Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Sfk-108-2022.pdf
PDF · 135.41 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sfk/108/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej, zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu: Martin Kováč, s miestom podnikania Uhlisko 371, 976 75 Jasenie, IČO: 34 723 706, právne zastúpený: URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100567261/2021 zo dňa 12.04.2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 76S/45/2021-60 zo dňa 06.04.2022 takto
r o z h o d o l :
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 76S/45/2021-60 zo dňa 06.04.2022 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 100567261/2021 zo dňa 12.04.2021 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania ako aj konania pred správnym súdom.
o d ô v o d n e n i e :
I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj ako „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z príjmu za zdaňovacie obdobie roku 2013. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č. 102464869/2016 zo dňa 01.02.2016 (ďalej aj ako „Protokol“).
2. V priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správca dane zistil, že žalobca si počas roka 2013 zaúčtoval do daňových výdavkov ovplyvňujúcich základ dane výdavky na základe úhrad faktúr vystavených spoločnosťou VIBET K+L, s.r.o., Kuzmányho 2, Banská Bystrica, IČO: 36 825 298 (ďalej aj ako „VIBET K+L“), predmetom ktorých bola dodávka motorovej nafty.
3. Správca dane vykonal úkony za účelom preverenia obchodných vzťahov so spoločnosťou VIBET K+L. Využil na to aj nahliadnutie do spisov týkajúcich sa daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty u žalobcu za obdobie január až august 2013 a október 2013. Zistil, že prostredníctvom MVI boli získané informácie od Pavla Šlesingera, ktorý bol vedený na príslušnom úrade práce Českej republiky ako uchádzač o zamestnanie, bez trvalého bydliska, poberateľ sociálneho príspevku, stravujúci sa v azylovom dome v Olomouci. Tento uviedol, že si je vedomý svojho zapojenia do spoločnosti VIBET K+L. Konateľom (podľa zápisu v obchodnom registri od 25.04.2013 do 17.06.2015) sa stal tak, že reagoval na ponuku v inzeráte. Podľa jeho vedomostí spoločnosť so žalobcom nikdy neobchodovala. On sám žiadne faktúry nepodpisoval, o činnosti spoločnosti ani o tom, či mala zamestnancov alebo nejaký majetok, nič nevedel.
Účtovníctvom spoločnosti nedisponoval. O skutočnom vedení spoločnosti rozhodoval stále pán Milan zo Slovenska, ktorému Pavol Šlesinger dal plnú moc a s ktorým sa potom ešte niekoľkokrát osobne stretol a niečo mu podpisoval.
4. Správca dane dopytoval bývalých konateľov spoločnosti VIBET K+L - Ing. Milana Libiaka a Pavla Klekseňa. Na predvolanie reagoval iba Ing. Milan Libiak, aj to len písomne, kedy správcovi dane oznámil, že na základe Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 01.03.2013 previedol spoločnosť VIBET K+L na Pavla Šlesingera, ktorému odovzdal aj všetky účtovné doklady, ktoré z tohto dôvodu nevie predložiť.
5. Po oboznámení s výsledkami šetrení správcu dane žalobca na ústnom pojednávaní uviedol, že žiadneho z konateľov spoločnosti VIBET K+L nepozná. Nevie, kde má spoločnosť sídlo, nikdy tam nebol. Pokiaľ ide o obchodovanie s touto spoločnosťou, jednal vždy len s pánom, ktorý sa mu predstavil ako Fero. Bol to Fero, ktorý ho sám oslovil a ponúkol mu dodávky motorovej nafty. Spolupráca trvala od apríla do októbra 2013, kedy došlo k jej ukončeniu na podnet žalobcu, a to z dôvodu nespokojnosti s kvalitou dodávanej nafty. Naftu na prevádzku žalobcu dovážal na základe telefonického dohovoru Fero na vozidle so slovenským evidenčným číslom. S naftou Fero vždy doručil aj príslušnú faktúru a dodací list. Prepravu zabezpečovala spoločnosť VIBET K+L. Pôvod nafty nebol žalobcovi známy. Za dodávky nafty žalobca vždy riadne zaplatil na účet označený na faktúre. Išlo zakaždým o ten istý účet.
6. Vo vyjadrení k Protokolu označil žalobca správcom dane vykonané dokazovanie za nedostatočné na riadne zistenie skutkového stavu veci. Požiadal o opätovný výsluch štatutárov dodávateľa, keďže výsluch bol u Pavla Šlesingera vykonaný len formálne bez účasti žalobcu, resp. jeho zástupcu. Za dôležité tiež považoval zistiť, komu patril účet v banke, na ktorý žalobca posielal peňažné prostriedky za dodávaný tovar a ktoré osoby z tohto účtu tieto peniaze vyberali. Pred každou dodávkou žalobca telefonicky komunikoval ohľadne dodávky s vodičmi cisterien. Správcovi dane poskytol 2 telefónne čísla za účelom preverenia totožnosti vodičov, ktorí by následne mohli potvrdiť dodávky nafty od spoločnosti VIBET K +L. Vozidlá, ktoré žalobcovi dovážali motorovú naftu, na noc často parkovali v areáli iného dopravcu - Antona Putiša zo Žiaru nad Hronom, ktorý tiež odoberal pohonné látky od toho istého dodávateľa ako žalobca, preto ho žalobca navrhol vypočuť ako svedka na podporu obsahu svojich tvrdení.
7. Žalobca ďalej vo vyjadrení k Protokolu poukázal na to, že spoločnosť VIBET K+L podľa údajov zverejnených na finstat.sk v roku 2013 podnikala v odvetví 46710 Veľkoobchod s pevnými, kvapalnými a plynnými palivami a súvisiacimi produktmi, pričom tržby z predaja v uvedenom roku boli vo výške 5 952 687 eur. Išlo teda o reálnu, čulo obchodujúcu spoločnosť, ktorá navyše v roku 2013 skončila v zisku. Právny vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou VIBET K+L sa ničím nelíšil od právnych vzťahov žalobcu s inými dodávateľmi. Záverom svojho vyjadrenia k Protokolu poukázal žalobca na fakt, že správca dane v inom konaní, týkajúcom sa obchodných vzťahov medzi žalobcom a spoločnosťou VIBET K+L, skonštatoval, že daňová povinnosť nevznikla subjektu VIBET K+L, ale namiesto neho vznikla inému neznámemu subjektu. Potom je zrejmé, že správca dane zistil skutočné dodanie motorovej nafty, avšak dokazovanie ohľadne konkrétneho dodávateľského subjektu už absentuje.
8. Správca dane rozhodnutím č. 102004749/2020 zo dňa 17.12.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) rozdiel dane v sume 132 279,82 eur na dani z príjmov fyzickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) za zdaňovacie obdobie roku 2013. Správca dane uzavrel, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období do výdavkov na vynaloženie, zabezpečenie a udržanie príjmov neoprávnene zaúčtoval výdavky v sume 508 041,68 eur (bez DPH) na základe faktúr vystavených spoločnosťou VIBET K+L a postupoval v rozpore s § 2 písm. i), § 17 ods. 1 písm. a), § 17 ods. 2 písm. a), § 19 ods. 2 a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Ďalej správca dane uzavrel, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období v peňažnom denníku pod poradovým číslom 1079, pokladničným dokladom V/171 (ostatné výdavky uhradené v hotovosti) zaúčtoval do daňových výdavkov ovplyvňujúcich základ dane sumu 21 630,- eur bez DPH a pri tomto výdavku nevedel preukázať jeho vynaloženie, preto správca dane dospel k záveru, že žalobca si výdavok neoprávnene zaúčtoval v rozpore s § 2 písm. i), § 17 ods. 1 písm. a), § 17 ods. 2 písm. a), § 19 ods. 2 a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov.
9. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Správca dane podľa neho rozhodol bez toho, aby riadne uniesol svoje dôkazné bremeno, nakoľko nevykonal dôkladné dokazovanie, ktoré žalobca navrhoval vo vyjadrení k Protokolu. Tieto dôkazné návrhy žalobca znovu zosumarizoval do odvolania.
10. Žalovaný rozhodnutím č. 100567261/2021 zo dňa 12.04.2021 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa so závermi správcu dane. Konštatoval, že správca dane viedol dokazovanie v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku, postupoval aj podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku a tiež v súlade s § 3 ods. 1 a § 3 ods. 2 a 3 daňového poriadku. Nebolo preukázané, kto vecné plnenie z predložených faktúr deklarujúcich dodanie motorovej nafty uskutočnil a tým nebolo preukázané, že výdavky na nákup motorovej nafty boli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Žalobca teda neoprávnene zahrnul do daňových výdavkov výdavky na nákup motorovej nafty, pri ktorých bola ako dodávateľ uvedená spoločnosť VIBET K+L a taktiež aj výdavok vo výške 21 630,- eur, ktorého vynaloženie ničím nepreukázal.
II. Konanie pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
11. Žalobca do správnej žaloby preniesol podstatu svojej argumentácie z administratívneho konania. Namietol skutočnosť, že správca dane použil na účely dokazovania aj výsledky konaní vo veciach daňovej kontroly na DPH, pričom poukázal na rozdiely medzi DPH a daňou z príjmu. Daňové orgány neskúmali závislosť výdavkov na priznanom príjme, pretože bez vynaloženia nákladov by žiadny príjem nebol. Ak teda správca dane neuznal náklad (výdavky), podobne by sa mal postaviť aj k príjmovej časti. Kamióny žalobcu nejazdia na vzduch, výdavky boli oprávnene vynaložené a boli dokladované: a) faktúrami, b) bezhotovostnými prevodmi finančných prostriedkov, c) listami o prečerpaní pohonných hmôt (exaktné množstvo pri danej teplote a čase), d) rozpisom jázd vozidiel žalobcu. Správca dane nevykonal žiadne dokazovanie a stroho prevzal závery z rozhodnutí týkajúcich sa DPH, pričom žalobca všetky doklady, ktoré podľa platnej právnej úpravy mať mohol, resp. mať mal, správcovi dane predložil.
12. Žalobca ďalej namietal, že interné záležitosti spoločnosti VIBET K+L nie sú vecou žalobcu a pokiaľ správca dane zistil rôzne skutočnosti, ku ktorým sa žalobca nemal ako dostať, tak ide o informácie, ktorých získavanie je vecou správcu dane a pre žalobcu majú len povahu faktu bez možnosti ich ovplyvnenia. Žalobca dôvodil, že je sankcionovaný za to, že štát si nedostatočne splnil povinnosti vo vzťahu k dodávateľovi VIBET K+L, keď tejto spoločnosti umožnil fungovať, nedal ju na zoznam rizikových subjektov a nevykonal u nej ani daňovú kontrolu. Dokazovanie bolo vykonávané tendenčne s cieľom vybrať finančné prostriedky riadne fungujúceho podnikateľského subjektu - žalobcu.
13. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 664/04, v zmysle ktorého ak daňový subjekt jednoznačne preukáže, že deklarovaný výdavok skutočne nastal, aj keď za iných okolností, ako je uvádzané v daňovom doklade, je možné v súlade so zásadou materiálnej pravdy ho uznať za daňový výdavok. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. I. ÚS 241/07 zo dňa 18.09.2008) má výdavok jednoznačne vecný charakter, keď základným zákonným predpokladom uznania daňového výdavku je, aby bol vynaložený za účelom dosiahnutia, zabezpečenia alebo udržania príjmov, ktoré budú predmetom zdanenia.
14. Podľa žalobcu daňové orgány zaťažili daňové konanie vadou spočívajúcou v nedostatočne zistenom skutkovom stave, a to tým, že nepreukázali a v rozhodnutiach riadne neodôvodnili svoje tvrdenia o tom, že v prípade dodávateľskej spoločnosti nedošlo k zdaniteľnému plneniu. Daňové orgány nevyvrátili to, že tovar bol dodaný. Faktúry za tento tovar boli uhradené, a teda k zdaniteľnému plneniu došlo.
15. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 76S/45/2021-60 zo dňa 06.04.2022 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu zamietol. K námietke využívania informácií správcom dane z iných spisov týkajúcich sa žalobcu uviedol, že išlo o rovnaké skutkové okolnosti deklarovaného dodania tovaru - motorovej nafty od deklarovaného dodávateľa VIBET K+L, ktorý vystavil faktúry, na základe ktorých si žalobca uplatňoval nárok na odpočítanie DPH a ktorými zároveň dokladoval vynaloženie daňových výdavkov pre účely dane z príjmov. Preto bol logický postup správcu dane, že nahliadol do administratívnych spisov týkajúcich sa daňovej kontroly vykonávanej na DPH a následných vyrubovacích konaní a z týchto zabezpečil dôkazy do daňovej kontroly vo veci dane z príjmov. Takýto postup zodpovedá zásade hospodárnosti a efektívnosti konania. Daňové orgány neprebrali „mechanicky“ závery rozhodnutí týkajúcich sa DPH. V preskúmavaných rozhodnutiach uviedli, ktoré skutočnosti boli preukázané a posúdili žalobcom uplatnený nárok a tým aj zistené súvisiace skutočnosti v zmysle zodpovedajúcej právnej úpravy zákona o dani z príjmov a v ňom stanovených podmienok.
16. Správny súd na podporu svojej argumentácie poukázal na závery rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/60/2015 zo dňa 28.02.2017, sp. zn. 2Sžf/74/2016 zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 8Sžf/56/2016 zo dňa 22.11.2018. V zmysle nich vyhodnotil ako správne závery daňových orgánov, že žalobca nesplnil podmienky pre uznanie daňových výdavkov, pretože nepreukázal dodanie motorovej nafty deklarovaným dodávateľom, čím porušil podmienky zákona o dani z príjmov. Uvedený záver bol podporený zisteniami správcu dane: Konateľ deklarovaného dodávateľa nevedel nič o spolupráci so žalobcom, žalobca nepoznal ani bývalých konateľov deklarovaného dodávateľa a ani netvrdil, že by dodanie motorovej nafty dojednal s týmto bývalými konateľmi deklarovaného dodávateľa. Žalobca o svojom dodávateľovi nemal žiadne konkrétne informácie - komunikoval s osobou menom „Fero“, ktorý ho oslovil na spoluprácu, ktorý mal priniesť podľa výpovede žalobcu podpísané faktúry a dodacie listy. Žalobca nevedel, aké konkrétne motorové vozidlá mu naftu priviezli, len opisne uviedol, že malo ísť o tyrkysovo zelené vozidlo značky SCANIA a biely ťahač značky Mercedes, pravdepodobne so seneckým a levickým evidenčným číslom. Nevedel, komu autá patrili, kto bol aktuálnym konateľom spoločnosti VIBET K+L, na základe čoho osoba, s ktorou komunikoval, za túto spoločnosť konala, aký bol pôvod motorovej nafty. Navyše na niektorých dodacích listoch je uvedené, že bol dodaný „gasolaj“ a nie motorová nafta. Žalobca podľa výpovede nepoznal konateľa deklarovaného dodávateľa a nič si nezisťoval o svojom dodávateľovi, napriek tomu, že išlo o dodanie nie zanedbateľného množstva tovaru. Žalobca netvrdil, že by vedel o tom, kto je štatutárnym orgánom, nepoznal Pavla Šlesingera, ani Pavla Kleskeňa alebo Ing. Milana Libiaka. Osobu, s ktorou žalobca komunikoval za deklarovaného dodávateľa, nevedel dostatočne identifikovať (len krstným menom „Fero“) a táto osoba bola jedinou, ktorá mala byť účastná pri dojednávaní a pri reálnom dodaní tovaru počas celého obdobia vzájomnej spolupráce. Správny súd pripomenul, že rozhodnutia o vyrubení rozdielu DPH, týkajúce sa jednotlivých zdaňovacích období roka 2013, ktoré vychádzali z rovnakých skutkových okolností, boli predmetom prieskumu správnym súdom a správny súd dospel k záveru, že dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom nebolo preukázané, pričom tento záver bol odobrený aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rámci odvolacieho konania. V tejto daňovej kontrole a vyrubovacom konaní, týkajúcich sa dani z príjmov, neboli o reálnom dodaní tovaru produkované žalobcom iné dôkazy, ktoré by preukazovali skutkové okolnosti deklarovaných obchodov inak ako v daňovej kontrole a vo vyrubovacích konaniach týkajúcich sa DPH. Je podľa správneho súdu pravdou, že žalobca navrhoval vykonanie ďalších dôkazov, avšak nešlo o také dôkazy, ktorými by mohlo byť preukázané reálne dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom.
17. Podľa správneho súdu obstoja aj závery daňových orgánov, ktoré zaujali k žalobcom navrhovaným dôkazom. Preverovanie/zisťovanie, kto bol majiteľom účtu, na ktorý žalobca uhrádzal kúpnu cenu za motorovú naftu, kto disponoval s účtom, kto a na aký účel uskutočňoval výber finančných prostriedkov z účtu, nebolo potrebné realizovať, pretože tieto skutočnosti nemajú výpovednú hodnotu vo vzťahu k preukázaniu, či motorová nafta ne/bola dodaná žalobcovi spoločnosťou VIBET K+L. Navyše konateľ spoločnosti VIBET K+L Pavol Šlesinger potvrdil, že spoločnosť mala účet a že splnomocnil na dispozíciu s účtom inú osobu. Nebolo spochybnené, že by účet, na ktorý žalobca realizoval úhrady, nepatril spoločnosti VIBET K+L. Úhrada kúpnej ceny za tovar sama o sebe nemá výpovednú hodnotu o dodaní tovaru deklarovaným dodávateľom. Skutočnosť, že kúpna cena je uhradená na účet deklarovaného dodávateľa, je pri vyhodnocovaní splnenia podmienok stanovených pre uplatňovanie daňových nárokov taktiež posudzovaná jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s inými zisteniami.
18. Taktiež podľa správneho súdu obstojí argumentácia ohľadne nevykonania výsluchu Antona Putiša. Zo zistení správcu dane nevyplýva, že by táto osoba bola priamo zainteresovaná na dodaní tovaru žalobcovi. Výsluchom tohto svedka by neboli preukázané skutočnosti týkajúce sa reálneho dodania motorovej nafty žalobcovi od deklarovaného dodávateľa, pretože nebolo preukázané, a žalobca ani nenavrhol v tomto smere dôkazy, že práve tými vozidlami, ktoré parkovali v areáli Antona Putiša, bola motorová nafta dodávaná žalobcovi. Nebolo povinnosťou daňových orgánov vykonávať dokazovanie dovtedy, kým by bolo zistené, ako sa reálne uskutočnilo dodanie motorovej nafty a za žalobcu vyhľadávať dôkazy.
19. Námietky o nedostatočne zistenom skutkovom stave neobstoja. Žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno, ktoré neuniesol. Povinnosťou daňových orgánov nebolo zisťovať okolnosti reálneho dodania motorovej nafty, ale len verifikovať tvrdenia žalobcu. Ak aj navrhol vykonanie dôkazov na unesenie svojho dôkazného bremena, nebolo povinnosťou daňových orgánov všetky navrhnuté dôkazy vykonať, ak odmietnutie vykonať niektoré dôkazy riadne zdôvodnili, čo sa aj stalo a správny súd ich závery vyhodnotil ako logické a správne.
III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia k nej
20. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, ktorá je z veľkej časti rekapituláciou jeho doterajšej argumentácie. Zdôraznil, že nikdy nebola spochybnená existencia dodávaného tovaru - motorovej nafty, ktorá slúžila ako pohonná látka pre kamióny žalobcu, prostredníctvom ktorých podnikal. V tejto súvislosti mal správca dane prihliadať na tzv. esenciálne náklady, logicky tvoriace minimálny finančný výdavok, ktorý sťažovateľ musel nevyhnutne vynaložiť na svoje podnikanie, pretože bez pravidelného nákupu motorovej nafty by nemohol v odvetví kamiónovej dopravy podnikať. Rozsah jeho podnikateľskej činnosti a príjmy z nej plynúce pritom neboli vôbec spochybnené.
21. Sťažovateľ poukázal na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2020 z 18.05.2021 a tam na názor senátu 8S, podľa ktorého daňový subjekt nezodpovedá za porušenie povinností svojho dodávateľa, ibaže sa vedome zúčastňuje podvodného konania v snahe získať daňovú výhodu. Podobné závery - o absencii zodpovednosti daňového subjektu za prípadné protiprávne konanie dodávateľa - vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/51/2017 zo dňa 22.10.2018. Rozpor záverov správneho súdu s týmito rozhodnutiami zakladá podľa sťažovateľa sťažnostný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP.
22. Sťažovateľ zopakoval, že vynaloženie výdavkov na nákup motorovej nafty od dodávateľa VIBET K+L je preukázané faktúrami, dodacími listami, bezhotovostnými prevodmi, listami o prečerpaní pohonných látok do nádrže sťažovateľa a rozpisom jázd jeho vozidiel. Sťažovateľ nemôže niesť zodpovednosť za vnútorné procesy u dodávateľa, prevody obchodného podielu, zmeny konateľov, prípadne nemožnosť preveriť účtovníctvo. Ak mal správca dane nejaké pochybnosti, mal ich odstrániť ďalším dokazovaním, ktoré jednak navrhoval sťažovateľ (napr. opätovné vypočutie štatutárov dodávateľa, resp. ich vypočutie namiesto uspokojenia sa s písomnými podaniami, preverenie majiteľa účtu označeného na dodávateľských faktúrach, zistenie totožnosti osôb, ktoré z neho vyberali finančné prostriedky, vypočutie svedka Antona Putiša, stotožnenie majiteľov telefónnych čísiel vodičov kamiónov, ktorí za spoločnosť VIBET K+L dovážali na prevádzku sťažovateľa motorovú naftu) a ktoré tiež vyplývalo z informácií, ktoré už správca dane mal k dispozícii a ktoré nevedel zabezpečiť sťažovateľ. Nevykonaním riadneho dokazovania zaťažili daňové orgány daňové konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Ak tento nedostatok správny súd aproboval, zaťažil napadnutý rozsudok vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. Kasačnú argumentáciu sťažovateľ finalizoval názorom, že iba spochybnenie osoby dodávateľa nie je postačujúce pre záver o neuznaní vynaložených nákladov ako daňových výdavkov pre účely zákona o dani z príjmov.
23. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti písomne nevyjadril.
IV. Konanie na kasačnom súde
24. Vec bola Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) predložená na rozhodnutie o kasačnej sťažnosti dňa 31.10.2022 a náhodným výberom pridelená do senátu 5S, v ňom sudkyni spravodajkyni JUDr. Anite Filovej, pod sp. zn. 5Sfk/108/2022. Na základe opatrenia č. 6 k rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu na rok 2023 bola vec prerozdelená do senátu č. 8S a pridelená sudcovi spravodajcovi JUDr. Rastislavovi Dlugošovi, PhD.
25. Najvyšší správny súd uznesením sp. zn. 5Sfk/108/2022 zo dňa 11.12.2024 kasačné konanie prerušil do rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19SVs/10/2024, majúc za to, že pred veľkým senátom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie o kasačnej sťažnosti. Je ňou otázka preukazovania postavenia, resp. identity dodávateľa plnenia pri zisťovaní oprávnenosti vynaloženia daňového výdavku v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.
26. Najvyšší správny súd uznesením sp. zn. 5Sfk/108/2022 zo dňa 08.09.2026 rozhodol o pokračovaní v kasačnom konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 76S/45/2021-60 zo dňa 06.04.2022. Reagoval tak na skutočnosť, že veľký senát Najvyššieho správneho súdu rozhodol o spornej otázke uznesením sp. zn. 19SVs/10/2024 zo dňa 19.03.2026, právoplatným dňa 28.04.2026.
V. Právne posúdenie veci kasačným súdom
27. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
28. Kasačný súd bol v predmetnej veci vyzvaný posúdiť, či sťažovateľ preukázal splnenie podmienok uplatneného práva na daňové výdavky (tu predovšetkým v spojitosti s otázkou preukazovania identity dodávateľa motorovej nafty). Súvisiacou otázkou bolo posúdenie ne/dostatočnosti dokazovania vykonaného správcom dane ako aj dôvodnosti odmietnutia doplnenia dokazovania dôkaznými návrhmi sťažovateľa.
29. V súvislosti s nastolenými spornými otázkami dáva kasačný súd do pozornosti, že na proces daňovej kontroly, určovania a vyrubovania daňových povinností sa vzťahuje všeobecný daňový procesný predpis
- daňový poriadok, pokiaľ zákon o dani z príjmov neupravuje inak (§ 1 ods. 1 a 2 daňového poriadku). Keďže procesný režim a postup príslušných orgánov v rôznych daňových otázkach sú spoločné, možno v tomto rozsahu uplatňovať spoločné procesné daňové zásady a judikatórne závery týkajúce sa procesného postupu podľa daňového poriadku, pokiaľ osobitný predpis (zákon o dani z príjmov) neupravuje inak.
30. Najvyšší správny súd už skôr (porovnaj napr. rozsudok sp. zn. 8Sfk/21/2025 zo dňa 26.05.2026) vyslovil, že aj v daňovom konaní týkajúcom sa dane z príjmov platí, že dôkazné bremeno na preukázaní zákonných podmienok daňových oprávnení na úseku dane z príjmov (vrátane uplatnených daňových výdavkov) prioritne ťaží daňový subjekt (§ 24 ods. 1 daňového poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), ale predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže mu byť priznané daňové oprávnenie (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).
31. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009). Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy. Ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 daňového poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017, publikované v ZNaUÚS pod č. 71/2017).
32. Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je ale akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení zákonných podmienok pre priznanie daňového oprávnenia (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019). Hoci je to práve správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, pričom je povinný prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku).
33. Hoci z procesného hľadiska sa pri dokazovaní postupuje pri jednotlivých daniach rovnako, z materiálneho hľadiska je potrebné jednotlivé typy daní odlišovať. Kasačný súd v tomto smere preto dáva do pozornosti, že podmienky pre uplatnenie daňového výdavku (nákladu) v oblasti dane z príjmu (§ 2 písm. i) a § 21 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov) a podmienky pre uplatnenie práva na odpočet dane v oblasti dane z pridanej hodnoty (§ 49 ods. 1, ods. 2 a nasl. zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon o DPH“) nie sú identické, ale naopak, sú odlišné.
34. Vychádzajúc z § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov možno v súlade ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu konštatovať, že základnými zákonnými podmienkami pre uznanie daňového výdavku sú (i) vecnosť, (ii) preukázateľnosť vynaloženia a (iii) zaúčtovanie, resp. zaevidovanie (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/27/2023 z 27. júna 2024).
35. Pri podmienke vecnosti je potrebné skúmať, či sú uplatňované výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie príjmov, resp. od 1. januára 2016 zdaniteľných príjmov, t. j. či je tu priama väzba medzi výdavkom a podnikateľskou činnosťou daňovníka, ktorý si jeho uznanie ako daňového výdavku uplatňuje. Pri podmienke preukázateľnosti vynaloženia je potrebné skúmať, či daňovník preukázal (listinne a v prípade vznesených dôvodných pochybností aj inými dôkazmi) vynaloženie/ vznik daňových výdavkov, resp. či takýto výdavok skutočne vznikol a nejde len o fikciu (nestačí pritom len realizácia platby). Účtovné doklady, spĺňajúce kritériá podľa osobitného predpisu, musia jednoznačne preukazovať prijatie tovaru alebo služby, a súčasne je potrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu tovarov alebo služieb označených v účtovnom doklade reálne došlo. Pri podmienke zaúčtovania (zaevidovania) je potrebné skúmať, či bol výdavok zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka, resp. zaevidovaný v daňovej evidencii, ak ide o daňovníka - fyzickú osobu, ktorá nie je účtovnou jednotkou (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/29/2022 z 30. júla 2024).
36. Kasačný súd v súvislosti s vyššie uvedenými podmienkami pre uznanie daňových výdavkov (nákladov) dáva do pozornosti, že dôkazné bremeno daňovníka sa viaže práve a len k preukázaniu týchto podmienok. Rovnako aj vznášanie pochybností správcom dane musí byť smerované k spochybneniu splnenia predmetných podmienok, ktoré majú objektívny charakter - nie sú viazané na dobrú vieru daňovníka ani na jeho obozretnosť. Podmienky uplatnenia daňového výdavku buď objektívne sú alebo nie sú dané.
37. Z hľadiska podmienok vecnosti a preukázateľnosti daňového výdavku (nákladu) kasačný súd konštatuje, že tieto, ako vyplýva už z § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, sa pri výdavkoch voči obchodným partnerom týkajú vzťahu medzi dodávateľom - daňovníkom - odberateľom. Vo vzťahu práve k týmto skutočnostiam ťaží dôkazné bremeno aj daňovníka. Rozhodovacia činnosť kasačného súdu sa tiež ustálila na názore, že zákonnou podmienkou pre uplatnenie daňového výdavku v oblasti dane z príjmu nie je postavenie dodávateľa tovaru/služby ako platiteľa DPH (uznesenie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs/10/2024 zo dňa 19. marca 2026, bod 42). Esenciálnym zákonným predpokladom uznania určitého nákladu ako daňového výdavku je účel, teda aby výdavok bol daňovníkom (podnikateľským subjektom) vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie príjmov, ktoré sa následne stávajú predmetom zdanenia. Uvedená podmienka pri existencii a zaúčtovaní výdavku sa teda primárne viaže k účelu výdavku, pričom v uvedenom kontexte len spochybnenie subjektu dodávateľa, ktorý je uvedený na účtovnom doklade, bez ďalšieho nie je pre účely právneho režimu dane z príjmov smerodajné a samo osebe nie je dôvodom neuznania reálne vynaloženého výdavku (uznesenie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs/10/2024 zo dňa 19. marca 2026, bod 44).
38. Uplatňujúc daňový princíp materiálnej reality obchodného vzťahu sa rozhodovacia činnosť kasačného súdu ustálila na právnom názore, že formálne nedostatky na preverovanom účtovnom doklade (napr. v subjekte označeného dodávateľa / vystaviteľa účtovného dokladu) nemôžu automaticky (bez ďalšieho) viesť k neuznaniu vynaloženého nákladu ako daňového výdavku. V prípade zistených formálnych nedostatkov dôkazné bremeno zaťažuje opäť daňovníka a je na ňom, ako pochybnosti daňových orgánov vyvráti (uznesenie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs/10/2024 zo dňa 19. marca 2026, bod 46).
39. Je faktom, že splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku bude daňovník preukazovať spravidla prostredníctvom vystaviteľa účtovného dokladu. Neznamená to však, že pretrvávanie pochybností správcu dane v otázke nesúladu medzi z účtovného dokladu vyplývajúcim a skutočným dodávateľom tovaru alebo služby počas daňovej kontroly by malo nevyhnutne viesť k neuznaniu vynaloženého nákladu ako daňového výdavku. Uvedené platí za predpokladu, že daňovník pochybnosti správcu dane odstráni korekciou svojich pôvodných tvrdení či ponukou nových dôkazov a preukáže skutočné vynaloženie daňového výdavku vo vzťahu k inej osobe, resp. za iných okolností. Preukázanie iných okolností môže tak výnimočne spočívať napr. v označení identity iného ako z účtovného dokladu vyplývajúceho dodávateľa, ktorému v preukázanej výške zaplatil za dodanie tovaru alebo služby uvedenej na účtovnom doklade, alebo aj predložením iných dôkazov, ktoré umožnia prijať preukázaný a nesporný záver, že k dodaniu tovaru alebo služby došlo, avšak inou osobou, pričom dodávateľ uvedený na účtovnom doklade je vecne prepojený s nadobudnutým tovarom alebo službou, samozrejme vždy za splnenia základnej podmienky, že na strane daňovníka ide o výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie príjmov (uznesenie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs/10/2024 zo dňa 19. marca 2026, bod 48).
40. Podľa rozhodovacej činnosti kasačného súdu je povinnosťou daňových orgánov umožniť daňovníkovi preukázať splnenie zákonných podmienok daňového výdavku aj po spochybnení deklarovaného dodávateľa uvedeného na faktúre. Žiadúcim je pritom, aby sa tak dialo pri postupe podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku. Pokiaľ však daňovník nepreukáže, že plnenie v rozsahu uplatnených výdavkov poskytol subjekt uvedený na účtovnom doklade a zároveň po oznámení mu pochybností zo strany správcu dane vo vzťahu k nesúladu medzi identitou na účtovnom doklade uvedeného a skutočného dodávateľa nepreukáže, prípadne ani netvrdí, že tu je iný subjekt, ktorý mu plnenie (tovar alebo službu) v skutočnosti dodal, nemožno hovoriť o tom, že daňovník dôkazné bremeno uniesol. V takomto prípade správca dane tým, že postupom podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku poskytol daňovníkovi primeraný procesný priestor na dodatočné preukázanie (verifikáciu) spornej obchodnej transakcie, resp. prípadnú revíziu jeho tvrdení ohľadne identity skutočného dodávateľa, splnil svoju dôkaznú povinnosť a neuznanie vynaložených nákladov ako daňových výdavkov by za takýchto okolností bolo dôvodné (uznesenie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs/10/2024 zo dňa 19. marca 2026, body 50 až 53).
41. Aplikujúc vyššie uvedené východiská na prípad sťažovateľa kasačný súd konštatuje, že orgány finančnej správy v preskúmavanej veci spochybnili splnenie podmienok vecnosti a preukázateľnosti vynaloženia sťažovateľom uplatnených daňových výdavkov na nákup motorovej nafty podľa § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, a to v súvislosti s faktúrami vystavenými spoločnosťou VIBET K+L.
42. V nadväznosti na konštantnú argumentáciu sťažovateľa kasačný súd uvádza, že daňové orgány nevykonali dokazovanie k tvrdeniam sťažovateľa ním produkovaným počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dôsledne a vyčerpávajúco v takej miere, aby bolo možné ustáliť, že sťažovateľovi efektívne vytvorili dostatočný dodatočný procesný priestor na to, aby svoje dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností uniesol. Kasačný súd vidí nedostatky v dokazovaní najmä v tom, že správca dane nevyužil jemu dostupné procesné nástroje na realizáciu výsluchu aspoň jedného z bývalých konateľov dodávateľa, ktorí tieto pozície v dodávateľskej spoločnosti zastávali krátko predtým, ako mala začať spolupráca medzi sťažovateľom a dodávateľom. Správca dane sa uspokojil iba s niekoľkoriadkovým písomným stanoviskom jedného z bývalých konateľov. Výsluch bývalých konateľov dodávateľa - najmä Ing. Milana Libiaka - pritom považuje kasačný súd za dôležitý, nakoľko z obsahu administratívneho spisu (tej časti výsluchu Pavla Šlesingera, ktorú daňové orgány neuviedli vo svojich odôvodneniach) vyplýva, že nový konateľ - Pavol Šlesinger z Českej republiky - aj po tom, ako sa stal konateľom, zostal v sporadickom kontakte s istým Milanom zo Slovenska, a to práve na základe podnetov od tohto Milana, ktorý podľa Pavla Šlesingera aj naďalej fakticky v priebehu roka 2013 viedol spoločnosť VIBET K+L, na čo mal mať od Pavla Šlesingera splnomocnenie. V spojitosti s tým, kto v čase spolupráce so sťažovateľom mal oprávnenie na vedenie dodávateľskej spoločnosti, potom vyznieva ako logický a nie zbytočný aj návrh sťažovateľa, vznesený už vo vyjadrení k Protokolu, aby správca dane pátral po identite osoby alebo osôb, ktoré mali oprávnenie vyberať peňažné prostriedky z bankového účtu, na ktorý sťažovateľ posielal peniaze, uhrádzajúc tak jednotlivé faktúry za dodávky motorovej nafty. Sťažovateľ ponúkol správcovi dane dostatočné informácie aj k možnosti stotožnenia osoby známej zatiaľ len pod menom Fero, ktorá v menej spoločnosti VIBET K+L oslovila sťažovateľa k obchodnej spolupráci pri dodávkach motorovej nafty a ktorá sama mala patriť medzi vodičov cisterien dovážajúcich sťažovateľovi naftu. Keďže v čase daňovej kontroly a vyrubovacieho konania mal sťažovateľ k dispozícii okrem mena už len telefonický kontakt na osobu Fera, považuje kasačný súd za primeranú vynaloženú procesnú aktivitu sťažovateľa, ak okrem telefónneho čísla poskytol pre možnosť identifikácie tohto Fera, resp. aj ďalšieho vodiča, pomocnú informáciu o tom, že vodiči áut dovážajúcich mu motorovú naftu parkovali v areáli Antona Putiša, ktorý mal od spoločnosti VIBET K+L tiež odoberať motorovú naftu. Je pravda, že Anton Putiš by zrejme nemohol potvrdiť identitu dodávateľa motorovej nafty priamo pre sťažovateľa, avšak mohol a môže poskytnúť informácie, ktoré v spojení s inými informáciami (zistenia z výsluchu Ing. Milana Libiaka, ktorý sa nerealizoval) by potvrdili alebo vyvrátili, či osoba doposiaľ známa pod menom Fero vykonávala alebo nevykonávala v priebehu roka 2013 prepravu motorovej nafty v mene spoločnosti VIBET K+L alebo v mene a na účet iného podnikateľského subjektu alebo v mene svojom. Prirodzeným dôsledkom týchto zistení by mohol byť následný výsluch Fera po zistení jeho úplnej totožnosti. Jeho informačné vyťaženie považuje kasačný súd za dôležité aj pre preukázanie prípadného vynaloženia daňových výdavkov sťažovateľa vo vzťahu k inej osobe, resp. za iných okolností, než o akých to deklarujú preverované faktúry.
43. Ako vyplýva z doposiaľ uvedeného, na skutkové parametre prejednávanej veci sú plne aplikovateľné závery veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu prezentované v uznesení sp. zn. 19SVs/10/2024 zo dňa 19. marca 2026, keďže daňové orgány svojím procesným postupom sťažovateľovi zatiaľ nevytvorili dostatočný a efektívny priestor na unesenie jeho dôkazného bremena, t. j. na obhajobu tvrdení o tom, že mu motorovú naftu počas relevantnej časti roka 2013 dodávala spoločnosť VIBET K+L - teda subjekt uvedený na účtovných dokladoch (preverovaných faktúrach), pričom mu daňovými orgánmi vzhľadom na sťažovateľove konštantné tvrdenia, že komunikoval iba s Ferom, nebol neakceptovaním jeho dôkazných návrhov vytvorený ani alternatívny priestor na to, aby mohol dodatočne preukázať, že je tu iný subjekt, vo vzťahu ku ktorému by výdavky sťažovateľa na motorovú naftu bolo možné považovať za preukázateľne vynaložené. Uvedené skutočnosti sú pritom relevantné aj z toho hľadiska, že sťažovateľ preukázateľne počas posudzovaného zdaňovacieho obdobia vykonával prepravnú činnosť, na zabezpečenie ktorej logicky potreboval pohonné hmoty.
44. Kasačný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru o dôvodnosti kasačnej námietky, podľa ktorej správca dane nevykonal dokazovanie (nezistil skutkový stav) v rozsahu potrebnom na riadne posúdenie veci. Ak správny súd takéto nedostatočné dokazovanie odobril, zaťažil napadnutý rozsudok vadou nesprávneho právneho posúdenia veci.
VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
45. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP), keď aproboval ako zákonné nedostatočne vykonané dokazovanie správcom dane, pričom rovnakú vadu je možné identifikovať aj v rozhodnutí žalovaného. Keďže správny súd žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
46. V ďalšom konaní bude žalovaný postupovať spôsobom načrtnutým kasačným súdom vyššie (najmä bod 42 tohto rozsudku). Žalovaný je pritom viazaný vyjadreným právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP).
47. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
48. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.