Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 116/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť A., s. r. o., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152

ods. 4 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2010 doručená sťažnosť A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s č. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1,

a (ďalej len „“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. mája 2010.

Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové

riaditeľstvo“) č. I/223/4626-25650/2007/992517-r z 26. marca 2007 bolo potvrdené

rozhodnutie Daňového úradu Košice IV (ďalej len „správca dane“)

č. /Gaz,Sedm zo 17. marca 2007, ktorým bola sťažovateľovi uložená

pokuta v sume 66 201 Sk z kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane a daňou

uvedenou v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december

2005.

Sťažovateľ toto rozhodnutie daňového riaditeľstva napadol žalobou, ktorou sa

domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia a o ktorej Krajský súd v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom č. k. -56 z 24. septembra 2009 tak, že

žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 20. mája 2010 tak, že

odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa podstatou «nezákonnosti už prvostupňového správneho

rozhodnutia Daňového úradu Košice IV ako aj následného rozhodnutia Daňového

riaditeľstva, ktorých zákonnosť prvostupňový a naposledy Najvyšší súd preskúmavali, podľa

názoru sťažovateľa spočíva v nesprávnom stanovení „právneho základu“ (citujúc

odôvodnenie napadnutého rozsudku na str. 3) pre uloženie pokuty postupom podľa § 35

ods. 1 písm. a/ , t.j. v dovyrubení dane z pridanej hodnoty sťažovateľovi

za zdaňovacie obdobie december 2005. Tento „právny základ“, aj keď iným rozhodnutím

stanovil totiž ten istý Daňový úrad Košice IV, ktorý rozhodol o uložení pokuty sťažovateľovi

a správnosť stanovenia právneho základu potvrdilo to isté Daňové riaditeľstvo, ktoré

potvrdilo rozhodnutie o uložení pokuty sťažovateľovi.

Sťažovateľ sa voči právoplatnému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 14.5.2009, ktorým bola žaloba o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Daňového riaditeľstva o „právnom základe“ zamietnutá, obrátil so sťažnosťou

pre porušenie základných práv a ľudských slobôd na Ústavný súd Slovenskej republiky

o ktorej ústavnej sťažnosti v konaní vedenom pod sp. zn. ešte nebolo

rozhodnuté. Práve vzhľadom k možnosti, že Ústavný súd SR právoplatný rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn, zo dňa 14.5.2009 zruší a vec

vráti Najvyššiemu súdu SR na opätovné prejednanie zakladá podľa názoru sťažovateľa

spolu s ďalšími, nižšie uvedenými skutočnosťami prípustnosť tejto sťažnosti voči rozsudku

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 20.5.2010.».

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti vyslovil názor, že v prípade zrušenia rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. mája 2009 ústavným súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. „bude už bez ďalšieho zrejmé, že právny základ pre

uloženie pokuty potvrdenej napadnutým rozsudkom sp. zn. zo dňa 20.5.2010

bol stanovený neústavným spôsobom, a preto aj tento rozsudok je nevyhnutné zrušiť“.

V ďalšom odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ podrobne analyzuje dôvody ním

tvrdenej neústavnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. mája 2009

a s nim súvisiaceho rozsudku krajského súdu, ako aj rozhodnutí daňových orgánov.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol

týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 20.5.2009

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2, a , 152 ods. 4 .

Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 20.5.2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s č. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141

ods. 1, a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že správca dane na základe daňovej

kontroly vykonanej u sťažovateľa dodatočným platobným výmerom

č. 698/320/48379/Sedm.Gaz z 20. júna 2006 vyrubil rozdiel dane vo výške 551 679 Sk

za zdaňovacie obdobie december 2005.

Toto rozhodnutie správcu dane bolo na základe odvolania sťažovateľa preskúmané

daňovým riaditeľstvom, ktoré rozhodnutím č. I/223/12706-76265/2006/992517-r

z 15. novembra 2006 rozhodnutie správcu dane potvrdilo.

Správca dane následne podľa o správe

daní a poplatkov a o zmenách v sústave finančných orgánov v znení platnom

do 31. decembra 2008 (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) uložil sťažovateľovi

rozhodnutím č. /Gaz,Sedm zo 17. marca 2007 pokutu v sume 66 201 Sk.

Toto rozhodnutie potvrdilo daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. I/223/4626-

25650/2007/992517-r z 26. marca 2007.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -33 z 30. októbra 2008 krajský súd

zamietol žalobu sťažovateľa smerujúcu proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva

č. I/223/12706-76265/2006/992517-r z 15. novembra 2006, pričom rozsudok krajského

súdu bol následne potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. mája

2009.

Následne krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozsudkom

z 24. septembra 2009 zamietol žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva

č. I/223/4626-25650/2007/992517-r z 26. marca 2007, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie

správcu dane č. /Gaz,Sedm zo 17. marca 2007 o uložení pokuty.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 24. septembra 2009 poukázal

na skutočnosť, že obsahom žaloby sťažovateľa aj v tomto konaní boli „iba námietky

spochybňujúce správnosť určenia výšky dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie

obdobie december 2005, t. j. námietky, ktoré žalobca uviedol aj v konaní na Krajskom súde

v Košiciach pod č. k. “.

S odvolaním sa na právoplatné rozhodnutie krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. krajský súd v ďalšom odôvodnení svojho rozsudku poukázal

na skutočnosť, že otázka „dôvodnosti dovyrubenia dane z pridanej hodnoty žalobcovi

za zdaňovacie obdobie december 2005“ bola právoplatne posúdená, preto „v nadväznosti

na obsah žalobných námietok uvedených žalobcom v konaní vedenom pod č. k.

súd konštatuje, že právny základ pre uloženie pokuty postupom podľa § 35 ods. 1, písm. a)

bol dôvodný a zákonný. Obsahom žaloby v danej veci pritom nie sú

žiadne iné námietky spochybňujúce výšku uloženej pokuty, resp. mechanizmus jej výpočtu

alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre sankčný postup správcu dane podľa § 35 zákona

č. v znení neskorších predpisov.“.

Poukazujúc na tieto dôvody a vychádzajúc predovšetkým zo záverov súdov v konaní

vedenom na krajskom súde pod sp. zn. krajský súd žalobu zamietol podľa § 250j

ods. 1 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“).

Rozsudok krajského súdu z 24. septembra 2009 preskúmal na základe odvolania

sťažovateľa najvyšší súd, pričom o ňom rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 20. mája 2010 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Vo svojom rozhodnutí poukázal najvyšší súd na skutočnosť, že žalobou napadnuté

rozhodnutie daňového riaditeľstva, ako aj rozhodnutie správcu dane o uložení pokuty „bolo

vydané potom, ako bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti žalobcu zaplatiť rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2005“. Za daného stavu, keď bola

otázka dôvodnosti vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty právoplatne posúdená,

najvyšší súd považoval podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 35 ods. 1 písm. a) zákona

o správe daní a poplatkov za splnené. Krajský súd sa teda podľa názoru najvyššieho súdu

„posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré

náležite aj odôvodnil...“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd tiež opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti neuviedol žiaden relevantný argument,

ktorý by svedčil o arbitrárnosti, svojvoľnosti alebo právnej neudržateľnosti napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu. Sťažovateľ taktiež nenamietal žiadne také procesné pochybenia

konajúcich všeobecných súdov, z ktorých by bolo možné usudzovať porušenie jeho práva

na súdnu ochranu.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí správne poukázal na skutočnosť, že správca

dane, daňové riaditeľstvo, ale tiež krajský súd posudzovali existenciu právneho dôvodu

pre uloženie pokuty podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní a poplatkov

v intenciách právoplatného rozhodnutia daňového riaditeľstva č. I/223/12706-

76265/2006/992517-r z 15. novembra 2006, ktorého zákonnosť bola napokon potvrdená

tak rozsudkom krajského súdu č. k. -33 z 30. októbra 2008, ako aj rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. mája 2009.

Záver najvyššieho súdu o dôslednosti krajského súdu pri skúmaní otázky zákonnosti

uloženia pokuty sťažovateľovi potvrdzuje okrem precíznosti odôvodnenia rozsudku

krajského súdu aj skutočnosť, že krajský súd prerušil konanie vedené pod sp. zn.

na čas do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn.

z dôvodu, že otázku zákonnosti dovyrubenia dane z pridanej hodnoty sťažovateľovi

za zdaňovacie obdobie december 2005 považoval za dôležitú pre posúdenie existencie

právneho základu pre uloženie pokuty. Pokiaľ krajský súd v ďalšom konaní podľa § 135

ods. 2 vychádzal z právoplatného rozhodnutia v súvisiacej veci, postupoval v súlade

s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa .

Za správny a ústavne súladný je napokon potrebné považovať aj záver najvyššieho

súdu o viazanosti krajského súdu skutkovým stavom existujúcim v čase vydania

preskúmavaného rozhodnutia podľa . V tejto súvislosti ústavný súd

dodáva, že obdobne bol podľa skutkový stav v čase vyhlásenia rozsudku

záväzný pre najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa. Aj s ohľadom na túto

skutočnosť ústavný súd nevidel dôvod, aby vyhovel sťažovateľom navrhnutému postupu

a rozhodol o jeho sťažnosti v tejto veci až po právoplatnom rozhodnutí v konaní vedenom

na ústavnom súde pod sp. zn. .

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 „v spojení“ s , , , a

ods. 4 . Odhliadnuc od toho, že sťažovateľ takto formulovaný petit náležitým

spôsobom ani neodôvodnil, ústavný súd pripomína, že uvedené články vyjadrujú

princípy právneho štátu, resp. princípy fungovania nezávislého súdnictva a nemožno ich

samostatne aplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení

individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb podľa

prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. ,

, ). Z týchto dôvodov ústavný súd posúdil sťažnosť aj v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní

ako celok, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011