Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 377/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

14. novembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD,

s. r. o., Skladištná 4676, Lučenec, zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ, s. r. o.,

Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, za ktorú koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, vo veci

namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1, základného práva vlastniť

majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5, základného práva na slobodnú voľbu povolania

a na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ods. 1, základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základného práva na rovnosť účastníkov

konania podľa čl. 47 ods. 3 a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. mája 2017 v konaní

sp. zn. a jeho postupom v tomto konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1, základného práva vlastniť majetok

podľa čl. 20 ods. 1 a 5, základného práva na slobodnú voľbu povolania a na podnikanie

a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ods. 1, základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47

ods. 3, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného

práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“),

ako aj čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „zmluva“) rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. mája 2017 v konaní

sp. zn. .

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutiami Daňového úradu v Banskej

Bystrici (ďalej len „správca dane“) z 28. júla 2014 boli sťažovateľke vyrubené rozdiely

na dani z pridanej hodnoty a vlastné daňové povinnosti na dani z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobia január 2010 – júl 2010 a september 2010 – september 2010, keďže

správca dane dospel k záveru, že podmienky na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty

podľa o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom

v rozhodnom období (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) neboli pri dodávkach

tovaru maďarským odberateľom splnené. Na odvolania sťažovateľky Finančné riaditeľstvo

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) jedenástimi rozhodnutiami z 20. februára 2015,

resp. 23. februára 2015 prvostupňové rozhodnutia správcu dane potvrdilo.

3. Sťažovateľka napadla potvrdzujúce rozhodnutia žalovaného žalobami podľa

druhej hlavy piatej časti v znení v tom

čase účinnom (ďalej len „“). Zhodne v nich tvrdila, že splnila

zákonné podmienky pre oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o dani z pridanej

hodnoty a rozhodnutia správcu dane a žalovaného žiadala ako nezákonné zrušiť.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) konania o žalobách

sťažovateľky spojil na spoločné konanie, v ktorom rozsudkom č. k. -107

z 30. septembra 2015 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“) žaloby zamietol. Na odvolanie

sťažovateľky vo veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto

sťažnosťou postupom podľa § 250ja ods. 3 v spojení a s § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho

súdneho poriadku rozsudok krajského súdu potvrdil.

5. Sťažovateľka v rozsiahlej sťažnosti (44 strán) predkladá ústavnému súdu rozsiahlu

polemiku so závermi správcu dane, žalovaného, krajského súdu a najvyššieho súdu.

Argumentáciu sťažovateľka rozdelila do viacerých bodov, ktorými v podstatnom namieta

(i) rozpor odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu s inými jeho rozhodnutiami týkajúcimi

sa iných jej vecí (, a ), (ii) splnenie podmienok

pre oslobodenie od dane z hľadiska formálnych dokladov, osoby odberateľa a dodania

tovaru, (iii) prenos dôkazného bremena, (iv) otázky súvisiace s poctivým obchodným

stykom a jej dobromyseľnosťou, (v) absenciu vyrozumenia o výsluchoch svedkov

v Maďarsku, (vi) novoty v rozhodnutí najvyššieho súdu, (vii) bezdôvodné začatie daňovej

kontroly, (viii) stratu legitímnych očakávaní vo vzťahu k uplatnenému nároku na nadmerný

odpočet, (ix) nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, (x) porušenie

práva Európskej únie, (xi) odňatie zákonnému sudcovi. Na odôvodnenie sťažnosti

sťažovateľka parciálne poukazuje na relevantnú judikatúru ústavného súdu, Súdneho dvora

Európskej únie, Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) a Najvyššieho

správneho súdu Českej republiky. K jednotlivým okruhom námietok sťažovateľka bližšie

uviedla:

«... najvyšší súd je orgánom, ktorý má zabezpečovať zjednocovanie rozhodnutí

všetkých typov všeobecných súdov... a takýmto rozhodnutím sa preto dopúšťa porušenia

princípu materiálneho právneho štátu a... princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia...

Na rozdiel od označených orgánov nižšieho stupňa, sa Najvyšší súd SR odklonil

od ich záverov vo vzťahu k úplnosti dokladov predložených nami podľa zákona o DPH.

Prišiel s novou myšlienkou... že sme mali predložiť ďalšie doklady, ktorými sme mali

preukázať vykonanie deklarovaných obchodov. Uvedený záver je v zjavnom rozpore

s úvahou najvyššieho súdu, že sa „stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu...“

Názor najvyššieho súdu v otázke, aké ďalšie doklady by sme ešte mali predložiť

(ktoré by sa mali nachádzať v § 43 ods. 5 zákona o DPH), je nepreskúmateľný a neurčitý...

Uvedené ustanovenie... je... nejasným ustanovením, ktorého jediným účelom je... umožnenie

širokého rozsahu úvahy daňového orgánu, či prizná oslobodenie alebo bude požadovať

ďalšie a ďalšie doklady na splnenie podmienok pre oslobodenie od dane... Takéto

požiadavky podľa aktuálnej európskej judikatúry od nás súd požadovať nemôže. Ak daňový

subjekt predloží doklady jednoznačným a nezameniteľným spôsobom v zákonnom

ustanovení označené, nemôže správca dane (a ani súd) požadovať okrem týchto dokladov

ešte akési „ďalšie doklady“, ale musí oslobodenie priznať...

Z hľadiska námietok bolo pre obidva stupne súdov... zhodné, že popierali skutočné

dodanie tovaru konkrétnym, vo faktúrach označeným maďarským odberateľom...

V písomných kúpnych zmluvách uzavretých medzi našou spoločnosťou a spoločnosťami

odberateľov je ako miesto plnenia uvedené sídlo spoločnosti predávajúceho...

Podľa kúpnych zmlúv sme tovar dodávali v mieste sídla predávajúceho...

na Slovensku. Rovnako o tom svedčí doložka EX WORKS na faktúrach. Tovar je preto

potrebné mať z tohto titulu za dodaný jeho naložením na auto prepravcu. V tomto smere

je preto absolútne bez významu, kto a ako tovar v Maďarsku prevzal...

Pre účely oslobodenia od DPH je nevyhnutne potrebné, aby tovar prekročil štátnu

hranicu členského štátu... Táto skutočnosť aj nastala, čo potvrdili samotné daňové orgány

a nepopreli ani súdy oboch stupňov. Sporným sa pre daňové úrady javí, kto konkrétne

v Maďarsku tovar prevzal. Išlo však... o skutočnosť, ktorá bola na prepravcovi

a na zodpovednosti kupujúceho, keďže my sme tovar naložením už dodali... Opätovne

zdôrazňujeme, že povinnosť preukázať, že sa uskutočnil obchod, má dodávateľ len v takej

miere, ako to možno od neho spravodlivo požadovať...

Správca dane a napokon aj krajský súd k spoločnosti uviedol, že...

je v likvidácii (od 11.5.2012), čo zistil správca dane cestou dožiadaní. Doklady spoločnosť

nepredložila, preto nebola vykonaná daňová kontrola a daňové priznanie podal len

za I. štvrťrok 2010, v ktorom síce priznal intrakomunitárne dodanie, ale nepodal súhrnný

výkaz...

K spoločnosti bolo zistené, že je od 21.11.2011 v likvidácii. Táto

spoločnosť potvrdila nadobudnutie tovaru od našej spoločnosti, ale táto spoločnosť

nepredložila nákupné faktúry... neviedla účtovníctvo... nedeklarovala uskutočnené

obchody...

Z vyššie uvedených dožiadaní vykonaných ohľadom odberateľov nie je možné dospieť

k záveru, že nimi došlo k vyvráteniu nami deklarovaných obchodov. Z uvedeného možno

skonštatovať len to, že sa správcovi dane nepodarilo zadovážiť ani dôkazy na potvrdenie

nami deklarovaných obchodov, ani na ich relevantné spochybnenie. Za týchto okolností

musí byť... oslobodenie od dane uznané, nie zamietnuté...

Plnenia zásady poctivého obchodného styku sa nemôže domáhať orgán verejnej

správy v oblasti správy daní... Vo väčších obchodných spoločnostiach neprichádza ani

do úvahy, aby konateľ poznal všetkých odberateľov, prípadne sa s nimi osobne stretol...

V podanej žalobe sme uviedli, že naša spoločnosť konala dobromyseľne a s

odbornou starostlivosťou. Prepravca sa preukázal potrebným plnomocenstvom, z výsluchov

svedkov vyplýva, že sme jednali aj so zástupcami odberateľov, preverili sme si tieto

spoločnosti v príslušnom registri v Maďarsku... Práve tieto okolnosti svedčia o

dobromyseľnosti našej spoločnosti pri uzatváraní predmetných obchodov s maďarskými

odberateľmi...

Správca dane nesmie vykonať výsluch svedkov bez oznámenia úkonu daňovému

subjektu. Je absolútne nelogické... ak... pri dokazovaní vykonávanom na území SR,

nás o dokazovaní vopred upovedomí a naopak, pri dokazovaní vykonávanom na území

Maďarska nás o výsluchu a inom dokazovaní vopred neupovedomí a pritom práve otázka

dodania tovaru na území Maďarska je podľa správcu dane najvýznamnejšou...

Najvyšší súd uviedol, že je sporné, ako sme realizovali objednávky, t. j. že sme

nepreukázali spracovanie dreva na výslednú podobu dodávanú odberateľom. Ide o úplne

novú skutočnosť, ktorú nenamietal žiaden z orgánov, ktorý rozhodoval v konaniach

predchádzajúcich konaniu na najvyššom súde... V rovnakom rozsahu namietame aj úvahy

najvyššieho súdu o tom, že sme nemali obchody vykonávať obchody platbami v hotovosti,

čo pritom žiaden zákon nezakazuje a zákon o obmedzení platieb v hotovosti v roku 2010

nebol účinný... Tvrdíme, že uvádzanie nových skutočností (novôt), ako skutkových,

tak aj právnych v tomto štádiu konania najvyššiemu súdu neprináleží, ide o skutočnosti

prekvapivé, na ktoré sme nemali možnosť adekvátne reagovať...

Je zrejmé, že správca dane pri začatí daňovej kontroly nerešpektoval zásadu

proporcionality a bezbreho začal daňovú kontrolu bez toho, aby bližšie skúmal, či boli dané

materiálne podmienky pre začatie daňovej kontroly... Z... uvedeného vyplýva, že správca

dane začal daňovú kontrolu bez toho, aby mal dôvodné pochybnosti o nároku našej

spoločnosti ... Uvedené konanie bolo... šikanózne a prísne formálne, čo je... v prísnom

rozpore s princípom materiálneho právneho štátu... Nezákonne získané dôkazy robia

nezákonnými aj neskoršie rozhodnutia vydané daňovými orgánmi...

Daňové orgány nepriznaním nároku na nadmerný odpočet DPH neprimerane

zasiahli do nášho práva na pokojné užívanie majetku..., ktorého obsahom je aj právo

na legitímne očakávanie našej spoločnosti, že sme splnili podmienky pre nadmerný odpočet

podľa podmienok hmotného práva... To v danej veci znamená, že ak naša spoločnosť splnila

podmienky oslobodenia od dane, uplatnila si nárok na nadmerný odpočet na DPH, vznikla

jej voči štátu pohľadávka na odpočet DPH, ktorá je... chránená Dohovorom, pretože

sa považuje za majetok...

Súdy dostatočne a náležite neuviedli, ktoré skutočnosti mali... za preukázané, o ktoré

konkrétne dôkazy opreli svoje skutkové tvrdenia, aké úvahy ich viedli pri rozhodovaní

vo veci... z akých dôvodov na naše námietky a tvrdenia neprihliadali, resp. v čom ich

považujú za nesprávne... Možno uzavrieť, že súdy oboch stupňov... porušili ust. § 157 ods. 2

, čo malo za následok porušenie práva našej spoločnosti

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie...

Tým, že súd neaplikoval priamy účinok ust. 138 ods. 1 smernice, poprel prednosť

práva Únie, čím porušil zásadu úniovej lojality a porušil povinnosť Slovenskej republiky

zabezpečiť plnú účinnosť úniových noriem. To malo za následok odopretie možnosti našej

spoločnosti domáhať sa práv vyplývajúcich z práva Únie...

Okrem toho, je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že v praxi by malo fungovať

náhodné prideľovanie spisov príslušným zákonným sudcom... Máme vedomosť,

že na Krajskom súde Banská Bystrica sú vytvorené dva senáty prejednávajúce aj žaloby

v daňových veciach. Nie je nám preto zrozumiteľné, akým spôsobom a z akého dôvodu boli

do senátu, ktorý rozhodoval aj túto vec, pridelené vôbec všetky žaloby, ktoré sme

voči rozhodnutiam správcu dane podali... Napr. len v prípade tejto našej veci rozhodol

jedným rozhodnutím ten istý senát krajského súdu o ôsmych našich žalobách, ktoré všetky

boli pridelené len jeho senátu... aj v ostatných konaniach, kde sme k tejto sťažnosti pripojili

rozsudky Najvyššieho súdu SR, rozhodoval v prvom stupni stále ten istý senát Krajského

súdu Banská Bystrica o všetkých našich žalobách... Vzhľadom k tomu namietame, že

napadnutý rozsudok z hľadiska procesných garancií podľa článku 48 ods. 1

neobstojí.»

6. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom

takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa... a to právo na právnu istotu a naplnenie znakov

materiálneho právneho štátu podľa SR, právo na dodržiavanie

medzinárodných zmlúv a záväzkov podľa SR, právo na dodržanie zásady

legality zo strany štátnych orgánov podľa článku 2 ods. 2 SR, právo na dodržanie

princípu materiálneho právneho štátu a zásady legality podľa SR,

právo vlastniť majetok podľa a 5 SR, právo na slobodnú voľbu

povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť

podľa SR, právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa

ods. 1 SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa SR,

právo na zákonného sudcu podľa SR a Listiny základných

práv a slobôd, právo sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

SR a Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového

protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

na dodržanie zásady únijnej spolupráce podľa čl. 4 ods. 3 zmluvy o Európskej únii,

rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 24.5.2017 a jeho postupom

porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 24.5.2017 sa zrušuje a vec

sa Najvyššiemu súdu SR vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi spoločne

a nerozdielne trovy konania pred Ústavným súdom SR na účet právneho zástupcu

sťažovateľa do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo

právnických osôb, alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,

ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide

o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Obdobné

právo zaručuje aj čl. 38 ods. 1 listiny.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Obdobné právo zaručuje aj čl. 38 ods. 2 listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď

sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

Podľa čl. 4 ods. 3 zmluvy sa únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne

si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.

10. Posudzujúc sťažnosť sťažovateľky sa ústavný súd oboznámil s napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu. Po rekapitulácii dôvodov rozhodnutí správcu dane

a žalovaného najvyšší súd poukázal na dôvody rozsudku krajského súdu:

,,V odôvodnení rozsudku sa krajský súd plne stotožnil so závermi dokazovania

vykonaného na základe tuzemského i medzinárodného šetrenia správcu dane, z ktorého

vyplynulo, že k zdaniteľnému plneniu (dodaniu tovaru) tak, ako predpokladá ustanovenie

§ 43 ods. 1 zákona o DPH nedošlo, a z toho dôvodu sa súd stotožnil aj s právnym

posúdením veci. Je na dodávateľovi (v danom prípade na žalobcovi), aby sa uistil,

že dodávka bude vnútri spoločenstva zdanená (inak by došlo k daňovému úniku), čo vyplýva

aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-409/04. Cieľom je zamedziť dvojité zdanenie, a preto

sa zaviedlo zdaňovanie nadobudnutia tovaru v členskom štáte miesta konečnej spotreby.

Krajskému súdu bolo z obsahu administratívneho spisu taktiež zrejmé, že žalobca

nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci,

t. j. reálne dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch.

Skutočnosť, že faktúra má požadované náležitosti ešte neznamená, že údaje v nej uvedené

odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie písomnej informácie. Súd sa plne stotožnil

so stanoviskom žalovaného, že ak vzniknú pochybnosti (ktoré v tomto prípade vznikli),

že transakcie prebehli tak, ako sú deklarované, teda medzi osobami uvedenými

na faktúrach, dôkazná povinnosť je na strane daňového subjektu, aby tieto pochybnosti

vyvrátil, t. j. musí predložiť také dôkazy, z ktorých bude zrejmé, že obchod sa reálne

uskutočnil. K namietanému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu súd posudzoval

prípustnú mieru zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1

Daňového poriadku. To, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené

na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané vyplýva aj z rozsudku

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím

Ústavného súdu SR č. -17 zo dňa 23.02.2011, z ktorého vyplýva záver,

že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si

za splnenia zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH. Dokazovanie

zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov

predkladaných daňovým subjektom. Z administratívnych spisov je tiež zrejmé, že v priebehu

daňovej kontroly, vo vyrubovacom konaní, bol daňový subjekt vyzývaný predkladať všetky

dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia. Rovnako bol upozorňovaný na povinnosť

preukazovať relevantné skutočnosti, majúce vplyv na správne určenie dane. Žalobca však

podľa súdu neprodukoval také dôkazy, ktorými by preukázal formálne deklarované

obchodné transakcie. Ďalej súd poukazuje na to, že pokiaľ daňový subjekt požaduje od štátu

vrátenie nadmerného odpočtu, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má

na jeho vrátenie právny nárok. Takýto záver je aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ

C-273/11, v zmysle ktorého čl. 138 ods. sa má vykladať v tom zmysle,

že nebráni tomu, aby sa zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade

dodania v rámci spoločenstva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže,

že predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania.

V súvislosti s dôkaznými prostriedkami, ktoré možno vyžadovať od dodávateľa

na preukázanie splnenia podmienok na oslobodenie od intrakomunitárneho dodania tovaru

od DPH, Súdny dvor EÚ v rozsudku C-492/13 uviedol, že prináleží členským štátom

stanoviť podmienky, za akých oslobodia od DPH intrakomunitárne dodania s cieľom

zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie týchto oslobodení zabrániť podvodu,

daňovému úniku alebo prípadnému zneužitiu.

K žalobcovmu dovolávaniu sa aplikácie priameho účinku Smernice a subsumovania

veci pod rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Traum EOOD proti Direktor na Direkcija

č. C-492/13 zo dňa 09.10.2013 má súd za to, že uvedené rozhodnutie nie je použiteľné

na predmetné prípady, pretože predmetom sporu na Súdnom dvore boli otázky, či daňový

orgán členského štátu môže zamietnuť priznanie práva na oslobodenie od DPH v prípade

uskutočnenia intrakomunitárneho dodania tovaru z dôvodu, že nadobúdateľ nebol

identifikovaný pre DPH v inom členskom štáte a dodávateľ nepreukázal pravosť podpisu

na dokumentoch, avšak predmetom tohto súdneho konania bolo posúdiť otázku, či došlo

k dodaniu tovaru z tuzemska do iného členského štátu tým daňovým subjektom, ktoré

sú uvedené vo faktúrach. S ďalšími rozhodnutiami na ktoré žalobca poukazoval v žalobách

sa krajský súd nezaoberal ani v dôvodoch rozhodnutia nakoľko neboli použiteľné na daný

prípad.

Súd sa plne stotožnil so záverom daňových orgánov o tom, že predmetné dodanie

tovaru klasifikovali podľa § 8 ods. 1 zákona o DPH, pri ktorom vznikla daňová povinnosť

v zmysle § 19 citovaného zákona, keďže neboli preukázané podmienky pre splnenie

oslobodenia od dane v dôsledku skutočnosti, že nebolo preukázané nadobudnutie tovaru

maďarskými daňovými subjektmi.“

Ďalej poukázal najvyšší súd na odvolacie dôvody sťažovateľky, ktoré sa v zásade

prekrývali s neskoršími dôvodmi uplatnenými ako súčasť sťažnostnej argumentácie

sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom. Na vlastné odôvodnenie potvrdzujúceho

rozsudku najvyšší súd uviedol:

,,Z dikcie ustanovenia § 43 ods. 5 zákona o DPH vyplýva, že preukázanie dodania

tovaru do iného členského štátu je povinnosťou platiteľa DPH registrovaného na DPH

v Slovenskej republike, pričom na toto preukázanie nepostačuje len predloženie kópie

faktúry, ale kumulatívne, v závislosti od osoby zabezpečujúcej prepravu tovaru (skutkové

podstaty predpokladané ust. § 43 ods. 5 písm. a/ až c/ zákona o DPH), predloženie dokladu

osvedčujúceho realizovanie prepravy tovaru na územie členského štátu a (§ 43 ods. 5

písm. d/ zákona o DPH) predložením iných dokladov, ktoré preukážu reálne dodanie tovaru

odberateľovi. Takýto doklad však žalobca v priebehu konania nepredložil a ani správcovi

dane sa v rámci šetrenia nepodarilo dodanie tovaru maďarským odberateľom

a zistiť.

Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu

povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu

a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných

a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom

dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú

hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného

dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy

vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu

konania.

Žalobca v odvolaní ďalej označuje odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského

súdu za nedostatočné a nepreskúmateľné, čím malo byť porušené jeho právo na súdnu

ochranu... Po oboznámení sa s vo veci vydanými rozhodnutiami, ako aj konaním, ktoré ich

vydaniu predchádzalo, dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu vyššie

uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle spĺňa, a preto

ho možno považovať za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný.

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej

(formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, keď z neho vyplýva, čoho sa žalobca svojou

žalobou domáha a z akých dôvodov, aké je stanovisko (vyjadrenie) žalovanej k žalobe, aké

relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav

bol súdom ustálený (zistený), aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil,

ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t. j., aké konkrétne

subjektívne práva a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania a aké právne závery

vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností účastníkov konania vo vzťahu

k žalobou uplatnenému návrhu, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti),

zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho

rozsudku dostatočne vysporiadal s dôvodmi, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby, zamerajúc sa

na skutočnosť, že žalobcov nárok na oslobodenie od dane v zmysle ust. § 43 zákona o DPH

nebol preukázaný, a to s poukazom na ustanovenia príslušných právnych predpisov

a ustálenú judikatúru.

Žalobca sa vo svojich podaniach domáhal priameho účinku čl. 138 ods. 1 Smernice

Rady 2006/112/ES a uviedol, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho záveru,

že žalobca sa tohto účinku domáha z toho dôvodu, že znaky rozhodnutia Súdneho dvora EÚ

C-492/13 zo dňa 09.10.2014 sú aplikovateľné na danú vec. Odvolací súd je však toho

názoru, že ani daňové orgány ani súd prvého stupňa sa nedopustili nesprávnych záverov

a ani neporušili právo Únie ak žalobcu neoslobodili od dane, nakoľko samotné ustanovenie

čl. 138 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES stanovuje ako podmienku oslobodenia od dane

dodanie tovaru, ktoré je v tomto prípadne sporným. Krajský súd správne poukázal na ďalšiu

časť rozsudku Súdneho dvora EÚ C-492/13, ktorý okrem iného uvádza, že prináleží

členským štátom stanoviť podmienky, za akých oslobodia od DPH intrakomunitárne

dodania s cieľom zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie týchto oslobodení a zabrániť

podvodu, daňovému úniku alebo prípadnému zneužitiu.

Súd prvého stupňa, ako aj daňové orgány, podľa názoru žalobcu, vec nesprávne

právne posúdili, keď opomenuli aplikovať ust. § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH podľa

ktorého miestom dodania tovaru ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou

tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru

osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať. V predmetnej veci však spornou

bola otázka samotného dodania tovaru maďarským odberateľom, ktoré správne orgány,

ako aj súd prvého stupňa správne vyhodnotili podľa ust. § 8 ods. 1 zákona o DPH, a teda

vznik daňovej povinnosti podľa ust. § 19 zákona o DPH, nakoľko neboli preukázané

podmienky pre splnenie oslobodenia od dane...

Z administratívneho spisu vyplýva, že záver, ktorý správca dane zo zistených

skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia

a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené daňové doklady a dôkazy

na preukázanie sporných dodávok tovaru, nespĺňajú zákonné kritérium pre oslobodenie

od dane v zmysle § 43 zákona o DPH. Predmetom dokazovania správcu dane bola

aj preprava tovaru, ktorá mala byť reálne vykonávaná spoločnosťou

. Prepravca okrem formálnych dokladov (Medzinárodné nákladné listy) na žiadosť

správcu dane nepredložil žiadne ďalšie doklady, ako napr. knihy jázd, tachografy, poplatky

za prepravu v Maďarsku, špecifikáciu objednávok od odberateľov, ktorých zastupoval

a pod.

Vnútroštátnu právnu úpravu dane z pridanej hodnoty je potrebné vykladať s právom

Európskej únie, Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty s jej právnou úpravou pre túto nepriamu daň. Z ustálenej

judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym

právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH

podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím

na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH

na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení

na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH

na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby

a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky

tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo

nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej

pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe.

Uvedený výklad zásady neutrality DPH vyplýva z judikatúry Európskeho súdneho dvora,

napr. rozsudky ESD v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta

Recycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics

Ltd (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03).

Súdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží

odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže,

že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu

k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené

pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej

judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky

opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil,

že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD

vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).

Možno preto určiť opatrenia a požadovať ich od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej

si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.

Správca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky odberateľovi tovaru,

ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi,

aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu

a spôsob jeho prevedenia, ako i komunikácia s odberateľmi sa nijako neodlišuje od ním

vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných

zvyklostí. Spôsob komunikácie s potenciálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný

tovar, spôsob realizácie množstva a kvality tovaru.

V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom

priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne

na jeho strane došlo. Už samotné zistenie skutočnosti, že odberatelia popreli komunikáciu

so žalobcom, prípadne nie sú ekonomicky činní, nevedia preukázať prevzatie tovaru

a úhrady dodávateľovi, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti

jeho dodávok zahraničným odberateľom, deklarovaných v jeho daňovom priznaní. Spôsob

vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho,

že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť

dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom

preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní...

Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu

obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne

základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny

orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností,

ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1

), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto

vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom

prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného

zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných

daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení

Zb. oprávnené (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. ).

Vzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných

zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len

v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov,

ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky

rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti

za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči

fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH.

Nie je neobvyklé, aby pri tovare so špecifickými vlastnosťami ako je v tomto prípade

kvalita, druh, typ spracovania materiálu, bol riadne preverovaný tento tovar v každej etape,

stupni obchodovania. Obvyklým postupom zodpovedného podnikateľa je, keď jeho plnenie

zodpovedá požiadavkám odberateľa. V danom prípade bolo z účtovných dokladov

a zo zistení správcu dane preukázané, že žalobca od svojich dodávateľov nakupoval tovar -

drevo vo forme guľatiny, resp. ihličnaté výrezy. V konaní pred daňovými orgánmi

vierohodne nepreukázal, ako došlo k realizácii objednávky, čo sa týka množstva, druhu

a typu požadovaného materiálu odberateľmi. V konaní predložil doklady - faktúry a CMR

listy, preukazujúce dodávku stavebného reziva (hranoly, fošne, dosky, laty), bez

preukázania spracovania dreva podľa potrieb a predchádzajúcich individuálnych

požiadaviek odberateľa. Za účelom odstránenia pochybností o reálnosti deklarovaných

transakcií, mal žalobca možnosť preukázať svoje plnenie dokladmi o vykonávaní

objednávok na požadované množstvo a druh tovaru (čo vyplýva aj z čl. 2. Kúpnej zmluvy

zo dňa 8.1.2010 so spoločnosťou .) odberateľmi, vzájomnou

korešpondenciou, ktorá sa v zmysle zmlúv mala uskutočňovať výhradne písomnou formou.

Sám žalobca neprispel svojim konaním k odstráneniu pochybností o realizácii dodávok

pre odberateľov, keď správcovi dane nevedel objasniť vedenie skladovej evidencie ohľadom

termínu, množstva a druhu vyskladneného tovaru, spracovanie dreva podľa požiadavky

svojho obchodného partnera, t. j. nebolo preukázané, že sa spracovaný materiál odoslal

z prevádzky žalobcu. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia,

že bude spochybnená reálnosť dokladmi deklarovanej transakcie. Pochybnosť o skutočnom

dodaní tovaru bola podporená aj deklarovanými hotovostnými platbami od odberateľov

žalobcu prostredníctvom prepravcu, čo znemožnilo kontrolu pohybu finančných

prostriedkov, t.j. účel platieb, osobu plátcu, termín, výšku, účel úhrady a pod. Súd v tejto

súvislosti poukazuje na čl. 2.1 uzavretej kúpnej zmluvy medzi žalobcom a jeho odberateľom,

podľa ktorého: „Podrobnú špecifikáciu jednotlivých dodávok sú povinní si medzi sebou

vzájomne dohodnúť konatelia obidvoch zmluvných strán“. Žalobca v konaní nepredložil

žiaden dodatok k uzatvorenej zmluve, v zmysle ktorého by uvedená povinnosť prešla

na prepravcu. Prepravca v konaní nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, o aký

druh stavebného reziva a o aké množstvo má konkrétny odberateľ záujem, teda poverenie

na vykonanie podrobne špecifikovanej objednávky v mene odberateľa. Žalobca teda

nepreukázal, na základe akého titulu, akej požiadavky odberateľov, dochádzalo k realizácii

konkrétnych dodávok.

Zmluva, na základe ktorých žalobca dodával, nie jasná a určitá ani v časti dohody

kúpnej ceny podľa čl. 5. Obsahom žalobcom predloženej dohody o kúpnej cene, je záväzok

kupujúceho, zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu na základe faktúry vystavenej

predávajúcim, a to bez ohľadu na množstvo, druh a kvalitu dodávaného tovaru. Je zrejmé,

že takto vymedzená kúpna cena dodávky, neobsahuje spôsob určenia ceny podľa § 409

...

V prípade žalobcu sa v rámci kontrolovaného obdobia nejednalo o takéto dodanie

tovaru pochybnému odberateľovi v ojedinelom prípade, netransparentné transakcie

s viacerými pochybnými zahraničnými subjektami prebiehali opakovane, po dlhšie časové

obdobie bez toho, aby si akýmkoľvek spôsobom overil existenciu a spoľahlivosť odberateľa.

Podľa nálezu Ústavného súdu - 44, zo zásady skutočného obsahu

právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska

je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena

reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada

za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon

uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe, ktorého bola uskutočnená.

Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady

posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

Výkon práva, v rámci obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku, ako už bolo vyššie uvedené, nepožíva právnu ochranu. Žalobca v konaní

pred daňovými orgánmi nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci

svojej podnikateľskej činnosti vykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa

na predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne na odstránenie pochybností o tom,

že sa na podvodných transakciách nepodieľal vedome.

Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej

dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých

tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH.

V danom prípade vzhľadom na rozdielnu kvalitu a druh tovaru obdržaného

od dodávateľov žalobcu (guľatina, smrekový výrez), nepreukázanie jeho spracovania pre

potreby odberateľov, ktorým bol dodávaný iný druh tovaru - stavebné rezivo, nie je zároveň

preukázané, že žalobca zaplatil DPH z prijatého tovaru, ktorý bol následne dodaný jeho

odberateľom, teda že bol uvedený základný princíp dodržaný.

S prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché

spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti

ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany

daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení nasledujúcich

po kontrolovanom zdaniteľnom obchode. Žalobca napokon namietal, že postupom

a rozhodnutiami správnych orgánov a teda aj rozhodnutím súdu prvého stupňa došlo

k porušeniu princípu právneho štátu podľa , ktorému

zodpovedá aj § 3 ods. 1 daňového poriadku, v ktorom je zakotvená aj zásada legality

a jej zodpovedajúca zásada proporcionality...

Základnou premisou materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť

práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy,

ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.

Súd prvého stupňa, ako aj správne orgány postupovali pri rozhodovaní v predmetnej

veci v súlade s platnou legislatívou, a teda neporušili princíp právnej istoty. K zásade

proporcionality, ako aj porušeniu zásady legitímneho očakávania sa v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia vyjadril krajský súd, s ktorého názorom sa odvolací súd plne

stotožňuje, preto už ďalšie argumenty k námietkam žalovaného týkajúcich sa týchto zásad

neuvádza.

Možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná,

pretože žalovaný sa v rámci žalobou napadnutých odvolacích konaní riadne vysporiadal

so všetkými námietkami žalobcu a s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne ustanovenia

svoje rozhodnutie odôvodnil vyhodnotením dokazovania vykonaného správcom dane

v spojení s novo predloženými dôkazmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov,

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správnych

orgánov dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní neprinášajú žiadne nové

skutočnosti, sú totožné so žalobnými námietkami, ktoré zodpovedal súd prvého stupňa

a nie sú dôvodné. Uvedený právny názor sa stotožňuje s právnym názorom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky prezentovanom v rozhodnutí sp. zn. v obdobnej

veci.“

III.

11. Ústavný súd zdôrazňuje, že zmyslom a účelom jeho právomoci podľa čl. 127

ods. 1 je poskytovanie účinnej ochrany tam uvedeným základným

právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb. Primárne teda v konaní

o tzv. individuálnych ústavných sťažnostiach nejde o konštatovanie ústavne relevantných

pochybení orgánov verejnej moci spätých s porušením konkrétneho článku .

Prirodzene, ak ústavný súd má poskytovať ochranu základným právam a slobodám

sťažovateľky, nevyhnutne musí autoritatívne výrokom svojho rozhodnutia označiť ústavný

článok garantujúci konkrétne základné právo alebo slobodu, ktoré bolo porušené, a tým

rozhodnúť o rozpore konania orgánu verejnej moci s predmetným ústavným článkom.

Nemožno však o každom článku povedať, že by priamo priznával určité základné

právo alebo slobodu adresátovi výkonu verejnej moci (, ).

12. Článok 1 ods. 1 má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú

povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní

(napr. ), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka

konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa vysloviť porušenie

tohto ustanovenia (napr. ). Aj pokiaľ ide o ,

ústavný súd už konštatoval, že tento článok neformuluje žiadne základné právo ani

slobodu účastníka konania a nemožno ho samostatne aplikovať (a teda ani namietať ich

porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb

alebo právnických osôb podľa prostredníctvom sťažnosti pred

ústavným súdom (m. m. , , ). Ustanovenie čl. 2

ods. 2 , ktorých porušenie navrhla sťažovateľka rovnako vysloviť, má charakter

všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci

pri výklade a uplatňovaní (napr. ), a neformuluje žiadne základné

právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127

ods. 1 vysloviť jeho porušenie (napr. ). Napokon aj

formuluje všeobecný ústavný princíp, ktorý je povinný rešpektovať každý orgán

verejnej moci pri výkone svojich právomocí, ktorý zároveň slúži na ochranu jednotlivca

pred verejnou mocou. Nezakotvuje však žiadne základné právo ani slobodu účastníka

konania (, ).

13. Ustanovenie čl. 4 ods. 3 zmluvy už samotnou dikciou naznačuje, že nie je

primárne adresované fyzickým osobám a právnickým osobám, voči ktorým je verejná moc

vykonávaná. Zakotvuje povinnosť spolupráce a zároveň vzájomného rešpektu Európskej

únie a jej členských štátov. Aj tu platí, že nedovolený zásah do základného práva alebo

slobody, ktoré má na mysli , sa v individuálnom prípade bezpochyby

môže spájať aj s porušením záväzku plynúceho z čl. 4 ods. 3 zmluvy. V takom prípade

je však potrebné, aby sťažovateľka obracajúca sa na ústavný súd neoznačila za referenčné

kritérium čl. 4 ods. 3 zmluvy, ale práve to ustanovenie primárneho práva alebo

vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré mu dotknuté základné právo alebo slobodu

explicitne priznáva. Preto podľa názoru ústavného súdu nie je možné v konaní podľa čl. 127

ods. 1 úspešne namietať porušenie zmluvy nezakotvujúceho typizované

základné právo alebo slobodu sťažovateľky ako adresáta výkonu verejnej moci.

14. Pokiaľ za týchto okolností sťažovateľka namietala porušenie týchto článkov

a zmluvy, ústavnému súdu neostalo iné, ako sťažnosť odmietnuť pre zjavnú

neopodstatnenosť.

15. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru). Ústavný súd

vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že formuláciou

uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

16. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti právnickej osoby podľa

voči rozhodnutiu či zásahom všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu

je výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov,

t. j. či v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom boli alebo neboli dotknuté chránené práva

alebo slobody právnickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná

nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie

o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu

a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové

a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich judikatúru. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

, , ).

17. Argumentujúc proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu predniesla

sťažovateľka sériu námietok. Ústavný súd sa s nimi oboznámil a po ich vyhodnotení

v konfrontácii so závermi rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu

konštatuje, že neboli spôsobilé viesť k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd

pritom odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu posudzoval v spojení

s rozsudkom krajského súdu, lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (). Najvyšší súd zrozumiteľne zodpovedal všetky

podstatné otázky týkajúce sa súdnej ochrany poskytovanej sťažovateľke v konaní o jej

žalobách, a jeho odôvodnenie tak spĺňa požiadavky plynúce naň z

a z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

18. Námietku sťažovateľky založenú na tvrdení, podľa ktorého najvyšší súd sa

na jednej strane stotožnil so skutkovými a právnymi závermi žalovaného i krajského súdu,

no zároveň podľa sťažovateľky prišiel s novou myšlienkou spočívajúcou v tom, že mala

predložiť ďalšie doklady, ktorými mala preukázať vykonanie v daňovom priznaní

deklarovaných obchodov, ústavný súd nevyhodnotil ako dôvodnú. Krajský súd

v prvostupňovom rozsudku zrozumiteľne uviedol, že sťažovateľka v daňovom konaní

„... nepredložila také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci,

t. j. reálne dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch...

Podpornými dôkazmi, ktorými sa dá overiť, či skutočne došlo k zdaniteľnému obchodu, sú

ďalšie doklady, napr. zmluvy, dodacie listy, doklady o preprave a podobne,“, a že

„šetrením správcu dane sa tvrdenie žalobcu deklarované v listinných dôkazoch nepotvrdilo,

lebo nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom ako

kupujúcim uvedeným na faktúrach a CMR.“.

Tvrdenie sťažovateľky v sťažnosti, podľa ktorého krajský súd nekonštatoval, že by

mala okrem už uvedených dokladov predložiť ďalšie doklady, preto nezodpovedá

skutočnému právnemu hodnoteniu krajského súdu. V nadväznosti na to potom odpadá

aj ďalšia kritika, podľa ktorej najvyšší súd „dospel k inému záveru ako všetky pred ním

rozhodujúce orgány“, pričom „na tento nám malo byť umožnené reagovať...“.

Sťažovateľka sa zjavne pokúša dostať právne hodnotenia najvyššieho súdu

a krajského súdu do vnútorného rozporu, ktorý by následne mohla prepojiť

na nerešpektovanie svojich procesných práv v postupe (a tým aj rozhodnutí) najvyššieho

súdu. Po dôkladnom preskúmaní citovaných právnych názorov oboch súdov však ústavný

súd môže konštatovať, že ich názor na (ne)unesenie dôkazného bremena sťažovateľkou

v daňovom konaní a na jeho dôvody je plne konzistentný. Podstata ich hodnotení totiž

spočíva v závere, podľa ktorého síce sťažovateľka explicitne v zákone o dani z pridanej

hodnoty predpísanú dokumentáciu k uplatnenému nároku na oslobodenie od dane

predložila, avšak správcovi dane sa podarilo dôkaznú silu tejto dokumentácie vyvrátiť,

a preto bola sťažovateľka povinná navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy, ak chcela

dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdeného hmotného práva uniesť.

19. Nedôvodná je aj argumentácia, podľa ktorej najvyšší súd síce uviedol, že bolo

v daňovom konaní potrebné predložiť ďalšie dôkazy, nekonkretizoval ich však.

Sťažovateľka si sama v istom zmysle odporuje, pretože v odôvodnení sťažnosti výslovne

narába s demonštratívnym výpočtom najvyššieho súdu (knihy jázd, tachografy, poplatky

za prepravu do Maďarska, špecifické objednávky od odberateľov atď.), aby mohla

predniesť novú kritiku spočívajúcu v tvrdení, že § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty

žiadne takéto doklady k uplatnenému nároku na oslobodenie od dane neprikazuje predložiť.

Týmto vlastným názorom sťažovateľka v prvom rade vyvracia vlastnú kritiku, podľa ktorej

najvyšší súd neuviedol, aké ďalšie doklady mala na účel preukázania uplatneného nároku

na oslobodenie od dane správcovi dane predložiť.

20. Zároveň ústavný súd poukazuje na o správe

daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

v rozhodnom období (ďalej len „daňový poriadok“), podľa ktorého ako dôkaz možno

použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre

správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké

posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní

a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podstata argumentácie sťažovateľky sa zjavne zakladá na názore, že dôkazné bremeno

týkajúce sa nároku na oslobodenie od dane je právne perfektným spôsobom unesené vtedy,

ak oprávnená osoba predloží typizované daňové a účtovné doklady uvedené explicitne

v § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty. Sťažovateľka ale opomenula práve citovaný § 24

ods. 4 daňového poriadku, ktorý ako lex generalis dopĺňa v procese dokazovania § 43

zákona o dani z pridanej hodnoty [osobitne to platí vo vzťahu k sťažovateľkou

kritizovanému § 43 ods. 5 písm. d) zákona o dani z pridanej hodnoty]. Prezentovaná

vzájomná nadväznosť oboch ustanovení plne korešponduje s tzv. presúvaním dôkazného

bremena v daňovom konaní.

21. Ústavný súd už judikoval (), že daňový subjekt má v daňovom

konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.

Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené

daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné

doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto

si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.

Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne

spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým

subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť

a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím

ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu

dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické

vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.

22. Sťažovateľka sa teda nemôže dovolávať splnenia svojej dôkaznej povinnosti

predložením dokladov druhovo pomenovaných v § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty,

ak správca dane ich preverovaním účinne spochybnil materiálnu stránku realizácie

predmetných zdaniteľných obchodov a sťažovateľka následne nepostupovala tak,

aby predložila ďalšie dôkazy, ktoré má na mysli § 24 ods. 4 daňového poriadku šírkou

svojej formulácie.

23. Uvedenú argumentáciu ústavný súd zvýrazňuje preto, aby sťažovateľke

zdôvodnil záver o ústavnej akceptovateľnosti skutkových a právnych názorov a konečných

záverov najvyššieho súdu, ktorý v súlade s daňovými orgánmi i krajským súdom zhodnotil,

že ňou predložené daňové doklady a dôkazy na preukázanie sporných dodávok tovaru

nespĺňajú zákonné kritérium pre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o dani

z pridanej hodnoty.

24. Sťažovateľka ďalej rozsiahlo argumentuje v prospech záveru o dodaní tovaru

maďarským odberateľom na podklade ňou tvrdeného spôsobu realizácie dodávky.

Tá sa mala uskutočniť odovzdaním tovaru prepravcovi splnomocnenému odberateľmi,

a to v prevádzkarni sťažovateľky (dojednanie EX WORKS), pričom podľa sťažovateľky

„sporným sa pre daňové úrady javí, kto konkrétne v Maďarsku tovar prevzal. Išlo však

v tomto prípade o skutočnosť, ktorá bola na prepravcovi a na zodpovednosti kupujúceho,

keďže my sme tovar naložením už dodali.“.

25. Už krajský súd v odôvodnení rozsudku pri rekapitulácii vyjadrenia žalovaného

k žalobám sťažovateľky pritom zdôraznil, že „žalobca k preverovaným zdaniteľným

obchodom predložil požadované doklady – faktúry, doklady CMR, dodacie listy, avšak

zo žiadneho z týchto dokumentov nie je zrejmé, že tovar bol dodaný odberateľovi

uvedenému na faktúre, keďže chýba dôkaz o tom, že osoba, ktorá podpísala na doklade

CMR prevzatie tovaru, je skutočným odberateľom alebo ním poverenou osobou“.

Nadväzne krajský súd stotožniac sa so závermi daňových orgánov sám vyhodnotil,

že „Z odpovede na medzinárodnú výmenu informácií vyplynulo, že maďarský daňovník

je od 11.05.2012 v likvidácii z dôvodu insolventnosti. Je zastúpený

likvidátorom, predchádzajúci zástupca daňovníka nekontaktoval likvidátora a nepredložil

doklady spoločnosti, preto nebolo možné vykonať v spoločnosti kontrolu. Maďarský

daňovník podal daňové priznanie len za I. štvrťrok 2010, v ktorom síce priznal

intrakomunitárne nadobudnutie vo výške 34.411 HUF plus DPH 1.603 HUF, avšak nakoľko

nepodal súhrnný výkaz týkajúci sa intrakomunitárneho nadobudnutia tovaru, nebolo možné

určiť identitu intrakomunitárneho partnera - dodávateľa. Teda, nebolo možné preveriť,

o aké nadobudnutie tovaru sa jednalo a či sa práve dotknutá transakcia medzi žalobcom

a maďarskou spoločnosťou uskutočnila. Dodanie tovaru tomuto maďarskému

odberateľovi nebolo preukázané ani vypočutím svedka , konateľa

spoločnosti , ktorý síce potvrdil vykonávanie prepravy tovaru

zo spoločnosti , do Maďarska, konkrétne aj maďarskému odberateľovi

, avšak vo výpovedi uvádzal, že miesta vykládok boli rôzne a ani on

ako prepravca jednoznačne nevedel uviesť, kde bol dotknutý tovar presne vyložený.

V druhom prípade, ohľadom maďarskej spoločnosti , z odpovede

o medzinárodnú výmenu informácií správca dane zistil, že maďarský daňovník je

od 21.11.2011 v likvidácii. Konateľ spoločnosti síce uvádzal, že nakúpil tovar

od spoločnosti KAMWOOD, ale túto skutočnosť nevedel inak preukázať, keďže nevedel

poskytnúť nákupné faktúry. Spoločnosť neviedla účtovníctvo a ani nepriznala

intrakomunitárne transakcie. Podľa výpisu z bankového účtu maďarského odberateľa

nebola realizovaná žiadna platba v prospech spoločnosti KAMWOOD, s.r.o.. Tento

maďarský odberateľ podal ročné daňové priznanie DPH, v ktorom nedeklaroval žiaden

uskutočnený obchod v roku 2010. Z vypočutia nevyplynulo, že by fakturovaný

tovar bol dodaný práve tomuto maďarskému subjektu. Na základe uvedeného daňové

orgány konštatovali, že nebolo možné preveriť, o aké nadobudnutie tovaru maďarským

subjektom sa jednalo, a či predmetná transakcia medzi žalobcom a maďarskou

spoločnosťou sa reálne uskutočnila.“.

26. Aj najvyšší súd vyhodnotil dodanie tovaru v predmetnom prípade ako „sporné,

keďže v predmetnej veci však spornou bola otázka samotného dodania tovaru maďarským

odberateľom...“.

V prostredí popísaných zistení a nadväzujúcich hodnotiacich názorov

v sťažovateľkiných veciach konajúcich orgánov verejnej moci nevyvoláva právny záver

najvyššieho súdu o nepreukázaní dodania tovaru sťažovateľkou maďarským odberateľom

žiadne podozrenia o prípadnej arbitrárnosti či svojvôli, ktorá by si vyžadovala prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nevzhliadol

pochybnosti o vnútornej logike v obsahovej nadväznosti jednotlivých skutkových zistení

realizovaných na úrovni daňového konania. Individuálne posudzovanie každého z týchto

zistení (ktorého dojem sa sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti pokúša navodiť) by,

pravdaže, mohlo viesť k pochybnostiam o náležitom rešpektovaní zásady materiálnej

pravdy v predmetných daňových konaniach, avšak výslednica ich vzájomného pôsobenia

a spoločného vyhodnotenia i posúdenia vedie ústavný súd k názoru o logike právnych

a skutkových záverov najvyššieho súdu, a tým aj o ich ústavnej akceptovateľnosti.

Ak teda daňové orgány úspešne spochybnili tvrdenie sťažovateľky o dodaní tovaru

maďarským odberateľom, potom je výrazne oslabený význam podrobne sa zaoberať tým,

či dodávaný tovar prekročil hranice Slovenskej republiky a Maďarska, aká bola ekonomická

(ne)aktivita maďarských spoločností, či tieto boli identifikované pre daň z pridanej hodnoty

v Maďarsku, či sťažovateľka bola vedome účastná podvodného konania alebo ako je

potrebné uplatňovať judikatúru Súdneho dvora Európskej únie na tento prípad.

27. Sťažovateľke sa v daňovom konaní zjavne nepodarilo bez pochybností preukázať

dodanie tovaru subjektom, ktoré boli uvedené ako odberatelia na faktúrach tvoriacich

podklad pre tvrdenia obsiahnuté v daňových priznaniach sťažovateľky. Z hmotnoprávneho

hľadiska pritom ide o conditio sine qua non pre uplatnenie nároku na oslobodenie od dane

z pridanej hodnoty podľa § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, ktorá ak nie je

spoľahlivo preukázaná, potom úvahy o ďalších podmienkach predmetného nároku strácajú

na význame. Najvyšší súd zrozumiteľne zodpovedal všetky podstatné otázky týkajúce sa

súdnej ochrany poskytovanej sťažovateľke v konaní o jej správnych žalobách, a jeho

odôvodnenie tak spĺňa požiadavky plynúce naň z a z

dohovoru. Za určujúce považuje ústavný súd zásadné pochybnosti o reálnosti dodávok

označeným odberateľom, ktoré boli vyvodené z viacerých komplementárnych súvislostí

(nepredloženie požadovaných dokladov prepravcom, absencia preukázania prevzatia tovaru

odberateľmi a neuvedenie týchto obchodov v ich daňových dokladoch, absencia vzájomnej

komunikácie medzi sťažovateľkou a odberateľmi, hotovostné platby, neobjasnenie

skladovej evidencie, absencia požiadaviek odberateľov týkajúca sa konkrétnych dodávok,

a iné).

28. Napokon ako nedôvodnú vyhodnotil ústavný súd aj námietku nezákonne

získaných dôkazov z vykonávaných daňových kontrol, keď ich nezákonnosť mal

spôsobovať fakt, že správca dane sťažovateľke ako kontrolovanému daňovému subjektu

nijako neobjasnil účel realizovaných daňových kontrol. K tomu ústavný súd primárne

uvádza, že žaloba podľa druhej hlavy piatej časti nie je

určená na súdnu ochranu proti daňovej kontrole, ktorú adresát výkonu daňovej správy

vníma ako nezákonnú. Sťažovateľka v takom prípade mala k dispozícii návrh na začatie

konania podľa piatej hlavy piatej časti (konanie o ochrane

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy), ktorý v rovine prezentovaných

argumentov predstavoval účinný prostriedok nápravy. Z uvedeného dôvodu nemožno

najvyššiemu súdu v zásade ani vytknúť, že sa touto námietkou formulovanou v odvolaní

sťažovateľky bližšie nezaoberal, keďže z pohľadu typu konania, v ktorom bolo odvolanie

podané (konanie o tzv. správnej žalobe proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej

správy), táto otázka netvorila z hľadiska poskytovanej súdnej ochrany podstatný

argument, na ktorý je konajúci súd povinný dať v odôvodnení svojho rozhodnutia explicitnú

odpoveď. Sekundárne však ústavný súd tiež uvádza, že obdobná právna argumentácia

už bola vo veciach iných sťažovateľov vyhodnotená ako nedôvodná (,

).

29. V časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru) potvrdzujúcim

rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho a postupom predchádzajúcim

jeho vydaniu, preto ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľky za zjavne

neopodstatnenú. Napadnutý rozsudok nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny,

naopak, v okolnostiach súdenej veci bol vyhodnotený ako ústavne akceptovateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným

(m. m. , ). V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne

neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

30. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov súdneho

konania ( ). Porušenie uvedeného základného práva je v sťažnosti

argumentované predovšetkým v časti, v ktorej sťažovateľka kritizuje, že „... uvádzanie

nových skutočností (novôt), ako skutkových, tak aj právnych, v tomto štádiu konania

najvyššiemu súdu neprináleží, ide o skutočnosti prekvapivé, na ktoré sme nemali možnosť

adekvátne reagovať“.

31. Z pohľadu zachovania práva na rovnosť účastníkov konania ústavný súd

zvýrazňuje, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup

zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania, najmä garanciám obsiahnutým

v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne

konanie (mutatis mutandis , ). Jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces je teda aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných

procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti

zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej

„rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje

procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne

to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa

v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. , ).

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že kritika, ktorú vzniesla sťažovateľka,

sa vzťahuje na odvolacie štádium konania všeobecného súdu v správnom súdnictve. Aj keď

ani v tomto type súdneho procesu nemožno úplne poprieť prvok sporovosti, svojím

obsahom sa sústreďuje na prieskum zákonnosti už právoplatného rozhodnutia iného orgánu

verejnej moci (v tomto prípade daňových orgánov). Nejde tu teda o typické rozsudzovanie

skutkového sporu medzi proti sebe stojacimi stranami, ktorými sú súkromno-právne

subjekty.

32. Okrem toho, a to považuje ústavný súd za rozhodujúce, podstata tejto námietky

necieli na skutočnosť, že by žalovaný v súdnom konaní predložil argumentáciu, na ktorú jej

najvyšší súd neumožnil zareagovať. Zo sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by najvyšší

súd vykonával v odvolacom konaní dokazovanie. Najvyšší súd len v dôvodoch svojho

rozsudku postavil do popredia dovtedy menej zdôrazňovaný prvok skutkového hodnotenia

plynúceho z dokazovania realizovaného daňovými orgánmi a dokumentovaného v daňovom

spise. Odkázal pritom na zistenia správcu dane, nepreukázanie realizácie objednávok, ich

titulu a konkrétnych požiadaviek odberateľov (množstvo a druh reziva). Za žiadnych

okolností teda postoj najvyššieho súdu nemožno kvalifikovať ako uvádzanie nových

skutočností, ako to v sťažnosti prezentuje sťažovateľka.

33. Ústavný súd takto formulované dôvody napadnutého rozsudku chápe ako snahu

najvyššieho súdu náležite vyvrátiť argumentáciu sťažovateľky v odvolaní proti

rozsudku krajského súdu. Z tohto pohľadu sa javí logickým vysvetlenie najvyššieho

súdu, že sťažovateľke by sa dôkazné bremeno podarilo uniesť, ak by predložila

dôkazy dokumentujúce podrobnosti priebehu realizácie sporných obchodov. Nejde teda

o produkovanie nových skutkových zistení zo strany najvyššieho súdu s cieľom vyvracať

odvolacie dôvody sťažovateľky úplne novými, dovtedy neuplatnenými faktmi či úplne

novou právnou argumentáciou. Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva

na rovnosť účastníkov konania napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu i postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, preto bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

34. K namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom ( a listiny)

V tejto súvislosti sťažovateľka kritizuje postup správcu dane pri dokazovaní

vykonávanom na území Maďarska, keď tvrdí, že o výsluchoch svedkov nebola vopred

upovedomená, a tak sa ich ani nemohla zúčastniť. Sťažovateľka k sťažnosti priložila kópiu

odvolania proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu. Z odôvodnenia odvolania

vyplýva, že tvrdenie, podľa ktorého sa výsluchy svedkov v rámci medzinárodnej výmeny

informácií realizovali bez toho, že by bola o nich sťažovateľka upovedomená, a bez toho,

že by jej bola umožnená účasť na týchto výsluchoch, sťažovateľka nezahrnula do svojho

odvolania.

35. Najvyšší súd pritom o odvolaní sťažovateľky rozhodoval ešte v režime

, ktorý v normoval viazanosť odvolacieho súdu

rozsahom a dôvodmi odvolania. Ak teda sťažovateľka predmetnú námietku v odvolaní

nepredniesla, najvyšší súd sa ňou zaoberať nemohol a v tomto aspekte prejednávanej veci

nebol oprávnený poskytovať základnému právu sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom náležitú súdnu ochranu. V nadväznosti na uvedené ústavný súd

poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľka v rámci

ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom

argumentáciu, ktorú mohla predniesť, ale nepredniesla v konaní pred všeobecnými

súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (, ,

, , ). Vzhľadom na skutočnosť,

že v prostredí právnej regulácie predpisujúcej viazanosť odvolacieho súdu (i v správnom

súdnictve) dôvodmi podaného odvolania sťažovateľka námietku nezákonných výsluchov

v rámci medzinárodnej výmeny informácií nepredniesla, najvyšší súd sa touto námietkou

zaoberať nemohol, a tak sťažovateľka nevyčerpala účinný prostriedok nápravy základného

práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom garantovaného

a čl. 38 ods. 2 listiny. V tejto časti preto ústavný súd nemá právomoc na prieskum

a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky.

36. K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi ( a listiny)

Prvostupňový rozsudok krajského súdu bol meritórnym rozhodnutím o jedenástich

žalobách, ktoré boli spojené na spoločné konanie. Z obsahu sťažnosti vyplýva námietka

o nedodržaní princípu náhodného prideľovania spisov na krajskom súde, keď všetky žaloby

sťažovateľky boli pridelené jednému senátu. Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje

porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. V odvolaní proti

rozsudku krajského súdu však sťažovateľka túto argumentáciu neuplatnila. Najvyšší súd sa

ňou preto z hľadiska toho, či pri prideľovaní jej žalôb boli dodržané všetky predpísané

postupy, nemohol zaoberať (opäť s ohľadom na § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku). Sťažovateľka tak aj v tomto smere neučinila zadosť požiadavke rešpektovať

subsidiaritu právomoci ústavného súdu a obrátiť sa naň, až keď vyčerpá všetky účinné

prostriedky nápravy poskytované jej právnymi predpismi. V tejto časti preto ústavný súd

rovnako nemá právomoc zaoberať sa námietkou porušenia základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi.

37. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13

dohovoru

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň

obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom

[napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983].

Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí

preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných

dohovorom (rozsudok ESĽP z 27. 4. 1988 vo veci Boyle a Rice proti Spojenému

kráľovstvu, séria A, č. 131). Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva

zaručeného čl. 13 dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom

na to, že ústavný súd časť sťažnosti namietajúcu porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, odmietol, dospel k rovnakému záveru aj pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

38. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 a 5

), základného práva na slobodnú voľbu povolania, práva podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť ( ) a práva na pokojné užívanie majetku

(čl. 1 dodatkového protokolu)

Základné právo vlastniť majetok, základné právo na slobodnú voľbu povolania,

právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť i právo na pokojné užívanie majetku

majú hmotno-právnu povahu. Skoršia judikatúra ústavného súdu vychádzala z toho,

že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd

by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy (obdobne napr. , ).

39. Novšia judikatúra ústavného súdu však postupne pripúšťa skúmanie aj

prípadného zásahu do hmotných práv sťažovateľa bez toho, aby toto muselo byť

nevyhnutne spojené s porušením ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46

až . Ani v tomto smere však neprichádzalo do úvahy prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie. Najvyšší súd totiž ústavne akceptovateľným postupom a rozsudkom jasne,

zrozumiteľne a dôvodne konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala splnenie zákonných

(hmotnoprávnych) podmienok pre oslobodenie od dane z pridanej hodnoty. Ňou

uplatňovaný nárok teda nebol v daňovom konaní preukázaný, a preto najvyšší súd v zhode

s krajským súdom posúdili napadnuté rozhodnutia daňových orgánov ako zákonné. Úvahy

sťažovateľky o strate jej legitímnych očakávaní vo vzťahu k tvrdenej pohľadávke

na odpočet dane sú preto bez ústavnoprávneho významu. Absentuje tu teda priama príčinná

súvislosť medzi napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a označenými

právami. Odmietnutie časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie práv

hmotnej povahy zaručených a 5 , a dodatkového

protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu

medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy

ich možného porušenia. I v tejto časti je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená.

IV.

40. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom

odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva

len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto

porušenia. Zo záverov ústavného súdu, tak ako boli postupne vyslovované k jednotlivým

námietkam sťažovateľky, plynie pre ústavný súd záver, že prijatie sťažnosti sťažovateľky

v ktorejkoľvek jej časti na ďalšie konanie by nebolo spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia

základných práv garantovaných a listinou či práv zaručených dohovorom

a dodatkovým protokolom rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu. Preto bola sťažnosť sťažovateľky vyhodnotená ako zjavne neopodstatnená. V časti

namietajúcej porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

a aj v časti namietajúcej porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi bola sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie a rozhodnutie o nej.

41. V závere ústavný súd dodáva, že k rovnakým názorom o zjavnej

neopodstatnenosti a nedostatku právomoci dospel aj v iných svojich rozhodnutiach, ktoré sa

týkali obdobných sťažností sťažovateľky smerujúcich proti iným rozhodnutiam najvyššieho

súdu, ktoré však boli založené na obdobných dôvodoch, ako touto sťažnosťou napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu. Uznesením ústavného súdu sp. zn.

zo 7. augusta 2018 bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľky pre namietané porušenie

rovnakých práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. a uznesením ústavného

súdu sp. zn. z 25. októbra 2017 bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľky

pre namietané porušenie rovnakých práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. .

42. Keďže sťažnosť bola v celosti odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci

na ďalšie konanie, trovy konania), ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.

43. Podľa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. novembra 2018