Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 180/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti LEVEN, a. s., 29. augusta 31, Banská Bystrica,

zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Buzingerom, PhD., konateľom Advokátskej

kancelárie BUZINGER & PARTNERS s. r. o., Námestie M. Benku 15, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

a , a Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

73 z 15. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti LEVEN, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2014 doručená sťažnosť spoločnosti LEVEN, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „žalobca“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“) a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť

v konaní podľa a listiny, základného práva podľa ods.

2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 15. októbra 2014.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola

žalobkyňou v právnej veci proti žalovanému Daňovému úradu Banská Bystrica (ďalej len

„žalovaný“) o ochrane pred nezákonným zásahom podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 15. októbra 2014 žalobu sťažovateľky zamietol.

3. Sťažovateľka v bode 1 sťažnosti uviedla tento „skutkový stav“:

«Žalobou doručenou Krajskému súdu... dňa 20. februára 2014 sa sťažovateľ

domáhal, aby súd zakázal Daňovému úradu Banská Bystrica (ďalej aj „žalovaný“) vykonať

u sťažovateľa daňovú kontrolu pre daň z príjmov právnickej osoby za rok 2009 a 2010...

a aby súd zakázal žalovanému vykonať u sťažovateľa miestne zisťovanie za roky 2005, 2006,

2007 a 2008...

Na prejednanie veci krajský súd nariadil pojednávanie na 21. mája 2014.

Pojednávanie bolo následne odročené z dôvodu oznámenia zo strany právneho zástupcu

sťažovateľa, že uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

16. apríla 2014 bol vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľa a za správcu konkurznej

podstaty bol ustanovený (ďalej aj „správca konkurznej podstaty“).

Následne krajský súd nariadil pojednávanie na 15. októbra 2014, na ktoré predvolal

sťažovateľa aj správcu konkurznej podstaty.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 9. júla 2014

na základe sťažnosti sťažovateľa prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a odložil

vykonateľnosť uvedeného uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

803 zo dňa 16. apríla 2014 do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti...

2

Správca konkurznej podstaty podaním doručeným krajskému súdu dňa 19. septembra

2014 požiadal súd o odročenie pojednávania, resp. o prerušenie predmetného súdneho

konania, čo odôvodnil uvedeným uznesením ústavného súdu.

Na základe skutočnosti, že bola ústavným súdom odložená vykonateľnosť uvedeného

uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok

sťažovateľa, krajský súd na nariadené pojednávanie prizval aj právneho zástupcu

sťažovateľa ...

Listom zo dňa 29. septembra 2014 krajský súd zaslal správcovi konkurznej podstaty

„Oznámenie v zmysle “, ktorým správcovi konkurznej podstaty

oznámil, že neakceptuje jeho návrh na odročenie pojednávania a vo veci bude pojednávať...

faxovým podaním zo dňa 13. októbra 2014 oznámil

krajskému súdu, že z dôvodu zániku plnej moci vracia predvolanie na pojednávanie, ktoré

mu bolo doručené dňa 6. októbra 2014.

Podaním doručeným krajskému súdu dňa 14. októbra 2014 sťažovateľ, v mene

ktorého konala členka predstavenstva sťažovateľa , požiadal krajský súd

o vyjadrenie k procesným otázkam, ktoré vznikli v súvislosti s uvedeným odložením

vykonateľnosti uznesenia o vyhlásení konkurzu na majetok sťažovateľa, predovšetkým

k otázke, kto je oprávnený konať v mene sťažovateľa a kto má aktívnu legitimáciu v tomto

súdnom konaní.

v mene sťažovateľa zároveň požiadala o odročenie pojednávania až do

vyriešenia procesnej otázky, kto je vzhľadom na právne účinky predmetného uznesenia

ústavného súdu oprávnený konať v tomto súdnom konaní za sťažovateľa...»

4. Sťažovateľka namietala najmä nedostatočné odôvodnenie sťažnosťou napadnutého

rozsudku, ktorého „niektoré konštatovania... sú v zrejmom rozpore so skutočnosťou“.

Namietala tiež „odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie rovnosti účastníkov

konania“.

Podľa jej názoru „Krajský súd na procesné úkony (návrhy) sťažovateľa a správcu

konkurznej podstaty týkajúce sa vyjasnenia aktívnej legitimácie v súdnom konaní

nereagoval primerane, zrozumiteľne a ani ústavne akceptovateľným spôsobom. V dôsledku

tohto zmätočného postupu krajského súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred

súdom...“.

5. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd konal „v rozpore so základnými princípmi

spravodlivého procesu, najmä princípom kontradiktórnosti a princípom rovnosti zbraní

účastníkov súdneho konania. Rozsudok krajského súdu vyznieva zmätočne a je

nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.“.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd... rozsudkom sp. zn. z 15. októbra 2014 porušil

základné právo spoločnosti LEVEN, a. s.,... na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 ... a článku 36 ods. 1 Listiny..., základné právo na rovnosť účastníkov v konaní

podľa článku 47 ods. 3 ... a článku 37 ods. 3 Listiny..., základné právo na spravodlivé

súdne konanie podľa článku 48 ods. 2 ... a článku 38 ods. 2 Listiny... a právo na

spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. z 15. októbra 2014 zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd... je povinný uhradiť JUDr. Martinovi Buzingerovi, PhD., advokátovi,

trovy právneho zastúpenia...“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

4

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

zaručených , listinou a dohovorom postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. októbra 2014.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom.

11. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

12. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného , resp. listiny, a práva podľa

dohovoru najmä z dôvodov koncentrovane vyjadrených v bode 4.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

6

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. listiny) a práva podľa dohovoru označeným

rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola

vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím č. k.

73 z 15. októbra 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom , listiny a

dohovoru.

15. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozhodnutia krajského súdu ústavný

súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky

o ochrane pred nezákonným zásahom podľa , v okolnostiach daného prípadu

primerane odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného

skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojho

rozhodnutia krajský súd uviedol:

«Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.02.2014 sa žalobca domáhal, aby súd

zakázal žalovanému vykonať u žalobcu daňovú kontrolu pre daň z príjmov právnickej osoby

za rok 2009 a 2010, ktorá bola žalobcovi oznámená Oznámením o daňovej kontrole sp. zn.

9601401/5/5429701/2013/HanĽ zo dňa 05.12.2013 a aby súd zakázal žalovanému vykonať

u žalobcu miestne zisťovanie za roky 2005, 2006, 2007 a 2008, ktoré bolo žalobcovi

oznámené Oznámením sp. zn. 9601401/5/489113/2014/Hab zo dňa 06.02.2014.

Žalobca odôvodňoval žalobu tým, že žalovaný neoznámil žalobcovi dôvod vykonania

daňovej kontroly, ani dôvod vykonania miestneho zisťovania, v súvislosti s ktorým žiadal

od neho účtovné doklady za roky 2005, 2006, 2007 a 2008, Tvrdil, že ak žalovaný

nedisponuje konkrétnym podozrením zo skrátenia dane žalobcu, jedná sa o nezákonný

zásah. Zastával názor, že žalovaný môže vykonať daňovú kontrolu len vtom prípade, ak by

u žalobcu existovalo konkrétne podozrenie zo skrátenia dane, alebo by daňovú kontrolu

vykonával na dožiadané orgánov činných v trestnom konaní. Na podporu tejto

argumentácie uviedol Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. zo dňa 18.11.2008.

Tiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 12.12.2012,

ktorým súd daňovému úradu zakázal vykonať u daňového subjektu daňovú kontrolu. Tvrdil,

že v prípade žalobcu sa nejedná o legitímny dôvod výkonu daňovej kontroly, keďže žalobca

si riadne a včas plní svoje povinnosti a nemá žiadne daňové nedoplatky, čo vyplýva

i z potvrdenia žalovaného. Namietal tiež, že žalovaný vykonáva miestne zisťovanie za roky

2005, 2006, 2007 a 2008, pričom za tieto zdaňovacie obdobia nemôže už vyrubiť daň.

Daňovú kontrolu a miestne zisťovanie považoval za zneužitie právomoci žalovaného.

Nespochybňoval právo žalovaného vykonať daňovú kontrolu aj u žalobcu, ale tomuto právu

zodpovedá povinnosť transparentne deklarovať a preukázať žalobcovi, na základe akých

skutočností vykonáva daňovú kontrolu u žalobcu tak, aby bolo bezpečne vylúčené, že sa

nejedná o svojvoľné rozhodnutie, resp. o druh štátnej šikany a zneužitia výkonu práva

vykonať daňovú kontrolu. Považoval za nemysliteľné, aby daňový orgán verejnej správy bez

legitímneho dôvodu odmietol žalobcovi sprístupniť dôvod, na základe ktorého sa má

vykonať daňová kontrola alebo miestne zisťovanie a v tej súvislosti poukázal na ústavné

právo na informácie, pričom „utajovanie“ informácií pred daňovým subjektom bez

legitímneho dôvodu je typické pre výkon moci v nedemokratických a totalitných štátoch.

Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 10.01.2013, ktorý

vymedzil podstatu konania o nezákonnom zásahu a odôvodnil, prečo považuje žalobu

za prípustnú a opodstatnenú s prihliadnutím na aspekty uvedené v predmetnom rozsudku,

ako aj v príslušnej právnej úprave.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dna 26.03.2014 navrhol žalobu zamietnuť.

Poukázal na to, že žalovaný ako správca dane svojim konaním pri výkone daňových kontrol

a miestnych zisťovaní nezasahuje do žiadnych práv a právom chránených záujmov

daňového subjektu, ktoré v žalobe namieta daňový subjekt bez toho, aby svoje tvrdenia

dokladoval právnymi predpismi, ktoré mali byť v danom prípade porušené, pričom sa

dožaduje ochrany, ktorá nemá oporu v zákone. Správca dane si plní svoju zákonnú

povinnosť tým, že u daňového subjektu vykonáva daňovú kontrolu a miestne zisťovanie ako

jednu z vyhľadávacích činností daňového konania, aby hájil fiškálne záujmy štátu. Ak by

súd správcovi dane túto činnosť zakázal, zamedzil by tým časti jeho činnosti, vyplývajúcej

mu z Daňového poriadku. Poukazovanie žalobcu na iné rozhodnutia súdov nepovažoval

8

za relevantné, nakoľko tieto rozhodnutia sú viazané na konkrétne daňové kontroly

vykonávané u konkrétnych daňových subjektov a slovenské právo nepozná tvorbu práva

podľa precedensov. Poukázal na § 44 ods. 1 Daňového poriadku, t.j. účel vykonania

daňovej kontroly, pričom z citácie zákona nevyplýva, že daňová kontrola sa vykonáva iba

vtedy, keď správca dane disponuje podozrením z krátenia dane. Podnet na kontrolu môže

byť rôzny. To, že si daňový subjekt plní svoje daňové povinnosti, neznamená, že si ich plní

v správnej výške, ako to ukladá napr. o dani z príjmov. Dôvodov

môže byť veľmi veľa a správca dane nemá povinnosť zo zákona informovať daňový subjekt,

prečo bude vykonávať daňovú kontrolu. Žiadne ustanovenie zákona mu to neprikazuje.

Uviedol, že podnetom na začatie vykonania daňovej kontroly a miestneho

zisťovania bolo dožiadané orgánov činných v trestnom konaní, pričom uviedol aj konkrétne

informácie priamo vo vyjadrení k žalobe, ktoré skutočnosti sú predmetom daňového

tajomstva. Výsledky miestneho zisťovania za roky 2005, 2006, 2007 a 2008, keďže

predmetnom miestneho zisťovania bolo preverenie tvorby a používanie rezerv môže priamo

súvisieť s vyčíslením základu dane za roky 2009 a 2010. Poukázal na to, že žalobca sa

nedostavil na začatie daňovej kontroly, o čom bol spísaný úradný záznam. Na dotaz

, členky predstavenstva, správca dane jej dňa 27.01.2014

prostredníctvom e mailu oznámil, že daňová kontrola bola začatá, a že žalobcovi vyplýva

povinnosť predložiť dáta v elektronickej podobe. Žalobca v stanovenom termíne

do 29.01.2014 nepredložil žiadne doklady. Správca dane listom zo dňa 06.02.2014 vyzval

žalobcu na predloženie dokladov k výkonu miestnych zisťovaní. Opätovne ho vyzval dňa

06.03.2014. Poukázal na to, že v prípade neumožnenia výkonu miestnych zisťovaní sa

daňový subjekt dopustí správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. j/ Daňového poriadku,

za ktorý správca dane uloží pokutu podľa § 155 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku.

S podaním žaloby žalobca zároveň požiadal v zmysle v spojení s

ods. 8 o odklad vykonateľnosti zásahov, a to: daňovej kontroly pre daň z príjmov

právnickej osoby za rok 2009 a 2010 a miestneho zisťovania za roky 2005, 2006, 2007

a 2008. Jeho žiadosti predsedníčka senátu nevyhovela, čo bolo žalobcovi oznámené

upovedomením zo dňa 16.04.2014.

Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie podľa v spojení

s Pojednávanie, ktoré sa malo konať dňa 21.05.2014 bolo odročené bez

prejednania veci z dôvodu oznámenia zo strany právneho zástupcu žalobcu (doručené súdu

v deň pojednávania), že uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn.

zo dňa 16.04.2014 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka LEVEN, a.s. a za správcu

konkurznej podstaty bol ustanovený ,

.

S prihliadnutím na účinky vyhlásenia konkurzu (zánik plných moci) s tým, že

za úpadcu koná správca, súd ho vyzval o stanovisko k veci, na čo nereagoval, a preto súd

nariadil vo veci pojednávanie na deň 15.10.2014, na ktoré predvolal žalobcu aj správcu

konkurznej podstaty .

podaním doručeným súdu dňa 19.09.2014 požiadal súd

o odročenie pojednávania, resp. o prerušenie predmetného konania, čo odôvodňoval tým,

že Ústavný súd SR rozhodnutím sp. zn. zo dňa 09.07.2014 prijal sťažnosť

žalobcu vo veci ním namietaného porušenia ústavného práva uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica č. k. zo dňa 16.04.2014 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 26.03.2014 a zároveň odložil

vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica č. k. zo dňa

16.04.2014 do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti.

Na základe novozistenej skutočnosti, že bola odložená vykonateľnosť uznesenia

Okresného súdu Banská Bystrica, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu

žalobcu, súd na nariadené pojednávanie prizval aj právneho zástupcu žalobcu

. Žalobcu na toto pojednávanie prizval už dňa 10.09.2014, keďže

žalobca vyhlásením konkurzu nestráca právnu subjektivitu ani spôsobilosť byť účastníkom

konania. Zároveň vyrozumel v zmysle

ako súd posúdil jeho žiadosť o odročenie pojednávania s tým, že pojednávanie sa uskutoční.

faxovým podaním zo dňa 13.10.2014 oznámil súdu, že vracia

predvolanie na pojednávanie, ktoré mu bolo doručené dňa 06.10.2014, z dôvodu zániku

plnej moci. Do pojednávania nebolo faxové podanie doplnené originálom, k čomu došlo

dňa 16.10.2014. Napriek tomu súd na obsah faxového podania prihliadol a posudzoval ho.

10

Dňa 14.10.2014 bolo súdu doručené podanie štatutárnej zástupkyne žalobcu

(senátu predložené dňa 15.10.2014), v ktorom požiadala o vyjadrenie k

procesnej otázke, kto je po rozhodnutí Ústavného súdu SR o odložení vykonateľnosti

uznesenia súdu o vyhlásení konkurzu oprávnený konať za spoločnosť LEVEN, a.s. a zároveň

požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu jej práceneschopnosti.

Súd bezodkladne vyrozumel štatutárnu zástupkyňu žalobcu (zaslaním faxu

na č. uvedené v žiadosti o odročenie) o neakceptovaní žiadosti o odročenie pojednávania

v zmysle , keď posúdil jej návrh ako nedôvodný. Dôvodom, pre

ktorý žiadala odročiť pojednávanie, bol zdravotný stav, avšak k dokladu Potvrdeniu

o dočasnej práceneschopnosti nepripojila vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav

jej neumožňuje účasť na pojednávaní ( ). Ani jej požiadavku, aby sa súd

skôr vyjadril k procesnej otázke, nepovažoval súd za dôležitý dôvod pre odročenie

pojednávania. Predmetná procesná otázka mala byť objasnená práve na nariadenom

pojednávaní, za účelom čoho vzhľadom na vzniknutú špecifickú procesnú situáciu, súd

predvolal na pojednávanie jednak žalobcu, jeho právneho zástupcu a aj správcu konkurznej

podstaty. Postupoval tak práve v záujme zabezpečenia práv žalobcu, s prihliadnutím aj

na efektívnosť a rýchlosť konania.

V súlade s súd vec prejednal v neprítomnosti žalobcu a jeho

právneho zástupcu, nakoľko súd mal preukázané vykázané doručenie predvolania obom.

Tým, že rozhodnutím Ústavného súdu SR došlo k pozastaveniu účinnosti vyhlásenia

konkurzu, podľa názoru súdu došlo aj k odkladu predpokladaných účinkov vyhlásenia

konkurzu, okrem iných zániku plnej moci, preto nebolo možné akceptovať oznámenie

právneho zástupcu žalobcu, že došlo k zániku plnej moci. Iný dôvod zániku právny zástupca

žalobcu neuvádzal, a ani nedokladoval.

Konajúci súd pri posudzovaní splnenia procesných podmienok na vedenie

pojednávania zvážil povahu konania podľa piatej časti , ktoré nie je sporovým

konaním. Súd pri prejednávaní veci v správnom súdnictve je súdom právnym nie skutkovým,

teda dokazovanie nevykonáva, len ak je to potrebné pre rozhodnutie. Samotná neúčasť

žalobcu, resp. právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní, nepredstavovala prekážku pre

súd na to, aby mohol súd prejednať žalobu podanú žalobcom. Navyše, žaloba bola precízne

vypracovaná a zrozumiteľne odôvodnená. V neposlednom rade súd prihliadol aj na tú

skutočnosť, že žaloba bola argumentačne podložená hlavne tvrdením, že žalobcovi nie je

známy dôvod vykonania začatej daňovej kontroly a miestneho zisťovania, čo ovšem

po doručení vyjadrenia žalovaného k žalobe sa žalobcovi už stalo známym. S poukazom na

ustanovenie a súd poznamenáva, že vyhlásenie

konkurzu nemá žiadny vplyv na tie súdne konania, ktoré sa netýkajú majetku

podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, pričom o takýto druh konania sa jedná aj v

tomto prípade, t.j. v prípade súdneho konania vedeného podľa piatej hlavy piatej

asti , predmetom ktorého bolo dožadovanie sa žalobcu ochrany pred

nezákonným zásahom zo strany správcu dane, konkrétne zákazu vykonávania daňovej

kontroly a miestneho zisťovania. Vyhlásením konkurzu sa daňové konanie neprerušuje (§ 47

ods. 2 ). Vzhľadom na odklad vykonateľnosti uznesenia o vyhlásení

konkurzu, posudzovanie možného vedenia tohto súdneho konania sa navyše stalo

bezpredmetným ( zákona, č. ).

Súd vec prejednal na pojednávaní postupom podľa (piata hlava piatej

časti Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci)

aplikujúc primerane na konanie aj ustanovenia prvej hlavy (všeobecné ustanovenia)

a druhej hlavy (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych

orgánov) piatej časti ( ).

Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní zdôraznil, že žalovaný má plné právo

v danom prípade u žalobcu vykonať daňovú kontrolu. Zo zákona nevyplýva, že by mal

žalovaný povinnosť v tomto prípade oboznámiť kontrolovaný daňový subjekt o dôvode

vykonania kontroly. Uviedol, že daňová kontrola trvá, nebola ani formálne doposiaľ

ukončená, stále plynie lehota na jej konanie, avšak daňový subjekt neposkytuje daňovým

úradom potrebnú súčinnosť.

Podľa ; fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola

ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej

alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať

12

ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho

opakovanie.

Podľa ; návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal

prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha

len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,

keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,

keď k nemu došlo.

Podľa , posledná veta, ; súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný

alebo návrh nie je prípustný.

Súd žalobu zamietol podľa posledná veta , keď zistil, že žaloba

nie je dôvodná.

Podľa o správe daní (Daňový poriadok);

daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre

správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová

kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Súd sa plne stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že správca dane nemá povinnosť

zo zákona informovať daňový subjekt, prečo bude vykonávať daňovú kontrolu. Tvrdenie

žalobcu v žalobe, že daňová kontrola sa vykonáva iba vtedy, keď správca dane disponuje

podozrením z krátenia dane, nie je správne. Tak, ako poukázal žalovaný vo vyjadrení,

s ktorým sa súd plne stotožnil, dôvodom, resp. podnetom na kontrolu môže byť, či už

nepriaznivý vývoj ekonomických ukazovateľov v účtovných výkazoch, vysoké hodnoty

niektorých nákladových položiek ovplyvňujúcich základ dane, zistenia pri kontrolách,

miestnych zisťovaniach, podnety od tretích osôb, podnety od orgánov činných v trestnom

konaní atď. Z vyjadrenia žalovaného vyplynulo, že v danom prípade podnetom bola

požiadavka od orgánov činných v trestnom konaní. Vzhľadom, na to, že žalovaný toto

uviedol priamo vo vyjadrení k žalobe, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu,

s predmetnými informáciami sa oboznámil aj žalobca. Žalobcovi sa tak stala známa

skutočnosť, čo je dôvodom začatia vykonávania predmetnej daňovej kontroly a miestneho

zisťovania. Hlavnou argumentáciou žalobcu v žalobe bolo tvrdenie o nezákonnom zásahu

správcu dane, ak neoznámil dôvod vykonania daňovej kontroly a miestneho zisťovania. Sám

žalobca v žalobe uznal, že daňovú kontrolu možno vykonávať na dožiadanie orgánov

činných v trestnom konaní. Napriek tomu žalobca zotrval na podanej žalobe, takže podanie

žaloby sa javí účelovým v snahe zmariť vykonanie daňovej kontroly.

Vzhľadom na dôvod vykonania predmetnej kontroly, jedná sa o legitímny postup

správcu dane a nejedná sa o zneužitie právomoci, resp. o svojvoľné konanie, resp. druh

štátnej šikany, či zneužitie výkonu práva vykonať daňovú kontrolu, ako tvrdil žalobca.

Preto, ak daňová kontrola prebieha, nejedná sa o nezákonný zásah, nakoľko správca dane

má legitímny dôvod odmietnuť oboznámiť žalobcu s konkrétnym dôvodom, na základe

ktorého sa vykonáva daňová kontrola. Súd sa nestotožňuje s tvrdením v žalobe, že miestne

zisťovanie nesleduje žiaden legitímny cieľ, ak správca dane už nemôže vyrubiť daň

za obdobia, u ktorých vykonáva miestne zisťovanie. Naopak, stotožňuje sa so stanoviskom

žalovaného, že vzhľadom na dôvod a predmet miestneho zisťovania za zdaňovacie obdobia

rokov 2005, 2006, 2007 a 2008, výsledky zo zisťovaní môžu priamo súvisieť s vyčíslením

základu dane za roky 2009 a 2010, preto vykonávanie týchto miestnych zisťovaní je plne

legitímne.

Žalobca sa domáha ochrany na súde, spočívajúcej v uložení zákazu správcovi dane

vykonávať u neho daňovú kontrolu a miestne zisťovania. Základným predpokladom žaloby

v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je preukázanie

tvrdenia, že žalobca bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch

tvrdeným nezákonným zásahom. Žalobca v predmetnej žalobe ale neuviedol, na akých

svojich právach, či právom chránených záujmoch mal byť ukrátený. Žaloba ako daňový

subjekt v danom prípade musí strpieť vykonanie daňovej kontroly a miestneho zisťovania,

pričom má povinnosť v rozsahu Daňového poriadku poskytovať správcovi dane potrebnú

súčinnosť.

Keďže súd (posudzujúc vec v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe) nezistil

nezákonný postup a ani zásah do žiadnych práv a právom chránených záujmov daňového

subjektu v predmetnom konaní, nebol preukázaný zásah orgánu verejnej správy smerujúci

voči žalobcovi. Súd preto nevyhovel petitu žaloby a nezakázal správcovi dane vykonávať

predmetnú daňovú kontrolu a miestne zisťovanie. Stotožnil sa pritom skonštatovaním

správcu dane, že tento si plní zákonnú povinnosť, ako jednu z vyhľadávacích činností

14

daňového konania, ktorá mu vyplýva zo o správe daní (Daňový

poriadok).

Súd nerozhodoval o návrhu podanom na prerušenie tohto

konania do právoplatného skončenia konania pred Ústavným súdom SR, pretože návrh bol

podaný neoprávnenou osobou, osobou ktorá nemá legitimáciu na jeho podanie. Navyše,

konanie pred Ústavným súdom SR nemá žiadny význam na toto súdne konanie, nerieši sa

v ňom otázka, od ktorej by záviselo rozhodnutie v tejto veci.

Súd poznamenáva, že vzhľadom na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým bola

odložená vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k.

zo dňa 16.04.2014, ktorým bolo zastavené reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi

LEVEN, a.s., a vyhlásený konkurz na majetok dlžníka LEVEN, a.s., nedošlo k účinkom

vyhlásenia konkurzu, ani k zastaveniu reštrukturalizačného konania, preto je potrebné

nateraz v daňovom konaní vychádzať zo stavu pred vydaním rozhodnutia Okresného súdu

Banská Bystrica

.k. zo dňa 16.04.2014.

Žalobcovi súd nepriznal náhradu trov konania, pretože súd žalobe nevyhovel (§ 250v

ods. 5 a contr. ).»

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v

súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

17. Ústavný súd, vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,

dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne uviedol skutkový

stav, z ktorého vychádzal, vykonal ústavne súladný výklad relevantných právnych noriem

a jeho závery nie sú arbitrárne. Ústavný súd preto nezistil pri predbežnom prerokovaní

žiadnu možnosť porušenia základného práva podľa , listiny,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s posudzovaným rozsudkom.

18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto

jej časti podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a

listiny, ako aj porušeniu

19. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva na rovnosť

účastníka v konaní podľa , resp. listiny, ako aj porušenie

„základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa “ (bod 6).

20. Podľa , resp. listiny „všetci účastníci sú si

v konaní podľa odseku 2 rovní“ (podľa ktorého „každý má právo na právnu pomoc v konaní

pred súdmi..., a to za podmienok ustanovených zákonom“).

16

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným

dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

21. Vychádzajúc zo záveru uvedeného v bode 18 (odmietnutie sťažnosti), konštantnej

judikatúry ústavného súdu rámcovo uvedenej v bode 13, podľa ktorej ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

bol v konaní náležite zistený skutkový stav a z neho vyplývajúce skutkové a právne závery,

tiež z dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto

časti podľa ako zjavne neopodstatnenú pre nezistenie

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu

a uvedeným základným právom.

22. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

predmetným rozhodnutím krajského súdu (pozri body 1, 6 a 20). Keďže vo veci

konajúci krajský súd neporušil práva vyplývajúce z až , resp.

dohovoru (body 18), ako aj z dôvodu absencie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu a základnými právami podľa čl. 48

ods. 2 , no najmä z dôvodu, že sťažovateľka bližšie nekonkretizovala, porušenie

ktorých základných práv upravených v namietala, ústavný súd odmietol

jej sťažnosť aj v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 6).

24. Pokiaľ sťažovateľka namietala skutočnosť, že v iných konaniach (v obdobných

veciach) rozhodovali všeobecné súdy odlišne ako v tejto jej veci, ústavný súd poznamenáva,

že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto ak všeobecné súdy

zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe

vidieť porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných

než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii príslušných všeobecných súdov.

25. Nad rámec už uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že realizácia prípadnej

daňovej kontroly u sťažovateľky (ktorá je nosným dôvodom jej žaloby) nemá explicitnú

súvislosť s konkurzom vyhláseným na jej majetok (pozri bod 3). Podľa názoru ústavného

súdu sťažovateľkou zdôrazňovaná problematika jej aktívnej legitimácie (resp. správcu

konkurznej podstaty) nie je z hľadiska ústavného prieskumu posudzovanej sťažnosti ústavne

významná.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015

18