Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 705/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava, zastúpenej

spoločnosťou LEGAL & CORP s. r. o., Gajova 11, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Tomáš Dujčík, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o. o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS –

ROZBORA s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. mája 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a priložených rozhodnutí ústavný súd zistil nasledujúce

skutočnosti. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca dane“)

č. 9104405/5/4412691/2013/Sia z 2. októbra 2013 bol sťažovateľke ako platiteľke dane

vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2010 v sume

35 815 €. Sťažovateľka si v daňovom konaní uplatnila odpočet dane na základe dvoch

faktúr vystavených podľa zmluvy o dielo na zhotovenie stavby – zateplenej haly

multifunkčného dvojskladu (ďalej len „stavba“), uzatvorenej 16. februára 2010

medzi sťažovateľkou a zhotoviteľom – spoločnosťou ,

(ďalej len „ “). Vyrubenie dane v súlade

s a o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) správca dane odôvodnil tým,

že sťažovateľka nepredložila a ani neuviedla správcovi dane žiadne relevantné dôkazy

o tom, že vyfakturované zdaniteľné plnenia boli naozaj uskutočnené tak, ako je uvedené

na predložených dokladoch. Z daňovej kontroly u spoločnosti ,

vyplynulo, že menovaná spoločnosť mala stavbu realizovať prostredníctvom

subdodávateľských spoločností, ktoré boli v mieste ich sídla neznáme, nemali žiadnych

zamestnancov ani žiadne prevádzky. Konateľ oboch spoločností bol evidovaný

ako bezdomovec. Pravdivosť prehlásení, v ktorých realizáciu stavieb potvrdil, bola

správcom dane v konaní spochybnená. Na faktúrach vystavených týmito spoločnosťami

nebolo uvedené za vykonanie akých konkrétnych prác a dodanie akého konkrétneho tovaru

sú vystavené. Neboli k nim priložené žiadne dodacie listy, súpisy vykonaných prác

či preberacie protokoly. Sťažovateľka nepredložila správcovi dane ani žiadne stavebné

povolenie na výstavbu zateplenej haly multifunkčného dvojskladu. Spochybnené boli aj jej

tvrdenia, podľa ktorých je predmetná stavba totožná s budovou s názvom „sklad

klampiarskych dielov“, označovanou ako sklad B (ďalej len „sklad B“), keďže uvedená

stavba je na liste vlastníctva iného subjektu, sťažovateľka k nej nemá žiadne práva

a ani generálny projektant skladu klampiarskych dielov žiadny projekt na dotknutú stavbu

vo svojej výpovedi nemenoval. Z týchto dôvodov správca dane sťažovateľke neuznal

uplatnený odpočet dane.

3. Rozhodnutím č. 1100302/1/4837/2014/1042 z 8. januára 2014 Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj „odvolací orgán“ alebo „finančné riaditeľstvo“)

rozhodnutie správcu dane potvrdilo. Odvolací orgán sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľky,

že zmluva o dielo bola uzavretá, následne na jej základe reálne došlo k dodaniu tovaru

a za dodanie bolo riadne zaplatené. Uviedol, že ak by v danom prípade došlo k dodaniu

tovaru, tak by sa predmetný tovar (nevyhnutne potrebný súvisiaci stavebný materiál) musel

od dodávateľa k sťažovateľke nejakým spôsobom dopraviť, čo však nevyplýva

ani z vyhotovených faktúr, ani z účtovníctva sťažovateľky. V daných prípadoch existujú

len formálne doklady (faktúry a zmluvy), ktoré nepreukazujú materiálne plnenie,

tak ako to tvrdila sťažovateľka v podanom odvolaní. Samotné predloženie faktúr nie je

dôkazom o tom, že sa deklarované zdaniteľné plnenia uskutočnili, pretože technicky

je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Daňový subjekt bol povinný správcovi dane

preukázať, že vecné plnenia nastali, tak ako sú deklarované vo faktúrach, čo sa mu

nepodarilo. Aj skutočnosť, že projektant medzi projektami, ktoré vymenoval, neuviedol

projekt na výstavbu zateplenej haly multifunkčného dvojskladu ani na prestavbu skladu B,

podľa odvolacieho orgánu potvrdzuje zistenia správcu dane, že žiadna takáto stavba nebola

realizovaná. Odvolací orgán tiež vysvetlil, prečo rozsudky Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“), na ktoré odkazovala sťažovateľka, neboli na danú vec

aplikovateľné. Odvolací orgán v závere konštatoval, že aj keď dokazovanie v daňovom

konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte [§ 24 ods. 1

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov]. V rámci dokazovania posudzuje správca dane

závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci posúdiť

ich vierohodnosť. Na základe už uvedených skutočností odvolací orgán dospel k názoru,

že záver správcu dane zodpovedá zásadám správneho uváženia. Sťažovateľka počas výkonu

daňovej kontroly nepredložila žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia,

čo znamená, že neuniesla dôkazné bremeno, keď sa jej právne relevantným spôsobom

nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov deklarovaných vo faktúrach

od dodávateľa , ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola správcom dane

spochybnená. V danom prípade nepostačovalo iba predloženie prijatých faktúr, účtovných

dokladov a zmlúv, prijatie zdaniteľného plnenia bolo potrebné preukázať nielen

po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. Správca dane v rámci daňovej kontroly získal

oprávnené pochybnosti o tom, či boli predmetné zdaniteľné obchody dodané a podľa platnej

legislatívy nebol povinný dokazovať ich nedodanie. Preukázať uskutočnenie zdaniteľného

plnenia osobou uvedenou v predloženej faktúre, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok

na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, je povinnosťou daňového subjektu.

V tejto súvislosti odvolací orgán dal do pozornosti rozsudok najvyššieho súdu vo veci

sp. zn. z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím ústavného súdu

č. k. -17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva: „Dôkazné

bremeno je na daňovom subjekte ( v spojení s

ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane

daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených

a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom

odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho

povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených

podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu

skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom

leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet

dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Odvolací orgán uzavrel, že správca dane

sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami,

ktoré majú význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov a vo vydanom

rozhodnutí uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel v danej veci

k správnemu právnemu záveru. V danom prípade správca dane dodržal zásadu

ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t. j. hodnotil právne úkony

podľa skutočného obsahu. Skutočným obsahom v danom obchodnom prípade bolo iba

profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľný obchod, s cieľom získať

daňovú výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou.

4. Proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva podala sťažovateľka žalobu

na krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd dospel v rozsudku

č. k. -93 z 30. septembra 2015 k záveru, že rozhodnutie finančného riaditeľstva

je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto ho zrušil a vrátil mu vec na ďalšie

konanie. Poukázal na to, že finančné riaditeľstvo úspešne nespochybnilo existenciu

predmetu zdaniteľného obchodu - t. j. stavby. Odvolací orgán si podľa krajského súdu

vytvoril nesprávny záver o tom, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bola spochybnená

zistením, že dodávateľ a subdodávatelia žalobcu takéto dodanie nemohli uskutočniť.

Samotná skutočnosť, že v preskúmavanej veci nebolo plnenie poskytnuté žalobcovi

skutočne vykonané dodávateľom stavby uvedeným na faktúrach alebo jeho

subdodávateľmi, ešte nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet, na ktoré má žalobca

nárok. Podľa krajského súdu existovali dva varianty právneho posúdenia, ktoré záviseli

od skutočného stavu veci zisteného pri daňovej kontrole, a to 1) že je objektívne

preukázané, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia deklarované v dôkazoch

produkovaných žalobcom mu neboli nikdy dodané, čo by znamenalo, že žalobca bol

súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali

viac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom

bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe, alebo 2) že

zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobca bol súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa

vyskytol daňový podvod, resp. iná nezákonnosť; v takom prípade mohli daňové orgány

zamietnuť žalobcovi právo odpočítať hodnotu zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu, že

tieto orgány objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie

zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby

vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca

(napr. rozsudok Súdneho dvora vo veci C-80/11 z 21. 6. 2012 – Mahagében a Dávid, čl. 50).

Z administratívneho spisu podľa krajského súdu nevyplývalo, že by daňové orgány zisťovali

na mieste stavby, či žalobcom deklarovaná dodávka stavebných prác, tovaru a súvisiacich

služieb bola naozaj uskutočnená, ale vychádzali len zo skutočnosti, že deklarované plnenia

obsahovo nekorešpondujú so stavebnými a kolaudačnými rozhodnutiami týkajúcimi sa

predmetného objektu. Skutočnosť, že žalobca nepredložil správcovi dane stavebné

povolenie, v ktorom by bola osobitne povolená stavba „zateplenej multifunkčnej haly“,

nemohla v zmysle zákona o DPH byť jediným právne relevantným argumentom

pre konštatovanie, že sa predmetný zdaniteľný obchod neuskutočnil. Takýmto argumentom

by bolo len zistenie, že sa jednotlivé súčasti dodávky podľa už opísanej zmluvy o dielo

v priestoroch žalobcu nenachádzajú (nenachádzali) – že neexistuje zateplený multifunkčný

dvojsklad. Či túto skutočnosť daňové orgány zisťovali, z preskúmavaných rozhodnutí

ani z administratívneho spisu nevyplýva. Pokiaľ teda daňové orgány v konaní nepreukázali,

že zdaniteľné obchody vôbec neprebehli, pokiaľ nepreukázali neexistenciu predmetných

zdaniteľných plnení, bolo z ich strany potrebné objektívne preukázať, že žalobca vedel

alebo mal vedieť, že uvedené plnenia zakladajúce nárok na odpočet DPH sú súčasťou

daňového podvodu. V preskúmavanom konaní však podľa krajského súdu nebolo

relevantným spôsobom spochybnené, že dodávky (zdaniteľné obchody) prebehli tak, ako sa

uvádza na predmetných faktúrach a ani nebolo dokázané, že sťažovateľka vedela alebo mala

vedieť, že uvedené plnenia zakladajúce nárok na odpočet DPH, sú súčasťou daňového

podvodu. S poukazom na už uvedené dôvody dospel krajský súd k záveru, že žaloba

je dôvodná.

5. Najvyšší súd na podklade odvolania finančného riaditeľstva preskúmal rozsudok

krajského súdu a ústavnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom ho zmenil tak, že žalobu

sťažovateľky proti finančnému riaditeľstvu zamietol. Podstatou podaného odvolania bola

podľa najvyššieho súdu otázka, či „na základe podkladov predložených žalobcom počas

daňovej kontroly boli dostatočne preukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce

záveru, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo, t.j. otázka správneho zistenia rozhodujúcich

skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy

v ďalšom procese aplikácie hmotného práva“. Najvyšší súd úvodom konštatoval, že

„[p]ri uplatňovaní práva na odpočítanie DPH z dodávky alebo z iných činností týkajúcich

sa stavby ( ) je nielen logické ale aj celkom legitímne

(prirodzené) požadovať od daňového subjektu (na rozdiel od stanoviska žalobcu

vyplývajúceho z vyjadrenia k odvolaniu - viď bod č. 24), že žalobca ako stavebník bude

disponovať odbornou ako aj úradnou stavebnou dokumentáciou a znalosťou, kde a ako sa

dotknuté stavebné činnosti vykonávali“. Správca dane teda pri pochybnostiach, či vôbec

deklarovaná stavba multifunkčného dvojskladu existuje, správne očakával, že „žalobca,

ktorý o sebe tvrdí, že bol stavebníkom pri uvedenej stavbe multifunkčného dvojskladu,

unesie dôkazné bremeno a predloží relevantné dôkazy nielen o oprávnení vykonávať

stavbu ... ďalej o zabezpečení a priebehu stavby (stavebný denník, výdavky s prevozom

alebo zaobstaraním stavebného materiálu, certifikáty a protokoly zo skúšok), jej ukončení

ako aj o jej existencii“. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na zistenia daňových

orgánov, podľa ktorých sťažovateľka v daňovom konaní poukazovala iba na stavebné

a užívacie povolenia, ktoré však neboli vystavené na ňu ako stavebníka, ale na subjekt

s označením Uvedené zistenia sa prejavili aj pri preverení

vlastníckych vzťahov k stavbám nachádzajúcim sa v spornom komplexe budov. V uvedenej

súvislosti správca dane vykonal výsluch generálneho projektanta, z ktorého výpovede

vyplynulo, že medzi ním vymenovanými projektmi, ktoré pre spoločnosť

vyprojektoval, neuvádzal výstavbu multifunkčného dvojskladu. To podľa

najvyššieho súdu potvrdzovalo pochybnosti finančného riaditeľstva, že nebolo preukázané

ani projekčné zrealizovanie takejto stavby. Na základe uvedených skutočností bol

podľa najvyššieho súdu „žalobca povinný na preukázanie svojich tvrdení (dôkazné

bremeno) predložiť správcovi dane platnú stavebnú (projektovú) dokumentáciu, v zmysle

ktorej mal dodávateľ stavby aj stavbu vykonať, a s jej pomocou mal správcovi dane

na mieste (v teréne) preukázať, kde sa uvedená stavba (multifunkčný dvojsklad)

aj nachádza“. Najvyšší súd uzavrel, že „[d]aňovo - účtovné doklady, ako sú faktúry,

dodacie a príjmové listy, potvrdené protokoly o vykonaní prác či zhotovení diela, prepravné

dokumenty, potvrdenia z mýtneho systému a iné, sú na jednej strane významnými dôkaznými

prostriedkami pre oblasť súkromného práva, ale na druhej strane ide o listiny s daňovo-

právnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom (záznamom udalostí), ktoré

vytvárali a formovali obsah a charakter toho ktorého zdaniteľného obchodu, pri realizácii

ktorého správca dane absentoval. Preto, ak správcovi dane vzniknú pochybnosti, že určitá

udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nezrealizovala, potom je dôkazným bremenom,

ktoré má oporu v hore uvedenej zásade poctivého obchodného styku v spojení s pravidlom

obozretného podnikania, žalobcu ako daňového subjektu v súlade s § 49 ods. 2 zák.

č. preukázať, že nielen v spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval

ale aj jeho výsledky použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.“.

6. Najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno a nepredložila

správcovi dane „relevantné dôkazné prostriedky vo forme povinnej stavebnej a inej

dokumentácie (najmä projekt stavby v zmysle § 45 ods. 2 Stavebného zákona potrebný

na vydanie stavebného povolenia vrátane statických a dynamických výpočtov konštrukcií

stavieb, rozhodnutia v stavebnom konaní, stavebný denník v rozsahu vymedzenom v § 46d

stavebného zákona či atesty pre nebezpečné zariadenia), ktoré by preukázali podiel

dodávateľa stavby na stavbe, resp. jej samotnú existenciu v tom rozsahu, v akom bola

dohodnutá a následne mala byť prevzatá žalobcom na základe nižšie uvedeného

preberacieho protokolu z 26. 11. 2010“. Najvyšší súd preto na rozdiel od krajského súdu

musel „potvrdiť preskúmateľnosť záverov napadnutého rozhodnutia o tom, že vo vzťahu

k uplatnenému právu na odpočítanie DPH za zabezpečenie stavebných prác, poddodávok

a HIM v zmysle zmluvy o dielo zo 16. 02. 2010 žalobca nepreukázal, že u dodávateľa stavby

a jeho subdodávateľov nevznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1

, nakoľko žalobca nepreukázal, že zdaniteľný obchod dodávateľ stavby

uvedený ako platiteľ na faktúre zrealizoval, a tým nemohol vzniknúť ani nárok

na odpočítanie dane u žalobcu“. Na základe uvedených právnych názorov sa najvyšší súd

nemohol stotožniť so záverom krajského súdu, podľa ktorého keďže nebolo spochybnené,

že predmet dodávky (priestorová prestavba dvojskladu) existuje, je nutné v zmysle početnej

judikatúry Súdneho dvora požadovať od finančného riaditeľstva, aby preukázalo

u sťažovateľky ako zdaniteľnej osoby vedomosť o tom, že plnenie zakladajúce právo

na odpočet dane bolo súčasťou podvodu.

7. Najvyšší súd sa nestotožnil s aplikáciou judikatúry Súdneho dvora na skutkový

stav v prerokovávanej veci tak, ako ju vykonal krajský súd. Predovšetkým zdôraznil, že

„správny súd alebo správca dane nie je zaťažený inkvizičnou povinnosťou v realite zisťovať,

ktorá z existujúcich nehnuteľností na hore uvedenej adrese bola deklarovanými

zdaniteľnými obchodmi žalobcu dotknutá. Doktrínu zneužitia práva je v zmysle citovaného

rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Max Pen (sp. zn. C-18/13, marginálny bod č. 22) možné

v súdnom konaní aplikovať iba v prípade, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli

a ich materiálne výsledky reálne existujú. Avšak v preskúmavanej veci žalobca relevantne

v realite nepreukázal, ktorá z existujúcich nehnuteľností na adrese

bola predmetom zdaniteľného obchodu s jeho dodávateľom. Jediným

relevantným zistením bolo to, že žalobca objekt zmluvného plnenia, t. j. stavbu, opísal

ako multifunkčný dvojsklad.“. Ďalšími podmienkami, ktoré uvedený rozsudok Súdneho

dvora neodmysliteľne a kumulatívne spája s právom na odpočítanie dane, sú, že žalobca ako

osoba dotknutá zdaniteľným obchodom je zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice,

využíva uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich

vlastných zdaniteľných obchodov (plnení), a na vstupe musia byť tieto tovary a služby

poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Najvyšší súd následne uvádza, že „[p]okiaľ splní

daňový subjekt uvedené podmienky, podľa Súdneho dvora právo na odpočítanie dane

nemôže byť v zásade zamietnuté. Avšak boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným

zneužitiam, ako cieľ uznaný a podporovaný Smernicou č. 2006/112, je podľa Súdneho dvora

dôvodom, prečo sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo

zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie vrátane práva na odpočet DPH.“.

Keďže sťažovateľka v preskúmavanej veci existenciu multifunkčného skladu, ale aj jeho

využitie relevantným spôsobom nepreukázala, musel najvyšší súd v zmysle hore citovanej

judikatúry Súdneho dvora potvrdiť záver finančného riaditeľstva, že žalobca podmienky

na odpočítanie dane nesplnil.

8. Najvyšší súd v závere napadnutého rozhodnutia uviedol, že „v preskúmavanej veci

v súlade s ust. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto

postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne

pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec

v zmysle (úprava daňového konania je spojená s verejnoprávnymi

vzťahmi), tak v odvolacom konaní na základe mu dostupných informácií z pripojeného

priestupkového spisu Najvyšší súd dospel k záveru, že nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i

ods. 1 vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie

nariadiť“.

9. Sťažovateľka v úvode ústavnej sťažnosti rekapituluje priebeh konania

pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi. Následne poukazuje na relevantnú

judikatúru Súdneho dvora (rozhodnutie C-80/11 z 21. 6. 2012 vo veci Mahagében a Dávid,

C-285/11 zo 6. 12. 2012 vo veci Bonik a rozhodnutie C-18/13 z 13. 2. 2014 vo veci

Maks Pen) a zhŕňa jej závery. Z rozhodnutia C-285/11 zo 6. decembra 2012 vo veci Bonik

podľa sťažovateľky vyplýva, že „[n]a odpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola

jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba

využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich

vlastných zdaniteľných plnení a na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou

zdaniteľnou osobou (rozsudok Bonik, bod 29). Ak sú tieto podmienky splnené, právo

na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté.“. Podľa názoru sťažovateľky

v jej prípade podmienky splnené boli, keďže predmet plnenia bol jednoznačne

preukázateľný a zistiteľný, čo preukazovala listinnými dôkazmi, predovšetkým faktúrami,

zmluvami, preberacím protokolom. Plnenie bolo poskytnuté spoločnosťou

, čo bolo doložené listinnými dôkazmi. V posudzovanom prípade navyše dodávateľ

sťažovateľky, ako aj následní subdodávatelia potvrdili, že k dodaniu došlo tak, ako bolo

deklarované a preukázané sťažovateľkou. Nesplnenie si daňovej povinnosti iného subjektu,

navyše subjektu, s ktorým sťažovateľka ani nebola v priamom zmluvnom vzťahu, nemôže

byť sťažovateľke ako daňovému subjektu na ťarchu. Sťažovateľka taktiež nemá zákonnú

možnosť sledovať alebo overovať plnenie si daňových povinností svojich dodávateľov

či dokonca následných subdodávateľov. Obstaranie stavby cez generálneho dodávateľa,

ktorý si následne zabezpečuje čiastkové dodávky ďalšími subdodávateľmi, predstavuje

bežnú prax v oblasti stavebníctva, a nie je technicky ani právne možné, aby sťažovateľka

ako objednávateľ kontrolovala personálne alebo technické kapacity týchto subjektov.

Pre sťažovateľku ako objednávateľa je podstatné, či dielo bolo zhotovené riadne a včas,

t. j. v zmysle podmienok zmluvy o dielo a či následne zaplatila zhotoviteľovi, s ktorým má

uzatvorenú zmluvu o dielo, dojednanú cenu diela. Obe tieto skutočnosti sa preukázateľne

stali. Sťažovateľka ďalej poukazuje na rozhodnutie C-80/11 z 21. júna 2012 vo veci

Mahagében a Dávid, z ktorého podľa nej vyplýva, že „[d]aňový orgán nie je oprávnený

zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba,

ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie

nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným

tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie

a uhradiť DPH, alebo z dôvodu, že uvedené zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné

dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené,

(bod. 51)“. Pokiaľ ide o doklady predložené správcovi dane zo strany sťažovateľky, tieto sú

podľa nej po právnej stránke perfektné, teda spĺňajúce všetky podstatné náležitosti, ktoré

právny poriadok pre tento typ dokumentov vyžaduje. Samotná jednoduchosť zmluvy alebo

absencia stavebných denníkov, na ktorú poukazoval správca dane, nepredstavuje dôkaz,

usvedčujúci sťažovateľku z protiprávneho konania. Nakoniec z rozhodnutia C-18/13

z 13. februára 2014 vo veci Maks Pen podľa sťažovateľky vyplýva, že „zdaniteľná osoba si

nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade,

ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené - čo v tomto prípade preukázateľne bolo,

no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, avšak

až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že: 1) táto skutočnosť predstavuje

podvodné konanie a 2) preukáže sa, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené

daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie

zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha

vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť“. V posudzovanom prípade podľa sťažovateľky

nedošlo k preukázaniu ani jednej z týchto podmienok, pričom tieto podmienky nielenže

neboli preukázané, ale neboli ani v rámci správneho konania posudzované.

10. K zásahu do práv sťažovateľky podľa jej názoru došlo v dôsledku arbitrárnosti

a svojvoľnosti napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd podľa nej neaplikoval právne závery

vyplývajúce z rozsudkov Súdneho dvora, na ktoré v priebehu konania poukázala,

na skutkový stav, a to napriek tomu, že právne otázky riešené v tomto konaní (právo

na odpočet a nevyhnutné predpoklady na jeho vznik, dôkazné bremeno na strane správcu

dane pri preukazovaní miery účasti zdaniteľnej osoby na daňovom podvode) boli

jednoznačne zodpovedané už citovanou judikatúrou Súdneho dvora. Takýto odmietavý

prístup k aplikácii rozhodovacej praxe Súdneho dvora najvyšší súd odôvodnil

nepreukázaním existencie stavieb, čo však nebolo v konaní sporné, pretože sťažovateľka

ich existenciu preukázala početnými listinnými dôkazmi. Takýto extrémny nesúlad

právnych záverov najvyššieho súdu so skutkovými zisteniami krajského súdu a výklad,

ktorý je v značnom nesúlade s obsahom súdnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry

Súdneho dvora), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené, považuje sťažovateľka

za prejav arbitrárnosti zo strany najvyššieho súdu, ktorá zakladá nepreskúmateľnosť, a teda

i protiústavnosť vydaného rozhodnutia. Ďalej podotýka, že najvyšší súd tým, že zmenil

rozsudok krajského súdu na základe odlišného hodnotenia dôkazov vykonaných krajským

súdom, a to bez toho, že by ho sám zopakoval, porušil zásadu ústnosti a priamosti, v zmysle

ktorej vykonáva dokazovanie súd, ktorý rozhoduje vo veci, a to na pojednávaní, na ktoré

predvolá účastníkov. Porušil tiež zásadu zákazu prekvapivého rozhodnutia, keďže

sťažovateľka nebola oboznámená s predbežným názorom odvolacieho súdu.

11. Sťažovateľka žiada v závere ústavnej sťažnosti o odklad vykonateľnosti

rozhodnutia, keďže existuje hrozba, že správca dane vyrubenú daň v blízkej budúcnosti

začne vymáhať prostredníctvom exekučného konania. Súčasne je toho názoru, že správca

dane ani žiadny iný subjekt nebude odkladom vykonateľnosti rozsudku nijakým spôsobom

dotknutý, zatiaľ čo výkon exekúcie môže negatívne zasiahnuť do výkonu jej podnikateľskej

činnosti.

12. S ohľadom na už uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 05. 2017,

spis. zn. bolo porušené základné právo sťažovateľa, upravené v čl. 46 ods. l

a a v Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 30. 05. 2017, spis. zn. zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 374,80 Eur,

ktoré zaplatí Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu v lehote

1 mesiaca.“

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

). Za zjavne neopodstatnený v už uvedenom zmysle považoval ústavný súd

aj návrh sťažovateľky.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho

posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným

súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , , ,

, , , ).

18. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vznáša dve skupiny námietok. Po prvé tvrdí,

že najvyšší súd sa neodôvodnene odklonil od stabilnej judikatúry Súdneho dvora, čo činí

jeho rozhodnutie arbitrárnym, a teda protiústavným. Po druhé mal najvyšší súd porušiť

zásadu priamosti a ústnosti rozhodovania tým, že vyhodnotil dôkazy odlišne od krajského

súdu, pričom tieto dôkazy nezopakoval, pričom jeho rozhodnutie je zároveň prekvapivým,

keďže sťažovateľka nemohla jeho náhľad na vec očakávať.

19. Sťažovateľka sa v konaní dožadovala aplikácie právnych záverov Súdneho dvora,

podľa ktorých v prípade, že bolo zdaniteľné plnenie preukázateľne uskutočnené,

no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom ani subdodávateľom, môže byť nárok

na odpočet zamietnutý len za podmienky, že sa preukáže, že išlo o súčasť podvodného

jednania, o čom zdaniteľná osoba vedela alebo mala vzhľadom na okolnosti vedieť.

To v jej prípade dokázané nebolo. Ako jej však ozrejmil odvolací orgán, ako aj najvyšší súd,

v tomto prípade neboli uvedené závery aplikovateľné. Pre ich aplikáciu totiž musí byť

najprv splnená hypotéza, že bolo uskutočnenie zdaniteľného plnenia (teda v tomto prípade

realizácia stavby) preukázané. Najvyšší súd k tomu uviedol, že „[d]oktrínu zneužitia práva

je v zmysle citovaného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Max Pen (sp. zn. C-18/13,

marginálny bod č. 22) možné v súdnom konaní aplikovať iba v prípade, ak je preukázané, že

zdaniteľné obchody prebehli a ich materiálne výsledky reálne existujú. Avšak

v preskúmavanej veci žalobca relevantne v realite nepreukázal, ktorá z existujúcich

nehnuteľností na adrese bola predmetom zdaniteľného

obchodu s jeho dodávateľom.“. K rovnakému záveru dospeli aj finančné orgány. Pokiaľ

teda sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že existencia predmetu plnenia bola

jednoznačne preukázaná listinnými dôkazmi, predovšetkým faktúrami, zmluvami,

preberacím protokolom a výsluchmi dodávateľa a subdodávateľov, ide o jej pohľad na vec,

ktorý však nebol rozhodujúcimi orgánmi akceptovaný. Spomínané listinné podklady neboli

s ohľadom na ich spochybnenie zo strany finančných orgánov dostačujúce, pričom

sťažovateľka nepredložila ďalšie relevantné dôkazy. Finančné orgány a následne aj najvyšší

súd teda dospeli k záveru, že sťažovateľka v tomto smere neuniesla svoje dôkazné bremeno,

teda nepreukázala existenciu predmetu zdaniteľného plnenia. Jej námietky uplatnené

v ústavnej sťažnosti teda nie je možné hodnotiť inak, než že sa sťažovateľka po ústavnom

súde dožaduje prehodnotenia skutkových zistení, ku ktorým dospeli finančné orgány

a s ktorými sa stotožnil aj najvyšší súd. Tým však stavia ústavný súd do role ďalšej

prieskumnej inštancie, ktorá mu neprislúcha.

20. Z napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že správne orgány, ako aj najvyšší súd sa

otázkou unesenia dôkazného bremena riadne zaoberali, pričom svoje závery podrobne

odôvodnili. Východisko ich argumentácie, podľa ktorého v prípade správcom dane

preukázaných pochybností o uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno

na daňový subjekt, je možné považovať za ústavne konformné. Takýto zásah do autonómie

jednotlivca je totiž odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane.

Rozhodujúce orgány pritom v posudzovanom prípade neprekročili medze, ktoré pre výber

daní stanoví zákon. Na daňový subjekt nekládli príliš reštriktívne požiadavky, keďže

od sťažovateľky požadovali preukázanie výlučne tých skutočností, ktoré sa viazali

k jej daňovej povinnosti (teda preukázanie skutočností, ktoré sama v daňovom konaní

tvrdila). Ako v tejto súvislosti poznamenal najvyšší súd, „je nielen logické ale aj celkom

legitímne (prirodzené) požadovať od daňového subjektu... že žalobca ako stavebník bude

disponovať odbornou ako aj úradnou stavebnou dokumentáciou a znalosťou, kde a ako sa

dotknuté stavebné činnosti vykonávali“. Ani ústavný súd nepovažuje závery správnych

orgánov odobrené najvyšším súdom za svojvoľné či inak vybočujúce z ústavne právnych

limitov. Uvedené závery neboli v rozpore ani so sťažovateľkou citovanou judikatúrou

Súdneho dvora, keďže pre ich aplikáciu neboli v danej veci naplnené všetky hypotézy.

21. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že jej nemôže byť na ujmu nesplnenie si

daňovej povinnosti iného subjektu (v tomto prípade subdodávateľských spoločností), v tom

je možné dať jej za pravdu. Avšak k takejto situácii v posudzovanej veci nedošlo.

Sťažovateľke bolo pripísané na ťarchu jedine neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu

k existencii uplatneného zdaniteľného plnenia (stavby). Z rozhodnutí vyplýva, že zistenie

o nesplnení daňovej povinnosti subdodávateľských spoločností bolo len jednou z indícií,

ktorá viedla k spochybneniu sťažovateľkinho tvrdenia, že k zdaniteľnému plneniu došlo

spôsobom uvedeným na faktúrach, a následnému prenosu dôkazného bremena. Ani táto

námietka teda nemá potenciál akokoľvek (tým menej v ústavnej rovine) spochybniť

napadnuté rozhodnutie.

22. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že najvyšší súd porušil zásadu ústnosti a priamosti,

v zmysle ktorej vykonáva dokazovanie na pojednávaní súd, ktorý rozhoduje vo veci, a tiež

zásadu zákazu prekvapivého rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na špecifickú povahu správneho súdnictva, ktorého účelom je kontrola verejnej správy,

a nie nahrádzanie jej rozhodovania. Pri definovaní role súdu v oblasti zisťovania

skutkového stavu je treba mať na pamäti princíp deľby moci medzi výkonnou mocou (v

tomto prípade stelesnenou správnymi orgánmi) a súdnou mocou. Nie je možné, aby súd v

správnom súdnictve „viedol dokazovanie v obvykle chápanom zmysle, totiž ako prostriedok

zistenia skutkového stavu v správnej veci, takto vykonané dôkazy (popr. spolu s dôkazmi

už vykonanými v konaní pred správnym orgánom) by sám hodnotil a vyvodzoval z takto

zisteného skutkového stavu právne úvahy, ktoré by viedli k rozhodnutiu o veci samej. Súd by

tak rozhodoval o právach a povinnostiach fyzických či právnických osôb vo veciach, ktoré

sú kompetenčným zákonodarstvom zverené orgánom exekutív; pri existencii generálnej

prieskumnej klauzule by sa tak stala deľba moci medzi justíciou a exekutívou iluzórna.“

(pozn. slovenský preklad – ústavný súd; Mazanec, M. Ještě k otázkám přezkumu správních

rozhodnutí soudy, Bulletin advokacie č. 1/1998, s. 8). Konanie na správnom súde nie je

pokračovaním správneho konania. Súd teda vykonáva dokazovanie iba veľmi výnimočne,

a to najmä s cieľom verifikovať dôkazy vykonané v správnom konaní (pozri napr. rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára 2010). Správny súd sa

pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v zásade obmedzí na otázku,

či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné a či umožňujú

učiniť skutkový záver, ku ktorému dospel správny orgán (rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 1. augusta 2008).

23. V posudzovanom prípade dospel krajský súd k záveru, že správnymi orgánmi

zhromaždené dôkazy neumožňovali vyvodiť skutkové, a následne právne závery, ku ktorým

tieto orgány dospeli. V dôsledku toho zrušil rozhodnutie odvolacieho finančného orgánu

pre nepreskúmateľnosť, pričom mu uložil povinnosť doplniť dokazovanie v naznačenom

smere. Krajský súd pritom vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého mal správca dane

povinnosť dokázať neexistenciu zdaniteľného plnenia. Najvyšší súd sa s týmto názorom

nestotožnil, pričom dal za pravdu odvolaciemu finančnému orgánu. Podľa názoru

najvyššieho súdu nebol správny orgán zaťažený inkvizičnou povinnosťou v realite zisťovať,

ktorá z existujúcich nehnuteľností bola deklarovanými zdaniteľnými obchodmi

sťažovateľky dotknutá (pozri bod 59 napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu). Nebol ani

povinný vyhľadávať predmet zdaniteľného plnenia v teréne (bod 44 napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu). Podľa názoru najvyššieho súdu to bola sťažovateľka, ktorá

bola povinná preukázať, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo, pričom toto úspešne

nepreukázala. Najvyšší súd považoval v tomto smere rozhodnutie správnych orgánov

za preskúmateľné. V závere rozhodnutia uviedol, že vo veci nebolo potrebné vykonať

dokazovanie, keďže vychádzal z informácií administratívneho spisu. Ani z napadnutého

rozhodnutia nevyplýva, že by si najvyšší súd pre svoje rozhodnutie vyžiadal, zadovážil

a vykonal dôkaz, ktorý nebol súčasťou administratívneho spisu. Sťažovateľka ani na žiaden

takýto konkrétny dôkaz nepoukázala, vo svojej sťažnosti sa obmedzila len na všeobecné

konštatovanie, že najvyšší súd „vykonával dokazovanie“. Už uvedené pre rozhodnutie

podstatné závery najvyššieho súdu však nevyplynuli z dokazovania v konaní pred týmto

súdom, ale z právneho hodnotenia obsahu administratívneho spisu v rámci prieskumného

konania. Pokiaľ ide o tvrdenú prekvapivosť rozhodnutia, ani tu ústavný súd nemôže dať

za pravdu sťažovateľke. Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi

správnych orgánov, s ktorými bola sťažovateľka počas konania nepochybne oboznámená.

Aj tieto námietky sťažovateľky sú preto zjavne neopodstatnené.

24. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“), podľa ktorej uvedené ustanovenie nie je aplikovateľné na rozhodovanie

vo veciach daňových, pretože tieto tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (pozri rozsudky

veľkej komory ESĽP vo veciach Jussila proti Fínsku z 23. 11. 2006, č. 73053/01, bod 29,

alebo Ferrazzini proti Taliansku z 12. 7. 2001, č. 44759/98, body 24 – 25). Výnimku tvoria

konania v takých daňových veciach, ktoré je možné považovať za trestné (ide o prípady,

kde má uložená daňová povinnosť sankčný charakter – napr. vo forme sankčného navýšenia

dane – porovnaj Jussila proti Fínsku, body 34 – 35). V posudzovanej veci správne orgány

sťažovateľke neuložili sankciu za porušenie právnej povinnosti, ale vyrubili jej daň, ktorú

bola povinná platiť na základe platných právnych predpisov. Nedošlo teda k uloženiu

sankcie preventívno-represívneho charakteru, v dôsledku čoho nie je naplnená požiadavka

druhého z troch tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať

vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1

dohovoru (Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71,

5101/71, 5102/71, 5354/72 a 5370/72, bod 82). Ústavný súd teda dospel k záveru

o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci, a preto aj túto časť ústavnej

sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

25. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. S ohľadom

na výsledok konania o ústavnej sťažnosti ústavný súd samostatne nerozhodoval o návrhu

na odklad vykonateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2017