP] a spôsob, akým sa najvyšší súd s námietkou sťažovateľky vysporiadal, tak
považuje za ústavne konformný. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že uznesenie
krajského súdu z 27. januára 2011 o vyhlásení rozsudku bez nariadenia pojednávania
nadobudlo právoplatnosť až deň po vyhlásení rozsudku, teda až 4. marca 2011, ústavný súd
poukazuje na to, že podľa § 156 ods. 3 OSP oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Sťažovateľka ani netvrdí, že by táto podmienka splnená nebola (ústavný súd poukazuje
aj na to, že oznámenie o vyhlásení rozsudku bez nariadenia pojednávania bolo podľa spisu
doručené tak sťažovateľke 25. februára 2011, ako aj jej právnej zástupkyni 21. februára
2011).
Druhá skupina námietok sťažovateľky sa týka toho, že najvyšší súd mal považovať
dovolanie za prípustné v zmysle § 237 písm. g) OSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa sťažovateľky mal vo veci rozhodovať nesprávne obsadený súd, resp. sudcom,
ktorí vec prerokovali, nebola vec pridelená zákonným spôsobom. Svoju námietku
odôvodňuje tým, že zo spisu sa nedá zistiť, kedy a ako bola vec pridelená sudcom, keďže sa
v súdnom spise nenachádza evidencia pridelenia veci. Zároveň sťažovateľka poukazuje
na zmenu jedného z členov senátu krajského súdu na základe žiadosti predsedníčky senátu
z dôvodu práceneschopnosti člena senátu, ktorá sa realizovala opatrením predsedu súdu
z 28. februára 2011. Z vyjadrenia sťažovateľky, zastúpenej kvalifikovanou právnou
zástupkyňou, však jednoznačne nevyplýva, že by sťažovateľka proti tomuto postupu
v dovolaní namietala (naopak, v dovolaní uvádza: „namietame, že... došlo k zmene jedného
z členov senátu“). Podľa jej názoru sa z napadnutého uznesenia: „nedá zistiť, ako sa
dovolací súd vysporiadal s námietkou nesplnenia podmienky nestranného sudcu,
nesprávneho obsadenia súdu, keďže toto uznesenie neobsahuje stanovisko dovolacieho súdu
k... dovolacím námietkam“. S týmito námietkami sa podľa sťažovateľky najvyšší súd
vysporiadal nedostatočne a porušil jej základné právo na zákonného sudcu, čo malo založiť
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g) OSP.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie
veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto
pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak
aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných
sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov,
ktorý je v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, nemožno preto bez ďalšieho
hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1
ústavy (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02, III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08).
Podľa názoru ústavného súdu súčasťou základného práva na zákonného sudcu je
aj zásada prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia senátov na základe pravidiel
obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa čl. 48
ods. 1 ústavy patrí tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, respektíve senátu
vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania.
Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení s námietkou sťažovateľky nestotožnil,
poukazujúc na to, že sťažovateľka túto svoju námietku ničím nepreukázala, dodávajúc, že
„Ide iba o tvrdenie dovolateľa (sťažovateľky, pozn.) nezaložené na základe žiadneho
relevantného dôkazu, ktoré... prípustnosť dovolania... založiť nemôže.“.
Ústavný súd sa taktiež nemohol stotožniť s touto námietkou sťažovateľky, keďže
napriek jej vyjadreniam sa potvrdenie o pridelení veci sudcovi okresného súdu v spise
nachádza (č. l. 20, 51), pričom z rozvrhu práce pre krajský súd na rok 2010, časť II.3, s. 14
(http://wwwold.justice.sk/wfn.aspx?pg=lb6&htm=l4/rs/2010/ksza.htm) vyplýva, že spis bol
krajským súdom pridelený predsedníčke senátu 13 Cob, a z vyžiadaného spisu vyplýva, že
jeho obsahom je aj žiadosť predsedníčky senátu o nahradenie jednej z členiek senátu
a opatrenie predsedu krajského súdu, ktorý určuje náhradného člena senátu (č. l. 188 a 189).
V tejto súvislosti sa záver najvyššieho súdu síce naozaj javí ako stroho odôvodnený,
ale v okolnostiach danej veci a vzhľadom na obsah spisu ako ústavne konformný. Napriek
tomu, že sťažovateľka mala príležitosť identifikovať prípadné rozpory alebo nesprávnosti
v rozvrhu práce súdov, alebo iné konkrétne pravidlá prideľovania veci súdom, ktoré mali
byť porušené, uspokojila sa už v dovolaní iba so všeobecným konštatovaním o nezákonnom
pridelení veci sudcovi a poukazom na nedostatočný obsah súdneho spisu. Ani v sťažnosti
sťažovateľka neuviedla okrem tvrdenia, že v spise sa nenachádzajú podklady, ktoré by
umožnili kontrolu pridelenia veci, žiadne iné okolnosti, z ktorých by malo vyplývať, že jej
základné právo na zákonného sudcu malo byť porušené. Nie je úlohou ústavného súdu
nahrádzať činnosť sťažovateľky, zastúpenej právne kvalifikovanou zástupkyňou, ktorá
vlastným tvrdením vymedzuje rozsah prieskumu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Preto sa ani ústavný súd, a to aj s ohľadom na už uvedený obsah vyžiadaného spisu a rozvrh
práce krajského súdu na rok 2010, s námietkou sťažovateľky nemohol stotožniť a odpoveď
najvyššieho súdu považuje za ústavne konformnú, a to tak so zreteľom na čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj na čl. 48 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
Rovnaký názor zaujal ústavný súd k tvrdeniu sťažovateľky, že postup krajského súdu
a okresného súdu vedie k záveru o tom, že je „dôvodné mať objektívne pochybnosti
o nezaujatosti sudcov“. Námietka sťažovateľky nesmeruje voči rozhodnutiu súdu
o zaujatosti sudcu, keďže v danom prípade žiadne také rozhodnutie o námietke nebolo
vydané (a sťažovateľka ani netvrdila, že by bola podávala námietku zaujatosti), ale zjavne
predstavuje podpornú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g)
OSP, ako aj porušenia základného práva „na súdnu ochranu, spravodlivý súdny proces,
zásady rovnosti zbraní“. Sťažovateľka ale okrem ostatných námietok proti postupu v konaní
a proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu neuviedla iné okolnosti, ktoré by mali
odôvodniť zaujatosť sudcov.
Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu „z obsahu spisu nie je zrejmé, že by
vo veci rozhodol vylúčený sudca“. Z toho dôvodu najvyšší súd nepovažoval dovolanie
sťažovateľky za prípustné ani v zmysle tejto námietky.
Ústavný súd zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
je založené na logických a racionálnych úsudkoch a vyúsťuje do z ústavného hľadiska
preskúmateľného a akceptovateľného záveru o neprípustnosti dovolania. Navyše, ústavný
súd poukazuje na to, že podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú
okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci. Vzhľadom na to,
že sťažovateľka iné argumenty ako okolnosti spočívajúce v postupe súdu neoznačila ani
v dovolaní a ani v sťažnosti, nič neindikuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu
mohlo dôjsť k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a 2
ústavy alebo práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, či práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že „v danej veci neboli zistené a následne posúdené
jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach všetky skutočnosti, ktoré sú závažné pre
rozhodnutie“, a v jej neprospech bol „priamo ovplyvnený... zistený skutkový stav vecí, ktorý
tvorí základ pre súdne rozhodnutie“. Vzhľadom na to, že sťažovateľka uvedené vyjadrenia
nijako nekonkretizovala, ako aj vzhľadom na postavenie ústavného súdu, pokiaľ ide
o prípadný zásah do právomoci všeobecných súdov zisťovať skutkové okolnosti
a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto ústavne udržateľné, nemohol ústavný súd tieto
vyjadrenia preskúmať nad rámec už skúmaných námietok sťažovateľky a považoval ich iba
celkovú sumarizáciu jej argumentácie.
Ústavný súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že najvyšší súd sa dostatočným
spôsobom vysporiadal so všetkými dôvodmi obsiahnutými v dovolaní v rozsahu potrebnom
na rozhodnutie o jeho prípustnosti. V tomto rozsahu (potrebnom na posúdenie prípustnosti
dovolania a bez toho, aby najvyšší súd posudzoval správnosť skutkových alebo právnych
záverov krajského súdu) najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu
náležitým spôsobom dostatočne reagoval na námietky sťažovateľky smerujúce proti
namietanému porušeniu pravidiel spravodlivého súdneho konania zo strany okresného súdu,
resp. krajského súdu.
Rovnako námietky sťažovateľky neodôvodňovali ani záver, že by postupom
najvyššieho súdu a napadnutým uznesením mohla byť porušená zásada rovnosti účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd považuje právny názor, na ktorom je založené
namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky pre jeho
neprípustnosť, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako
ústavne udržateľné a akceptovateľné. Vzhľadom na to v okolnostiach danej veci nič
nesignalizuje, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohlo byť vyslovené porušenie
základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy ani
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141
ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi
názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného
súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej voči napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky
rozsudkom krajského súdu
Námietky sťažovateľky proti postupu krajského súdu a proti napadnutému rozsudku
krajského súdu obsiahnuté v jej sťažnosti sa zhodujú s námietkami proti nesprávnemu
posúdeniu prípustnosti dovolania najvyšším súdom v napadnutom uznesení. Všetky jej
námietky sa týkajú prípustnosti dovolania a s výnimkami už uvedenými, ktoré neprislúcha
ústavnému súdu posudzovať (nedoručenie vyjadrenia odporcu sťažovateľke), aj boli
obsahom jej dovolania, a tak ich najvyšší súd už pri rozhodovaní o prípustnosti dovolania
posudzoval. Sťažovateľka neuviedla žiadnu námietku, ktorá by smerovala voči
napadnutému rozsudku krajského súdu a zároveň by nebola vecne posúdená najvyšším
súdom pri posudzovaní prípustnosti dovolania (napríklad takú námietku, ktorou by sa
najvyšší súd vzhľadom na odmietnutie dovolania ako neprípustného nezaoberal).
V okolnosti danej veci a vzhľadom na povahu námietok sťažovateľky proti
napadnutému rozsudku krajského súdu by vyhovenie námietkam proti rozsudku krajského
súdu muselo mať za následok potvrdenie prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského
súdu. Takéto posúdenie ale prislúcha najvyššiemu súdu, ktorý tak v napadnutom uznesení
aj urobil.
V tejto situácii nie je úlohou ústavného súdu opakovane posúdiť opodstatnenosť
námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu odôvodňujúcich
prípustnosť dovolania proti tomuto rozsudku, ak ide o tie isté námietky, aké boli
posudzované najvyšším súdom pri rozhodovaní o prípustnosti dovolania, a ak sa týmito
námietkami ústavný súd už raz vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
zaoberal.
Z toho dôvodu a s odkazom na argumentáciu uvedenú vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu musel ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj v časti smerujúcej
proti napadnutému rozsudku krajského súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky
rozsudkom okresného súdu
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa
sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto rozsudku.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie označených
rozhodnutí, náhrada trov právneho zastúpenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014