Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 401/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., Č., zastúpenej advokátkou

JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených a 2 rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 23. apríla 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra

2009 faxom doručená sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., Č. (ďalej len „sťažovateľka“),

v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a základného práva na súdne preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 23. apríla 2009 v konaní

vedenom pod sp. zn. . Sťažnosť bola ústavnému súdu doplnená predložením

originálu v písomnej forme 16. septembra 2009.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že po vykonaní opakovanej daňovej

kontroly Daňový úrad Košice V (ďalej len „daňový úrad“) dodatočným platobným

výmerom č. /DMag z 31. decembra 2007 dorubil sťažovateľke rozdiel

dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2004 v sume 6 650 000 Sk.

Dôvodom bolo neunesenie dôkazného bremena sťažovateľkou vo veci preukázania

uskutočnenia sprostredkovania, ktoré malo viesť k vynaloženiu daňovo uznateľného

výdavku v sume 35 000 000 Sk ako odplaty za výsledok sprostredkovateľskej činnosti.

Na základe odvolania podaného sťažovateľom Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. I/223/7007-

35957/2008/999523-r z 18. apríla 2008 prvostupňové rozhodnutie daňového úradu

potvrdilo.

Sťažovateľka napadla rozhodnutie daňového riaditeľstva včas podanou žalobou

podľa druhej hlavy piatej časti v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorou navrhovala rozhodnutie daňového

riaditeľstva zrušiť z dôvodov podľa , a .

Podľa sťažovateľky ak by daňové riaditeľstvo dôsledne rešpektovalo zásadu voľného

hodnotenia dôkazov v daňovom konaní, muselo by dospieť k záveru, že „došlo naplneniu

predmetu zmluvy o sprostredkovaní uzatvorenej dňa 10.06.2003 medzi W. L. ako

sprostredkovateľom a žalobcom ako záujemcom, teda k sprostredkovaniu. Veď čo už môže

byť preukaznejším dôkazom o splnení záväzku sprostredkovateľa, keď sa dňa 24.01.2004

uzatvorí Zmluva o odkúpení (postúpení) pohľadávky voči spoločnosti K., s. r. o. (dlžník)

medzi postupcom (C.) a postupníkom (žalobca), za ktorú žalobca postupcovi zaplatí 1,-

USD a následne si žalobca ako veriteľ voči dlžníkovi uspokojí svoju pohľadávku výnosom

vo výške 42.000.000,- Sk (nadobudnutím jeho majetku).“.

Sťažovateľka v podanej žalobe namietala hodnotenie ďalších dôkazov (certifikát

o registrácii sprostredkovateľa), ako aj požiadavky v jej veci konajúcich daňových orgánov

na predkladanie dôkazov o tvrdeniach sťažovateľky (požiadavka na predloženie zápisov

z rokovaní so sprostredkovateľom, požiadavka na oznámenie mien a adries „bratislavských

právnikov“, ktorí pripravovali zmluvu o sprostredkovaní). K tomu sťažovateľka uviedla, že

„dôkazné bremeno na strane žalobcu je iba v rozsahu, čo mu zákon (§ 29 ods. 8 zák.

č. ) resp. iný zákon (napr. , ) ukladá.

Nepochybne z vyššie cit. zákonných ustanovení nevyplýva žalobcovi žiadna zákonná

povinnosť osobitne viesť si zápisy z rokovaní, aby ich niekedy v budúcnosti mohol

predkladať napr. správcovi dane, ktorý má (v danom prípade neodôvodnené) pochybnosti.

Svoju zákonnú povinnosť (preukázať rozhodné skutočnosti pre určenie výšky dane) si

žalobca v celom rozsahu splnil, čo napokon ani žalovaný nespochybnil, keďže sa stotožnil aj

s výškou daňového nákladu. To, že žalovaný mal ‚pochybnosti‘ iba v dôsledku svojej

nesprávnej interpretácie listinných dôkazov a mylného dožiadania ešte neznamená, že by si

žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť.“.

Požiadavku vo veci konajúcich daňových orgánov na konkretizáciu osôb, ktoré

pri uzatváraní zmluvy o sprostredkovaní poskytovali právne služby, sťažovateľka

kritizovala tvrdením, že išlo o právnych zástupcov sprostredkovateľa viazaných podľa

predpisov o advokácii povinnosťou mlčanlivosti, a teda tieto osoby, aj v prípade ich

jednoznačnej identifikácie sťažovateľkou, by nemohli byť v predmetnom daňovom konaní

vypočúvané ako svedkovia.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 15. januára 2009 sťažovateľkinu žalobu zamietol. S poukazom na ustálenú judikatúru

v správnom súdnictve dôvodil, že predloženie účtovných dokladov daňovníka „nezbavuje

správcu dane oprávnenia skúmať prvotnosť operácie, na základe ktorej bol účtovný doklad

vyhotovený, pričom sa do úvahy berie skutočný obsah právneho úkonu alebo inej

skutočnosti rozhodujúcej na určenie, alebo vybratie dane ...“. V tejto súvislosti sa potom

krajský súd stotožnil so záverom daňového riaditeľstva o neunesení dôkazného bremena

sťažovateľkou, keďže táto nepreukázala, že „jedine v dôsledku činnosti sprostredkovateľa –

spoločnosti W. L. na základe zmluvy o sprostredkovaní č. 30204 zo dňa 10.6.2003 a nie

žiadnym iným spôsobom došlo k zaisteniu, dosiahnutiu a udržaní jeho príjmov za

kontrolované zdaňovacie obdobie. Z obsahu spisu správcu dane vyplýva aj to, že správca

dane poskytol žalobcovi dostatočný dôkazný priestor v priebehu celého konania a

adekvátne reagoval aj na tvrdenia žalobcu v priebehu daňovej kontroly. V tejto súvislosti

súd, rovnako ako žalovaný poukazuje na obsah zápisníc o ústnych pojednávaniach z

20.4.2006, 17.1.2007, 13.2.2007 a 22.6.2007, na ktorých konateľ žalobcu rozporuplným

a neurčitým spôsobom reagoval na otázky položené správcom dane, ktoré podľa názoru

súdu smerovali k objasneniu veci a boli v súlade s procesnými oprávneniami správcu dane

vyplývajúcimi z ustanovení , “.

Krajský súd poukázal i na konkrétne otázky položené správcom dane na ústnom

pojednávaní 22. júna 2007, na ktoré sťažovateľka reagovala tak, že „teraz sa k tomu

nevyjadrí, lebo sa nevie vyjadriť. Svoje vyjadrenie doručí písomne do 8 dní správcovi dane.

Na následne predložené stanovisko žalobcu z 2.7.2007 reagoval správca dane výzvou

na predloženie dokladov z 27.7.2007, v ktorej vyzval žalobcu na predloženie konkrétnych

informácií a dôkazov preukazujúcich okolnosti uzatvorenia zmluvy o sprostredkovaní ...,

ako aj skutočností, ktoré tvrdil žalobca v závere daňového konania ohľadom zmeny adresy

spoločnosti W. L. Žalobca na uvedenú výzvu nereagoval.“.

Napokon krajský súd neakceptoval ani námietky týkajúce sa požiadaviek daňových

orgánov na konkretizáciu právnych zástupcov sprostredkovateľa. Uviedol, že „bolo by ...

vyslovene na týchto osobách a nie na žalobcovi, či by odmietli svedeckú výpoveď

pre okolnosti uvedené v alebo odmietli predložiť listiny

ako tretie osoby (§ 32 ods. 4 uvedeného zákona)“.

Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka odvolaním, ktoré zdôvodnila

nesprávnymi skutkovými zisteniami krajského súdu a nesprávnym právnym posúdením veci

krajským súdom. Podľa sťažovateľky „úlohou tak správcu dane, či žalovaného bolo ...

vychádzať z listinných dôkazov založených v administratívnom spise a tieto dôkazy

vyhodnotiť v súlade s ust. § 2 ods. 3 zákona, čím by nepochybne bola naplnená otázka

skúmania prvotnosti operácie, ako na to správne poukázal 1. stupňový súd.

Aký iný dôkaz opaku mal teda daňový subjekt predložiť ako dôkaz, že jedine len

na základe zmluvy o sprostredkovaní č. 30204 zo dňa 10.6.2003 došlo k zaisteniu,

dosiahnutiu a udržaniu jeho príjmov v kontrolovanom zdaňovacom období, keď toto je

napokon jednoznačne zrejmé zo samotného účtovníctva ( ),

účtovnej osnovy a účtovného rozvrhu (§ 13 vyššie cit. zák.) a napokon aj zo samotnej

účtovnej závierky (§ 17 ods. 3 vyššie cit. zák.). Z týchto dôkazov (§ 29 ods. 4 zák.

č. ), ktoré mal správca dane i žalovaný k dispozícii, vyplýva, že došlo

k naplneniu predmetu zmluvy o sprostredkovaní uzatvorenej dňa 10.06.2003 medzi W. L.

ako sprostredkovateľom a žalobcom ako záujemcom.“.

Sťažovateľka ďalej v odvolaní argumentovala, že aj keď sa správca dane dopytoval

na značné množstvo údajov, sťažovateľka ako daňový subjekt mu na tieto otázky „postupne

zodpovedal, pričom aj samotný správca dane viackrát nedokázal dostatočne konkretizovať

svoje otázky a obmedzil sa iba na výzvu citujúc ust. § 29 ods. 8 zákona“. K problému

identifikácie právnych zástupcov sprostredkovateľa sťažovateľka uviedla, že „títo advokáti,

keď im oznámil, že ich mieni navrhnúť vypočuť ako svedkov v daňovom konaní, konateľovi

žalobcu uviedli, že ‚svojho klienta už nezastupujú, vrátili mu všetky doklady (§ 32 ods. 4

, Advokátskeho poriadku), pričom neboli ním zbavení zákonom

uloženej povinnosti mlčanlivosti a v prípade ich predvolania ako svedkov využijú ust. § 7

ods. 3 ‘, je na mieste položiť si otázku hospodárnosti a samotnej

účelnosti vykonania takéhoto úkonu a vychádzať už vyššie cit. zásady – čo najmenšieho

zaťažovania tretích osôb (§ 2 ods. 3 zákona) v spojení s už zhromaždenými dôkazmi

v administratívnom spise (§ 29 ods. 4 zákona).“.

Sťažovateľka odvolanie uzavrela konštatovaním, že „ak teda 1. stupňový súd

dôsledne nevychádzal z vyššie uvedených zásad daňového konania a aplikácie príslušných

ustanovení o dokazovaní v daňovom konaní pri preskúmavaní samotného konania, ktoré

predchádzalo vydaniu žalobou napadnutého rozhodnutia, došlo tým nepochybne

k porušeniu zákonom chránených záujmov žalobcu a k takej chybe konania a samotného

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (žalovaného), ktoré v dôsledku toho nemožno

považovať, že by bolo vydané v súlade so zákonom, sú teda splnené všetky zákonné

podmienky pre zmenu rozsudku 1. stupňa, tak, že sa zruší žalobou napadnuté rozhodnutie

a vec sa vráti na ďalšie konanie.“.

Najvyšší súd o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 23. apríla 2009 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Vzhľadom na to, že najvyšší súd nepovažoval za potrebné doplniť výrok ani odôvodnenie

rozsudku krajského súdu, vychádzajúc z ustanovenia na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil názor, že „ohľadne vecnej súvislosti medzi

sprostredkovaním a odkúpením pohľadávky má daňový subjekt dôkazné bremeno, ktoré

podľa obsahu administratívneho spisu neuniesol. Žalobca ako daňový subjekt uskutočňujúci

daňovú transakciu tohto typu si musí byť vedomý, že na jej preukázanie je potrebné

v priebehu sprostredkovania zabezpečovať dôkazy tak, aby o ju mohol daňovým orgánom

preukázať. Najvyšší súd sa stotožnil s vyhodnotením dôkaznej situácie uskutočneným súdom

prvého stupňa a v celom rozsahu naň odkazuje.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdila porušenie základných práv

zaručených a 2 v nejasnosti rozhodnutí všeobecných súdov plynúcich

z rozporu medzi záverom daňového riaditeľstva, ktoré založilo svoje rozhodnutie na názore,

že sťažovateľka nevyvrátila „pochybnosti o sprostredkovaní odkúpenia pohľadávky voči

spoločnosti K., s. r. o. práve spoločnosťou W. L.“, a záverom konajúcich súdov, ktorý

„spočíva v konštatovaní, že sťažovateľka (žalobkyňa) nepreukázala, že jedine v dôsledku

činnosti sprostredkovateľa spoločnosti W. L. došlo k odkúpeniu pohľadávky voči

spoločnosti K., s.r.o. Súd v správnom súdnictve však nemôže nahrádzať právne úvahy a

skutkové závery správnych orgánov svojimi vlastnými, resp. pomáhať správnym orgánom

pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia.“.

Sťažovateľka tiež poukázala na podľa jej názoru účelový postup a závery daňového

úradu ako správcu dane v priebehu daňového konania, pretože „vytváral v protokole

o daňovej kontrole a najmä v dodatočnom platobnom výmere konštrukcie, ktoré nemali

oporu vo vykonanom dokazovaní a ktorými krajne účelovo dospel k záveru, pre ktorý sa

v priebehu daňovej kontroly snažil nájsť odôvodnenie. ... Postup správcu dane ... vyústil

do vydania dodatočného platobného výmeru, v ktorom správca dane dôkazy, ktoré

odporovali jeho vopred pripravenému záveru o neuznaní daňového výdavku

za sprostredkovanie a nielen napriek tomu, že ich mal k dispozícii, neuviedol.“.

Sťažovateľka konkretizovala svoje výhrady poukazom na výzvu daňového úradu

z 27. júla 2007, v ktorej uložil sťažovateľke „predkladať dôkazy o skutočnostiach, ktoré sa

netýkali sťažovateľky a sťažovateľka nemala ani praktickú možnosť dôkazy žiadané

daňovým úradom predložiť (napr. o tom, že spoločnosť W. Ltd. nevykonáva obchodnú

činnosť na území UK.“.

Podľa názoru sťažovateľky v predmetnom konaní preukázala skutočnosti majúce

vplyv na správne určenie dane. „Ako však už bol uvedené, pochybnosti správcu dane

nemôžu byť podkladom pre vydanie rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane, keďže takéto

rozhodnutie môže vychádzať len zo zistení správcu dane. V predmetnej veci však správca

dane k žiadnemu zisteniu nedospel. Správca dane dospel k pochybnostiam, ktorá sa stali

základom a jediným podkladom jeho rozhodnutia.“ Ak sťažovateľka predložila v daňovom

konaní písomné dôkazy preukazujúce uskutočnenie sprostredkovania, „potom správca dane

alebo v rámci svojej povinnosti podľa v konaní mohol

vykonaným dokazovaním vyvrátiť hodnovernosť týchto dokladov, alebo v prípade, že tieto

dôkazy vykonané neboli, akceptovať preukázanie týchto výdavkov. Pochybnosti správcu

dane, ktoré v priebehu konania neboli odstránené a nahradené skutkovými zostaveniami

správcu dane, sú zásadným pochybením postupu správcu dane. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukazuje na to, že nie je pravdivé tvrdenie obsiahnuté v rozhodnutí krajského

súdu, z ktorým sa najvyšší súd stotožnil, o pasivite sťažovateľky pri preukázaní skutočností

významných pre zistenie výšky dane. Sťažovateľka preukázala listinnými dôkazmi

oprávnenosť svojich nákladov, ak aj na (z časti iracionálne) výzvy správcu dane

nereagovala, nemožno u potrestať nezákonným rozhodnutím.“.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi

Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

- domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom zakotveného

v článku 46 ods. 2 SR,

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

23.4.2009, bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 23.4.2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. , ), že obsah

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(), čo principiálne platí aj v prípade základného práva podľa čl. 46 ods. 2

uplatňovaného v podstate ako lex specialis vo veciach, o ktorých rozhodol orgán

verejnej správy.

Zásadná námietka sťažovateľky proti sťažnosťou napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu sa vo svojej podstate zakladala na názore, že najvyšší súd ako súd odvolací v rámci

konania o sťažovateľkinom odvolaní neodstránil pochybenia, ktorých sa dopustil krajský

súd ako súd prvostupňový pri meritórnom prerokovaní sťažovateľkinej žaloby, pričom tieto

pochybenia mali vyplývať z nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom

v nadväznosti na právne posúdenie sťažovateľkinej veci daňovými orgánmi.

Z argumentácie obsiahnutej v predloženej sťažnosti vyplýva, že sporným je právne

posúdenie otázky rozdelenia dôkazného bremena v daňovom konaní vzhľadom na skutkové

okolnosti sťažovateľkinho prípadu. Nesprávne právne posúdenie potom malo viesť

i k nedostatočnému objasneniu skutkového stavu v predmetnej veci konajúcimi daňovými

orgánmi. Krajský súd ani najvyšší súd podľa sťažovateľky uvedené nedostatky v rámci

realizácie svojej prieskumnej právomoci nevzali do úvahy, čo malo viesť k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu i jej základného práva na prieskum zákonnosti

odvolacieho rozhodnutia daňového riaditeľstva.

Napriek tomu, že ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne napr.

, , ), charakter uvedenej námietky vyžaduje, aby

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral svoju pozornosť na aplikáciu

procesno-právnych noriem o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) regulujúcich rozdelenie dôkazného

bremena v daňovom konaní. Len tak totiž bolo možné dospieť k jednoznačnému záveru

o tom, či krajský súd a najvyšší súd v predmetnej kauze posúdili otázku zákonnosti postupu

a rozhodnutí daňových orgánov v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 a 2

. Ústavný súd pritom aj vzhľadom na využitie ustanovenia

najvyšším súdom vychádzal zo vzájomnej spätosti rozsudku krajského súdu a rozsudku

najvyššieho súdu (), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov správca dane hodnotí dôkazy

podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov dokazovanie vykonáva správca

dane, ktorý vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov správca dane dbá, aby

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo

najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov ako dôkaz možno použiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede

na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,

protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné

záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje

skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný

uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný

správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť

povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Z uvedených ustanovení plynie záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je

založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu

dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá

akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Tento záver

potvrdzuje aj ustálená judikatúra (napríklad rozsudok najvyššieho súdu z 30. mája 2000

sp. zn. ).

Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a

povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový

subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním

predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť

(dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa

o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti

v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.

Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj

v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť

dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane

splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), a v takom

prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších

dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní

k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom,

čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady

vyhľadávacej a zásady prejednacej.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka vo vzťahu k dani z príjmov právnickej

osoby za zdaňovacie obdobie 2004 zjavne splnila obe uvedené základné povinnosti plynúce

z relevantných ustanovení zákona o správe daní a poplatkov. V priebehu následne

vykonávanej daňovej kontroly však daňový úrad ako správca dane preukázateľným

spôsobom spochybnil vierohodnosť a pravdivosť účtovných dokladov vedených

sťažovateľkou i písomne uzavretej zmluvy o sprostredkovaní, a to v otázke daňovej

uznateľnosti výdavku zaúčtovaného sťažovateľkou z titulu údajného vyplatenia odmeny

za sprostredkovanie kúpy pohľadávky. Ústavný súd tu poukazuje hlavne na zistenie

daňového úradu uvedené v dodatočnom platobnom výmere z 31. decembra 2007

o nedostatku finančných prostriedkov, ktorými sťažovateľka mohla v čase údajnej úhrady

časti odmeny za sprostredkovanie disponovať, ako aj na zistenia plynúce z konfrontácie

identifikačných údajov sprostredkovateľa v písomnom vyhotovení zmluvy

o sprostredkovaní a obsahu odpovedí na žiadosti správcu dane o medzinárodnú výmenu

informácií zaslané britskou daňovou správou.

Na základe daňovej kontroly tak došlo opätovne k presunu dôkazného bremena

týkajúceho sa daňovej uplatniteľnosti výdavku v podobe odmeny za sprostredkovanie

na sťažovateľku ako daňový subjekt. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou sťažovateľky

obsiahnutou v jej odvolaní proti rozsudku krajského súdu, podľa ktorej z dôkazov ňou

predložených správcovi dane (zmluva o sprostredkovaní č. 30204 z 10. júna 2003, účtovné

doklady) „vyplýva, že došlo k naplneniu predmetu zmluvy o sprostredkovaní uzatvorenej

dňa 10.06.2003 medzi W. L. ako sprostredkovateľom a žalobcom ako záujemcom“. Daňový

úrad ako správca dane totiž úspešne spochybnil dôkaznú hodnotu sťažovateľkiných

dôkazov, a tak bolo jej povinnosťou protidôkazmi preukázať uskutočnenie sprostredkovania

ako základnú podmienku daňovej uplatniteľnosti odmeny za sprostredkovanie ako

daňového výdavku podľa o dani z príjmov v znení

neskorších predpisov.

Ústavný súd nevidí rozpor medzi záverom daňového riaditeľstva o existencii

pochybností o uskutočnení sprostredkovania odkúpenia pohľadávky a záverom krajského

súdu a najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľka nepreukázala, „že jedine v dôsledku

činnosti sprostredkovateľa spoločnosti W. L. došlo k odkúpeniu pohľadávky voči

spoločnosti K., s.r.o.“. Tu je potrebné zdôrazniť, že pochybnosti správcu dane neboli

výrazom jeho svojvôle, pretože boli riadne preukázané zisteniami z daňovej kontroly. Inými

slovami, správcovi dane sa podarilo preukázateľne vyvrátiť dôkaznú hodnotu sťažovateľkou

predložených listinných dôkazov. Následne tak bolo jej úlohou pochybnosti vyvrátiť ďalším

preukazovaním uskutočnenia sprostredkovania. Nepostačoval odkaz na spochybnené

písomné listinné dôkazy predložené správcovi dane.

V tejto súvislosti nebolo možné akceptovať ani sťažovateľkinu argumentáciu, že

daňový úrad od nej požadoval predloženie dôkazov, ktoré nebolo prakticky možné

predložiť. Ústavný súd tu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu, podľa ktorého sťažovateľka ako daňový subjekt uskutočňujúci odkúpenie pohľadávky

na základe sprostredkovania „si musí byť vedomý, že na jej preukázanie je potrebné

v priebehu sprostredkovania zabezpečovať dôkazy tak, aby ju ... mohol daňovým orgánom

preukázať“. V tejto súvislosti ústavný súd berúc do úvahy obsah výzvy daňového úradu

z 27. júla 2007 zastáva názor, že požiadavky, aby sťažovateľka preukázala, kto je majiteľom

sprostredkovateľa, aby uviedla a preukázala, ako sa dozvedela o zmene adresy

sprostredkovateľa, prípadne aby preukázala, že sprostredkovateľ nevykonáva obchodnú

činnosť na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, nie sú nijako

objektívne nesplniteľné. Navyše, sťažovateľka môže svoje dôkaznú povinnosť úspešne

realizovať nielen predložením dôkazov na vykonanie správcovi dane, ale aj navrhnutím

obstarania a následného vykonania konkrétneho dôkazu.

Ústavný súd tak dospel k záveru o nedôvodnosti sťažnostných námietok

sťažovateľky, pretože tieto nepreukázali ústavne relevantnú súvislosť základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného ods. a 2 a odvolacieho rozsudku

najvyššieho súdu. Daňové orgány v sťažovateľkinej kauze totiž interpretovali ustanovenia

zákona o správe daní a poplatkov regulujúce rozdelenie dôkazného bremena v daňovom

konaní ústavne konformným spôsobom, a preto v konaní o sťažovateľkinej žalobe podľa

druhej hlavy piatej časti konajúce súdy svojimi rozsudkami poskytli jej základnému

právu na prieskum zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva ochranu v požadovanej

kvalite. Tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť ani k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu.

Ústavný súd z už uvedených dôvodov posúdil predmetnú sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009