Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 290/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., advokátska kancelária, Nezábudková 810/22,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia ,

, základného práva vlastniť majetok zaručeného

a 4 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného ods.

1 a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozhodnutím Okresného úradu Prešov, odboru výstavby a bytovej

politiky č. OU-PO-OVBP2-2015/10023/41171/ŠSS-TL z 13. apríla 2015, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -28 zo 14. júla 2016 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. februára 2018 v konaní sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna

2018 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie a

(ďalej len „ústava“), porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1

a 4 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Okresného úradu Prešov, odboru výstavby a bytovej

politiky (ďalej len „okresný úrad“) č. OU-PO-OVBP2-2015/10023/41171/ŠSS-TL

z 13. apríla 2015, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-28 zo 14. júla 2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) z 21. februára 2018 v konaní sp. zn. .

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný úrad rozhodnutím č. OU-PO-

OVBP2-2015/10023/41171/ŠSS-TL z 13. apríla 2015 podľa § 108 ods. 2 písm. f) zákona

č. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení

účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „stavebný zákon“) vyvlastnením zriadil

na pozemkoch v spoluvlastníctve sťažovateľa právo vecného bremena v prospech

Podtatranskej vodárenskej spoločnosti, a. s., Hraničná 662/17, Poprad (ďalej len „oprávnený

z vecného bremena“). K vyvlastneniu došlo na návrh Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s.,

Mlynské Nivy 45, Bratislava (ďalej len „navrhovateľ“), na účel výstavby líniovej stavby

„Diaľnica D1 Mengusovce – Jánovce“, a to pre objekt č. 522-00 – Vodovodná prípojka

pre pravostranné odpočívadlo Batizovce. Vecné bremeno preto spočíva v povinnosti

sťažovateľa strpieť existenciu inžinierskych sietí oprávneného súvisiacich

s prevádzkovaním prípojky na dotknutých nehnuteľnostiach, a to v rozsahu plynúcom

z geometrických plánov priložených k návrhu na vyvlastnenie, ako aj v povinnosti

sťažovateľa strpieť prechod a prejazd zamestnancov a vozidiel oprávneného na účel údržby

a opráv prípojky. Zároveň sa sťažovateľ má zdržať každej činnosti, ktorá by mohla poškodiť

uloženú inžiniersku sieť. Okresný úrad mu priznal náhradu za vyvlastnenie v sume 5,58 €.

3. Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím č. 15859/2015/B625-SV/39261/Pek z 2. júla 2015

odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného úradu zamietlo a napadnuté

prvostupňové rozhodnutie potvrdilo.

4. Sťažovateľ podal proti uvedeným administratívnym rozhodnutiam žalobu

podľa druhej hlavy piatej časti v znení

účinnom v rozhodnom čase, o ktorej krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. -28

zo 14. júla 2016 tak, že ju zamietol. K žalobnému dôvodu sťažovateľa, podľa ktorého

okresný úrad nezistil rozsah vlastníckeho práva a nevyhnutnosť miery vyvlastnenia

nehnuteľnosti, krajský súd uviedol, že „vyvlastňovacie konanie je ovládané zásadou

koncentrácie, podľa ktorej sa na námietky vznesené proti vyvlastneniu, ktoré boli uplatnené

neskôr ako sa konalo ústne prejednanie, neprihliada. Žalobca sa napriek účinne

doručenému oznámeniu o začatí vyvlastňovacieho konania a nariadení ústneho

pojednávania (vykázané doručenie dňa 20.02.2015) ústneho pojednávania nezúčastnil,

pričom ani do dňa konania tohto ústneho pojednávania žiadne konkrétne námietky voči

vyvlastňovaciemu konaniu na správnom orgáne neuplatnil... rozsah vyvlastnenia bol podľa

názoru súdu zistený dostatočne na to, aby si správny orgán mohol urobiť záver

o nevyhnutnom rozsahu umiestnenia predmetnej stavby pri dodržaní technických

a normatívnych ukazovateľov na danom území. Taktiež z rozhodnutí správnych orgánov

dostatočne jasne vyplýva, ktorých dielov pozemkov sa vyvlastnenie týka... vzhľadom na to,

že vyvlastňovacie konanie je ovládané zásadou koncentrácie a žalobca si neuplatnil žiadne

námietky smerujúce voči vyvlastňovaciemu konaniu, nemôže krajský súd na uvedené

námietky prihliadať. Napriek tomu však má za to, že správne orgány v konaní

o vyvlastnenie postupovali v súlade so zákonom a dostatočne zistili, či sú splnené

podmienky pre vyvlastnenie a svoje rozhodnutia aj v tomto smere náležite odôvodnili.“.

5. K ďalšej žalobnej námietke krajský súd popísal obsah zásady aktívnej súčinnosti

správneho orgánu s účastníkmi konania a uviedol, že „prvostupňový správny orgán

postupoval v súlade s touto zásadou, ako i stavebným zákonom, keď žalobcu o jeho právach

preukázateľne poučil. Okrem toho zásada aktívnej súčinnosti predpokladá aj aktivitu

zo strany účastníka správneho konania, ktorý môže svoje procesné práv aj náležite

realizovať a svoje záujmy obhajovať. Pokiaľ však účastník konania zostáva nečinný,

nemožno vyčítať správnemu orgánu, že nepostupoval v súlade so zmienenou zásadou.“.

6. Napokon krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj žalobnú námietku poukazujúcu

na skutočnosť, že diaľničné teleso je už skolaudované a v prevádzke. Uviedol k nej, že tento

fakt «nemá z právneho hľadiska na povoľovací proces predmetného stavebného objektu

taktiež tvoriaceho súčasť stavby „Diaľnica D1 Mengusovce – Jánovce“, žiadny vplyv.

Okrem toho samotná kolaudácia objektu, ktorá stojí na vyvlastnenom pozemku nemá žiadny

vplyv na preskúmavacie konanie podľa , pretože predmetom

preskúmania je právoplatné rozhodnutie o vyvlastnení a podanie samotnej žaloby nebráni

kolaudácii stavby v stavebnom konaní, pre ktorú boli pozemky vyvlastnené...».

7. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol kasačnou sťažnosťou podľa prvej

hlavy piatej časti (ďalej aj „“).

8. Najvyšší súd kasačnú sťažnosť rozsudkom z 21. februára 2018 v konaní sp. zn.

zamietol. V rozsudku zdôraznil, že „v podanej kasačnej sťažnosti sťažovateľ

len zotrval na skutočnostiach a dôvodoch, ktoré uviedol v podanej žalobe a v odvolaní

voči prvostupňovému administratívnemu rozhodnutiu. Neuviedol žiadne konkrétne dôvody,

na základe ktorých považuje rozhodnutie krajského súdu za nezákonné, ale len všeobecne

poukázal na to, že vydaný rozsudok krajského súdu je porušením ústavnoprávne

a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov materiálneho právneho štátu...

Kasačný súd nemôže na základe podanej kasačnej sťažnosti preskúmať konkrétne dôvody,

na základe ktorých dospel sťažovateľ k záveru, že predmetné rozhodnutie krajského súdu je

nezákonné, keďže v nej žiadne konkrétne dôvody neuviedol. Právne zastúpenie je

preto v konaní o kasačnej sťažnosti povinné, aby kvalifikovaný právny zástupca v kasačnej

sťažnosti uviedol právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uviesť v čom

konkrétne spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia, prípadne ak namieta iné vady,

má uviesť vady zmätočnosti rozhodnutia krajského súdu, vady nedostatočne zisteného

skutkového stavu, prípadne ako konkrétne bolo porušené právo na spravodlivý proces,

nestačí totiž len všeobecne tvrdiť, že právo na spravodlivý proces bolo porušené. Kasačný

súd môže v tomto prejednávanom prípade len všeobecne posúdiť zákonnosť napadnutého

administratívneho rozhodnutia, či rozhodnutie o vyvlastnení bolo vydané v súlade

so zákonom a či sa v administratívnom konaní nevyskytli vady, na ktoré by mal správny súd

prihliadať z úradnej povinnosti.“.

9. Následne najvyšší súd zrekapituloval podstatné skutkové a právne okolnosti,

ktoré tvorili základ pre rozhodnutie o vyvlastnení. Poukázal na fakt, že sa sťažovateľ

„napriek účinne doručenému oznámeniu o začatí vyvlastňovacieho konania a nariadení

ústneho pojednávania na deň 18.03.2015, tohto nezúčastnil a do dňa konania ústneho

pojednávania žiadne konkrétne námietky proti vyvlastňovaciemu konaniu na správnom

orgáne neuplatnil. Ak by ja žalobca nejaké námietky v podanej kasačnej sťažnosti

proti predmetnému administratívnemu rozhodnutiu uplatnil, správny súd by na nich

nemohol prihliadnuť, keďže ich neuplatnil v zákonom stanovenej lehote podľa § 113 ods. 3

, teda do dňa konania ústneho pojednávania. Na možnosť

neprihliadať na neskoršie uplatnené námietky bol žalobca výslovne upozornený v oznámení

o začatí vyvlastňovacieho konania a nariadenie ústneho pojednávania..., ktoré bolo

žalobcovi doručené dňa 20.02.2015, čo potvrdil žalobca svojím podpisom na doručenke...

Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné

námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského

súdu.“.

10. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že „dôvod podania

tejto ústavnej sťažnosti... vidí v tom, že protiprávnym konaním príslušných štátnych

orgánov... došlo k porušeniu garantovaných práv sťažovateľa, pretože správne

orgány vo vyvlastňovacom konaní nedôsledne skúmali všetky dané podmienky

vyvlastnenia v SR, a taktiež určenie finančnej náhrady za vyvlastnenú

nehnuteľnosť považuje sťažovateľa za nespravodlivú v súvislosti so skutočnou hodnotou,

čím došlo na strane správnych orgánov k porušeniu zákona a SR.

Podľa sťažovateľa nie je pravdou, že by voči rozhodnutiu o vyvlastnení nepodal námietky,

sťažovateľa sa sústavne dožadoval nápravy. Sťažovateľ má za to, že nie je možné považovať

podpísanie doručenky za riadne oboznámenie sa a predovšetkým správne porozumenie

obsahu doručenej listiny, preto aj keď bolo oznámenie o začatí vyvlastňovacieho konania

a nariadenie ústneho pojednávania... doručené sťažovateľovi dňa 20.02.2015, čo potvrdil

podpisom doručenky, neznamená to plného porozumenie sťažovateľa s obsahom doručenej

listiny. Nezúčastnenie sa uvedeného ústneho pojednávania svedčí o opaku, že sťažovateľ

bez jeho zavinenia nesprávne interpretoval obsah listiny. Považujeme za nespravodlivé

a neústavné, keď občanovi Slovenskej republiky – dôchodcovi po nesprávnom pochopení

obsahu tak dôležitého oznámenia týkajúceho sa vyvlastnenia jeho majetku, nie je

v následnom konaní o dožadovaní nápravy poskytnutá možnosť reálnej nápravy, nakoľko

na neskoršie námietky sa zo zákona neprihliada. V tejto súvislosti nebola umožnená

sťažovateľovi ani možnosť kvalifikovaného súdneho prieskumu zákonnosti a ústavnosti

vyvlastňovacieho konania. Záverom poukazujeme na skutočnosť, že finančná náhrada

za vyvlastnenú nehnuteľnosť stanovená znaleckými posudkami... nebola sťažovateľovi

doposiaľ vyplatená, čím občan Slovenskej republiky z dôvodu verejného záujmu prišiel

o nehnuteľnosť bez primeraného odškodnenia.“.

11. V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vo veci samej

takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa – , bytom:

, , občan Slovenskej republiky, zaručené čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20

ods. 1, , , , od.s 1 Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, rozhodnutím Okresného úradu Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-PO-

OVBP2-2015/10023/41171/ŠSS-TL zo dňa 12.04.2015, rozhodnutím Krajského súdu

v Bratislave sp. zn.: -28 zo dňa 14. júla 2016 a rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa 21.02.2018, porušené boli.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Okresného úradu Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky

č. OU-PO-OVBP2-2015/10023/41171/ŠSS-TL zo dňa 12.04.2015, rozhodnutie Krajského

súdu v Bratislave sp. zn.: -28 zo dňa 14. júla 2016 a rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa 21.02.2018 a vec sa vracia

Okresnému úradu Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa ustálenej

rozhodovacej praxe a úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd

v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa: JUDr. Marián Ševčík,

CSc., advokát, Nezábudková 22, 821 01 Bratislava,

, pozostávajúca:

a, 2x režijný paušál = 9,21 eur ...9,21 x 2 = 18,42 eur

b, 2x právny úkon = 153,50 eur ... 153,50 x 2 – 307 eur

Celkovo trovy právneho zastúpenia: 325,42 eur.“

II.

12. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

14. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Pokiaľ ide o namietané rozhodnutie okresného úradu č. OU-PO-OVBP2-

2015/10023/41171/ŠSS-TL z 13. apríla 2015, ústavný súd odkazuje na princíp subsidiarity,

ktorý je jedným zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127

ods. 1 , a z ktorého vyplýva, že ústavný súd môže poskytovať ochranu základným

právam alebo slobodám, alebo ľudským právam a základným slobodám vyplývajúcim

z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto právam a slobodám neposkytuje „iný súd“.

V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť požadovanú ochranu.

16. Rozhodnutie okresného úradu o vyvlastnení je rozhodnutím vydaným

v správnom (vyvlastňovacom) konaní v prvom stupni. Právna úprava [§ 140 stavebného

zákona v spojení s o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov] umožňovala sťažovateľovi ako účastníkovi konania podať

proti takémuto rozhodnutiu odvolanie ako riadny opravný prostriedok v správnom konaní

(čo sťažovateľ aj využil). V prípade, ak s prieskumom prvostupňového rozhodnutia

v správnom konaní sťažovateľ nebol spokojný, mal právo obrátiť sa na krajský súd

podľa v tom čase účinného tzv. správnou žalobou. Aj toto

svoje právo využil.

17. Z rekapitulácie prostriedkov právnej ochrany, ktoré sťažovateľ využil na to,

aby zvrátil výsledok prvostupňového rozhodovania okresného úradu, vyplýva, že ochranu

jeho základným právam a slobodám poskytovali druhostupňový správny orgán

(ministerstvo), ako aj krajský súd v konaní o jeho žalobe. Tieto skutočnosti v spojení

s limitmi právomoci ústavného súdu plynúcimi z („iný súd“) vylučujú

právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o tej časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľ navrhoval vysloviť porušenie označených práv (a článkov )

prvostupňovým rozhodnutím okresného úradu o vyvlastnení.

18. Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu č. k.

28 zo 14. júla 2016, ani v tejto časti sťažnosti nie sú pochybnosti o nedostatku právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie o nej prima facie márne.

19. Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol jeho doručením

účastníkom konania právoplatnosť ( ), pretože správne súdnictvo je

po nadobudnutí účinnosti (1. júla 2016) budované na báze

jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve už preto

zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné.

20. Na strane druhej, proti napadnutému rozsudku krajského súdu bola podľa § 439

ods. 1 prípustná kasačná sťažnosť. Kasačnú sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje proti

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu ( )] možno odôvodniť len tým,

že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom, ktorý Správny

súdny poriadok taxatívne vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).

21. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že svoju kasačnú

sťažnosť založil na dôvodoch podľa , a . Tvrdil teda

nesprávny procesný postup krajského súdu, ktorým tento mal znemožniť sťažovateľovi

uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v miere porušujúcej jeho právo

na spravodlivý proces, nesprávne právne posúdenie a veci a napokon odklon od ustálenej

rozhodovacej praxe kasačného súdu. Definovanými dôvodmi bol kasačný súd viazaný

( ), a keďže o kasačnej sťažnosti rozhodol meritórne (rozsudkom ju

zamietol), možno uzavrieť, že sťažovateľovým právam, ktorých porušenie krajským súdom

v sťažnosti podľa namieta, bola najvyšším súdom ako súdom

kasačným poskytnutá ochrana spôsobom, ktorý je vyjadrený v princípe subsidiarity

právomoci ústavného súdu plynúcom z . Preto ústavný súd nemá

právomoc na prerokovanie a rozhodnutie sťažnosti sťažovateľa ani v časti namietajúcej

porušenie jeho označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. -28

zo 14. júla 2016.

22. Pokiaľ ide o časť sťažnosti atakujúcu rozsudok najvyššieho súdu ako súdu

kasačného, ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej za zjavne

neopodstatnenú možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

23. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol vysloviť okrem iného porušenie čl. 1

a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

24. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

25. Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

26. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

27. Zmyslom a účelom právomoci ústavného súdu podľa je

poskytovanie účinnej ochrany tam uvedeným základným právam a slobodám fyzických

osôb a právnických osôb. Primárne teda v konaní o tzv. individuálnych ústavných

sťažnostiach nejde o konštatovanie ústavne relevantných pochybení orgánov verejnej moci

spätých s porušením konkrétneho článku . Prirodzene, ak ústavný súd má poskytovať

ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, nevyhnutne musí autoritatívne

výrokom svojho rozhodnutia označiť ústavný článok garantujúci konkrétne základné právo

alebo slobodu, ktoré bolo porušené, a tým súčasne rozhodnúť o rozpore konania orgánu

verejnej moci s predmetným ústavným článkom. Nemožno však o každom článku

povedať, že by priamo priznával určité základné právo alebo slobodu adresátovi výkonu

verejnej moci ().

28. Článok 1 ods. 1 má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú

povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní

(napr. ), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka

konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa vysloviť porušenie

tohto ustanovenia (napr. ).

29. Aj pokiaľ ide o , ústavný súd už konštatoval, že tento článok

neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania a nemožno ho

samostatne aplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení

individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb

podľa prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m.

, , ).

30. O a 2 ústavný súd stabilne judikuje, že tieto ustanovenia

súhrne vyjadrujú podstatu základných práv a sú to ústavné direktívy adresované

predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom

na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach

(, ). Aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach

zásadne viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva

alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie jeho porušenia v prípade,

ak nie je porušené niektoré základné právo sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená.

31. Vzhľadom na rekapitulované, stabilne judikované vlastné postoje k aplikácii čl. 1

a v konaní podľa ústavný súd dospel k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie čl. 1

a rozsudkom najvyššieho súdu z 21. februára 2018 v konaní sp. zn.

.

32. Sťažovateľ ďalej namietol porušenie základného práva na súdnu ochranu i práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní o kasačnej sťažnosti

sťažovateľa podanej proti rozsudku krajského súdu.

33. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

34. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

35. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

36. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Uvedený záver platí aj vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 36 ods. 1 listiny,

a to vzhľadom na zásadnú totožnosť dikcie s .

37. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia

vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

38. Odôvodnenie sťažovateľovej sťažnosti je pomerne všeobecne koncipované.

Možno v ňom však identifikovať kritiku, podľa ktorej „nie je pravdou, že by

voči rozhodnutiu o vyvlastnení nepodal námietky“. K tomu ústavný súd uvádza, že krajský

súd, ako aj najvyšší súd po preskúmaní administratívneho spisu dospeli k jednoznačnému

záveru, že napriek upovedomeniu o začatí vyvlastňovacieho konania a o nariadení ústneho

pojednávania a napriek poučeniu o uplatnení zásady koncentrácie vo vyvlastňovacom

konaní podľa § 113 ods. 3 stavebného zákona sťažovateľ sa ústneho pojednávania

nezúčastnil a žiadne námietky v stanovenom termíne nepredniesol. Tieto skutočnosti

ústavný súd nepovažuje za sporné, pretože ich nerozporuje ani samotný sťažovateľ.

Nadväzne však sťažovateľ hodnotí ako „nespravodlivé a neústavné, keď občanovi... –

dôchodcovi po nesprávnom pochopení obsahu tak dôležitého oznámenia týkajúceho sa

vyvlastnenia jeho majetku, nie je v následnom konaní o dožadovaní nápravy poskytnutá

možnosť reálnej nápravy, nakoľko na neskoršie námietky sa zo zákona neprihliada“. Túto

obranu sťažovateľa ústavný súd hodnotí ako nedôvodnú.

39. Koncentrácia správneho (vyvlastňovacieho) konania predstavuje štandardný

právny inštitút v aplikačných procesoch týkajúcich sa realizácie stavieb (stavebné konanie,

kolaudačné konanie, vyvlastňovacie konanie a ďalšie). Tento právny nástroj nepochybne

limituje procesný priestor pre účastníkov uvedených konaní pri uplatňovaní ich práv

a právom chránených záujmov. Tvorí však súčasť medzí ( ) zákonnej

právnej regulácie vykonávajúcej základné právo na inú právnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 . Akokoľvek sa teda uplatnenie zásady koncentrácie v spornom

vyvlastňovacom konaní javí sťažovateľovi ako prísne, niet pochýb, že sa opiera o náležitý

zákonný i ústavný základ.

40. V okolnostiach predmetného vyvlastňovacieho konania taktiež nie je sporným,

že si okresný úrad splnil všetky preventívne procesné povinnosti (upovedomenie, poučenie),

ktoré predstavujú nevyhnutnú podmienku pre následné plnohodnotné uplatnenie zásady

koncentrácie. Nespokojnosť sťažovateľa vyjadrená v tvrdení, podľa ktorého doručenie

zásielky okresného úradu „neznamená... plné porozumenie... s obsahom doručenej listiny“,

nemôže slúžiť ako základ pre zvýhodnenie sťažovateľa v podobe procesného postupu

ignorujúceho pravidlo o koncentrácii konania. Sťažovateľ nebol ničím obmedzený

v zaobstaraní kvalifikovanej právnej pomoci tak, aby mu prostredníctvom osoby znalej

práva bol obsah doručených zásielok náležite objasnený. Preto jeho argumentáciu ústavný

súd nemôže vyhodnotiť v prospech prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

41. Navyše, a to považuje ústavný súd za potrebné dodať v nadväznosti

na skutočnosť, že petitom sťažnosti je ako zásah do označených práv sťažovateľa

identifikované rozhodnutie kasačného súdu, predmet konania v správnom súdnictve

nemožno stotožniť s predmetom správneho konania, ktorého postup a rozhodnutie správny

súd preskúmava. Predmetom konania o tzv. správnej žalobe je kontrola zákonnosti

výkonu verejnej správy, prostredníctvom ktorej sa napĺňa hlavný cieľ správneho

súdnictva, a to ochrana subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy (pozri aj

). Aj z tohto dôvodu nie je možné vyhodnotiť námietku sťažovateľa o jeho

nedostatočnom chápaní významu koncentrácie vyvlastňovacieho konania v prospech prijatia

sťažnosti v časti namietajúcej rozsudok kasačného súdu na ďalšie konanie.

42. Ani sťažovateľom tvrdený fakt o nevyplatení primeranej náhrady za vyvlastnenie

formou zriadenia vecného bremena nie je dôvodom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Zriadenie vecného bremena a priznanie primeranej náhrady boli realizované rozhodnutím,

ktoré je vo výroku o priznaní primeranej náhrady exekučným titulom. Ak teda sťažovateľ

pociťuje poškodenie na základných právach tým, že mu dosiaľ rozhodnutím priznaná

primeraná náhrada vyplatená nebola, je oprávnený sa jej vyplatenia domáhať v exekučnom

konaní. Nevyplatenie primeranej náhrady však nemožno pripísať na vrub samotnému

rozhodnutiu o vyvlastnení a rovnako ani právna úprava nepodmieňuje zákonnú či ústavnú

kvalitu rozhodnutia o vyvlastnení včasným a riadnym vyplatením ním priznanej primeranej

náhrady.

43. V závere k tejto časti odôvodnenia svojho uznesenia ústavný súd uvádza,

že sťažovateľ k sťažnosti nedoplnil vlastné podania, ktorými inicioval súdny prieskum

rozhodnutí okresného úradu a ministerstva o vyvlastnení. Preto ústavný súd pri ustaľovaní

dôvodov týchto podaní vychádzal z naratívnych častí rozsudku krajského súdu a rozsudku

najvyššieho súdu. Prieskum odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu nesignalizuje prípadný

záver o nevysporiadaní sa s ťažiskovými a pre danú vec podstatnými dôvodmi kasačnej

sťažnosti, ktorými je kasačný súd viazaný ( ), ba ani záver o svojvôli

najvyššieho súdu pri právnom posúdení sťažovateľom formulovaných dôvodov kasačnej

sťažnosti. Najvyšší súd sa v potrebnom rozsahu zameral na prieskum napadnutého rozsudku

krajského súdu, pričom vzal na zreteľ zákonné požiadavky na kvalitu vyvlastňovacieho

konania, ako aj dôvody prostriedkov nápravy využitých sťažovateľom. V tomto svetle

obsah sťažnosti a jej príloh neposkytujú žiaden základ pre záver o dôvodnosti

sťažovateľovej sťažnosti podľa v časti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu ( a listiny) a práva

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom najvyššieho súdu

z 21. februára 2018 v konaní sp. zn. . Aj v tejto časti preto ústavný súd

sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

44. Napokon sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol vysloviť aj porušenie jeho

základného práva vlastniť majetok podľa a 4 .

45. Podľa každý má právo vlastniť majetok...

46. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

47. Základné právo vlastniť majetok je právom hmotnej povahy.

48. Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou

voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , ). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané

porušenie základného práva podľa rozsudkom najvyššieho súdu

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa a 4

rozsudkom kasačného súdu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného

vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi

z perspektívy ich možného porušenia.

49. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozhodnutí okresného úradu,

krajského súdu a najvyššieho súdu, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia

či návrhom na priznanie náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2018