Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 934 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (964)III. ÚS 401/09
PDF · 247.68 KB
No categories available
III. ÚS 401/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., Č., zastúpenej advokátkou
JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 23. apríla 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 40/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra
2009 faxom doručená sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., Č. (ďalej len „sťažovateľka“),
v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdne preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 23. apríla 2009 v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 40/2009. Sťažnosť bola ústavnému súdu doplnená predložením
originálu v písomnej forme 16. septembra 2009.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že po vykonaní opakovanej daňovej
kontroly Daňový úrad Košice V (ďalej len „daňový úrad“) dodatočným platobným
výmerom č. 709/230/43360/07/DMag z 31. decembra 2007 dorubil sťažovateľke rozdiel
dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2004 v sume 6 650 000 Sk.
Dôvodom bolo neunesenie dôkazného bremena sťažovateľkou vo veci preukázania
uskutočnenia sprostredkovania, ktoré malo viesť k vynaloženiu daňovo uznateľného
výdavku v sume 35 000 000 Sk ako odplaty za výsledok sprostredkovateľskej činnosti.
Na základe odvolania podaného sťažovateľom Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. I/223/7007-
35957/2008/999523-r z 18. apríla 2008 prvostupňové rozhodnutie daňového úradu
potvrdilo.
Sťažovateľka napadla rozhodnutie daňového riaditeľstva včas podanou žalobou
podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorou navrhovala rozhodnutie daňového
riaditeľstva zrušiť z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a), c) a e) OSP.
Podľa sťažovateľky ak by daňové riaditeľstvo dôsledne rešpektovalo zásadu voľného
hodnotenia dôkazov v daňovom konaní, muselo by dospieť k záveru, že „došlo naplneniu
predmetu zmluvy o sprostredkovaní uzatvorenej dňa 10.06.2003 medzi W. L. ako
sprostredkovateľom a žalobcom ako záujemcom, teda k sprostredkovaniu. Veď čo už môže
byť preukaznejším dôkazom o splnení záväzku sprostredkovateľa, keď sa dňa 24.01.2004
uzatvorí Zmluva o odkúpení (postúpení) pohľadávky voči spoločnosti K., s. r. o. (dlžník)
medzi postupcom (C.) a postupníkom (žalobca), za ktorú žalobca postupcovi zaplatí 1,-
USD a následne si žalobca ako veriteľ voči dlžníkovi uspokojí svoju pohľadávku výnosom
vo výške 42.000.000,- Sk (nadobudnutím jeho majetku).“.
Sťažovateľka v podanej žalobe namietala hodnotenie ďalších dôkazov (certifikát
o registrácii sprostredkovateľa), ako aj požiadavky v jej veci konajúcich daňových orgánov
na predkladanie dôkazov o tvrdeniach sťažovateľky (požiadavka na predloženie zápisov
z rokovaní so sprostredkovateľom, požiadavka na oznámenie mien a adries „bratislavských
právnikov“, ktorí pripravovali zmluvu o sprostredkovaní). K tomu sťažovateľka uviedla, že
„dôkazné bremeno na strane žalobcu je iba v rozsahu, čo mu zákon (§ 29 ods. 8 zák.
č. 511/1992 Zb.) resp. iný zákon (napr. zák. č. 431/2002 Z. z., zák. č. 595/2003 Z. z.) ukladá.
Nepochybne z vyššie cit. zákonných ustanovení nevyplýva žalobcovi žiadna zákonná
povinnosť osobitne viesť si zápisy z rokovaní, aby ich niekedy v budúcnosti mohol
predkladať napr. správcovi dane, ktorý má (v danom prípade neodôvodnené) pochybnosti.
Svoju zákonnú povinnosť (preukázať rozhodné skutočnosti pre určenie výšky dane) si
žalobca v celom rozsahu splnil, čo napokon ani žalovaný nespochybnil, keďže sa stotožnil aj
s výškou daňového nákladu. To, že žalovaný mal ‚pochybnosti‘ iba v dôsledku svojej
nesprávnej interpretácie listinných dôkazov a mylného dožiadania ešte neznamená, že by si
žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť.“.
Požiadavku vo veci konajúcich daňových orgánov na konkretizáciu osôb, ktoré
pri uzatváraní zmluvy o sprostredkovaní poskytovali právne služby, sťažovateľka
kritizovala tvrdením, že išlo o právnych zástupcov sprostredkovateľa viazaných podľa
predpisov o advokácii povinnosťou mlčanlivosti, a teda tieto osoby, aj v prípade ich
jednoznačnej identifikácie sťažovateľkou, by nemohli byť v predmetnom daňovom konaní
vypočúvané ako svedkovia.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 6 S 56/2008
z 15. januára 2009 sťažovateľkinu žalobu zamietol. S poukazom na ustálenú judikatúru
v správnom súdnictve dôvodil, že predloženie účtovných dokladov daňovníka „nezbavuje
správcu dane oprávnenia skúmať prvotnosť operácie, na základe ktorej bol účtovný doklad
vyhotovený, pričom sa do úvahy berie skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej na určenie, alebo vybratie dane ...“. V tejto súvislosti sa potom
krajský súd stotožnil so záverom daňového riaditeľstva o neunesení dôkazného bremena
sťažovateľkou, keďže táto nepreukázala, že „jedine v dôsledku činnosti sprostredkovateľa –
spoločnosti W. L. na základe zmluvy o sprostredkovaní č. 30204 zo dňa 10.6.2003 a nie
žiadnym iným spôsobom došlo k zaisteniu, dosiahnutiu a udržaní jeho príjmov za
kontrolované zdaňovacie obdobie. Z obsahu spisu správcu dane vyplýva aj to, že správca
dane poskytol žalobcovi dostatočný dôkazný priestor v priebehu celého konania a
adekvátne reagoval aj na tvrdenia žalobcu v priebehu daňovej kontroly. V tejto súvislosti
súd, rovnako ako žalovaný poukazuje na obsah zápisníc o ústnych pojednávaniach z
20.4.2006, 17.1.2007, 13.2.2007 a 22.6.2007, na ktorých konateľ žalobcu rozporuplným
a neurčitým spôsobom reagoval na otázky položené správcom dane, ktoré podľa názoru
súdu smerovali k objasneniu veci a boli v súlade s procesnými oprávneniami správcu dane
vyplývajúcimi z ustanovení § 2, § 29 zákona č. 511/1992 Z. z.“.
Krajský súd poukázal i na konkrétne otázky položené správcom dane na ústnom
pojednávaní 22. júna 2007, na ktoré sťažovateľka reagovala tak, že „teraz sa k tomu
nevyjadrí, lebo sa nevie vyjadriť. Svoje vyjadrenie doručí písomne do 8 dní správcovi dane.
Na následne predložené stanovisko žalobcu z 2.7.2007 reagoval správca dane výzvou
na predloženie dokladov z 27.7.2007, v ktorej vyzval žalobcu na predloženie konkrétnych
informácií a dôkazov preukazujúcich okolnosti uzatvorenia zmluvy o sprostredkovaní ...,
ako aj skutočností, ktoré tvrdil žalobca v závere daňového konania ohľadom zmeny adresy
spoločnosti W. L. Žalobca na uvedenú výzvu nereagoval.“.
Napokon krajský súd neakceptoval ani námietky týkajúce sa požiadaviek daňových
orgánov na konkretizáciu právnych zástupcov sprostredkovateľa. Uviedol, že „bolo by ...
vyslovene na týchto osobách a nie na žalobcovi, či by odmietli svedeckú výpoveď
pre okolnosti uvedené v § 7 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. alebo odmietli predložiť listiny
ako tretie osoby (§ 32 ods. 4 uvedeného zákona)“.
Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka odvolaním, ktoré zdôvodnila
nesprávnymi skutkovými zisteniami krajského súdu a nesprávnym právnym posúdením veci
krajským súdom. Podľa sťažovateľky „úlohou tak správcu dane, či žalovaného bolo ...
vychádzať z listinných dôkazov založených v administratívnom spise a tieto dôkazy
vyhodnotiť v súlade s ust. § 2 ods. 3 zákona, čím by nepochybne bola naplnená otázka
skúmania prvotnosti operácie, ako na to správne poukázal 1. stupňový súd.
Aký iný dôkaz opaku mal teda daňový subjekt predložiť ako dôkaz, že jedine len
na základe zmluvy o sprostredkovaní č. 30204 zo dňa 10.6.2003 došlo k zaisteniu,
dosiahnutiu a udržaniu jeho príjmov v kontrolovanom zdaňovacom období, keď toto je
napokon jednoznačne zrejmé zo samotného účtovníctva (§ 4 ods. 6 zák. č. 431/2002 Z.z.),
účtovnej osnovy a účtovného rozvrhu (§ 13 vyššie cit. zák.) a napokon aj zo samotnej
účtovnej závierky (§ 17 ods. 3 vyššie cit. zák.). Z týchto dôkazov (§ 29 ods. 4 zák.
č. 511/1992 Zb.), ktoré mal správca dane i žalovaný k dispozícii, vyplýva, že došlo
k naplneniu predmetu zmluvy o sprostredkovaní uzatvorenej dňa 10.06.2003 medzi W. L.
ako sprostredkovateľom a žalobcom ako záujemcom.“.
Sťažovateľka ďalej v odvolaní argumentovala, že aj keď sa správca dane dopytoval
na značné množstvo údajov, sťažovateľka ako daňový subjekt mu na tieto otázky „postupne
zodpovedal, pričom aj samotný správca dane viackrát nedokázal dostatočne konkretizovať
svoje otázky a obmedzil sa iba na výzvu citujúc ust. § 29 ods. 8 zákona“. K problému
identifikácie právnych zástupcov sprostredkovateľa sťažovateľka uviedla, že „títo advokáti,
keď im oznámil, že ich mieni navrhnúť vypočuť ako svedkov v daňovom konaní, konateľovi
žalobcu uviedli, že ‚svojho klienta už nezastupujú, vrátili mu všetky doklady (§ 32 ods. 4
zák. č. 511/1992 Zb., § 13 Advokátskeho poriadku), pričom neboli ním zbavení zákonom
uloženej povinnosti mlčanlivosti a v prípade ich predvolania ako svedkov využijú ust. § 7
ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb.‘, je na mieste položiť si otázku hospodárnosti a samotnej
účelnosti vykonania takéhoto úkonu a vychádzať už vyššie cit. zásady – čo najmenšieho
zaťažovania tretích osôb (§ 2 ods. 3 zákona) v spojení s už zhromaždenými dôkazmi
v administratívnom spise (§ 29 ods. 4 zákona).“.
Sťažovateľka odvolanie uzavrela konštatovaním, že „ak teda 1. stupňový súd
dôsledne nevychádzal z vyššie uvedených zásad daňového konania a aplikácie príslušných
ustanovení o dokazovaní v daňovom konaní pri preskúmavaní samotného konania, ktoré
predchádzalo vydaniu žalobou napadnutého rozhodnutia, došlo tým nepochybne
k porušeniu zákonom chránených záujmov žalobcu a k takej chybe konania a samotného
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (žalovaného), ktoré v dôsledku toho nemožno
považovať, že by bolo vydané v súlade so zákonom, sú teda splnené všetky zákonné
podmienky pre zmenu rozsudku 1. stupňa, tak, že sa zruší žalobou napadnuté rozhodnutie
a vec sa vráti na ďalšie konanie.“.
Najvyšší súd o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn.
3 Sžf 40/2009 z 23. apríla 2009 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.
Vzhľadom na to, že najvyšší súd nepovažoval za potrebné doplniť výrok ani odôvodnenie
rozsudku krajského súdu, vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil názor, že „ohľadne vecnej súvislosti medzi
sprostredkovaním a odkúpením pohľadávky má daňový subjekt dôkazné bremeno, ktoré
podľa obsahu administratívneho spisu neuniesol. Žalobca ako daňový subjekt uskutočňujúci
daňovú transakciu tohto typu si musí byť vedomý, že na jej preukázanie je potrebné
v priebehu sprostredkovania zabezpečovať dôkazy tak, aby o ju mohol daňovým orgánom
preukázať. Najvyšší súd sa stotožnil s vyhodnotením dôkaznej situácie uskutočneným súdom
prvého stupňa a v celom rozsahu naň odkazuje.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdila porušenie základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v nejasnosti rozhodnutí všeobecných súdov plynúcich
z rozporu medzi záverom daňového riaditeľstva, ktoré založilo svoje rozhodnutie na názore,
že sťažovateľka nevyvrátila „pochybnosti o sprostredkovaní odkúpenia pohľadávky voči
spoločnosti K., s. r. o. práve spoločnosťou W. L.“, a záverom konajúcich súdov, ktorý
„spočíva v konštatovaní, že sťažovateľka (žalobkyňa) nepreukázala, že jedine v dôsledku
činnosti sprostredkovateľa spoločnosti W. L. došlo k odkúpeniu pohľadávky voči
spoločnosti K., s.r.o. Súd v správnom súdnictve však nemôže nahrádzať právne úvahy a
skutkové závery správnych orgánov svojimi vlastnými, resp. pomáhať správnym orgánom
pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia.“.
Sťažovateľka tiež poukázala na podľa jej názoru účelový postup a závery daňového
úradu ako správcu dane v priebehu daňového konania, pretože „vytváral v protokole
o daňovej kontrole a najmä v dodatočnom platobnom výmere konštrukcie, ktoré nemali
oporu vo vykonanom dokazovaní a ktorými krajne účelovo dospel k záveru, pre ktorý sa
v priebehu daňovej kontroly snažil nájsť odôvodnenie. ... Postup správcu dane ... vyústil
do vydania dodatočného platobného výmeru, v ktorom správca dane dôkazy, ktoré
odporovali jeho vopred pripravenému záveru o neuznaní daňového výdavku
za sprostredkovanie a nielen napriek tomu, že ich mal k dispozícii, neuviedol.“.
Sťažovateľka konkretizovala svoje výhrady poukazom na výzvu daňového úradu
z 27. júla 2007, v ktorej uložil sťažovateľke „predkladať dôkazy o skutočnostiach, ktoré sa
netýkali sťažovateľky a sťažovateľka nemala ani praktickú možnosť dôkazy žiadané
daňovým úradom predložiť (napr. o tom, že spoločnosť W. Ltd. nevykonáva obchodnú
činnosť na území UK.“.
Podľa názoru sťažovateľky v predmetnom konaní preukázala skutočnosti majúce
vplyv na správne určenie dane. „Ako však už bol uvedené, pochybnosti správcu dane
nemôžu byť podkladom pre vydanie rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane, keďže takéto
rozhodnutie môže vychádzať len zo zistení správcu dane. V predmetnej veci však správca
dane k žiadnemu zisteniu nedospel. Správca dane dospel k pochybnostiam, ktorá sa stali
základom a jediným podkladom jeho rozhodnutia.“ Ak sťažovateľka predložila v daňovom
konaní písomné dôkazy preukazujúce uskutočnenie sprostredkovania, „potom správca dane
alebo v rámci svojej povinnosti podľa § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Z.z. v konaní mohol
vykonaným dokazovaním vyvrátiť hodnovernosť týchto dokladov, alebo v prípade, že tieto
dôkazy vykonané neboli, akceptovať preukázanie týchto výdavkov. Pochybnosti správcu
dane, ktoré v priebehu konania neboli odstránené a nahradené skutkovými zostaveniami
správcu dane, sú zásadným pochybením postupu správcu dane. V tejto súvislosti
sťažovateľka poukazuje na to, že nie je pravdivé tvrdenie obsiahnuté v rozhodnutí krajského
súdu, z ktorým sa najvyšší súd stotožnil, o pasivite sťažovateľky pri preukázaní skutočností
významných pre zistenie výšky dane. Sťažovateľka preukázala listinnými dôkazmi
oprávnenosť svojich nákladov, ak aj na (z časti iracionálne) výzvy správcu dane
nereagovala, nemožno u potrestať nezákonným rozhodnutím.“.
V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Právo sťažovateľky
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi
Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom zakotveného
v článku 46 ods. 2 Ústavy SR,
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 40/2009 zo dňa
23.4.2009, bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Sžf 40/2009 zo dňa 23.4.2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky.
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci
v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní
(II. ÚS 122/05), čo principiálne platí aj v prípade základného práva podľa čl. 46 ods. 2
ústavy uplatňovaného v podstate ako lex specialis vo veciach, o ktorých rozhodol orgán
verejnej správy.
Zásadná námietka sťažovateľky proti sťažnosťou napadnutému rozsudku najvyššieho
súdu sa vo svojej podstate zakladala na názore, že najvyšší súd ako súd odvolací v rámci
konania o sťažovateľkinom odvolaní neodstránil pochybenia, ktorých sa dopustil krajský
súd ako súd prvostupňový pri meritórnom prerokovaní sťažovateľkinej žaloby, pričom tieto
pochybenia mali vyplývať z nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom
v nadväznosti na právne posúdenie sťažovateľkinej veci daňovými orgánmi.
Z argumentácie obsiahnutej v predloženej sťažnosti vyplýva, že sporným je právne
posúdenie otázky rozdelenia dôkazného bremena v daňovom konaní vzhľadom na skutkové
okolnosti sťažovateľkinho prípadu. Nesprávne právne posúdenie potom malo viesť
i k nedostatočnému objasneniu skutkového stavu v predmetnej veci konajúcimi daňovými
orgánmi. Krajský súd ani najvyšší súd podľa sťažovateľky uvedené nedostatky v rámci
realizácie svojej prieskumnej právomoci nevzali do úvahy, čo malo viesť k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu i jej základného práva na prieskum zákonnosti
odvolacieho rozhodnutia daňového riaditeľstva.
Napriek tomu, že ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne napr.
I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06), charakter uvedenej námietky vyžaduje, aby
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral svoju pozornosť na aplikáciu
procesno-právnych noriem zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) regulujúcich rozdelenie dôkazného
bremena v daňovom konaní. Len tak totiž bolo možné dospieť k jednoznačnému záveru
o tom, či krajský súd a najvyšší súd v predmetnej kauze posúdili otázku zákonnosti postupu
a rozhodnutí daňových orgánov v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy. Ústavný súd pritom aj vzhľadom na využitie ustanovenia § 219 ods. 2 OSP
najvyšším súdom vychádzal zo vzájomnej spätosti rozsudku krajského súdu a rozsudku
najvyššieho súdu (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok.
Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov správca dane hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov dokazovanie vykonáva správca
dane, ktorý vedie daňové konanie.
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov správca dane dbá, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov ako dôkaz možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede
na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje
skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť
povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Z uvedených ustanovení plynie záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je
založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu
dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá
akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Tento záver
potvrdzuje aj ustálená judikatúra (napríklad rozsudok najvyššieho súdu z 30. mája 2000
sp. zn. 4 Sž 136/1999).
Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a
povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový
subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním
predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť
(dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z.
o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti
v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.
Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj
v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane
splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), a v takom
prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších
dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.
Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní
k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom,
čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady
vyhľadávacej a zásady prejednacej.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka vo vzťahu k dani z príjmov právnickej
osoby za zdaňovacie obdobie 2004 zjavne splnila obe uvedené základné povinnosti plynúce
z relevantných ustanovení zákona o správe daní a poplatkov. V priebehu následne
vykonávanej daňovej kontroly však daňový úrad ako správca dane preukázateľným
spôsobom spochybnil vierohodnosť a pravdivosť účtovných dokladov vedených
sťažovateľkou i písomne uzavretej zmluvy o sprostredkovaní, a to v otázke daňovej
uznateľnosti výdavku zaúčtovaného sťažovateľkou z titulu údajného vyplatenia odmeny
za sprostredkovanie kúpy pohľadávky. Ústavný súd tu poukazuje hlavne na zistenie
daňového úradu uvedené v dodatočnom platobnom výmere z 31. decembra 2007
o nedostatku finančných prostriedkov, ktorými sťažovateľka mohla v čase údajnej úhrady
časti odmeny za sprostredkovanie disponovať, ako aj na zistenia plynúce z konfrontácie
identifikačných údajov sprostredkovateľa v písomnom vyhotovení zmluvy
o sprostredkovaní a obsahu odpovedí na žiadosti správcu dane o medzinárodnú výmenu
informácií zaslané britskou daňovou správou.
Na základe daňovej kontroly tak došlo opätovne k presunu dôkazného bremena
týkajúceho sa daňovej uplatniteľnosti výdavku v podobe odmeny za sprostredkovanie
na sťažovateľku ako daňový subjekt. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou sťažovateľky
obsiahnutou v jej odvolaní proti rozsudku krajského súdu, podľa ktorej z dôkazov ňou
predložených správcovi dane (zmluva o sprostredkovaní č. 30204 z 10. júna 2003, účtovné
doklady) „vyplýva, že došlo k naplneniu predmetu zmluvy o sprostredkovaní uzatvorenej
dňa 10.06.2003 medzi W. L. ako sprostredkovateľom a žalobcom ako záujemcom“. Daňový
úrad ako správca dane totiž úspešne spochybnil dôkaznú hodnotu sťažovateľkiných
dôkazov, a tak bolo jej povinnosťou protidôkazmi preukázať uskutočnenie sprostredkovania
ako základnú podmienku daňovej uplatniteľnosti odmeny za sprostredkovanie ako
daňového výdavku podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov.
Ústavný súd nevidí rozpor medzi záverom daňového riaditeľstva o existencii
pochybností o uskutočnení sprostredkovania odkúpenia pohľadávky a záverom krajského
súdu a najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľka nepreukázala, „že jedine v dôsledku
činnosti sprostredkovateľa spoločnosti W. L. došlo k odkúpeniu pohľadávky voči
spoločnosti K., s.r.o.“. Tu je potrebné zdôrazniť, že pochybnosti správcu dane neboli
výrazom jeho svojvôle, pretože boli riadne preukázané zisteniami z daňovej kontroly. Inými
slovami, správcovi dane sa podarilo preukázateľne vyvrátiť dôkaznú hodnotu sťažovateľkou
predložených listinných dôkazov. Následne tak bolo jej úlohou pochybnosti vyvrátiť ďalším
preukazovaním uskutočnenia sprostredkovania. Nepostačoval odkaz na spochybnené
písomné listinné dôkazy predložené správcovi dane.
V tejto súvislosti nebolo možné akceptovať ani sťažovateľkinu argumentáciu, že
daňový úrad od nej požadoval predloženie dôkazov, ktoré nebolo prakticky možné
predložiť. Ústavný súd tu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu, podľa ktorého sťažovateľka ako daňový subjekt uskutočňujúci odkúpenie pohľadávky
na základe sprostredkovania „si musí byť vedomý, že na jej preukázanie je potrebné
v priebehu sprostredkovania zabezpečovať dôkazy tak, aby ju ... mohol daňovým orgánom
preukázať“. V tejto súvislosti ústavný súd berúc do úvahy obsah výzvy daňového úradu
z 27. júla 2007 zastáva názor, že požiadavky, aby sťažovateľka preukázala, kto je majiteľom
sprostredkovateľa, aby uviedla a preukázala, ako sa dozvedela o zmene adresy
sprostredkovateľa, prípadne aby preukázala, že sprostredkovateľ nevykonáva obchodnú
činnosť na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, nie sú nijako
objektívne nesplniteľné. Navyše, sťažovateľka môže svoje dôkaznú povinnosť úspešne
realizovať nielen predložením dôkazov na vykonanie správcovi dane, ale aj navrhnutím
obstarania a následného vykonania konkrétneho dôkazu.
Ústavný súd tak dospel k záveru o nedôvodnosti sťažnostných námietok
sťažovateľky, pretože tieto nepreukázali ústavne relevantnú súvislosť základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. a 2 ústavy a odvolacieho rozsudku
najvyššieho súdu. Daňové orgány v sťažovateľkinej kauze totiž interpretovali ustanovenia
zákona o správe daní a poplatkov regulujúce rozdelenie dôkazného bremena v daňovom
konaní ústavne konformným spôsobom, a preto v konaní o sťažovateľkinej žalobe podľa
druhej hlavy piatej časti OSP konajúce súdy svojimi rozsudkami poskytli jej základnému
právu na prieskum zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva ochranu v požadovanej
kvalite. Tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť ani k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu.
Ústavný súd z už uvedených dôvodov posúdil predmetnú sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2009