Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 290/2018
PDF · 284.64 KB
No categories available
III. ÚS 290/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., advokátska kancelária, Nezábudková 810/22,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1
a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozhodnutím Okresného úradu Prešov, odboru výstavby a bytovej
politiky č. OU-PO-OVBP2-2015/10023/41171/ŠSS-TL z 13. apríla 2015, rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 188/2015-28 zo 14. júla 2016 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. februára 2018 v konaní sp. zn. 3 Sžk 9/2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1
a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Okresného úradu Prešov, odboru výstavby a bytovej
politiky (ďalej len „okresný úrad“) č. OU-PO-OVBP2-2015/10023/41171/ŠSS-TL
z 13. apríla 2015, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
1 S 188/2015-28 zo 14. júla 2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) z 21. februára 2018 v konaní sp. zn. 3 Sžk 9/2016.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný úrad rozhodnutím č. OU-PO-
OVBP2-2015/10023/41171/ŠSS-TL z 13. apríla 2015 podľa § 108 ods. 2 písm. f) zákona
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení
účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „stavebný zákon“) vyvlastnením zriadil
na pozemkoch v spoluvlastníctve sťažovateľa právo vecného bremena v prospech
Podtatranskej vodárenskej spoločnosti, a. s., Hraničná 662/17, Poprad (ďalej len „oprávnený
z vecného bremena“). K vyvlastneniu došlo na návrh Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s.,
Mlynské Nivy 45, Bratislava (ďalej len „navrhovateľ“), na účel výstavby líniovej stavby
„Diaľnica D1 Mengusovce – Jánovce“, a to pre objekt č. 522-00 – Vodovodná prípojka
pre pravostranné odpočívadlo Batizovce. Vecné bremeno preto spočíva v povinnosti
sťažovateľa strpieť existenciu inžinierskych sietí oprávneného súvisiacich
s prevádzkovaním prípojky na dotknutých nehnuteľnostiach, a to v rozsahu plynúcom
z geometrických plánov priložených k návrhu na vyvlastnenie, ako aj v povinnosti
sťažovateľa strpieť prechod a prejazd zamestnancov a vozidiel oprávneného na účel údržby
a opráv prípojky. Zároveň sa sťažovateľ má zdržať každej činnosti, ktorá by mohla poškodiť
uloženú inžiniersku sieť. Okresný úrad mu priznal náhradu za vyvlastnenie v sume 5,58 €.
3. Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím č. 15859/2015/B625-SV/39261/Pek z 2. júla 2015
odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného úradu zamietlo a napadnuté
prvostupňové rozhodnutie potvrdilo.
4. Sťažovateľ podal proti uvedeným administratívnym rozhodnutiam žalobu
podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
účinnom v rozhodnom čase, o ktorej krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 1 S 188/2015-28
zo 14. júla 2016 tak, že ju zamietol. K žalobnému dôvodu sťažovateľa, podľa ktorého
okresný úrad nezistil rozsah vlastníckeho práva a nevyhnutnosť miery vyvlastnenia
nehnuteľnosti, krajský súd uviedol, že „vyvlastňovacie konanie je ovládané zásadou
koncentrácie, podľa ktorej sa na námietky vznesené proti vyvlastneniu, ktoré boli uplatnené
neskôr ako sa konalo ústne prejednanie, neprihliada. Žalobca sa napriek účinne
doručenému oznámeniu o začatí vyvlastňovacieho konania a nariadení ústneho
pojednávania (vykázané doručenie dňa 20.02.2015) ústneho pojednávania nezúčastnil,
pričom ani do dňa konania tohto ústneho pojednávania žiadne konkrétne námietky voči
vyvlastňovaciemu konaniu na správnom orgáne neuplatnil... rozsah vyvlastnenia bol podľa
názoru súdu zistený dostatočne na to, aby si správny orgán mohol urobiť záver
o nevyhnutnom rozsahu umiestnenia predmetnej stavby pri dodržaní technických
a normatívnych ukazovateľov na danom území. Taktiež z rozhodnutí správnych orgánov
dostatočne jasne vyplýva, ktorých dielov pozemkov sa vyvlastnenie týka... vzhľadom na to,
že vyvlastňovacie konanie je ovládané zásadou koncentrácie a žalobca si neuplatnil žiadne
námietky smerujúce voči vyvlastňovaciemu konaniu, nemôže krajský súd na uvedené
námietky prihliadať. Napriek tomu však má za to, že správne orgány v konaní
o vyvlastnenie postupovali v súlade so zákonom a dostatočne zistili, či sú splnené
podmienky pre vyvlastnenie a svoje rozhodnutia aj v tomto smere náležite odôvodnili.“.
5. K ďalšej žalobnej námietke krajský súd popísal obsah zásady aktívnej súčinnosti
správneho orgánu s účastníkmi konania a uviedol, že „prvostupňový správny orgán
postupoval v súlade s touto zásadou, ako i stavebným zákonom, keď žalobcu o jeho právach
preukázateľne poučil. Okrem toho zásada aktívnej súčinnosti predpokladá aj aktivitu
zo strany účastníka správneho konania, ktorý môže svoje procesné práv aj náležite
realizovať a svoje záujmy obhajovať. Pokiaľ však účastník konania zostáva nečinný,
nemožno vyčítať správnemu orgánu, že nepostupoval v súlade so zmienenou zásadou.“.
6. Napokon krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj žalobnú námietku poukazujúcu
na skutočnosť, že diaľničné teleso je už skolaudované a v prevádzke. Uviedol k nej, že tento
fakt «nemá z právneho hľadiska na povoľovací proces predmetného stavebného objektu
taktiež tvoriaceho súčasť stavby „Diaľnica D1 Mengusovce – Jánovce“, žiadny vplyv.
Okrem toho samotná kolaudácia objektu, ktorá stojí na vyvlastnenom pozemku nemá žiadny
vplyv na preskúmavacie konanie podľa správneho súdneho poriadku, pretože predmetom
preskúmania je právoplatné rozhodnutie o vyvlastnení a podanie samotnej žaloby nebráni
kolaudácii stavby v stavebnom konaní, pre ktorú boli pozemky vyvlastnené...».
7. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol kasačnou sťažnosťou podľa prvej
hlavy piatej časti zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“).
8. Najvyšší súd kasačnú sťažnosť rozsudkom z 21. februára 2018 v konaní sp. zn.
3 Sžk 9/2016 zamietol. V rozsudku zdôraznil, že „v podanej kasačnej sťažnosti sťažovateľ
len zotrval na skutočnostiach a dôvodoch, ktoré uviedol v podanej žalobe a v odvolaní
voči prvostupňovému administratívnemu rozhodnutiu. Neuviedol žiadne konkrétne dôvody,
na základe ktorých považuje rozhodnutie krajského súdu za nezákonné, ale len všeobecne
poukázal na to, že vydaný rozsudok krajského súdu je porušením ústavnoprávne
a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov materiálneho právneho štátu...
Kasačný súd nemôže na základe podanej kasačnej sťažnosti preskúmať konkrétne dôvody,
na základe ktorých dospel sťažovateľ k záveru, že predmetné rozhodnutie krajského súdu je
nezákonné, keďže v nej žiadne konkrétne dôvody neuviedol. Právne zastúpenie je
preto v konaní o kasačnej sťažnosti povinné, aby kvalifikovaný právny zástupca v kasačnej
sťažnosti uviedol právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uviesť v čom
konkrétne spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia, prípadne ak namieta iné vady,
má uviesť vady zmätočnosti rozhodnutia krajského súdu, vady nedostatočne zisteného
skutkového stavu, prípadne ako konkrétne bolo porušené právo na spravodlivý proces,
nestačí totiž len všeobecne tvrdiť, že právo na spravodlivý proces bolo porušené. Kasačný
súd môže v tomto prejednávanom prípade len všeobecne posúdiť zákonnosť napadnutého
administratívneho rozhodnutia, či rozhodnutie o vyvlastnení bolo vydané v súlade
so zákonom a či sa v administratívnom konaní nevyskytli vady, na ktoré by mal správny súd
prihliadať z úradnej povinnosti.“.
9. Následne najvyšší súd zrekapituloval podstatné skutkové a právne okolnosti,
ktoré tvorili základ pre rozhodnutie o vyvlastnení. Poukázal na fakt, že sa sťažovateľ
„napriek účinne doručenému oznámeniu o začatí vyvlastňovacieho konania a nariadení
ústneho pojednávania na deň 18.03.2015, tohto nezúčastnil a do dňa konania ústneho
pojednávania žiadne konkrétne námietky proti vyvlastňovaciemu konaniu na správnom
orgáne neuplatnil. Ak by ja žalobca nejaké námietky v podanej kasačnej sťažnosti
proti predmetnému administratívnemu rozhodnutiu uplatnil, správny súd by na nich
nemohol prihliadnuť, keďže ich neuplatnil v zákonom stanovenej lehote podľa § 113 ods. 3
zákona č. 50/1976 Zb., teda do dňa konania ústneho pojednávania. Na možnosť
neprihliadať na neskoršie uplatnené námietky bol žalobca výslovne upozornený v oznámení
o začatí vyvlastňovacieho konania a nariadenie ústneho pojednávania..., ktoré bolo
žalobcovi doručené dňa 20.02.2015, čo potvrdil žalobca svojím podpisom na doručenke...
Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné
námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského
súdu.“.
10. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že „dôvod podania
tejto ústavnej sťažnosti... vidí v tom, že protiprávnym konaním príslušných štátnych
orgánov... došlo k porušeniu ústavou garantovaných práv sťažovateľa, pretože správne
orgány vo vyvlastňovacom konaní nedôsledne skúmali všetky ústavou dané podmienky
vyvlastnenia v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, a taktiež určenie finančnej náhrady za vyvlastnenú
nehnuteľnosť považuje sťažovateľa za nespravodlivú v súvislosti so skutočnou hodnotou,
čím došlo na strane správnych orgánov k porušeniu zákona a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
Podľa sťažovateľa nie je pravdou, že by voči rozhodnutiu o vyvlastnení nepodal námietky,
sťažovateľa sa sústavne dožadoval nápravy. Sťažovateľ má za to, že nie je možné považovať
podpísanie doručenky za riadne oboznámenie sa a predovšetkým správne porozumenie
obsahu doručenej listiny, preto aj keď bolo oznámenie o začatí vyvlastňovacieho konania
a nariadenie ústneho pojednávania... doručené sťažovateľovi dňa 20.02.2015, čo potvrdil
podpisom doručenky, neznamená to plného porozumenie sťažovateľa s obsahom doručenej
listiny. Nezúčastnenie sa uvedeného ústneho pojednávania svedčí o opaku, že sťažovateľ
bez jeho zavinenia nesprávne interpretoval obsah listiny. Považujeme za nespravodlivé
a neústavné, keď občanovi Slovenskej republiky – dôchodcovi po nesprávnom pochopení
obsahu tak dôležitého oznámenia týkajúceho sa vyvlastnenia jeho majetku, nie je
v následnom konaní o dožadovaní nápravy poskytnutá možnosť reálnej nápravy, nakoľko
na neskoršie námietky sa zo zákona neprihliada. V tejto súvislosti nebola umožnená
sťažovateľovi ani možnosť kvalifikovaného súdneho prieskumu zákonnosti a ústavnosti
vyvlastňovacieho konania. Záverom poukazujeme na skutočnosť, že finančná náhrada
za vyvlastnenú nehnuteľnosť stanovená znaleckými posudkami... nebola sťažovateľovi
doposiaľ vyplatená, čím občan Slovenskej republiky z dôvodu verejného záujmu prišiel
o nehnuteľnosť bez primeraného odškodnenia.“.
11. V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vo veci samej
takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa – , bytom:
, , občan Slovenskej republiky, zaručené čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20
ods. 1, čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 od.s 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, rozhodnutím Okresného úradu Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-PO-
OVBP2-2015/10023/41171/ŠSS-TL zo dňa 12.04.2015, rozhodnutím Krajského súdu
v Bratislave sp. zn.: 1S/188/2015-28 zo dňa 14. júla 2016 a rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn.: 3Sžk/9/2016 zo dňa 21.02.2018, porušené boli.
2. Zrušuje sa rozhodnutie Okresného úradu Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky
č. OU-PO-OVBP2-2015/10023/41171/ŠSS-TL zo dňa 12.04.2015, rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave sp. zn.: 1S/188/2015-28 zo dňa 14. júla 2016 a rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Sžk/9/2016 zo dňa 21.02.2018 a vec sa vracia
Okresnému úradu Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa ustálenej
rozhodovacej praxe a úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd
v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa: JUDr. Marián Ševčík,
CSc., advokát, Nezábudková 22, 821 01 Bratislava,
, pozostávajúca:
a, 2x režijný paušál = 9,21 eur ...9,21 x 2 = 18,42 eur
b, 2x právny úkon = 153,50 eur ... 153,50 x 2 – 307 eur
Celkovo trovy právneho zastúpenia: 325,42 eur.“
II.
12. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
14. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Pokiaľ ide o namietané rozhodnutie okresného úradu č. OU-PO-OVBP2-
2015/10023/41171/ŠSS-TL z 13. apríla 2015, ústavný súd odkazuje na princíp subsidiarity,
ktorý je jedným zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a z ktorého vyplýva, že ústavný súd môže poskytovať ochranu základným
právam alebo slobodám, alebo ľudským právam a základným slobodám vyplývajúcim
z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto právam a slobodám neposkytuje „iný súd“.
V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť požadovanú ochranu.
16. Rozhodnutie okresného úradu o vyvlastnení je rozhodnutím vydaným
v správnom (vyvlastňovacom) konaní v prvom stupni. Právna úprava [§ 140 stavebného
zákona v spojení s § 53 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov] umožňovala sťažovateľovi ako účastníkovi konania podať
proti takémuto rozhodnutiu odvolanie ako riadny opravný prostriedok v správnom konaní
(čo sťažovateľ aj využil). V prípade, ak s prieskumom prvostupňového rozhodnutia
v správnom konaní sťažovateľ nebol spokojný, mal právo obrátiť sa na krajský súd
podľa v tom čase účinného Občianskeho súdneho poriadku tzv. správnou žalobou. Aj toto
svoje právo využil.
17. Z rekapitulácie prostriedkov právnej ochrany, ktoré sťažovateľ využil na to,
aby zvrátil výsledok prvostupňového rozhodovania okresného úradu, vyplýva, že ochranu
jeho základným právam a slobodám poskytovali druhostupňový správny orgán
(ministerstvo), ako aj krajský súd v konaní o jeho žalobe. Tieto skutočnosti v spojení
s limitmi právomoci ústavného súdu plynúcimi z čl. 127 ods. 1 ústavy („iný súd“) vylučujú
právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o tej časti sťažnosti, ktorou
sťažovateľ navrhoval vysloviť porušenie označených práv (a článkov ústavy)
prvostupňovým rozhodnutím okresného úradu o vyvlastnení.
18. Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 188/2015-
28 zo 14. júla 2016, ani v tejto časti sťažnosti nie sú pochybnosti o nedostatku právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie o nej prima facie márne.
19. Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol jeho doručením
účastníkom konania právoplatnosť (§ 145 ods. 1 SSP), pretože správne súdnictvo je
po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho poriadku (1. júla 2016) budované na báze
jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve už preto
zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné.
20. Na strane druhej, proti napadnutému rozsudku krajského súdu bola podľa § 439
ods. 1 SSP prípustná kasačná sťažnosť. Kasačnú sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje proti
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (§ 438 ods. 1 SSP)] možno odôvodniť len tým,
že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom, ktorý Správny
súdny poriadok taxatívne vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).
21. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že svoju kasačnú
sťažnosť založil na dôvodoch podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP. Tvrdil teda
nesprávny procesný postup krajského súdu, ktorým tento mal znemožniť sťažovateľovi
uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v miere porušujúcej jeho právo
na spravodlivý proces, nesprávne právne posúdenie a veci a napokon odklon od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu. Definovanými dôvodmi bol kasačný súd viazaný
(§ 453 ods. 1 SSP), a keďže o kasačnej sťažnosti rozhodol meritórne (rozsudkom ju
zamietol), možno uzavrieť, že sťažovateľovým právam, ktorých porušenie krajským súdom
v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namieta, bola najvyšším súdom ako súdom
kasačným poskytnutá ochrana spôsobom, ktorý je vyjadrený v princípe subsidiarity
právomoci ústavného súdu plynúcom z čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto ústavný súd nemá
právomoc na prerokovanie a rozhodnutie sťažnosti sťažovateľa ani v časti namietajúcej
porušenie jeho označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 188/2015-28
zo 14. júla 2016.
22. Pokiaľ ide o časť sťažnosti atakujúcu rozsudok najvyššieho súdu ako súdu
kasačného, ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej za zjavne
neopodstatnenú možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
23. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol vysloviť okrem iného porušenie čl. 1
a čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
24. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
25. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
26. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
27. Zmyslom a účelom právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
poskytovanie účinnej ochrany tam uvedeným základným právam a slobodám fyzických
osôb a právnických osôb. Primárne teda v konaní o tzv. individuálnych ústavných
sťažnostiach nejde o konštatovanie ústavne relevantných pochybení orgánov verejnej moci
spätých s porušením konkrétneho článku ústavy. Prirodzene, ak ústavný súd má poskytovať
ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, nevyhnutne musí autoritatívne
výrokom svojho rozhodnutia označiť ústavný článok garantujúci konkrétne základné právo
alebo slobodu, ktoré bolo porušené, a tým súčasne rozhodnúť o rozpore konania orgánu
verejnej moci s predmetným ústavným článkom. Nemožno však o každom článku ústavy
povedať, že by priamo priznával určité základné právo alebo slobodu adresátovi výkonu
verejnej moci (III. ÚS 483/2012).
28. Článok 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú
povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy
(napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka
konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie
tohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011).
29. Aj pokiaľ ide o čl. 1 ods. 2 ústavy, ústavný súd už konštatoval, že tento článok
ústavy neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania a nemožno ho
samostatne aplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení
individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m.
II. ÚS 81/02, III. ÚS 116/2011, IV. ÚS 11/2014).
30. O čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd stabilne judikuje, že tieto ustanovenia
súhrne vyjadrujú podstatu základných práv a sú to ústavné direktívy adresované
predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom
na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach
(I. ÚS 59/97, II. ÚS 85/07). Aplikácia čl. 12 ods. 1 ústavy sa v individuálnych sťažnostiach
zásadne viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva
alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie jeho porušenia v prípade,
ak nie je porušené niektoré základné právo sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená.
31. Vzhľadom na rekapitulované, stabilne judikované vlastné postoje k aplikácii čl. 1
a čl. 12 ods. 1 ústavy v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd dospel k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie čl. 1
a čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu z 21. februára 2018 v konaní sp. zn.
32. Sťažovateľ ďalej namietol porušenie základného práva na súdnu ochranu i práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní o kasačnej sťažnosti
sťažovateľa podanej proti rozsudku krajského súdu.
33. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
34. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
35. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
36. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Uvedený záver platí aj vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 36 ods. 1 listiny,
a to vzhľadom na zásadnú totožnosť dikcie s čl. 46 ods. 1 ústavy.
37. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124
ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia
vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
38. Odôvodnenie sťažovateľovej sťažnosti je pomerne všeobecne koncipované.
Možno v ňom však identifikovať kritiku, podľa ktorej „nie je pravdou, že by
voči rozhodnutiu o vyvlastnení nepodal námietky“. K tomu ústavný súd uvádza, že krajský
súd, ako aj najvyšší súd po preskúmaní administratívneho spisu dospeli k jednoznačnému
záveru, že napriek upovedomeniu o začatí vyvlastňovacieho konania a o nariadení ústneho
pojednávania a napriek poučeniu o uplatnení zásady koncentrácie vo vyvlastňovacom
konaní podľa § 113 ods. 3 stavebného zákona sťažovateľ sa ústneho pojednávania
nezúčastnil a žiadne námietky v stanovenom termíne nepredniesol. Tieto skutočnosti
ústavný súd nepovažuje za sporné, pretože ich nerozporuje ani samotný sťažovateľ.
Nadväzne však sťažovateľ hodnotí ako „nespravodlivé a neústavné, keď občanovi... –
dôchodcovi po nesprávnom pochopení obsahu tak dôležitého oznámenia týkajúceho sa
vyvlastnenia jeho majetku, nie je v následnom konaní o dožadovaní nápravy poskytnutá
možnosť reálnej nápravy, nakoľko na neskoršie námietky sa zo zákona neprihliada“. Túto
obranu sťažovateľa ústavný súd hodnotí ako nedôvodnú.
39. Koncentrácia správneho (vyvlastňovacieho) konania predstavuje štandardný
právny inštitút v aplikačných procesoch týkajúcich sa realizácie stavieb (stavebné konanie,
kolaudačné konanie, vyvlastňovacie konanie a ďalšie). Tento právny nástroj nepochybne
limituje procesný priestor pre účastníkov uvedených konaní pri uplatňovaní ich práv
a právom chránených záujmov. Tvorí však súčasť medzí (čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonnej
právnej regulácie vykonávajúcej základné právo na inú právnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 ústavy. Akokoľvek sa teda uplatnenie zásady koncentrácie v spornom
vyvlastňovacom konaní javí sťažovateľovi ako prísne, niet pochýb, že sa opiera o náležitý
zákonný i ústavný základ.
40. V okolnostiach predmetného vyvlastňovacieho konania taktiež nie je sporným,
že si okresný úrad splnil všetky preventívne procesné povinnosti (upovedomenie, poučenie),
ktoré predstavujú nevyhnutnú podmienku pre následné plnohodnotné uplatnenie zásady
koncentrácie. Nespokojnosť sťažovateľa vyjadrená v tvrdení, podľa ktorého doručenie
zásielky okresného úradu „neznamená... plné porozumenie... s obsahom doručenej listiny“,
nemôže slúžiť ako základ pre zvýhodnenie sťažovateľa v podobe procesného postupu
ignorujúceho pravidlo o koncentrácii konania. Sťažovateľ nebol ničím obmedzený
v zaobstaraní kvalifikovanej právnej pomoci tak, aby mu prostredníctvom osoby znalej
práva bol obsah doručených zásielok náležite objasnený. Preto jeho argumentáciu ústavný
súd nemôže vyhodnotiť v prospech prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
41. Navyše, a to považuje ústavný súd za potrebné dodať v nadväznosti
na skutočnosť, že petitom sťažnosti je ako zásah do označených práv sťažovateľa
identifikované rozhodnutie kasačného súdu, predmet konania v správnom súdnictve
nemožno stotožniť s predmetom správneho konania, ktorého postup a rozhodnutie správny
súd preskúmava. Predmetom konania o tzv. správnej žalobe je kontrola zákonnosti
výkonu verejnej správy, prostredníctvom ktorej sa napĺňa hlavný cieľ správneho
súdnictva, a to ochrana subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy (pozri aj
III. ÚS 502/2015). Aj z tohto dôvodu nie je možné vyhodnotiť námietku sťažovateľa o jeho
nedostatočnom chápaní významu koncentrácie vyvlastňovacieho konania v prospech prijatia
sťažnosti v časti namietajúcej rozsudok kasačného súdu na ďalšie konanie.
42. Ani sťažovateľom tvrdený fakt o nevyplatení primeranej náhrady za vyvlastnenie
formou zriadenia vecného bremena nie je dôvodom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
Zriadenie vecného bremena a priznanie primeranej náhrady boli realizované rozhodnutím,
ktoré je vo výroku o priznaní primeranej náhrady exekučným titulom. Ak teda sťažovateľ
pociťuje poškodenie na základných právach tým, že mu dosiaľ rozhodnutím priznaná
primeraná náhrada vyplatená nebola, je oprávnený sa jej vyplatenia domáhať v exekučnom
konaní. Nevyplatenie primeranej náhrady však nemožno pripísať na vrub samotnému
rozhodnutiu o vyvlastnení a rovnako ani právna úprava nepodmieňuje zákonnú či ústavnú
kvalitu rozhodnutia o vyvlastnení včasným a riadnym vyplatením ním priznanej primeranej
náhrady.
43. V závere k tejto časti odôvodnenia svojho uznesenia ústavný súd uvádza,
že sťažovateľ k sťažnosti nedoplnil vlastné podania, ktorými inicioval súdny prieskum
rozhodnutí okresného úradu a ministerstva o vyvlastnení. Preto ústavný súd pri ustaľovaní
dôvodov týchto podaní vychádzal z naratívnych častí rozsudku krajského súdu a rozsudku
najvyššieho súdu. Prieskum odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu nesignalizuje prípadný
záver o nevysporiadaní sa s ťažiskovými a pre danú vec podstatnými dôvodmi kasačnej
sťažnosti, ktorými je kasačný súd viazaný (§ 453 ods. 1 SSP), ba ani záver o svojvôli
najvyššieho súdu pri právnom posúdení sťažovateľom formulovaných dôvodov kasačnej
sťažnosti. Najvyšší súd sa v potrebnom rozsahu zameral na prieskum napadnutého rozsudku
krajského súdu, pričom vzal na zreteľ zákonné požiadavky na kvalitu vyvlastňovacieho
konania, ako aj dôvody prostriedkov nápravy využitých sťažovateľom. V tomto svetle
obsah sťažnosti a jej príloh neposkytujú žiaden základ pre záver o dôvodnosti
sťažovateľovej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v časti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) a práva
na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom najvyššieho súdu
z 21. februára 2018 v konaní sp. zn. 3 Sžk 9/2016. Aj v tejto časti preto ústavný súd
sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
44. Napokon sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol vysloviť aj porušenie jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.
45. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
46. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
47. Základné právo vlastniť majetok je právom hmotnej povahy.
48. Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou
voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,
ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
rozsudkom kasačného súdu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného
vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi
z perspektívy ich možného porušenia.
49. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozhodnutí okresného úradu,
krajského súdu a najvyššieho súdu, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia
či návrhom na priznanie náhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júla 2018