Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1014 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1033)I. ÚS 377/2018
PDF · 575.45 KB
No categories available
I. ÚS 377/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
14. novembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD,
s. r. o., Skladištná 4676, Lučenec, zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ, s. r. o.,
Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, za ktorú koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1, základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5, základného práva na slobodnú voľbu povolania
a na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ods. 1, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základného práva na rovnosť účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. mája 2017 v konaní
sp. zn. 3 Sžf 122/2015 a jeho postupom v tomto konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1, základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a 5, základného práva na slobodnú voľbu povolania a na podnikanie
a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ods. 1, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47
ods. 3, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného
práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, práva na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“),
ako aj čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „zmluva“) rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. mája 2017 v konaní
sp. zn. 3 Sžf 122/2015.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutiami Daňového úradu v Banskej
Bystrici (ďalej len „správca dane“) z 28. júla 2014 boli sťažovateľke vyrubené rozdiely
na dani z pridanej hodnoty a vlastné daňové povinnosti na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobia január 2010 – júl 2010 a september 2010 – september 2010, keďže
správca dane dospel k záveru, že podmienky na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty
podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom
v rozhodnom období (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) neboli pri dodávkach
tovaru maďarským odberateľom splnené. Na odvolania sťažovateľky Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) jedenástimi rozhodnutiami z 20. februára 2015,
resp. 23. februára 2015 prvostupňové rozhodnutia správcu dane potvrdilo.
3. Sťažovateľka napadla potvrdzujúce rozhodnutia žalovaného žalobami podľa
druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení v tom
čase účinnom (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“). Zhodne v nich tvrdila, že splnila
zákonné podmienky pre oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o dani z pridanej
hodnoty a rozhodnutia správcu dane a žalovaného žiadala ako nezákonné zrušiť.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) konania o žalobách
sťažovateľky spojil na spoločné konanie, v ktorom rozsudkom č. k. 23 S 60/2015-107
z 30. septembra 2015 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“) žaloby zamietol. Na odvolanie
sťažovateľky vo veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto
sťažnosťou postupom podľa § 250ja ods. 3 v spojení a s § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho
súdneho poriadku rozsudok krajského súdu potvrdil.
5. Sťažovateľka v rozsiahlej sťažnosti (44 strán) predkladá ústavnému súdu rozsiahlu
polemiku so závermi správcu dane, žalovaného, krajského súdu a najvyššieho súdu.
Argumentáciu sťažovateľka rozdelila do viacerých bodov, ktorými v podstatnom namieta
(i) rozpor odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu s inými jeho rozhodnutiami týkajúcimi
sa iných jej vecí (3 Sžf 30/2015, 3 Sžf 33/2016 a 3 Sžf 115/2015), (ii) splnenie podmienok
pre oslobodenie od dane z hľadiska formálnych dokladov, osoby odberateľa a dodania
tovaru, (iii) prenos dôkazného bremena, (iv) otázky súvisiace s poctivým obchodným
stykom a jej dobromyseľnosťou, (v) absenciu vyrozumenia o výsluchoch svedkov
v Maďarsku, (vi) novoty v rozhodnutí najvyššieho súdu, (vii) bezdôvodné začatie daňovej
kontroly, (viii) stratu legitímnych očakávaní vo vzťahu k uplatnenému nároku na nadmerný
odpočet, (ix) nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, (x) porušenie
práva Európskej únie, (xi) odňatie zákonnému sudcovi. Na odôvodnenie sťažnosti
sťažovateľka parciálne poukazuje na relevantnú judikatúru ústavného súdu, Súdneho dvora
Európskej únie, Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) a Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky. K jednotlivým okruhom námietok sťažovateľka bližšie
uviedla:
«... najvyšší súd je orgánom, ktorý má zabezpečovať zjednocovanie rozhodnutí
všetkých typov všeobecných súdov... a takýmto rozhodnutím sa preto dopúšťa porušenia
princípu materiálneho právneho štátu a... princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia...
Na rozdiel od označených orgánov nižšieho stupňa, sa Najvyšší súd SR odklonil
od ich záverov vo vzťahu k úplnosti dokladov predložených nami podľa zákona o DPH.
Prišiel s novou myšlienkou... že sme mali predložiť ďalšie doklady, ktorými sme mali
preukázať vykonanie deklarovaných obchodov. Uvedený záver je v zjavnom rozpore
s úvahou najvyššieho súdu, že sa „stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu...“
Názor najvyššieho súdu v otázke, aké ďalšie doklady by sme ešte mali predložiť
(ktoré by sa mali nachádzať v § 43 ods. 5 zákona o DPH), je nepreskúmateľný a neurčitý...
Uvedené ustanovenie... je... nejasným ustanovením, ktorého jediným účelom je... umožnenie
širokého rozsahu úvahy daňového orgánu, či prizná oslobodenie alebo bude požadovať
ďalšie a ďalšie doklady na splnenie podmienok pre oslobodenie od dane... Takéto
požiadavky podľa aktuálnej európskej judikatúry od nás súd požadovať nemôže. Ak daňový
subjekt predloží doklady jednoznačným a nezameniteľným spôsobom v zákonnom
ustanovení označené, nemôže správca dane (a ani súd) požadovať okrem týchto dokladov
ešte akési „ďalšie doklady“, ale musí oslobodenie priznať...
Z hľadiska námietok bolo pre obidva stupne súdov... zhodné, že popierali skutočné
dodanie tovaru konkrétnym, vo faktúrach označeným maďarským odberateľom...
V písomných kúpnych zmluvách uzavretých medzi našou spoločnosťou a spoločnosťami
odberateľov je ako miesto plnenia uvedené sídlo spoločnosti predávajúceho...
Podľa kúpnych zmlúv sme tovar dodávali v mieste sídla predávajúceho...
na Slovensku. Rovnako o tom svedčí doložka EX WORKS na faktúrach. Tovar je preto
potrebné mať z tohto titulu za dodaný jeho naložením na auto prepravcu. V tomto smere
je preto absolútne bez významu, kto a ako tovar v Maďarsku prevzal...
Pre účely oslobodenia od DPH je nevyhnutne potrebné, aby tovar prekročil štátnu
hranicu členského štátu... Táto skutočnosť aj nastala, čo potvrdili samotné daňové orgány
a nepopreli ani súdy oboch stupňov. Sporným sa pre daňové úrady javí, kto konkrétne
v Maďarsku tovar prevzal. Išlo však... o skutočnosť, ktorá bola na prepravcovi
a na zodpovednosti kupujúceho, keďže my sme tovar naložením už dodali... Opätovne
zdôrazňujeme, že povinnosť preukázať, že sa uskutočnil obchod, má dodávateľ len v takej
miere, ako to možno od neho spravodlivo požadovať...
Správca dane a napokon aj krajský súd k spoločnosti uviedol, že...
je v likvidácii (od 11.5.2012), čo zistil správca dane cestou dožiadaní. Doklady spoločnosť
nepredložila, preto nebola vykonaná daňová kontrola a daňové priznanie podal len
za I. štvrťrok 2010, v ktorom síce priznal intrakomunitárne dodanie, ale nepodal súhrnný
výkaz...
K spoločnosti bolo zistené, že je od 21.11.2011 v likvidácii. Táto
spoločnosť potvrdila nadobudnutie tovaru od našej spoločnosti, ale táto spoločnosť
nepredložila nákupné faktúry... neviedla účtovníctvo... nedeklarovala uskutočnené
obchody...
Z vyššie uvedených dožiadaní vykonaných ohľadom odberateľov nie je možné dospieť
k záveru, že nimi došlo k vyvráteniu nami deklarovaných obchodov. Z uvedeného možno
skonštatovať len to, že sa správcovi dane nepodarilo zadovážiť ani dôkazy na potvrdenie
nami deklarovaných obchodov, ani na ich relevantné spochybnenie. Za týchto okolností
musí byť... oslobodenie od dane uznané, nie zamietnuté...
Plnenia zásady poctivého obchodného styku sa nemôže domáhať orgán verejnej
správy v oblasti správy daní... Vo väčších obchodných spoločnostiach neprichádza ani
do úvahy, aby konateľ poznal všetkých odberateľov, prípadne sa s nimi osobne stretol...
V podanej žalobe sme uviedli, že naša spoločnosť konala dobromyseľne a s
odbornou starostlivosťou. Prepravca sa preukázal potrebným plnomocenstvom, z výsluchov
svedkov vyplýva, že sme jednali aj so zástupcami odberateľov, preverili sme si tieto
spoločnosti v príslušnom registri v Maďarsku... Práve tieto okolnosti svedčia o
dobromyseľnosti našej spoločnosti pri uzatváraní predmetných obchodov s maďarskými
odberateľmi...
Správca dane nesmie vykonať výsluch svedkov bez oznámenia úkonu daňovému
subjektu. Je absolútne nelogické... ak... pri dokazovaní vykonávanom na území SR,
nás o dokazovaní vopred upovedomí a naopak, pri dokazovaní vykonávanom na území
Maďarska nás o výsluchu a inom dokazovaní vopred neupovedomí a pritom práve otázka
dodania tovaru na území Maďarska je podľa správcu dane najvýznamnejšou...
Najvyšší súd uviedol, že je sporné, ako sme realizovali objednávky, t. j. že sme
nepreukázali spracovanie dreva na výslednú podobu dodávanú odberateľom. Ide o úplne
novú skutočnosť, ktorú nenamietal žiaden z orgánov, ktorý rozhodoval v konaniach
predchádzajúcich konaniu na najvyššom súde... V rovnakom rozsahu namietame aj úvahy
najvyššieho súdu o tom, že sme nemali obchody vykonávať obchody platbami v hotovosti,
čo pritom žiaden zákon nezakazuje a zákon o obmedzení platieb v hotovosti v roku 2010
nebol účinný... Tvrdíme, že uvádzanie nových skutočností (novôt), ako skutkových,
tak aj právnych v tomto štádiu konania najvyššiemu súdu neprináleží, ide o skutočnosti
prekvapivé, na ktoré sme nemali možnosť adekvátne reagovať...
Je zrejmé, že správca dane pri začatí daňovej kontroly nerešpektoval zásadu
proporcionality a bezbreho začal daňovú kontrolu bez toho, aby bližšie skúmal, či boli dané
materiálne podmienky pre začatie daňovej kontroly... Z... uvedeného vyplýva, že správca
dane začal daňovú kontrolu bez toho, aby mal dôvodné pochybnosti o nároku našej
spoločnosti ... Uvedené konanie bolo... šikanózne a prísne formálne, čo je... v prísnom
rozpore s princípom materiálneho právneho štátu... Nezákonne získané dôkazy robia
nezákonnými aj neskoršie rozhodnutia vydané daňovými orgánmi...
Daňové orgány nepriznaním nároku na nadmerný odpočet DPH neprimerane
zasiahli do nášho práva na pokojné užívanie majetku..., ktorého obsahom je aj právo
na legitímne očakávanie našej spoločnosti, že sme splnili podmienky pre nadmerný odpočet
podľa podmienok hmotného práva... To v danej veci znamená, že ak naša spoločnosť splnila
podmienky oslobodenia od dane, uplatnila si nárok na nadmerný odpočet na DPH, vznikla
jej voči štátu pohľadávka na odpočet DPH, ktorá je... chránená Dohovorom, pretože
sa považuje za majetok...
Súdy dostatočne a náležite neuviedli, ktoré skutočnosti mali... za preukázané, o ktoré
konkrétne dôkazy opreli svoje skutkové tvrdenia, aké úvahy ich viedli pri rozhodovaní
vo veci... z akých dôvodov na naše námietky a tvrdenia neprihliadali, resp. v čom ich
považujú za nesprávne... Možno uzavrieť, že súdy oboch stupňov... porušili ust. § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, čo malo za následok porušenie práva našej spoločnosti
na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie...
Tým, že súd neaplikoval priamy účinok ust. 138 ods. 1 smernice, poprel prednosť
práva Únie, čím porušil zásadu úniovej lojality a porušil povinnosť Slovenskej republiky
zabezpečiť plnú účinnosť úniových noriem. To malo za následok odopretie možnosti našej
spoločnosti domáhať sa práv vyplývajúcich z práva Únie...
Okrem toho, je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že v praxi by malo fungovať
náhodné prideľovanie spisov príslušným zákonným sudcom... Máme vedomosť,
že na Krajskom súde Banská Bystrica sú vytvorené dva senáty prejednávajúce aj žaloby
v daňových veciach. Nie je nám preto zrozumiteľné, akým spôsobom a z akého dôvodu boli
do senátu, ktorý rozhodoval aj túto vec, pridelené vôbec všetky žaloby, ktoré sme
voči rozhodnutiam správcu dane podali... Napr. len v prípade tejto našej veci rozhodol
jedným rozhodnutím ten istý senát krajského súdu o ôsmych našich žalobách, ktoré všetky
boli pridelené len jeho senátu... aj v ostatných konaniach, kde sme k tejto sťažnosti pripojili
rozsudky Najvyššieho súdu SR, rozhodoval v prvom stupni stále ten istý senát Krajského
súdu Banská Bystrica o všetkých našich žalobách... Vzhľadom k tomu namietame, že
napadnutý rozsudok z hľadiska procesných garancií podľa článku 48 ods. 1 Ústavy
neobstojí.»
6. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom
takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa... a to právo na právnu istotu a naplnenie znakov
materiálneho právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, právo na dodržiavanie
medzinárodných zmlúv a záväzkov podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, právo na dodržanie zásady
legality zo strany štátnych orgánov podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR, právo na dodržanie
princípu materiálneho právneho štátu a zásady legality podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy SR,
právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy SR, právo na slobodnú voľbu
povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť
podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR,
právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, právo sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového
protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
na dodržanie zásady únijnej spolupráce podľa čl. 4 ods. 3 zmluvy o Európskej únii,
rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Sžf/122/2015 zo dňa 24.5.2017 a jeho postupom
porušené boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 3Sžf/122/2015 zo dňa 24.5.2017 sa zrušuje a vec
sa Najvyššiemu súdu SR vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi spoločne
a nerozdielne trovy konania pred Ústavným súdom SR na účet právneho zástupcu
sťažovateľa do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb, alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,
ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide
o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu
verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Obdobné
právo zaručuje aj čl. 38 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Obdobné právo zaručuje aj čl. 38 ods. 2 listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď
sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
Podľa čl. 4 ods. 3 zmluvy sa únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne
si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.
10. Posudzujúc sťažnosť sťažovateľky sa ústavný súd oboznámil s napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu. Po rekapitulácii dôvodov rozhodnutí správcu dane
a žalovaného najvyšší súd poukázal na dôvody rozsudku krajského súdu:
,,V odôvodnení rozsudku sa krajský súd plne stotožnil so závermi dokazovania
vykonaného na základe tuzemského i medzinárodného šetrenia správcu dane, z ktorého
vyplynulo, že k zdaniteľnému plneniu (dodaniu tovaru) tak, ako predpokladá ustanovenie
§ 43 ods. 1 zákona o DPH nedošlo, a z toho dôvodu sa súd stotožnil aj s právnym
posúdením veci. Je na dodávateľovi (v danom prípade na žalobcovi), aby sa uistil,
že dodávka bude vnútri spoločenstva zdanená (inak by došlo k daňovému úniku), čo vyplýva
aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-409/04. Cieľom je zamedziť dvojité zdanenie, a preto
sa zaviedlo zdaňovanie nadobudnutia tovaru v členskom štáte miesta konečnej spotreby.
Krajskému súdu bolo z obsahu administratívneho spisu taktiež zrejmé, že žalobca
nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci,
t. j. reálne dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch.
Skutočnosť, že faktúra má požadované náležitosti ešte neznamená, že údaje v nej uvedené
odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie písomnej informácie. Súd sa plne stotožnil
so stanoviskom žalovaného, že ak vzniknú pochybnosti (ktoré v tomto prípade vznikli),
že transakcie prebehli tak, ako sú deklarované, teda medzi osobami uvedenými
na faktúrach, dôkazná povinnosť je na strane daňového subjektu, aby tieto pochybnosti
vyvrátil, t. j. musí predložiť také dôkazy, z ktorých bude zrejmé, že obchod sa reálne
uskutočnil. K namietanému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu súd posudzoval
prípustnú mieru zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1
Daňového poriadku. To, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené
na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané vyplýva aj z rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím
Ústavného súdu SR č. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorého vyplýva záver,
že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si
za splnenia zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH. Dokazovanie
zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Z administratívnych spisov je tiež zrejmé, že v priebehu
daňovej kontroly, vo vyrubovacom konaní, bol daňový subjekt vyzývaný predkladať všetky
dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia. Rovnako bol upozorňovaný na povinnosť
preukazovať relevantné skutočnosti, majúce vplyv na správne určenie dane. Žalobca však
podľa súdu neprodukoval také dôkazy, ktorými by preukázal formálne deklarované
obchodné transakcie. Ďalej súd poukazuje na to, že pokiaľ daňový subjekt požaduje od štátu
vrátenie nadmerného odpočtu, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má
na jeho vrátenie právny nárok. Takýto záver je aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ
C-273/11, v zmysle ktorého čl. 138 ods. 1 Smernice 206/112 sa má vykladať v tom zmysle,
že nebráni tomu, aby sa zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade
dodania v rámci spoločenstva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže,
že predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania.
V súvislosti s dôkaznými prostriedkami, ktoré možno vyžadovať od dodávateľa
na preukázanie splnenia podmienok na oslobodenie od intrakomunitárneho dodania tovaru
od DPH, Súdny dvor EÚ v rozsudku C-492/13 uviedol, že prináleží členským štátom
stanoviť podmienky, za akých oslobodia od DPH intrakomunitárne dodania s cieľom
zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie týchto oslobodení zabrániť podvodu,
daňovému úniku alebo prípadnému zneužitiu.
K žalobcovmu dovolávaniu sa aplikácie priameho účinku Smernice a subsumovania
veci pod rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Traum EOOD proti Direktor na Direkcija
č. C-492/13 zo dňa 09.10.2013 má súd za to, že uvedené rozhodnutie nie je použiteľné
na predmetné prípady, pretože predmetom sporu na Súdnom dvore boli otázky, či daňový
orgán členského štátu môže zamietnuť priznanie práva na oslobodenie od DPH v prípade
uskutočnenia intrakomunitárneho dodania tovaru z dôvodu, že nadobúdateľ nebol
identifikovaný pre DPH v inom členskom štáte a dodávateľ nepreukázal pravosť podpisu
na dokumentoch, avšak predmetom tohto súdneho konania bolo posúdiť otázku, či došlo
k dodaniu tovaru z tuzemska do iného členského štátu tým daňovým subjektom, ktoré
sú uvedené vo faktúrach. S ďalšími rozhodnutiami na ktoré žalobca poukazoval v žalobách
sa krajský súd nezaoberal ani v dôvodoch rozhodnutia nakoľko neboli použiteľné na daný
prípad.
Súd sa plne stotožnil so záverom daňových orgánov o tom, že predmetné dodanie
tovaru klasifikovali podľa § 8 ods. 1 zákona o DPH, pri ktorom vznikla daňová povinnosť
v zmysle § 19 citovaného zákona, keďže neboli preukázané podmienky pre splnenie
oslobodenia od dane v dôsledku skutočnosti, že nebolo preukázané nadobudnutie tovaru
maďarskými daňovými subjektmi.“
Ďalej poukázal najvyšší súd na odvolacie dôvody sťažovateľky, ktoré sa v zásade
prekrývali s neskoršími dôvodmi uplatnenými ako súčasť sťažnostnej argumentácie
sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom. Na vlastné odôvodnenie potvrdzujúceho
rozsudku najvyšší súd uviedol:
,,Z dikcie ustanovenia § 43 ods. 5 zákona o DPH vyplýva, že preukázanie dodania
tovaru do iného členského štátu je povinnosťou platiteľa DPH registrovaného na DPH
v Slovenskej republike, pričom na toto preukázanie nepostačuje len predloženie kópie
faktúry, ale kumulatívne, v závislosti od osoby zabezpečujúcej prepravu tovaru (skutkové
podstaty predpokladané ust. § 43 ods. 5 písm. a/ až c/ zákona o DPH), predloženie dokladu
osvedčujúceho realizovanie prepravy tovaru na územie členského štátu a (§ 43 ods. 5
písm. d/ zákona o DPH) predložením iných dokladov, ktoré preukážu reálne dodanie tovaru
odberateľovi. Takýto doklad však žalobca v priebehu konania nepredložil a ani správcovi
dane sa v rámci šetrenia nepodarilo dodanie tovaru maďarským odberateľom
a zistiť.
Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu
povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu
a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných
a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom
dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú
hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného
dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu
konania.
Žalobca v odvolaní ďalej označuje odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského
súdu za nedostatočné a nepreskúmateľné, čím malo byť porušené jeho právo na súdnu
ochranu... Po oboznámení sa s vo veci vydanými rozhodnutiami, ako aj konaním, ktoré ich
vydaniu predchádzalo, dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. spĺňa, a preto
ho možno považovať za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný.
Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej
(formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, keď z neho vyplýva, čoho sa žalobca svojou
žalobou domáha a z akých dôvodov, aké je stanovisko (vyjadrenie) žalovanej k žalobe, aké
relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav
bol súdom ustálený (zistený), aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil,
ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t. j., aké konkrétne
subjektívne práva a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania a aké právne závery
vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností účastníkov konania vo vzťahu
k žalobou uplatnenému návrhu, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti),
zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho
rozsudku dostatočne vysporiadal s dôvodmi, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby, zamerajúc sa
na skutočnosť, že žalobcov nárok na oslobodenie od dane v zmysle ust. § 43 zákona o DPH
nebol preukázaný, a to s poukazom na ustanovenia príslušných právnych predpisov
a ustálenú judikatúru.
Žalobca sa vo svojich podaniach domáhal priameho účinku čl. 138 ods. 1 Smernice
Rady 2006/112/ES a uviedol, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho záveru,
že žalobca sa tohto účinku domáha z toho dôvodu, že znaky rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
C-492/13 zo dňa 09.10.2014 sú aplikovateľné na danú vec. Odvolací súd je však toho
názoru, že ani daňové orgány ani súd prvého stupňa sa nedopustili nesprávnych záverov
a ani neporušili právo Únie ak žalobcu neoslobodili od dane, nakoľko samotné ustanovenie
čl. 138 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES stanovuje ako podmienku oslobodenia od dane
dodanie tovaru, ktoré je v tomto prípadne sporným. Krajský súd správne poukázal na ďalšiu
časť rozsudku Súdneho dvora EÚ C-492/13, ktorý okrem iného uvádza, že prináleží
členským štátom stanoviť podmienky, za akých oslobodia od DPH intrakomunitárne
dodania s cieľom zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie týchto oslobodení a zabrániť
podvodu, daňovému úniku alebo prípadnému zneužitiu.
Súd prvého stupňa, ako aj daňové orgány, podľa názoru žalobcu, vec nesprávne
právne posúdili, keď opomenuli aplikovať ust. § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH podľa
ktorého miestom dodania tovaru ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou
tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru
osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať. V predmetnej veci však spornou
bola otázka samotného dodania tovaru maďarským odberateľom, ktoré správne orgány,
ako aj súd prvého stupňa správne vyhodnotili podľa ust. § 8 ods. 1 zákona o DPH, a teda
vznik daňovej povinnosti podľa ust. § 19 zákona o DPH, nakoľko neboli preukázané
podmienky pre splnenie oslobodenia od dane...
Z administratívneho spisu vyplýva, že záver, ktorý správca dane zo zistených
skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia
a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené daňové doklady a dôkazy
na preukázanie sporných dodávok tovaru, nespĺňajú zákonné kritérium pre oslobodenie
od dane v zmysle § 43 zákona o DPH. Predmetom dokazovania správcu dane bola
aj preprava tovaru, ktorá mala byť reálne vykonávaná spoločnosťou
. Prepravca okrem formálnych dokladov (Medzinárodné nákladné listy) na žiadosť
správcu dane nepredložil žiadne ďalšie doklady, ako napr. knihy jázd, tachografy, poplatky
za prepravu v Maďarsku, špecifikáciu objednávok od odberateľov, ktorých zastupoval
a pod.
Vnútroštátnu právnu úpravu dane z pridanej hodnoty je potrebné vykladať s právom
Európskej únie, Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty s jej právnou úpravou pre túto nepriamu daň. Z ustálenej
judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym
právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH
podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím
na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH
na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení
na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH
na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby
a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky
tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo
nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej
pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe.
Uvedený výklad zásady neutrality DPH vyplýva z judikatúry Európskeho súdneho dvora,
napr. rozsudky ESD v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta
Recycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics
Ltd (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03).
Súdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží
odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže,
že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu
k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené
pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej
judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky
opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil,
že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD
vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).
Možno preto určiť opatrenia a požadovať ich od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.
Správca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky odberateľovi tovaru,
ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi,
aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu
a spôsob jeho prevedenia, ako i komunikácia s odberateľmi sa nijako neodlišuje od ním
vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných
zvyklostí. Spôsob komunikácie s potenciálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný
tovar, spôsob realizácie množstva a kvality tovaru.
V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom
priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne
na jeho strane došlo. Už samotné zistenie skutočnosti, že odberatelia popreli komunikáciu
so žalobcom, prípadne nie sú ekonomicky činní, nevedia preukázať prevzatie tovaru
a úhrady dodávateľovi, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti
jeho dodávok zahraničným odberateľom, deklarovaných v jeho daňovom priznaní. Spôsob
vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho,
že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť
dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom
preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní...
Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu
obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne
základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny
orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností,
ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1
Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto
vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom
prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného
zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných
daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992
Zb. oprávnené (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžf/97/2010).
Vzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných
zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len
v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov,
ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky
rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti
za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči
fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH.
Nie je neobvyklé, aby pri tovare so špecifickými vlastnosťami ako je v tomto prípade
kvalita, druh, typ spracovania materiálu, bol riadne preverovaný tento tovar v každej etape,
stupni obchodovania. Obvyklým postupom zodpovedného podnikateľa je, keď jeho plnenie
zodpovedá požiadavkám odberateľa. V danom prípade bolo z účtovných dokladov
a zo zistení správcu dane preukázané, že žalobca od svojich dodávateľov nakupoval tovar -
drevo vo forme guľatiny, resp. ihličnaté výrezy. V konaní pred daňovými orgánmi
vierohodne nepreukázal, ako došlo k realizácii objednávky, čo sa týka množstva, druhu
a typu požadovaného materiálu odberateľmi. V konaní predložil doklady - faktúry a CMR
listy, preukazujúce dodávku stavebného reziva (hranoly, fošne, dosky, laty), bez
preukázania spracovania dreva podľa potrieb a predchádzajúcich individuálnych
požiadaviek odberateľa. Za účelom odstránenia pochybností o reálnosti deklarovaných
transakcií, mal žalobca možnosť preukázať svoje plnenie dokladmi o vykonávaní
objednávok na požadované množstvo a druh tovaru (čo vyplýva aj z čl. 2. Kúpnej zmluvy
zo dňa 8.1.2010 so spoločnosťou .) odberateľmi, vzájomnou
korešpondenciou, ktorá sa v zmysle zmlúv mala uskutočňovať výhradne písomnou formou.
Sám žalobca neprispel svojim konaním k odstráneniu pochybností o realizácii dodávok
pre odberateľov, keď správcovi dane nevedel objasniť vedenie skladovej evidencie ohľadom
termínu, množstva a druhu vyskladneného tovaru, spracovanie dreva podľa požiadavky
svojho obchodného partnera, t. j. nebolo preukázané, že sa spracovaný materiál odoslal
z prevádzky žalobcu. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia,
že bude spochybnená reálnosť dokladmi deklarovanej transakcie. Pochybnosť o skutočnom
dodaní tovaru bola podporená aj deklarovanými hotovostnými platbami od odberateľov
žalobcu prostredníctvom prepravcu, čo znemožnilo kontrolu pohybu finančných
prostriedkov, t.j. účel platieb, osobu plátcu, termín, výšku, účel úhrady a pod. Súd v tejto
súvislosti poukazuje na čl. 2.1 uzavretej kúpnej zmluvy medzi žalobcom a jeho odberateľom,
podľa ktorého: „Podrobnú špecifikáciu jednotlivých dodávok sú povinní si medzi sebou
vzájomne dohodnúť konatelia obidvoch zmluvných strán“. Žalobca v konaní nepredložil
žiaden dodatok k uzatvorenej zmluve, v zmysle ktorého by uvedená povinnosť prešla
na prepravcu. Prepravca v konaní nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, o aký
druh stavebného reziva a o aké množstvo má konkrétny odberateľ záujem, teda poverenie
na vykonanie podrobne špecifikovanej objednávky v mene odberateľa. Žalobca teda
nepreukázal, na základe akého titulu, akej požiadavky odberateľov, dochádzalo k realizácii
konkrétnych dodávok.
Zmluva, na základe ktorých žalobca dodával, nie jasná a určitá ani v časti dohody
kúpnej ceny podľa čl. 5. Obsahom žalobcom predloženej dohody o kúpnej cene, je záväzok
kupujúceho, zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu na základe faktúry vystavenej
predávajúcim, a to bez ohľadu na množstvo, druh a kvalitu dodávaného tovaru. Je zrejmé,
že takto vymedzená kúpna cena dodávky, neobsahuje spôsob určenia ceny podľa § 409
V prípade žalobcu sa v rámci kontrolovaného obdobia nejednalo o takéto dodanie
tovaru pochybnému odberateľovi v ojedinelom prípade, netransparentné transakcie
s viacerými pochybnými zahraničnými subjektami prebiehali opakovane, po dlhšie časové
obdobie bez toho, aby si akýmkoľvek spôsobom overil existenciu a spoľahlivosť odberateľa.
Podľa nálezu Ústavného súdu I. ÚS 241/07 - 44, zo zásady skutočného obsahu
právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska
je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena
reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada
za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon
uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe, ktorého bola uskutočnená.
Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady
posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.
Výkon práva, v rámci obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, ako už bolo vyššie uvedené, nepožíva právnu ochranu. Žalobca v konaní
pred daňovými orgánmi nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci
svojej podnikateľskej činnosti vykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa
na predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne na odstránenie pochybností o tom,
že sa na podvodných transakciách nepodieľal vedome.
Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej
dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých
tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH.
V danom prípade vzhľadom na rozdielnu kvalitu a druh tovaru obdržaného
od dodávateľov žalobcu (guľatina, smrekový výrez), nepreukázanie jeho spracovania pre
potreby odberateľov, ktorým bol dodávaný iný druh tovaru - stavebné rezivo, nie je zároveň
preukázané, že žalobca zaplatil DPH z prijatého tovaru, ktorý bol následne dodaný jeho
odberateľom, teda že bol uvedený základný princíp dodržaný.
S prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché
spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti
ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany
daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení nasledujúcich
po kontrolovanom zdaniteľnom obchode. Žalobca napokon namietal, že postupom
a rozhodnutiami správnych orgánov a teda aj rozhodnutím súdu prvého stupňa došlo
k porušeniu princípu právneho štátu podľa čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorému
zodpovedá aj § 3 ods. 1 daňového poriadku, v ktorom je zakotvená aj zásada legality
a jej zodpovedajúca zásada proporcionality...
Základnou premisou materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť
práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy,
ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.
Súd prvého stupňa, ako aj správne orgány postupovali pri rozhodovaní v predmetnej
veci v súlade s platnou legislatívou, a teda neporušili princíp právnej istoty. K zásade
proporcionality, ako aj porušeniu zásady legitímneho očakávania sa v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia vyjadril krajský súd, s ktorého názorom sa odvolací súd plne
stotožňuje, preto už ďalšie argumenty k námietkam žalovaného týkajúcich sa týchto zásad
neuvádza.
Možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná,
pretože žalovaný sa v rámci žalobou napadnutých odvolacích konaní riadne vysporiadal
so všetkými námietkami žalobcu a s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne ustanovenia
svoje rozhodnutie odôvodnil vyhodnotením dokazovania vykonaného správcom dane
v spojení s novo predloženými dôkazmi.
Vzhľadom na vyššie uvedené a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov,
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správnych
orgánov dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní neprinášajú žiadne nové
skutočnosti, sú totožné so žalobnými námietkami, ktoré zodpovedal súd prvého stupňa
a nie sú dôvodné. Uvedený právny názor sa stotožňuje s právnym názorom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky prezentovanom v rozhodnutí sp. zn. 3Sžo/115/2015 v obdobnej
veci.“
III.
11. Ústavný súd zdôrazňuje, že zmyslom a účelom jeho právomoci podľa čl. 127
ods. 1 ústavy je poskytovanie účinnej ochrany tam uvedeným základným
právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb. Primárne teda v konaní
o tzv. individuálnych ústavných sťažnostiach nejde o konštatovanie ústavne relevantných
pochybení orgánov verejnej moci spätých s porušením konkrétneho článku ústavy.
Prirodzene, ak ústavný súd má poskytovať ochranu základným právam a slobodám
sťažovateľky, nevyhnutne musí autoritatívne výrokom svojho rozhodnutia označiť ústavný
článok garantujúci konkrétne základné právo alebo slobodu, ktoré bolo porušené, a tým
rozhodnúť o rozpore konania orgánu verejnej moci s predmetným ústavným článkom.
Nemožno však o každom článku ústavy povedať, že by priamo priznával určité základné
právo alebo slobodu adresátovi výkonu verejnej moci (III. ÚS 483/2012, III. ÚS 588/2016).
12. Článok 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú
povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy
(napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka
konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie
tohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011). Aj pokiaľ ide o čl. 1 ods. 2 ústavy,
ústavný súd už konštatoval, že tento článok ústavy neformuluje žiadne základné právo ani
slobodu účastníka konania a nemožno ho samostatne aplikovať (a teda ani namietať ich
porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb
alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prostredníctvom sťažnosti pred
ústavným súdom (m. m. II. ÚS 81/02, III. ÚS 116/2011, IV. ÚS 11/2014). Ustanovenie čl. 2
ods. 2 ústavy, ktorých porušenie navrhla sťažovateľka rovnako vysloviť, má charakter
všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci
pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje žiadne základné
právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127
ods. 1 ústavy vysloviť jeho porušenie (napr. III. ÚS 119/2011). Napokon aj čl. 13 ods. 1
ústavy formuluje všeobecný ústavný princíp, ktorý je povinný rešpektovať každý orgán
verejnej moci pri výkone svojich právomocí, ktorý zároveň slúži na ochranu jednotlivca
pred verejnou mocou. Nezakotvuje však žiadne základné právo ani slobodu účastníka
konania (III. ÚS 99/2012, III. ÚS 483/2012).
13. Ustanovenie čl. 4 ods. 3 zmluvy už samotnou dikciou naznačuje, že nie je
primárne adresované fyzickým osobám a právnickým osobám, voči ktorým je verejná moc
vykonávaná. Zakotvuje povinnosť spolupráce a zároveň vzájomného rešpektu Európskej
únie a jej členských štátov. Aj tu platí, že nedovolený zásah do základného práva alebo
slobody, ktoré má na mysli čl. 127 ods. 1 ústavy, sa v individuálnom prípade bezpochyby
môže spájať aj s porušením záväzku plynúceho z čl. 4 ods. 3 zmluvy. V takom prípade
je však potrebné, aby sťažovateľka obracajúca sa na ústavný súd neoznačila za referenčné
kritérium čl. 4 ods. 3 zmluvy, ale práve to ustanovenie primárneho práva alebo
vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré mu dotknuté základné právo alebo slobodu
explicitne priznáva. Preto podľa názoru ústavného súdu nie je možné v konaní podľa čl. 127
ods. 1 ústavy úspešne namietať porušenie čl. 4 ods. 3 zmluvy nezakotvujúceho typizované
základné právo alebo slobodu sťažovateľky ako adresáta výkonu verejnej moci.
14. Pokiaľ za týchto okolností sťažovateľka namietala porušenie týchto článkov
ústavy a zmluvy, ústavnému súdu neostalo iné, ako sťažnosť odmietnuť pre zjavnú
neopodstatnenosť.
15. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd
vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou
uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej
republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom
súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
16. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti právnickej osoby podľa
čl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu
je výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov,
t. j. či v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom boli alebo neboli dotknuté chránené práva
alebo slobody právnickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná
nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie
o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu
a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové
a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich judikatúru. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, I. ÚS 129/2015).
17. Argumentujúc proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu predniesla
sťažovateľka sériu námietok. Ústavný súd sa s nimi oboznámil a po ich vyhodnotení
v konfrontácii so závermi rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu
konštatuje, že neboli spôsobilé viesť k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd
pritom odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu posudzoval v spojení
s rozsudkom krajského súdu, lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05). Najvyšší súd zrozumiteľne zodpovedal všetky
podstatné otázky týkajúce sa súdnej ochrany poskytovanej sťažovateľke v konaní o jej
žalobách, a jeho odôvodnenie tak spĺňa požiadavky plynúce naň z čl. 46 ods. 1 ústavy
a z čl. 6 ods. 1 dohovoru.
18. Námietku sťažovateľky založenú na tvrdení, podľa ktorého najvyšší súd sa
na jednej strane stotožnil so skutkovými a právnymi závermi žalovaného i krajského súdu,
no zároveň podľa sťažovateľky prišiel s novou myšlienkou spočívajúcou v tom, že mala
predložiť ďalšie doklady, ktorými mala preukázať vykonanie v daňovom priznaní
deklarovaných obchodov, ústavný súd nevyhodnotil ako dôvodnú. Krajský súd
v prvostupňovom rozsudku zrozumiteľne uviedol, že sťažovateľka v daňovom konaní
„... nepredložila také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci,
t. j. reálne dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch...
Podpornými dôkazmi, ktorými sa dá overiť, či skutočne došlo k zdaniteľnému obchodu, sú
ďalšie doklady, napr. zmluvy, dodacie listy, doklady o preprave a podobne,“, a že
„šetrením správcu dane sa tvrdenie žalobcu deklarované v listinných dôkazoch nepotvrdilo,
lebo nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom ako
kupujúcim uvedeným na faktúrach a CMR.“.
Tvrdenie sťažovateľky v sťažnosti, podľa ktorého krajský súd nekonštatoval, že by
mala okrem už uvedených dokladov predložiť ďalšie doklady, preto nezodpovedá
skutočnému právnemu hodnoteniu krajského súdu. V nadväznosti na to potom odpadá
aj ďalšia kritika, podľa ktorej najvyšší súd „dospel k inému záveru ako všetky pred ním
rozhodujúce orgány“, pričom „na tento nám malo byť umožnené reagovať...“.
Sťažovateľka sa zjavne pokúša dostať právne hodnotenia najvyššieho súdu
a krajského súdu do vnútorného rozporu, ktorý by následne mohla prepojiť
na nerešpektovanie svojich procesných práv v postupe (a tým aj rozhodnutí) najvyššieho
súdu. Po dôkladnom preskúmaní citovaných právnych názorov oboch súdov však ústavný
súd môže konštatovať, že ich názor na (ne)unesenie dôkazného bremena sťažovateľkou
v daňovom konaní a na jeho dôvody je plne konzistentný. Podstata ich hodnotení totiž
spočíva v závere, podľa ktorého síce sťažovateľka explicitne v zákone o dani z pridanej
hodnoty predpísanú dokumentáciu k uplatnenému nároku na oslobodenie od dane
predložila, avšak správcovi dane sa podarilo dôkaznú silu tejto dokumentácie vyvrátiť,
a preto bola sťažovateľka povinná navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy, ak chcela
dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdeného hmotného práva uniesť.
19. Nedôvodná je aj argumentácia, podľa ktorej najvyšší súd síce uviedol, že bolo
v daňovom konaní potrebné predložiť ďalšie dôkazy, nekonkretizoval ich však.
Sťažovateľka si sama v istom zmysle odporuje, pretože v odôvodnení sťažnosti výslovne
narába s demonštratívnym výpočtom najvyššieho súdu (knihy jázd, tachografy, poplatky
za prepravu do Maďarska, špecifické objednávky od odberateľov atď.), aby mohla
predniesť novú kritiku spočívajúcu v tvrdení, že § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty
žiadne takéto doklady k uplatnenému nároku na oslobodenie od dane neprikazuje predložiť.
Týmto vlastným názorom sťažovateľka v prvom rade vyvracia vlastnú kritiku, podľa ktorej
najvyšší súd neuviedol, aké ďalšie doklady mala na účel preukázania uplatneného nároku
na oslobodenie od dane správcovi dane predložiť.
20. Zároveň ústavný súd poukazuje na § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v rozhodnom období (ďalej len „daňový poriadok“), podľa ktorého ako dôkaz možno
použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké
posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní
a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podstata argumentácie sťažovateľky sa zjavne zakladá na názore, že dôkazné bremeno
týkajúce sa nároku na oslobodenie od dane je právne perfektným spôsobom unesené vtedy,
ak oprávnená osoba predloží typizované daňové a účtovné doklady uvedené explicitne
v § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty. Sťažovateľka ale opomenula práve citovaný § 24
ods. 4 daňového poriadku, ktorý ako lex generalis dopĺňa v procese dokazovania § 43
zákona o dani z pridanej hodnoty [osobitne to platí vo vzťahu k sťažovateľkou
kritizovanému § 43 ods. 5 písm. d) zákona o dani z pridanej hodnoty]. Prezentovaná
vzájomná nadväznosť oboch ustanovení plne korešponduje s tzv. presúvaním dôkazného
bremena v daňovom konaní.
21. Ústavný súd už judikoval (III. ÚS 401/09), že daňový subjekt má v daňovom
konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.
Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené
daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné
doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto
si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.
Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne
spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým
subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť
a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím
ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.
Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu
dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické
vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.
22. Sťažovateľka sa teda nemôže dovolávať splnenia svojej dôkaznej povinnosti
predložením dokladov druhovo pomenovaných v § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty,
ak správca dane ich preverovaním účinne spochybnil materiálnu stránku realizácie
predmetných zdaniteľných obchodov a sťažovateľka následne nepostupovala tak,
aby predložila ďalšie dôkazy, ktoré má na mysli § 24 ods. 4 daňového poriadku šírkou
svojej formulácie.
23. Uvedenú argumentáciu ústavný súd zvýrazňuje preto, aby sťažovateľke
zdôvodnil záver o ústavnej akceptovateľnosti skutkových a právnych názorov a konečných
záverov najvyššieho súdu, ktorý v súlade s daňovými orgánmi i krajským súdom zhodnotil,
že ňou predložené daňové doklady a dôkazy na preukázanie sporných dodávok tovaru
nespĺňajú zákonné kritérium pre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o dani
z pridanej hodnoty.
24. Sťažovateľka ďalej rozsiahlo argumentuje v prospech záveru o dodaní tovaru
maďarským odberateľom na podklade ňou tvrdeného spôsobu realizácie dodávky.
Tá sa mala uskutočniť odovzdaním tovaru prepravcovi splnomocnenému odberateľmi,
a to v prevádzkarni sťažovateľky (dojednanie EX WORKS), pričom podľa sťažovateľky
„sporným sa pre daňové úrady javí, kto konkrétne v Maďarsku tovar prevzal. Išlo však
v tomto prípade o skutočnosť, ktorá bola na prepravcovi a na zodpovednosti kupujúceho,
keďže my sme tovar naložením už dodali.“.
25. Už krajský súd v odôvodnení rozsudku pri rekapitulácii vyjadrenia žalovaného
k žalobám sťažovateľky pritom zdôraznil, že „žalobca k preverovaným zdaniteľným
obchodom predložil požadované doklady – faktúry, doklady CMR, dodacie listy, avšak
zo žiadneho z týchto dokumentov nie je zrejmé, že tovar bol dodaný odberateľovi
uvedenému na faktúre, keďže chýba dôkaz o tom, že osoba, ktorá podpísala na doklade
CMR prevzatie tovaru, je skutočným odberateľom alebo ním poverenou osobou“.
Nadväzne krajský súd stotožniac sa so závermi daňových orgánov sám vyhodnotil,
že „Z odpovede na medzinárodnú výmenu informácií vyplynulo, že maďarský daňovník
je od 11.05.2012 v likvidácii z dôvodu insolventnosti. Je zastúpený
likvidátorom, predchádzajúci zástupca daňovníka nekontaktoval likvidátora a nepredložil
doklady spoločnosti, preto nebolo možné vykonať v spoločnosti kontrolu. Maďarský
daňovník podal daňové priznanie len za I. štvrťrok 2010, v ktorom síce priznal
intrakomunitárne nadobudnutie vo výške 34.411 HUF plus DPH 1.603 HUF, avšak nakoľko
nepodal súhrnný výkaz týkajúci sa intrakomunitárneho nadobudnutia tovaru, nebolo možné
určiť identitu intrakomunitárneho partnera - dodávateľa. Teda, nebolo možné preveriť,
o aké nadobudnutie tovaru sa jednalo a či sa práve dotknutá transakcia medzi žalobcom
a maďarskou spoločnosťou uskutočnila. Dodanie tovaru tomuto maďarskému
odberateľovi nebolo preukázané ani vypočutím svedka , konateľa
spoločnosti , ktorý síce potvrdil vykonávanie prepravy tovaru
zo spoločnosti , do Maďarska, konkrétne aj maďarskému odberateľovi
, avšak vo výpovedi uvádzal, že miesta vykládok boli rôzne a ani on
ako prepravca jednoznačne nevedel uviesť, kde bol dotknutý tovar presne vyložený.
V druhom prípade, ohľadom maďarskej spoločnosti , z odpovede
o medzinárodnú výmenu informácií správca dane zistil, že maďarský daňovník je
od 21.11.2011 v likvidácii. Konateľ spoločnosti síce uvádzal, že nakúpil tovar
od spoločnosti KAMWOOD, ale túto skutočnosť nevedel inak preukázať, keďže nevedel
poskytnúť nákupné faktúry. Spoločnosť neviedla účtovníctvo a ani nepriznala
intrakomunitárne transakcie. Podľa výpisu z bankového účtu maďarského odberateľa
nebola realizovaná žiadna platba v prospech spoločnosti KAMWOOD, s.r.o.. Tento
maďarský odberateľ podal ročné daňové priznanie DPH, v ktorom nedeklaroval žiaden
uskutočnený obchod v roku 2010. Z vypočutia nevyplynulo, že by fakturovaný
tovar bol dodaný práve tomuto maďarskému subjektu. Na základe uvedeného daňové
orgány konštatovali, že nebolo možné preveriť, o aké nadobudnutie tovaru maďarským
subjektom sa jednalo, a či predmetná transakcia medzi žalobcom a maďarskou
spoločnosťou sa reálne uskutočnila.“.
26. Aj najvyšší súd vyhodnotil dodanie tovaru v predmetnom prípade ako „sporné,
keďže v predmetnej veci však spornou bola otázka samotného dodania tovaru maďarským
odberateľom...“.
V prostredí popísaných zistení a nadväzujúcich hodnotiacich názorov
v sťažovateľkiných veciach konajúcich orgánov verejnej moci nevyvoláva právny záver
najvyššieho súdu o nepreukázaní dodania tovaru sťažovateľkou maďarským odberateľom
žiadne podozrenia o prípadnej arbitrárnosti či svojvôli, ktorá by si vyžadovala prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nevzhliadol
pochybnosti o vnútornej logike v obsahovej nadväznosti jednotlivých skutkových zistení
realizovaných na úrovni daňového konania. Individuálne posudzovanie každého z týchto
zistení (ktorého dojem sa sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti pokúša navodiť) by,
pravdaže, mohlo viesť k pochybnostiam o náležitom rešpektovaní zásady materiálnej
pravdy v predmetných daňových konaniach, avšak výslednica ich vzájomného pôsobenia
a spoločného vyhodnotenia i posúdenia vedie ústavný súd k názoru o logike právnych
a skutkových záverov najvyššieho súdu, a tým aj o ich ústavnej akceptovateľnosti.
Ak teda daňové orgány úspešne spochybnili tvrdenie sťažovateľky o dodaní tovaru
maďarským odberateľom, potom je výrazne oslabený význam podrobne sa zaoberať tým,
či dodávaný tovar prekročil hranice Slovenskej republiky a Maďarska, aká bola ekonomická
(ne)aktivita maďarských spoločností, či tieto boli identifikované pre daň z pridanej hodnoty
v Maďarsku, či sťažovateľka bola vedome účastná podvodného konania alebo ako je
potrebné uplatňovať judikatúru Súdneho dvora Európskej únie na tento prípad.
27. Sťažovateľke sa v daňovom konaní zjavne nepodarilo bez pochybností preukázať
dodanie tovaru subjektom, ktoré boli uvedené ako odberatelia na faktúrach tvoriacich
podklad pre tvrdenia obsiahnuté v daňových priznaniach sťažovateľky. Z hmotnoprávneho
hľadiska pritom ide o conditio sine qua non pre uplatnenie nároku na oslobodenie od dane
z pridanej hodnoty podľa § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, ktorá ak nie je
spoľahlivo preukázaná, potom úvahy o ďalších podmienkach predmetného nároku strácajú
na význame. Najvyšší súd zrozumiteľne zodpovedal všetky podstatné otázky týkajúce sa
súdnej ochrany poskytovanej sťažovateľke v konaní o jej správnych žalobách, a jeho
odôvodnenie tak spĺňa požiadavky plynúce naň z čl. 46 ods. 1 ústavy a z čl. 6 ods. 1
dohovoru. Za určujúce považuje ústavný súd zásadné pochybnosti o reálnosti dodávok
označeným odberateľom, ktoré boli vyvodené z viacerých komplementárnych súvislostí
(nepredloženie požadovaných dokladov prepravcom, absencia preukázania prevzatia tovaru
odberateľmi a neuvedenie týchto obchodov v ich daňových dokladoch, absencia vzájomnej
komunikácie medzi sťažovateľkou a odberateľmi, hotovostné platby, neobjasnenie
skladovej evidencie, absencia požiadaviek odberateľov týkajúca sa konkrétnych dodávok,
a iné).
28. Napokon ako nedôvodnú vyhodnotil ústavný súd aj námietku nezákonne
získaných dôkazov z vykonávaných daňových kontrol, keď ich nezákonnosť mal
spôsobovať fakt, že správca dane sťažovateľke ako kontrolovanému daňovému subjektu
nijako neobjasnil účel realizovaných daňových kontrol. K tomu ústavný súd primárne
uvádza, že žaloba podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je
určená na súdnu ochranu proti daňovej kontrole, ktorú adresát výkonu daňovej správy
vníma ako nezákonnú. Sťažovateľka v takom prípade mala k dispozícii návrh na začatie
konania podľa piatej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (konanie o ochrane
pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy), ktorý v rovine prezentovaných
argumentov predstavoval účinný prostriedok nápravy. Z uvedeného dôvodu nemožno
najvyššiemu súdu v zásade ani vytknúť, že sa touto námietkou formulovanou v odvolaní
sťažovateľky bližšie nezaoberal, keďže z pohľadu typu konania, v ktorom bolo odvolanie
podané (konanie o tzv. správnej žalobe proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej
správy), táto otázka netvorila z hľadiska poskytovanej súdnej ochrany podstatný
argument, na ktorý je konajúci súd povinný dať v odôvodnení svojho rozhodnutia explicitnú
odpoveď. Sekundárne však ústavný súd tiež uvádza, že obdobná právna argumentácia
už bola vo veciach iných sťažovateľov vyhodnotená ako nedôvodná (I. ÚS 180/2015,
29. V časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) potvrdzujúcim
rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho a postupom predchádzajúcim
jeho vydaniu, preto ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľky za zjavne
neopodstatnenú. Napadnutý rozsudok nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny,
naopak, v okolnostiach súdenej veci bol vyhodnotený ako ústavne akceptovateľný.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným
(m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne
neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. S prihliadnutím
na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
30. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov súdneho
konania (čl. 47 ods. 3 ústavy). Porušenie uvedeného základného práva je v sťažnosti
argumentované predovšetkým v časti, v ktorej sťažovateľka kritizuje, že „... uvádzanie
nových skutočností (novôt), ako skutkových, tak aj právnych, v tomto štádiu konania
najvyššiemu súdu neprináleží, ide o skutočnosti prekvapivé, na ktoré sme nemali možnosť
adekvátne reagovať“.
31. Z pohľadu zachovania práva na rovnosť účastníkov konania ústavný súd
zvýrazňuje, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup
zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania, najmä garanciám obsiahnutým
v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne
konanie (mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 520/2010). Jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces je teda aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných
procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti
zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej
„rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje
procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne
to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa
v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že kritika, ktorú vzniesla sťažovateľka,
sa vzťahuje na odvolacie štádium konania všeobecného súdu v správnom súdnictve. Aj keď
ani v tomto type súdneho procesu nemožno úplne poprieť prvok sporovosti, svojím
obsahom sa sústreďuje na prieskum zákonnosti už právoplatného rozhodnutia iného orgánu
verejnej moci (v tomto prípade daňových orgánov). Nejde tu teda o typické rozsudzovanie
skutkového sporu medzi proti sebe stojacimi stranami, ktorými sú súkromno-právne
subjekty.
32. Okrem toho, a to považuje ústavný súd za rozhodujúce, podstata tejto námietky
necieli na skutočnosť, že by žalovaný v súdnom konaní predložil argumentáciu, na ktorú jej
najvyšší súd neumožnil zareagovať. Zo sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by najvyšší
súd vykonával v odvolacom konaní dokazovanie. Najvyšší súd len v dôvodoch svojho
rozsudku postavil do popredia dovtedy menej zdôrazňovaný prvok skutkového hodnotenia
plynúceho z dokazovania realizovaného daňovými orgánmi a dokumentovaného v daňovom
spise. Odkázal pritom na zistenia správcu dane, nepreukázanie realizácie objednávok, ich
titulu a konkrétnych požiadaviek odberateľov (množstvo a druh reziva). Za žiadnych
okolností teda postoj najvyššieho súdu nemožno kvalifikovať ako uvádzanie nových
skutočností, ako to v sťažnosti prezentuje sťažovateľka.
33. Ústavný súd takto formulované dôvody napadnutého rozsudku chápe ako snahu
najvyššieho súdu náležite vyvrátiť argumentáciu sťažovateľky v odvolaní proti
rozsudku krajského súdu. Z tohto pohľadu sa javí logickým vysvetlenie najvyššieho
súdu, že sťažovateľke by sa dôkazné bremeno podarilo uniesť, ak by predložila
dôkazy dokumentujúce podrobnosti priebehu realizácie sporných obchodov. Nejde teda
o produkovanie nových skutkových zistení zo strany najvyššieho súdu s cieľom vyvracať
odvolacie dôvody sťažovateľky úplne novými, dovtedy neuplatnenými faktmi či úplne
novou právnou argumentáciou. Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva
na rovnosť účastníkov konania napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu i postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, preto bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
34. K namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny)
V tejto súvislosti sťažovateľka kritizuje postup správcu dane pri dokazovaní
vykonávanom na území Maďarska, keď tvrdí, že o výsluchoch svedkov nebola vopred
upovedomená, a tak sa ich ani nemohla zúčastniť. Sťažovateľka k sťažnosti priložila kópiu
odvolania proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu. Z odôvodnenia odvolania
vyplýva, že tvrdenie, podľa ktorého sa výsluchy svedkov v rámci medzinárodnej výmeny
informácií realizovali bez toho, že by bola o nich sťažovateľka upovedomená, a bez toho,
že by jej bola umožnená účasť na týchto výsluchoch, sťažovateľka nezahrnula do svojho
odvolania.
35. Najvyšší súd pritom o odvolaní sťažovateľky rozhodoval ešte v režime
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý v § 212 ods. 1 normoval viazanosť odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi odvolania. Ak teda sťažovateľka predmetnú námietku v odvolaní
nepredniesla, najvyšší súd sa ňou zaoberať nemohol a v tomto aspekte prejednávanej veci
nebol oprávnený poskytovať základnému právu sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom náležitú súdnu ochranu. V nadväznosti na uvedené ústavný súd
poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľka v rámci
ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom
argumentáciu, ktorú mohla predniesť, ale nepredniesla v konaní pred všeobecnými
súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04,
IV. ÚS 266/08, II. ÚS 399/2014, III. ÚS 520/2014). Vzhľadom na skutočnosť,
že v prostredí právnej regulácie predpisujúcej viazanosť odvolacieho súdu (i v správnom
súdnictve) dôvodmi podaného odvolania sťažovateľka námietku nezákonných výsluchov
v rámci medzinárodnej výmeny informácií nepredniesla, najvyšší súd sa touto námietkou
zaoberať nemohol, a tak sťažovateľka nevyčerpala účinný prostriedok nápravy základného
práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny. V tejto časti preto ústavný súd nemá právomoc na prieskum
a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky.
36. K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny)
Prvostupňový rozsudok krajského súdu bol meritórnym rozhodnutím o jedenástich
žalobách, ktoré boli spojené na spoločné konanie. Z obsahu sťažnosti vyplýva námietka
o nedodržaní princípu náhodného prideľovania spisov na krajskom súde, keď všetky žaloby
sťažovateľky boli pridelené jednému senátu. Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje
porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. V odvolaní proti
rozsudku krajského súdu však sťažovateľka túto argumentáciu neuplatnila. Najvyšší súd sa
ňou preto z hľadiska toho, či pri prideľovaní jej žalôb boli dodržané všetky predpísané
postupy, nemohol zaoberať (opäť s ohľadom na § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku). Sťažovateľka tak aj v tomto smere neučinila zadosť požiadavke rešpektovať
subsidiaritu právomoci ústavného súdu a obrátiť sa naň, až keď vyčerpá všetky účinné
prostriedky nápravy poskytované jej právnymi predpismi. V tejto časti preto ústavný súd
rovnako nemá právomoc zaoberať sa námietkou porušenia základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi.
37. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13
dohovoru
Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň
obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom
[napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983].
Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí
preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných
dohovorom (rozsudok ESĽP z 27. 4. 1988 vo veci Boyle a Rice proti Spojenému
kráľovstvu, séria A, č. 131). Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva
zaručeného čl. 13 dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom
na to, že ústavný súd časť sťažnosti namietajúcu porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, odmietol, dospel k rovnakému záveru aj pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.
38. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 a 5
ústavy), základného práva na slobodnú voľbu povolania, práva podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť (čl. 35 ods. 1 ústavy) a práva na pokojné užívanie majetku
(čl. 1 dodatkového protokolu)
Základné právo vlastniť majetok, základné právo na slobodnú voľbu povolania,
právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť i právo na pokojné užívanie majetku
majú hmotno-právnu povahu. Skoršia judikatúra ústavného súdu vychádzala z toho,
že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade
by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby
sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
39. Novšia judikatúra ústavného súdu však postupne pripúšťa skúmanie aj
prípadného zásahu do hmotných práv sťažovateľa bez toho, aby toto muselo byť
nevyhnutne spojené s porušením ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46
až čl. 48 ústavy. Ani v tomto smere však neprichádzalo do úvahy prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie. Najvyšší súd totiž ústavne akceptovateľným postupom a rozsudkom jasne,
zrozumiteľne a dôvodne konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala splnenie zákonných
(hmotnoprávnych) podmienok pre oslobodenie od dane z pridanej hodnoty. Ňou
uplatňovaný nárok teda nebol v daňovom konaní preukázaný, a preto najvyšší súd v zhode
s krajským súdom posúdili napadnuté rozhodnutia daňových orgánov ako zákonné. Úvahy
sťažovateľky o strate jej legitímnych očakávaní vo vzťahu k tvrdenej pohľadávke
na odpočet dane sú preto bez ústavnoprávneho významu. Absentuje tu teda priama príčinná
súvislosť medzi napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a označenými
právami. Odmietnutie časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie práv
hmotnej povahy zaručených čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy, čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu
medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy
ich možného porušenia. I v tejto časti je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená.
IV.
40. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom
odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva
len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto
porušenia. Zo záverov ústavného súdu, tak ako boli postupne vyslovované k jednotlivým
námietkam sťažovateľky, plynie pre ústavný súd záver, že prijatie sťažnosti sťažovateľky
v ktorejkoľvek jej časti na ďalšie konanie by nebolo spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia
základných práv garantovaných ústavou a listinou či práv zaručených dohovorom
a dodatkovým protokolom rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu. Preto bola sťažnosť sťažovateľky vyhodnotená ako zjavne neopodstatnená. V časti
namietajúcej porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
a aj v časti namietajúcej porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi bola sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie a rozhodnutie o nej.
41. V závere ústavný súd dodáva, že k rovnakým názorom o zjavnej
neopodstatnenosti a nedostatku právomoci dospel aj v iných svojich rozhodnutiach, ktoré sa
týkali obdobných sťažností sťažovateľky smerujúcich proti iným rozhodnutiam najvyššieho
súdu, ktoré však boli založené na obdobných dôvodoch, ako touto sťažnosťou napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu. Uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 313/2018
zo 7. augusta 2018 bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľky pre namietané porušenie
rovnakých práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 115/2015 a uznesením ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 644/2017 z 25. októbra 2017 bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľky
pre namietané porušenie rovnakých práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 30/2015.
42. Keďže sťažnosť bola v celosti odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľky (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci
na ďalšie konanie, trovy konania), ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.
43. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018