Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/150/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci žalobcu: M. B., bytom P., zastúpený JUDr. R. S., advokátom, D.

K., proti žalovanému: Technická univerzita vo Zvolene, T. G. Masaryka č. 24, Zvolen,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 2. júla 2008, č. 789/2008/práv.,

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

14. januára 2009, č. k. -149, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

14. januára 2009, č. k. -149, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal

preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia žalovaného č. k. 789/2008/práv.

zo dňa 2. júla 2008, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie dekana

č. 42/2008/RDV zo dňa 28. februára 2008. Týmto rozhodnutím dekan Drevárskej fakulty

Technickej univerzity vo Zvolene rozhodol o vylúčení žalobcu zo štúdia podľa § 66 ods. 1

písm. c/ o vysokých školách pre nesplnenie požiadaviek

vyplývajúcich zo študijného programu a zo Študijného poriadku Drevárskej fakulty

Technickej univerzity vo Zvolene, študijného odboru Podnikový manažment, forma štúdia

externá, v akademickom roku 2005/2006, a to ku dňu 1. marca 2008. Krajský súd dospel

k záveru, že správny orgán v predmetnej veci dostatočne zistil skutkový stav veci a z tohto

vyvodil aj správny právny záver. Žalovaný správny orgán náležite odôvodnil žalobou

napadnuté rozhodnutie. Súd sa stotožnil so stanoviskom žalovaného, že žalobca nepreukázal

splnenie požiadaviek, ktoré pre neho vyplývali zo študijného programu a študijného poriadku

vysokej školy tým, že nepreukázal absolvovanie skúšok a predpísaných zápočtov. Podľa

názoru krajského súdu žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí náležite zaoberal námietkami

žalobcu. Sťažnosť žalobcu riešil aj Akademický senát Technickej univerzity, pričom výsledky

šetrenia sú premietnuté v napadnutom rozhodnutí žalovaného. Prvostupňový súd konštatoval,

že v tvrdeniach žalobcu je niekoľko rozporov, najmä ak tvrdil, že prerušil štúdium zo

zdravotných dôvodov a zároveň tvrdil, že v uvedenom období vykonával aj skúšky. Práve

z dôvodu nevykonania sporných skúšok nesplnil podmienky pre postup do vyššieho ročníka

a bol vylúčený zo štúdia od 1. septembra 2000. Súd rovnako ako aj žalovaný a správny orgán

prvého stupňa konštatoval rozpory a nezrovnalosti v tvrdeniach žalobcu. Krajský súd dospel

k záveru, že správne orgány sa v odôvodneniach rozhodnutí náležite vysporiadali s týmito

rozpormi a nezrovnalosťami.

Pokiaľ žalobca namietal, že uznanie sporných skúšok nemožno následne spochybniť,

keďže sa tak stalo rozhodnutím dekana, súd sa stotožnil so stanoviskom žalovaného, že

uznanie skúšok sa vykonáva na základe žiadosti študenta na predpísanom tlačive po zaujatí

stanoviska dekana. Pre takéto rozhodnutie sa nevyžaduje v zmysle zákona o vysokých školách

vydanie osobitného rozhodnutia s náležitosťami podľa § 47 Správneho poriadku, ktorý sa na

rozhodovanie o tejto otázke nevzťahuje. Na tlačive zo dňa 11. septembra 2003 nie je uvedené

stanovisko dekana, najmä podmienky, za akých sa žiadateľ zaraďuje do ročníka, nie je

uvedené ani zaradenie do ročníka, ani dátum. Druhá žiadosť (bez dátumu) je bez akéhokoľvek

písomného vyjadrenia dekana.

Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov ako aj ich

postup je v súlade zo zákonom. Preto žalobu žalobcu podľa ako

nedôvodnú zamietol. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd podľa

náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku žalobca podal odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Súčasne žiadal, aby odvolací súd nariadil

prvostupňovému súdu vykonať dôkazy, ktoré navrhol žalobca. V podanom odvolaní

zopakoval skutočnosti a tvrdenia, ktoré uviedol v podanej žalobe a na pojednávaní na

krajskom súde. Namietal nedostatočne zistený skutkový stav zo strany žalovaného ako aj

prvostupňového správneho orgánu a aj zo strany súdu. Tvrdil, že žalovaný ako aj súd mali

vypočuť vedúcich katedier, ktorí uznali skúšky a zapísali ich do indexu ako aj dekana, ktorý

uznal vykonanie skúšok zo strany žalobcu. Tvrdenia súdu, ktorý sa stotožnil so stanoviskom

žalovaného, že žalobca nepreukázal absolvovanie skúšok a predpísaných zápočtov považoval

za nepravdivé a v rozpore so skutočnosťou.

Uviedol, že žalobca predložil žalovanému ako aj súdu Výkaz o štúdiu podpísaný

bývalým dekanom, ako aj rozhodnutia dekana fakulty o uznaní skúšok. Žalobca uviedol, že

podal trestné oznámenie, o ktorom sa koná na Okresnom riaditeľstve PZ vo Zvolene.

Jednotlivo skúšajúci si nemôžu pamätať jeho meno. Preto považoval vyjadrenia skúšajúcich

za zmanipulované a za účelové. Rozhodnutie bývalého dekana o uznaní skúšok nebolo

zrušené a preto je platné. Toto rozhodnutie mal žalovaný ako aj súd akceptovať. Pokiaľ ide

o tvrdenie, že žalobca prestal byť študentom dňom 1. septembra 2000, rozhodnutie o tejto

skutočnosti nikdy neprevzal. Ak žalovaný tvrdil, že neexistuje rozhodnutie o prerušení štúdia,

toto len potvrdzuje, že došlo k stratám dokladov, ktoré mali byť založené v zložke žalobcu.

Pokiaľ súd konštatoval rozpory a nezrovnalosti v tvrdeniach žalobcu, tieto nemali mať

zásadný vplyv na rozhodnutie súdu v neprospech žalobcu. Tieto nezrovnalosti by sa vyjasnili

vypočutím svedkov. Žalobca preto bol poškodený na svojich právach, ktoré mu dáva

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách.

Tieto skutočnosti a tvrdenia zopakoval právny zástupca žalobcu na pojednávaní na

najvyššom súde dňa 28. januára 2010 a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok krajského

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok krajského súdu ako

vecne správny potvrdiť. Trval na svojom vyjadrení k podanej žalobe. Uviedol, že obidve

rozhodnutia boli vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci. V tejto

súvislosti poukázal na rozsiahly spisový materiál, ktorý predložil krajskému súdu. Vylúčil

možnosť, že by došlo k manipulácii so spisom žalobcu a písomnosťami, ktoré sa v ňom

nachádzali. Uviedol, že M. B. bol na základe prijímacieho konania dňa 30. júna 1997

Rozhodnutím dekana Drevárskej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene prijatý na externú

formu inžinierskeho štúdia v päťročnom študijnom odbore drevárske inžinierstvo v školskom

roku 1997/1998. Následne v prvom ročníku štúdia požiadal o prestúpenie z externej formy

študijného odboru D. inžinierstvo na dennú formu štúdia v študijnom odbore Podnikový

manažment TU vo Zvolene. Dekan doc. Ing. M. Š., CSc. obidvom žiadostiam M. B. vyhovel.

M. B. prvý ročník odboru Podnikový manažment v dennej forme individuálneho štúdia

v akademickom roku 1997/1998 absolvoval a splnil podmienky na postup do druhého

ročníka, o čom svedčí Doklad o vykonaných skúškach a zápočtoch, ktorý bol vystavený

dekanátom Drevárskej fakulty. TU vo Zvolene.

V akademickom roku 1998/1999 žalobca opäť písomne požiadal žiadosťami zo dňa

3. septembra 1998 a zo dňa 26. februára 1999 o individuálny študijný plán na zimný a letný

semester ak r. 1998/1999 a jeho žiadostiam bolo dňa 8. septembra 1998 a 4. marca 1999

dekanom Drevárskej fakulty vyhovené. Aj napriek vyššie uvedeným žiadostiam, ako je

zrejmé z predloženého Dokladu o vykonaných skúškach a zápočtoch, vystaveného dekanátom

Drevárskej fakulty, žalobca v II. ročníku študijného odboru Podnikový manažment v dennej

forme individuálneho štúdia v akademickom roku 1998/1999, nemá zapísanú ani jednu

skúšku, klasifikovaný zápočet a ani zápočet za tento II. ročník a preto nesplnil podmienky pre

postup do vyššieho (III.) ročníka v zmysle o vysokých školách

v znení neskorších prepisov.

Podľa vyjadrenia Ing. Ľ. S., vedúcej študijného referátu Drevárskej fakulty, ktorú

v rámci šetrenia sťažnosti M. B. adresovanej Akademickému senátu TU vo Zvolene oslovila

Legislatívna komisia AS TU vo Zvolene sa potvrdilo, že v tomto akademickom roku

menovaný nemal zapísaný žiadny výsledok vykonaných skúšok, že nebola evidovaná žiadna

jeho žiadosť o prerušenie štúdia, že nearchivujú žalobcov index, pretože index nie je

majetkom školy. Ďalej uviedla, že v rokoch 1997-2000 žalobca neodovzdal na dekanát DF

vyplnený individuálny študijný plán –– harmonogram s potvrdením absolvovaných

konzultácií u príslušných gestorov predmetov.

V súvislosti s údajným prerušením štúdia žalobcu žalovaný zopakoval skutočnosti,

ktoré uviedol už vo vyjadrení k žalobe a uviedol, že v spise žalobcu nie sú žiadne relevantné

dôkazy o tom, že by bol podal žiadosť o prerušení štúdia. Nebolo vydané ani žiadne povolenie

dekana Drevárskej fakulty na prerušenie štúdia počas jeho celého štúdia. V prípade, že by bol

žalobca preukázal, že štúdium mal naozaj prerušené, počas tohto obdobia by prestal byť

študentom. Stratil by právo zúčastňovať sa akejkoľvek výučby na Drevárskej fakulte. Nemal

by ani právo v tomto období vykonávať skúšky a zápočty, ktoré podľa jeho tvrdenia mal

absolvovať v priebehu rokov 1999, 2000 a 2001 u príslušných gestorov predmetov

a skúšajúcich pedagógov. Prerušenie štúdia musí povoliť dekan alebo rektor vysokej školy.

Vzhľadom na to, že v akademickom roku 1998/1999 žalobca M. B. nemal povolené

prerušenie štúdia a ani opakovanie II. ročníka a podľa Dokladu o vykonaných skúškach

a zápočtoch nemal zapísanú ani jednu skúšku a ani zápočet, čím teda nesplnil podmienky pre

postup do vyššieho ročníka a tieto nesplnil ani v akademickom roku 1999/2000, vtedajší

dekan DF prof. Ing. A. O., CSc. vydal dňa 9. novembra 2000 Rozhodnutie o ukončení štúdia

menovaného, evidované pod zn. 2712/2000/DDF z dôvodu, že nesplnil podmienky pre

postup do vyššieho ročníka v zmysle o vysokých školách v znení

neskorších predpisov. Rozhodnutie o ukončení štúdia menovaného bolo zapísané v knihe

pošty DF pod č. 2712 dňa 14. novembra 2000 a expedované cez poštu Rektorátu TU vo

Zvolene na adresu trvalého bydliska menovaného dňa 15. novembra 2000, pod č. 47104

a v tento deň prevzaté na expedíciu Poštou Zvolen. Tieto všetky dôkazy sa nachádzajú v spise

konajúceho súdu. Preto dňom 1. septembra 2000 prestal byť študentom II. ročníka DF TU vo

Zvolene v odbore Podnikový manažment. Týmto dňom mu definitívne zanikli všetky práva

a povinnosti študenta vysokej školy. Proti tomuto rozhodnutiu menovaný nepodal

v stanovenej lehote opravný prostriedok a preto toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Túto dôležitú skutočnosť žalobca vo všetkých svojich podaniach zamlčal a ani žaloba ju

neuvádzala. Na základe prijímacích skúšok, ktoré žalobca vykonal dňa 12. júna 2003, bol

prijatý na dištančné štúdium na DF TU vo Zvolene v študijnom odbore Podnikový

manažment (ďalej len PM). Táto skutočnosť mu bola oznámená dňa 16. marca 2003.

rozhodnutím o prijatí na štúdium v akademickom roku 2003/2004 vedenom pod zn.

1207/2003. V tomto akademickom roku bol zapísaný rovno do III. ročníka. Na základe jeho

žiadosti o individuálnu formu štúdia zo dňa 9. septembra 2003 mu dňa 29. septembra 2003

bola takáto forma povolená dekanom DF. Takúto individuálnu formu štúdia mal na základe

jeho žiadosti z 1. októbra 2004 povolenú aj vo IV. ročníku dekanom DF dňa 4. októbra

2004.

Žalovaný ďalej uviedol, že podľa indexu, ktorý žalobca predložil na pojednávaní

senátu krajského súdu v origináli, bol žalobca zapísaný do III. Ročníka dištančného štúdia

dňa 18. septembra 2003 s tým, že splnil všetky podmienky na postup do vyššieho ročníka

a pritom, ako je zrejmé z uznávacieho hárku č. 2, predloženého žalobcom k žalobe, väčšina

skúšok za II. ročník mu boli uznané až dňa 15. októbra 2003, kombinovaný modul až dňa

16. októbra 2003 a skúšky z predmetov Základy personálnej práce a Daňovníctvo až dňa

20. októbra 2003. Teda bol zapísaný do III. Ročníka dištančného štúdia skôr, ako mu boli

uznané skúšky za I. a II. ročník denného štúdia PM s tým, že splnil podmienky pre postup do

III. ročníka, čo je nanajvýš podozrivé.

V súvislosti s ukončením štúdia každého študenta, predtým ako pristúpi k obhajobe

diplomovej práce je povinnosťou dekana zisťovať a skontrolovať celú spisovú dokumentáciu

študenta a to najmä:

• či absolvoval všetky predpísané skúšky, klasifikované zápočty a zápočty,

• či získal predpísaný počet kreditov,

• či úspešne absolvoval štátne skúšky, t.j. komisionálne skúšky zo štátnicových

modulov, ktoré si vybral už v priebehu štúdia,

• či splnil všetky študijné povinnosti a podmienky štúdia stanovené zákonom

o vysokých školách a vnútornými predpismi TU vo Zvolene pre svoj študijný program

(odbor), ktoré sa preukazujú Výpisom výsledkov štúdia podľa § 67 ZVŠ.

• Po úspešnej obhajobe diplomovej práce a splnení všetkých uvedených povinností,

študent na záver absolvuje Štátnu záverečnú skúšku, pri ktorej sa všetko vyhodnotí,

vyhlásia sa výsledky a vydá sa o tom Vysvedčenie o štátnej skúške v zmysle § 68

ods. 3 ZVŠ, ktoré spolu s vysokoškolským diplomom sú dokladmi o absolvovaní

štúdia akreditovaného študijného programu v príslušnom študijnom odbore a o udelení

akademického titulu.

Všetky tieto úkony vysokej školy museli prebehnúť aj v prípade M. B. a teda

v súvislosti s ukončením jeho štúdia v odbore PM na DF TU vo Zvolene v akademickom roku

2005/2006 bol dekan DF povinný skontrolovať celú pedagogickú dokumentáciu v osobnom

spise žalobcu. Pri tejto kontrole zistil a to kontrolou Výkazov o skúške (klasifikovanom

zápočte, zápočte), že z predmetov: Prevádzkové účtovníctvo, Základy personálnej práce,

Obchodné právo, Cudzí jazyk, Národohospodárska politika, Daňovníctvo a I. kombinovaný

modul (semester) nevykonal skúšky a zápočty za II. ročník v dennej forme štúdia PM, pretože

v uvedených Výkazoch sa nenachádzali písomné záznamy o vykonaní predpísaných skúšok,

klasifikovaných skúšok a zápočtov a teda vzniklo podozrenie, že tieto skúšky, klasifikované

skúšky a zápočty, zapísané v predmetných uznávacích hárkoch, neboli u gestorov týchto

predmetov, resp. skúšajúcich vykonané a zapísané a teda ich u týchto skúšajúcich menovaný

neabsolvoval. Listom zo dňa 9. mája 2006 vtedajší dekan DF žalobcovi oznámil, že

nevykonal všetky predpísané skúšky v II. ročníku študijného odboru ,,Podnikový

manažment“. Súčasne mu oznámil, že mu bude umožnené vykonať štátnu skúšku – obhajobu

diplomovej práce až po splnení všetkých študijných povinností.

Uviedol, že žalobca nevyužil možnosť, ktorú mu v tom čase dekan ponúkol

a to v priebehu 21 mesiacov ešte chýbajúce skúšky dodatočne spraviť a tak splniť všetky

študijné povinnosti stanovené ZVŠ s tým, že potom môže ukončiť svoje štúdium. Žalobca

začal riešiť túto situáciu podávaním viacero sťažností. Preto dekan rozhodnutím zo dňa

28. februára 2008 podľa rozhodol o vylúčení

žalobcu zo štúdia. Rektor TU vo Zvolene rozhodnutím zo dňa 2. júla 2008 zamietol odvolanie

žalobcu a potvrdil rozhodnutie dekana o vylúčení žalobcu zo štúdia.

Dňa 11. decembra 2009 žalovaný zaslal odvolaciemu súdu fotokópiu uznesenia

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. -55 a uznesenie Okresného riaditeľstva

PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Z. zo dňa 28. mája 2009 o zastavení trestného

stíhania.

Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní na odvolacom súde dňa

28. januára 2010 zopakovala skutočnosti uvedené vo vyjadrení k odvolaniu a navrhla

prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal vec

preskúmajúc napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce v medziach odvolania

( s použitím vety prvej ) na odvolacom pojednávaní

dňa 28. januára 2010 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd prejednal a rozhodol vec v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu

a právnej zástupkyne žalovaného.

Odvolací súd sa prioritne zaoberal odvolacou námietkou žalobcu, že v konaní pred

krajským súdom došlo k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivý súdny proces a tým

malo dôjsť v zmysle jeho tvrdenia aj k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V prípade žalobcu podľa názoru odvolacieho súdu však nešlo o odmietnutie

spravodlivosti krajským súdom majúce za následok porušenie základného práva zakotveného

v , prípadne a práva upraveného v dohovoru.

Z obsahu spisu krajského súdu odvolací súd zistil, že krajský súd v predmetnej veci

nariadil pojednávanie na ktorom sa žalobca, jeho právny zástupca ako právna zástupkyňa

žalovaného zúčastnili. Na krajskom súde sa žalobca k veci vyjadril. Krajský súd pri

rozhodovaní vychádzal zo všetkých písomností nachádzajúcich sa v spise vrátane

administratívneho spisu žalovaného.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1

). Za správne orgány sa považujú orgány štátnej správy, orgány

územnej samosprávy, ako aj orgány záujmovej samosprávy a ďalšie právnické osoby, ako aj

fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických

a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ods. 2). Rozhodnutiami správnych orgánov sa

rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré

zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb

alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho

nečinnosť (ods. 3). Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (§ 250i ods. 1 prvá veta Občianskeho

súdneho poriadku).

Za dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v intenciách

ustanovenia treba považovať také dôkazy, ktoré vedú k zisteniu, či

skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia správneho orgánu, bol pre rozhodnutie

správneho orgánu postačujúci.

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny

orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre

porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané

dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu

posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu

správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli

mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Z historického exkurzu právnej úpravy správneho súdnictva po jeho obnovení

, ktorým sa menil a dopĺňal možno

uviesť, že v roku 1992 došlo k doplneniu súkromnoprávneho súdneho procesného poriadku

o piatu časť pod názvom ,,Správne súdnictvo“. Táto zmena

mala za následok, že obsahuje dva samostatné, aj svojimi

princípmi oddelené procesné predpisy pre súdne konanie, a to ako

procesnú normu súkromného práva a V. časť , ktorá je

samostatnou procesnou normou práva verejného pre správne súdne konanie.

S ohľadom na právnu úpravu správneho súdnictva v

je nutné uviesť, že treba rozlišovať na jednej strane medzi rozhodovaním súdov

v občianskoprávnych a obchodných veciach a na druhej strane vo veciach správneho

súdnictva. Pokiaľ v prvých dvoch oblastiach konanie začína na základe návrhu (žaloby) na

súde, súdnemu konaniu v oblasti správneho súdnictva predchádza administratívne konanie

(a to spravidla dvojstupňové).

Správny súd zásadne preskúmava zákonnosť rozhodnutí a postupu správnych orgánov,

ktoré majú verejnoprávny charakter.

Na rozdiel od súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a obchodných veciach pri

preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na

preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( ). Správny súd však vykonáva

dokazovanie iba výnimočne, najmä s cieľom verifikovať už vykonané dôkazy v správnom

konaní.

Odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia a postupu žalovaného, ktoré majú verejnoprávny charakter, postupoval

v intenciách ustanovení druhej hlavy piatej časti

,,Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“.

Rozsudok krajského súdu obsahuje podľa názoru najvyššieho súdu dostatok

skutkových a právnych záverov.

V zmysle judikatúry ústavného súdu ,,právo na súdnu ochranu (resp. spravodlivý

proces) nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátanie

ich dôvodov a námietok“ (pozri napr. , ).

Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa krajský

súd nebol vyporiadal.

Pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský

súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané,

úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných

zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený

skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (m.m. II. ÚS

127/07).

Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky

(napríklad , ) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej

veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona o vysokých školách nie je popretím ich

zmyslu. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že napadnutý

rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť

porušenia . Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov, je

logická, a preto aj legitímna a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(napríklad -10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne

pripomína, a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s tým v plnej miere stotožňuje, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. ,

, , , ).

Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú;

článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý

argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa

21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad aj so

zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie

vydané (Ruiz Torija proti Španielsku zo dňa 9. decembra 1994).

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici dostatočne odôvodnený, jeho odôvodnenie je v súlade

s ustanovením , a preto podľa názoru odvolacieho

súdu nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá možnosť

konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zaoberal preskúmaním rozhodnutia súdu prvého

stupňa v celosti.

Odvolací súd konštatuje, že súčasťou administratívneho spisu žalovaného sú okrem

rozhodnutia dekana DF zo dňa 28. februára 2008 o vylúčení žalobcu zo štúdia, rozhodnutia

rektora TU vo Zvolene z 2. júla 2008, ktorým potvrdil rozhodnutie dekana sú aj písomné

vyjadrenia jednotlivých skúšajúcich, u ktorých mal údajne žalobca predmetné sporné skúšky

absolvovať. Ani jeden z vysokoškolských pedagógov nepotvrdil skutočnosť, že žalobca

sporné skúšky vykonal.

Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že vyšetrovateľka PZ v rámci trestného stíhania

vo veci začatého na základe trestného oznámenia žalobcu vypočula ako svedkov

vysokoškolských pedagógov, ktorí uviedli, že žalobcu z predmetov uvedených na uznávacích

hárkoch neskúšali (spis ČVS:ORP-1007/OEK-ZV-2008). V spise je aj vyjadrenie vedúcej

Ústavu cudzích jazykov TU vo Zvolene PhDr. D. D. zo dňa 24. marca 2009, s ktorého

vyplýva, že žalobca ju v máji 2000 navštívil v jej kancelárii a žiadal ju, aby mu zapísala

skúšku z cudzieho jazyka, konkrétne z anglického jazyka. Odporučila mu, že mu zabezpečí

výučbu z tohto jazyka prostredníctvom pedagóga na anglický jazyk, u ktorého potom bude

robiť skúšku. Žalobca jej návrh odmietol s odôvodnením, že on sa nepotrebuje anglický jazyk

naučiť, pretože má na to sekretárku vo firme, ktorá tento jazyk dobre ovláda, a on potrebuje

mať len zapísanú skúšku z tohto predmetu. Keďže mu odmietla skúšku zapísať, žalobca

odišiel z jej kancelárie. Neskoršie u PhDr. J. T. zisťovala, či žalobca u nej skúšku

z anglického jazyka vykonal. Pani T. po preverení svojej evidencie a skúšobných hárkov jej

oznámila, že žalobcu neskúšala a ani ho nepozná.

Uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície PZ Z. zo

dňa 28. mája 2009, č. ČVS:ORP-1007/OEK-ZV-2008 bolo zastavené trestného stíhanie

vo veci prečinu poškodzovania cudzích práv podľa za

skutok, že páchateľ v čase od 22. mája 2006 do 26. mája 2006 na TU D F vo Zvolene, ul. T.

G. Masaryka č. 24 nepovolil obhajobu diplomovej práce a následne vykonanie záverečnej

štátnej skúšky na tom základe, že nesplnil podmienky riadneho skončenia štúdia daného

študijného programu i napriek tomu, že každý ročník vo výkaze o štúdiu tzv. index je

zaznačené splnenie podmienok postupu do vyššieho ročníka a spochybnil konanie bývalého

dekana TU doc. Ing. Š. B., CSc., čím takto svojim konaním spôsobil vážnu ujmu na právach

tým, že uviedol do omylu M. B., nar. X., trvale bytom P. Zastavené trestné stíhanie bolo

z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesenie

o zastavení trestného stíhania sa stalo právoplatným dňa 25. júna 2009.

Je pravdou, že v osobnom spise žalobcu sa nachádzajú dve žiadosti žalobcu o uznanie

skúšok. Prvá žiadosť (uznávací hárok) a to za rok 1998/1999 je s dátumom 11. septembra

2003 s písomným vyjadrením vtedajšieho dekana DF doc. Ing. Š. B., CSc. Touto žiadosťou

žiadal žalobca o uznanie skúšok z dvoch predmetov a to: Hospodárska informatika

a Filozofia. Na žiadosti (uznávací hárok) zo dňa 11. septembra 2003 nie je uvedené

stanovisko dekana, najmä chýba stanovenie podmienok, za akých sa žiadateľ zaraďuje do

ročníka, nie je uvedené do ktorého ročníka. Druhá žiadosť je bez dátumu. Žalobca žiadal

o uznanie vykonaných skúšok a klasifikovaných zápočtov z 9 predmetov: 1. Operačný

výskum, 2. Obchodné právo, 3. Základy personálnej práce, 4, Cudzí jazyk, 5. pracovné

metódy a techniky, 6. Daňovníctvo, 7. Prevádzkové účtovníctvo, 8. Národohospodárska

politika, 9. I. Kombinovaný modul (semester). K prvej žiadosti žalovaný uviedol, že v časti

kde sa nachádza rozhodnutie dekana, nie je uvedený žiadny dátum, ani zaradenie do ročníka,

ani určené podmienky, za akých sa zaraďuje. Nie je ani vyplnený rozdeľovník. Druhá žiadosť

je bez dátumu a bez akéhokoľvek písomného vyjadrenia dekana k zásadnej otázke, či tieto

predmety uznáva, alebo nie, do ktorého ročníka ho zaraďuje a za akých podmienok.

Odvolací súd konštatuje, že skutočnosť podpísania žiadostí bývalým dekanom, hoci

neboli náležite vyplnené, je neštandardná a neprofesionálna.

Na druhej strane zákon o vysokých školách nestanovuje, pre žiadosti o uznanie skúšok

a zápočtov formu rozhodnutia. Preto samotné uznanie skúšok nie je právne záväzné.

Dôkazom o vykonaní skúšky, je len údaj vo výkazoch o skúške.

Preto zistenú vadu považoval odvolací súd za takú vadu, ktorá nemala vplyv na

zákonnosť žalobcom napadnutých rozhodnutí ( ).

Listom zo dňa 23. mája 2006 vyzval bývalý dekan DF TU vo Zvolene prof. Ing. I. Č.,

CSc. žalobcu, aby preukázal splnenie podmienok predpísaných na riadne ukončenie štúdia.

Túto povinnosť žalobca nesplnil.

Podľa o vysokých školách, štúdium sa riadne

skončení absolvovaním štúdia podľa príslušného študijného programu. Dňom skončenia

štúdia je deň, keď je splnená posledná z podmienok predpísaných na riadne skončenie štúdia

daného študijného programu.

Podľa , okrem riadneho skončenia štúdia

sa štúdium skončí vylúčením zo štúdia pre nesplnenie požiadaviek, ktoré vyplývajú zo

študijného programu a zo študijného poriadku vysokej školy.

Podľa , dňom skončenia štúdia je podľa

odseku 1 písm. c/ deň, keď rozhodnutie o vylúčení zo štúdia nadobudlo právoplatnosť.

Odvolací súd poznamenáva, že podľa pri rozhodnutí, ktoré správny

orgán vydal na základe povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či

také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje

účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v konaní postupovali

náležite v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci zistili skutočný stav veci,

vykonané dôkazy v rozhodnutiach vyhodnotili podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov

(správne uváženie) a preto ich právne závery boli správne. Z uvedených dôvodov súd prvého

stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom, keď žalobu podľa

zamietol.

Odvolací súd rovnako ako krajský súd postup správnych orgánov pri vylúčení žalobcu

zo štúdia uplatnený vo vzťahu k žalobcovi nepovažoval za nezákonný, mimoriadny a ani

v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcom nebolo preukázané, že by bol znevýhodnený voči

iným študentom.

Nepochybil preto krajský súd, keď žalobu zamietol.

Odvolací súd preto s poukazom na vyššie uvedené závery napadnutý rozsudok

krajského súdu podľa a ods. 3, veta druhá v spojení s , ako

zákonný a vecne správny potvrdil, pričom sa stotožnil s právnym posúdením a dôvodmi

krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania ( ).

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a s poukazom na , veta prvá

tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. (Žalobca v konaní

nebol úspešný a žalovaný podľa zákona nemá nárok na ich náhradu).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. januára 2010

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská